ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nieto nad dobré prekvapenie! To sa podarilo Miškovi Uhrovie, či ako ho v Zorovciach menovali, Uhrovie študentovi. Prišiel v sobotu nečakane tráviť doma veľkonočné prázdniny. Práve rok, čo nebol doma, a čo ho rodina, okrem otca, nevidela. Mohli na ňom oči nechať, aký narástol, ba i zmužnel. Ako pansky sa niesol! Ako vyberane, v peknej, spisovnej slovenčine hovoril! No, ak milo prekvapená rodina žasla, nie menej žasol on sám.

„Vy ste tuším všetci omladli,“ hovoril matke. „Aký švárny mládenec je Števko! Škoda mu tu v dedine sedliačiť! Je taký inteligentný, rozumný!“

„Ach, nechaj nám ho ty, Miško, na pokoji!“ pohladila matka syna po vlnistých vlasoch. „Veď mu je doma dobre. A keď si ho Pán Boh chce niekde inde presadiť, On je záhradník, vie dobre, čo ktorému stromu treba.“

„Hm!“ myslel si študent, „ako pekne matka hovorí.“ Veľmi sa mu páčilo, že Jožko, ten divoch, s ktorým, hoci on bol mladší, neraz sa predtým poprali, teraz tak pekne žije so svojou švárnou ženičkou. „Už sa mi nevysmievaš, že chcem byť farárom?“ pýtal sa bratanca.

„Dnes som rád, že ním chceš byť,“ jasno vetil opýtaný. „Len by som ti prial, môj drahý, že by si sa farárom nestal prv, dokiaľ nebudeš mať všetko, čo nato potrebuješ. Byť pravým kňazom nie je maličkosť.“

„Vari myslíš, že nás prepustia prv než budeme hotoví?“ zamračil hladké čelo mladý bohoslovec.

„No, neviem, však nášho pána farára tiež hotového prepustili, a čo bolo najhlavnejšie, nemal.“

„Tak? Nie ste s vaším farárom spokojní? Prečo ste si ho jednohlasne zvolili?“

„Uťali sme drevo pri kraji, načo po celej hore blúdiť. Nepovedal som nič proti nemu, nedal si mi dohovoriť.“

„Teda?“

„Čo on dnes má, a o čo sa s nami delí, to mu vaši profesori nedali; to našiel až tu v našej dedine. Však ho iste pôjdeš navštíviť a presvedčíš sa sám.“

„Veru, som zvedavý! Hovoríš v akýchsi orákloch.^[106] Radšej mi povedz, ako sa máš, čo pán manžel?“

„Až budeš raz tak milovať ako ja, a teba dakto tak ako mňa, potom si tú otázku zodpovieš sám. Dnes si na to ešte zelený, veď ešte o tebe dlho bude platiť:

Hneval by sa Miško, lež čo by mu to pomohlo? Však Jožka znal, ten by si veru z jeho hnevu mnoho nerobil. Matka, babička, ba všetci v dome nosili hosťa, ako sa hovorí, na rukách. Pocítil to mocné čaro rodiny, jediné čaro, ktoré nikde, v celom svete nenájdeš. No než prešli jeho prázdniny, poznal, že ho doma privítalo i to, čo nečakal — dvojnásobná jar. Hoci o tom nikomu nehovoril, zdalo sa mu chvíľami, že nad Zorovcami, akoby Pán Boh bol vyriekol: „Hľa, nové činím všetko“ (Zj 21, 5). To nové bolo v kostole, vo fare, v škole, po domoch. Išiel navštíviť učiteľa, s ktorým sa spoznal vlani. Tento, idúc práve do fary, vzal ho so sebou. Netak sa podivil, ako sa bratsky, srdečne oba páni spolu rozprávali. To veru učiteľ s farárom nezvykli. A ešte k tomu, keď ten prvý bol predprevratový, a ten druhý poprevratový Slovák. Učiteľ, ktorý od mladíkovej rodiny vedel, že Miško Uher v bohosloveckom zbore spieva tenor, požiadal ho, aby mu pomohol. Chceli na koniec služieb Božích v nedeľu zaspievať pieseň štvorhlasne. Prirodzene, sľúbil. A tak, ani neznajúc, ocitol sa večer uprostred mladých ľudí. Bola mu to úplne nová mládež, no aj nová pieseň — čisto slovenská; slovom i melódiou. Hovorila mocne k srdcu Slováka:

Či chcel, či nechcel, musel o tom rozmýšľať, že ten hrob v Zorovciach, je skutočne otvorený a ten, posiaľ v ňom odpočívajúci Kristus, naozaj vstal a žije medzi jeho krajanmi. Ako ešte každý, ocitol sa i on v májskom čarokráži^[107] Haničkinej miloty. Pretože mal, ako sa hovorí, „básnickú žilu“, začal tú zakliatu slovenskú princeznú ospevovať. Čokoľvek by tie jahodové ústočká a tie sirôtkové oči poprosili, spravil by im po vôli. Milé mu bolo, že môže jej hovoriť ty, Hanička, a že ona tak pekne na neho volala: „Miško, prosím, prídi trochu k nám!“ On hral dobre na harmóniu i na organe, potešil sa znamenitému nástroju u Jankovičov, a netak ho tešil Haničkin úprimný obdiv. S najväčšou radosťou ukazoval i radil jedno-druhé učenlivej žiačke. Pravda, to všetko až po sviatkoch. Učil ju ako písať noty, keď sa novú pieseň naučí. Mnohé, čo mu predspievala, jej i do nôt napísal, a ona zase jeho učila trenčianske pesničky; no tie hrával len na husliach, ktoré mu učiteľ požičal, bo vraj harmónium je priťažký nástroj na ne. Zato na husliach akoby v nich čosi plakalo a počul si spev Váhu.

Veľkonočné slávnosti boli skutočnými slávnosťami. Po celých Zorovciach v každom dome mali hosťov. Veď všetci cirkevníci zostávali obyčajne na odpoludňajšiu kázeň, ako pokračovanie toho, čo vstal z mŕtvych Kristus. K tomu sa pridružil spev na chóre, ani čo by rytierstvo Božie prišlo zaspievať jednu zo svojich nebeských hymien. V pondelok oznámil pán učiteľ, že pre nedostatok členov a záujmu rozpúšťa sokolský spolok.

Na všetky tieto chvíle spomínal si mladý študent rád, ale najradšej na veľkonočný utorok. Prv, než poň prídeme, musíme sa ešte raz vrátiť k sobote a k veciam, ktoré sa v nej udiali. Len ako mimochodom spomenieme, že pani farárka, aby synovi ukázala, ako mu bude bez veľkonočných koláčkov, zostala v sobotu v posteli. Necítila sa dobre, to bola pravda; no keď jej syn ráno miesto, aby sa bol staral, ešte láskavo prihováral, aby len zostala ležať a aby sa nič nestarala, že Pán Boh im pomôže a všetko bude dobré, rozhorčila sa ešte viac. „Uvidím,“ drdlala^[108] pod perinou, „ako vám pomôže, keď ja nevstanem!“ Keď však podvečer musela izbu opustiť, aby ju slúžka mohla vyriadiť a zašla čosi pozrieť do komory, nevedela veru čo robiť. Dievčina jej radostne oznamovala, že kostolníčka vyzradila ženám, že pani farárka je chorá, že nebude vo fare koláčkov; no tak susedia toto všetko nanosili. Pani učiteľka pripravila kompletný obed. Môže si vraj pán farár hosťov navolať, všetkého je dosť. Pretože by to pani farárke i tak nič nebolo pomohlo, tak radšej ozdravela, a netak prívetivo obsluhovala aj syna, aj hosťov.

*

Krásne zozváňali zorovské zvony na Bielu sobotu. Snáď nikdy nezneli tie ich akordy tak slávnostne, oslavujúc prichádzajúcu Veľkú noc ako pri Váhu, tam na tom pamätnom mieste, kde raz odpočívala Marienka Skalová. Neďaleko toho miestečka bol machom pokrytý kameň. Sedával na ňom kedysi Jankovič, sedával do nedávna a sedel aj dnes. Prečo dnes? Však už vedel, že tie modré vlny Váhu, do ktorých sa dívaval, nikdy cez drahú hlavinku jeho ženy neplávali, že ju síce uniesli a už nikdy neprinesú, ale nepotopili. Tak prečo tu sedel dnes?

Túžil po samote, po tíšine, v ktorej by sa mohol vhĺbiť do pravdy toho veľkého slova „vzkriesenie“. Jeho dušu nasýtila istota, že tí, ktorí odišli k Pánovi, zas prídu ako i Kristus Ježiš prišiel, že i dnes žijú v blaženosti, a že my pôjdeme za nimi. „Uzriem ju!“ dumal. „Ona mi príde v ústrety, a bude zase a večne moja.“ Obzrel sa, keď ho špľachot vody vyrušil z dúm, a užasol. K brehu kerovala plť. Zapadajúce slniečko osvecovalo na nej stojacich pltníkov, zvonenie akoby ich slávnostne vítalo. Prvý, priťahujúci plť k brehu, bol už dosť starý, počerný, druhý, asi štyridsiatnik, v hornotrenčianskom kroji, krásne urastený. Než sa Jankovič spamätal z prekvapenia, stál mladší pltník už na brehu, pritiahol povrazom plť a uviazal o odťatý pevný peň. Keď sa narovnal, stáli si zoči-voči a mimovoľne skúmavo hľadeli na seba. Zrazu sa pltník poklonil:

„Prosím, nie ste vy pán Matej Jankovič?“

„Som. A mám tu česť?“

„Štefan Uličný.“

Vtom okamihu bol už pltník v Jankovičovom objatí. „Teda predsa ešte žiješ a prišiel si? Ó, koľko som sa za to namodlil!“

„Ty, Matej?“

„Či nie som tvojím dlžníkom? Nebol si to ty, ktorý si splnil jej najväčšiu túžbu? Ty si mi ju doviezol domov, kde — keď nebolo na zemi pre ňu života — mohla zomrieť v pokoji a blaženo. Nech ti Pán Ježiš bohato oplatí tvoju lásku. Ako to, že si dnes tu?

„Všetko ti poviem, Matej, len ujca Maťka prepustím.“

Asi o päť minút kráčali už oba muži k dedine, kým medzitým tretí, ktorého Uličný bol vyplatil a prívetivo prepustil, poberal sa k neďalekej fílii.

„V Amerike sa zasekla práca, tak som sa vybral domov, do starej vlasti. Túžil som ju vidieť oslobodenú. Vďaka Pánu Bohu, všeličo je ináč ako bývalo. Keď za tie roky pominuli sa všetci moji, tak som tu cudzejší ako v Amerike a mám chuť vrátiť sa čím skôr. Vyhľadal som hrob Marienky Skalovej. Keď mi v mlyne všeličo porozprávali, tu sa ma zmocnila veľká túžba zvedieť všetko od teba, Matej, ako to bolo, a uvidieť Marienkinu dcéru. Vybral som sa stráviť sviatky k vám, ak ma prijmete. Zachcelo sa mi ešte raz plavby na plti. Najal som si ujca Maťka, má tu dcéru vydatú, išiel rád; tak ma, prosím, prijmi k sebe a daj mi možnosť, aby som tie dni strávil u vás, pri tvojej Haničke.“

„Budeme veľmi radi, keď pôjdeš k nám, Hanička tiež. Vojdi pod moju strechu, akoby si išiel domov.“

Nuž, mali u Jankovičov nečakaného hosťa, ktorého Hanička netak horlivo obsluhovala a on z nej nemohol ani oči spustiť. Nebola to Marienka, a predsa nezaprela, čia je dcéra. O čo mala menej krásy, o to mala viac miloty. Do pondelka vymohla od neho, že si len zájde pre svoje veci do K. a vráti sa, i zostane s nimi tak dlho, kým sa mu nebude cnieť za Amerikou. Všetko mu povedali čo chcel vedieť, aj listy, Marienkin a Skalovej, smel prečítať. Od Zuzky Uhrovej sa dozvedel doplnky, ona sa zas od neho dozvedela, že si v Amerike zhospodáril pekný majetok a že je sám, pretože sa ani nechcel, ani nemohol oženiť, keď druhej Marienky nebolo. V utorok Miškovi Uhrovie pripravil také chvíle, na ktoré tento dlho spomínal. Naviedol totiž našich susedov, aby ho do Haničkinho mlyna odprevadili na plti. Od Uhrov — okrem babičky a hospodára — sľúbili všetci, Rášovci tiež, bo tí obnovili s Uličným starú známosť z Ameriky. Na veľkú radosť privolili sa na tú starodávnu púť dolu Váhom pripojiť aj pán farár s pánom učiteľom. V utorok dopoludnia bolo plno príprav. Bolo treba postarať sa o stan i o kotlík, lebo Hanička si veľmi žiadala, aby to bola taká plavba, ako keď jej mamička išla domov. Či len plávala ako osamelá biela húska. Strýc Uličný všetko opatril, aj baranča na guláš, aj kotlík na zavesenie, ten mali Rášovci. Dal nanosiť dreva aj prikrývok, lebo že noci sú ešte chladné. Hanička zobrala so sebou Ivku a Jurka Borotovcov, Števko zas Martinka a Zuzanku Klčovú. Najradšej by boli zobrali všetku mládež. No tak v utorok po obede odrazila plť a malá, pekná spoločnosť, čo sedela i stála na nej, dala sa do spevu. Sľúbili strýcovi Uličnému, že za odmenu budú mu spievať trenčianske pesničky, no tak sa to nieslo k horám: „Kebych ja vedel, kedy umru“; „Mám ja milučkého, mám“; „Sadaj, slnko, sadaj za ker malinový“; „Ej, žitko, žitko, zelené žitko, povedz že mi, moja milá, sožneme-li to?“

Na žiadosť pána farára rozprával Uličný svoje skúsenosti, obzvlášť ako jeden rok farmáril v pralesoch.

Opisoval život a krásy za morom, vodil ich po indiánskych táboroch. Páni dosť skoro poznali, že to tu sedí Slovák, ktorý americkú slobodu a všetky jej možnosti veľmi dobre využil na vzdelanie. Priznal sa, že oblek má zdedený po tatíčkovi; chce vraj medzi svojimi chodiť tu ako pravý syn svojho ľudu. Odkedy si ho na seba vzal, cíti sa doma. Bola to potom veľmi zaujímavá večera, keď sa guláš uvaril. Susedky popridávali k nemu chleba a koláčov, Rášová a Dorka postarali sa o riad. Po večeri zneli už na plti krásne sväté spevy a potom sa utvoril obrázok ani pri Genezaretskom jazere. Mladý farár sedel na stolčeku so svätou knihou v lone a všetci buďto sedeli, alebo ležali, alebo stáli okolo neho. Váh ticho spieval, voda kedy-tedy — keď veslári Jožko Uher s Martinom Klčom ju rozrazili, udávajúc plti pravý smer — špliechala a penila sa. Súmrak pokrýval krásne Považie, nebo klenulo sa nad ním neobsiahlo a zasa, akoby sa znižovalo. Večernica svietila, zore hasli, nechávajúc po sebe potrhané ružové závoje. Zrazu spoza hôr vykotúľal sa veľký mesiac a polial striebrom hory, dolinu i vodu, i mladého farára, ktorý si bol text prečítal ešte za vidna a teraz už len akoby bol rozprával o tom treťom zjavení sa Syna Božieho. Opisoval krásy Genezaretského jazera, tú noc, ktorú rybári strávili bez úžitku. Rozprával o Ňom ako na brehu rozkladal oheň, chystal umdleným pracovníkom rybu i chlieb. Ako potom bohato Ním rybami obdarení hodovali, a On sa im díval a tešil sa vo svojom láskyplnom srdci. Dal im názorné vyučovanie tých slov: „Ja som s vami po všetky dni“ (Mt 28, 20). „Tak On bude aj s nami,“ končil mladý farár, „lebo včera i dnes ten istý je a bude na veky. Nikdy nás neopustí v práci, v bojoch, v súžení i v tieni smrti, na veky a na večnosť.“

Mladý farár, ktorý dosiaľ nezložil ani jeden veršík pred kázňou, stával sa básnikom. Či div? Veď okolo neho všetko bolo ako krásna, svätá báseň, Miškovi Uhrovie, ktorý z neho ani oka nespustil, napadli bratove slová: „To, čo on dnes má, a o čo sa s nami delí, to mu vaši profesori nedali.“ Mal Jožko pravdu. Tú vieru a istotu, že Ježiš Kristus skutočne vstal a žije s tými svojimi, hoci neviditeľný, ale cítený, zakúšaný, to oni dať nemohli. Keď po modlitbe a tíšine za ňou začali dievčatá aj s Dorkou spievať, niesli dušu mladého študenta ta, kam zašiel On — k svojmu Otcovi a k nášmu Otcovi.

letelo najprv tichúčko, no potom v chóre, dolu Váhom k horám.

Na žiadosť Uhrovcov po chvíli voľného rozhovoru rozprával Jankovič o svojej poslednej Veľkej noci v Rusku a o duchovnom vzkriesení, aké tam nastalo po tých dňoch. Rozprával s jemu danou pútavosťou, ktorá robievala z jeho poslucháčov malé deti, nemôžuce dočkať pokračovanie a koniec povesti. Ach, veď tá povesť tam podnes nie je zakončená. Chvíľami pri nej plakali i oči, i srdcia. „Ako sme my ďaleko za nimi!“ vzdychol si učiteľ Gál nahlas.

„Veď my sme ešte len duchovné deti. To tam boli už otcovia a mládenci,“ potešoval mladý kňaz.

„Pán Ježiš aj nás privedie tak ďaleko,“ dodal Jankovič.

Nuž, medzitým sa začínala nížiť noc, dali sa muži chystať „láger“^[109] pre seba, stan pre ženy. Z ohľadu na jeho poslednú chorobu, prinútil Jankovič mladého farára obliecť si jeho teplý ruský kožuch. Pre seba mal ešte starší so sebou, aby sa Hanička zas o neho nestarala. Asi o hodinu tvorila plť — okrem pltníkov, ktorí sa zamieňali — zvláštny obraz: mesiačikom i ohníkom osvietený tábor. Nad stanom bola opona zastrená, tam snom zdravej mladosti spali — okrem Rášovej a Dorky — naše tri dievčatá. Mali, ako aj muži tu vonku, nastlané šúštie, zakryté plachtami. Poukrývané boli teplými prikrývkami, tak lepšie chránené pred nočným chladom ako ich bratia vonku. No i tí sa ráno na zimu nesťažovali, obzvlášť pri horúcom mlieku, o ktoré sa im postarala Rášová.

Keď jej priateľky ešte len najlepšie spali, zobudila sa Hanička. Chvíľu myslela, že tak pláva dolu Váhom ako jej mamička. Zatúžila, aby i na ňu svietili hviezdy. A tak tichúčko, opraviac na sebe šaty, vykradla sa zo stanu. Chvíľu obzerali sirôtkové oči báječný obraz, osvietený ohňom i mesiačikom. Okrem oboch veslárov, ktorí stáli opretí o veslá, ostatní všetci ležali a spali. Len pri vatre, na stolčeku, sedel Uličný a hľadel veľmi zamyslený do ohňa. Hanička by sa rada presvedčila, či aj jej tatíčko spí, no neopovážila sa chodiť medzi spiacimi mužmi, neznajúc, kde on leží. Zrazu jej napadlo, že veď tam pri vatre je najlepší kamarát jej mamičky, ktorý s ňou prežil detinstvo, i celú mladosť. Od neho mohla by sa niečo o nej dozvedieť, čo jej už nikto nemôže povedať. Prikradla sa tichúčko k druhému stolčeku, na ktorom predtým iste dakto sedel. Muž vytrhol sa z dumy až keď spočinula malá ruka na jeho chladnej.

„Hanička, ty nespíš?“

„Už som sa vyspala, strýčko! Keď ani vy nespíte, nemohli by ste mi niečo rozprávať o mojej mamičke? Krstná mamička mi nikdy nič nepovedala, ani už nepovie, a tatíčka sa pýtať nemôžem.“ Devuška sklonila smutno hlavu.

„Netrúchli,“ pohladil ju muž láskavo, „veď ja ti rád budem o nej rozprávať. Však odkedy som doma v Trenčianskej,^[110] či vo dne, či v noci, len na ňu myslím.“

„Snáď ste si teraz tiež spomínali na tú jej poslednú cestu?“

„Máš pravdu, dieťa, všetko som to videl pred sebou, no i dač iného. Dovolil mi Matej ten jej list odpísať, mám ho tu. Z neho vidím, že ona odišla tam k Synovi Božiemu, a ja som jej sľub síce dodržal, no nie tak, ako si žiadala. Až tu, keď som v nedeľu a v pondelok vášho pána farára počúval kázať a dnes tvojho otca o tých Rusoch rozprávať, poznal som, že ja nie som ešte kresťan, ako to hovoria u nás v Amerike, že som ešte len európskym kresťanom podľa mena. Dieťa, máš ty už Pána Ježiša?“

„Mám, strýčko!“

„Videl som, cítil.“

„Nečítali ste si v Zákončeku ako ste sľúbili mamičke?“

„Čítal, aj som patril do slovenského zboru, ale že som od detinstva žil ako poriadny chlapec a tam som sa usiloval zachovať nepoškvrnený od sveta, tak mi k pokániu chýbalo poznanie viny; také, ako ho mali tí Rusi, ba, ako ho mala aj ona, Marienka. Čítajúc v jej liste tretí raz miesto o jej znovuzrodení, poznal som konečne, že ja som hriešny človek a od tej chvíle to poznávam kamdiaľ lepšie. No, ty chceš niečo vedieť o našom spoločnom živote, keď sme boli ešte deti; tak ti budem rozprávať.“ Ohník sa rozháral, mesiačik strojil sa zájsť za hory. Nad nimi objavili sa predzvesti nového dňa. Hviezdy zhášali, keď sa rodil nový deň a muž i devuška nič nebadali. On blúdil srdcom v krásnych rozpomienkach a devuška blúdila s ním. Otváral pred ňou dvere čarovnej ríše, vsníval sa znovu do svojej peknej, mladej lásky a nebadá, že tým zo srdca devuškinho strháva čarovnú oponu. „Tak som ju miloval, viac než sám seba a nevedel, že mi nebola určená,“ končil teskno. „On prišiel — taký krásny mládenec — a získal si jej srdce. Mne bola len dobrou sestrou, tou najlepšou sestrou; jemu dala svoju lásku. Musel som ju vidieť v svadobnom venci, musel som jej byť družbom. Je pravda, mne by ju Skalovci i tak neboli dali. Za jedno som bol len o rok od nej starší a chudobný. Nehneval som sa na Jankoviča, veď ona ho mala tak veľmi rada. Až keď sme ju našli tam pri Váhu a takú biednu doviezli domov, vtedy som bol rád, že odchádzam navždy preč, lebo ma oproti nemu pojala veliká horkosť. Som rád, že dnes viem všetko, a že môžem si tvojho otca ctiť a z celého srdca ho ľutovať. Čo mu to pomohlo, že bol z bohatého rodu, keď vlastná matka mu tak veľmi ublížila? Tá moja bola chudobná, ale dobrá, v hrobe si ju požehnávam. Keď som prišiel do Ameriky s takým smutným srdcom, muselo ono čosi hľadať, čo by ma potešilo. Zhŕňať len doláre, o to som nestál. Na ceste, i tam už spočiatku som skúsil mnoho ako jednoduchý Slovák. Hľadel som si radšej nájsť malú prácu i mzdu, ale tam, kde by bolo hodne ľudí, aby som sa čím skôr naučil anglicky. Keď som raz reč vedel, už mi bol svet otvorený. Sú tam večerné školy a ja, ktorý som doma ako chlapec málo v škole získal, tam som sa netak usiloval. Pretože Američania prisťahovalcami pohŕdali, obzvlášť Slovákmi, že sú špinaví a opilci, rozhodol som sa žiť tak, aby videli aspoň jedného poriadneho Slováka. Tým, že som aj druhých takých poriadnych hľadal, dostal som sa do zhromaždenia veriacich. Že som bol taký statočný, poriadny človek, ktorý rád mal Slovo Božie, aj zhromaždenie, prijali ma dosť skoro za člena. A tak som zostal na polceste.“

„Ale nechcete na nej zostať?“ starostlivo vpadla mu do reči devuška.

„Nie, dieťa, nechcem! No, už naši vstávajú a svitá!“ A skutočne svitalo.

*

„Keď Uličný je na polceste,“ myslel Uhrovie študent, „kde som ja?“ Ležal najbližšie pri vatre, aby sa nerušene mohol dívať na ohňom ožiarenú májsku kvetinku. Robil sa, že spí, a tak mohol vypočuť celý rozhovor. Európsky kresťan? Originálny výraz! Kresťan podľa mena, inými slovami povedané, človek nemajúci Krista. On nechce zostať na polceste. A ja? Keď sa porovnám s nimi, obzvlášť s Morháčom, ešte som na úzku cestu vôbec nevkročil. Tak načo ja študujem bohoslovie? A je to vôbec bohoslovie, čím si my tam prepchávame mysle? Snáď sa ničím nelíšime od budhistických alebo konfuciánskych študentov. Oni študujú, aby zostali v tej povýšenej kaste, a my tiež. Dajte sa Kristu zachrániť, povedal mi včera Morháč, lebo keď sa raz stanete farárom, prvou vašou povinnosťou bude zachraňovať duše.“ Tak a podobne myslel mládenec.

Medzitým Uličný zašiel zameniť Martina pri vesle, ujec Maťko odobral veslo Uhrovie Števkovi, ktorý len nedávno vymenil Jožka. „Vy ste v noci mnoho veslovali, to nejde,“ povedal mu. A tak mladík zastal na druhom konci plte so skríženými ramenami, a sníval s otvorenými očami sen, ktorý mu predtým pretrhli ostatní vstávaním. Zrazu vedľa zaznelo: „Dobré ráno, Števko!“

„Ach, Hanička!“ Obe devuškine ruky spočinuli v tých radostne vystretých mládencových.

„Všakver to bola krásna noc?“

„Veľmi krásna. Mne sa od vesla ani nechcelo. Keď som tak ním kedy-tedy vodu rozrážal a ona mi tichúčko pri nohách spievala, mal som plné srdce radosti, obzvlášť nad tým, že ty, Hanička, tam v stane spíš a ja že sa smiem pričiniť^[111] o to, aby ťa vlny Váhu niesli. Celý život by som si ťa chcel tak niesť. A potom mi prichádzali také krásne sväté myšlienky. Mal som vnútornú istotu, že Pán Ježiš je tu s nami a tešilo ma povedomie: „Tak Ho vezieš ako Ján alebo Ondrej, keď Ho prevážali na Zebedeovej loďke Tiberiatským jazerom.“ Život s Ním je predsa len veľmi krásny! Keď ma zamenili pri vesle, ľahol som si k nohám tvojho tatíčka, ktorý dobre spal a hneď som aj usnul. A potom sa mi sníval taký krásny sen.“ Mládenec zamĺkol.

„Ten sen mi nepovieš?“ prosili devuškine ústočká i oči.

„Keby som nebol taký chudobný aký som, hneď by som ti ho povedal, lebo sen nemal konca.“

„Že si chudobný? Veríš, že Pán Ježiš je s nami a že si Ho smel viezť, a hovoríš o chudobe?“

„Máš pravdu,“ zmiatol sa mladík. „No pozri, Hanička, ako zomiera noc a rodí sa nový deň. Naučila si sa už tú pieseň, čo nám poslal pán H.?“

„Ó, áno!“

„Ja tiež! Zaspievame ju, veď je to tu cele tak ako sa v nej ospevuje. Iste nás všetci naši radi počujú a dodajú amen. Ale trochu ustúp od kraja, aby si nestratila rovnováhu, keby sa plť náhle točila.“

Vzal mládenec devušku za ruku a čochvíľa zvonkový čistý hlas spolu so zvonovo pevným niesli sa ponad sinými vodami Váhu.

Rožtek mesiačika zachádzal za hory a nad nimi neviditeľná ruka trhala čierny závoj. Spoza neho vynorili sa ružovozlaté zore, ani čo by sa tam kdesi ďaleko, vysoko rozháral veľký oheň. Dakde v doline udreli na zvon, vítajúc svitanie. Ostatné hviezdy bledli, len dennica ukazovala, kde vyjde slnce. Na horách ležali hmly a svätá tíšina. Cítil si to slávne rodenie sa nového dňa i života; a na plti, v hlboké mlčanie ponorená, stála malá spoločnosť, s utajeným dychom počúvajúc novú pieseň. Keď skončila, zaznelo tiché viachlasné „amen!“

„Brat Jankovič, pomodlite sa s nami,“ prosil mladý farár. A muž sa tak modlil, že počas jeho modlitby prešla duša Štefana Uličného cez hranicu spásy. Dávno chodila okolo nej. Teraz spočinula raz navždy a na večnosť na srdci pre ňu preklanom. K duši Miška Uhrovie tichúčko priblížil sa On, čo Ho Števko viezol a žiadal prvý raz: „Synu, daj mi svoje srdce!“ (Pr 23, 26).

Ej, dlho spomínali výletníci ako to bolo, keď plávali dolu Váhom do Haničkinho mlyna. Naspäť vracali sa železnicou. Uličný s nimi neprišiel, mal si čo-to vykonávať, lebo sa rozhodol — ako vravel — zostať v starej vlasti. Hlavne musel si opatriť viac sedliackych šiat, pretože tie panské, americké, nemal vôľu nosiť medzi sedliakmi na dedine.

Po návrate domov čakala každého práca, a Števka Uhrovie netak prekvapujúci list. Čítal si ho až večer, keď zostal sám. Písal mu v ňom jeho bývalý domáci, že sa Jitka v mäsopôste veľmi dobre vydala, že len predsa darmo na Slovensko neišli. V Trenčianskych Tepliciach sa Jitka zoznámila s nejakým kúpeľným hosťom, ktorý potom s nimi aj cestoval naspäť do Prahy. Pán M. že je syn bohatého sládka,^[112] študoval práva a chce dostať poslanecký mandát:^[113] „Náš Otík je kos!“ mienil pán Neubert, „on to dokáže a z našej Jitky stane sa časom pani poslancová. Viem, že len Vám, milý pane Uher, môžeme poďakovať, že ste tej žabe vrátili rozum. Bola za Vami celá preč a hnevala sa na Vás. Dnes je sama rada, veď prosím Vás, čo by ona bola robila tam, medzi vami a čo Vy s ňou? Keď by ste Vy miesto boli aj dostali, ono by to predsa nijako spolu nebolo pristalo. Vy si nájdete ženu, čo bude rozumieť hospodárstvu, hydine, kuchyni, s ktorou si môžete hospodáriť. Aby ste vedeli, že som Vaším priateľom, odporúčal som Vás svatovi, a on je hotový, vziať Vás za strojníka. Plat budete mať pekný, aj byt s neveľkou záhradkou, je to v K., neďaleko Prahy, nastúpiť mohli by ste službu hneď po Veľkej noci. Dva dni Vám dávam na rozmyslenie a uváženie. Aj moja stará Vás pozdravuje. Jitka s mužom sú na svadobnej ceste.“

Tak asi znel list, nad ktorým sedel mládenec, s hlavou sklonenou do dlaní. Želel snáď teraz, že mu ušla tá skvelá partia? Neželel, ba veľmi sa radoval, že Jitka to, čo potrebovala, našla. Z celého srdca doprial jej tú skvelú partiu, on rozmýšľal len nad láskavým návrhom muža. Veď to bolo viac ako kedy mohol očakávať: byť samostatným strojníkom! K tomu ten vskutku pekný plat a ešte aj bývanie. Tam by sa mohol oženiť, mohol by dobre ženu vychovať. Bola len jedna, ktorú by chcel do svojho domu, nie kvôli kuchyni a hydine. Bola to tá, ktorú videl v sne na plti vstupovať ako nevestu vo venci cez prah Uhrovie domu. Keď sa s ňou porovnal — ona, dcéra majetného Jankoviča, dedička Skalovcov a on! Medzi nimi bol práve taký rozdiel ako medzi ním a Jitkou. Mal remeslo, je pravda, vedel si vyrobiť, no ona mohla dostať inakšieho mládenca. Keby však prijal toto skvelé miesto, muselo by to byť veľké hospodárstvo, ktoré by mohlo priniesť toľko čistého zisku ako on do roka bude mať služobný plat. Ako samostatný strojník si ju už bude môcť vypýtať. Nemohol sa šuhaj ani modliť, ani Slovo Božie si čítať, taký bol omámený. Sotva sa dočkal rána. Hneď pri raňajkách prečítal rodine list a vysvetlil im všetky výhody. Žasli i radovali sa s ním, len babička pochvaľovala, že má ešte dva dni na rozmyslenie, lebo nie je dobré také niečo podniknúť bez rozmyslu. Miško bol rád, že sa Števko v dedine nezosedliači. Súhlasili s tým, keď Števko prosil, aby o veci mlčali, kým sa nerozhodne. Dorka vtedy už tu nebola, išla pre vodu, zišla sa pri studni s Haničkou a rozložila jej napochytre tú veľkú novinu. Už chvíľu odišla s vodou, a ešte stála Hanička meravo za ňou zahľadená.

„Števko pôjde preč? On nebude už doma bývať?“ Tak to akosi devušku zabolelo. Bol trochu mračný deň, no tak sa jej zdalo, že by si mohla zaspievať:

Tak v tých clivých myšlienkach, ani neznajúc kam ide a prečo, zašla až k ich studienke. Prečo sa jej len zdalo, že to ona ani neprežije, keď Števko navždy odíde? Ak tá vec bola od Pána Ježiša, ak ho to On ta volá, či nemusela sa tešiť, že dostane také dobré miesto? Nedávno hovoril tatíčko: „Nebudeme vždy všetci spolu sedieť. Všade je zem Božia, všade na nás čakajú duše, ktorým máme svietiť, a ktoré máme hľadať. Každému zo svojich detí určil Boh miesto, kde Mu má svietiť životom i slovom, aby sa kráľovstvo tmy umenšovalo.“ Ak to tam bol ten Števkov kúsok zeme na osvietenie, ak on tam mal duše chrániť, či by mu ona v tom bránila? No už ju on nikdy nebude na plti prevážať, ktovie, aký je tam kraj! Tak pekne sotva ako tu! A veď jemu tam medzi samými cudzími ľuďmi bude smutno! Odísť celú tú dobrú, peknú rodinu! A keby mal aspoň kto s ním ísť. Ale ani mamičky, ani sestry nemá tak ako ona. Ale ona mala tatíčka a zostávala pri ňom doma. Devuška spustila zopäté ruky do lona. Ach, prečo sa len nemohla s Uhrovcami radovať z dobrej správy? Prečo by ona nad ňou radšej zaplakala? Nie, plakať nebude, a musí sa ponáhľať domov, má dnes mnoho práce. Už chcela vstať, zvolanie jej mena ju však primrazilo k lavičke.

„Tu som ťa našiel, Hanička? Ó, to je dobre,“ volal Števko. Aký bol naradovaný! Veď sa ona s ním bude tešiť, bude! Májske oči zažiarili odhodlanosťou. Spravila mládencovi miesto na lavičke.

„Veľmi som rád, že sa tuto stretávame,“ začal zadržujúc jej malú ruku. „Mám sa rozhodnúť v dôležitej veci, ale nemôžem prv, kým teba, Hanička, o voľačo nepoprosím.“ Usmiala sa pekne, no len pohľadom, čakala pokračovanie. „Keď som vlani krstnému tatíčkovi na otázku, či mám Jitku rád, nevedel dať odpoveď, len že sa mi ľúbi, vtedy som ináč nemohol, veď som nevedel, že keď šuhaj dievča miluje, že to znamená vo dne v noci po nej túžiť, na ňu myslieť a len tam byť šťastný, kde je ona. Dnes je ten čas už tu; už viem, lebo tak, ach tak milujem teba, Hanička!“

Devuška otvorila oči, veľké, detinsky užasnuté. „Že ma miluješ? A si taký šťastný, hoci sa musíme rozlúčiť, a ktovie, kedy jeden druhého uvidíme?“

„A či myslíš, Hanička, že by som mohol odísť bez teba? Že by som mohol žiť tak ďaleko? Už ti môžem povedať, čo sa mi to na plti snívalo.

Videl som do nášho dvora vchádzať mladú nevestu vo venci. Vystieral som po nej ruky, a vtom ma zo sna vytrhli. Nech nedostanem toto miesto, ktoré mi zaisťuje dobré živobytie, nemohol by som sa opovážiť ruky po tebe vystrieť. Veď si ty dnes najmajetnejšia nevesta v Zorovciach. Takto môžem predstúpiť pred tvojho tatíčka a vypýtať si ťa, ak mi to ty dovolíš. Povedz, Hanička, máš ma rada, pôjdeš za mňa? Dovolíš, aby ťa tieto ruky tak prenášali životom ako na tej plti, keď pre teba rozrážali vodu, aby ťa mohla niesť?“

Kvitol on vo dvoch mladých srdciach. Neplakala už Hanička za včerajším slniečkom, rozumela, prečo sa nemohla tešiť zo Števkovho odchodu. A predsa. Keď jej mládenec podával tak prosebne, výrečne obidve svoje ruky, nevložila do nich svoju zrazu ochladnutú ruku. „Tatíčko!“ zazvučalo jej v mysli, a: „Ona ťa bude potešovať!“ Či mohla podať ruku Števkovi a odísť s ním preč, ďaleko, a tatíčka nechať samotného? Ako by sa potom podívala mamičke do očí, keď sa raz zídu u Pána Ježiša? No zas ako odoprieť, keď tie milované oči sa tak na ňu dívali? Ako ho nechať ísť samotného?

„Hanička, prečo mi nič nevravíš?“ zľakol sa mládenec. „Nemáš ma rada?“

„Mám ťa veľmi rada, Števko; išla by som s tebou aj na koniec sveta, ale nemôžem.“

„Že nemôžeš? Prečo?“ naliehal polo jasavo, polo úzkostne.

„Tatíčko môj bol roky a roky sám, vlastná matka mu tak veľmi ublížila. Aj moja mamička nechtiac ho priviedla do veľkého zármutku, a keď umierala, mne ho poručila, ja že ho mám potešovať. Ešte len taký krátky čas, čo to robím, no on si už na mňa veľmi privykol. Nie je zdravý, netak ho musím chrániť a rozveseľovať, aby mi neumrel na chorobu. Keby som odišla, a on zostane sám, ako by sa mu to potom žilo? Má nás rád, aj teba, aj mňa. On by nám v ceste nestál, keby vedel. Ale ja, hoci ťa mám veľmi rada, a neviem ako žiť, keď ťa nebude, predsa by som nemohla byť s tebou šťastná. Vo dne v noci musela by som naňho myslieť, ako mu je smutno, a na mamičku, čo mi tam hore povie. Alebo myslíš, Števko, že by som ho mohla opustiť?“ dodala devuška, keď videla, ako si mladík zahrabal obe ruky do hustých vlasov.

Chvíľu vládlo smutné mlčanie. Potom sa zrazu mladík narovnal, ukázal devuške vážny, smutný obličaj.

„Zlým by som to bol kresťanom, keby som ťa tvojmu tatíčkovi odviedol. Verím ti, Hanička. A až nás Pán Ježiš poteší, dá nám aj silu, aby sme to mohli zniesť. Len to jedno mi ešte raz opakuj: Máš ma skutočne tak rada ako ja teba? Budeš na mňa myslievať, aj keď nás diaľka rozdelí?“

„Áno, Števko, veľmi ťa mám rada; a vo dne v noci budem spomínať. Len Pán Ježiš mi musí pomôcť privyknúť v Zorovciach, keď teba tu nebude.“

Už v Zorovciach po chalúpkach nesvietili, keď v izbe Števka Uhrovie ešte vždy horela lampa. Sedel mladík nad rozpísaným listom. Nemohol, ach, nemohol ho dopísať. Veď mu pripadalo, že si tým listom podpisuje vyhnanstvo. Áno, akoby sám seba vypovedal z rodnej dedinky. Zrazu vyskočil, pribehol k otvorenému oknu, vyhol sa von; bolo mu horúco, a tak úzko! Zazrel pruh svetla, padajúci z okna babičky Šimonovej.

„Nespí, chvála Bohu! Pôjdem za ňou, poprosím, aby mi dala radu, aby sa so mnou pomodlila.“ O chvíľočku zaklopal už na osvietené okienko. Otvorilo sa.

„Kto je?“

„Ja, babička. Prosím vás, ak ešte neležíte, mohol by som trochu za vami?“

„To si ty, Števko? Len poď, syn môj, som ešte hore!“

Za pár okamihov sedel už mladík v izbe za stolom a z celej duše a z celého srdca spovedal sa starenke. Čítal jej prišlý list, povedal jej, ako sa rodina potešila tej správe, akú aj on mal radosť, no že teraz nemôže tu ponúkanú službu prijať, a prečo nie. „Neviem, babička,“ končil smutno, „či to len preto, že Hanička nepôjde so mnou, no ja nijako nemôžem odísť stadiaľto.“

„Veď ani nemusíš, syn môj. Vari sa nevyživíš?“

„No babička, ale tak nikdy nebudem si môcť pýtať Haničku! Viem, že by dnes tatíčka nemohla opustiť, ale aj neskoršie bude vždy bohatšia ako ja.“

„To nehovor, syn môj! Remeselník nosí svoj majetok v hlave. Remeslo má zlaté dno. Že Hanička otca ani kvôli tebe nechce opustiť, hoci ťa miluje, to jej Otec nebeský odmení bohatým požehnaním. Jankovič by iste bez nej dlho nežil. Priam včera mi povedal, že je to s ním tak, že ani veľkú radosť, ani veľkú žalosť už uniesť nemôže. Ráta s tým, že znenazdania bude zo sveta odvolaný. Haničku mu Pán Boh dal, aby ho pri živote udržovala, ona je také jeho tiché, nežné potešenie. No je tu ešte niečo, Števko; on nie je človek mamonár, neváži blížneho podľa jeho mešca. Jemu by si ty, môj drahý, nebol chudobným zaťom. Či by ťa však chcel za zaťa, keby si bol strojníkom v pivovare a celý život iné nerobil, len pomáhal to Božie zrno kaziť, ktoré neraz chudobný človek nemá na chlieb, to neviem. Stal si sa abstinentom, syn môj. Keď aj pivo nie je špiritus, ale je to práve taký hriešny nápoj ako každý iný. Že od neho ľudia tučnejú, je pravda, ale sily im ono nedá.“

„Ach, babička!“ vyskočil mladík, „už mi viac nemusíte vravieť, na to som veru nemyslel. Celý život len pivo variť, aby sa ním ľudia vypásali ako bečky!^[114] Viem, že nemierne pitie piva veľmi škodí; nech si ho varí ten, kto si ho chce piť. Už je rozhodnuté! Nemusím, lebo ani nemôžem to miesto prijať a nemusím preč zo Zoroviec. Pomodlite sa so mnou, babička, ja vám pekne ďakujem, ale Pánovi Ježišovi chcem osobitne poďakovať, že mi dal plnú istotu; čo je v tejto veci Jeho vôľa.“

Keď na druhý deň ráno Uhrovci vystrájali Miška — Rášo viezol ho na železnicu, naspäť mal viesť Uličného — a spolu raňajkovali, Števko ich veľmi prekvapil, že to strojnícke miesto neprijme. Želeli snáď, dohovárali? Ach, nie! Porozmýšľali si cez noc aj oni a zaľahla tá myšlienka na nich ako hora, že veď tým Števka navždy z domu stratia; najtiaž sa im dakde usadí, už sa nevráti! Potešený ich láskou vysvetlil im, načo ho babička Šimonová upamätala a čo mu dalo istotu, že ten dobre mienený návrh pána Neuberta, nie je vôľa Božia. Netak boli babičke Šimonovej vďační, že mu takú pravdivú reč povedala.

„Počkaj, Števko, takého ti napečiem chlebíka z múky, čo nám v Haničkinom mlyne zomleli, na parádu! Zato, že nepôjdeš tú omáčku variť. Keď sme boli raz na jarmoku v Trenčíne, kázal Jožko aj mne priniesť piva. Bola som smädná, no verte, lebo nie, tak mi to udrelo do hlavy, ledva som nohy dvíhala,“ tvrdila Dorka.

Nuž, napísal Števko Uher odpoveď pánovi Neubertovi, sadol na bicykel, zaviezol ju na poštu, aby bol istý, že sa mu nestratí. A keď večer zostal s rodinou sám, rozpovedal im úprimne celú pravdu, prečo chcel to miesto prijať, koho miluje, a že keď Haničku nedostane, nemá to pre neho už príťažlivosť. Radšej vraj, keby bolo treba, bude doma jesť suché kôrky, keď len jej bude nablízku, ako tam bez nej každý deň koláče, a že babička Šimonová má pravdu. Čím viac na to myslí, tým viacej sa mu protiví, že by celý život len okolo toho mal pracovať, aby ľudia mali čím hrdlá prelievať a takzvané pivové srdcia si zadovažovať. Toto jeho oznámenie rodina prijala všelijako. Martin Uher sa spokojne usmial, on si pomyslel: „Veď ste oba mladí, čo sa vlečie, neutečie!“ A čo ešte popri tom myslel, keď taký figliarsky výraz mal v očiach, to nepovedal. Babička požehnávala Haničku, že nechce od otca odísť, veď ten by iste sám dlho nežil, keby ho opustila. Jožko tvrdil, že on od začiatku želal Števkovi Haničku za ženu, sebe za švagrinú. Dorka bola celá šťastlivá. Ich to nemýlilo, že tá svadba tak ľahko nebude, verili, že raz k nej príde. Len tetička Zuzka nepovedala ani slova, iba čo podotkla: „Chvála Bohu, že si to odriekol! Len ty, syn môj, pekne buď doma, čo máš kadejaké veci vyhľadávať a začínať. Niet nad hospodárstvo; sám Pán Boh sa hospodárom nazýva.“ Babička napomínala Jožka i Dorku, aby si dali pozor na reči. Keď Jankovič nemá ešte pravdu zvedieť, aby sa to nedostalo medzi ľudí. Keď sa všetci rozišli, išiel Števko naťahať vody do žľabov a to, po čom túžil, sa mu splnilo. Haničku našiel pri studni, priam chcela zavolať ujca Zvaru. Nebolo treba; veď Števko naplnil napred Jankovičovie, potom Uhrovie žľaby a nádoby. Trochu boli mladík a dievčina zahatení, neznali, ako začať spolu rozhovor. Ona smútkom nad tým, že ho musela zarmútiť a úzkosťou, že jej povie, kedy už odíde, a on zas radosťou, že veď nikam ísť nemusí, že ju uvidí každý deň a tá diaľka ho s ňou nerozdelí. Veď ako by len vedel žiť tak ďaleko sám, bez nej a prečo by tam mal žiť?

„Vieš, Hanička, kde som bol dopoludnia?“

„Snáď si nosil list na poštu?“ milý hlas sa ľahunko zachvel.

„Áno, nosil,“ zajasal. Pozrela zadiveno na neho. „Nepôjdem nikam, Hanička, odriekol som!“

„Že nepôjdeš? A vaši?“

„Sú radi.“ Rozpovedal jej, ako mu na tú vec posvietila babička Šimonová, v akom svetle to povolanie vidí teraz. Užasla.

„Ach, oni majú pravdu! To by si veru nemohol. Že sme si nezmysleli. Ako je dobre vždy sa starších poradiť. Teda zostaneš doma a nemusíme sa rozísť? Nebudeš smutný, že s tebou nepôjdem.“

„Nie, Hanička!“ Horúce blaho zachvelo mladíkovým srdcom, veď z jemných, milých devuškurých slov znelo toľko lásky. Prezrádzala, nechtiac, ako od včera nad ním a za ním želela. „Každý deň sa uvidíme, budem môcť i tebe, i tvojmu tatíčkovi pomáhať, a aspoň som sa dozvedel, že ma máš rada. A že keby povinnosť a detinská láska nestáli ti v ceste, išla by si za mňa. Išla by si skutočne k nám?“

„K vám? Ó, áno. No, veď i takto je nám dobre, však sme ešte oba mladí a ja sa mnoho musím najprv naučiť.“ Ďalšie slová prerušili roháči,^[115] čo z jednej i z druhej strany hnali sa k žľabom. No veď v mladých srdciach už zima pominula, pŕška prestala a ukázali sa kvietky lásky, a z nej plynúceho šťastia.

Že Uhrovie rodina často medzi sebou o tomto peknom šťastí rozprávala je isté, a starostlivo ho chránila pred druhými zradiť. Oni azda s Haničkou zaobchodili ešte s väčšou láskou. A tým to bolo, že oba domy, viac než prv, tvorili rodinu. Nemali veru Števko a Hanička prekážku byť každodenne spolu, len Zuzka Uhrovie chodila chvíľami akási zamyslená. Ona, akoby jediná nebola bývala spokojná, že veci tak bežali, ako bežali.

*

Bola nedeľa. Prišlo bratstvo k tomu presvedčeniu, že keď zlaté zrnko neleží v sýpke, ale sa seje poľom, väčší je z neho úžitok. „Ktorých z nás Pán Ježiš znovuzrodil skrze svojho Ducha a svojím Slovom, sme všetci deťmi Božími, a tak všetci povolaní pracovať,“ hovoril pán farár. „Každý máme dary a hrivny, ktoré musíme vynakladať nato, aby sme oživili celú našu cirkev a všetky jej fílie. Ženská mládež môže po dvoch alebo troch chodiť spevom budiť spiace duše, a mať s deťmi nedeľnú školu. Mládenci a mladí muži môžu urobiť to isté v ďalších fíliách. Starší muži začnú tu a tam po nedeliach odpoludnia čítať po domoch ľuďom, čo nechodia do kostola Bibliu — daktorým prekáža únava, iní nemajú snáď obuvi lebo šiat. Staršie ženy môžu navštevovať chorých. Keď sa nedeľné odpoludnie takto využije a my všetci zídeme sa večer u Jankovičov, tam si odovzdáme svoje skúsenosti a predložíme to, čo bolo konané, na modlitbe Pánovi.“ Návrh bol prijatý, úlohy podelené. Od založenia bratstva prešli už tri nedele tak užitočne strávené.

V tú nedeľu, o ktorej bude reč, prechádzala Zuzka Uhrová tichým stavaním, všetko u nich bolo ako vymreté, mládež i s otcom išli po povinnosti, babička navštíviť chorú sesternicu. Ona, Zuzka, vrátila sa z kostola. Porobila čo treba, vonku i vnútri, potom sa chvíľu modlila a vyjdúc zo stavania, dala kľúč za hradu pri dverách, kam ho obyčajne dávali, obišla studňu a o chvíľu zmizla v susedovom dvore. Vedela, že suseda nájde, veď jemu pridelili tie večerné chvíle. Bola rada, že ho našla samotného, písal list pánovi H. a práve ho skončil.

„To ty ideš, Zuzka? Čo ťa za mnou vedie?“ vítal ju radostne.

„Ale, len tak, Matej, idem sa trochu porozprávať, veď ťa dlho baviť nebudem.“

„Baviť ma nezabavíš, som rád, že si prišla.“

„Ak by si sa chystal, čo nám zas večer dobrého povieš.“

„To mi už Pán Ježiš daroval a list pre pána H. mám dopísaný.“

„To som rada, lebo neviem, či tak chytro budem hotová s tým, čo som si umienila. Nebolo to ľahko dnes za tebou prísť, Matej, no myslela som, už poručeno Pánu Bohu, len pôjdem.“

„A prečo ti bolo tvrdo za mnou prísť?“ zadivil sa. „Však medzi nami nikdy ničoho zlého neprešlo, od detinstva bola si mi ako dobrá sestra.“

„To máš pravdu. A predsa som ti raz veľmi zle poslúžila. Nech my teba neupozorníme vtedy, nemusela Marienka toľko od tvojej matky trpieť. No to je už tam a nikdy sa nenapraví, často musím myslieť na slová v jej liste, že jej šťastie trvalo len pár nedieľ, čo ste sami boli doma. Mnoho si ty vytrpel, Matej, hlavne preto, že ti ľudia pravdu tajili. Aj dnes, z veľkej lásky, chcú ti najmilší pred tebou mlčať a život človeka je ako tráva, odkladané šťastie máva krídla. Nevedela som istotne, či s tým zas nezhreším, keď sa do tej veci zamiešam a pravdu zradím. Nejednu noc som sa premodlila, no, nijako nemôžem si pomôcť, vždy mi čosi hovorí: „Zuzka, nemlč!“

„Pán Ježiš seba nazýva pravdou,“ pretrhol mlčanie Jankovič, „otec lži by ťa sotva k pravde ponúkal. Ja ju milujem i keby bola aká bolestná.“

„Táto ťa, Matejko, nezabolí, to viem.“ Dala sa teda bývalá kamarátka z detinstva rozprávať priateľovi mladosti, aké miesto trafovalo sa Števkovi, prečo mu bol najprv tak veľmi rád. „On tak veľmi miluje tvoju Haničku ako si ty, Matej, miloval tvoju Marienku; no ona je dnes najbohatšou nevestou v Zorovciach, a on — však znáš náš majetok — bude mať z neho len štvrtú čiastku — aby sa nezdalo, že bohaté nevesty zhľadáva, tak sa neopováži uchádzať sa o ňu. Keď mu to miesto ponúkli, rozvážil si, že by netaký majetok musel mať, aby mu niesol toľko čistého, ako čo on tam dostane platu. Prv než odpísal, išiel sa spýtať Haničky. A ona, hoci sa mu priznala, že ho má rada, hneď aj doložila — začo ju Pán Boh požehná — že od teba odísť nemôže, keď jej mamička ťa poručila jej opatere, aby ťa blažila. Ona že to ešte len tak krátko činila, a tak ťa samotného nechať nemôže. V svojom zármutku išiel Števko k babičke Šimonovej, priznal sa so všetkým a ona mu to povolanie ukázala z pravej stránky. Pomodlila sa s ním, a tak sa rozhodol, že miesto neprijme. Nemalo už pre neho cenu, keď by bol tam musel ísť sám. Povedal nám, že radšej bude doma jesť suché kôrky, keď len ju uvidí, ako tam bez nej koláče. Tak sa tie naše milé deti rozhodli, že budú i ďalej žiť len ako dobrí susedia, aby teba nezarmútili. Kedysi som ti priniesla zlú správu, táto je samá láska. Tak, Matej, čo na to povieš? Urobila som dobre, alebo zle, keď som ich tebe zradila?“ Uhrová vystrela ruku cez stôl, Jankovič ju zavrel do svojej. Hľadeli chvíľu jeden na druhého ako dobrý brat na dobrú sestru.

„Pekne ti ďakujem, Zuzanka, preukázala si mi teraz veľmi veľké dobrodenie. Nie som hodný lásky, akú mi dokazuje moje drahé dieťa. Badal som ja, že on ju má rád; pravda, ani na myseľ mi neprišlo, že by mi ju už chcel odviesť a ďaleko z očí. No že bol hotový priznať jej a uznať, že ma nemôže opustiť, to mu môj Boh nezostane dlžný. Lenže, Zuzka, tak to zostať nemôže. Hanička je mladá, je pravda, no i to máš pravdu, šťastie máva krídla. Načo dve pre seba stvorené srdcia ukracovať? Z toho, čo som kedysi sľuboval mojej Marienke, čo som si umieňoval, ako ju učiním šťastnou, nič som nesplnil. Kto by nám to bol povedal, že len tri týždne sú naše z celého života! A bolo tak. Ona i v hodine smrti bola za ne Pánovi vďačná. A tak by som z tej duše rád všetko to doprial jej dcére, čoho sa jej u mňa nedostalo. A rád by som ešte aj sám videl jej pekné šťastie. Nečakali by oni síce už dlho na spojenie, lebo ja to cítim, že môj život je skutočne len ako para. Zmocňovali sa ma chvíľami starosti, keď náhle zomriem, čo bude s mojím dieťaťom, keď sme sami dvaja. Hmotne by som ju nechal v dobrých pomeroch. Ale takú mladú, osamelú ako ľaliu v poli, a to práve ju, ktorá vždy potrebuje kohosi, aby mu mohla dobre činiť, aby ho mohla blažiť! Teraz, keď si mi tú pravdu povedala, mohol by som sa vnútorne uspokojiť, že už viem, kto ju poteší, až ma čierna zem prikryje, ale mne to nepostačí. Svadba bez rodičov je smutná, je to tak, ako v tej piesenke:

Dôvod, ktorý bráni Števkovi pýtať si ju odo mňa v Zorovciach, nie je pravý. On je dobrý strojník, a tak mimo svojej dedovizne má v sebe poklad. V našom prípade však ani toto nerozhoduje. Zato niečo celkom iné: Hanička nechce odísť odo mňa, a ja by som ju do smrti nemohol dať von z domu. No vec by sa dala ináč zariadiť. Ja potrebujem syna. Ak by ma Števko mohol mať a chcel za otca, tak by nám všetkým bolo pomožené. Hanička by dostala toho, koho miluje, a odo mňa by nemusela odísť. On by dosiahol po čom túži, a ja by som mohol v šťastí svojho dieťaťa, čo ako krátko, zakúšať to, čoho sa mi nedostávalo v mojom krátkom manželstve. V Zorovciach sú naše dva rody najstaršie. Nás, Jankovičovcov, bývalo kedysi mnoho, teraz sme na vymretí. Váš rod sa zachoval, on bol vždy prednejší. Priženiť sa k nám nepadne Števkovi ľahko. Ako kresťan by sa ma nemusel báť. Sestry sú úplne vyplatené, s tými by nič nemal, a druhý tu už nie je. Zložme teda tú celú vec k Božím nohám. On nech sám dá nám radu.“

Asi o polhodinu vyprevádzal Jankovič priateľku z detinstva po studňu; tam sa s jasným úsmevom rozlúčili. Ona videla dvere otvorené, znak, že sa jej matka už vrátila; ponáhľala sa domov. On zašiel do sadu, až k studienke a sedel tam, s hlavou do rúk sklonenou ponorený v hlboké myšlienky.

Rozprávala babička Uhrová ako pochodila u sesternice, že sa jej potešila aj vyžalovala. Boli samy spolu; darček prinesený prijala vďačne a hneď si aj zajedla. Keď babička ponúkla, že jej z postily prečíta dnešnú kázeň, bola tomu rada. A pekná na dnešný deň prišla kázeň. Poznať, že ten, kto ju kedysi kázal a písal, Syna Božieho miloval. Tak z nej prišli v rozhovore na zmenu, na nový život, ktorý Pán Boh zobúdzal v Zorovciach. Chorá tie zvesti až tak hltala; a keď sa nakoniec babička pri nej pomodlila, veľmi prosila, aby aj ju pán farár prišiel navštíviť. „Večer ho o to požiadam, on iste príde,“ sľúbila babička. Končiac vypravovanie, predložila otázku dcére, čo ona za ten čas robila a kde teraz bola.

„Poviem vám všetko, mamička,“ sľubovala dcéra, „len čo vonku porobím, vy si zatiaľ odpočiňte!“ Nuž, aj povedala.

„To si dobre urobila, dcéra moja,“ prisviedčala babička. „Až sa Martin vráti, rozpovedz aj jemu, to by bolo veľké šťastie pre toho nášho chlapca; veď oni by žili s Matejom skutočne ako syn s otcom. Hanička nie je silná, ale keď by si ju oba chránili, dobre by jej bolo so Števkom a im dvom ako v nebi s ňou. Ja by som mu nikdy neradila, aby sa priženil do nejakej rodiny. Ten priženený je len taký neplatený paholok,^[116] len také piate koleso na voze, ale k Jankovičovi, to je iné. Keď by on, mladý, suseda zastal, všetkým nám dobre urobí, ak ho dlhšie pri živote zachová.“

*

Večer, keď sa bratstvo zišlo u Jankovičov, babička Uhrová si ešte viac pochvaľovala, že keď ich Števko Jankoviča v telesnej práci zastane ako syn, bude to veľmi dobre. Veď ako vykladal Matej to Slovo Božie o veľkej Otcovskej láske Božej! Až tak srdcia v nich horeli! Pán farár chvíľami ani oči z neho nespustil a aj si do knižočky značil. Veru sa ľuďom ani rozísť nechcelo zo zhromaždenia. Aké to tam len bolo pekné! Keď tak mnohí potom oznamovali, kde boli, a ako sa im vodilo! Daktorých ľudia prijali radi, iní utŕžili posmech i nadávky. Najlepšie sa vodilo tým, čo išli so spevom; veď každý tie pekné pesničky rád počúval. Preto aj bratstvo s takou chuťou si nakoniec zaspievalo, a pán farár zakončil posedenie modlitbou. Na tú modlitbu veru všetci radi hlasite vydýchli „amen“. Tak im zo srdca hovoril, a už sa aj bezo slova rozišli, aby si to dobré nerozhovorili svetskými rečami.

Posledný iste prišiel domov mladý farár, pretože ho cestou zastavovali ľudia, čo neboli v zhromaždení.

„Konečne ideš!“ vítala ho matka mrzutým hlasom. Poznať, že ho dlho čakala a vyzerala. „Pomaly už ani jesť nebudeš. Kde si večeral?“

„Odkázal som, že na večeru prísť nemôžem,“ vyhováral prívetivo. „Vieš, že mi úplne stačí pohár mlieka a krajíček chleba; a veď mi ho už Ivka nesie.“

„Rada by som vedela, kam ťa to dovedie, tak od rána do noci, bez oddychu. Veď to ani jeden farár nerobí! Čo myslíš, koľko rokov vystačíš so silou? Tvoj otec tiež nebol nejaký darebák, no on vedel, čo môže, a čo nesmie byť. Ako si to tých ľudí učíš? Prišli ťa tu dvaja hľadať z Porúbky, a tak sa mi tu dovrávali, ako by som ťa im hneď, ale hneď mala vystanoviť. Povedala som im, čo sa patrilo, potom trochu skrotli a pobrali sa preč.“

„A povedali, čo chcú?“

„Prišli na kohosi z tej vašej novej viery žalovať, že im čosi odobral.“

„Škoda, že si ich poslala preč, matka moja, snáď by boli dočkali. Možno to, čo prišli žalovať, nebola ani pravda a ak áno, ten, kto by sa z nášho bratstva takým niečím previnil proti Božej láske, musí byť napomenutý.“

„Oni by sotva boli čakali. A čo som ti vlastne chcela už včera povedať, no nemal si čas. A dnes od rána ani chvíľu, vždy kohosi na obed privedieš, akoby fara bola hostinec. A už máme deväť hodín večer.“

Vyčítavý, urazený matkin hlas akoby srdce mladého farára oblieval ľadom. „Prosím, povedz, čo potrebuješ, matka moja, aby si si skorej mohla ísť odpočinúť.“

Pohodila nevrlo hlavou: „Nebudem ťa zbytočne zdržovať. Keby to bola nejaká sestra z bratstva, s tou by si posedel aj do polnoci, pre matku času nemáš, to viem.“

Bolestný ťah trhol vôkol pier mladého farára, no zostali pevne zavrené.

„Tu máš, prečítaj si, čo mi píše Aranka,“ pristrčila matka synovi dosť objemný list. Dal sa čítať. Dcéra v ňom oznamovala matke, že jej muž zdedil po svojom strýcovi — ktorého oba synovia padli vo vojne — dosť značný majetok. Tá vec sa dlho tiahla, kým nemal úplnú istotu, a tak to žene oznámil až teraz. A hneď sa tam i odsťahovali. Pri gazdovstve je i pekný, panský dom, krásna záhrada, upravená ako park, teraz trochu pustá; železnica blízko, kone v maštali… Dcéra si veľmi pochvaľovala pohodlie, aké má pre seba i pre deti. Nakoniec prišla matke s návrhom a prosbou, aby sa k nej trvale presťahovala. Bude mať svoju izbu v prízemí, môže kedy chce vyjsť do záhrady. V dome majú kúpeľňu, kedykoľvek možno pre ňu spraviť kúpeľ. „Mám kuchárku, slúžku, pestúnku, aj v maštali sú sluhovia, čo si len zažiadaš, môžeš mať,“ písala doslovne. „Už si sa, drahá mama naša, dosť na nás napracovala. Trápilo ma, že ťa musím nechať u Augusta. On, ako mi píšeš, má to len takú dedinskú brdárku. Do Pešti som si ťa vziať nemohla, keď sme sami mali taký malý byt; dnes je to ináč. Však keď má August už faru, nech sa poriadne ožení. A ty, mama moja drahá, prejdi k nám. Nechaj mu tam všetko čo máš; načo by si tie staré haraburdy so sebou vozila. My máme celý dom zariadený. Veď ani my sme svoje zariadenie sem nebrali, len čo bolo cennejšie. Popredali sme a za to sme sa sem presťahovali. Bárs by som ťa už zajtra tu mala. Gejza sa stotožňuje s mojou túžbou, má ťa rád, však vieš, deti sa na „ómamu“ tešia, celý deň o tebe rozprávajú. Pozdrav Augusta! Dúfam, že sám uzná, kde sa budeš lepšie mať: u mňa, či u neho. Veď keby sa akokoľvek dobre oženil, jeho žena bude ti predsa vždy len cudzou osobou, ja som tvoja dcéra. Čo ty na staré dni potrebuješ je pokoj, pohodlie, opatera, to ti on nemôže dať. Dobre si pamätám ako bolo u nás na fare. Ani ten najposlednejší úradník nemá to horšie ako sme mali my. Stále sa s tými sprostými sedliakmi a sedliačkami zapodievať! Pamätáš sa ako sa apík^[117] hnevával na mňa, keď som po nich musela vyvetrať ten zápach špiny, potu a viksu?^[118] Ešte dnes sa radujem, že som nešla za toho Lehotského, keď ma pýtal. Je pravda, nemali sme predtým s Gejzom na ružiach ustlané, no už je to tam, a dnes môžem si ťa zavolať ako statkárka. Že sme v Maďarsku? Čo na tom? Však my sme nikdy Slováci neboli; aj apík sa bál priznať farbu. Do maďarských škôl sme chodili. Ako nás vychovali, takí sme boli. Tebe bolo všetko jedno tak, alebo tak hovoriť. Veď hlavná vec je, aby človeku bolo na svete dobre, aby sa mohol statočne živiť a svojim rodičom za ich lásku odplácať. Pozdravuj Augusta, nech nám ťa privezie čím skôr.“

List sa skončil. Mladý farár, čítajúc, zastieral si ním tvár, takže matka nevidela, aké výrazy ňou preletovali. Keď dočítal a zastrčil do obálky, pozrel na matku tak akosi zvláštne; i bolesť bola v tom pohľade i otázka. Tá však splynula aj z úst.

„Chceš ísť k Aranke, matka moja?“

„Chcela by som,“ vyšla si stará pani temer prudko. „No či môžem prv než — ako Aranka píše — dovedieš si sem niekoho, kto by ťa opatril?“

„Myslíš, dokiaľ sa neožením?“

„To sa rozumie. Slúžku máme len mladé dievča, a ty si mladý, a ľudia zlí. Bárs by ti tie tvoje duchovné sestry rady poslúžili; no, videl by si, keby som odišla, aké by to bolo gazdovstvo! Mne by sa však zišlo pohodlie a odpočinok, obzvlášť kúpele, ktoré by ma nič nestáli. Napracovala som sa v živote už dosť a natrápila so všelijakými ľuďmi. Keď sme sem išli, sľuboval si mi, že budem odpočívať. Pred telesnou prácou si ma chránil, len ten ustavičný zhon, odkedy si sa tak zmenil! Musím veru povedať, že mne, starej osobe, ťažko padá na konci života každú nedeľu obedovať so sedliakmi a musieť vidieť, ako môj syn nemá autoritu. Málo chýba, povedia mu ty a meno. Ale čo si pomôžem; musím trpieť, kým sa oženíš.“

„To by dlho trvalo, mama,“ s tichou vážnosťou hovorí syn. „Ja na ženbu ešte nepomýšľam; veľmi som sa staral, kam by som ťa zaviezol, aby si sa mohla zotaviť. Beriem toto Arankino pozvanie ako z Božej ruky. Hneď zajtra zájdem do T., alebo poprosím Uhrovie Števka, on mi vykoná pas. Napíš, prosím, Aranke, že asi o dva týždne ťa môže čakať. Bude dobre, keď príde alebo ona, alebo Gejza na hranicu oproti, aby som sebe nemusel vymáhať pas a mohol im ťa s pokojným srdcom tam odovzdať. Aranka nechce, že by si niečo zo svojich vecí brala. — Tomu som len rád; nie preto, že by mi zostala fara temer prázdna, ale preto, že mám nádej, že sa moja matka zase ku mne vráti, aby potom prišla do svojho, domov! — Tým ľahšie budú tvoje prípravy a naše cestovanie.“

„Ty skutočne myslíš, aby som išla?“ žasla pani. „Nebola som ti tak cele nič platná, keď sa nazdáš, že všetko pôjde ako išlo kým som tu?“

„Nevrav, prosím, mama, čomu sama neveríš. Viem, že mi ťa nikto nenahradí. Ani vtedy, keby si musela celé dni na posteli ležať a z nej spravovať; tým menej, keď si sa mi o všetko starala. Dnes ešte neviem, čo urobiť, ale veď za štrnásť dní dá nám Pán Boh nejakú dobrú radu a myšlienku. On, keď sa tebe o také dobré miestočko postaral, postará sa aj o mňa. No aby si si mohla skorej odpočinúť, pomodlíme sa. Vložíme celú vec do rúk nebeskému Otcovi a pôjdeme spať.“

Asi o polhodinu boli už svetlá na fare zhasnuté. No či spali jej obyvatelia? Mladý farár áno, bol hodne prácou unavený, príroda žiadala svoje. Keby sa chcel oddať starostiam, mal by príčinu! Ak by chcel smútiť nad počínaním a zmýšľaním svojej matky, bola by ešte väčšia. Cítil, že stojí ha okraji nemožnosti, že tu si nepomôže. A tak ako bezmocné dieťa, položil sa pod krídla Božej milosti. „Staraj sa o nás Ty, Otče môj, pre Ježiša Krista,“ vzdychol si už v polosne a hlboký pokoj zavládol v smutnom srdci syna. Dobre vedel, že matka, čo ho od detinstva zo všetkých svojich detí najviac milovala, teraz od neho uteká pre Krista, že jej lásku stratil pre Neho. Vedel, že telesne bude tam lepšie opatrená ako ju on mohol opatriť. Švagor bol človek šľachetný a Aranka dobrá dcéra; oni sa o ňu verne postarajú. Ale keď utečie spod vplyvu Ducha Božieho, keď tak cele v svete utonie… Ó, to bola bolesť! Dobre, že bolo aj to v Slove Božom: „Boh dáva svojmu milému i sen“ (Ž 127, 2). On tým snom bolesť zastavil; veď dosť má deň svojho trápenia.

*

V Zorovciach žasli ľudia nad tým, že pani farárka, ktorá sa v poslednom čase tak akosi cudzo k cirkevníkom správala, ide bývať k dcére. Že sa tam vraj u nej bude liečiť. Kostolníčka Maderová zvedela od nej a rozprávala ďalej, aké šťastie dosiahla jej vydatá dcéra Aranka. Jej muž vraj mnoho podedil a pani farárka sa bude u dcéry v koči voziť a žiť ako veľká pani. Ešte pekne všetko synovi usporiadovala. Stará Srnianková, ktorá za slobodna v panských domoch slúžievala, mala sa stať na fare gazdinou. Aj Ivka zostane pri nej, veď v záhrade mali obe dosť práce, ba aj po dome; najímali sa predtým robotníčky. Srniankovci bez starej si pomôžu, a ona sa tam bude mať dobre. Aj pán farár bude dobre opatrený, veď je to poriadna žena. Mlynárka Klčová dokladala, že pani farárka mala najprv syna oženiť, a potom odísť. Ktovie, stará osoba, či sa kedy vráti. Obzvlášť posmeškovala hájnička Lesná: Ak sa jej v tej hojnosti tak zaľúbi, že jej naša fara bude primalá!

„Dajte tomu pokoj,“ zamračil sa Klč, „náš pán farár keď sa bude mať oženiť, nepotrebuje na to nikoho. On si ženu aj sám nájde, veď dobrá manželka je od Hospodina.“

„Máš pravdu, synku,“ prisviedčala jeho chorá matka, „len On mu ju musí nájsť, lebo ho tak ľahko ani jedna nie je hodna.“

No než stará pani farárka zo Zoroviec odišla, a pán farár ju po hranice odprevádzal, zbehli sa v dedine udalosti, ktoré mysle všetkých Zorovčanov viacej zaujali.

Prvá bola, že pán Uličný, ako ho všetci začali menovať, zakúpil sa v dedine. Srniankov sused Dunajčík predal mu svoj veľký starý dom s poľom a čiastkou hory; sťahoval sa tiež do kolónie. Tuto svoje role dobre neobrábal, a tam si dal namerať zeme raz toľko, aj sa hodne pritom zadĺžil; Mal ešte šťastie, že dostal takého kupca, čo mu hotovým vyplatil. Uličný si hneď najal murárov a všetci z bratstva mu pomáhali stavať nový dom z pevného materiálu. Druhého podobného v dedine ešte nebolo. Mnoho praktického naučil sa v Amerike. A mnoho zas takého, čo u nás nechyrovať, videl Jankovič v Rusku a poradil. Števko Uher ako strojník naviedol ho na zavedenie vodovodu. Tie isté skaly, čo v Jankovičovie sade prepúšťali vodu priamo z hôr, tiahli sa aj na jeho pozemku a kde-tu vyvierala voda, hoci sa studienka netvorila. Dal si Uličný zavolať človeka znalca, ktorý ho o bohatstve prameňa uistil. Stačil by vraj pre celú dedinu. A Jankovičovcom preto nič neubudne, keď z neho rúrami odvedú vodu do Uličných stavania. Števkov priateľ Eduard Slánsky práve si bol kúpil nákladné auto, že bude k železnici náklad vozievať. Uličný si ho hneď zjednal. A tak čo medzitým gazdovia vozili drevo z hôr, všetko ostatné povozilo mu Eduardovo auto. Bolo to chytrejšie. Starý dom mal štyri okná a veľké podnávratie do ulice, vo dvore mnoho všelijakého stavania. Patril kedysi dvom bratom a veľkej rodine. Uličný však dal všetko zvaliť. Kamene zo základov vybrali, ostatný materiál bol z hliny, ten rozbili a zvýšili ním stavebné miesto. „Mohol by si lacnejšie stavať,“ radil Rášo, „keby si sa neponáhľal. Bývať však máš kde. Buďto u Jankovičov, alebo u nás. Keď si porobíme čo treba na poli, nemusel by si všetko platiť, pomohli by sme ti.“

„Pomáhate dosť, priateľ môj. Ničím som si ešte vašu lásku nezaslúžil. Neboj sa, pri Božom požehnaní a ochrane, nebude ma môj dom viac stáť; ako teba tvoj stál. Dá Pán Boh, že už v svojom zimu strávim; preto sa musím ponáhľať.“

„Nuž Pán Boh naozaj pomáhal požehnaním, zdravím a obzvlášť pekným časom. Jediného slova zlorečenia si pri tej stavbe nepočul, žiadne kriky. Lebo s Božím Slovom sa práca začínala aj končila, a opojný nápoj robotníci nedostali, hoci sa všetci stravovali u Srniankovej; mali naň v sobotu priplatené. Preto si ich všetkých videl v nedeľu v kostole, a odpoludnia učil tých mladých medzi nimi pán učiteľ Gál spievať krásne piesne bratstva. Čítaval s nimi raz noviny, raz nejakú dobrú knihu; pomaly začali chodiť i do zhromaždenia kvôli tomu spevu, a dobre sa tam ich duše cítili.

Keďže sa Uličný nemal kedy o svoje role starať, vzali si ich Uher a Rášo na starosť. Boli hodne zanedbané. Tie, čo neboli zasiate, nechali ležať úhorom, nech si tá zem od nedbalého gazdu odpočinie. Aj sady mu očistili a bolo vidieť, že tie hodne zarodia.

Nuž, to bola jedna vec, ktorá zaujímala Zorovčanov. A bola aj druhá, ale o tej sa nedá len tak mne nič, tebe nič hovoriť. Nuž, poďme trochu naspäť.

Asi týždeň po tom rozhovore, ktorý pán farár viedol so svojou matkou, ktorá sa rozhodla, že od neho odíde, kráčali medzi poľami Jankovič so Števkom Uhrovie. Bolo po daždi, celá príroda chválila svojho Stvoriteľa hlasitým i nemým chválospevom. Všetko vôkol nich voňalo, veď blížilo sa už Vstúpenie, kráľovský sviatok Syna Božieho. „Sadnime si trochu, Števko,“ žiadal, pretrhujúc rozhovor Jankovič. „Bolia ma nohy.“ Zašli na to pekné miestečko, kde na Veľký piatok kvitlo toľko fialiek: Jankovič položil si zrazu ruku na srdce, tvár mu obelievala.

„Čo vám je, ujček?“ staral sa mladík.

„Ale, srdce ma zas nepokojí; pomaly nebudem už môcť nič robiť. V sobotu som sa trochu namáhal.“

„Ach, ujček, prečo robíte, veď by sme vás vždy ten-ktorý zastali.“

„Verím, no pomysli: mohol by si od dobrých susedov takú pomoc prijímať každučký deň?“

Mládenec sa zmiatol.

„Keby som vedel, že ma majú radi…“

Jankovič sa usmial. „Vtedy by si si práve rozmyslel, či smieš sebecky z ich lásky ťažiť. Však ja už nič takého nerobím na čo si môžem najať, ale gazda v dome také všeličo vidí a ak len nemusí v chorobe ležať, no tak sa nechtiac zabudne!“

„To je pravda. Ako by sme vám len pomohli?“

„Ty nevieš, ako by sa mi pomohlo?“ Otázka zarazila mládenca. „Keby som mal syna, a mohol mu odovzdať celé hospodárstvo, s tým uspokojujúcim vedomím, že sa už postará, aby aj roliam, aj dobytku, aj v stavaní, a predovšetkým aby ľuďom bolo dobre. Vtedy, keby som niečo videl, už by som sa sám do toho neťahal, ale pekne by som to oznámil jemu… No, syna nemám!“ Posledné slovo zaznelo skoro smutne. Mladík zrumenel. Husté mračno, ani ako keby v sebe akéhosi obra premáhal, stiahlo mu obočie, potom sa narovnal.

„Ujček, tu je len jedna cesta možná a len jedna rada: Dajte Haničku mne a prijmite ma za syna. Statkov zemských vám neprinesiem, to viete, mám len dve zdravé ruky a zdravý rozum. To viem, že by som tú, ktorá mi je drahšia než celý svet aj bez jankovičovského, aj bez skalovského majetku dobre vyživil. Že vás ako syn milujem, to viete. Nech nie chudoba, už týždne mohol som byť vaším zaťom. Len váš majetok mi prekážal.“

„A si si istý, že by ťa Hanička chcela?“ usmial sa Jankovič dobrotivo.

„To viem iste,“ vážne dosvedčil mládenec a v krátkosti povedal, čo Jankovič už od jeho tetičky vedel. „Neviem,“ končil, „či by ste mi Haničku ta boli dali, aj keby ona bola chcela.“

„Nie, syn môj, tam by som ti ju nebol dal. Ona je síce zdravá, no nežná, útla kvetina. Dám ti ju len tu doma, kde sa oba budeme môcť o ňu starať, umožniť jej, aby bez prílišnej telesnej námahy mohla nám, i každému dobre robiť.“

„Teda mi ju dáte?“ zajasal mládenec. „A kedy?“

„Čo najskôr, syn môj, ak sa má mne pomôcť. Aby som ťa skôr mohol postaviť na miesto syna v našom dome a zložiť na tvoje mladé plecia všetko to, čo ja už nemôžem niesť. Aby si bol úplne spokojný, až prídu chvíle skúšok ako bola i táto, keď si nad hrdosťou srdca zvíťazil skôr ako si ma požiadal o Haničku. To ti vravím z hlbín srdca, že nad všetky majetky vážim si poklad, ktorý nám sám v sebe prinesieš. Viem, že ty môjmu dieťaťu neublížiš, že si navzájom budete dobre robiť, majetku budete mať práve dosť, a ty svojím remeslom ešte k nemu pričiníš a pri Božom požehnaní ho zveľadíš. Viem, že sa ešte niktorý neoženil, ani žiadna nevydala, aby si ich ľudia neboli do zubov vzali. No, ty na reči nepočúvaj. Moju mienku znáš, že si mi milý, že ťa z lásky úprimnej za syna prijímam a že ťa, ak mám ešte žiť, veľmi potrebujem. O Haničkinej láske pochybovať nepotrebuješ. Je to dcéra Marienkina. Tvoja celá rodina s tým vaším spojením súhlasí, do ostatných nás nič nie je. Aby sme však nedali ľuďom mnoho času na prázdne reči, nech sú ohlášky na Vstúpenie, potom v nedeľu a v pondelok svätodušný. V utorok za tým svadba. Tú nech vybaví tebe tvoja rodina, lebo ty máš babičku a krstnú matku, a my sme sami. Zato ja potom pozvem na hostinu celé bratstvo, nech sa spolu s nami radujú a spolu s nami ďakujú Pánovi Ježišovi, že mne, samotárovi, dal ešte na zemi takú radosť.“

Muž dovravel a mladík, neschopný slova, zviezol sa pred ním na kolená, oprel mladú hlavu do jeho lona. Hanička už tak skoro mala byť jeho! Toho blaha bolo mladej duši až primnoho. Pod ním aj nad ním rozospievali sa sláviky. Bolo po daždi, celá príroda voňala a chválila lásku Božiu, najviac oba mlčiaci synovia zeme. Lebo bývajú chvíle blaha, nemajúce slov a modlitby vďaky, ktoré len Boh v svätyni srdca počúva, keď sa v tichosti k Nemu vysielajú.

*

Od n-skej stanice kráčal strmým krokom Štefan Uličný. Mal ho tam čakať Rášo, no keď tu ešte nebol, nechal svoje veci a balíky na stanici, porobil si poriadok a ponáhľal sa pešo. Zachcelo sa mu po celodennom vození prechádzky. Ako tak zamyslený kráča, padli mu oči na osamelý bor pri ceste. V jeho tôni na odťatom pni sedela žena. Strih šiat, tvar obuvi, ako i neveľká kabelka prezrádzali cudzinku. Aby sa presvedčil, pozdravil Uličný po anglicky. Neznáma zodvihla do dlaní sklonenú hlavu a opätovala pozdrav.

„Teda som sa nemýlil,“ s úsmevom prikročil muž. „Ste z Ameriky, no snáď tu v kraji zrodená, a tak sa môžeme rozprávať aj v materčine.“

„Máte pravdu, pane, som Slovenka.“ Pribledá, vážna tvár cudzinky rozjasnela úsmevom. Bola mladá, snáď asi 27 — 28-ročná. Keď vstávajúc narovnala štíhlu dosť vysokú postavu, vyzerala veľmi pútavo.

„Ako dlho ste boli v Amerike?“

„Od roku 1914.“

„No, len trochu menej ako ja. A kam tak pešo zo stanice?“

„Povedali mi, že je len asi hodina do Zoroviec. Idem dobre, prosím?“

„Môžeme ísť spolu; aj mňa ta cesta vedie.“

„To som rada.“

„Ja tiež. Cesta nám už nebude trvať hodinu. Zatiaľ sa trochu porozprávame o Amerike. Veď tá nová vlasť sa nám Slovákom veľmi rýchlo stáva domovom. Obzvlášť ak sme doma nikoho nenechali, kto by za nami želel. Vy ste tam však odišli ako dieťa.“

„Mala som sedemnásť rokov a to práve tak ako hovoríte.“ V tmavých očiach ligotali sa slzy. Sklonila hlavu, zohla sa pre kufrík a dáždnik.

„Odnesiem vám,“ ponúkol sa muž zdvorilo a pokročil. „Prichádzate snáď ešte len z Ameriky a máte rodinu v Zorovciach?“

„Som už temer pol roka v Európe. V Zorovciach žije sestra mojej matky, Srnianková. Ako mi vraveli, žije následkom pijanstva jediného syna vo veľmi stiesnených pomeroch. Rada by som jej trocha pomohla.“

„Srnianková? No, to idete do môjho susedstva. Staviam si tam totiž dom. Vaša teta nám varí a Srnianek pracuje s nami. Sláva Pánovi, platí o ňom: „Vy ste boli bez Krista, ale dnes ste domáci Boží.“ (Ef 2, 13).

„Čože?“ postala mladá cudzinka. „On sa obrátil? A vy, pane?“

„Ja tiež. Je pravda, v Amerike som už patril medzi kresťanov, ako to oni tam menujú, no spýtam sa ja vás: Ste našou sestrou v Pánovi?“

„Som! I mne sa dostalo milosti v Amerike. Tam zasvietilo svetlo do mojej smutnej duše a moje zarmútené srdce našlo blaho, ktoré sa nikdy nekončí.“

„Ešte sme si ani mena nepovedali. Moje meno je Štefan Uličný.“

„Ja sa volám Katuša Porubská podľa rodičov, mužovým menom Fabiánová.“

„Tak? Vy ste vydatá?“

„Už nie.“

Zvláštny výraz prelietal peknou tvárou. I radosť bola v ňom, i smútok.

„Zomrel vám muž v Amerike?“

„On tam vôbec nebol; poviem vám to dôverne. Nemala som ešte ani sedemnásť rokov, keď ma moja matka proti mojej vôli vydala za Fabiána. A toho zase jeho mať nasilu prinútila, aby si ma vzal, hoci miloval druhú. Môžete pochopiť, aké to bolo nešťastie. Krátko po svadbe odchádzal môj strýc do Ameriky, prosila som muža, aby ma pustil s ním, že im vyrobím na stavbu, ktorú začínali. On privolil rád a v pokoji sme sa rozišli. Keď o pár mesiacov nato vypukla vojna, on bol vojak a pekný človek, vzali ho hneď. Prv než odchádzal mi napísal, že je tomu rád; tešil sa na smrť, ktorá nás rozlúči. Ale nebola to Božia vôľa. Po skončení vojny vrátil sa ako poloslepý invalid. Mne sa medzitým viedlo dobre. Anglicky som sa naučila hneď prvý rok, preto sa mi aj dobré služby triafali. Pán Ježiš mi dal konečne veriacu paniu, ktorá ma posielala do večernej školy. Jej láska posvietila mi aj na cestu ku spáse. No keď môj muž mi dal napísať list, v ktorom opísal všetku svoju biedu, nemohla som zostať viac za oceánom. Pred rokmi som mu bola bremenom, nemohol ma vedľa seba zniesť, dnes veľmi potreboval, aby ho dakto opatril. Prehovorila som o tom so svojou paňou, že cítim vnútorné ponúkanie, aby som svetlo, ktoré mám, zaniesla domov, do tej tmy. Prisahala som mužovi pred oltárom, že ho nechcem opustiť v žiadnom kríži až do smrti. Hoci moja pani úplne so mnou súhlasila, ťažko sme sa lúčili. Pre mňa to znamenalo vziať kríž, zaprieť seba, a tak Pána nasledovať. Moja matka po otcovej smrti všetko, čo mala, dala zaťovi. Domov som teda nemala a k jeho matke ísť bolo mi veľmi ťažko. Deň čo deň musela som tam u nej brať na seba kríž, ale Pán mi pomohol. Môj muž nielenže ocenil sesterskú lásku, ktorú som mu priniesla, on prijímal i svedectvo, a Pán Ježiš učinil im tú veľkú milosť, že sa mu nakoniec dal poznať a preniesol ho do večnej slávy. Márne čakal bol smrť na vojne, tá ho obišla; veď nemá Otec nebeský zaľúbenia v smrti hriešneho človeka. Prišla pre neho až vtedy, keď mu smela otvoriť bránu z tejto cudziny do zasľúbenej otčiny. No tak som svoju svätú povinnosť dokončila. Keď svedectvo o Pánovi Ježišovi aj jeho, aj moja matka zúrivo zamietli, umienila som si navštíviť ešte svoju nešťastnú tetičku, a potom sa vrátiť k svojej panej, ktorá ma s radosťou prijme naspäť. Povedala som vám všetko a veľmi pekne ďakujem za dobrú správu o mojom bratancovi. No čo tetička a jeho žena?“

„Tvoria spoločne krásnu Božiu rodinu; u nich sa potešíte. Ďakujem aj ja vám za dôveru, veľmi sa s vami teším, že ste ten Pánov kríž darmo na seba nevzali. Hľa, Zorovce sú už pred nami. Pekná dedinka, možno, že sá vám v nej tak zaľúbi ako mne. Aj ja som sa sem len prišiel podívať a hľa, už si tu staviam dom. Rozhodol som sa zostať vo vlasti, ktorú — keď nám Boh náš oslobodil — žiada, aby sme spojenými silami pracovali na jej zveľadení.“

Nuž, medzi tie správy, čo v Zorovciach zaujali mysle, patrila i tá, že k Srniankovej prišla jej neter z Ameriky. Tá, keď sa jej tetička preniesla do fary, zostala pomáhať Cilke Srniankovej, a veru, netak sa jej zišla! Taká múdra osoba, pritom zdravá, pracovitá a šikovná. Tak im tá práca spolu išla, akoby hral.

*

Na zorovskej fare bolo veľmi ticho. Stará pani farárka nebola krikľavá osoba; mnoho hluku nenarobila. Predsa sa len šuchtala po dome, z izby do komory, do dvora, za hydinou, do záhrady, kedy-tedy i do maštale. Častejšie prišla do synovej izby, buď mu priniesla bielizeň alebo zaštopkané ponožky, alebo aj len, aby sa to a ono spýtala. Teraz, odkedy sa bez nej mladý farár vrátil, vládlo okolo neho temer hrobové ticho. Keď ráno vstal, Ivka rýchlo upratala jeho izbu; na raňajky, na obed, na večeru vošiel do jedálne; — izba pani farárky bola zavretá; Srnianková s Ivkou zariadili sa v čeľadníku.^[119] Tam prichádzal každý, kto niečo chcel s pánom farárom. Tam na neho čakali, keď nebol doma, kým si ich k sebe zavolal. Nech sa farár Morháč proti matke nejak previní, netak by ho bola potrestala touto tíšinou a samotou. Svedomie ho neobviňovalo z ničoho, on cítil len veľkú bolesť v povedomí, že ho dobrá milujúca matka tak opustila, hoci sa ničím proti nej neprevinil. Keď ju na stanici odprosoval, ak by sa nejak nedobre bol zachoval oproti nej, s plačom ho objala a dosvedčila, že jej bol vždy dobrým synom. Nuž, to bolo to rozdelenie, ktoré predpovedal Pán.

Nedávno žaloval sa starší Borota: „Verte, pán farár, mne je chvíľami na zutekanie. Predtým som bol tvrdý, surový človek, moji domáci sa predo mnou až tak triasli, a ak som sa niekedy na nich usmial, boli ako v nebi. Dnes, keď ma Pán Ježiš učinil tichým, krotkým, keď sa usilujem v láske nahrádzať, čo som predtým zameškal, nemám na svojej strane nikoho. Žena, deti, svokra, mamička, švagriná, všetko to odo mňa bočí; ledva ma pozdravia. Neraz sa veselo rozprávajú, vojdem, zamĺknu a hneď sa každý inde porozchádzajú. Ej, keby sa mi to boli opovážili prv urobiť! Ale by sa boli mali! Najhoršie mi je, že aj keď to Písmo sväté ráno čítam, tak si posadajú, aby nepočuli, lebo si nájdu prácu, aby ma nemuseli počúvať. Predtým svokra v skrytosti ženu proti mne podpichovala, dnes to robí verejne. Cítim neraz, že ma chcú prinútiť, aby som sa s nimi povadil. Ach, to sa ani nedá povedať, ako ma Satan skrze mojich domácich sužuje. Verte, pán farár, taký som v tom dome sám ako prst.“

Teraz aj mladý farár cítil, čo je to samota. Kým matka bola tu, mal vždy nádej, bo mal možnosť blížiť sa k nej s láskou a premáhať ju touto láskou, hoci mu matka nerozumela. Teraz vedel, že už nemá nikoho, kto by ho miloval.

Pristúpil zrazu k otvorenému oknu. Bol z neho krásny výhľad; najskôr do záhrady, na mohutné staré stromy, ktoré sa tu práve rozostupovali. Potom na kus považského pohoria, ožiareného zapadajúcim slnkom. I modré nebo, na ktorom ako biele labute plávali páperové oblaky. Pod ním vlnili sa zelené polia ako kus hodvábu a kde-tu ligotala sa striebristo-biela stuha Váhu. Bol to taký upokojujúci, mierny obraz, prostý síce nádhery iných krás Slovenska, zato plný tichej poézie. Upomínal slovenskú piesenku, ani čo by ju tam spieval dakto neviditeľný:

Ako tak v tej okolitej tíšine mladý kňaz stál, začali sa mu v hlave vynárať myšlienky a niesli sa tichúčko ako tie páperové oblaky. Predstavil si matkin odchod, ich rozlúčenie na stanici, statný švagrov zjav, no i jeho slová:

„Tak, teraz, keď mama ide k nám, musíš sa ty, môj drahý, oženiť. Sám žiť ako nejaký pustovník nemôžeš. Ožeň sa, kým si mladý, priveď si do domu nejakú peknú pani farárku, s ňou príde život, veselosť. Slobodný človek je jako čln o jednom vesle, dolu vodou to len ešte ide, ale ak príde plávať oproti prúdu, nikam sa kupredu nedostaneš.“

„On má pravdu,“ myslel. „Veď ja vždy musím plávať proti prúdu tohto sveta. Ak komu, tak mne treba pomoc, ktorá by plávala spolu so mnou.“ A priam, akoby ju tie oblaky priniesli, stála zrazu pred mladým farárom devuška s košíčkom plným fialiek. Bola taká ako sa v ten Veľký piatok vkradla do jeho srdca vo chvíli, keď sa v ňom zobudila mladosť s jej prirodzenými oprávnenými túžbami. Na okamih zavrel oči. Potom ich zase otvoril a snivo, s nepovedomým úsmevom vôkol pier, hľadel na hory, ale ich nevidel. Zato videl seba, ako privádza devušku — to májske dieťa — do svojho domu, že by mu ho tak zmenila v raj, ako zmenila v raj to jeho suchopárne srdce. Všetko by ju nechal zariadiť podľa jej vkusu; cítil tú atmosféru svetla, hudby, poézie, ktorou sa naplnil celý starý dom. On v usilovnej práci pre Krista mohol by sa kedykoľvek smelo vzdialiť; veď duše, čo pravdu hľadajú, nevyšli by naprázdno. A keď by sa vracal, ó, ako by sa ponáhľal domov, v povedomí, že ona vyjde mu v ústrety, ona, jeho škovránok!

Mimovoľne pritisol skrížené ramená na hruď. Veď až v tejto chvíli poznal, ako veľmi miluje ten vonný kvet. Nielen tú nežnú telesnú schránku (hoci pohľad na ňu budil v srdci sladkú blaženosť), zato tú vnútornú vzácnu bytosť, čo sirôtkovými očami tak otázno hľadela do sveta, čo zvonkovým hlasom vravela k ľuďom a mocne, zlatými nitkami poetického čara, tiahla k sebe.

„Ó, Hanička, však ťa milujem,“ vravel polohlasne.

Náhle vstúpenie Srniankovej pretrhlo pekný sen; jej klopanie prepočul. Ospravedlňovala sa, že mýli; no vraj od Uhrov sa už dva razy boli spýtať, či je pán farár doma, chcú prísť v povinnosti. Mladý kňaz odstúpil od okna.

„Od Uhrov?“ podivil sa. „Odkážte, prosím, nech len prídu, už nikam nepôjdem a prineste mi moju večeru, aby som bol hotový.“

O chvíľočku mal už tu mladý kňaz svoje mlieko i chlieb. Hoci s chuťou večeral, neušlo mu, že vážna, vždy viac smutná tvár ženina, je akási neobyčajne rozradovaná.

„Čo vás tak teší, Srnianková?“ spýtal sa.

„Ach, vaša milosť, ako by ma svadba u Uhrov netešila!“

„U Uhrov, svadba? A kto sa žení?“

„Vy neviete, pán farár? Veď Števko Uhrovie chce dnes prísť o ohlášky; radi by mali ohlášky vybavené do svätodušného pondelka.“

„A koho si berie? Azda len nie predsa tú Pražanku?“ zadivil sa mladý kňaz.

„Tá že je už dávno vydatá. Ktorú on sem čochvíľa privedie, tá netak k nemu pristane. Veď je to Hanička Jankovičová!“

„A dá mu ju Jankovič? Však je ešte veľmi mladá!“ Žena v svojej radosti nevycítila, že príjemný hlas mladého farára znel tak akosi nezvyklo, ani čo by mu bolo zima. Súmrak začína sa plaziť izbou, dač z neho ležalo i na bledej tvári.

„Ó, Veď Jankovič by si ju z domu nedal! Števko prižení sa k nemu a nahradí mu syna, ktorého potrebuje. Hanička má už osemnásť rokov. Veľmi sa s nimi radujem, že Števko Haničke zachová otca pri živote, keď mu odoberie ťažkú prácu. Oni oba, aj otec, aj muž, netak si ju budú chrániť. Lepšie by sa už vydať nemohla. Števko nie je bohatý, zato múdry. A veď jej o bohatstvo nejde, má, chvála Bohu, dosť. Uhrovci sú najstaršia rodina v Zorovciach, každý si dodnes vážil, kto sa do nej dostal. Keď sa oni s Jankovičom spoja, budú prvými v dedine. Ono to medzi nami sedliakmi je práve tak ako medzi pánmi, každý si každú nemôže vziať. Keď sa vydá služobná za gazdu, nech by bola akákoľvek poriadna a usilovná, do smrti nemá v dedine tej cti, ako keď by bola jemu rovná. Neviem, prečo je to tak medzi ľuďmi, ale sotva sa to kedy zmení.

Srnianková vzala prázdny pohár i chlieb, a odchádzajúc ešte si nahlas vzdychla: „Hanička nepríde na svokru a mužova rodina ju bude na rukách nosiť. Krivý pohľad od nich nedostane, a celá dedina si ju uctí, že nejednému a obzvlášť nám, tak dobre učinila.“

A zase stál mladý farár pri okne. Nad horami zhasínali ružové zore, slniečko zapadlo tak, ako zapadlo slnko blaženosti a zhasli zore nádeje v mladom srdci.

„Tak ona tedy nikdy nebude moja, nikdy! Stane sa jeho. No, či zná ju on oceniť? Opatrovať ju budú obidvaja ako oko v hlave, to verím, jeho rodina si ju bude nosiť na rukách, veď majú za čo! Takú bohatú nevestu! Sedliakovi ide o pole nadovšetko, a ona dostane i svoje, i otcovo; je jediná. Zaujme časom prvé miesto v obci, prvá gazdiná. A keď ide za neho, tak ho ona miluje.“ Mladý kňaz oprel čelo o rám okna, vonku začali zvoniť na večer. Zvonili do hrobu šťastiu, čo prv než začalo žiť, muselo zomrieť, a v mladej duši bol chaos a tma nad priepasťou. No Duch Boží vznášal sa nad vodami.

V poslednom čase, keď začali zvoniť na večer, modlieval sa farár za svoju cirkev, obzvlášť za bratstvo, aby duchovne prospievalo. Dnes sa tiež chcel modliť, zložil ruky… ale nemohol. Ach, veď v tom bratstve boli aj oni, ktorí mu vzali všetko.

„Čo si vzali,“ zvonil kov, „však si nič nemal!“

„Keby som bol išiel, mne by ju Jankovič nebol dal, keď mu išlo o to, aby mal pomoc. A či ten muž tú pomoc nepotrebuje? Či zase bratstvo práve tohto muža nepotrebuje? Pozri sa bližšie! Predpokladajme, že by Hanička — ktorá vraj nechcela odložiť svoj kroj, lebo chcela zostať sedliačkou — vydala by sa za teba. Opustila by tak navždy stav, v ktorom sa zrodila a vyrástla. Vžila by sa ona do tvojich kruhov? Je mladá, má také školské vzdelanie ako ktorákoľvek panská dcéra, ktorá neišla na štúdiá. Z nej by bolo možné vychovať tú najšľachetnejšiu paniu. No ako by jej panské rúcho ubralo prirodzenej nenútenosti, práve tak to pretvorenie v mladú paniu ujarmilo by let poľného vtáčatka. Sedliačkou po tvojom boku zostať by nesmela. Ľud, ktorý nezniesol, aby si gazda vzal slúžku, istotne nechcel by menovať pani farárkou tú, ktorej donedávna hovoril „ty“. Srnianková ako šťastie pre Haničku menovala, že nebude mať svokru, a že mužova rodina ju bude na rukách nosiť, že zaujme prvé miesto v dedine. Keby sa tak za teba dostala, akým okom hľadela by tvoja matka aj rodina na tú sedliačku? V tvojich kruhoch do smrti zostala by len popoluškou. Mal by si ty možnosť zachrániť ju pred príkorím rôzneho druhu? Ju tiahlo srdce len k ľudu, a ten ľud by sa jej mimovoľne odcudzil; a v kruhoch inteligencie by ju zase považovali za cudzinku. A tak ona s tým láskyplným srdcom, stála by tu sama. Bol by si ty schopný všetko jej nahradiť, i keby ťa milovala? Čo by si ty jej dal za to, že ti zem zmenila v raj? Sú isté spoločenské zákony, ani nepísané, ani netlačené, ktoré sa môžu prekročiť len za veľmi vysokú cenu. Jeden z nich znie: Svoj k svojmu. Keby mohol zmeniť faru a začať život dakde od Považia ďaleko, keby tam Haničku, už v zmenenom šate doviezol, tam by mohli spolu žiť ten krásny seba doplňujúci život. No odísť zo Zoroviec, opustiť túto krásnu prácu? Nemožno! Miloval Haničku, ale viac miloval Krista; a kde On chcel s ním pracovať, tam musel i chcel zotrvať ako verný pracovník. Bola mu devuška drahá, taká drahá, že keď pred chvíľou porovnal seba so Števkom a pripustil, že tamten má pre ňu oveľa viac blaha, bez reptania bol hotový ustúpiť do úzadia, nech len ona bude šťastná.

Nebolo napísané len to, že zem bola neladná a pustá a tma bola nad priepasťou, ale aj to, že Duch Svätý vznášal sa nad vodami, a Jeho hlasom zaznelo mocne: „Buď svetlo!“ A bolo svetlo.

Keď sa mladý farár narovnal od modlitby, niesla jeho bledá tvár, poznačená víťazstvom po krutom boji, odblesk toho svetla, ktoré nemôžu zemské tmy zatieniť a víchrice vyhasiť.

*

Pri skalnej studienke sedela Hanička Jankovičová. Krčah, podložený pod žliabok, bol dávno plný. Devuška to však nevidela. Veď do diaľky zahľadené sirôtkové oči videli popri sebe tiahnuť obraz za obrazom celý rok života, počnúc od chvíle, keď po prvý raz sa na tomto mieste stretla so Števkom. Čo všetko čakalo na ňu v Zorovciach! Najskôr našiel dobrý Pastier zatúlanú ovečku, zachránil si ju a zaniesol medzi svoje stádo. Potom jej daroval na zemi otca, a ju tomu najlepšiemu otcovi. Nezostala viac opustenou sirotou, mala domov. Mala tak mnoho drahých priateľov, ktorí ju všeličomu dobrému naučili. Ach, a potom prišlo to krásne, čo tak pekne znelo v piesenke: „Mám ja milučkého, mám.“ Predsa sa len nemuseli so Števkom rozísť, ani jeden na druhého dlho čakať. Predstavil sa pred devušku okamih, keď našla v svojej izbe sedieť tatíčka. Čakal na ňu, a potom jej rozprával, že si ju Števko od neho vypýtal, lebo mu chce ako syn otcovi pomáhať. Spytoval sa jej, či s tým bude súhlasiť, aby Uhrovci prišli dnes večer, aby sa cez Vstúpenie a sviatky vybavili ohlášky, a v utorok svadba.

„Tvoja mamička musela napísať, že jej manželské šťastie trvalo len tri týždne,“ hovoril tatíčko smutno. „Zemské šťastie má vždy krídla, nie je radno odkladaním zavrieť mu dvere. Ja, ktorý som nemužnosťou svoju Marienku neochránil, a tak pomohol pochovať jej šťastie, túžim pri dcére napraviť, čo som pri jej matke zavinil. A keď som ju nemohol vidieť šťastnú, veľmi túžim za ten krátky čas, čo mi ešte zostáva, hľadieť na tvoje blaho.“ A potom to išlo všetko, akoby si sníval pekný sen. Pytačky, ohlášky, prípravy a dnes bol už podvečer svätodušného pondelka. Čochvíľa prídu hostia k predsvadobnej večeri, rodina, družbovia, družičky. Bolí tam pani učiteľová Gálová, Katuška Fabiánová a Cilka Srnianková. Zdobili stoly — všetko tak krásne! Keď jej nedovolili pracovať, vzala krčah, že aspoň vody prinesie. Zrazu zaľahol na mladé srdce divný stesk. Cítila devuška, že ju veľké udalosti nesú ako vlny k brehom nového života. Zatúžila po matke, po možnosti oprieť si hlavu o jej hruď a spýtať sa jej tak mnoho, ach, tak mnoho! Podoprela čelo do malých dlaní: „Mamička moja pekná, drahá, vidíš ty svoju dcéru? Cítiš ty so mnou?“ Vetierok pohol korunami stromov, lichotivo pohladil gaštanové vlásky osirelej devušky. „Ona ma vidí, ona so mnou cíti! Aj Ty cítiš so mnou, drahý Pane Ježišu! Pomôž mi, lebo ja sa bojím.“ Nevedela, že hovorí nahlas.

„Čoho sa bojíš, Hanička? Mňa, či života po mojom boku?“ doľahlo jej k sluchu. Rameno lásky privinulo nežne útly, májsky kvet.

„Števko, ty si tu?“ preľaknuto pozreli sirôtkové oči do ustarosteného, milého mládencovho obličaja. Ligotali sa v nich slzy, dve viseli i na hodvábnych riasach.

„Ty plačeš, Hanička, dnes plačeš? Prečo, ó, prečo?“

„Keď nemám mamičku, Števko.“

„Ty máš tetičku Zuzku, máš babičku!“

„A počul som ťa hovoriť, že sa bojíš.“

„Keď som ešte taká mladá! Ak nebudem dobrou ženou? Dodnes som bola len také spevavé vtáča, a zajtra to už všetko musí prestať.“

„Ach, čo vravíš, Hanička? Však preto, že si ruky podáme a vernosť sľúbime, oba zostaneme tí istí, čo sme boli. Alebo si myslíš, že ja sa mám od zajtra celý premeniť?“

„Ty?“ usmiala sa v slzách a zakrútila hlavinkou.

„No vidíš, veď ja práve to vtáčatko milujem, a nikdy by som si neodpustil, keby mojou vinou mala by si prestať ním byť, prestať spievať.“ A potom počúvala devuška slová, ktoré dosiaľ nepočula; krásne ani tá najpeknejšia pesnička. Však už jej mládenec mohol povedať, ako ju miluje. Dlhé riasy padali na zrumenené hodvábne líčka; zrazu vzlietli a májske oči zahľadeli sa do žiarivých očí pekného ženícha. Hľadeli ako dieťa, čo zastalo na prahu neznámej poviestkovej krajiny, na prahu rajskej záhrady, a ktorému dakto pošepkal: „Len vojdi, veď je to tvoja záhrada!“ Nuž vošli do nej oba, a už sa Hanička nebála. Cítila, že ona tu bude môcť spievať; však budú spievať spolu.

*

Hoci Zorovce boli stará dedina; takú svadbu aká bola v ten svätodušný utorok v jej starom kostole vyzdobenom lipovými ratolesťami, ľudia nepamätali. Tak ako pán učiteľ Gál hral na organe, ešte ho nikto nepočul hrať. Tá hra doprevádzala detský spev na chóre. A ten sa niesol k oltárnej rundele^[120] ako anjelský zbor. Spievala ho pekne nacvičená nedeľná škola zorovského bratstva. Boli to tie isté deti, ktoré za skorého rána, počnúc od Jankovičov až po kostol, cestu pozametali a kolesami vypolievali. Oltár bol samá zeleň. Aj cez mrežu prepletali sa lipové vetvičky, obzvlášť tam, kde priviedol švárny družba ľúbeznú nevestu ženíchovi a pekná družica ženícha neveste. Kostol bol plný ľudí, ale nielen tak všelijako oblečených; všetko malo na sebe sviatočné šaty. Aspoň sa tak neodrážali od krásneho svadobného sprievodu. Namiesto vŕzgania huslí a bublania basy, zvonili zorovské zvony. Veď že je to pravda: čo v srdci znie, to v zvone búcha, či slasť, či úzkosť boľavá. Tak aj tie zvony jasali, plesali, že sa za ich hudby družičkám i družbom netak dobre kráčalo a vchádzalo do domu Božieho. A najkrajšie medzi nimi ženíchovi a neveste. Prekvapil Števko Uher nielen Haničku, ale celú svoju rodinu: prišiel v krásnom slovenskom kroji. Ej, netaký bol to švárny mládenec, ani čo by ho maliar vymaľoval! Hanička kráčala si po jeho boku ako nejaká slovenská princeznička z povesti a on si ju viedol ani ten svetovládny rytier.

Pravdu mal kamarát Eduard: „Počuj, Števko, v tom kroji si ani nejaký vojvoda. Ja tu medzi vami vyzerám ako trocha lepší vandrovník.“^[121]

Tí, ktorí mali možnosť byť svadobnými hosťami tvrdili, že nikdy nezabudnú, ako krásne vypýtal Martin Uher nevestu ženíchovi a ako mu ju Jankovič odovzdal. Keď nevesta i ženích pred ním pokľakli a on im žehnal, nezostalo ani jedno oko suché. Ani keď Števko krstným rodičom ďakoval a obzvlášť babičke, za rodičovskú lásku. Len pán farár, keď v tom oltári bolo toľko tej zelene, vyzeral taký akýsi bledučký; zato reč hovoril krásnu. V nej akoby Števka Uhrovie prosil, aby svoju nevestu tak miloval a chránil ako Kristus cirkev. Keď prišlo k sobášu a k sľubom, a prišlo mu obe ruky mladoženíchov spojiť a požehnanie nad nimi vyrieknuť, vtedy na okamih zastal. Tuším ho ten pohľad tých sirôtkových očí zmýlil, čo také nevinné, plné otázky mu utkveli na tvári. Áno, krásna to bola svadba a neobyčajná. Vykonala sa o desiatej dopoludnia v kostole, hostina u ženícha napoludnie pre rodinu a svadobných hosťov, odpoludnia pohostenie u Jankovičov pre celé bratstvo a nedeľnú školu, a končila sa zase v kostole večernými službami Božími.

Ak bol u Uhrov veľký poriadok, čo potom u Jankovičov! Tam to išlo všetko ako po šnúre. Mládež i deti sa do vôle naspievali. Stoly boli v zelenom, v humne. Pán učiteľ mal peknú reč, aj pán Uličný, družba — Miško Uher prednášal krásnu báseň a potom, čo medzitým mládež i deti hrali sa rozličné hry, sedeli starší po skupinkách a všade sa našiel niekto, čo nejaké zaujímavé veci rozprával. Ženích s nevestou prechádzali od jednej skupiny ku druhej, ženy si rozprávali aké to bolo pekné, keď mladý ženích z kostola viedol svoju nevestu cez ovenčený prah rodičovského domu, kde s radostným plačom vítali ju babička, aj jeho krstná mať. Ako by neplakali, veď vítali Marienkinu dcéru v svojom dome a v svojom rode.

Mladé ženy zase spomínali, akú krásnu výbavu vystrojila Skalová svojej krstnej dcére. Keď Dorka a Rášová spolu so Zvarovou otvorili truhlu, posiaľ na výške odloženú, a dali sa šaty i bielizeň vyberať, až nad tým množstvom zašli oči! Obzvlášť, keď v jemnej plachetke zakrútené našli svadobné šaty a v krabici veniec a stužky. Až si poplakali nad láskou dobrej krstnej matky, ktorá až do najmenšej maličkosti namáhala sa nahradiť dcére matku. Nič nemusel Jankovič kupovať, všetko mala hotové. Zato bola z nej taká pekná nevesta, že jej ľahko páru nenájdeš. No, áno, odkedy Zorovce stoja, nebolo takej svadby ako bola tá, keď Jankovič-samotár vydával jediné, neskoro nájdené dieťa a Uhrovci ženili svojho syna Števka. Všetci chudobní v dedine i v kopaniciach dostali výslužku, a zbierka na veci Božieho kráľovstva netak bola bohatá! Pán H., ktorý bol tiež medzi Uhrovie hosťami, musel svoju kapsu, plnú pekných kníh a spisov otvoriť, a hodne sa mu vyprázdnila. A bárs sa tá svadba skončila za jeden deň, dlho, dlho budú ľudia hovoriť: „Viete, to bolo vtedy, keď sa vydávala Hanička Jankovičová!“