ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej nieto nič nad takú krásnu pravú zimu, keď vrchy, doliny pokryli sa čerstvým snehom, okyt^[72] kryštálmi zasypal stromy a uprostred ligotavých hviezd prechádzajúci sa mesiačik tekutým striebrom polieva zem. V takej jasnej zimnej noci znáša sa nad svetom adventná zvesť, vyvolávajúc v srdci človeka storaké pohádky. Takáto noc čarom objímala Uhrovie Števka, vracajúceho sa konečne po týždňoch domov. Kráčal si tým zimným svetom sám a sám, zanechávajúc za sebou zasnežené dedinky, kde z malých chalúpok svietili malinké okná ako také ospalé detské oči, ktoré babička uspala poviestkou. Nuž, ako tak kráčal, hneď sa mu hruď šírila a zas úžila pocitom nového, nikdy nepoznaného blaha, veď to tu kráčal cele nový človek! Pred týždňami opúšťal rodný dom ako hriešnik zastavený nad priepasťou, no krvou Baránkovou s Bohom zmierený. Naspäť prichádzal ako syn, ktorému Ježiš Kristus zjavil Otca a tento Otec daroval mu Ducha Svätého a s ním nový, večný život. Sotva dva dni pracoval v K., dozvedel sa, že v L. rozširuje Slovo Božie pán H. Zašiel si ta za ním a pretože ten mal v K. prenajatú izbu, pozval si ho, aby sa presťahoval k nemu a odtiaľ pokračoval vo svojom krásnom povolaní nosiča svetla. „Nevediac prijali anjelov“ (Žid 13, 2), mohlo sa povedať aj tu. V mladom srdci bola dobre pripravená pôda pre spásne zvesti. Pri dverách stojaci a klopajúci Ježiš Kristus dal sa poznať a otvorili Mu. On vošiel a príbytok, predtým už vyčistený, áno, už aj vyzdobený, nezostal už ďalej prázdny. Splnilo sa pri mládencovi: „Ktoríkoľvek ho prijali, dal im moc byť synmi Božími“ (Jn 1, 12). Tie dva týždne, strávené večer za večerom v blízkosti skúseného verného kresťana — ktorý to, čo hlásal, veril i žil — položili netaký pevný základ budovy, ktorú staval Duch Svätý v mladom srdci. A tak odchod dobrého priateľa potom už neuškodil. Nebol už mládenec duchovne sám. Slovo Božie i návod, ako si ho čítať, mal. No tak čítal, modlil sa o svetlo, porozumieval, veril a poslúchal. Keď sa teraz ponáhľal domov, preberal v mysli prežité týždne a sprítomňoval si mimovoľne aj posledné udalosti v rodičovskom dome. Veď bola noc, zase noc, ako aj vtedy. Už nemyslel, že to tam pri tej studni prišlo vtedy na neho ako zlý vietor. V minulých týždňoch zistil, že sa to dostávalo na povrch najmä pri vojsku, keď videl nemravnosť svojich kamarátov. On nechcel byť lumpom, nebol ani pijan, ani kartár. Mal túžbu, áno ctižiadosť, dopracovať sa k niečomu lepšiemu, tak sa ani nezaplietol so ženami, Jitka bola prvá, ktorá ho priťahovala, no ani s ňou nezačínal nejaké pletky, veď sa chcel oženiť s poriadnou dievčinou. Neraz musel zvíťaziť nad sebou, keď boli chvíľu sami. Pravda, každá hodina v jej blízkosti strávená zobúdzala v ňom všetko to, čo cítil tam pri studni a čo dnes považoval za nečisté. Mnoho, mnoho ráz za tie roky — ani o tom neznajúc — ho Svätý Boh vnútorne varoval a zachránil pred bahnom. A tak všetko to, čo cítieval, všetky tie žiadosti a zlé túžby, vyvrcholilo v onú noc. Ach, aká pravdivá bola pieseň, ktorú sa naučil od pána H!

Mimovoľne mládenec postál a temer naľakano rozhliadol sa po tom krásnom svete, no, oči mu zažiarili, v mysli zazvučalo: „Ak budú vaše hriechy ako červec dvakrát sfarbený, ako sneh zbelejú!“ (Iz 1, 18). On ma umyl svojou krvou, som Jeho a čistý! Z diaľky vidno už vežu zorovského kostola, dedina spí, v oknách nikde sa nesvieti, jeho nik nečaká. Keby ešte pokračovala tá choroba, svietili by aspoň pri chorých. Sláva Bohu, že už prestala, a že z jeho milých neochorel nikto, len Jožko, no iba na dva dni a Rášo na týždeň.

Mladíkovou tvárou preletela žiara slastnej rozpomienky. Predstavila sa mu pred oči zrazu Hanička, ktorá že sa vraj všade tam objavila, kde Pán Ježiš chcel ľuďom pomôcť. K nej sa tá choroba nesmela priblížiť! Až ju uvidí, jedine jej bude môcť povedať všetko, čo sa s ním a v ňom stalo. Ona ho porozumie. Hľa, už vidno faru, ba, či sa už vrátil pán farár Morháč? Toho tá choroba netak zobrala, keď musel až do Dalmácie na zotavenie! Dobre len, že tam má rodinu. Snáď mu nezostanú na pľúcach následky, keď hneď mohol odísť do teplejšieho kraja. Dobre, že nezomrel, lebo hoci je farárom, Boží život nemá, tak ako ani ja. Je mladý, keby si ho tiež Syn Boží našiel, to by bola potom radosť, ísť do toho chrámu Božieho. Koľko by mohol Pán skrze neho potom vykonať! Dnes je ešte len služobníkom cirkvi, potom by sa stal služobníkom Ježiša Krista. Mladík postál, pomodlil sa za mladého kňaza, no, sotva zrýchlil krok, prišla mu prekážka. Na ceste stojí auto. Šofér Slánsky, bývalý Števkov spolužiak, čosi opravujúc, chodí okolo neho.

„To si ty, Edo?“

„Ale ja, Števko, kde sa tu berieš?“ podali si ruky.

„Vraciam sa z práce.“

„Vari si mlátil až doteraz?“

„Tri dni sme ešte rezali drevo, no, už je koniec. Stroj mi zajtra dovezú, mne sa nechcelo čakať.“

„Pravda, ženích! Kedy ma pozveš na svadbu? Neustupuj, myslíš, že nik nevie o návšteve krásnej Jitky v Zorovciach? Stretol som ich, keď sa viezli na železnicu. Tak kedy bude svadba?“

„Moja s Jitkou nikdy,“ vážne odvráva mladík. „Prišla sa podívať, a pretože ani rodičom, ani jej naše pomery nevyhovujú, nuž tak k zasnúbeniu neprišlo.“

„A to mi hovoríš tak ľahostajne? Takú partiu si nechal ujsť? Načo si jej dovolil sem prísť? Či si sa nemohol usadiť niekde v meste, alebo mal si si ju nahovoriť hneď v Prahe, veď starí by sa ti o nejaké to miesto už boli postarali. Ale necháš ich prísť sem, do tohto zastrčeného kúta. Však všetka česť tvojim starým i celej vašej rodine. No oni sú predsa len slovenskí sedliaci; ešte keby to boli Českí alebo moravskí veľkoroľníci. U nás sú to len domkári, čo majú také dvory, ako je ten váš.“

„Pre nás je naša chalúpka dosť veľká,“ vetí mladík zaplašujúc mračno z čela. „Ani vaši sedliaci sa viacej nemôžu najesť ako my, a čím viacej poľa majú, tým viacej práce majú. Keď poplatia dane, žijú tiež len z toho, čo im zostane, tak ako aj my. No, Edo, ty sa ďalej povezieš a ja musím pešo; tak šťastnú cestu!“

„Veru to, veď idem cez Zorovce a som už hotový; sadni, odveziem ťa.“

„Nestojí temer za to, ten kúsok, ale aby som nepohŕdol, prijmem. Vozil si dakam panstvo?“

„Bol som na železnici pre nich, ale neprišli. A po tom čerstvom snehu sa to lepí.“

„Počuj, Števko,“ začal kamarát znovu, keď sa už viezli, schválne zmierňujúc tempo, „tebe tuším naozaj nie je ľúto tej partie, či sa len tak tváriš?“

„Uváž, Edo, sám hovoríš, že len tak by ma nebola minula, keby sa mi jej rodičia boli postarali o miesto a keby som jej bol zabránil prísť do Zoroviec. To by tedy znamenalo, že by som sa pre ženu navždy bol musel rozlúčiť so všetkými z rodiny. Zo mňa sa pri najlepšej vôli mohol stať len jednoduchý strojník v nejakom mlyne, alebo v menšej továrni, alebo železničiar. To všetko je pre Jitku málo, a mňa by neuspokojilo byť mužom ženy, ktorá by ma vlastne živila. Takto, keď sme sa pekne v pokoji rozišli, ona podá ruku sebe primeranému mužovi, a ja zostanem tým, čím som a slobodným človekom.“

„Vari len nechceš zostať tu v tej dedine a zosedliačtiť?“

„Ba, pravdaže chcem. Mám kde bývať, na čom siať a žať. Mám svoje remeslo — len teraz som videl, ako dobre je, keď zostanem pri svojom. Pretože nestrojím sa ešte ženiť, netreba mi peňazí do začiatku, môžem si najprv zaplatiť mláťačku, a čo som práve vymlátil, dám do spoločného hospodárstva. Z peňazí sa zašatím, zaobujem a som úplne bez starostí.“

„Ba, kde si naraz nabral taký rozum? Škoda, že sme už hneď v Zorovciach.“

„Prídi ma, navštíviť Edo, chodíš neraz s prázdnym okolo; neverím, že by sa ti u nás neľúbilo.“

„Prídem hneď zajtra poobede, až pôjdem znovu oproti.“ Auto zastalo, priatelia podali si ruky, a o chvíľočku zaklopal Števko na okno. Radostným štekotom verného kamaráta opovedaný, ocitol sa čo nevidieť v teplej bratovej izbe.

„Nedarmo som ja tušila,“ spľasla Dorka rukami.

„Veď ona ťa čakala, aj periny prevetrala, aj izbu zohriala,“ tešil sa Jožko.

„Ďakujem pekne, Dorka, idem si hneď ľahnúť, nikoho, prosím, nebuďte.“

„A večeru? Čo, pôjdeš spať o hlade?“

„Večeral som cestou, hlad nemám, túžim len po odpočinku.“

Števko už dávno dobre spal, keď sa mladí manželia ešte o ňom rozprávali. Nedala im spať radosť, že je už doma a prišiel taký zdravý a veselý. „Už ani za ňou neželie,“ potešovala sa mladá žienka.

„A už bude celý náš, neodíde nás,“ dokladal muž.

Na druhý deň bolo netak plno radosti v dome, čochvíľa i u susedov, že Uhrovie Števko sa vrátil; a boli tomu všetci radi.

*

Nedarmo povstali dediny z rodín; sú vlastne stále len rodiny. Kde-tu sa k tým rodinám pripojí cudzí človek a potom, buďto zdomácnie, alebo zostane cudzí. Alebo sa zleje s celkom, alebo sa od neho odtiahne a dostane prezývku. Jediný dom, kde sa to najlepšie vidí, je fara. Oslovenie, ktoré donedávna dedinčania dávali svojmu farárovi a jeho žene, „pán otec, pani matka“, už vymizlo, zostal len titul „pán farár“. Ani farárovo priezvisko každý nevie. Načo aj, veď farár v dedine je iba jeden a kde sú katolíci aj evanjelici, dvaja. Obaja stoja nad ostatným obyvateľstvom tak v živote, ako v kostole, kde na kancli stojí kazateľ a dole sedí zástup. Veľké sa na to vyžaduje umenie, aby ten povýšený muž splynul s celkom — umenie veľkej lásky. Ono je vzácne. Hoci farár, konajúc administratívnu prácu, skoro všetkých svojich cirkevníkov vidí počas roku v svojej kancelárii, zná ich menovite, vie, kedy mali v dome radosť, alebo žalosť, zná ich majetkové pomery podľa cirkevnej dane. Ak je z neho „politik“, zná, koľkí majú právo hlasovať. Popri tom sa tu a tam dozvie, kto z nich je opilec alebo nejaký roztopašník. V podstate však ten ľud nezná, bo nezná ho doma, nezná, čo ho bolí, tlačí, za čím túži, za čím sa ženie. Úplne pokojne oslovuje zástup po nedeliach „nábožné kresťanské zhromaždenie“, hoci nezná, či kto z nich na toto oslovenie má právo. Kresťan je Kristov človek, ktorý Krista prijal od Otca ako svoju spásu, a dobrovoľne oddal sa Tomu, ktorý si ho kúpil svojou krvou na Golgote. Farár v pohrebnej reči opisuje verného manžela, dobrého otca, a to zomrel človek, ktorý i ženu i deti trýznil alebo úplne zanedbal. Opisuje zármutok vdovy a ona si právom konečne vydýchla. Alebo reční, ako verne doopatrovali si dietky rodičov, a ony ich nechali žiť a hniť neraz bez pokrmov. Tu a tam naskytne sa mladý idealista, ktorý — zvolený za farára — prinesie veľké úmysly poskytnúť niečo tomu ľudu. Že ho však v školách neučili, z ktorého konca by si to mal začať, a že mu administratívna práca zaberá všetok čas, pomaly ideály vyhasnú, sny vyblednú a človek stáva sa strojom svojich povinností. Či to div, že potom nie je šťastný, nie je uspokojený, keď nikomu nepomôže, nikoho nepozdvihne?

Niečo z týchto myšlienok kolovalo v hlave farára Morháča v tej krásnej zimnej noci, keď cestou z Dalmácie príliš unavený a rozrušený nemohol a nemohol zaspať. „Načo som ja tu vlastne?“ myslel. „Keď chorobou zmorený, ktorú som si v povinnosti pritiahol, musel som odísť na juh, nikto za mnou neželel, a keď som sa včera vrátil, okrem úradných osôb, inšpektora, učiteľa a kostolníka, ma nikto nevítal. Som im úplne cudzí, tak ako oni mne, hoci už mesiace medzi nimi pracujem a jednohlasne si ma zvolili. No, veď ani za mojím predchodcom neželeli, hoci tu žil desať rokov a netak hľadel im slúžiť. Snáď keby som sa lepšie osobne s nimi zoznámil. Je zima, majú viac času, sprobujem ich navštevovať po domoch. Začnem tým samotárom Jankovičom, veď sa musím poďakovať; že vtedy pustil ku mne svoju dcéru, keď so mnou bolo zle. I jej musím poďakovať; dvoch nás opatrovala v tej strašnej noci a musím sa aj tú pieseň naučiť. Čo som si natrápil pamäť! Nič z nej neviem, len ten koniec:

Zásadne som abstinent; podľa toho, čo rozprával doktor, ako sa Jankovič o Srnianka a jeho ženu staral, je ním tiež. Majúc dobrý úmysel, posiaľ som v tej veci nič nevykonal. Učiteľ kvôli prezidentovmu príkladu ma pri deťoch už predišiel, musím konečne prikročiť k dielu.

S tým úmyslom podarilo sa mladému farárovi zaspať.

*

Prvé, čo Dorka Števkovi zvestovala bolo, že si zariadili priadky, a že sa na ne schádzajú u babičky Šimonovej. Hanička vraj každý deň prinesie novú pesničku, ktorú sa učia, alebo im číta z knižiek kúpených od pána H. Ani len neznajú, kde sa ten večer podel.

„A ste tam len samé ženy?“

„Čoby,“ horlivo odpovedala mladá žienka, „naši chlapi pletú zo slamy lubečky^[73] a okrúhle rohožky pred dvere. Jožko ich už má napletených hromadu. Ujček Rášo s tatíčkom robia vretená, vo dne im ich strúha ujec Zázvora. Prídeš medzi nás?“

„Pravdaže, len čo mám robiť ja, keď nič také neviem?“

„Budeš nám čítať; zameníš Haničku, aj tak želela, že málo napradie.“

„A vie priasť?“

„Hanička? Čo by ti tá nevedela! Veru ju Skalová tak naučila, či na vretene, či na kolovrate, také nite, milá vec, tenunké a rovné, že sa musím pred ňou hanbiť. Nedarmo hovorieva, že Pán Ježiš je s ňou; On jej vo všetkom pomáha. No, však aj nám.“

„Aj tebe, Dorka? Máš Ho už v srdci?“

„Mám, chvála Bohu; no, pravda, aj ty, Števko?“ polo s nádejou pozrela Dorka na mládenca.

„Aj ja! Či som rád, že si dobre rozumieme! A Jožko?“

„On Ho ešte len hľadá. Hovor s ním, prosím ťa, lebo sa bojím, že on ešte len kvôli mne ide za Ním, keď ma má rád a vie, že si veľmi žiadam, aby išiel. A to potom nie je z celého srdca!“

Mladík sľúbil a ide sa vraj podívať, čo robia susedia, či žije ešte Pejko Rášov a pozdraviť babičku Šimonovú. Pochodil mladík po susedoch, všade sa mu potešili. Jankovičovcov si nechal naposledy, a tam sa zabavil najdlhšie. Hospodár nebol doma, Hanička zvíjala pradená na motáku, pomohol jej a pritom sa rozprávali. Netešil sa darmo, devuška ho rozumela, ona sa s ním veľmi radovala. Rozprávala mu zas svoje skúsenosti, ako sa naučila veriť, že Pán Ježiš jej modlitby vyslýcha, veď ju aj tam vyslyšal, kde Mu ani neverila, v tú noc pri pánu farárovi. No ako užasol, keď zaviedla ho do zadnej izby a zahrala mu na svojom krásnom nástroji! Divil sa, že už toľko vie. „Pán učiteľ mi hovorí, že do jari zahrám už každú pieseň priamo z nôt, bo že mám na to dary, ohebné ruky a dobrý sluch. To je všetko od Pána Ježiša. Vždy, keď sa idem učiť, prosím Ho o pomoc a požehnanie.“ Potom mu ukazovala knižku, z ktorej číta na priadkach a veľmi sa tešila keď sľúbil, že on bude čítavať, aby aj ona mohla priasť. Medzitým sa vrátil Jankovič a Hanička sa ponáhľala do kuchyne. Oni dvaja sa rozprávali ešte chvíľu, a potom zašli spolu k Uhrovcom. Tam Števko opisoval, ako sa mali s pánom H. dobre pri Božom slove a spomenul aj svojho kamaráta, ktorý ho príde navštíviť dnes odpoludnia. Prosil babičku, keby niečo z tých dobrých vecí, ktoré sa strojili pražiť odložili, a pripravili olovrant. Nech je to, vraj, taká malá slávnosť. Prosil Jankoviča, aby aj on prišiel s Haničkou, že mu to bude na privítanie a na dôkaz toho, že už nikam z domu nepôjde; chce tu s nimi a pre nich žiť, no predovšetkým pre Pána Ježiša. Nuž, stalo sa ako si žiadal. Kamarát Slánsky skutočne prišiel. Odchádzajúc súhlasil s priateľom, že opustiť takú rodinu, susedov a domov pre ženu by nebolo slušné. Mal Števko síce len sedliacku izbu, no čistú ako zo škatuľky a čo hlavné, bola jeho. Rozhovor, ktorý títo susedia spolu viedli, bol taký svieži. Uher i Jankovič vedeli mnoho, bo videli kus sveta, vyjadrovali sa tak slušne, ani inteligent by ich neprevýšil. I ženy hovorili rozumne; Dorka bola žienka na zjedenie a Hanička ako princeznička z nejakej pohádky. Keď sa hosť dozvedel, že krásne spieva trenčianske piesne, prosil, žeby rád počul; no tak mu ich s Dorkou dvojhlasne spievali. Už bol dávno na ceste a ešte mu zneli v ušiach. Odniesol si ich plné srdce. Odniesol si však ešte jednu rozpomienku, a tá sa tak ľahko nedala zabudnúť. Po olovrante vzal Uher Bibliu, podal ju susedovi, aby im z nej niečo prečítal. Ako ten to Sväté písmo čítal, a ako ho potom vyložil! Tak to iste robievali kedysi Českí bratia v Čechách. Ako sa potom modlil, tak sa iste aj oni modlievali. Nakoniec zaspievali spolu krásnu nábožnú pieseň — čisté, jasné ženské hlasy, mohutné mužské pekne spolu pristali. Pri treťom verši musel hosť už spievať s nimi, nedalo mu inak. Radostne ho potom všetci vyprevadili k autu. Keď sa pri zákrute obrátil, ešte za ním kývali. Rozlúčil sa s nimi so srdcom plným dosiaľ nepoznaného rodinného blaha. Dlho na to bude spomínať.