ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rýchlosťou vtáka letí čas, a keď tak letí, všeličo odnesie a všeličo prinesie. Letel on i v Zorovciach a priniesol nečakaného hosťa, ktorý sa na okolí dosť dlho bavil: španielku.^[68] Priletela ako nejaká kráľovná vo vzdušnom hintove,^[69] ani si ju nepočul, len už bola tu, a panovala a zbierala do toho svojho hintova, čo bolo v Zorovciach najpeknejšie: deti a mládež. Dávno sa zorovské zvony toľko nenazvonili ako teraz. Keď starší človek tu chorobu dostal, hodne ho povytriasala, pomordovala, ako keď sa mačka s myšou ihrá, a potom ho, takého dokrkvaného, nechala bežať. Škola musela byť zavretá, pán učiteľ konal každý deň, namiesto v sokolovni, nedobrovoľné prechádzky na cintorín, skoro zakaždým bolo tam počuť spievať: „Za nimi pôjdeme!“ Bol rád, že keď sa vrátil, nachádzal doma Haničku Jankovičovú, ktorú jeho žena učila hrať a on jej v tom pomáhal. S takou žiačkou bola radosť sa trápiť! Devuška, sama ako tá hudobná myšlienka, chápala bystrým umom, ale obzvlášť hudobnou dušou. Jej malé, nežné ruky boli ako stvorené, položiť sa buďto na struny, alebo na klaviatúru. Nakoľko noty znala, a keď pochopila ukladanie prstov, veľmi rýchlo, učila sa prvé, ľahšie piesne. Hoci tie skladby v jej knižke neboli z najľahších, no učiteľke sa ľúbili, hrávala ich s citom; a tak devuška radšej siahala po nich, aj keď boli ťažšie ako po tých ľahkých, ktoré jej dával učiteľ. Oba učiteľovci už pár ráz vyprevadili Haničku domov a zahrali si na jej krásnom harmóniu. Chválili Jankovičovi znamenitú kúpu; taký nástroj by vraj dnes, po vojne, ani nedostal. Keď pri druhej návšteve učiteľ nahováral Jankoviča, aby dal Haničku do učiteľského ústavu, on že ju pripraví na skúšku, že z nej bude dobrá učiteľka, škoda jej je zosedliačiť, pristúpila Hanička k otcovi, na ktorého tvári sa odzrkadľoval boj ducha so srdcom, ovinujúc rameno okolo jeho hrdla, oprela hlavičku o tú jeho: „Tatíčko môj, nechajte ma doma. Ja vás neodídem! Neskoro nás Pán Boh spolu zviedol, načo by sme sa rozchádzali?“ Ach, bol to taký dojemný okamih, že naň oba učiteľovci nemohli zabudnúť. Keď na druhý deň Haničku požiadali, aby im vyrozprávala svoje i svojej matky osudy, zašla im chuť pripraviť otca o dieťa tak tragicky utratené a po toľkých rokoch nájdené. Povedali si: „Keby Hanička na roky opustila otca, a keď by potom dakde dostala stanicu, musela by sa s ním vôbec rozísť. Kedy splní úlohu zverenú jej nepoznanou matkou a stane sa jeho potešením?“

Nuž, keď tá španielka tak zúrila, Hanička bola málo doma. Videl si ju bežať raz tam a zas onam. Pomáhala opatrovať deti i mládež. Lekár sa čochvíľa bez nej nevedel ani obísť, obzvlášť, kde bolo zle. Neraz jej sladký spev miernil bolesti vyvolané horúčkou, a tíšil žiaľ a úzkosť matiek. Choroba pri tých, čo mreli, dlho netrvala, zato pri tých, čo zostali, vrhla sa na niektoré orgány a sužovala. Divila sa učiteľka Jankovičovi, že to svojmu jedináčikovi dovolí; áno, že nechá Haničku vystavovať sa nebezpečenstvu. Je to napriek jeho neobyčajnej inteligencii predsa len fatalistický^[70] sedliak. Pravú predstavu následkom toho o nebezpečenstve nákazy nemá; veď sedliaci na lekárske nepomenutia zvykli odpovedať: „Ale, čo, aká nákaza? A ten prvý, od koho tú chorobu dostal?“ Neraz prišiel doktor M. celý rozhorčený do školy.

*

Bolo pochmúrne sobotné odpoludnie. Hanička zavrela knihu pri harmóniu, strojila sa práve domov, keď vošiel učiteľ.

„Pomyslite si len,“ volal už odo dverí, „kam sa dostala španielka?“

„Kam?“ pobehla mu pani oproti.

„Ale, do fary! Ako sme stáli nad hrobom, pán farár dal ešte požehnanie, potočil sa a nech ho nezachytím, spadne. Povedal, že ho celý deň veľmi hlava bolí. Odprevadil som ho domov; idúc cestou, poslal pre doktora, našťastie ho ešte v dedine zastihli. Prišiel a konštatoval silnú španielku.“

„Ach, to je,“ spraskla pani rukami, „veď aj stará pani, jeho matka, leží chorá, má silno vojdené do krížov. Kto ho teraz opatrí?“

„Ide doktor, zvieme, ako je!“

A doktor skutočne vošiel. „Ach, Hanička, vy ste tu?“ potešil sa, sotva vstúpil. „Vy mi musíte pomôcť. Vo fare je celý špitál. Farár preceňoval svoje sily, chcel chorobu prechodiť, keď ochorela jeho matka, ešte aj ju so slúžkou opatroval; sám mal byť už aspoň dva dni v posteli, no tak ho to teraz kapitálne chytilo. Tá starena bedáka, plače v jednej izbe a on stene v druhej. Bežal síce posol s telegramom pre kňazovu sestru, snáď zajtra bude tu, no čo dovtedy, čo cez noc?“

„Myslíte, pán doktor, že by som to mohla zastať?“ spytuje sa devuška starostlivo.

„Prirodzene! Bárs by ste už tam boli! Ustavične treba premieňať obklady na hlave i hrdle. Je tam kostolník, no, čo s tým? Chudák Madera, ten sa veru nehodí za ošetrovateľa, z neho by bol skôr dobrý ,ponfinébr‘,“^[71] mimovoľne sa zasmial učiteľ.

„Idem domov, pán doktor, prezlečiem sa, a hneď som tu.“

„Vďaka, Hanička, ale radšej vás idem sám vypýtať od otca, lebo tento prípad je veľmi vážny a musíte zostať až zajtra do noci. Prv vám pomoc nepríde!“

Keď prišla Hanička s doktorom k Jankovičovcom, boli radi, že našli otca doma. Čo sa medzitým ona išla prezliecť, povedal lekár príčinu svojho príchodu. Jankovič stál pred ním, opretý o stôl, s ramenami na hrudi skríženými. Jeho tvár bola pokojná, mierna ako vždy, ale v krásnych očiach, z ktorých mnohoročný smútok nemohlo zotrieť ani blaho prítomnosti, vznikla naraz celá priepasť pálčivej bolesti a boja. Keď vošla Hanička, pohli sa skrížené ramená, akoby muž mal vôľu ich vystrieť a zavolať: „Neber mi ju, ja si ju nemôžem vydať smrti, nie!“ Doktor videl, rozumel a zamĺkol. Sieňou zavládla na okamih hrobová tíšina, prerušená otázkou jahodových ústočiek: „Tatíčko môj, pustíte ma?“ V tej chvíli sa otvorilo náručie a devuška hodila sa do neho.

„Choď, dieťa moje, svieť a blaž ako Kristus káže. On nech mi ťa sám ochráni!“

Videl doktor, nebol Jankovič ten zorovský podivín, fatalista, vedel on dobre, čo robí, že všetko svoje blaho postavuje na kocku. Trpel pod tým, ale keďže Kristus a Jeho láska mu boli nadovšetko, tak svoje blaho nechal ísť v ústrety smrti. S hlbokou poklonou podal mu doktor pri rozlúčke ruku a zopakovali sa mu v mysli slová piesne, ktorú Hanička v jeho prítomnosti istej chorej tak dlho spievala, kým sa nestíšila.

„Počujte, Hanička,“ preriekol, keď už kráčali farskou záhradou, „zostanete vo fare len do noci. Nájdem ešte dakoho druhého.“

„A prečo, pán doktor?“ májske oči vzhliadli nevinne do jeho tváre.

„Či ste nevideli, ako vás váš otec ťažko prepúšťal?“

„Videla, pán doktor.“ Hlas ako zlatý zvonček sa málinko zachvel. „No, Pán Ježiš ho posilnil, on ma pustil; veď On nás vždycky poteší.“

O chvíľu skláňala sa už devuška nad starou pani farárkou a pomáhala slúžke obrátiť ju na druhú stranu. Podarilo sa jej nájsť chorej takú polohu, že bolestné pichanie stíchlo a pani si mohla oddýchnuť.

„Kde si sa tu vzala, dieťa,“ divila sa, „máš skutočne zlaté ruky, darmo to doktor nehovorieva!“

„Priviedol ma pán doktor opatrovať vás i pána farára, kým dostanete inú pomoc.“

„Jeho si prišla opatrovať? No, len choď, dieťa, a uľav mu tak, ako mne.“

Ale prešla chvíľa, než mohla devuška odísť. Musela najprv vypočuť matkine náreky nad synovým stavom a ako do toho upadol. Konečne so sľubom, že prinesie správu ako sa má, ju prepustila a ocitla sa pri lôžku. Tu, podľa minulých skúseností, na prvý pohľad videla, že to bude boj na život a na smrť. Farár Morháč bol mladý a opovážil sa vzdorovať tejto zúrivej nepriateľke mladosti, preto sa s celou silou vrhla na neho. Na devušku upreli sa dve čierne oči ako dva horúco žiariace uhlíky. Červeň na inokedy bledých lícach prechádzala v karmín, pery horeli, kŕčovite zovreté ruky nepokojne hádzali sebou z miesta na miesto. Doktor zamieňal obklad, devuška priniesla druhý, vložila ho sama. Uľavil viditeľne, oči sa zavreli. Doktor pokynul, devuška nasledovala ho do vedľajšej izby, zavrel potichu za sebou dvere. „S ním je zle, Hanička, ja neodídem, ľahnem si tu na pohovku, nespal som už dve noci. Ak by ste ma potrebovali, pošlite ma zobudiť, alebo radšej prídite sama, aby kostolník nezašramotil. Obklady zamieňajte čo najčastejšie a užívať má o deviatej; teraz je osem. Ak by zaspal, choďte na chvíľočku za jeho matkou, bolo by dobre, keby ona zaspala; chudera!“

Nuž, bola to príšerná noc. Vonku zmenilo sa počasie, veď bol október, vietor zavýjal, triasol nárožným oknom, v hlbokej lenoške chrápal kostolník, v dedine štekali i vyli psy, a chvíľami šľahal dážď na sklo; do toho stonal chorý zo sna, stŕhal sa, rozprával nezmysly, ktoré by si nerád prečítal napísané, hovoril o ohni, o veľkých psoch, alebo sa smial. Pár ráz strhol obväz a šmaril ho na zem so silou horúčky. Potom si oboma rukami vošiel do hustých vlasov, rozcuchal ich, že stáli ako hora; ale pod dotykom malej studenej ruky vždy sa stíšil. Devuška vedela, že ju považuje za svoju matku, veď ju tak oslovoval a žaloval sa jej, že nevidí, že zhorí, že sa zblázni. Medzitým, keď čerstvým obkladom a liekom utíšený usnul, zašla devuška po dva razy za jeho matkou. Prvý raz potešila paniu správou, že doktor leží v salóne a že pán farár spí; keď prišla druhý raz, starenka dobre spala. Keď sa však blížila dvanásta, začal zrazu chorý kázať a kázal, kázal v jednom kuse, vyše štvrť hodiny. Oči mu pritom kamdiaľ žiarili divokejšie, rozhadzoval rukami a na devušku prišla zrazu hrôza. Vôkol nej všetko spalo; kostolník tak tuho, že než by jeho zobudila, zatiaľ by mohla aj do salónu dobehnúť, ale opustiť chorého sa neodvážila. Keby tak spadol z postele! Znala farára Morháča len z kancľa, nikdy sa s ním ešte nestretla, bol jej teda úplne cudzí, okrem, čo mu dvakrát odpovedala, koľko je hodín, neprehovorila k nemu slova. No keď jej úzkosť, tesknota a strach nechceli ustúpiť ani naliehavým modlitbám, odhodlala sa, že bude spievať. Snáď zobudí kostolníka, alebo privolá doktora. I rozľahlo sa v tej príšernej noci hlasom sťa zlatý zvonček:

Akoby ten povel bol vyrieknutý ústami Majstra, prestal vonku vietor i dážď a v tíšine, po speve ozvalo sa zo rtov ticho ležiaceho: „To bolo dobré, ešte raz.“ A devuška spievala, opakujúc a prešla aj do druhého a tretieho verša.

Áno, utíchli vlny i víchor, keď stíchla pieseň. Nad spiacim pacientom sklonený lekár vyriekol: „Váš spev ho zachránil, Hanička, choroba je prelomená.“