ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom istom čase sedel Matej Jankovič vo svojej izbe za stolom a čítal vo svojej veľkej Biblii. Okolo neho panovala smutná tíšina samoty. Zamyslený nezbadal, že na dverách ozvalo sa po dva razy nesmelé zaklopanie. Až pri treťom zavolal: „Slobodno!“ Dočítal práve kapitolu a zavrel knihu, keď sa otvorili dvere a vošla mladá dievčina; súdiac podľa kroja, nebola tunajšia. Dvoje očí utkvelo v sebe: tie mužove zadiveno a tie devuškine, akoby dač prosili.

„Prišla som dobre k Jankovičovcom?“ spytujú sa ružové ústočká nesmelo, keď si vymenili obyčajný pozdrav.

„Som Jankovič, čo mi nesieš?“ vetil muž láskavo a popošiel oproti nečakanej návšteve. Vložila do jeho vystretej pravice svoju malú ruku. „Ideš z ďaleka.“

„Peši len od železnice, máte ju blízko.“ Prijala ponúkané miesto na lavici, položila neveľký uzlík vedľa seba.

„Pýtali ste sa ma, prosím, čo vám nesiem,“ začala po chvíľočke. „Nesiem vám pekné pozdravenie od mojej krstnej mamičky Anny Skalovej. Musela som jej na smrteľnej posteli sľúbiť, že keď zomrie, pôjdem sa vás spýtať, či by ste ma nemohli potrebovať. Veľmi vás ona ľutovala, že ste taký osamelý. A keď ja tiež nemám nikoho na svete, aby ste si ma vraj vzali k sebe, hoci aj do služby, aby som vás ja opatrovala.“

„Nemáš už rodičov, alebo rodinu?“ zadivil sa muž.

„Mala som len krstných rodičov; keď mi oba zomreli, zostala som sama na svete.“ V očiach devuškiných zaleskli sa slzy.

„Teda Anna Skalová zomrela? Kedy?“

„Pred štyrmi mesiacmi.“

„A jej muž?“

„Krstný tatíčko musel tiež ísť s koňmi v roku 1915; vrátil sa stadiaľ veľmi chorý a už nám nevyzdravel.“

„Tak aj on bol ešte tam? Chudák! A teda sú už oba mŕtvi? A Anna že teba za mnou poslala? Nuž, pristali by sme spolu, keď tiež nikoho nemáš, len neviem, čo by si tu u mňa robila, bolo by ti iste smutno, si ešte len ako dieťa a ja taký samotár, ako ma prezývajú.“

„Aj mamička hovorila, že som mladá, a svet zlý, že vy by ste ma pred tým zlým svetom ochránili, a ja že by som vás za to na starosť mohla opatrovať.“

„Nevedel som, že mala Skalová takú dobrú mienku o mne, a že si kedy na mňa zmyslela po dobrom!“

„Ó, mamička, vás často spomínala a ľutovala!“

„Prv, než by sme ďalej hovorili, musíš si po ceste odpočinúť.“

„Veru by som vás prosila, ujček, o trochu vody. Mám smäd.“

O chvíľočku stál už na stole sklený džbán i pohár s mliekom a vedľa čerstvý chlebík a maslo. „Aj mlieko smäd uhasí, a ono aj nasýti, len si poslúž,“ ponúkal Jankovič. Devuška s detinskou úprimnosťou pováh, ktoré sa nemali kedy naučiť báť, keďže ešte ľuďom veria, sýtila sa dobrým pokrmom. Keď pojedla a poďakovala, odpratal muž pokrmy — aby muchy vraj nesadali — a posadil sa zase za stôl.

„No, tak mi to teraz ešte raz a dôkladne povedz, ako si to myslela s tým, že chceš zostať u mňa.“

„Ak sa mamička nemýlila a vy ma potrebujete, zostanem rada u vás. Nehľaďte na mňa, že som slabá! Je pravda, ťažkej roboty ešte nezastanem, ale po dome spravím všetko, aj uvariť už viem, chleba tiež napečiem, operiem a ožehlím, hydine rozumiem. Okolo statku mi naši chodiť nedali, na poli som ešte nekopala, len pri senách som pomáhala, ale žať viem. Záhradky pod zeleninu a kvety, to som už po dva razy sama prichystala, a čo ešte neviem, môžete ma naučiť.“

Jankovič hľadel na vážne vysvetľujúcu devušku. Jej hlas rozliehal sa v trochu pochmúrnej izbe ako zlatý zvonček, zozváňajúci jaro, jaro, jaro… Na tvári zasadol mu dávno nevidený, dobrotivý úsmev.

„Aspoň dočasne, na próbu,^[16] mohli by ste si ma tu nechať, ujček,“ pokračovala starostlivo, keď nič nevravel. „Keď som to už raz tej mamičke svojej sľúbila, ťažko by mi padlo sľub rušiť, však som si len jedny robotné šaty vzala so sebou, ostatné mám v kufri na železnici, ak by ste ma tak nechceli, alebo nemohli prijať.“

Zakrútil hlavou.

„Posielala ťa Skalová do školy?“ spytuje sa vážne.

„Vychodila som našu v dedine, a keď po prevrate v meste otvorili meštianku,^[17] aj tam som chodila štyri roky.“

„Tak? Potom si snáď chcela ďalej študovať, ako sa to teraz robí. A smrť krstnej matky ti v tom prekazila.“ Hľadel na ňu pozorne.

„Mamička ešte chcela, aby som išla do učiteľského ústavu, no ja som nechcela.“

„A prečo? Neľúbilo sa ti učiteľské povolanie? Však je to, obzvlášť tu u nás, veľmi potrebné.“

„Mamička bola slabá, cítila som, že ak sa jej teraz neodslúžim, potom už nebudem môcť. Že ma do tej meštianky dala, zato som jej vďačná. Rada som sa všetko učila, viem si prečítať, napísať, porátať, viem, ako to kedysi chodilo, aj dnes chodí vo svete, kde ktorý národ býva, aké sú tam zeme, krajiny a ešte všeličo iné. Knihy mám, môžem si to preopakovať, aby som nezabudla, môžem na mnohé dobré veci myslieť; to mi je dosť. A poviem vám pravdu, ujček, mne sa nechce byť slečnou; ctím si svoj kroj, zostanem rada sedliačkou. Raz nám pán učiteľ veľmi pekne rozprával, ako sa v Šlezvicku-Holštajnsku Dáni pre svoj národ udržali. Tí, keď sa po školách vzdelali, zostali naďalej sedliakmi; a že vraj takých vzdelaných sedliakov a sedliačky aj náš slovenský národ potrebuje; veď predtým bol zaostalý a schválne zanedbaný. Nuž, medzi nich chcem aj ja patriť, však aj vy, ujček, však?“

„To áno, dieťa, netak som sa usiloval za roky v Amerike v tamojších večerných školách dohoniť, čo mi tu doma za detinstva nedali. No, nebojíš sa, že pri našej hrubej hospodárskej práci — keď sa ďalej učiť nebudeš — čo vieš, časom pozabúdaš?“

Zakrútila hlavinkou: „Čo raz mám v hlave a v srdci, to je moje, to mi nikto nevezme.“

„Máš pravdu! No, aby sme tú vec zakončili. Zostaneme teda spolu. Sprobuj, či by si mohla žiť v dome takého samotára ako som ja. Mám u seba dvoranov,^[18] volajú sa Zvarovci, statoční ľudia. Ona mi podnes riadila dom a opatrovala nás ako mohla, no je už stará, netak sa jej zíde pomoc. On mi zase pomáha pri hospodárstve. Nijakú ťažkú prácu pre teba nemáme, ale keď si usilovná, tej ľahšej si nájdeš viac ako dosť. Bývať môžeš v zadnej izbe. Tuto som ja vždy býval s mojou matkou, tam len kratučký čas, kým žila moja žena.“ Mužov hlas sa malinko striasol. „Nerozprávala ti Skalová, ako sa jej u mňa vodilo?“

„Myslíte, vašej Marienke, čo vás taká mladá odumrela? Mamička hovorievala len, že ste ju mali veľmi radi a ona vás ešte radšej, ale nespomínala ju rada, lebo vždy pritom veľmi plakala. V chorobe, horúčke, hovorila mnoho, čo sme nerozumeli, a len vtedy sa vždy uspokojila, keď som jej vždy znovu sľubovala, že k vám pôjdem. ,Naprav, čo som zavinila,‘ hovorila raz.“

„Ona nemala čo naprávať, skôr ja! To najmilšie mi dala a ja som si ten poklad nestrážil. Ľutujem, že som predsa za ňou nešiel pred tou cestou do Ameriky. Keď mi na môj list, kde som jej Marienkinu smrť opísal a ju odprosoval, neodpovedala, myslel som, že sa hnevá a hanbil som sa jej prísť na oči.“

„Ak vám však dala odpoveď, a ten list sa stratil?“ starala sa devuška. „To sa stáva.“

„Máš pravdu!“

„Ba, ujček, čo mi napadá! V tom blúznení krstná mamička stále akýsi list spomínala a akoby komusi bola sľubovala, že ho istotne pošle.“

„To teda bolo asi tak: Skalová sa na mňa hnevala, a mala príčinu, veľkú príčinu. No, svedomie ju ponúkalo, aby odpustila a aby mi v tom mojom veľkom zármutku napísala nejaké dobré slovo. Neurobila tak, a pred smrťou ju to zameškanie trápilo. Preto potom teba posielala za mnou, len škoda, že mi aspoň po tebe neposlala dobré slovo, bola by ma potešila!“

Do devuškiných líc šľahli naraz ruže a hneď jej obeleli. Pozrela, ani čo by si na niečo zmyslela a ako by si nevedela rady, pohla perami, ale zavrela ich pevno.

„Zostaneme teda pri tom: Sprobuješ žiť medzi nami; a ak by si zatúžila preč, dá mi to Boh, že sa ti postarám o nejaké dobré miesto. Dovtedy buď vítaná v mojom dome, a ži v ňom ako doma. Skalová vychovala moju ženu, bola jej matkou a bola matkou i tebe, tak si mi po nej najbližšia rodina; poď, zavediem ťa do tvojej izby.“

Studený, vlhký zápach stuchliny ovanul devušku, keď otvoril Jankovič dvere zadnej izby; nuž taký, ako býva v dávno neobývaných izbách. Všetko akoby tu rozprávalo: „Bolo — nie je, bolo — nie je!“ Okná mala izba obrátené do sadov; stáli v nej dve vysoko nastlané postele, kasňa, maľovaná truhla, dubový stôl, i lavica s operadlom; v stene dosť veľká kasnička na knihy, pekné kachle, taktiež s lavičkou a dve stoličky. Na všetkom ležal prach a zo stropu viseli pavučiny. Muž, pristúpiac k oknám, otvoril ich. Devuška hľadela po izbe, čo pripadala jej ako zakliata, a tvárinku jej pokryl temer bojazlivý stesk. „Ujček, a môžem to tu najprv očistiť?“ hovorí ticho, ani pri mŕtvom.

„Pravda, hneď zajtra poviem Zvarovej, aby ti pomohla. Tak tu bývať nemôžeš; aj tie periny sa musia najprv prevetrať.“

Netak sa stará Zvarová podivila, koho im to gazda vedie. Keď zvedela, že Skalová poslala svoju mladšiu krstnú dcéru k Jankovičovi, aby sa o ňu postaral, že je sirota a že devuška prišla, aby ho opatrovala, zakrútila hlavou: „Veru sa na tom svete dejú všelijaké nechyrované veci!“ No dievča sa jej na prvý pohľad zapáčilo. „Ako ťa volajú, devulienka moja?“

„Hanička Skalová.“

„To si teda z príbuzenstva tvojej krstnej matky,“ ohlásil sa Zvara, a už vodia oba dvorani novú obyvateľku po celom stavaní. Zvarová radila hneď, že na prednej výške pripravila Haničke na niekoľko dní lôžko, kým nevybielia zadnú izbu. Zvara odišiel tam zaniesť slamu. Nuž, do večera vedela už devuška osudy Marienky Jankovičovej, ktoré jej podnes boli neznáme a netak si nad ňou, no i nad Jankovičom poplakala.

„To som teda rada, že ma mamička poslala za chudákom ujčekom. Budem sa usilovať, aby bol so mnou spokojný a neposlal ma preč,“ svedčila horlivo.^[19] „Poraďte mi, tetička, čo a ako robiť, napomeňte ma, keby som niečo naopak spravila, veľmi mi je toho ujčeka ľúto.“

„Tak ako ešte každému. Ja ti pomôžem, Hanička, a budem len rada, keď mi vezmeš z hlavy starosť o neho. Nemusíš sa báť, že mu neuhovieš, on je so všetkým spokojný. To jedno viem, že má rád čistotu a poriadok. No na to som ja už práve nestačila. Tú izbu by som však nebola nechala takú zapustnutú, ale on mal kľúč; pýtať si ho od neho a pripomínať mu, ako jeho pozemské šťastie stadiaľ vykročilo do toho svitajúceho rána a už sa tam nikdy nevrátilo, ani živé, ani mŕtve, to som nemohla.“

„Ach, tetička, to snáď, aby som ani ja tam nebývala. Veď mi môžete aj do kuchyne posteľ postaviť, aj tam sa vyspím!“

„To by gazda sotva dovolil; keď ti už raz izbu odovzdal, chce, aby si tam bývala. Neboj sa, veď my to tam všetko ináč rozostavíme a keď bude obývaná, nebude mu tak smutno, keď na tie dvere pozrie. Netak by som si žiadala, aby ho už raz sám Pán Boh potešil, veď je to človek, že mu v celej dedine páru nenájdeš. Zdá sa ako hrob mlčanlivý, ale keď sa raz rozhovorí, on mnoho vie! Rozpráva ako kniha a tomu Svätému písmu on rozumie. Každý večer ideme k nemu do izby a on nám z neho číta a vykladá; však môjho starého len on na dobrú cestu priviedol. Bol z neho už taký veľký opilec, že sme o všetko prišli. Keď sa Jankovič vrátil z Ruska, už nás dvoch nechcel vziať bývať nikto ani len do maštale, takí sme boli bedári a žobráci; celej dedine na potupu. Ja som to už ďalej nemohla vydržať, išla som sa do Váhu utopiť; tam ma riadením Božím našiel on, gazda, veľmi mi dohováral, až som sa hrôzou triasla. Doviedol ma do svojho domu a išiel aj pre môjho starého. Našiel ho v jarku pri cintoríne, ležal tam ako neprirovnávajúc tá nemá tvár; zapriahol voly (kone už nemal), naložili ho s Uhrovie ujcom na voz. — On sám ho potom očistil, okúpal, oholil, ostrihal a dal mu čisté spodné prádlo. Aj ja som sa musela očistiť; nechal nás pár dní na výške, kým sme sa trochu pokrmom vzkriesili. Pritom každý deň s nami tak prívetivo hovoril, ako snáď len sám Syn Boží hovorieval k hriešnym ľuďom. Museli sme mu sľúbiť, že opojného nápoja už do úst nevezmeme. Modlil sa za nás a s nami, aby nám sám Pán Ježiš Kristus pomáhal. On, keď sme sa k Nemu deň čo deň utiekali, nám skutočne pomohol sľub dodnes dodržať. Pravda, keby nás bol gazda potom poslal od seba, nikdy by sme nič neboli mali; kdekoľvek by sme boli nádenníčili, všade by sa nás zriekli, ale on nás podržal a dal nám dlhú robotu. Vtedy ešte žila jeho matka, už chorá. No, však ona mu v ničom neprekážala. Tak sa ho akosi bála alebo hanbila. — Rozkázal nám narobiť tehly. Keď sme s tým boli hotoví, rozkázal navoziť kamenia, môj muž je aj murár, aj tesár, rozkázal mu z veľkej šopy polovicu prestaviť; za krátky čas bola tam pekná izba a kuchyňa. Menšia časť zostala na šopu. Keď bolo bývanie hotové, tak nám ho do smrti daroval, ba ešte aj zo svojich rolí nám dal do árendy a za tú árendu mu robíme, keď potrebuje. Pomaly sme si už aj kravičku dochovali, aj pre tú nám dal miesto v maštali. Nuž, dieťa moje, taký je on. On Pánovi Ježišovi Kristovi verí na slovo a poslúcha Ho. Veľa dobrého nám už urobil, ale zo všetkého najlepšie je, že sme poznali Syna Božieho a Jeho Sväté slovo. Nikto sa dovtedy nestaral o naše duše, my najmenej; až on nás naučil, ako sa máme Pána Boha báť a Jeho Sväté slovo zachovávať.“ Ďalej dvoranka neprišla zmýlená mužom, ktorý ju odvolával na výšku. Takým spôsobom ocitla sa Hanička Skalová v novom domove.

Ej, netak sa v Zorovciach ľudia divili, keď dedinou preletel chýr, že nebohá Anna Skalová, čo Marienku Jankovičovú vychovala, odchovala ešte jednu krstnú dcéru a poručila ju do opatery Matejovi Jankovičovi. Je vraj tiež sirota, ako aj jeho nebohá žena bola. Všelijako o tom ľudia uvažovali, aj zle, aj dobre, ako to už býva. Ale keď sa cudzia dievčina po prvý raz v kostole objavila, taká pekná ani to jarné ráno, všetci mládenci div oči na nej nenechali. Skromno ako fialôčka stála medzi dievčencami, a ak bolo na devuške všetko pekné, najkrajšie jej oči. Podobali sa dvom aksamietovolesklým, tmavomodrým sirôtkam v bielej obrube, a keď sa na teba podívali, až sa srdce v tebe zahnalo sladkou dobrotou. Bolo v Zorovciach dosť pekných dievčat — veď Zorovčianky naďaleko mali chýr krásy. Nejedna z nich Haničku prevýšila. Ale ani jedna ju nedostihla v tej akejsi milej peknote. „Podívajme sa, akú mu to ona poslala dcéru!“ rokovali ženy. „Skoro by sa na tú jeho Marienku ponášala, len tá bola vyššia a zlatovlasá a táto, akú má tmavogaštanovú korunu na malej hlávke!“ Tá bola ako taká plachá holubička a táto ako vtáčatko; ešte len prišla, už sa na naše dievčatá usmieva. Snáď aj chudáka Mateja rozveselí, doprajeme mu to. „Počuj, Dorka,“ šuškal Jožko Uher svojej žienke, „dobre že sme len už svoji, ktovie, či by som ti bol zostal verný!“ Pleskla ho po usmiatej, šťastnej tvári. Vedela, že by za ňou aj Váh preplával. Nebála sa Haničky Skalovej, ona však ju už lepšie znala; veď v utorok minulého týždňa priviedol ju sused k nim a prosil tetičku Zuzku, i ju, Dorku, aby sa jej zaujali. Sľúbili rady, veď ony dve netak sa potešili, že už nebude ujec Matej taký opustený, že bude mať kohosi.

„Dobre si urobila,“ hovorila babička Uhrová devuške, „že si prišla a chceš svojej krstnej matke slovo dodržať; mŕtvemu ho nemáme nikdy rušiť, aby jeho duša mala pokoj. U ujca ti nebude zle, je on dobrý človek; a keď by ti tam bolo smutno, zabehneš k nám. U nás, chvála Bohu, je vždy veselo. Zuzka má dobrého muža a vnuk si doviedol ženu, ako také spevavé vtáča; môj starší vnuk, až príde, je tiež poriadny mládenec, a Zuzkin Miško, to je celá matka. Zlého slova u nás nepočuješ. Čo ešte nevieš, a my vieme, radi ťa naučíme, aj ti rady tá-ktorá pomôžeme. Bielizeň per vždy s nami, zavezieme spolu na Váh a keď by ti bolo treba niečo požičať, vieš, kde bývame; dobrý sused ako vlastná rodina. Nie darmo to aj v svätom Písme stojí: „Lepší je blízky sused ako ďaleký brat“ (Prísl 27, 10).

Hneď vo štvrtok pomáhali Zuzka a Dorka Uhrová Haničke presýpať periny. Oprala so Zvarovou násypky i obliečky. Krásne májové slniečko im pritom veselo pomáhalo. Také boli Marienkine periny zase krásne ako kedysi, keď ju šťastný ženích s nimi sem priviezol. Pristali do tej čisto vybielenej izby, kde strop, nábytok i okná všetko sa lesklo ako nové. Pekná to bola izbička keď teraz slniečko nakúkalo oknami ako z krištáľu, pomedzi biele, riedučké záclony. U Jankovičov, odkedy sa on z Ameriky vrátil, všade mali dlážku; v kuchyni stál sporák; čerstvo očistená kuchyňa vyzerala ako izba. Pýtali si ženy dovolenie, aj prednú izbu Jankovičovu očistiť; neprotirečil. „Bude dobre, keď mi aj to očistíte,“ hovoril vďačne. „Vyzerala by izba oproti tým druhým veľmi čierna; veď človek neraz nevie, že je niečo špinavé, až keď tú vec k čistej postaví. Tak ani my nepoznáme akí sme hriešni, dokiaľ sa nepostavíme k svätému Synovi Božiemu.“ Keď v piatok vetrali veci z kasne a z truhlice Marienkinej, tu si Zuzka Uhrová potajme aj poplakala a netak bola rada, že je Matej so Zvarovcami na poli, a nemusí vidieť tie veci. Mala toho Marienka v truhle naukladaného na celý dlhý život. Plátna, kanafasy^[20] a v kasni šiat, i do práce i nedeľných, zimných, letných; veď tak málo z toho upotrebovala! Ani len tie svadobné si so sebou nevzala, keď odišla. Daktoré boli poškvrnené plesňou a dve spodné plachty popreté,^[21] ostatné bolo dobré, prevetrané, presušené. Keď i kasňu zvnútra čisto vydrhli, dýchalo novotou a jarou. Spomínala Hanička Dorke, že ju v meštianke naučili šiť bielizeň, ženské i mužské prádlo, a tak Zuzka radila Jankovičovi, aby si dal z toho plátna pošiť spodné prádlo, lebo že keď to bude ešte tak ďalej ležať, darmo, čo sa pokazí; a z kanafasu obliečky. Ťažko mu padlo privoliť. „Nechával som to, ak by tak Skalová predsa raz prišla,“ hovoril smutno, „aby si mohla naspäť vziať. No, keď ona už nepríde, máte pravdu, škoda tomu ležať. Najradšej dal by som to všetko tu hľa Haničke, veď je tiež jej dcéra.“

„Mne, ujček?“ zadivila sa dievčina. „Veď ja nepotrebujem, mám dosť, samé nové veci a aj po krstnej mamičke; a vy naozaj máte tie obliečky už ako riečica a bielizeň samá záplata. Dovoľte mi, pekne vám to pošijem. Keby nás videla vaša Marienka, netak by sa potešila, že to cudzí po nej nedostane.“

Nuž tak, ako už povedané, znala Dorka o Haničke viacej, než kto v dedine. Keď sa Hanička pustila do šitia, najsamprv obšila nový ručník pre Dorku, čo jej bol priniesol Jožko z jarmoku. Od Židovky Šteinovej priniesli Zvarovci šijací stroj. Bol im ho kedysi Jankovič odkúpil v tej rabovke, keď ich dcéru v meste vyrabovali a ona ho teraz mala u rodičov. Keď dal Jankovič stroj pre Haničku požičiavať, povedala Židovka: „Veď je váš, viem, že ste ho pre nás kúpili, a Rezka, ktovie kedy príde, nech je stroj u vás, kým ho potrebujete, aj tak by zahrdzavel.“ Mohla tedy Hanička usilovne šiť a netak sa jej divili, ako jej to rýchlo ide. Kým prešli dva týždne, už nikomu ani na myseľ neprišlo, že je tu devuška len ako na próbe, a že by mala zase odísť. Lebo sú ľudia, ktorým priam tak rýchlo privykneš ako jari, keď po dlhej zime zavítala, zem pokryla kvietím a ľudí zahriala.