ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tichý večer zapadal nad svetom. U Srniankov po usilovnej celodennej práci skončili večeru i domácu pobožnosť, a sedeli ešte ponorení do rozjímania o Božích pravdách. Čítali boli päťdesiaty prvý žalm.

„Keď si pomyslím na tie svoje neprávosti,“ smutne vraví Srnianek, „ani len neviem ako Boha chváliť, že aj vy, mamička, aj ty, Cilka, ste mi ich tak odpustili, ako tá večná Božia láska. A že už neplatí o mne: „Neprávosti naše položil si pred seba“ (Ž 90, 8), pretože ich krv môjho Spasiteľa obmyla navždy.“

„Neležali tam len tie tvoje, syn môj,“ vzala matka synovu ruku.

„Máte pravdu, mamička,“ ohlásila sa nevesta, „i tie naše tam ležali a svätý Boh nám všetkým odpustil.“ Vstala mladá žena od stola, chcela odniesť riady, voľnú ruku na chvíľu položila mužovi na plece. Pozerala sa mu do očí s láskou a on na ňu vďačne, ach, tak vďačne!

„Poď, Cilka, veď potom umyješ, chcem vám niečo povedať.“

O chvíľu — keď utrela stôl a svokre podala žiadané perie — sedela už mladá Srnianková vedľa muža. Kto by ich tak spolu videl, nikdy by neuveril, akí to boli ľudia ešte len nedávno. S navráteným zdravím skvitla znovu zvädnutá krása Cilky Srniankovej. Srnianek bol dnes trochu síce prešedivený, ale ináč statný muž, na ktorého s radosťou sa možno pozrieť. Ach, pekné boli tie výsledky Božieho milosrdenstva a ľudskej lásky.

„Martišovci mi písali,“ začal obuvník, „že už majú konečne majetok prenesený na svoje meno. Do Vianoc ešte vždy nevedeli iste, či im to tí páni nevezmú, a tak nemohli ani prestavovať, ani opravovať. Stavania že však majú dosť, len veľmi spustnuté. Píše, že potrebujú nejakých statočných bírešov.^[96] Plat sľubujú pekný, práca že je to tam oproti tej našej tu ihračka, každý bíreš môže si chovať hydinu i prasatá. Pri sporovlivosti ľahko niečo odloží a trafí sa mu pomaly niečo kúpiť. Dopytujú sa nás, že keď ja už nepijem, či by sme u nich neprijali službu. Mamička by nám vraj dobre pomáhala po dome; v zime žeby som ja aj remeslo mohol robiť, aj keď prší a nedá sa ísť do poľa. Premýšľal som o tom, či to nie je od Boha, ak by mi tak dal na ten spôsob možnosť zhospodáriť i tebe, Cilka, i vám, mamička, to čo som premrhal. Išli by sme ta len na niekoľko rokov. Nekupoval by som ja tam zem, každý odložený halier vložil by som si tu do zeme, aby sme sa mali potom k čomu vrátiť. Dom by sme dali do prenájmu, aj tu trochu poľa. Z toho by sa vyplatila daň a čo by som tam za vašej pomoci vyrobil, to by nám zostalo. No tak, čo vy nato poviete?“

„Rob, syn môj, ako za najlepšie uznáš, ja pôjdem s tebou kamkoľvek a chcem ti pomáhať kým vládzem,“ chvejúcim sa hlasom odvetila matka a slzy skanuli po vráskami pokrytom priskoro zostarnutom líci.

Mladá Srnianková vyložila ruky na stôl, hlavu na ne a mlčala.

„Cilka,“ sklonil sa muž k nej, „ty prečo nič nehovoríš?“

„Ach, keď som sa veľmi naľakala!“

„Naľakala?“ zavolali oba. „Čoho?“

„Mamička, a vy neviete, čoho?“ Tvár mladej ženy bola bledá ako smrť. Pritisla si zalomené ruky na čelo, pritom sa tak rozhliadla po izbe, ako keď sa človek lúči so všetkým, čo mu milé.

„Cilka, ty sa bojíš, že ja zas upadnem do toho hriechu!“ porozumel obuvník.

„A vieš to iste, že sa tak nestane? Žili sme bez Boha, bez Krista, bez Jeho Slova, neposlúchali sme oba ani Pána Boha, ani rodičov. Áno, žili sme ako Satanovi otroci v pekle. Utekajúc od teba v to ráno, rozkrvavená, zbitá, akoby ma psi boli trhali, z pekla som utiekla. A či vo dne, či v noci, vždy som videla to pusté, vyrabované, špinavé peklo a triasla som sa pri myšlienke, že by som mala ešte kedy prekročiť tieto prahy. A keď ste ma priviezli naspäť do takej čistoty a krásy, akú nám pripravila ľudská láska, zdalo sa mi, že vstupujem do neba, že som predsa len zomrela. Ty si bol tu už nie ako divá zver, ale ani nie ako ten, kvôli nemu som hrešievala a štvrté prikázanie prestupovala, ale ako nový, dobrý človek. Bála som sa, že je to len sen, a že sa zase zobudím v pekle. Každý deň, každú noc, ktoré som smela stráviť v tom nebi, keď sa ono nestrácalo, na kolenách pred Pánom Ježišom som i začínala i končila. A teraz mám z toho neba von… A prečo? Aby sme prikúpili zeme? Počuli ste rozprávať Horáčku, keď si prišla navštíviť rodičov. Chválila sa, je pravda, koľko majú zeme, ale bývať, že bývajú len ako v cigánskej búde a ani piatku, ani sviatku. Kostola niet naširoko, naďaleko, ale krčmu že už majú. A keď Uhrovie babička im hovorili, že si aspoň sami každé ráno môžu zaspievať a prečítať zo Svätého písma a pomodliť sa, spľasla rukami, že kde by na to vzali čas? To vraj nie je, ako tu u nás. Tam, ak chce človek, aby mu robota nad hlavu nenarástla, že si netak musí privstať. Bíreši by nám postávali, nech s nimi nerobíme a platy im veľké musíme dať. A ty chceš, aby sme išli do takého otroctva? Ani piatok, ani sviatok? Naši sa tu budú schádzať okolo Slova Božieho a my tam na takej púšti a všetci traja ešte takí slabí ako malé deti. Ja za seba neručím, ani vy za seba nemôžete ručiť, že zotrváte pri Pánovi Ježišovi. „Čo prospeje človeku, keby celý svet získal a svojej duši škodu učinil?“ (Mt 16, 26). Ak chcete ísť, choďte, brániť vám nemôžem, ale ja s vami dobrovoľne do pekla nepôjdem. Viete iste, že nás to tam Pán Ježiš posiela? Však Jeho vôľa je, aby sme najprv hľadali Kráľovstvo Božie. Týmto by sme ho istotne nehľadali. Keby tu panoval hlad, alebo vonkoncom nemali by sme sa čoho chytiť, vtedy áno, musí človek za chlebom, aby si živobytie zahľadal, ale takto? Načo by som kam chodila? Pán Boh mi dá, že si každý deň nájdem prácu a vyživím sa. A zeme? Koľko mi jej konečne bude treba, tú siahu^[97] mi ľudia dajú.“ Mladá žena vravela najprv s horkosťou, potom smutno, jej hlasom chvela sa odhodlanosť duše, ktorá sa za žiadnu cenu nechce pustiť po klzkej ceste.

„Ach, Cilka, a či ty myslíš, že by som ja bez teba išiel?“ polo skríkol Srnianek. „A ako si to ty predstavuješ? Veď mne nejde o to, aby som ja mal, ale aby som tebe a mamičke usilovnou prácou získal naspäť to, čo som premrhal, aby ma tak svedomie netlačilo.“

„Mne nie je ľúto za tým, čo bolo, a nie je. Mám ja väčší poklad ako ten, čo sa stratil, keď ťa vidím zachráneného. Nepočul si odo mňa, ani nepočuješ o tej veci; a keby si raz tie hriechy nechal tam, kam ich Pán Boh za svoj chrbát zahodil, už by ťa netlačili. Ale to ti musím povedať: Dala som sa ti odviesť od môjho dobrého tatíčka, lebo som ťa milovala viacej ako jeho. Keby si ma však chcel ta odviesť, kde by som mohla Pána Ježiša utratiť, ta s tebou nepôjdem. Jeho milujem viac ako teba, a za žiadnu cenu nechcem stratiť svoju dušu.“

„Cilka moja,“ ohlásila sa nesmelo stará Srnianková, „veď by sme nemuseli žiť bez Božieho slova. Kto by nám prekazil, aby sme s ním nezačínali deň a noc?“

„Robota by nám prekazila a gazdovia. Keď oni tak bývajú ako bývajú. Aké izby potom majú ich bíreši! Snáď musia byť aj dve rodiny pohromade. Ešte sme jakživ nebývali s ľuďmi, čo o Pánu Bohu nechcú počuť. Oni budú snáď líhajúc, vstávajúc zlorečiť, vadiť sa, nadávať jeden druhému a my v tej istej izbe dáme sa spievať, čítať, modliť? Keby to bol ujček Jankovič, alebo babička Šimonová, nepoviem, tí by si snáď ľudí naklonili k Božiemu slovu, ale my sme ešte nie takí kresťania, ako sú oni.“

V izbietke stíchlo. Srnianek sedel s hlavou sklonenou do oboch rúk, lakte opreté o kolená. Bol on od prírody človek tvrdohlavý, čo si raz vzal pred seba, to sa muselo stať. Aj keď sa niekedy radil, čo sa často nestávalo, nakoniec vykonal vždy len, čo sám chcel. Dobre ho jeho žena znala, preto jej ani nenapadlo prehováraním a prosbami odvrátiť ho od jeho úmyslu. Keď videla, že mu to matka už ide urobiť po vôli, hoci jej srdce plače, že by na starosť mala ísť cudzie prahy otĺkať, tak rozhodne prehlásila, že s nimi nepôjde. Také dač od nej nečakal. Ak kedy bola na neho dobrá a preukazovala mu úprimnú lásku, tak to bolo teraz, keď — ako povedala — žili v nebi. Zrazu muž vstal a bez slova vyšiel z izby. O pár minút stál už v Jankovičovie maštali so susedom a prosil ho, že sa chce niečo s ním poradiť. Vošiel do izby. Srnianek povedal susedovi svoj úmysel; všetko mu vyložil, ako si predstavuje uskutočnenie svojho odhodlania. Pritom nezamlčal ani jediné Cilkino slovo. Dobre ich znal, hlboko sa mu vryli do srdca. No, ako ich tak susedovi opakoval, ani čoby rástli, tak sa pred neho stavali v celej svojej pravde.

„Prosím vás, rozsúďte nás, či má pravdu ona, alebo ja. Chcem pre ňu, aj pre, matku len to najlepšie. Tu sa nikdy nezmôžeme, remeslo ma nevyživí, zostaneme vždy len nádenníkmi.“

„Ja vám verím, Srnianek, že chcete dobre, lenže našimi dobrými úmyslami je často cesta do pekla dláždená. Odhodlanie vašej ženy neodísť pred Božím slovom na púšť kvôli zemskej mamone, je správne. Peter si trúfal, že zostane pri Pánovi Ježišovi. Proti Majstrovej vôli išiel za Ním až do Kaifášovho domu. No nemal síl, a tak si ho Satan vzal na riečicu a začal preosievať, nuž tak prepadol. Cilka dobre robí, že sa tej riečici chce vyhnúť, aby tiež Pána nezaprela. Vy ste milosťou Božou zachránený bývalý opilec a mrhač. Máte vy už silu nedať sa strhnúť naspäť v každodennom styku s podobnými ľuďmi? Všakver nie! A čo vlastne chcete? Pozrime sa na to bližšie. Tu máte svoj domček a pekný domov, ste človek schopný vykonávať akúkoľvek prácu, vaša žena je usilovná, matka tiež, ste svojím pánom, slobodným občanom. Okrem toho, čo ste kedysi boli učňom a za ten krátky čas pri vojsku — než vás matka ako vdova vymohla — nikdy ste ešte neslúžili a neposlúchali, a teraz sa stanete bírešom, vaša žena slúžkou. Budete vedieť zostať poddaný, krotký, aj keď uvidíte všelijakú nemúdrosť, ktorej sa dopúšťajú naši kolonisti? Vaša Cilka už je zase pekná ako obrázok, v dedine sa nikto neopováži neslušne sa k nej priblížiť. Bírešova žena nemá tej vážnosti a viete, že je mnoho nemravných, špinavých mužov na svete. Dokážete to, aby ste sa s tým, ktorý by si aj len žart s ňou dovolil, nepobili? Ľudia, keď žijú len pre túto hrudu a vŕtajú sa v nej ako červíky — žijúc bez Slova Božieho, bez modlitby — ak majú hojnosť telesného pokrmu, chovajú v sebe všetko to, čo človeka činí podobného zvieratám a znižuje ich časom pod to zviera. Nedávno som dostal list od kamaráta z vojny. Obidvaja sme v Rusku poznali seba i Pána Ježiša. Je Slovák, chcel sa tiež v republike zakúpiť. Išiel po tých kolóniách^[98] navštíviť svojich krajanov. Tí doma patrili do kresťanských zhromaždení a kráľovstvo Božie pekne šírili. Nazdal sa, že ich aj tu nájde ako soľ a svetlo slúžiť spolukolonistom.^[99] No našiel soľ zmarenú, svetlá, ak nie vyhasnuté, tak pod nádobami, a ani jednu dušu, ktorú by boli získali Kristu. Majú mnoho zeme, je pravda, zveľadili svoje majetky, no čo im to prospeje, keď bez Boha umierajú? Tak sa stane i vám, sused, ak tento návrh prehlásite za Božiu vôľu, kým je on ničím iným, iba pokušením.“

„Nie, pán Jankovič, tak sa mne nestane,“ vzpriamil sa obuvník. „Vidím už jasno; aj Cilka, aj vy máte pravdu. To, čo ste vy mi pred oči postavili, nikdy by som nezniesol. Radšej chcem žiť ako chudobný nádenník v nebi, ako to Cilka nazvala, než by som sa mal stať statkárom a stratiť pritom dušu. Ďakujem vám.“

„Počkajte, sused,“ zastavil Jankovič odchádzajúceho. „Mám aj ja pre vás návrh. Nie síce taký skvelý, ako sa vám zdal ten Martišovie. Sadnime si na chvíľku.“

Ba, čo to Srnianek počul? Dal mu Jankovič návrh, aby si vzal na starosť ohradenie jeho rolí. Koľko dní bude na tom pracovať v horách, pri dreve a dovezení a potom na poli, bude sa mu platiť — koľko si denne požiada — no nie peniazmi. Jankovič bol ochotný vypustiť mu v dnešnej cene roľu, ktorá kedysi patrila Cilkiným rodičom, a ktorú jeho matka bola od nich odkúpila. Chcel mu tak umožniť, aby si ju odrobil. „Roľa je zasiata, a keďže verím, že bude vaša, tak vám ju už tohoto roku prenechám; len osivo mi v jeseni vrátite.“

Ach, bolože u Srniankov ten večer radosti! Cilka dobehla k susedom poďakovať sa, gazdu nezastihla. Tak všetko to požehnanie vysypala na zadivenú Haničku, ktorá sa netak s ňou tešila, že nemusí zo svojho domu.

„Teraz by ste odišli, keď nám Pán Ježiš pána farára obrátil? A my v tom dome Božom budeme počúvať samé Božie pravdy? Tatíčko môj povedal, že my, veriaci, musíme teraz okolo pána farára stáť ako hradby, aj modlitbou, aj životom, lebo že sa ani jeden služobník Boží neobíde bez protivenstva.“

„Na to veru nikto ani nepomyslí, čo Jankovičovi napadne,“ divili sa Zorovčania. „Že vraj role ohradiť! Drevo však mal v horách dávno kúpené, ale ten drôt toľký čo bude stáť a robota, a tú daromnú lúku za jarkom kúpil, len aby mal pozemok zaokrúhlený.“

„Niet sa čo diviť,“ hovorili druhí. „Keď prišiel z Ameriky, pekné štepy bol nasadil na lúku pod brehom, už je z nich tam celý háj. Ale čo zakvitnú, ovocia z neho ešte nejedol. Vždy mu to chasa^[100] pokradne, ba ešte aj haluze poláme. Potom sa mu tam už nikto nedostane. Aj seno v stodôlke bude mať na pokoji, aj husi mu nespasú a do žita neprídu, len keby preleteli.“

„No, áno, má to svoje dobré stránky ale ten náklad, ten náklad!“

„No, nestarajme sa, či neviete, že komu Pán Boh, tomu všetci svätí?“

Ani sa svet nenazdal, bolo po fašiangu. Kto sa mal oženiť a vydať, už to bolo hotové, prišiel pôst. Zorovčania vtedy, práve tak ako cez advent, každé ráno navštevovali kostol. Tým akosi hľadeli napraviť, že počas celého roku nechali sa zastupovať len žobrákom, dvoma-troma babkami a mendíkom. Toľkí, ale aj tak vytrvanlivo ako tohoto roku, nikdy ešte nechodievali. Veď vraj, ako hovorili, bolo to celé ináč dnes v tom chráme Božom ako predtým.

*

Odkedy pán farár pochoval starého Bienika, akoby sám seba tam k nemu bol položil, a na jeho mieste stál tu nejaký nový človek. To cítili ľudia po nedeliach, cítili to obzvlášť ráno, pri tých pôstnych výkladoch, badali to i konfirmandi na vyučovaní. Ako čo by nebolo dosť práce mladému farárovi v Zorovciach, začal v nedeľu odpoludnia chodiť po fíliách a odbavoval tam ľuďom odpoludňajšie služby Božie; raz v jednej, raz v druhej dedinke. Tie v Zoroviach preložil si na večer. V týždni, keď boli susedia zídení u Jankovičov, prichádzal medzi nich, no len počúvať.

„Idem si odpočinúť medzi vás,“ hovorieval, a len čo sa niekedy na požiadanie nakoniec pomodlil. Žiadal učiteľa, aby z tých pekných slovenských pesničiek nacvičil deti spievať. Potom po nedeliach večer na východ vždy tie deti niektorú spievali. Netak sa to krásne nieslo tým domom Božím!

Tak míňal sa pôst a veru, že si ani nevedel, kde ten čas uletel, len už tu bol Veľký piatok a bol koniec marca. Prišla jar, a zorovská mládež spievala novú pieseň; veď sa jej už taký pekný veniec združil vôkol Haničky Jankovičovej a Števka Uhrovie. Hneď si počul tam alebo tam nôtiť:

A na poli oráči spievali, len sa tak ozývalo, obzvlášť tam, kde bolo vidieť biele volky Jožka Uhrovie:

A práčky na Váhu veselo nôtili, tak sa im tá nôta ako ten Váh vlnila:

A ozvena od skál odpovedala jasavo:

Svitol Veľký piatok a zo svojej každodennej skororannej prechádzky vracal sa mladý farár. Znal on tú pieseň, pár ráz už ju bol počul, no teraz, v tej svätej tíšine veľkého dňa, akoby ju celý svet okolo neho spieval. Kráčal predtým popri divo letiacom Váhu, zamieril šikmo po chodníčku k okrúhline, kde rameno rieky, Važina zvanej, poberalo sa kúsok medzi poliami; a akoby končilo vo výmole, zatiahnutom drôteným plotom do Jankovičovie majetku. Bola to tu roľa zvaná Olšiny, čo Jankovič kúpil poslednú. Kus jej tvoril ten výmoľ posiaty agátmi a divo rastúcimi krami divých ruží. Pri vode tvorili malý hájik staré vysoké jelše a vŕby, posiate teraz vonne kvitnúcimi „kočičkami“,^[101] na ktorých kŕdle včiel hrali svoje skladby. Plot zvonku nebol ešte zavretý, bo nebol cele hotový a mladý farár chodil týmto chodníkom rád, lebo sa nemusel umazať. Jankovičovie role mali prostriedkom peknú cestu a pri nej tvrdý, trávnatý chodník. Nejednu chvíľu presedel už mladý farár medzi jelšami, na prirodzenom skalnom sedadle s knihou v ruke. Keď potom vracajúc sa domov kráčal popri usilovných robotníkoch, ktorí robili plot, vždy sa pri nich chvíľu zastavil. Oni ho obyčajne sprevádzali domov. Bol to Srnianek, Zvara a iní od Jankovičov, a tí z pôstnych ranných služieb Božích nevystali. Dnes si tu chcel mladý kňaz posedieť dlhšie; mal do deviatej čas. Keď vybehol vysekanými schodíkmi na neveľkú skalu, oprel sa o rozkonárenú zakvitnutú vŕbu, ktorá sa tam dole od kamarátok oddelila a až sem vyšplhala, hľadel po okolitom svete. Vidno bolo stadiaľto kus dolu Váhom, polia, lúky, vodu a za vodou lesnaté pohorie pokryté slnkom prežiarenými hmlami. Na trávniku pri nohách modrali sa rozváňajúce fialky, kdesi vysoko, letiac k slnku, spieval škovránok, nad hlavou mladého kňaza hrali sa slnkom zlátené včielky. Vetierkom zohýbané kočičky lichotivo hladili čelo nepokrytej mladej hlavy. Všetko spievalo pieseň Vzkriesenia, veď išla Veľká noc a vetry niesli i priniesli jar na krídlach, a zrazu ozval sa jeho ohlas v srdci. Po prvý raz v živote pocítil mladý farár, že je mladý duchom, i srdcom. Priskoro bola zaľahla na neho ťarcha života. Osirel, keď najviac by bol potreboval otcovskú pomoc. V školách, za tej starej éry, nemal ho kto zobúdzať k ideálom, ktoré mladosti dodávajú prelesť,^[102] veď na ňom temer od detinstva ležala ťarcha starostí. On nebol Maďar; s tými, čo ho vychovávali, ho nič vnútorne nespájalo. No nebol ani utajený Slovák ako jeho otec. Nebol ničím. Bohoslovie študoval tak ako skoro všetci jeho kolegovia — kvôli chlebu. Krista neznal, nemiloval, nemal teda ani náboženský ideál. Nemal ani nijakého koníčka, na ktorom by bol pre obveselenie mysli jazdil. Bol abstinent, nefajčiar. Keď bol v siedmej triede gymnázia, ochorel. Vtedy mu lekár poradil, aby sa zriekol pitia i fajčenia, ináč že zomrie. Nestal sa teda abstinentom z idey pomôcť ľuďom hynúcim v neresti opilstva, veď on vôbec ľud nemiloval, a už nie ľud slovenský. Jeho duši nerozumel, bo ju vôbec neznal. Nemajúc veľkých náruživostí, nikdy sa nedopustil veľkých pokleskov. O ňom tiež bolo možno povedať, že v ňom všetko driemalo, spalo; i srdce i duša i duch. Burcovanie z toho spánku v posledných mesiacoch bolo mu bremenom. No keď sa predsa len zobudil, tu zasvietil sa mu Kristus. Boží človek ožil v ňom. A ako tak teraz hľadel po tom jarnom svetle ucítil, že prišla jar i do jeho vlastného srdca, že zrodila sa mladosť a hlási sa k svojmu právu. Mimovoľne opakoval slohu piesne:

Zdalo sa mu zrazu, že ide čas lásky, a že sa začína v jeho srdci. Miloval zrazu tento poviestkovo krásny kraj, veď miloval Toho, ktorý ho stvoril a podnes udržuje. A keď pomyslel na obyvateľov tejto doliny cítil, že sú mu už drahí, že sú to jeho bratia a sestry. S radosťou hodlal im dnes zvestovať veľké spasenie, vykonané na Golgote, no cítil aj, že oni prídu s túžbou, aby ho počúvali. Predtým neraz myslel: „Načo žijem?“ Jedine povedomie, že živí svoju matku a pripravuje jej na zemi bezstarostný večer, zmierovalo ho so životom. Teraz vedel, že má veľkú úlohu pred sebou, že má komu, čomu žiť. Teraz mal v náručí Ježiša Krista spočívať, ako v ňom uvidel Bienika a tých, ktorí ho prebudili; no i seba samého.

„Dobré ráno, pán farár,“ zaznelo zrazu pod ním. Obzrel sa rýchlo. Po chodníčku, ktorým aj on prišiel, kráčala devuška, pre ktorú, tuším, tento ranný svet bol stvorený za rám. Niesla plný košíček fialkových kytičiek, sviatočne oblečená, aj keď ako v pôste, v tmavých farbách, sama bola najnežnejšou jarnou kvetinkou.

„Hanička, vy tu?“ užasol mladý farár. Mimovoľne podal ruku devuške, aby mohla po schodíkoch lepšie vystúpiť. „Taká usilovná gazdinka? Ako je to možné?“

„Včera som si všetko pripravila,“ vyhovárala úprimne, „a prosila som tetičku Zvarovú, aby dala našim raňajky; nič nezmeškám.“

„Išli ste si natrhať fialiek?“

„Aj to; tatíčko i babička Šimonová ich majú veľmi radi. No hlavne som chcela byť sama.“

„A prečo, Hanička?“ Mladý farár posadil sa na skalu, pokynul devuške vedľa, bolo tu dosť miesta aj pre troch; mohla si košíček položiť k sebe. Zatúžil, aby dačo rozprávala, veľmi rád počúval ten hlas ani zlatý zvonček a vravela vždy, ako keby rozprávala poviestku. Pozrela sa na neho veľkým detinským, nevinným pohľadom.

„Je Veľký piatok. Vtedy On, Pán Ježiš, bol celý deň tak sám. Učeníci Ho opustili, všetci odišli; sám bol pred Pilátom, sám na tej dlhej, bolestnej ceste, sám na kríži a sám v hrobe.“

Pokývol mlčky hlavou: „A potom zase oni boli takí sami, keď Jeho už nebolo nikde, nikde, ani na zemi, ani na nebi.“

„Zvláštna myšlienka, no, máte pravdu; ani na zemi, ani na nebi. A čo ste v tej samote rozmýšľali, Hanička?“

„Myslela som, že celá zem aj dnes nato spomína, že vody Váhu spievajú: „Umrel, umrel Boh, Spasiteľ náš.“ Dívala som sa tam z druhej strany na ten záružlím porastený výmoľ; akoby rozprával, že Baránok Boží, jeho Stvoriteľ, odpočíval raz po veľkom boji v čiernej zemi. Učila som sa pieseň, ktorá tak veľmi sem pristala a ktorú mi minulý týždeň poslal pán H.“

„Poznáte jej nápev? Tak prosím, spievajte a pomôžte tomu škovránkovi Jeho chváliť.“

„No áno, i Váh mi bude pomáhať; veď každé slovo tam je pravda.“ Devuška zopäla ruky do lona a jej nezabudnuteľne čistý májsky hlas niesol sa zádumčivo dolinou. Váh tú pieseň schytil a odnášal ju diaľ a diaľ.

„Raz, raz…“ odpovedala ozvena, keď devuška stíchla. V hlase i v zraku chveli sa jej slzy.

„To je krásna pieseň, Hanička, veľmi krásna,“ po chvíľke svätej tíšiny povravel mladý farár.

„Áno, no ja som myslela na druhú a zmýlila som sa,“ vyhovárala sa devuška.

„Tak i tú ešte zaspievate, pravda?“

„Zaspievam, no len tiež prvé dva verše, ostatné neviem a ony sa dnes ani nehodia.“

Keď devuška skončila, zdvihol mladý farár hlavu sklonenú do oboch dlaní. Obidvaja razom vstali. Ovládla ich zvláštna svätosť okamihu, akoby v ňom bezprostredne preleteli tisícročia späť. Akoby sa ocitli na Golgote, pod krížom, na ktorom za nich zomierajúci Baránok skláňal sa k nim a žehnal ich dušiam. Bez slova opustili krásne zátišie a mlčky poberali sa domov. Keď prešli z chodníka na cestu, vzal mladý farár devuškinu ruku do svojich. „Ďakujem vám, Hanička!“ Usmiala sa pekne a ospravedlňujúc sa, že sa už musí náhliť domov, unikala spred jeho očí. A zase po nej trávička vstávala, ako čo by ju prenášala tá jar vo svojom náručí.

Prídu dakedy v živote krásne chvíle, na ktoré nikdy nezabúdame. Pre mladého farára bola táto jednou z nich; on na ňu nezabudol.