ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, tak ten ľudský život letí ako potok, ktorému ľudská ruka hrádzu nepostavila. A hoci sa zdá, že na dedine preletí bez toho, aby po sebe zanechával stopy, nie je to pravda. Čas všade nesie so sebou zmeny. Ak ich hneď nezbadáš v dedine, kde duša ľudu spí, nemožno ich nezrieť v Zorovciach, kde sa ona zobudila, a to tak, že ani jedno srdce nemohlo zostať ľahostajné. Všetky boli prinútené rozhodnúť sa buďto za pravdu, alebo proti pravde, proti Kristu.

Aj keď od Haničkinej svadby uplynul len jeden rok do mora večnosti, každý, kto prišiel do Zoroviec dnes, musel vidieť zmenu, obzvlášť, ak si na svoju návštevu zvolil nedeľu. Nepočul vŕzganie škrekľavej muziky, ani hulákanie a opitý spev, odkedy väčšina občanov prehlasovala, že obecná krčma končí. Na jej mieste zriadil sa slušný jednoduchý hostinec. Boh učinil milosť i Martinovi Kučerovi a jeho rodine, takže ponechajúc si len mäsiarstvo a obchod, svoju krčmu zavrel. Sem i Srnianek pred rokmi zanášal svoje peniaze. — Ach áno, odkedy i tento, donedávna verný Satanov nástroj, zlomil svoj hriešny život, odvtedy prestalo to pekelné pokušenie pre mládež i občanov. Ak ktorý z nich nechcel prestať slúžiť po nedeliach Satanovi, musel dakde do pokútnej krčmy vo fílii, alebo za chotár. Že z toho spočiatku povstali veľké hnevy, je pravda. Tí nahnevaní prenasledovali richtára, farára, učiteľa a predovšetkým našich susedov, ako najlepšie mohli. Ale boli medzi nimi vážni, starší i mladí muži, ktorých nejaká citácia k súdu hneď tak nenaľakala. Keďže stáli na strane Božieho zákona, mali Boha po svojej strane, tak si oni svoje práva a slobody pekne obránili. Veď diabol, odkedy bol na Golgote premožený, je hneď malým pánom, ak natrafí na človeka, ktorý sa ho nebojí, keď sa opiera o rameno Silnejšieho.

Raz povedal richtár Mílo: „Nemôžeme očistiť celú našu republiku od tej potvory, čo nám deti škrtí, mládež hubí, majetky zožiera, áno, celé rodiny nám navnivoč uvádza. No tak s pomocou Svätého Boha očistíme si aspoň našu obec.“

Keďže s touto snahou nezostal sám — bo mnohé pomocné ruky tú jeho podopreli — tak sa tá vec krásne zdarila; veď spojenými silami sa všetko darí, zlo i dobro. Najhoršie sa pri tých nových poriadkoch vodilo farárovi Morháčovi. Na neho štval Satan jeho vlastných cirkevníkov, a skrze nich cirkevné vrchnosti. Žalovali, nie snáď, že búra krčmy, že bráni nedeľné muziky, tance, pijatiky a bitky, ale že búri a trhá predtým tak jednomyseľnú cirkev. Tým cirkevníkom, ktorí s ním držia, aj po domoch káže; vedľa chrámu, či v obci, či vo fíliách osobitné služby Božie zariaďuje, ako čo by Zorovčanom dnes už nestačilo, čo ich nábožným predkom dodnes postačilo. A hoci seniorálna komisia v Zorovciach nič proticirkevné nenašla, uznala na konvente za potrebné mladého farára vážne napomenúť, aby všetky novoty zastavil, aby prestal uvádzať do chrámu piesne, ktoré ktovieakí sektári naskladali, že tým zborovým spevom ukracovaná je cirkev, pretože sa nemôže do chuti naspievať svoje sväté piesne z Tranoscia, veď i svätosti chrámovej je tým ujma činená. Keďže dajedni cirkevníci aj potom vždy len chodili za seniorom O., dostal farár Morháč prísne pokarhanie. A ak vraj neprestane s tým bratstvom robiť rozbroje v rodinách, v ktorých jeden z manželov nepatrí do toho sektárskeho bratstva, ak sa nepostará, aby sa do predtým usporiadanej zorovskej cirkvi vrátili staré dobré poriadky, a ak nestíchnu tie večné žaloby, musí byť farár Morháč zosadený z úradu. No stalo sa dač, čo cirkevná vrchnosť nečakala. Zorovčania zvolali konvent pod vedením presbyterov, ktorých im po prevrate uviedli do úradu. Na tomto konvente sa hlasovaním dokázalo, aký malinký počet je vlastne tých, ktorí by si žiadali odstránenie farára Morháča zo zorovskej fary. Ostatní cirkevníci, aj tí, čo do bratstva nepatrili, sa osvedčili, že za ním stoja.

Nahliadla vrchnosť, že dnešný ľud už tyraniou ovládať nemožno, no tak celá vec predbežne zostala umlčaná. Bratstvo vzrastalo na vnútornej sile a hodnote, len čo tieto vetry odviali z neho tých, ktorí nechceli trpieť pre Krista, a vzrástlo aj na počet. Sproboval Satan z druhej strany: Odstránením učiteľa Gála chcel pretrhnúť priateľstvo oboch horlivých pracovníkov, a tak oslabiť ich prácu. Ponúkli zrazu učiteľovi dobrú stanicu na štátnej škole. No on po zrelom uvážení a vrúcnej modlitbe, podporovaný horlivo svojou manželkou, rozhodol sa, že farára Morháča a Božie dielo v Zorovciach neopustí; a tak na veľkú radosť cirkevníkov miesto neprijal. Tí by jeho odchod i pani učiteľovej boli ťažko niesli. Veď v rukách oboch ležalo vzdelanie detí i mládeže, ba i starších členov bratstva. Nuž tak pracovali oba priatelia verne spolu.

Len pol druha roka minulo, ako sa Štefan Uličný zakúpil v Zorovciach a stal sa susedom našich priateľov. Napriek tomu jeho prítomnosť netak obci poslúžila! Krášliac celú dedinu, stálo tu teraz päť domov vedľa seba: Rášov — už predtým pekný, nový Uhrovie, Jankovičov — pekne obnovený, Srniankov — hoci malý, ale čisto sporiadaný ako zo škatuľky, a pri ňom ten Uličného ako malá pevnosť. Počnúc od Rášov po koniec stavania Uličného, tiahli sa drôtenými plotmi ohradené záhradky, vonku popri nich betónový chodník. Odrážal sa od zeleňou zatiahnutého plota ako biela stužka. Podľa nich opravili si aj Mílovci, Borovci, Klčovci a iní, svoje domy, záhradky, a keď aj nebetónovali, aspoň kameňom vydláždili chodníky okolo nich. Obec pekne opravila cestu prostriedkom dediny, povysychané lipy, nasadené po prevrate, podosádzala a opatrila pevnými kolmi. Tým, že na rozkaz vrchnosti, keď na okolí panovala horúčka, museli hospodári zasypať jarky, ktorými do neveľkého potoka odtekávala z dvorov špina, boli potôčik i dedina čisté. Dakedy napomôžu také vrchnostenské príkazy všeobecnému dobru.

Školské deti dostali na starosť priestor pred kostolom; aby tamojší trávnik husi nespásali a chodníky nešpinili, zložilo sa bratstvo, a zavreli školu, faru, kostol do drôtenej ohrady s peknou mrežovou bránou; okolo mohutných dvoch líp spravili nové lavice. Ženy pomohli pani inžinierovej (o nej bude pozdejšie reč, ktorá si dala záhradníkovi spraviť kvetné hrady) to kvieťa zalievať a opatrovať. Ba taký pekný bol ten zorovský kostolík, zvonku i zvnútra, radosť do neho vojsť!

„Nepatrí sa,“ hovoril Uličný, „aby sme my bývali v domoch „táflovaných“^[122] a dom Boží aby stál pustý!“

Nuž, keď deťom v škole vštepovali povinnosť starať sa o čistotu v obci, až to pokolenie dorastie, nestrpí špinu vôkol seba. Dokáže, že sedliactvo a špina nerozumie sa samo sebou, a že slovenský sedliak nemusí mať vôkol seba len chliev a hnoj; že slovenské ženy, ktorých pilné ruky vedia tak krásne vyšívať, schopné sú postarať sa aj o pekné domy, čisté deti, aj o prikrášlenie svojho okolia.

Raz bolo v Zorovciach pred voľbami ľudové zhromaždenie; veľmi horlivo sa na ňom rečnilo. Tí páni rečníci sľubovali všelijaké jalové sľuby. Inokedy sedliaka nepoznali a za každý podpis vo svojej kancelárii si dali platiť päťdesiat korún. Sľubovali, ako sa v republike musia zmeniť pomery. Na tom zhromaždení hlásil sa k slovu aj Martin Uher a hovoril: „Predovšetkým svätý Boh; On je Darca všetkého dobrého. Čo sa republiky týka, tá vám, moji susedia, bude práve taká akí budeme my. Aké domy, také obce, aké obce, také krajiny a akí občania, takí republikáni. Nie nám to všelijaké sťažovanie sa na bratov Čechov, a im na nás, nepomôže. Uznajme už raz, že mnoho sme si sami zavinili. My Slováci sme na hranici Maďarska a bolo nás už tak málo verných Slovákov, ktorí sa nepomaďarčili! Ako nám teda mohli Česi veriť, že niektorí našu slobodu nezapredáme? Či nemuseli sem poslať svojich ľudí, aby nás zachránili od záhuby, a seba od škody? Keď dobrý Pán Boh dal nám školy, či nemuseli prísť českí učitelia? Však tí naši už všetci len maďarskými školami prešli. Že zastali miesta našim synom a dcéram? No veď už pomaly si ich sťahujú späť, takže už aj na tých našich príde rad. Že sú úrady, železnice, četníctvo^[123] a všetko možné len v ich rukách? Aj to sa časom napraví. No, my, susedia, to musíme napraviť. Obráťme svoj zreteľ k Bohu, žime tak, aby si nás každý a všade musel uctiť. Zveľaďujme tú zem, ťažko dobytú krvou našich synov a bratov. Nechcime všetci byť len pánmi, no ani otrokmi, ktorým by pre ich opilstvom oblbnuté rozumy mohol každý rozkazovať. Ďakujme Pánu Bohu denne za slobodu, ktorú nám dal, vážme si bratov Čechov ako mladší brat staršieho. Oni dávno mali školy, mohli sa učiť, my nie. Oni mali mnoho mužov a žien, ktorých celý svet uctil. My sme ich nemali; a ak aj, stratili sa nám medzi druhými národmi. Oni majú veľkú históriu za sebou, my sa ňou chváliť nemôžeme. Avšak jedno máme: lásku Božiu. Vyše tisíc rokov žije náš národ v tejto zemi medzi týmito horami. Pred tisíc rokmi pripočítal si ho Hospodin medzi kresťanstvo; tak dlho zachoval nám našu reč, naše spevy, naše všelijaké umenie. Slováci sme, Slovákmi zostaneme. A keď všetky národy postavia sa pred Božiu tvár, zastane tam aj náš slovenský národ po boku českého národa. Márna by to bola práca, prelievať nás do českej krvi, zostaňme si my len pekne každý tým, čím nás Pán Boh stvoril: Dobrý, šľachetný a múdry Slovák bude pre Čechov ako brat na česť. Zlý, nešľachetný, počeštený Slovák stal by sa aj zlým a nešľachetným Čechom. Čo od našich bratov, ako od múdrejších, môžeme získať, všetko sa vďačne učme. Každú novotu, ktorú si oni začínajú a ktorá sa s našou povahou nezrovnáva, prijať ešte nemusíme. Čo je pre nich dobré, ešte nemusí byť pre nás. Vážme si naše dediny a zdvihnime ich z tej špiny. Vážme si naše hospodárske povolanie, však Pán Boh nazýva sa sám Hospodárom. Neutekajme hneď zo zeme, keď nás núdza tlačí. Bola vojna, zákopy, zajatie — pretrpeli sme. A z toho nášho utrpenia vyrástla dnešná sloboda pre nás i pre naše deti. No tak trpme, pracujme, čakajme a predovšetkým neopúšťajme Boha. Ani On nás neopustí. Ešte raz vám hovorím: Všetky pomery, ktoré nás dnes tlačia, s Božou pomocou my sami môžeme popraviť, a len sami sme príčina, že sú také aké sú. Akí budeme my, akí budú Česi, taká bude aj naša republika!“

Veľmi zamyslení sa vtedy ľudia vracali domov.

*

Po dolnom boku postavil bol Uličný v svojom dome veľkú miestnosť, aby sa malo bratstvo v zime i v lete kde schádzať, obzvlášť mládež. Celý jeho dom bol napodiv prakticky postavený a pekný, ale najkrajšie bolo, že v ňom už nebýval sám. Keď sa Katuška Fabiánová chcela konečne navrátiť do Ameriky, zbadali oni dvaja, že počas tej spoločnej práce pri stavbe tak na seba privykli, že im vlastne veľmi ťažko padne rozlúčenie. Pocítil Uličný, že je ešte primladý, aby celý život strávil v samote. Zašiel si raz k Srniankovcom a po rozhovore s Katuškou priniesol si stadiaľ uistenie, že ona rada zostane. Chce s ním žiť v starej vlasti, venovať sa jej budovaniu a šíreniu Božieho kráľovstva na zemi. No tak v dome Uličných vládla pekná mladá gazdiná, ktorá bola do toho domu ako stvorená. Uličný Marienku Skalovú nemohol dlho zabudnúť; sám Pán Boh ho tým ochránil, aby si nezaviazal ruky, kým mu do cesty nepošle tú, ktorá bola v nebi pre neho určená. A s ňou mu prišlo do srdca a do domu také šťastie, o akom ani nesníval.

Stará Srnianková vrátila sa po neterinej svadbe k deťom. Sám Pán Boh to tak riadil, že mohla z fary odísť. Deti ju veľmi potrebovali, bo Cilke daroval Pán Boh synáčika. Bolo to namiesto toho prvorodeného bedárika, ktorý jej v prvých rokoch manželstva zomrel — také úbohé, biedne opilcovo dieťa. Toto bolo zdravé, životaschopné chlapča a najdrahší poklad šťastných rodičov. Preto mohla Srnianková od pána farára odísť, pretože sa k nemu prisťahovala jeho mladšia sestra, vydatá za inžiniera M. Pre neporiadny život mladého inžiniera bolo manželstvo panej veľmi nešťastné. Keď ho smrť rozdvojila, zostala pani aj so štvorročnou dcéruškou vo veľmi stiesnených pomeroch. Pred mužovými veriteľmi sotva ratovala niečo náradia a šatstva; ostatné jej všetko predali. Po štyri roky trvajúcom súžení pripadal mladej panej život v zorovskej fare ako v nebi. Rodinná láska, ktorú jej, a obzvlášť Žóžike prinášal mladý farár, jeho čistý život, krásne spolunažívanie s ľudom, láska ľudí, prichádzajúcich do fary, to všetko bolo uštvanej duši a ubolenému srdcu také úžasné! Chvíľami sa jej zdalo, že nie je možné, aby podobné dobro jestvovalo na tom špinavom svete.

Na pohrebe jej muža privinul si ju brat, takú zlomenú, opustenú. Pohládzal jej vlasy, ako kedysi za detinstva a keď bol ešte študentom. Na jej zúfalý výkrik: „August, kam sa ja s mojím dieťaťom podejem, sme na mizine!“ vetil láskavo: „Pôjdete so mnou; kým ja mám domov, máte ho aj vy! Či nie si mojou sestrou?“ Ona sa mu dala tak odviesť z domu. Z domu, ktorý nevernosť a márnotratnosť premenili na púšť, ba na peklo. Povedomie, že má ešte kohosi, kto sa chce o ňu starať, kto ňou nepohŕda, dodalo jej sily k životu. Sestra mávala pre ňu vždy len výčitky. Vraj si nezná muža udržať pri sebe. Matka ju zas vinila, že ľahkomyseľne míňala s ním, kým bolo čo. Švagor prehlásil, že on, keď si vzal svokru na starosť, nemôže sa starať ešte aj o ňu a o dieťa. Rodina v Dubrovníku ju síce pozývala na zotavenie, ale nepýtali sa, či má za čo cestovať. Môže vraj, ak by jej muž zomrel, zostať u nich, kým sa jej niečo trafí, čím by sa živila. No, čo sa jej malo trafiť? Vzdelanie, ktoré dostala, nezaručovalo jej samostatnú činnosť, veď neskončila nijaké školy. Natoľko, aby mohla byť krajčírkou, šiť nevedela. Jedine kuchárkou mohla byť, keby nemala dieťa; no, kam s ním? Ach, nikde nebolo domova, ani pre ňu, ani pre jej sirôtočku. O Augustovi v poslednom čase písavala i matka i sestra len ako o náboženskom zosedliačtenom fanatikovi. A ten fanatik sa jej práve zaujal. On jej poskytol to, čo veľmi potrebovala: ochranu, prístrešie, domov.

Keď začala žiť v jeho dome a zbičované nervy začali sa natoľko stišovať, že už vládala myslieť i porovnávať, videla konečne, aký hrozne špinavý bol jej doterajší život. Za dievčenstva lákavala za sebou mužov, priťahujúc ich zraky k svojej krásnej tvári a postave. Tak privábila i svojho muža, dobrú partiu, ktorú jej mnohí závideli. A potom v manželstve skúsila, čo to znamená byť manželkou nemravného muža. Muža, ktorý chcel mať ženu, ale nechcel mať deti, o ktoré by sa musel starať. No však ani ona ich nechcela mať, aj keď ju to po dva razy temer život stálo.

Ó, aká si tu teraz v dome svojho brata pripadala hriešna, špinavá, ponížená. A on nemal pre ňu ani jediné slovo výčitky! Nuž veď on ju neznal, a ona nemohla jeho dôveru tak nadužívať, nie! Hneď v prvý večer, po odchode tej milej, starej ženy, keď zostala s bratom sama, vyrozprávala mu svoju minulosť, priznala sa so všetkým, nič neopekňujúc. Súmrak, znemožňujúci vidieť bratovu tvár, jej pomohol. Keď skončila s horkým plačom, nechal ju brat vyplakať sa. Potom jej vinu na základe Božieho slova prísno odsúdil, aby sa jej zhrozila. Až potom ukázal ochrannú záštitu pred svätým súdom Božím v ranách Baránkových. Povinnosťou odvolaný, nechal ju samu so svätým Bohom. Hoci to boli hrozné chvíle, nikdy ich nebude želieť. Keď sa brat za ňou vrátil, bola už hotová volať s tým zástupom o Letniciach: „Čo mám činiť?“ Ach, to bola v bratstve radosť, keď priviedol pán farár do ich stredu svoju sestru v dvojnásobnom zmysle. S takou láskou zavreli ju medzi seba! Ako sa jej v každom ohľade zaujali pani učiteľová Gálová a Katuška Fábiánová!

„Nechaj ma u seba do smrti, August,“ prosila o dakoľko týždňov pozdejšie, „nepusti ma von do toho sveta, kde i sama som špatne hrešila, i na mne hrozne bolo zhrešené. Až by si sa oženil, inú si nevezmeš, len takú, ktorá by s tebou pre Krista pracovala; pomoc sa vám vždy zíde. Ja sa práce nebojím, rada zastanem vám miesto slúžky, len nás u seba podrž, Žóžiku i mňa, také dve neumelé, osirelé pacholiatka!“

„Nepros, Aduška!“ v hlbokom dojatí vetil mladý farár. „ja sa ženiť nebudem. Tá, ktorú by moje srdce jedine bolo mohlo milovať, je za druhým šťastne vydatá; zostaneme teda spolu, a tak si vzájomne pomôžeme.“

To bol potom život v tichej, predtým pustej fare! Malá detská postavička pobehovala chodbami, čo slnečný lúč a detský jasavý smiech i spev rozliehal sa od jedného konca domu ku druhému. Prívetivá pekná tvár pani Aduše vítala milo cirkevníkov. Nie mnohé, zato pekné jej zariadenie v izbách i v kuchyni dodalo starému domu iný ráz, obzvlášť keď v oknách i po chodbách začali kvitnúť kvety. Nimi sa čochvíľa naplnila i záhrada, i priestor pred kostolom. No áno, všade cítiť vôňu paninho krasocitu. Ona sama, stojac v okruhu prvej lásky ku Kristu, tak ožívala a rozvíjala sa sťa kvet vetrom, mrazom a suchom spálený, keď ho zmladili jarný dážď a slnce.

Ej, nedá sa slovom vypovedať, čím môže byť sestra bratovi; koľko každodenného blaha je schopná vyčariť okolo neho storakými maličkosťami!

Švagor, zvediac, že Morháč vzal k sebe sestru i neter, nechcel tak cele za ním zaostať. Poslal teda za ňou do Zoroviec pianino, ktoré v časoch nešťastia bolo jej jediným potešením. Vymenil ho od Žida, kde bolo zastavené, no i nanovo naladené. Za zimných podvečerov bývali to potom krásne chvíle okolo neho. Do fary sa zišli najdôvernejší priatelia a spolupracovníci pána farára: Gálovci, od Uhrov, Rášov, Srniankov a predovšetkým od Uličných. No radosť zo spoločného zídenia bývala úplná, až keď vo dverách zastala Hanička, teraz už Uhrová. Sirôtkové oči radostne pozreli dovôkola, májske pery vyriekli pozdrav. A tu ten hlas, sťa zlatý zvonček, vždy znovu zelektrizoval všetky srdcia. Ba tak si ju jej milí privádzali ako vzácny poklad, a tak ju i ostatní vítali. Veľmi bolo vždy poznať, akí sú títo traja ľudia spolu šťastní, ako im je jednému s druhým dobre. Jankovič za ten rok, keď smel hľadieť nielen na blaho, ale aj na duchovný vývin svojich detí, znovu omladol; a keď aj neozdravel, ale nebol už tak znenazdania smrti vydaný. Ach, veď netakým bolo lekárstvom pre to od mladosti ukrutne zmučené srdce môcť pozorovať, ako Hospodin vyučuje jeho zaťa Števka, ako si ho On sám vedie, nielen k telesnej, ale i k duchovnej múdrosti. Stával sa mladý hospodár pomaly vodcom v obci. Jemu i nepriatelia bratstva neupreli úctu, práve tak ako nemohli uprieť lásku jeho Haničke.

Ak Uhrovie rod býval vedúcim v Zorovciach, teraz len, keď splynul s Jankovičovým, vynikal!

Z Martina Uhra sa stal vážený občan. Jožko Uher býval vzácny starým i mladým pre svoju veselú povahu a pre svoju ochotu pomáhať ľuďom, kde len mohol. Všetky tri Uhrovie ženy si v obci vážili. Napriek tomu najväčšou okrasou toho rodu stal sa Števko Uher, a jeho ozdobou bola Hanička.

Keď dni prišli do fary, bolo hneď plno hudby a spevu. Pani inžinierová sadla ku klavíru, Rášo vzal husle, Uličný violončelo (na ktorom kedysi v Amerike, výborne hrával), Števko flautu. A už zneli buďto piesne ku cti Baránkovej, alebo krásne národné piesne. Hrával i pán učiteľ, a Hanička s Dorkou spievali. V poslednom čase, pravda, spievala Dorka už len doma, svojmu malému Joženkovi. A veľký Jožko neraz z fary vystal, pretože sa nemohol rozlúčiť so svojimi pokladmi. Pani učiteľová si svoju malinkú Darinku prinášavala so sebou. Bolo to také milučké pacholiatko! Keď naši susedia hrali a spievali, ba aj vtedy, keď pán farár okolosediacim čítal zo svojej pripravovanej knihy, vtedy sa maličkému mohli snívať najkrajšie sníčky. Neraz, keď tak farár Morháč — sediac medzi Jankovičom a babičkou Šimonovou — počúval spev a hudbu, zahrievalo sa mu srdce vrelou láskou k slovenskému ľudu. Dumal, že zrodia sa z neho ešte bohatieri, keď im Duch Svätý udelí z nového Kristovho života. Srdcia, očistené krvou Krista, duše umné, každej vzdelanosti k dobru schopné, duch vzletný, poetický; áno, až Duch Boží spiacu slovenskú dušu zobudí, ako zobudil ju tu v Zorovciach, ako to bude!

A babička Šimonová myslievala na svojich pánov. Keby oni boli dožili túto dobu! Predsa len márne netúžili, nepracovali, netrpeli, keď zachovali národ, aby mu Boh mohol dať slobodu. No keď prijme oslobodený slovenský národ Ježiša Krista za svojho Pána, keď On ho oslobodí od hubiacich hriechov, až potom to bude ten ľud, aký ho oni chceli mať. Mnoho bolo na svete špatnosti, zla i hriechu. A Slovensko v tom bahne plávalo. No to všetko úmysly Božie neprekazí. Keby do každej slovenskej obce prišlo prebudenie k novému životu, zvolili by si Ježiša Krista za svojho Kráľa a prijali Jeho prikázanie za svoj zákon pre každodenný život — ako to učinili tu v Zorovciach — ó, tak by sa slovenskému národu razom pomohlo. Potom každý muž i žena by vedel poradiť v dobrom sebe aj iným. Aj hmotný blahobyt by sa zdvihol. Keby každý zostal verný svojmu ľudu ako Hanička, a vrátil sa k nemu ako Števko a Uličný, prestala by nadávka: „Sprostý sedliak.“ Aj páni pri úradoch by poznali, že nie ľud im, ale oni ľudu sú povolaní slúžiť, keď on ich svojimi mozoľmi živí. Zem neležala by neobrobená, zapustená, dostala by všetko, čo jej patrí, a bohato by odplatila pracujúcim, ako to už tohto roku dokázala Jankovičovi, Uličnému, áno všetkým susedom.

Ako tak raz i mladý farár i babička premýšľali, zaznela k nim pieseň nová, nikdy nepočutá, spieval ju čistojasný hlas ako zlatý zvonček, doprevádzaný všetkými nástrojmi mohutne, slávnostne a jasavo, ako kde prišlo:

A poslucháči z celého srdca prisvedčili „Amen!“

(1927)