ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri bystro tečúcom Váhu, snáď na tom istom mieste, kde pred rokmi odpočívala jej krásna mamička, sedela Hanička Jankovičová. Prala spolu s Dorkou Uhrovie bielizeň a teraz jej ju slniečko krásne sušilo. Veľký kôš naskladaného stál neďaleko. Kamarátku pribehol odvolať pasák, že Uhrovcom prišli hostia a tak Hanička osamela, a mimovoľne v tej tíšine rozoberala skúsenosti minulých týždňov. Zdalo sa to už tak dávno odvtedy, ako tu takto sedela, keď pribehli pre ňu, že ujec Matej ochorel. Ako sa to všetko odvtedy zmenilo! Nielen vôkol nej, i v nej samej. Ďakovala denne nebeskému Otcovi, že jej vrátil tatíčka. Usilovala sa byť mu potešením. Docielila, že už nebýval smutný, no čo to bolo proti potešeniu, aké jej pripravila jeho láska! Ba, ako oni dvaja mohli žiť jeden bez druhého? Jej bolo tak dobre, keď len zďaleka počula tatíčkov krok; no vedela aj videla, že ona je zase jeho pozemským slniečkom. Ako ju on tým pravdám Božím vyučoval! Či to len boli krásne chvíle, ktoré teraz trávievali pri Božom slove, obzvlášť od toho odpoludnia, keď sa vrátili Srniankovci. Znovu a znovu rozpomínala sa na to, ako to bolo, keď obe ženy odišli domov. Niekto zaklopal, a vošiel neznámy muž, prívetivej tváre; ponúkal Božie slovo a kresťanské spisy. Tatíčko ho požiadal, aby sa zložil, ona bežala pripraviť mu nejaké občerstvenie. Keď sa vrátila, bolo už na stole plno kníh, ktoré tatíčko kúpil pre ňu. S tým milým mužom bolo tak dobre sa rozprávať! Hanička doniesla Bibliu po mamičke, ukazujúc, pokiaľ podnes prečítala. Muž vzal knihu a prehrnul v nej, pozrel zadiveno na prvú stranu a čítal tam: „Marienka Skalová kúpila od kolportéra H.“ „Kde ste k tejto knihe prišli, milé dieťa, veď tú som ja pred osemnástimi rokmi predal devuške, ktorej sa veľmi podobáte. Bol som vtedy ešte mladíček, vojna nadlho pretrhla moje povolanie, až zase pred dvoma rokmi som znovu začal.“ Nuž, pán H. zostal potom cez noc u nich a dozvedel sa všetky osudy, aj mamičkine aj tatíčkove, aj jej. Celý čas, čo v Zorovciach kolportoval, musel bývať u nich, každý večer vykladal im z Písem a neboli pritom sami. Uhrovci chodili všetci, Srniankovci, Rášovci, babička Šimonová. Potom prišli už aj od Mílov, doviedli aj Kĺča so sebou a Srnianková zas svoju tetičku. Radi si ľudia tie pekné knihy pokúpili. Bol medzi nimi aj malý spevník, samé nové piesne. Pán H. mal dobrý hlas, pekne spieval, každý večer i dve ich naučil. Keď počul, že Hanička pozná noty, daroval jej spevník s notami. Rozprával tatíčkovi, že jeden pán, tu neďaleko, má na predaj harmónium; keďže odchádza do Maďarska, chce ho dať za tisíc korún a je vraj ešte dobré, aj pekné. Radil tatíčkovi, aby harmónium kúpil, že sa Hanička ľahko naučí hrať a budú si môcť každú tú piesenku zaspievať; sám to chcel s tým pánom vyjednať. Nuž dnes stálo už v ich zadnej izbe a Hanička sa chodila učiť hrať k pani učiteľke. Skutočne, nebola to taká ťažká vec; veď vždy, keď išla, sa predtým pomodlila, aby jej Pán Ježiš pomáhal. Ako to bude raz krásne, až si na tom svojom peknom nástroji zahrá! Ba, keby ju tak mohla počuť krstná mamička.

„Vezmem z tvojich peňazí, dieťa, čo máš v banke,“ povedal tatíčko. „Vďačne by som predal svoju roľu, aby som ti spravil radosť, no zem je najcennejší majetok. Banky padajú, a role ti zostanú všetky.“

Aj pán H. to uznal za dobré, ba, radil tatíčkovi, žeby ak môže, prikúpil zeme; to je vraj najistejší majetok. Nuž tatíčko skutočne čosi kupoval; no o to sa Hanička nestarala. Ach, ona sa o nič nestarala, však mala tatíčka! Netak rady si s Dorkou spievali tie krásne piesne. Dorka bola Trenčianka, ona hocktorej druhý hlas chytila. Aj dnes pri praní sa do chuti naspievali, len sa to tak dolu Váhom nieslo. Odkedy pán H. odišiel, tatíčko — tak ako mu sľúbil — vydržiaval tie zhromaždenia (tak ich nazval pán H.). Ťažko bolo povedať, kto to Božie slovo vykladal: Pán H. alebo tatíčko!

„Už si nás dávno takto mohol vyučovať, Matej,“ dohováral v nedeľu ujec Martin. „Toľko z tých Božích právd vieš, a nič si nám nepovedal.“

„Nemohol som, Martin, ver, ležala na mne vina a hora smútku,“ odpovedal tatíčko. „Ďakujem svojmu Pánovi, že ma tej ťarchy sprostil a už vás nebudem ukracovať.“

„Ach, mamička moja,“ vystrela devuška zrazu ruky k modrým nebesiam, „vieš ty o tom všetkom? Ó, Pane Ježišu, však Ty jej môžeš povedať, akí sme my tu šťastní a ako sa začína šíriť nový život, ktorý si jej daroval na tej plti a nám tu.

Ďalej devuška neprišla. Šikmo od cesty, po trávnikoch, beží na bicykli Števko Uher. „Si to skutočne ty, Hanička, a len sama?“ volá zďaleka.

„Len, Števko; Dorku odvolali, že máte hosťov!“

Zoskočil pri nej, podali si ruky. „Či som rád, že ťa zase vidím,“ vetí mládenec vrelo. „No, už zase periete?“

„To nie je naše, suseda Rášová má boľavý prst, bola by musela babička Šimonová prať, tak sme sa jej my dve ponúkli a už to máme aj hotové. Prídeš skôr domov na bicykli, stav sa, prosím, u Rášov, nech ujec príde pre koše; už je čochvíľa všetko suché.“

„Vybavím rád; len nechápem ujca Mateja, že ti dovolí, aby si cudzím ľuďom chodila prať,“ mračil šuhaj čelo. „Ako čo by si Rášová nemohla najať.“

„Nedostala nikoho, ver, a ja dnes nič nezmeškám; tatíčko nie je doma.“

„No veď preto. On by ťa iste nebol pustil. Ale nemáš trochu vody, Hanička?“

„Vody nemám, zato dobrý cmar.^[64] Sadni si, aj maslo je v ňom, natriem ti na chlebík!“

Pohodlno natiahol sa šuhaj v mäkkej tráve, ukusujúc čo nevidieť čerstvý maslový chlebík a zapíjal cmarom.

„Však je dobrý! Ani som nevedel, aký mám hlad, dobre, že ste toho toľko so sebou mali!“

„Veru dobre; vzala som radšej viac, ak by tak bolo treba niekomu poslúžiť.“

„Ach, Hanička, keby si ty vždy nemyslela na druhých,“ zakrútil mladík hlavou. „Mne je tu dobre, no, musím čím skôr domov. Však dnes ešte prídeš k nám?“

„Neviem, keď máte hosťov! Iste aj teba vaši preto volali.“

„Mňa naši nevolali, dostal som list, že nás príde navštíviť môj bývalý domáci pán aj so ženou. Neznám, čo im to napadlo unúvať sa sem, na dedinu. Rozmýšľam, ako ich naši kde ubytujú.“

Mládenec vošiel si do hustých vlasov.

„Ak by ste potrebovali, radi vám poslúžime.“

„Verím. Poviem krstnej mamičke. Pekne ti ďakujem, Hanička, a nebuď tu dlho! Veď som ťa už viac dní nevidel a zas musím preč.“

„Budeš ešte dlho mlátiť?“

„Chvála Bohu, máme tam ešte hodne zbožia, a tá tvoja mašina je výborná.“ Mladík vyšvihol sa na bicykel a už ho unáša spred devuškiných očí. No keď sa na ceste obzrel, ledva vládal nevrátiť sa. Slniečko strojilo sa sadať za hory a v jeho zlatistom svetle stála devuška ako zosobnené májové ráno.

Milota a príťažlivé čaro až tak vyžarovalo z tej nežnej, zružovelej tváre, z tých veľkých májskych očí, zahľadených za ním. Mládenec sa musel ponáhľať, a preto zrýchlil beh, ale diaľka ho s ňou nerozdelila, veď jej mal plné srdce. Kúsok pred dedinou stretol Rášovho paholka. Poručil mu, aby sa netak ponáhľal, že prádlo preschne. O chvíľu zoskočil už vo dvore, oprel bicykel a vošiel do kuchyne.

„Tu si, Števko, to je, dobre!“ vítala ho babička. „Opráš sa z cesty, prezleč, hostia sú v humne s Martinom; neukazuj sa im taký upotený.“

„Prečo? Neraz ma videli upoteného; ale sa rád prezlečiem, babička. A čo pre nich chystáte?“

„Nestaraj, sa synku, však to už nejako spravíme, aby si sa za nás nemusel hanbiť.“

Medzitým sedeli Števkovi hostia pod starou hruškou v sade: obstarný tučnejší pán a taktiež tučná pani. Na oboch vidno, že si iste v živote mnoho neodopreli čo im chutilo. Oproti nim stál Martin Uher. Pán Neubert rozprával ako sa im vodilo v Tatrách. Že drahota bola báječná, pivo i jedlo mizerné, jedným slovom, nestálo to za tie ohromné peniaze. Pani Neubertová pokrčila plecami, čo má vraj človek robiť, keď začne jediné dieťa prosiť; museli sme to našej Jitke spraviť po vôli; no však ono sa jej to tam tiež moc neľúbilo, aspoň nám už dá pokoj.

„Viete,“ začal pán, „my by sme sem ani neboli išli, ale keď váš syn nám toho toľko narozprával, aké je Považie krásne, tak Jitka, že ho chce tiež vidieť. Keď nie je tu, tak vám poviem pravdu: ona sa do toho vášho chlapca natoľko zadívala, že sa nám za druhého nechce vydať, hoci sa jej triafa veľmi dobrá partia. On hovoril, že bude strojníkom^[65] a usadí sa niekde v meste a ako vidíme, chce zostať medzi svojimi.“

„Keď sa Števko vrátil, spomínal, že by si rád vašu dcéru vzal za manželku,“ vážne sa usmial Uher. My sme mu nikto nebránili, len ja som radil, že prv, než sa kvôli žene do daktorého mesta vysťahuje, aby si do začiatku niečo zhospodáril. Bez groša je zle začínať. Na dedinčana má náš Števko peknú čiastku po otcovi, keby ju však musel predať, v meste s tým mnoho nezvíťazí. Teraz má pol chalupy a pri kope môže klasy ľahko zbierať. Čo potrebuje do komory, to mu jeho čiastka vydá, a čo si ako strojník vyrobí, môže odložiť. Keby sa vaša slečna dcéra nehanbila za nás sedliakov, a nepotrebovala veľké bývanie, mohli by sa zobrať a aj tu začas žiť; no to by sa jej sotva páčilo.“

„Tedy vy jemu neprekážate, aby si ju vzal.“

„Má už svoje roky. Je pravda, že nás to tak málo teší ako vás, lebo ako strojník je náš Števko primalý pán, aby stačil vyživiť veľkomestskú slečnu. On potrebuje ženu, ktorá by mu pomáhala, vy zase žiadate pre slečnu dcéru muža, ktorý by jej každú žiadosť splnil, ako si doma zvykla. Áno, vy si prajete, aby sa ešte lepšie mala s mužom ako u vás, ináč by ste si ju radšej nedali. Nemám pravdu?“

„Ba, máte, moc múdro hovoríte,“ prikývla pani. „Tak nám poraďte, čo spraviť?“

„Myslím, aby ste slečne dcére neprotirečili, nech sa sama presvedčí, či by chcela sem prísť a či radšej bude paňou dakde v Prahe.“

Vtom odvolali hospodára do dvora a oba hostia radili sa už len spolu. Že sa ich dcéra do tohto stavania nehodí, to videli na prvý pohľad. Mali len tú jednu a vydali by ju za sedliaka? To nemožno! On by sa hneď musel niekam odsťahovať; no čo dostane za tú polovicu chalupy a za trochu roličiek? A čakať, než by si niečo zhospodáril? To by Jitka zatiaľ zostarla. Ach, to boli starosti!

*

„Jitka, aj vy ste tu?“ zaznelo v inej strane sadu, polo nedôverčivo, polo užasnuto. Tam ponáhľal sa Števko Uher. A keď jeho oči spočinuli na postave mladej slečny, čo sa tu v tom starom sade tak zvláštne vynímala, akoby ho bol presadil naraz nielen do Prahy, ale aj do toho obľúbeného mestského života. Pol roka prešlo, odkedy posledný raz držal v ruke tú mäkkú pravicu, ktorú mu teraz podávala nečakaná vidina.

„No tak čo som hovorila, pán Uher, že sa prídem podívať, do vašej dediny?“ volal dobre známy, svieži rozmarný hlas.

Mladík mimovoľne prezrel celý oslepujúci zjav veľkomestskej krásavice: od vlnistého voľného mikáda,^[66] ktorému za obeť padli predtým bohaté slečnine vlasy, až po nôžky vtesnané do malinkých topánočiek. Šaty oranžovej farby kryli postavu len asi nad kolená. Hlboký výstrih, holé ramená, pančuchy telovej farby, všetko dovedna uvádzalo do varu mladú, doteraz pokojnú krv. Celý zjav, keď sa k nemu pridružila ešte ohnivá žiara očí, neodolateľnou mocou tiahol mladíka k sebe. Zachcelo sa mu zrazu všetko to, čo sa mu ponúkalo, vziať do náruče; áno, zachcelo sa mu bezuzdných bozkov. Mimovoľne ustúpil, akoby sám pred sebou musel niekde utiecť.

„Zabudli ste snáď hovoriť, v tejto nudnej samote?“ zasmiala sa krásavica.

„Nebol som nikdy rečník, to viete,“ vyhováral sa zmätený. „A už sa vás nemusím pýtať ako sa vám páči u nás.“

„Aký ste citlivý! Podľa vášho rozprávania som si tú slovenskú dedinu predstavovala ináč!“

„Však ja som vám o našej dedine vôbec nerozprával; hovoril som, že považská dolina je krásna a mne je ona dnes ešte krajšia ako kedysi. Je to moje rodisko.“

Hľadela naňho s úžasom. Tak v Prahe nevravieval. „Vy ste, tuším, už zabudli po česky,“ stiahla krásne čelo.

„Prečo by som doma hovoril po česky? Však vy ma rozumiete. Som Slovák!“

„To ste nikdy u nás nespomínali.“

„Vedeli ste predsa, že som Slovák, či nie?“

„A kde ste vlastne boli, keď sme vás doma nenašli?“

„Mlátil som v K.; tam za mnou poslali list vášho pána otca.“

„Máte úmysel zostať v tej dedine ešte dlho?“ vyzvedala s istou napnutosťou.

„Neviem ešte, kedy si nájdem dajaké miesto; nemám príčinu utekať z rodičovského domu je nám spolu dobre. Počas vojenčiny a potom v škole odvykol som od svojich. V Prahe sa mi zdalo všetko jedno, kde sa usadím. Dnes mi je to už nie tak ľahko rozlúčiť sa s tými, ktorí ma majú radi, a ktorých i ja milujem,“ priznával sa srdečne. „Vy mojich neznáte,“ pokračoval, prinútený posmešnými ťahmi rozkošných pier krásneho hosťa. „Museli by ste najprv s nimi žiť. Takú babičku ako je tá moja snáď ani nenájdete, ani takého brata. Jeho mladá žena ma opatruje ako tá najlepšia sestra, a moji krstní rodičia? Nemá mnohý syn takých vlastných, akí sú oni mne. No, babička volá na večeru, prosím, poďme dovnútra!“

Ej, netak si dala Dorka záležať, aby pekne na stôl prestrela. Poradila sa babičky Šimonovej, ako má čo položiť, keď tá u pánov sluhovala. A veru, dobrú večeru prichystala babička: mladé kuriatka s dusenou kapustou, fánky^[67] na samom masle smažené, hodne cukrom posypané! Dali na stôl aj dnes pečený chlebík, mlieka, masla, bolo si z čoho vyberať. Pánovi a panej dobre chutilo. Len tá slečna ledva čosi ochutnala, málo si vzala, a aj z toho ešte nechala na tanieri. Dorka sa neopovážila k nej prihovoriť. Jožko áno, ten ešte aj ju rozosmial; no veď koho by ten na huncútsvo nenaviedol! Rozprával krstný tatíčko, že majú len jedného syna, ale keď chcel ísť do škôl, tak mu nebránili; už vraj má aj po matúre. Toho roku neprišiel ani na prázdniny. Pripravoval tam akéhosi bohatého spolužiaka, u jeho rodičov, lebo že ktorési predmety — ako to oni nazývajú — musí opakovať. Nato Jožko povedal, že si Miška predstavuje s okuliarmi na nose a s trstenicou v ruke. A potom sa dal rozprávať, ako on raz zo strachu pred pánovou rechtorovou trstenicou vyskočil zo školského okna a utiekol domov. Veru by musel byť kto mŕtvy, aby sa nerozosmial! Nuž, aj slečna Jitka tak sa smiala, že jej bolo vidieť všetky pekné zuby. A taká bola pritom švárna; Števko len oči na nej nechával. Po večeri povodil ich Jožko po celom stavaní. Dívala sa, ako išiel dobytok z paše, ako každá krava trafila domov a kde nemali bránu otvorenú, stála celkom spokojná pred vrátami. Divila sa slečna, ako bolo zrazu v dedine živo: jedno ručalo, iné bečalo, iné kvičalo, do toho štekali psy a pastier práskal bičom, gazdiné vyvolávali a husi gágali. Nuž, než to stíchlo, ani vlastného hlasu si nepočul! Chcela slečna vidieť, čo je tam hore za sadom, tak s ňou mladí išli a Jožko zaviedol ju aj k Jankovičovie studienke. Sadla si na lavičku, ľúbilo sa jej to pekné miestečko, aj tá dobrá voda. Ej, škoda, preškoda, že sa len tak šatila a že ešte aj vlasy mala ostrihané. Keď sa okrútila do veľkého bielo-červeného vlniaka a nebolo jej už tie nohy tak nepekne vidieť, a tie holé ruky a všetko, aká len bola pekná! Už sa Števkovi nedivili, že si ju vybral. Len im bolo divné, že je taký vážny, obzvlášť odkedy tam pri tej studni stál opretý o strom; ani čo by ich veselé reči nepočúval. Keď potom Dorka prišla nocovať k Haničke (Števko s Jožkom spali na výške, hosťom zostali obe izby), nevedela kedy prestať s rozprávaním. Prezradila, o čom podnes mlčala, že to prišla vyvolená Števkova. Hanička ju počúvala ako zadivené dieťa, keď sa mu rozpráva niečo neznáme, o čom ešte nikdy nepremýšľalo. Nakoniec pýta sa starostlivo: „A miluje ona Pána Ježiša?“

Dorka hľadí, hľadí chvíľu, mlčí, potom zakrúti hlavou: „Nemyslím, podľa všetkého nevyzerá na to. No však ani Števko Ho ešte nemiluje.“

„Ach, keby si Ho prv zamiloval,“ vzdychla devuška.

„Prečo, Hanička?“

„Neviem, no tak sa mi zdá, žeby to bolo lepšie.“ S tým ich rozhovor prestal.

„Hanička, spíš?“ ohlásila sa mladá žienka asi o pol hodinu.

„Nespím, Dorka.“

„Že ona Pána Ježiša nemiluje, viem už iste; lebo keby Ho milovala, hanbila by sa tak obliekať. A keď si ju Števko chce vziať, to musí urobiť prv, než by si Pána Ježiša zamiloval; lebo potom by si ju iste už vziať nemohol. No, spime.“

„Dorka, len jedno mi ešte povedz,“ ohlásila sa devuška po chvíľke, „miluješ Ho ty?“

„Áno, Hanička, hoci ešte nie tak, ako ty, alebo ujec Matej, alebo babička Šimonová, ale milujem Ho predsa. Verím, že mi odpustil moje viny, keď som Ho prosila. Verím, že býva s nami. Často o Ňom s Jožkom hovorievame; on sa mi nevysmieva a viem, že by aj on rád mal všetko to, o čom nám nedávno rozprával tvoj tatíčko. Dobrú noc!“

„Dobrú noc, Dorka!“ A v izbičke stíchlo tichom sviatočným. Sen zniesol sa nad dvoma nevinnými srdcami.

*

„No tak, dievča, spravili sme ti po vôli, ale ďalej ako do zajtrajška tu nemôžeme zostať. Tí ľudia majú prácu, a my im prekážame,“ znelo u susedov.

„Tatíčko, mne sa chce spať!“ vetil zunovaný hlas.

„No vieš, dievča, ak chceš byť sedliačkou, vydať sa za sedliaka, to spanie si musíš odvykať. Uvidíš, oni o štvrtej ráno budú všetci hore.“

„Myslíš, žeby si mohla spávať do deviatej a že ti svokra prinesie „kafé“ do postele, ako tuto mama?“

„Nechajte ma spať, zajtra si o tom prehovoríme, už nepočujem, nevidím!“

„Obmedzené dievča, tí ľudia sú poriadni, čo si o nás pomyslia, prečo sme im sem prišli? Však ten mladý si ťa ani neobchádza!“

„Keby sa mal okolo mňa, zas by ste povedali, že chce váš dom a že preto sme sem prišli. Všetko beží podívať sa na Slovensko, prečo nie my? Boli sme v Tatrách, chceme do Trenčína, do Trenčianskych Teplíc, nuž, a zašli sme si obzrieť slovenskú dedinu a vrátime sa domov. Hovoríte, že si mňa on nevšíma, že zabudol, ale ja nechcem, aby zabudol; chcem, aby sa skôr osamostatnil; postarám sa, žeby nás čím skôr navštívil v Prahe. Za sedliaka nepôjdem, to sa vie, na dedine bývať tiež nebudem; no však on pôjde ta, kam ja budem chcieť, a snáď to dožijete, že mi sám prinesie kávu do postele. Neprídem k nemu ako žobráčka; tu by len zosedliačtel. Spravíme z neho pána. A teraz chcem už naozaj spať!“

Tak aj u susedov stíchlo. No, či spali? Ak všetci u Uhrov, jeden nie. Nešiel Števko na výšku, darmo mu tam Dorka pripravila dobré miesto. Mesiac tekutým striebrom polieval sady, ktorými blúdil šuhaj, až i ocitol sa — ako magnetom ťahaný — pri studienke v borovom háji. Sadol si na lavičku a myslel, myslel, div sa mu hlava nerozskočila. Raz, v ten svätodušný deň — porovnával v mysli dva obrazy. Dnes ich zase porovnával. Keď ona, tá zvodná krásavica, sedela tu na tej lavičke, predstavilo sa mu to krásne nedeľné ráno pred oči, keď sa všetko, ale všetko modlilo, a kde prvý raz uvidel devušku, čistú, mladučkú ako ten svet dovôkola, ktorá sa tiež modlila. Kvieťa okolo nej rozváňalo, slávik spieval nad jej hlavinkou. Len čo si Jitka sadla na túto lavičku, zaletel mysľou tam k Váhu, kde zanechal devušku, neodiatu dnes do sviatočného rúcha, ale predsa tú istú, v ktorej blízkosti bol on vždy dobrý a mal vždy v srdci kus neba. A čím bol v Jitkinej blízkosti? Čo sa to v ňom hýbalo? Niečo z toho pociťovával aj v Prahe, kedykoľvek sa stretli. No nikdy nie tak ako dnes. Veď ešte nikdy neukázala sa mu taká ako dnes. Prečo prišla? Keby tak zostala dlhšie, keby dlhšie musel hľadieť na ňu, ak nebude chcieť zhrešiť, musí si ju nahovoriť, aby mal na ňu právo. Ale ona k nim nepristane, ani oni k nej. Chcela by len jeho, aby nad ním panovala a on by už potom nikdy nemal v srdci nebo, sladkosť, pokoj… Nedávno hovoril pán H.: „Žiadosť, keď počne, porodí hriech“ (Jak 1, 15). Áno, to to bolo, žiadosť! A keby si ju on teraz mohol vyplniť, to by sa ona znovu a znovu rozmnožovala; veď už i v tejto chvíli tiahla ho mocne ako reťazami, tam, domov… V Jožkovej izbe spali jeho pražskí domáci a v jeho izbe ona. Snáď nespala, snáď čakala na neho. Keby zaklopal na okno, otvorila by ho, vyhla sa von, a to, kvôli čomu prišla, by sa stalo. On by jej musel povedať, že ju chce za ženu, a potom by nastalo milovanie… Mladík vstal z lavičky, pokračoval váhavo, potom sa rozbehol, no asi len päť krokov.

„To si ty, Števko, čo tu robíš a kam chceš bežať?“

„Ujec Matej!“ Mladík sa potočil a mimovoľne, ako po ochrane, vystrel ruku: Mesiac osvietil neobyčajne rozrušenú, mladú tvár.

„Čo sa ti stalo, syn môj?“

V tej chvíli hodil sa mu šuhaj okolo hrdla, skryl obličaj na jeho hrudi. Nebránil sa, keď ho sused odviedol k brvnu, ba o chvíľu kľačal už pri jeho nohách a z úst plynulo nečakané priznanie všetkého, čo v minulých hodinách hýbalo srdcom. Prečo sa priznával? Prečo? Hľadal ochranu! Veď stalo sa, že človek poznal svoj vnútorný — v ňom od prirodzenia žijúci hriech — ktorý ako čierna láva chcel sa mu preliať cez brehy. Pocítil celú ťarchu vedomia viny, a celú hĺbku vlastného bezvládia obrátiť proti jej moci. A teraz bol tu čas predviesť mu pred oči Golgotu i Toho, za tento vnútorný jeho hriech zabitého Baránka, no, i tú jedinú pomoc v Jeho očisťujúcej krvi. Na kríži vystretá náruč nezostala prázdna; Spasiteľ našiel hriešnika a hriešnik mohol si zaspievať:

*

Mala pani Neubertová pravdu. Ešte len svitalo, ožilo v Uhrovie dome, ožila celá dedina, ľudia i dobytok vyháňaný na pašu. No ona preto spala dobre, zato Jitku vítalo svitajúce slniečko už v sade. Nikým nespozorovaná zašla až k Jankovičovie studienke. Tam si chcela usporiadať myšlienky, veď v noci začal sa v nej ozývať rozum a vravel; „Tvoja mať má pravdu! Sem nepristaneš, a on, keď sa ti aj ľúbi, nepristane k tebe. Veď ho tá dedina už akosi zmenila. Je pravda, ožil by zas, docielila by si to, že by sa dal okolo malíčka otočiť, ale čo môže tebe v budúcnosti poskytnúť? Ty ako majiteľka pražského domu, pri svojej kráse môžeš mať ženícha na každý prst; už dnes si môžeš vybrať medzi troma pytačmi. Z neho nebude nikdy nič iné len strojník; ďalej to nedovedie. A čo by povedali tvoje priateľky, keby vás tak raz prišli tieto sprosté sedliačky navštíviť?“ Nuž, tak vravel rozum už v noci, a v tej reči pokračoval aj teraz, ako tak mierila k studienke. No, čo to? Veď miesto na lavičke nebolo prázdne! Tam ruky vôkol kolien ovinuté, sedel on, Štefan Uher. Zakašľala, aby na seba upozornila. Trhol sebou, akoby ho bola naľakala. Mimovoľne šľahli aj jej ruže do líc, pri spozorovaní rumenca, čo mu sfarbil bledé líca.

„Slečna Jitka, vy už hore?“ poklonil sa jej.

Vysvetlila mu, že už nemohla zaspať a že chcela ešte raz vidieť toto pekné miesto. Ponúkol jej miestu na lavičke, sám si sadol na okraj studienky. Chvíľu vládla vôkol nich tíšina. Krásavici bola nepríjemná a šuhaja uvádzala do ťažkostí. No len na okamih, bo zrazu sa narovnal; aj ona. Pozrela sa mu do očí: „Tak, ja som sľub dodržala a prišla som sa podívať, kde bývate. Teraz nám vy musíte vrátiť návštevu. Kedy prídete do Prahy?“

„Neviem, slečna, a s tým úmyslom, ako som sa predtým strojil, už vôbec nie,“ vravel vážne. Jeho tvár bola tak nezabudnuteľne výrazná.

„Nerozumiem,“ zažiarila očami. „Aký bol váš úmysel?“

„Požiadať vašich pánov rodičov o vašu ruku, slečna, a predovšetkým poprosiť vás, aby ste sa stali mojou ženou. Ďakujem vám, že ste prišli a znemožnili všetky moje prepiate úmysly.“

„Ja, svojím objavením?“ užasla. „Čo sa vám na mne zneľúbilo?“ Vzpriamila sa, v celej svojej kráse.

„Porovnal som vás s nami, so mnou, a spoznal, že by som vám ako muž, nemohol nič poskytnúť. Zo mňa nikdy nič iné nebude, len slovenský sedliak. Moja rodina nepristane k vám, vy zase k nej. Osamostatniť sa ešte tak hneď nemôžem a vy nemôžete sa sem vydať. Vždy je to najlepšie, keď sa svoj k svojmu pripojí. Viem, že si váš pán otec praje primeraného zaťa, a má pravdu. Preto neprídem do Prahy, ale prajem vám mnoho šťastia v ďalšom živote.“

„A vy si vezmete sebe primeranú sedliačku?“ skrivila posmešne krásne pery, nejaké bacuľaté, červenolíce dievča, a la Dorka?“

„Mne ešte ženby netreba,“ vetil vážne. „Má mňa kto opatriť, a som mladý.“

*

Nečakane prišli hostia k Uhrovcom a ešte nebolo ani času, aby sa chýr rozišiel po dedine, už zas aj odišli. Všeličo súdili Zorovčania a ustálili sa na tom, že si Štefko Uher iste našiel nevestu v Prahe, no keď sa prišla podívať, neľúbilo sa to ani jej, ani starým. „Dobre mu tak, mal privysoko nerúbať! Môj milý pán, chcel by až z Prahy ženu! Ako by mu naše dcéry neboli dosť, alebo nejaká remeselníčka!“ Že však nikto nič isté nevedel a od Uhrovcov nič vytiahnuť nemohol, reči pomaly stíchli.

„Babička, už je po Kačinej svadbe,“ rozosmial sa Jožko, keď už hostia, tatíčkom na železnicu odvážaní, opúšťali dedinu.

„A či to vieš iste?“ vzdychla si žena.

„Videl som ich dvoch ísť ráno od studne a hneď som im na tvárach vyčítal, že sa veru v láske nezrovnali. A tí starí páni boli takí veselí, že už idú preč; ako sa tešili na ten Trenčiansky hrad, bárs veru sa netak vypotia, kým tam vyjdú. A tak nám ruky potriasali, aj Štefkovi.“

„Dobre si uhádol, syn môj, mne však pani aj povedala, že tí mladí sa umúdrili a oba poslúchnu nás starých. Keď sme predtým o tom nehovorili, mlčme aj ďalej, nech sa reči nešíria. A Števka nechajte na pokoji, kým nám sám nepovie, ako zakončil tú vec. Dobrý Pán Boh, že to tak dopadlo! Veď ja som sa už aj bála, keď z nej nemohol ani očí odtrhnúť; nič by to pre neho nebolo bývalo. Tá potrebuje inakšieho muža, ako je on! S naším Števkom netak by bola zametala!“

No Števko, sotva hostia odišli, odobral sa od rodiny, sadol na bicykel a ponáhľal sa za svojou povinnosťou. Ženy mysleli, že ho tá stroskotaná ženba predsa len, chudáka, trápi; taký akýsi nesvoj im pripadal.

„Veď mu to prejde,“ tešila sa babička. „Len ho majme radi a buďme mu vďační, že na nás pamätal, keď ju nechal odísť bez sľubov.“

Oproti všetkým susedom všetky ženy mlčali, len Haničke musela Dorka povedať pravdu, keď pred ňou toľko nahovorila o tej Števkovej vyvolenej.