E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Susedia

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov


 

10

Bol pätnásty august, katolícky sviatok. U Rášov v sade sedeli pred oknami babičky Šimonovej susedia. Od Uhrov Martin Uher a Jožko, potom richtár Mílo, podrichtár Záhora, kováč Borota, mlynár Klč a iní, daktorí aj so ženami. Ženy, sediac okolo Rášovej, prezerali obrázkový časopis, ktorý mal Rášo s Borotom spolu predplatený. Borota mal roztiahnutý americký denník, ktorý ktosi z Ameriky predplácal Rášovi. Rokovali muži o správach a politike obsiahnutej tam, porovnávali so správami a článkami v Bratislavskom denníku; ten zas kupoval Uher po číslach a so Slovákom, požičaným od stolára Kostelného.

„Počujte, susedia,“ hovorí Borota, „keď tak človek prečíta všetky tie správy, každá iné hovorí a predsa, tuším, všetci majú pravdu.“

„Každý trochu,“ zasmial sa Mílo.

„No, aj my budeme mať pravdu, keď povieme, že veru na svete, a obzvlášť u nás, nie je dobre pri takých poriadkoch a nebude, ak sa nepopravia. Založili[58] nám republiku,“ mračil sa Rášo, „ako čo by chceli Ameriku napodobňovať, ale nič nie je také zavedené ako tam. Tam dajú človeku možnosť práce a tak zárobku; tu raz nemáš si kde vyrobiť toľko, aby si mohol žiť. Ľudia si mysleli, že keď panské statky budú podelené, nastane pre nich na zemi raj. Pekný raj! Kto mal hodne peňazí, tak tej zeme nakúpil, no ten si ju aj obrobí; on veru robotníkov nenajme, a tak nádenníci nemajú kam dnes ísť do výžinku.[59] Keď sme my s mojím tatíčkom kedysi chodievali do Uhier, na tie veľké panské statky, priviezli sme si zbožia na celú zimu.“

„Veru, to je pravda,“ prisviedčal Záruba. „A je ešte druhá zlá vec: taký človek, čo by rád pracoval, nemá kde, a tých postavákov,[60] čo nechcú pracovať, živí vláda ako nezamestnaných.“

„No a tí práve najviac kričia oproti nej,“ prehodil Mílo.

„Ale najhoršia vec je predsa len, že sa tak nijako nemôžeme zhodnúť Česi so Slovákmi; v tých novinách, keď ich ale štvoro prečítaš, všetko sa to len vadí. Česi nám vyčítajú, že sme nevďační, že oni nám priniesli múdrosť, že sme boli ako tá nemá tvár. Čiastočne majú pravdu. Na niektorých miestach to bolo tak. Daktorí to iste veľmi dobre s nami mysleli, s tým poučovaním, veď oni sa mali dávno kde naučiť. Však mali školy. A nás tu, doma ničomu neučili. V tom Slováku zase píšu, že nám Česi celé naše Slovensko vzali. Všetky úrady, polícia, železnice, školy že sú nimi obsadení, a keď sa čosi stavia, tam že sú vždy len českí inžinieri; že nás naviedli, aby sme posielali deti aj do tých vyšších škôl. No čo vraj potom s nimi, keď budú hotové, keď už dnes slovenské učiteľky a učitelia sa dostanú len na také miesta, kde by Čech alebo Češka nechceli ísť.“

„Bude dobre, keď tú rozprávku radšej tak necháme; veď my to nepremeníme,“ zamračil sa Mílo. „Nato sú tu druhí ľudia!“

„Áno, pán richtár,“ ohlásil sa až posiaľ mlčiaci kolár Lukáč. „Že je to tak, alebo tak, sú vo všetkom na vine naši poprední Slováci. Prečo sa neohlásia? Posadali si, niektorí, do teplých hniezd, rozvážajú sa ako nejakí grófi, ale aby sa ľudu zastali, už či pri daňovej komisii, lebo pri tom pozemkovom úrade, to nie! Však tam sedia aj Slováci! Česi si všade pre svojich ľudí všetko vykonajú a tí slovenskí páni sa o nášho človeka len dotiaľ starajú, dokiaľ má odkiaľ platiť. Na sľuby je ich dosť, ale mať našinca za blázna, o to ich srdce nebolí. Je potom div, že nám Česi hovoria: „Hlúpi Slováci“, keď to tým našim ľuďom všetko trpíme?“

„Ale čo,“ ohlásila sa Rášová. „Však len nebude Amerika na veky zavretá! Keď nebude pre nás miesta v našej republike, pôjdeme ta; nemusíme sa dať utískať, ani dať si do hlúpych drotárov nadávať!“

„Veru to! Maďari nás za tisíc rokov nemohli zo Slovenska vyhnať, ani pomaďarčiť, a teraz by sme museli zo Slovenska von?“ rozhneval sa Jožko Uher. „Slovensko je naše, nikam nepôjdeme!“

„Načo sú tie hlúpe reči, však nám zem nikto neberie; čo si darmo krv búrime; radšej sa rozíďme!“

Vstal Mílo, druhí ho nasledovali, a čochvíľa bolo miesto pred babičkinými oknami prázdne; len ona sedela ešte na lavici v izbe, kam predtým všetky hlasy prenikali a premýšľala o tom, čo rozprávali susedia. Spriadala si tie nite v jeden celok tak, ako priadla z kúdele hrubé nite, z ktorých sa strojila súkať motúzy na zaväzovanie vriec. Ba čo si tak tá babička Šimonová asi rozmýšľala? Veď myšlienky starých ľudí sú ani taká obrázková kniha, plná rozprávok a povestí. Aj babičkina sa podobala tej knihe. Však vám ona žila vo dvoch storočiach a mnoho, mnoho v nich prežila. V detinstve revolúciu v rokoch 1848 — 1849, potom pruskú vojnu, a konečne v starobe tú strašnú svetovú vojnu,[61] čo nemala nikdy predtým páru. A hoci babička Šimonová od malička len sluhovala a potom sa chudobne vydala, ťažko svoje štyri deti odchovala; keď ovdovela, bieda bývala jej denným hosťom, a ona napriek tomu od detinstva a mladosti mnoho premýšľavala. Všeličo si všímala, načo druhí ľudia ani nepomyslia. Aj teraz, ako tak tie nite priadla, spriadala zas svoje myšlienky. Ani to len neraz nemohla uveriť, že sa ona dožila slobody národa a ľudu, ku ktorému patrila. Kedysi ju ako dvanásťročnú, keď vyšla zo školy, dali za pestúnku do turanskej fary. Dnes sa jej predstavila stará pani farárka, ktorá tam žila ako vdova u syna a nevesty. Čo sa tá natúžila, naspomínala tej slobody! Raz, ako tak pri kolíske jej vnúčatka malá Judka sedela, počula ju hovoriť dcéram, synovi i neveste: „Deti moje, mnoho v tej chorobe trpím, ale keby som vedela, že sa dožijeme lepších časov pre nás Slovákov, ešte by som predsa rada žila!“ Chuderka, koľko by sa bola natrpela! Veď čiernovlasá hlava vtedy malej Judky bola už ako mlieko biela, kým nečakane prišlo to, po čom pani túžievala.

Ba, akoby to bolo dnes, tak si ich babička predstavila okolo tej postele: Najprv svojho prvého pána; veď málo je takých ľudí, ako bol on! Zlaté vlasy okolo vysokého čela, za ktorým bývalo toľko múdrych a pekných myšlienok a tie krásne modré oči, tie pekné, ružové ústa! Veľmi sa mu vždy malá Judka obdivovala! Mnoho slov on nenašíril, no, všetky boli vážne a dobré. On ani človeku, ani zvieratku neublížil a hoc bol mladý, každý ho mal vo vážnosti. Všetci cirkevníci, celá jeho veľká rodina a všetci tí páni a panie, čo chodievali do turanskej fary; mnoho sa ich tam schádzavalo, radiť sa, ako tomu zabrániť, žeby nezahynul celý slovenský národ. Jeho mladá pani tak k nemu pristala, ako keby priviazal peknú ružičku ku voňavému klinčeku. Už len anjeli v nebi žijú krajšie, ako žili oni dvaja na zemi. Ach, a tá dobrá pani! Tridsať rokov musela ešte zostať na zemi bez muža, keď ju odišiel ta, skadiaľ sa, okrem Syna Božieho, nikto posiaľ nevrátil. Keď umieral, vtedy sa priam všetko začalo Slovákom tratiť z toho, čo si boli vybudovali aj za jeho pomoci. A ona odchádzala zo zeme, keď nad ňou hrmeli kanóny a za vojakov brali už aj ženáčov, čo tam medzi vojskom mali už dvoch či troch synov a hnali ich ako neprirovnávajúc stádo na jatku. Áno, vtedy zavreli sa jej krásne oči, čo ani v osemdesiatom treťom rokom nestratili krásu. Hľadela z nich vždy na svet láska. Keď sa nad ňou zavierala čierna zem, jej ešte turanské zvony zvonili. O krátky čas ich už zhodila z veže surová ruka, skadiaľ tak dlho zvolávali ľudí na modlitby. Dobre, že to ona nedožila, ani tie časy, čo prišli za tým, keď sa ľuďom odvažovalo na váhu, koľko smú zjesť, a plnilo sa i to porekadlo: „Aj vo Viedni ľudia biedni.“ Áno, biedni boli ľudia, obzvlášť po veľkých mestách. Panie, čo sa predtým na sedliačku ani len neobzreli, putovali po železnici i pešo ďaleko na dediny, aby si za drahé peniaze kúpili trochu múky, a keď už sedliaci napriek všetkým prosbám nechceli dávať za peniaze, nosili im šaty, prádlo, i to posledné. O jednej takej panej babička počula, že sa domov vracala bez košele; musela ju dať nemilosrdnej sedliačke za bochníček chleba. Tak to bolo vtedy, ako hovorí Sväté písmo, že sa zem pohybuje pod služobníkom keď kraľuje a pod slúžkou, keď sa stane dedičkou svojej panej. Zbadali sedliaci, že prišiel ich čas. Ten čas, keď služobníci pôjdu na koňoch a kniežatá budú chodiť pešo. Využili oni ten svoj čas, zhŕňali majetky, mali pokrmy, ale nepredali, a keď aj, tak za krvavý groš. Poslednú kožu zodierali z toho, kto musel kúpiť, až to volalo do neba. Boli oni na koňoch, oni boli pánmi! Naraz, keď sa nikto nenazdal, prišiel koniec vojny. Skončila tá ukrutná vojna, čo sa neviedla len na zemi, ale aj pod morom, aj v povetrí, že to ľudia nevedeli ani len pochopiť. Nuž, bolo to tak: pozrel Pán Boh, čo sa robí na zemi, a naraz vyšiel od Neho rozkaz: „Už je toho hriechu dosť, bežte všetci domov!“ A oni všetci bežali, kam ktorý. Dáva Pán Boh dakedy ľuďom aj takých múdrych ľudí, ktorým položí do rúk veľkú moc a silu, a títo všetko, ale všetko vykonajú, čo On uložil vo svojej rade. Takémuto mužovi, zrodenému tam ďaleko v Amerike — ktorého si On sám iste nato vychoval a postavil za panovníka tej veľkej zeme — dal Pán Boh moc nad všetkými týmito krajinami, ktoré sa to bili a tiež aj nad tými, čo len tak zďaleka prizerali sa tej bitke, aby čokoľvek premyslí a poradí, oni všetci poslúchli. Tak tento muž povedal, že vraj každý národ, či malý, alebo veľký, má dostať späť svoje, o čo ho kedysi dávno pripravili tie druhé národy. Keď to slovo bolo vnuknuté od Boha, tak toho muža tie veľké národy poslúchli, a dali, čo komu patrilo: Poliakom, Čechom, Chorvátom, Srbom, no aj Slovákom. Začalo sa delenie. A veru, bolo to tak, ako keď matka vezme taký prekysnutý, popukaný chlieb, ani ho na hladko nekrája, len tak v náhlosti na hrbato poláme a podelí. Ušlo sa po kuse Čechom, aj Slovákom z toho chlebíka. Boli to ich vlastné zeme, v ktorých bývali od nepamäti a na ktorých cez veky ako otroci robotovali pre druhých. Nuž, tie zeme im boli zas spravodlivo vrátené. Tak keď už mal každý ten svoj krajec v hrsti, Česi a Slováci si tie svoje dva spolu zlepili, že veď kedysi dávno mali jedného predka, a tak že sú oni strýčne[62] deti. Aj sa im spolu tie krajíčky peknejšie zaokrúhlili, len škoda, večná škoda, že Slováci — prv než začali to svoje spoločné stravovanie, vtedy, keď ešte ani dobre nevedeli, čo je sloboda — to gazdovanie začali divne. Keď už celkom pozabudli, čo je to slobodný človek, tak si radom mysleli, že sloboda je to, keď každý to robí čo len sám chce, či je pri tom druhému dobre, alebo zle. Zmysleli si oni, že sa už raz musia porátať ešte s jedným nepriateľom, ktorý ich cez roky netak hubil. Keď sa už urobil poriadok s Maďarmi, musí sa urobiť poriadok aj so Židmi, lebo oni mali u Slovákov mnoho na rováši. Polovica maďarských pánov boli totiž Židia. Ak sa chcel pred vojnou Slovák k niečomu dostať, vždy sa musel prosiť Židov. A čo potom vo vojne! Židia, keď vypukla tá ukrutná vojna, od radosti kričali: „Nech žije vojna!“ Mohli. Však z nich nikto nešiel do vojny; platili, a dobre platili, a sedeli v teple, keď vojsko mrzlo v Karpatoch; ktorí v kanceláriách, ktorí doma. Koľkých sa musela babička prosiť, keď svojmu ranenému vnúčikovi vymáhala dovolenie — a márne! Dva razy sa liečil z rán v nemocnici, a hneď taký biedny zas musel na front. Susedov chasník, Žid, pre akúsi maličkú chorobu počas celej vojny bol po špitáloch alebo sa liečil doma. Všetky obchody držali Židia v rukách, ľud musel ďaleko putovať, aby si zadovážil kúsok cukru, trochu múky. Oni všetkého mali a držali na centy. Vojaci zas znášali na nich ťažké žaloby, veď zakúsili mnohé krivdy, tak od židovských dodávateľov, ako od vojenských pánov. Medzi tými pánmi podostávali medaily za hrdinstvá, čo vojnu zblíza ani nevideli, a Slováci, ktorí tam o ruky, nohy alebo oči prišli, neboli ani spomenutí. Židia v tom čase mali hody; im sa viedlo dobre. Čo sa dodávalo pre vojsko: obuv, šaty, to všetko išlo cez ich ruky, a chudáci vojaci chodili v zime bez podrážok, lebo baganče dostali podbité papierovými podrážkami, ktoré im opadali v prvom blate. Židia spôsobili kresťanom mnohé krivdy a tak, keď bolo po prevrate, vypomstili sa niektorí na nich. Namiesto čo mali vo dne v noci Boha chváliť, že tá hrozná vojna prestala, že dostali slobodu, poškvrnili si srdcia i ruky, svoje krádežou; dali sa Židov rabovať. Pritiahli sebe, svojim rodinám a obciam, a tak celému Slovensku kliatbu; a bolo to práve zo soboty na nedeľu, v ten svätý deň Pánov, keď sa páchala tá verejná krádež. Ani čo by žiadneho zákona, na zemi a žiadneho Boha na nebi nebolo. Nuž Slováci sa tak porátali so Židmi, že ich zo všetkého vyzliekli, tak ako im to oni robili cez roky. Ale Židia sú národ, s ktorým sa, len Pán Boh môže porátať; aj poráta! Slovákom zostala škvrna na duši aj na rukách; Pána Boha rozhnevali, veď On, hovorí: „Mne pomsta, ja odplatím!“ (Rim 10, 30). Jedna ukradnutá koruna — pretože je prekliata — zamiešaná medzi spravodlivé stovky, vyženie tieto stovky z peňaženky. Pri tejto myšlienke zvlhčila si starenka i kúdeľ namiesto slín slzami. Nerada spomínala na tie strašné dni. Prestala chvíľu myslieť a radšej, že bude uvažovať ako to bolo, keď začali spolu gazdovať tí strýčni bratia.

Najprv sa zdalo, že sa budú mať veľmi radi. Mnoho pekných rečí si pohovorili a popísali. Ale ľudia sú ľudia, málokedy sa vedia znášať. Ani tí, čo ich matka v jednej kolíske odkolísala, nie to ďalšia rodina! Česi si mysleli: „Slovensko je naše.“ Však to aj hovorievali. A Slováci sa začali nato pohnevávať, že reku: „Čo je potom naše?“ Česi, keď verili, že Slovensko je ich, chceli si ho usporiadať po svojej chuti. Poslali mnoho svojich ľudí, takže na tie miesta Maďarmi opustené, sadli samí Česi. Bolo to aj preto, že na mnohých Slovákov — pretože boli pomaďarčení — nedalo sa spoľahnúť. Oni aj boli niektorí múdrejší a iní sa za múdrejších považovali. Daktorí medzi nimi hovorievali, že veď oni Slovákom rozum doniesli. Že to však pravda nebola, veď mali aj niektorí Slováci — chvála Bohu — dosť rozumu od Pána Boha, a mávali medzi sebou aj učených, aj múdrych ľudí, tak to tých lepších bolelo a tých horších hnevalo. Mlčali len preto, že sa hanbili Maďarov, veď tí veľmi striehli, ako budú nažívať spolu s Čechmi. Splnili sa dávne túžby Judkiných pánov: dostali Slováci svoje školy; mnoho škôl; nemuseli sa už ich deti učiť cudzej reči; ale v tých školách na predných miestach začali učiť samí českí učitelia. Niektorí z nich chceli Slovákom naozaj dobre a netak sa usilovali, aby z toho zanedbaného ľudu niečo vychovali; ale tých dobrých, ako už to býva na svete, bolo menej. A tí druhí? Maďari hovorievali, že Slovák nie je človek, títo zas mali pre nich meno: „Blbí Slováci“. Oni nimi čochvíľa pohŕdali a ani trochu ich nemali radi. Keď starší Slováci, ktorí pod Maďarmi mnoho vytrpeli, museli to vidieť a počuť, a niektorí z nich sami miesta nedostali, netak ich to trápilo. Na oboch stranách všeličo bolo také ako nemalo byť. S pomocou Božou časom by sa to všetko bolo urovnalo, ale strčila sa do toho katolícka cirkev, a to už bol oheň na streche, a dodnes sa rozhára.

Nuž, medzi tými strýčnymi bratmi bol v jednej veci veľký rozdiel: všetci Česi mali raz svätú Bibliu, aj sa podľa nej správali. Ale keď ich vo vojne premohol nepriateľ, prišli o všetko to dobré čo mali, a museli sa nasilu pokatolíčtiť. Mnohí z nich boli takí verní Pánovi Ježišovi a Jeho Slovu, že radšej opustili svoju krajinu i majetky a poutekali do cudziny, len aby si zachránili svoju evanjelickú vieru. Potomci tých nasilu pokatolíčtených si tú vnútenú cirkev tak sprotivili, že jej učeniu nechceli veriť. Bibliu už nemali, a tak neverili celkom ničomu. Keď prišla sloboda a neboli už pod katolíckym cisárom, húfne z tej cirkvi utekali. Prišli na Slovensko: tí z tej cirkvi utečení, aj tí, čo už ničomu neverili. Mysleli si, že Slováci tiež len čakajú urobiť tak ako oni. Ale katolícki Slováci si tú svoju cirkev ešte veľmi vážili a svojich kňazov sa netak báli a ich poslúchali. Oni, keď počuli strýčnych bratov rozprávať, že nieto ani Boha, ani neba, ani pekla, že Pán Ježiš bol len taký človek ako druhí, že nieto vzkriesenia a po smrti ničového nič, tak sa naľakali. Keď sa z toho spovedali svojim kňazom, títo im hrozili, že Čechov nesmú počúvať, že im títo berú vieru. Boli to tí katolícki farári, ktorí sa pred prevratom skoro všetci už pomaďarčili, a tak aj dnes Maďarom priali a Čechov nenávideli za to utekanie z cirkvi. A preto aj v kostoloch, aj po novinách štvali národ proti nim. Ach, oheň bol na streche a rozháral sa kamdiaľ viac, a už len rozlepiť tie krajce, a každý nech si gazduje na svojej roli a rozkazuje v svojom dome. Ba myslela babička Šimonová, ako to len s nami so všetkými ešte dopadne, keď už aj evanjelici začnú byť takí nespokojní ako tí susedia, čo sa tu pred chvíľou rozišli? Ó, keby vstali tí moji páni, čo by oni nato všetko povedali? Mal národ slobodu, mal školy v svojej reči, mal tú reč pri úradoch a súdoch, aj vysoké školy mal, všetko to, o čo tí starí pracovali, ale spokojný nebol, lebo nebol vďačný. Ak sa Pán Boh nezmiluje a nedá obom stránkam rozumu, žeby sa vedeli znášať, istotne sa rozpadneme aj my, kam ktorý. Aj oni majú nepriateľa za chotárom, ktorý len čaká, aby nám vzal našu slobodu. Ba načo sa ja, stará osoba, o to starám? Zakrútila babička šedivou hlavou. Vzal Pán Boh tie veci do svojich rúk, a hoci tá nevera a nevďačnosť aj na jednej, aj na druhej strane Ho netak musí bolieť a hnevať. On sa postará, aby Mu Jeho vôľu nikto nerušil. Hoci Jeho cesty sú niekedy divné, ale vždy dobré, On ešte aj to najhoršie môže obrátiť na dobré.

Koľko sa ona naplakala, keď jej vnúčik padol do talianskeho zajatia, a to vtedy, keď ho z tej nemocnice — ani nie celkom vyliečeného — tretí raz vyhnali na front. Nemyslela, že by ho ešte kedy mala uvidieť. Ach, a hoc tam mnohí hladom zahynuli, on sa predsa vrátil a aj sebe, aj jej tam z toho súženia priniesol veľký poklad. Žil a trpel tam spolu so starším vojakom, ktorý mal doma ženu i drobné deti, ale nikdy si, tak ako tí druhí, nezúfali; keď oni kadejaké jedovaté korienky zbierali a hltavo jedli, a od nich sa potom potrávili, takže radom mreli, on hovorieval: „Ak mám umrieť hladom, staň sa Božia vôľa, ale sám si život ukracovať nebudem.“ On si čítaval v svojej malej Biblii a keď bol smutný, tak si krásne sväté spevy spieval zlorečiť si ho nepočul, špatné slovo do úst nevzal, vždy bol trpezlivý, nikomu neublížil, s nikým sa nevadil, ba každému, keď mohol, urobil dobre. Keď sa zoznámili s jej vnúčikom, volával si ho k sebe a tam si potom spolu Božie slovo čítavali a modlili sa. Neraz aj do polnoci o Božích pravdách hovorili, až sa Syn Boží jej Šimonovi dal tak poznať, ako Ho ten jeho kamarát poznal. Všetky jeho hriechy odpustil mu Pán Ježiš, keď Ho prosil, a daroval Mu v tom veľkom súžení do srdca pokoj, radosť, ktoré potom domov priniesol aj jej, svojej babičke. Pri tejto spomienke vypadli starenke slzy z očí; no boli to slzy radosti. V Písme je výpoveď: „Z jediaceho vyšiel pokrm a zo silného vyšla sladkosť“ (Sud 14, 14). Nuž áno, nejedného tá vojna zožrala ako dravá zver a predsa, aká z nej vyšla sladkosť pre tých, ktorí sa dali nájsť Pánu Bohu. Aj ten, čo kedysi skladal tú piesenku: „Nejsladší Ježíši, kam ses odebral“, iste cítil v srdci túto sladkosť. Keď ju raz človek dostal, nijaká zemská strata nemohla ho o ňu pripraviť. Keby jej, babičke Šimonovej, niekto bol povedal, keď tak vo dne v noci Pána Boha prosievala, aby Šimonka pri živote zachoval a z vojenčiny vrátil, že ju On síce vyslyší, ale len natoľko, aby sa tu doma na vnukovo umieranie dívať musela, bola by svojou šedivou hlavou zakrútila, že to ona neprežije. A hľa, prežila! Zostala na svete samotná, no napriek zármutku taká v srdci šťastná, aká nikdy nebývala. Prišiel jej vnúčik z vojny ako zlomený kvet, ktorý sa už nikdy viac nemohol rozzelenať, ako keď bys’ pekný javor podťal. Darmo mu zhľadávala všelijaké zelinky a liečivé korienky, aby jeho utrápený žalúdok popravila, nebolo už preňho lieku. Vtedy, keď omdlievajúc hladom, by si bol každú kôročku veľmi vážil, mu ju ľudia nedali a keď už mal chlebíček, mlieko, vajcia, koláčiky, nič mu jeho žalúdok nechcel prijať. Len tak zhasol, ako keď na oltári svieca dohorieva: ani tú nič nebolí, hoci sama seba trávi; ani jeho nebolelo. Len už seba i svoju babičku potešoval Svätým písmom, alebo tichúčko ležal a pohládzal svojimi horúcimi dlaňami jej tvrdú ruku. Keď si zmyslel, čo všetko musel v tých bitkách vidieť a prežiť, neraz sa tak zarmútil, že aj hodinu nepreriekol slova. Málokedy niečo z toho rozprával. Len raz si hlboko vzdychol a hovorí:

„Vojna je hrozná vec, babička. Mal som kamaráta v zákopoch, dlho sme spolu bývali. Bol to pekný chlapec ako mlieko a krv, jediný osemnásťročný syn; neraz sa v noci naplakal za svojou mamičkou. Raz mi hovorí: „Keby som aspoň vedel, prečo sa bijeme. Ani Srbi, ani Rusi jakživ nám neublížili, ani my im a sú to naši bratia, veď sa v reči dobre rozumieme. Keď raz Pán Boh povedal „Nezabiješ“, aké má človek právo človeka zabiť?“ Povedal som mu, že aj mne tá vojna pripadá ako taká veľká vražda. „Ja, Šimonko, som si umienil, že svoje ruky bratskou krvou nepoškvrním. Dám sa zabiť, ale sám zabíjať nebudem!“ Na druhý deň dosypal sa naraz dážď gulí a šrapnelov[63] na naše zákopy. Jeden sa zaryl do zeme vedľa mňa, vybuchol, a z môjho drahého Janíčka mi k nohám spadla len jedna ruka. Kam sa tie ostatné údy podeli, neviem. V tých prvých dňoch som myslel, že prídem o rozum, aj od žalosti, aj od hrôzy. Vo dne v noci som len tú ruku videl, hoci sme ju s kamarátmi pochovali; a aj dnes, keď oči zavriem, ešte ju vidím. On bol taký mladý, taký pekný a dobrý! Nuž, zabili ho, ale sám nezabíjal!“

Raz sa Šimonko naľakano strhol zo sna. „Čoho sa bojíš, syn môj pekný?“ prihovárala sa mu babička.

„Ach, tá vypálená srbská dedina! Šediví starci chodia okolo toho spáleniska, zalamujú rukami a plačú. Polonahé deti kričia strachom, tam, hľa, leží zabitá mladá žena, túli k sebe dieťa a to dieťa žije, dvíha hlavičku, hľadí na mňa, akoby ma prosilo. Ja mu nepomôžem, musím ďalej mašírovať! A keby som aj chcel, tí starí by predo mnou utiekli, veď som ich nepriateľom! Ach, tá žalosť nad tými ľuďmi ma usmrtí!“

Nuž, áno, istotne by ho tá žalosť bola usmrtila, nech sa nemôže tešiť, že Syn Boží umrel aj za jeho hriechy, aj za tie neprávosti, ktoré musel na tej vojne vykonávať. Jeho kamaráta roztrhal šrapnel tam v zákopoch, jemu tá vojna trhala srdce doma, a tak predsa len aj jeho zabili tí, čo tú strašnú vojnu začali a toľko nevinných ľudí prinútili, aby sa stali vražedníkmi. Predstavili sa znovu babičke posledné vnukove dni. Prv než odišiel do krajiny večného mieru, už tu, na zemi, ocitol sa v pokoji. Všetky strašlivé predstavy ho opustili a prestali mu mučiť srdce, len pokoj Boží a radosť Kristova zostali v jeho duši. Keď srdce ustávalo, až aj zastalo, ležal pred babičkou vnúčik usmiaty, šťastný. Tak si ticho spal! Už ho z toho spánku nemohol zobudiť zlý sen. A ona, keď si ho pochovala, zostala na zemi sama. Kedysi dal Syn Boží Jánovi do opatery svoju matku. O neho opretá išla od hrobu, kde položili jej zabitého Syna. Babičku poručil jej umierajúci vnúčik Synovi Božiemu. „Pane Ježišu, Ty sa o ňu postaraj, keď ja ju odchádzam.“ Nuž, On sa postaral; vo dne v noci cítila, že nie je sama, že On skutočne s ňou prebýva.

Dopriadla babička nite, aj myšlienky. Vyšla na dvor, kde sa vôkol nej zhrnula všetka nemá tvár: sliepky, kačice, morky, králiky, všetko to čakalo na jej štedré ruky. Zleteli holuby i vrabce zo striech, Pozor, i čierno-biely kocúr prišli privítať svoju starú gazdinú. Ó, tá nemá tvár starenke dobre rozumela, lebo kto s Bohom žije, žije i s prírodou; pre každé jedno mala niečo dobré, a keď aj len pohladenie alebo slovo. Zdiali ozýval sa zvuk večerného zvonenia. Ten kov, čo veľmi oplakával zmordovaných synov, akoby im zase slávnostne hral a spieval.



[58] založiť niečo — prenechať ako záloh

[59] výžinok — odmena v naturáliách, ktorú dostal výžinkár, výžinkár — sezónny poľnohospodársky pracovník pracujúci v žatve za odmenu v naturáliách

[60] postavák — povaľač

[61] Svetová vojna 1914 — 1918 (pozn. upravovateľa).

[62] strýčny brat — bratanec

[63] šrapnel — druh delostreleckého streliva





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.