ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko farskej ulice, na dolnom konci dediny, stála malinká chalúpka. Okienka mala ako dve dlane, strechu nachýlenú, podoprenú dvoma stĺpmi. Zdalo sa, že keby ju nechránila nad ňou naklonená stará hruška, istotne prvý vietor by s ňou mohol uletieť. Chalúpka patrila obecnému pastierovi, bola teda obecná a možno taká stará ako Zorovce. Terajší pastier Halás býval v svojom domčeku; tak usúdila obec, že bývalý pastier Bienik má v nej dokončiť svoj život. Tak to mala byť akási jeho penzia. Rozumel dobre dobytku, lepšie vraj, čo aký zverolekár, vždy si ho gazdiné i gazdovia volávali na radu a s prázdnym ho potom nikto domov nepustil. Keď nemal čo robiť, zašiel k susedovcom; dali sa mu ohriať, jesť nechcel, potreboval toho už len málo. Doma si navaril suchých hrušiek; jeho stará černica^[84] mu ich toľko nasypala keď prišli prvé mrazy, že všetky deti z dolného konca mali čo zbierať. Gazdiné mu ich posušili, no tak si už len varil a z veľkého hrnca vyberal. Ešte aj nejedného nimi počastoval,^[85] kto k nemu prišiel. Stavali sa u neho vandrovníci na noc; ustlal každému lôžko pri peci a chválil sa, aká je obec Zorovce uznanlivá, čo všetko pre neho učinila, že mu aj drevo dovolili z hôr nanosiť a navoziť, koľko potreboval, aj zemiakov mu po špete^[86] dali. Mal už svojich 75 rokov a len sa divil, čo to môže byť, že je teraz taký slabý a že ho nohy zle nosia, veď mu vždy tak dobre slúžievali. Obzvlášť sa sťažoval od minulého týždňa. Prenocoval bol zase u neho nejaký mladý vandrovník; zima ho striasala, len tak ním drchlovalo,^[87] ležal dva dni i dve noci. Bienik mu varil všelijaké zeliny a tešil sa, že mladý muž na tretí deň od neho odišiel čerstvý, no, choroba tuším zostala v chalúpke a prešla na starca. Zima ho potriasala a z toho zas horúčosť. Na jedlo nemal chuť, nohy pod ním klesali, ruky v lakťoch mal ako vylomené, odjakživa každú chorobu prechodil, ale túto akosi nemohol, musel zostať ležať. Susedia — keď nevyšiel — spomínali, kde je. No až keď sa kostolníčka rozbehla k nemu o radu pre chorého junca, vtedy len zvedela, že je veru ujec Juro chorý. Začali potom za ním behať s radami a liekmi, rozotreli mu čemer,^[88] namastili ho, hovorili si: „Je starý, mohol by umrieť, však nás to všetkých čaká a má to tu ako, s odpustením, maštaľ. Bola by nám o pohrebe hanba, musíme chalupu očistiť!“

Nuž, tak prišli, omietli steny a hrady už snáď roky neometené. Zabielili, podrovnali a netak si pritom pochvaľovali, že keď sa kedysi opravoval obecný dom, vypýtal Bienik staré dosky, keď tam robili nové dlážky. Ktorý kúsok bol ešte dobrý, odrezal, a z tých starých driev povyberal čo sa dalo, a pozbíjal si dlážku, na parádu.^[89] Neraz sa mu z nej smiali, ale teraz boli radi, že nemusia nejaké jamy môliť,^[90] že môžu dlážku vydrhnúť. Očistili aj okná. Narobili pritom všetkom prachu, smradu, vlhčiny, div chorého nezadusili.

„Vieš, Jurko,“ tešila ho jeho stará rovesníčka, kostolníčkina matka, keď stonal, „mohol by si umrieť; však by sme sem nemohli ľudí pustiť spievať!“

Uznal, chudák, trpel, a ďakujúc ženám za ich lásku, ledva dych lapal. A ženy, keď ešte hodne rozkúrili v sporáku, z ktorého išiel oheň do kachlí, veľmi uspokojené opustili chalúpku. Mužovi, chudákovi, div sa hlava od horúčosti nerozskočila v blízkosti kachieľ. Našťastie prišli sa na neho podívať aj kostolník s richtárom. Kostolník, ktorý od choroby pána farára vedel mnoho rozprávať čo chorým treba, pristúpil k oknu, otvoril obe, ba aj dvere dokorán, nadal babám do sprostých, no len v duchu, aby ho Mílo neprezradil. Richtár obzrel posteľ, zamračil sa: „Veď sa to s ním prepadne. Dáme mu sem tú z obecného domu, tam ju netreba. A musí dostať aj čerstvej slamy.“ Odchádzajúc, stretol sa Mílo s Jankovičom a tento hneď sľúbil, že slamník opatrí.

*

Končil sa krátky zimný deň. Slniečko, sadajúc za zasnežené hory, nakúkalo cez malulinké okienočká do chalúpočky, akoby pred odchodom chcelo poláskať chorého starca. Snáď ho ani dobre nepoznalo, taký tu ležal zmenený, v dobrej posteli, na novom slamníku, v čistých perinách, bielej kmentovej košeli, umytý, oholený, na koncoch skaderené vlasy pekne prečesané, áno, ako nikdy! Izbietka vyzerala síce chudobná, ale bola čisto usporiadaná, vyvetraná, vykúrená. Ten, ktorý všetky tieto premeny pri mužovi vykonal, keď upratal, sedel na starej stoličke bez operadla, s hlavou sklonenou do oboch dlaní. Na starcovi vidno, ako sa mu veľmi uľavilo, no i že je napriek tomu ťažko chorý. Žilovaté ruky ležia nehybne, ako mu ich sused zložil. No, prečo sedí Jankovič taký akýsi zronený? Prečo sa neraduje, že starcovi urobil tak veľmi dobre? Hneď včera, keď prišiel sem a pomáhal vnášať druhú posteľ, umienil si urobiť všetko to, čo dnes urobil. Zobral obliečky po svojej matke, i zo svojho spodného prádla vzal staršie kúsky, aby netlačili, zavolal si Zvaru na pomoc, veľmi šetrno starca okúpali, pripravili mu lôžko a keď bol očistený, oblečený, vyložili ho naň ako malé dieťa. Ani sa nezadychčal, ba ani nezakašľal pritom. Potom Zvara odišiel a Jankovič čakal na dcéru, ktorá mala priniesť mlieko. No prečo klesala mužova hlava, keď sa najprv chvíľu bol zahľadel na dobre spiaceho starca?

„Tatíčko môj, čo vám je?“ zaznel pri ňom hlas ako zlatý zvonček.

„Tu si, Hanička?“ Muž sa rýchlo narovnal, obrátiac k dcére smutný obličaj.

„Prišla som, tatíčko, no prečo ste taký smutný?“

„Dieťa moje, čítala si tú knižočku „Bez Boha na svete?“

„Čítala!“

„Pozri, on je ako ten Martinko tam. Roky bol naším dedinským pastierom, ale Pastiera svojej duše nepoznal. My sme všetko o Ňom znali, a nikto mu o Ňom nepovedal. Neviním svojich spoluobčanov, vina je predovšetkým moja. Šesť rokov som žil tu, v tejto dedine ako ten, ktorý Krista prijal, a ani raz som s ním o Ňom neprehovoril. Dávali sme mu náš statok do opatery, zaplatili sme, aby mohol telesne žiť, ale o jeho dušu sme sa nestarali. Ja podnes. Ó, ten hriech zameškania! „V žalári som sedel a nenavštívili ste ma“ (Mt 25, 36), hovorí Pán. Tá nesmrteľná duša sedela v žalári tmy a nevedomosti, a ja som ho nenavštívil; a teraz je už snáď neskoro, on hasne, zhasne… Kam tá úbohá duša pôjde? Zo mňa si nevezmi príklad, Hanička, ty nemlč, svedč ľuďom, aby si nemusela raz želieť, že duša zahynula, ktorej si zabudla posvietiť.“

„Tatíčko môj,“ ovinula devuška ruky okolo otcovej šije, pritúlila sa k nemu, „to Pán Ježiš nedopustí; veď ujček Bienik ešte žije, budeme sa modliť. On prv nezomrie, kým to radostné posolstvo nepočuje a neprijme.“

Detinská dcérina dôvera bola ako lano, ktorého sa otec mohol chopiť, aby neutonul na rozbúrenom mori oprávnených výčitiek svedomia.

O chvíľu sedela už Hanička sama na otcovom mieste. Predtým sa spolu pomodlili a on odišiel. No starec akoby len čakal na jeho odchod, otvoril oči, pozrel zadiveno do ľúbeznej devuškinej tváre.

„Už ste sa vyspali, deduško?“ sklonila sa Hanička nad starcom.

„Ej, veru som sa veľmi dobre vyspal,“ pochvaľoval si chorý. „No, kto si ty, moje kuriatko?“

„Hanička Jankovičová, deduško! Priniesla som vám trochu mlieka, všakver budete?“

„Jankovičová? To si ty tá stratená?“

„Veru, deduško, ja som bola dva razy stratená!“

„Čo nepovieš! A ako?“

„Hneď vám to vyrozprávam, len si najprv zajedzte.“

A starec, hoci nemal chuti, ale aby nezarmútil devušku, čo ho tak pekne obsluhovala ani dajakého pána, zjedol pár lyžičiek mlieka s rožkom, zapil čerstvou vodou, a aby mu už povedala, ako to bola stratená. Medzitým sa zvečerilo. Na nebi svietil mesiac a cez mriežku sporáka osvecovali ohnivé prúdy posteľ, starca i devušku. Takto to krásne spolu pristalo: starec nad hrobom, nežná, pekná mladosť v starej nizučkej izbe ako povesť. Devuška, rozprávajúca najprv krátko, ako sa stratila svojmu tatíčkovi na dlhé roky, nepočula otvorenie pitvorových dvier, ani tiché otvorenie izbových, bola len poltvárou k nim obrátená. Nech sa trošičku obzrie, snáď by sa aj zľakla postavy, čo v tej nízkej izbe sa zdala taká vysoká. No ona mala pohľad len pre starca, tento len pre ňu, a tak nevideli, že príchodzí si sadol na lavičku pri kachliach a ich tieň ho zakryl. Dobre bolo, že devušku nezmýlil, že mohla prejsť k opisu, ako sa to druhýkrát stratila, a to tomu nebeskému Otcovi. Rozprávala o Pánovi Ježišovi — ako o dobrom pastierovi, o svojej duši — ako o stratenej ovečke a muž ju počúval nespúšťajúc ani oka z ružových ústočiek. Citovala naspamäť Evanjelium podľa Lukáša o pastierovi, ktorý to mal sto oviec a stratil jednu z nich. Keď je srdce plné osobnej lásky, tej prvej lásky k Pánovi Ježišovi, ó to je ľahko ústam o Ňom a len o Ňom rozprávať, opisovať Jeho osobu, Jeho lásku, Jeho príchod z kráľovských výšin do hlbokých nížin betlehemskej maštale. Na starcovej tvári vidno, že počúva zvesti, nikdy nepočuté, ale aj že im rozumie.

„No tak On aj mňa našiel, vzal na svoje plecia a nesie do neba,“ končila svoju históriu a zadržujúc starcovu ruku v oboch teplých, mäkučkých dlaniach, preriekla detinsky nežne: „Deduško, či ste už dakedy na to mysleli, že nebeský Boh daroval svojho Syna najprv pastierom?“ V izbietke na okamih stíchlo.

„Nie, ovečka moja, na to som ja nikdy nemyslel, a však je to pravda. Pastieri boli prví, ktorí Ho v tej maštali našli. Pamätám sa, že mi to ešte kedysi moja babička, Pán Boh im daj slávu večnú, rozprávali,“ odvetil starec zamyslene. „Však som sa o tých veciach, čo si mi dcérenka moja, ty rozprávala, aj v škole učil, no; to bolo len cez dve zimy; potom som už žil po službách, a keď som sa vrátil z vojenčiny, spravila ma obec svojím pastierom. Pri vojsku som bol pri koňoch, tam nič o Bohu nepočuješ. Ako obecný pastier len priam v zime čo som mohol ísť do toho svätého chrámu, ale bol zo mňa taký sprostý človek, že som tomu, čo tam pán farár kázali, nič nerozumel. Poviem pravdu, neraz som sa tam aj vyspal. Najviac ma mrzievalo, že neviem, prečo k tej svätej spovedi chodíme, však ako pred ňou, tak po nej, vždy som bol jednaký. Všetci sme tam sľubovali polepšenie, ale dodržať som to ja nemohol. Nebohého pána farára som mal rád, boli to taký dobrý človek, tak sa ma neraz povypytovali na všetok dobytok, neraz mi plný mešec tabaku nasypali. Boli veľký včelár, nosieval som im všelijaké korene z hôr.“

„A o vašej duši nikdy s vami nehovorievali?“ smutne spytuje sa dievenka.

„Nikdy, vtáčatko moje, snáď si mysleli, že však nám toho v nedeľu dosť navyprávajú.“

„A ten pán farár, čo nedávno odišli?“

„Aj to boli prívetivý pán, aj dobročinný, neraz mi prilepšili, a keď si ich Stračena zlomila nohu a ja som bol nad tým celý smutný, ešte ma potešili: „Nič si z toho, Jurko, nerobte, veď sa ona do jatky predá.“

„Ani ten sa vás nespýtali, či v tých horách na toho dobrého Pastiera myslievate?“

Starec zakrútil hlavou. „Vieš, dievenka moja, však ja by som ich tak málo bol rozumel, ako keď kázali. Boli to učený pán, múdry, nedivím sa, že nechceli do smrti na dedine zostať!“

„Deduško, a znáte čítať?“

„Znal som, no, už pomaly zabúdam.“

„Budete ma počúvať, keď vám prídem zo Slova Božieho prečítať?“

„Ó, ako rád!“ pohladil starec devuškinu ruku. „Len príď, snáď ty ma poučíš, teba rozumiem. Povedala si, že Syn Boží bol darovaný pastierom, tak ma to preniklo; veď aj ja som pastier. Bol On aj mne darovaný?“

„Pravdaže aj vám; viete, tak ako aj mne. Ja som Ho prijala. Pravda, aj vy Ho prijmete!“

„Rád by som, dieťa, len ma ešte musíš poučiť ako to mám učiniť. Keď mi to Sväté písmo budeš čítať, tam sa snáď dozviem.“

„Iste, deduško; no aby sme už nehovorili, ustali ste. Ak chcete, ja sa za vás pomodlím a potom vám budem spievať, aby ste skorej mohli zaspať.“

Nuž, devuška sa pomodlila, priam akoby si dieťa počul prosiť; ono verí, že mu bude dané, za čo prosí. Starec slová za ňou opakoval a dodal na koniec: „Pane Bože, zmiluj sa nado mnou, sprostým človekom, aby som vedel, ako to mám Tvojho Syna prijať.“ A devuška dala sa spievať „Kde jsi, můj přemilý Ježíši Kriste“.

Pri poslednom verši vstal nespozorovaný poslucháč a vyšiel ticho von do zimného večera. Mesačné svetlo osvietilo štíhlu, v teplom zimníku pozapínanú postavu mladého farára. Vracajúc sa od železnice pešo, dozvedel sa, že starý Bienik ochorel a nebude snáď už dlho. Napadlo mu, že muža dosiaľ nenavštívil. Chcel, idúc okolo, splniť túto povinnosť. Vošiel, zostal, a to, čo počul, nezabudne. Otvorila mu minulá chvíľa oči a zodpovedala rôzne vnútorné otázky. „Teda takémuto ľudu my kážeme päťdesiatdvakrát do roka,“ myslel, kráčajúc s hlavou sklonenou k zemi. „On vypočuje a všetko zostane pri starom, bo nám nerozumie. Ba, čomu by rozumel? Snáď skúsenostiam. Kristus nevelil: „Budete mi kňazmi“, ale „Budete mi svedkovia“ (Sk 1, 8). Svedok musí sám najskôr dač prežiť, vidieť, počuť. Áno, skúsenosti. Boli to skúsenosti, ktoré sme prinášali teraz na tejto schôdzke? Nie, to boli len krásne, vzletné, homileticky^[91] presné reči, a naši poslucháči spolu s nami odišli takí, ako sme aj prišli.“

„Ako ste sa mali?“ spytovala sa pani farárka syna asi o pol hodinu, keď ho s radosťou privítala a viedla k večeri.

„Ako obyčajne,“ vetil so zvláštnym úsmevom. „Pohovorili sme poltucta krásnych, nikomu neprospešných rečí, vyzdvihli pravovernosť evanjelickej cirkvi, nutnosť chrámových návštev, povozili sme sa pritom trochu i po sektároch. Ľud sa rozišiel a my, pri dobrom obede, mňa pravda, vynímajúc, pripíjali sme pani farárke. Potom sme sa uradili, ktorá cirkev bude nabudúce povzbudzovaná našimi misijnými kázňami, a každý pošiel svojou stranou, hnaný žitia nevôľou.“

Stará pani, odnášajúc misu s polievkou do kuchyne, si zhlboka vzdychla: „Prišiel ešte nespokojnejší; ba, čo je to len s ním?“

*

Divili sa Zorovčania, že starý Bienik nezomrel tak hneď ako sa zdalo. Odkedy sa ho zaujali Jankovičovci, je s ním lepšie, hovorili si. Čo tí raz vezmú do rúk, to už stojí zato! V noci ktorý-ten z mužov pri starcovi spí; dal tam Jankovič zaniesť svoju pletenú posteľ aj s vojenským kobercom. Vo dne zas babička Šimonová preniesla sa tam so svojou praslicou; jedno jej je vraj, či doma, či tam priasť. Mohla starcovi podať vodu alebo mlieko, veď iné nechcel, a mohla sa s ním rozprávať, keď sa mu nedriemalo. Odpoludnie vždy túžobne čakal. Vtedy prichádzala Hanička Jankovičová a čítala mu Božie slovo, a potom sa spolu rozprávali, priam ako dve deti. Keď začne Pán Boh človeku oči otvárať, obzvlášť, ak má nato málo času, to ide z gruntu a rýchlo. Divili sa susedia, čo chodievali do zhromaždenia, ako starec rýchlo a dobre tým pravdám porozumel, a ako sa vždy tešil, keď zase niečo mal osvietené, už či z evanjelia, alebo z epištol. Už mu aj ktorý-ten z nich čítavali aj s ním sa rozprávali, no najradšej mal predsa len Jankoviča. Cítil teplotu bratskej lásky, ktorú mu ten prinášal, a ako sa usiloval odkrývať mu Božie pravdy. Raz, keď boli sami, odprosoval Jankovič starého pastiera, že mu prv svetlom Božím nezasvietil. Boh mu túto jeho pokoru odmenil tým, že jeho rukou vedený starec prišiel s vierou za Baránkom pod kríž na Golgotu, a prijal tam toho Syna, darovaného pastierom, za svojho osobného Spasiteľa. Od toho dňa už telesne slabol, zato duchom napodiv zosilnieval. Celá dedina chodila ho navštevovať a žasli nad jeho rečami, veď vraj hovorí ako sväté Písmo. Keď sa naši susedia zišli, hneď si žiadal, ktorú pieseň mu majú z kancionála spievať. Tri razy prišiel ho navštíviť aj pán farár. Po tretie, keď si žiadal Večeru Pánovu, bol prítomný len kostolník a stará Uhrová. Tá potom rozprávala, že keď už bolo po obrade, začal sa vraj starec modliť. Za všetko ďakoval Pánu Bohu, čo mu na zemi dobrého dal, ale nadovšetko za Jeho milého Syna, ktorého daroval pastierom, aj jemu. A tu vraj, keď prestal, spýtal sa ho pán farár: „Bienik, máte istotu, že sú vaše hriechy odpustené?“

„Mám, ich milosť! Krv Ježiša Krista očisťuje nás od každého hriechu, ona aj mňa očistila.“

„Máte teda nádej večného života!“

„Nádej? Nie, pán farár, ja ten život už mám. Či o ňom nestojí: „Ja som vzkriesenie i život“? (Jn 11, 25). Nebeský Boh mi nato dal svojho Syna, aby som nezahynul, ale mal život večný.“

„A čo urobíte, až príde údolie tieňov smrti?“

Tu sa vraj starec usmial. „Raz som videl v horách králička, ako po ňom sliedil jastrab a smrť mu hrozila. Ešte som len chcel vtáka odohnať, keď mi králiček zmizol v skalnej diere a bol ratovaný. Tak aj ja sa skryjem do Kristových rán a smrť mi neuškodí. Polovicu života som strávil na horách bez Boha, ten druhý prežijem celý s Pánom Bohom na tých večných horách.“

„Ach,“ dokladali ženy, „kde sa to vzalo v tom starom Jurovi? Zdal sa nám taký prisprostý, a on — aký človek. Všetkých nás môže poučiť.“

Počas starcovej choroby prešli Vianoce i Nový rok. Ženy dopriadli, namotali priadzu, tkáči povyťahovali krosná. Budeže zas nového plátna! Hoci prišla tuhá trojkráľová zima, nastal po nej zrazu odmäk, slniečko, obzvlášť cez poludnie, dalo sa pripekať. Pocítili to hory, potokmi tieklo vody až veľa, mlynári sa však na ňu veru nehnevali, ani gazdiné, čo už dávno múku čakali. Ba, tak sa len sneh strácal, čochvíľa začali sa medzi ním černieť hrudy na roliach. A že zrána mrzlo, tak mohli hospodári po kuse orať. Kováči, kolári mali plné ruky práce, gazdinky podsýpali hydinu. V daktorých domoch mali ľudia plné ruky práce — veď bolo hodne ohlášok. Priadky u Rášov prestali. Aj zhromaždenie u Jankovičov nebývalo také plné; ale tí, čo verne chodievali, viditeľne začínali slúžiť Pánovi Ježišovi. Netak sa potešil Števko, ktorý zase vyše týždňa bol s mláťačkou von z domu, ako ho jeho domáci predbiehajú, obzvlášť Jožko. Trafovalo sa Mílovi kúpiť od švagra majetok, ktorý si ho tiež kúpil z parcelovaných^[92] statkov pri Komárne.

„Kúpim vám to,“ hovoril mladým. „Je pravda, musím si požičať, ale by ste mali pekný majetok pohromade. Veď keď dá Pán Boh zdravia, splatíme, banka mi sľúbila kapitál na sedem percent, presne desať rokov ho môžem interesovať.“

„Nekupujte, tatíčko,“ ohlásil sa Jožko, „veď máme aj zeme, aj práce na nej dosť. Čo prospeje človeku, keby celý svet získal a svojej duši škodu učinil? Alebo akú dá odmenu človek za svoju dušu?“

„No, veď preto dušu nestratíš, keď budeš mať pekné hospodárstvo.“

„Viete to iste, tatíčko? „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie“ (Mt 6, 33), rozkazuje Pán Ježiš. No ako ja budem hľadať najprv kráľovstvo Božie, keď mi robota ani dýchať nedá a hospodárstvo nás tak poženie, že nebudeme vedieť čo prv? Bárs by sme potom ani spať nešli. Ak si najmeme robotníkov, nezvýši sa nám dosť na tie interesy, a ak sami budeme robiť, musíme nosom orať. A ja by som mal dovoliť, aby sa moja Dorka tak strhala? Nie, tatíčko, pre nás nekupujte, a vám to netreba.“

Taká reč od Jožka, to už niečo znamenalo! Bol to zdravý, dobrý robotník, mal rád dobytok, pekné role, a predsa mu dnes išlo najprv o dušu. Namrzel sa richtár, ale keď v noci o tom hovoril so ženou, predsa sa mu len v hlave rozišlo, že veru má zať pravdu; načo by si všetci vešali na krk také bremeno!

*

Po Troch kráľoch odpoludnia upratoval Jankovič kasničku v stene, ktorú mal plnú kníh, keď dakto zaklopal.

„To si ty, Števko, vitaj,“ poďakoval hospodár za pozdrav.

„Čo robíte, ujček?“

„Ako vidíš, upratujem knihy. Pred dvoma rokmi som kúpil po nebohom notárovi policu na knihy a dal som ju stolárovi opraviť; aj som už na ňu zabudol, a on mi ju dnes doniesol. Som rád. Vidíš, ja sám mám dosť kníh, staré, aj nové a Hanička má tiež, aj po Skalovej aj svoje, môžeme to usporiadať pekne dohromady. Prišiel si ako na zavolanie. Pomôžeš mi, prosím ťa, postaviť policu do zadnej izby?“

„Ó, rád!“ mladík vyzliekol zimník, zavesil na vešiak. „Len kam ju tam postavíte?“

„Miesto je, keď sme lavicu len pod oknom nechali, ostatná je tu, aj harmónium sme už sem preniesli.“

„Počul som, že Hanička doprevádzala už spev pri zhromaždení; to ste sa radovali, však?“

„Radoval, Števko, a ďakoval v duchu aj Otcovi nebeskému, aj bratovi H., že som to harmónium kúpil. Nejednu krásnu chvíľu zažije pri ňom moje dieťa a my s ním. Hudba je nebeský dar, keď znie na Božiu slávu.“

O chvíľu stála už knihovníčka so sklenými dvierkami v Haničkinej izbe, a netak ju prikrášlila. Števko ponosil do nej knihy z prednej izby, Jankovič povyberal Haničkine z maľovanej truhly a uložili to všetko do jednej police. Do druhej, radil Števko, aby dali riad, čo mala Hanička na kasni,^[93] že to tak aj v mestách mávajú. Dolné police, ktoré už nevidno, nech si ona zaplní. Tešili sa vopred z jej prekvapenia.

„A kde je Hanička, ujček?“

„Išla do školy, stadiaľ iste do pastierne, len mám starosť, nevzala si vlniak a teraz fúka taký zlý vietor!“

„Myslíte, že už skoro príde?“

„Ale o hodinu, prv nie.“

„To ja si teda vybavím, kvôli čomu som prišiel a potom, ak mi dáte vlniak, zanesiem jej ho. Rád by som tiež navštívil ujca Bienika.“

„Tak si sadnime a povedz, čo žiadaš.“

Jankovič — usadajúc na lavicu pri okne — ponúkol stoličku mladíkovi.

„Prišiel som vám s radosťou oznámiť, že už môžem mláťačku splatiť. Keď krstný tatíčko povedal, že máme na zimu zbožia dosť, tak som všetko speňažil a za rezanie dreva mi tiež pribudlo. Zašatený, zaobutý som, no tak, keď sa moje úspory prirátali, mám už celú sumu pohromade a ešte mi aj zostalo.“

Mládenec s viditeľnou radosťou odčítal dohodnutú sumu na stôl. Pridal aj úroky. Tieto Jankovič temer s nevôľou odtisol. „Keď kresťan kresťanovi chce pomôcť, nemá si to dať zaplatiť!“

„Ale ujček, veď to nie je zaplatená vaša láska. Veľmi dobre ste mi pomohli.“

„Z toho sa teším, no úroky neprijmem. Haničku by si tým zarmútil, a to nechceš! Povedal by som, načo už platíš, veď sme to nežiadali, ale dlh je nepriateľ človeka. Čím skôr sa ho zbaví, tým pokojnejšie môže spávať. Nemáš síce zdanlivo zase nič za svoje mozole, ale máš — stroj je tvoj! A to je tak, ako keď si hospodár zadováži pár koní. Nik nepovie, že nič nemá. Čo už odteraz strojom vyrobíš, to je tvoje, to máš čisté; no nech ti Pán Boh i naďalej pomáha.“

Jankovič srdečne podal mladíkovi ruku, potom vložil peniaze v truhle do priehradky.

„Vieš, čo za ne kúpim?“

„Rád budem, keď mi poviete.“

„Ten kus lúky medzi jelšami a ten výmoľ s tým hájom je na predaj.“

„Ale veď je to taká planina,“^[94] divil sa mládenec.

„Áno, no len tak možno všetky naše role i lúky, celý náš grunt plotom ohradiť, i tie čo som nedávno prikúpil, čo kedysi nám patrili. Keď ostatné peniaze vložím do tej zeme, tam netaký interes ponesú. Rád by som našim milým spoluobčanom ukázal, ako má kresťan zaobchádzať so zemou, ktorú mu Boh zveril. Mohli sme sa už dávno dopracovať lepších pomerov, keby sme boli matersky zaobchodili s prírodou, ktorou nás Pán Boh živí. Nemuselo nás toľko v cudzine robotovať! Keď nám teraz svätý Boh dal konečne slovenskú zem, takže je ona už naša, každý z nás je povinný zveľadiť ju.“ Jankovič vravel s nezvyklou u neho živosťou, mládenec počúval ho so záujmom.

„Ujček, mali by ste si kúpiť strojové pluhy, obzvlášť na okopávanie zemiakov a iného. Našich doma sa mi nepodarilo nato naviesť, a to je taká veľká úspora sily a času!“

„Máš nejaký katalóg?“

„Mám.“

„Prines mi ho večer. Akúkoľvek dobrú radu by si mi v tom ohľade dal, prijmem vďačne. Nie je ten sprostý, kto sa do smrti rád učí, bo stáva sa múdrejším, ale ten, ktorý sa domnieva, že už zná dosť.“

„Máte pravdu, ujček. No nám mladým sa dakedy zdá, že už všetko známe, a to je škoda.“

„Snáď sa budú ľudia diviť, prečo teraz tak zveľaďujem svoje hospodárstvo, keď predtým som ho roky zanedbával. Možno aj vy, ktorí pravdu milujete, budete ma mať v pochybnosti, že sa za mamonou zháňam. No, ty si otvorenejšej mysle, tebe poviem. Mnoho, veľmi mnoho zameškal som na svete, čo už nedohoním; obzvlášť v tom čase, keď zármutkom všetko vo mne spalo, i srdce i duša, i duch. Svätý Boh sa však zmiloval nado mnou. On ma z toho sna zobudil, nie úderom, ale veľkou láskou, takže sa moje oči otvorili cele a ja som poznal, koľko som zostal dlžný svojim spolublížnym. Zo Slova Božieho — keď sa ku mne zídete — som vám už poslúžil, aj ešte poslúžim. K osobnému svedectvu nemám schopnosti. Tak je to aj v telesnom ohľade. Preto som si umienil — neznajúc hovoriť — ukazovať činom, čo by sa malo činiť a ako, aby Pán Boh mohol požehnávať, lebo aj to si myslím: Kázať Slovo Božie ľuďom, ktorých núti bieda utekať svetom, to je plávanie vo vodách o jednom vesle. Vesluješ, vesluješ a vždy si na jednom mieste, ak ťa len prúd nestrhne a o skaly nerozbije.“ V izbe na chvíľu stíchlo. Zrazu mladík vstal, podal ruku mužovi:

„Ďakujem vám, ujček, za dôveru. Prijmite moju pravicu a sľub, že dokiaľ som v Zorovciach, chcem stáť ako syn po vašom boku, žeby sme spolu veslovali oboma veslami. Všetko, čo by ste chceli odo mňa, mi povedzte, aby som vedel, ako vám mám pomáhať.“

Stisli si muži ruky, mládenec vzal Haničkin vlniak a o chvíľu videli ho už susedia ponáhľať sa k pastierni.

„Vošiel potichu, no na prahu zastal. V izbičke, krytej už súmrakom, znejú dva hlasy. Keď sa dobre rozhliadol, Haničky tu nebolo, zato pri posteli sedel pán farár Morháč a pri kachliach babička Šimonová. Oba muži horlivo spolu rozprávali. Ustúpil, nechcúc mýliť, zavrel potichu dvere. Babička Šimonová ho síce videla, no aj rozumela a dobrotivo sa usmiala. Na dvorku bezradno postál; v pitvore z dverí malej maštaľky zaznelo jeho meno. Netak radostne sa obrátil.

„Hanička, čo tam robíš?“

„Vitaj, Števko! Ujčekovi doviezli trocha dreva, uložila som ho, už idem domov.“

„Tak poď rýchlo, ruky máš studené, je zima, tatíčko ti poslal vlniak.“

„Ach, a ty si mi ho priniesol, to som rada! Citeľne sa zase ochladilo!“ Devuška okrútila sa do vlniaka.

„Tak poďme, alebo ideš ešte dovnútra?“

„Už som sa odobrala. Babička Šimonová tam zostala a ujček má návštevu, pána farára. Keby si bol počul, ako on svedčil pánovi farárovi!“

„Veľmi horlivo; ale som nepočúval, aby sa nezmýlil. Hanička, myslíš, že je on už Boží?“

„Ó, iste. Keď mu čítam alebo spievam, tak sa z Pána Ježiša raduje. A len z toho sa môžeme radovať, čo už máme, pravda?“

„Veru, len z toho, to ja teraz dobre viem. Celý týždeň som bol medzi svetom sám, a predsa, nie sám. On bol vždy so mnou.“

Oba mladí ľudia, statne bojujúc s vetrom, ponáhľali sa ulicou.

„Vidíš, ako dobre, že máš ten vlniak, veď ako čo by nás ľadom polieval, len sa dobre zakrúť!“

„Ba, ja len neviem, Števko, prečo sú všetci ľudia ku mne takí dobrí,“ namietla Hanička.

„A či vždy boli dobrí?“ postál mládenec.

„Ale, vždy, aj tam doma, odkedy sa pamätám. Aj susedia, aj v škole a teraz zas tu doma, vy všetci!“

„Aj ja?“

„Pravdaže!“

„No, vieš, keď som kedysi v Malkovie jarku na ozvenu volával; čokoľvek som zavolal, to mi hory odpovedali, už či dobré, alebo zlé. A pokiaľ ide o mňa ja len dlhy tebe platím.“

„Dlhy?“

„Ach, a ako sa diví! Vari som nie tvojím dlžníkom? No, už v tej veci nebudem, práve som tvojmu tatíčkovi vyplatil mláťačku. Keď si mi z celého srdca chcela pomôcť, tak mi Pán Boh požehnal, že sa až naši divili, koľko som vyrobil. Ale váš mlynár mal pravdu, keď hovoril: „Nebojte sa ten stroj kúpiť, je predvojnový a veľmi dobrý, tak ľahko by ste podobný nenašli. A hoci je proti iným malý, ale mnoho sa s ním dá zarobiť. Len jedno ma mrzí, tvoj tatíčko nechcel vziať interes.“

„Interes?“ užasla devuška. „Pán Ježiš hovorí, že kto činí vôľu Božiu, ten je Jeho brat a sestra. My ju oba chceme činiť, a tak sme tiež Jeho rodina, a spolu ako brat a sestra. Ja myslím, že by to bolo smutné, keby ešte aj sestra od brata vzala interes. Ešte ak by z toho musela žiť. Ale takto?“

„No, máš pravdu, a veď ja sa vám odslúžim. Máte navozeného dreva, prídeme aj s Jožkom, a všetko vám ho porežeme.“

„Ej, to bude dobre, Števko, len ťa pekne prosím, príďte čím skôr. Keď tatíčko bol tak zle na to srdce, pre neho rezanie nie je, ale že nechce nechať ujčeka Zvaru samého, každý deň sa do toho púšťa. To bude veru bohatý úrok, keď mi tatíčka ochrániš pred chorobou!“

„Dobre, že si mi povedala, hneď zajtra prídeme. No, už sme doma!“ Mládenec otváral Jankovičovie bránu.

„Vieš čo, Števko,“ zadržala devuška podávanú ruku. „Dorka s Jožkom prídu k nám na večeru, prídi aj ty.“

„Prídem rád, ale prečo?“

„Piekli sme spolu chlieb a napiekli sme si aj bálešov. Tatíčko mi doniesol dobrého čaju a cukru, on že nám sám navarí taký ruský. Potom si zaspievame a tatíčka poprosíme, aby nám rozprával zo svojich skúseností. Keby si vedel, ako on to krásne zná!“

„A pritom sa budeme tešiť z prekvapenia, ktoré tebe prichystal.“

„Aké?“

„Keby som prezradil, nebola by si prekvapená; no viem, že budeš mať radosť.“

Ach, taká je mladosť! Mladík a devuška stáli v tom najväčšom prievane, meluzína^[95] im len tak fičala okolo uší; mladík chrbtom podopieral bránu, aby sa nezapleskla, a oni necítili zimu, im bolo teplo, bo tá teplota sa v srdci začínala. Ach, bolo im spolu tak dobre! Nech si nemusia privolať „Do videnia!“, veru by sa ešte nerozišli. No veď neprešla ani hodina, už boli zase spolu u Jankovičov. Hospodár skutočne navaril dobrého čaju. Hanička s Dorkou nakrájali chutných bálešov; jedli všetci s chuťou zdravej mladosti a radovali sa z Haničkinho prekvapenia. Spievali si potom piesne, ktoré ona už dobre znala hrať a tešili sa, že už toľko z tej hudby pochytila. No keď Jankovič začal svojím pútavým spôsobom rozprávať o širošírej ruskej zemi, o utrpení dietok Božích za doby cárstva i za revolúcie, a o veľkej Božej milosti, ktorá tam dokázala, že nieto rady, ani sily proti Hospodinovi, tu sedeli tak tichúčko ako mušky. A Duch Svätý, ktorý rozsieva v tíšine, sial do ich sŕdc sväté úmysly a odhodlania zotrvať na ceste za Kristom až po hrob. Bola to taká vzácna chvíľa, jedna z tých, keď sa rodia budúci hrdinovia a tvoria Božie charaktery. Neboli pri nej sami, nezbadali, že vošli k nim Martin i Zuzka Uhrovie a za nimi Srnianek so ženou. Nakoniec na Dorkinu prosbu zaspievali spolu hudbou doprevádzaní:

To spievali nielen ústa, nie, bola to modlitba duší, ktoré na život i na smrť odovzdávali sa svojmu Spasiteľovi. Bola to len hŕstočka neumelých detí ľudu, svet o nich neznal, ani ten široký, ani ten slovenský, ale tam hore, vo večnej domovine, ich znali a tam boli milovaní.

*

Medzitým sa v pastierni veľmi rýchlo skončil rozhovor, lebo na starca prišiel nával záduchu. Zdalo sa, že hneď bude tam, kam sa chystal; a tam istotne príde pre smrť a krv Ježišovu, o čom pred chvíľou radostne svedčil. Mladý farár zdvihol a oprel o svoju hruď klesajúcu starú hlavu. Babička otvorila dvere i okno. Studený, ostrý vietor pomohol, stlačená hruď si oddýchla, zavreté oči sa otvorili, no len jeden vďačný pohľad utkvel v bledej tvári mladého muža. A keď ho o chvíľočku opatrne položili do vysoko nastlaných podušiek a sotva prehltol tú trochu vody, čo mu starenka na lyžici podala, zaspal.

„On sa už sotva zobudí, babička,“ prevravel mladý farár v hlbokom dojatí.

„Bude ako Pán Boh dá, ich milosť; no veď už môže ísť, však ide Domov. Tak Boh miloval svet, aj jeho, že Syna svojho jednorodeného dal, aj jemu, a ktoríkoľvek Ho prijali, dal im moc, byť deťmi Božími; aj jemu ju už dal. Sami sme počuli z jeho úst, že istotu večného života mu dal Duch Svätý. Ó, Boh je dobrý, On nikdy nesklame toho, kto poslúchol a išiel, keď Pán Ježiš volal: Poď, ja ti dám odpočinutie!“

Pozorne, aby ho nezobudila, zotrela starenka bielym ručníčkom kvapky potu z bledého mužovho čela, ktoré predtým vyvolala úzkosť zadusenia. Starec pohol perami. Sklonili sa oba, aby počuli, čo povie. „Otče, ďakujem — Pán Ježiš — krv za mňa — večný život — k horám Božím — Hanička — požehnaj!“ A ešte jedno túžobné: „Pane Ježišu, domov!“ To bolo všetko, čo počuli. Starec málinko zdvihol hlavu, položil si ju trocha nižšie. Zvláštne svetlo preletelo mu čelom, rozprestrelo sa obelievajúcou tvárou, slabé trhnutie ľavej ruky, malinké vydýchnutie a…

„On už je na pravde Božej!“ vzdychla starenka. Pokľaknúc, dala sa ticho modliť, aby Pán Ježiš sprevádzal dušu uvoľnenú z tela tým údolím tieňov smrti, po tej ďalekej, vysokej ceste, do svojho domova.

Tak odišiel zorovský obecný pastier, pracovník dvanástej hodiny. Na zemi málo žil Bohu a s Kristom, lebo ho ľudia nechali zostarnúť bez svetla. V poslednej hodine a takmer s posledným dychom dal mu Boh zachrániť človeka, ktorého ľudia určili za pastiera duší. Dali tomu človeku palicu, aby viedol stádo, do krajiny, jemu samému neznámej, ktorý na otázku toho stáda: „Ideme dobre?“ musel odpovedať: „Snáď!“ „Čaká nás tam život?“ „Neviem, kto to môže vedieť?“ Jeho síce naučili, čo sa vyžadovalo v jeho úrade, ale zameniac vzdelanie za život z Boha, poslali ho pracovať prv, než duchovne žil, niesť svetlo ľuďom a Ježiš Kristus ešte nebol jeho osobným svetlom.

Po ťažkých nociach, keď spánok oči nezavrel, po tvrdých bojoch s pyšným srdcom, aby tak raz navždy samospravodlivý bohoslovec umrel, a ožil služobník Boží a Kristov, použil Boh svedectvo a smrť tohto najposlednejšieho zo svojich detí, aby skrze neho privolal tej mladej duši: „Buď svetlo!“ (IM 1, 3). A bolo svetlo. Uveril farár Morháč, že celé Božie slovo je pravda, no i že Boh, ktorý prijal na milosť Juraja Bienika na základe tej istej zmluvy milosti, prijíma na Golgote aj jeho. Kľačiac pri mŕtvole starého pastiera — keď medzitým starenka modlitbou sprevádzala uvoľnenú dušu — prijímal on vierou odpustenie, milosť, nový život i svetlo. To všetko z prebodnutej pravice Krista Ježiša, Baránka.

Z pastierne odchádzal nový človek. Odišli z nej dvaja: jeden hore, vysoko, ďaleko, v ústrety prekvapujúcej kráse, sláve a odpočinku. Ten druhý v ústrety veľkej vnútornej radosti, no i veľkým bojom a krížovej ceste. A obaja títo muži boli na zemi pastiermi.

*

Zorovčania vraj nepamätali taký pohreb aký mal Juraj Bienik. Celá obec prišla si odprevadiť svojho pastiera. Tri cechy sa dostavili, aby ho poctili svojimi „fakľami“. Nech je katolík, spievali by mu cestou: „Svetlo večné nech mu svieti!“ A ono mu skutočne svietilo. Preto vari bol taký krásny slnečný deň. Najzvláštnejšie na tom pohrebe bola však kázeň, ktorú povedal pán farár nad hrobom. A tá odobierka! Nikdy podobnej zorovský kostolík nepočul. Povedal pán farár, že keby zosnulý mohol k nám dnes hovoriť, čo by asi povedal zorovským občanom, aby sa s nami rozlúčil? Tí, ktorí v posledné dni starca navštevovali a vraveli o ňom, že hovoril ani sväté Písmo, verili radi, že to by im starý Bienik skutočne na cestu položil. Keď sa pán farár dal opisovať celý starcov život, ako čo by ho on sám rozprával, ani jedno oko nezostalo suché. Ako sa vraj nikto o jeho dušu nestaral, ako v tej kresťanskej zemi žil bez Božej známosti, bez svetla, bez Krista. A keď prišiel do chrámu Božieho, neznajúc o čom, o kom je reč, nič ani tam nerozumel. „Žil medzi nami, slúžil nám, verne. Ale nech nemá Boh pre duše svojich poslov, my by sme ho všetci boli nechali odísť bez Krista, bez viery, bez svetla, do večnej tmy. Nikto sme mu duchovne neposlúžili, ja najmenej.“ Tuto pán farár trochu postál a mladá, bledá jeho tvár bola taká smutná, keď v tíšine, temer hrobovej, pokračoval: „Zato on temer s posledným dychom, poslúžil mne. Poznal som pri jeho smrti, že on v dvanástej hodine vierou prijal Spasiteľa, Syna Božieho, hoci sa len málo mohol už o Ňom dozvedieť. A ja, ktorý som znal všetko o Ňom, ktorého moji cirkevní predstavení sem poslali na vašu žiadosť, aby som vás, vy moji poslucháči, k Bohu viedol, ja som spoznal, že Ho v sebe nemám. V rozume, v knihách, áno, ale v srdci nie. „Tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16). To som dobre vedel, áno aj veril, že Pán Boh svojho Syna ľuďom dal, no pre seba som Ho ja ešte nebol prijal. Keďže v Písme svätom stojí: „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno“ (Jn 1, 12), no tak Juraj Bienik sa stal šťastným synom a dedičom Božím prv ako ja, váš farár. Je tak spravodlivé, lebo Boh nikoho neuprednostňuje. Keď som videl skonanie tohto spravodlivého a že skutočne odišiel ta, kam veril, že ide, otvorilo sa konečne i moje srdce, i moje ruky sa vystreli po tom podávanom Spasiteľovi. On ma prijal na milosť a ja som smel prijať Jeho. Posiaľ sídlieval len v mojej mysli, keď som bral knihy do rúk, bol ukrytý pred zrakom mojej duše v Jeho Slove. Dnes vtiahol do môjho srdca, a ja smiem s tou piesňou volať:

No áno, taký pohreb a takú odobierku ešte Zorovčania nezažili. Ani jeden z účastníkov nezostal bez dojatia. Veď to bola neslýchaná vec, že sa farár svojim cirkevníkom priznal k takému niečomu. Tí, ktorí ho rozumeli, jasali nad ním v svojich srdciach, tí, ktorým jeho konanie pripadalo divné, nepochopiteľné, pocítili napriek tomu vzácnu úctu k mladému kňazovi. On, akoby sa týmto činom bol k nim priblížil. Posiaľ hovorieval farár k cirkevníkom, tento raz prehovoril človek k ľuďom, akoby brat k bratom. Aj tí najľahostajnejší ho úctivo pozdravovali, keď odchádzal z cintorína.

Nuž, tak pochovali Zorovčania svojho pastiera. Na tretí deň po pohrebe odhlasovali v obecnom zasadnutí, že pastierňu trochu opravia, nech slúži za nocľaháreň pre vandrovníkov. Mala to byť ako pamiatka po Bienikovi, pretože on svoju dobročinnosť voči týmto ľuďom zaplatil svojím životom.