ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zorovcami funelo auto, na veľkú radosť za ním utekajúcich detí a na zlosť psov, ktoré si dosiaľ nemohli zvyknúť na všetky tie poprevratové novoty, aj keď od prevratu už nejedno preletelo okolo nich. Napriek tomu štekali ešte, keď sa opovedalo, a dlho potom, keď už zmizlo. Veď na okolí bolo teraz mnoho nových panstiev. Stará sláva pominula, rody, ktoré storočia krajinou vládli, zmizli; jedny v Pešti, iné vo Viedni a židovskí baróni a statkári s nimi. Rozvážali sa tu teraz nové vrchnosti a zbohatlíci, ktorých vlna prevratu, čo tam tých odplavila, vyniesla na povrch. A bárs dedovia nejedného z nich boli iba statoční sedliaci, patriaci medzi chudobný slovenský ľud, tu sa vnuci z tých áut na dedinský ľud tak pozerali ako nedávno tí starí šľachtici a zemani. Ach, veď ničomu človek tak ľahko neprivykne ako veľkopanštine. Máme to už všetci v krvi. Naši prarodičia v raji zatúžili byť ako bohovia a ocitli sa zato von z raja. Len Boh môže povedať: „Nado mňa niet!“ A predsa biedny človek, ak sa posadil trochu vyššie nad svojich blížnych, už tam tak sedí, akoby bol Bohom. Musel Syn Boží až trón opustiť, a na zem prísť slúžiť, aby nám názorne ukázal, ako to máme jeden s druhým žiť a navzájom si pomáhať.

Keď sa vtedy tie zorovské psy už trochu uspokojili a deti znovu pochytali svoje lopty, letí hore dedinou ešte jedno auto. A — — vec neslýchaná! Zastane pred Uhrovie domom. Vyskočí z neho mladý pán. Šofér mu podá elegantný kufrík, odbrzdí, auto zavrčí akoby zapľulo, v ňom sediaci páni opätujú krátku poklonu a už letí auto cestou preč. Zo dvora však počuť výkrik úžasu: „Števko, si to ty?“ Rodina víta čakaného a predsa prekvapujúceho hosťa. Dorka si ho obzerá, aký je z neho pán. Šaty, zvrchník, topánky, ani pán náčelník. Pravda, jej Jožkovi sa nevyrovná, veď nad Jožka niet švárnejšieho; nedarmo jej ho každá závidí.

Nuž, áno, bolo to veľké prekvapenie; rodina vedie vzácneho hosťa do čerstvo vybielenej kuchyne a izby. Najprv k babičke, potom až za bránu, do jeho bývania. Veselo im rozpráva, že od železnice ho vzal šofér do auta. Znajú sa spolu z leteckej školy.

„No, synku, ja by som do toho strašidla nesadla,“ mieni babička. „Ale keď si len prišiel celý; chvála Bohu, a pekne ťa vítame doma!“

„A toto je tá tvoja Dorka, Jožko? No, peknú si si ju vybral,“ podával švagor ruku očervenenej žienke.

„Trochu peknejšiu ako tá tvoja budúca,“ myslí si Jožko. Pritom sa potuteľne^[33] usmial. Že je jeho Dorka pekná, to on vedel najlepšie, ale je predsa rád, keď mu ju brat chváli.

Ani polhodina neminula a už v Zorovciach kdekto vie, že sa vrátil starší vnuk Uhrovej. Škoda, že majú ženy priam toľko práce; netak by si rady postáli a pohovorili spolu o tej udalosti. Starý Uhrovie Bundáš, ktorý to svoje mal už snáď hotové, vyšiel lenivo pred dom; čochvíľa je okolo neho kŕdeľ štvornohých druhov. Vysvetľuje im trochu zvysoka, že ten, čo tak na neho štekali, keď sa dedinou viezol, je jeho bývalý kamarát Števko. Kým on, Bundáš, bol ešte mladučký, neraz ho ako chlapca na chrbáte niesol. Nosil ho rád, veď koľko za to dostal mastných kožiek zo slaninky a nejeden krajec chleba! Nabudúce netreba na neho v dedine štekať! A nech si to zapamätá aj tá mladá háveď, čo ešte nepozná spôsoby. Psy, rozíduc sa každý vážne domov, poznali viac než všetci Zorovčania dovedna.

V nedeľu ráno vyšiel si Števko Uhrovie do sadu. Bolo mu akosi clivo. Tešil sa, že našiel rodinu živú, zdravú, že ho majú radi, no odvykol už dedine. Bolo tu tak ticho, tak, ani čo by sa ešte aj tie stromy modlili, a on sa už veru dávno prestal modliť; hneď, len čo v kasárni trocha zdomácnel. A potom prišiel do školy. Kto si tam zmyslel na modlitbu? V novinách a v knihách, ktoré odvtedy čítal, nestálo ani slovíčko o Bohu, zato tu, v to nedeľné ráno, bola Ho akosi plná záhrada. Kráčal šuhaj rýchlo, aby zaplašil ten nemilý, neznámy pocit. Veď kto bude ešte dnes takému niečomu veriť! Zbadal, že prešiel už medzu susedovej záhrady, kade viedol chodník k malému borovému hájiku, ktorý bol kedysi starý Jankovič vysadil okolo tamojšej studienky. Neraz sa ako malý chlapec do neho zatúlal, i keď sa deti Jankovičky báli. Dnes už, keby aj žila, by sa jej báť nemusel; no tak sa pôjde napiť tej dobrej vody. Vybehol hore briežkom a postál. Za tie roky, čo ho nevidel, hájik vzrástol, zhustol, bory kvitli. Jedny vyzerali ako vianočné stromky, plné sviec, len ich pozažíhať, druhé, akoby červenými ružami zakvitnuté. A každý ten strom bol iný a iný. Nedeľné slniečko ani čo by tie sviece zapaľovalo a tie ruže bozkávalo. Skala stála ako vždy, pri spodku machom obrastená ani nejaký panský diván^[34] vyložený pokrovcami. Len voda — vytekajúca z nej do kotliny — mala striebrolesklý žľab z cínového plechu a kotlina bola vybetónovaná. V nej stál na kameni kvetovaný džbán plný už pretekajúcej vody. Voda odtekala malým potôčikom obrasteným nezábudkami a záružlím, dolu do sadov. Ach, aj tu všetko bolo také čisté a krásne a všetko voňalo: stromy, kvety, voda. Ale najkrajšia predsa bola devuška, sediaca na tom kamennom diváne. Mala na sebe sviatočné šaty, slovenský kroj, plný vyšívania na rukávcoch, modrý súkenný lajblíček i bielu zásteru. Netak do tej jari pristala! Všetko bolo na nej pekné ako kvet. Najkrajšie tie zamyslené, do vody zahľadené čiernomodré oči, ani dve aksamietovo lesklé sirôtky. Nevšímala si ničoho vôkol seba a nespozorovaný šuhaj neopovážil sa ju rušiť; veď mala malé ruky zložené do lona, akoby sa modlila. Slniečko utvorilo jej vôkol hlavinky, zdobenej tmavogaštanovými pletencami, zlatožiaru. Vtom priletel odkiaľsi nepatrný, sivý vtáčik, a že sa nehýbala, neprekážala mu, sadol si na kríčok divých ruží, vypustil z hrdielka krásnu, dlhú trilku. „Slávik!“ mimovoľne zvolal šuhaj. Už dávno nepočul kráľa spevu. Devuška sa obzrela, pekné ružičky sfarbili jej nežné líčka. Okamih hľadelo dvoje očí jedny do druhých. Potom šuhaj pozdravil. Že devuška v tom ráme tmavých borín vyzerala ako nejaká princeznička z poviestky, mimovoľne sa jej poklonil. I ona odpovedala obzvlášť pekným uklonením hlavinky a pritom sa usmiala. Hlas ako zlatý zvonček, ďakoval mu za pozdrav. Zohla sa pre džbán, odliala z neho, postavila vedľa seba na lavičku. Šuhaj uznal za potrebné vysvetliť jej, prečo prišiel a kto je. „Chcete sa napiť našej vody? Dobre, že mám džbán, nech sa vám páči,“ podávala srdečne. Prijal, a veru sa mu zdalo, že ešte lepšej vody jakživ nepil. Ostatnú vylial, opláchol džbán, podržal a plný jej ho vrátil.

„Prosím,“ začal v pomykove, veď nevedel, ako ju má osloviť. Sedliackym dievčatám sa nevykalo; ona mala síce kroj, hovorila mäkkým, hudobným trenčianskym nárečím, ale jej spôsoby ničím neupomínali na sedliačku. Kroj teraz nosili mnohé slečny, radšej jej teda bude vykať. „Povedali ste, že sa chcem napiť z vašej studne. Sme na Jankovičovom grunte a ten nikoho nemá. Ste mu snáď dáka rodina?“

„Menujem sa Hanička Skalová; z rodiny ujca Mateja nie som,“ vetila trochu zahatene. „Moja krstná mamička bola krstnou matkou aj jeho nebohej žene a mňa, prv než zomrela, poslala za ujčekom, aby som mu poslúžila, keď je sám.“

„A nie vám je tu u neho smutno?“ vyzvedal, len aby ešte neodišla, aby ju mohol dlhšie vidieť i počuť.

„Smutno mi nebolo ani, chvíľu, a teraz už vôbec nie!“

„Prečo teraz nie?“

Usmiala sa ako to slniečko, v ktorého kráži^[35] stála. „Keď má človek v srdci nebo, ani na púšti nemohlo by mu byť smutno, tým menej vtákom raji, aký je tu vôkol nás. Pravda je ten svet krásny a všetko v ňom akoby sa modlilo. Kvieťa, bory, voda, zlaté slnce na modrom nebi, áno všetko. Ako sa teda nemodliť? Však je svätodušná nedeľa. Pán Ježiš posadil sa na trón v nebesiach, On tam kraľuje a poslal nám svojho Svätého Ducha. No, s Bohom, musím sa ponáhľať, aby tetička Zvarová dostala vodu čím skôr, dlho som sa zabavila.“

„Odnesiem vám ten džbán, ideme spolu,“ ponúkol sa; vzal a šli.

„Teda ste tu ešte nie dlho,“ začínal rozhovor.

„Len pár nedieľ. No, zdá sa mi, akoby som bývala odjakživa v Zorovciach. Ďakujem vám pekne, že ste mi tú vodu odniesli,“ vzala mu džbán. „Ale už ozaj musím bežať.“ Hľadel za ňou, dokiaľ mu len nezmizla z očí. Bežala tak ľahúčko, hoci mala čižmičky, že tráva zrovna za ňou vstávala. Keď mu celkom zmizla medzi stromami, ponáhľal sa aj on domov, ale všetky jej slová niesol si so sebou.

Starala sa Uhrovie babička, či vnuk bude chcieť ísť do kostola, keď tí, čo z miest prichádzali, o Bohu nič už nechceli vedieť. Netak sa rodina tešila, keď bez volania s nimi išiel a sadol si rovno medzi bývalých kamarátov na pavlače. Vážili si to mládenci, že sa od nich nedelí. „Pozri, Števko,“ upozorňoval ho Uličných Adam. „Tam je Hanička Skalová, Jankovičova zverenka, či ako sa to hovorí. Škoda, že je u toho samotára, tam sa našinec neopováži ísť za dievčaťom. Ba, však on je takto dobrý človek, ani muche neublíži a komu môže, pomôže, ale taký akýsi divný.“ Mládenec bývalého kamaráta ďalej nepočúval, zato počas dlhých služieb Božích, ako náhodou, neraz pozrel na devušku a myslel si, že sa jej nevyrovná ani jedno zo zorovských dievčat. To boli pekné, plnokrvné sedliačky; ona bola ani prezlečená princeznička, priam ako tá jar tam vonku. Nevedel prečo, no, bol rád, že býva u toho samotára a že tam za ňou mládenci ísť nemôžu.

Pri obede mali u Uhrov hosťov; boli tu starí Mílovci a ďalšia rodina. Keď sa porozchádzali, čakali domáci, že konečne Števko začne o svojej neveste, ale nezačal; ani dnes, ani zajtra. Zato v pondelok, keď babička s ním sama zostala, vzala z truhly obrázok a podala mu ho. „Aby sa nám nejako nezapatrošil, budeš ho iste chcieť mať pri sebe,“ hovorila láskavo.

Zardel sa. „Čo ste povedali na ňu?“

„Takto pekná persóna!“^[36]

Rozbalil, hľadí na obrázok a zrazu, kde sa vzalo, tu sa vzalo, vedľa neho vidí druhý: devušku, sediacu pri studni, peknú ako to nedeľné ráno, v ktorom sa všetko modlilo. A ako tak obrázky v mysli porovnal, zakrútil ten prvý a zastrčil k sebe. „Tuším sa vám, babička, čosi na nej neľúbilo,“ vyzvedá skoro nesmelo.

„Keď mám pravdu povedať, synku, neľúbilo sa mi, že sa nemá do čoho obliecť.“

„Ach, babička, čo myslíte? Tá má každý deň druhé šaty,“ ubezpečoval horlivo.

„Tak, má? A všetky len také?“

„Nuž skoro, keď je to v mestách taká móda.“

„Dievča je ináč pekné, ale keby si ju potom sem priviedol, čo by v takých šatách na dedine robila? Na slnko by ísť nemohla, netak by ju opieklo. Rukávy by jej v práci neprekážali, keď ich nemá, no, keby mala prekročiť jarok na našej zelnici, v tej sukni by to nemohla. A naši ľudia tu by si ozaj mysleli, že si nemá čo obliecť. U nás by sa veru musela ináč šatiť — no, či by chcela!?“

Dobre len, že strýc Martin odvolal vnuka pozrieť malé žriebätko, veď on nato teraz myslieť nechcel; to malo ešte čas. A keď vyšli so strýcom do sadu, zastal tento pod starým orechom.

„Hovorili ste s babičkou o tej tvojej vyvolenej?“

„Áno, strýček. Čo vy na ňu poviete, ako sa vám pozdáva?“

„Neviem ja, synku; z obrázka reč nevyčítaš. Máte sa vy dvaja naozaj radi? Tak ako ja s mojou Zuzkou?“

„Nuž, dievča sa mi ľúbi. O takej láske ako medzi vami, nemôžem hovoriť, tá príde, až sa lepšie spoznáme, až budeme svoji.“

„A ak nepríde? Manželstvo, synku, nie je vojenská paráda naoko. My dvaja sme do neho vošli z veľkej lásky a predsa neraz nám bolo ťažko privykať jednému na druhého. Ja mám svoje muchy, Zuzka ich má tiež, no keď sa dvaja skutočne majú radi, ľahko si odpustia, a každú daromnicu^[37] jeden druhému nespomína. Láske ani vojna neuškodí, ale keď sa až v manželstve majú priľúbiť, ako si budú odpúšťať? Má ona rodičov? Sú už starí?“

„Žijú oba, starí ešte nie sú. Býval som u nich na byte. Všetko, čo som mohol za ten čas vidieť, sa mi ľúbilo. Znášali sa poriadno. Otec pil trochu moc piva a matka zas rada chodila do kina a divadla. Ináč sú to statoční a poriadni ľudia. Dcéra všade chodievala len s nimi. Viem, že by si pre ňu žiadali bohatšieho ženícha, ale keď ona bude chcieť, všetko jej spravia po vôli.“

„Aj na dedinu sa jej dovolia vydať?“

„Neviem. No však to by sa aj ináč dalo spraviť. Ja nie som sedliak. Strojník sa môže aj v meste usadiť, a mne by sa aj tam miesto našlo.“

„V Čechách? Neverím! Tam majú na všetko svojich ľudí s dobrými školami dosť. No, nechajme to ešte trochu uzrieť, synku, najprv sa doma zohrej. Láskou neumrieš, to už vidím, tak načo by si si hneď slobodu zadal? Ak ti je tá dievčina súdená, však ťa ona neminie. Máš otcovský dom, je kde hlavu skloniť; keď budeš doma bývať, na živobytie z tvojho dielu postačí. A keď si kúpiš stroj, čo vymlátiš, môžeš pekne odložiť. Babka k babce, budú kapce. Do manželstva nie je dobre vojsť bez groša, obzvlášť, keď má človek v meste začínať. Avšak vieš: Kto chce peknú ženu mať, musí na ňu nakladať. Užime si ešte jeden druhého. Vojna nás o roky života ukrátila. Veď keď raz pre ženu od nás odídeš a začneš mestsky žiť, sme pre seba ako stratení.“

Strýc poklepal synovcovi po pleci, začal rozhovor o jeho vojenčine a o lietadlách, čím netak udrel na strunu mládencovho srdca; čochvíľa boli pohrúžení v rozhovore.