ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola sobota. Slávnostný hlahol večerného zvonenia letel nad tichou dedinkou, čo si uprostred zakvitnutých sadov ležala ako taká pekná slovenská rozprávka.

Z nárožného domu, ohradeného vysokým plotom, vyšli dve ženské postavy s kosákmi a plachetkami. Ponáhľali sa — ako vidno — ešte trochu zeleného^[1] nažať na nedeľu. Strmo kráčajúc, zahli za roh stavania poberali sa okolo susedovho domu, ktorého široko roztvorená brána umožnila prezrieť celý dvor, vysoký násyp^[2] pod strechou a muža sediaceho na ňom. Kul kosu, majúc hlavu sklonenú a práve skúšal ostrie, keď ho staršia zo žien pozdravila.

„Dobrý večer, Matej, chystáš si na pondelok?“ Zdvihol hlavu, poďakoval za pozdrav, prisvedčil na otázku a ženy zašli.

„Tetička,“ ohlásila sa mladšia žena, keď už zašli, „prečo toho suseda vždy tak prívetivo pozdravujete? Je vám to nejaká blízka rodina?“ a obzrela sa pritom naspäť na muža, ktorý práve vstal, a opretý o kosu hľadel za nimi. Zapadajúce slniečko si ho osvietilo. Stál za to! Štíhlo urastený ako taký osamelý v horách strom. Keď sa mladá žena zahľadela do jeho tváre, prišlo jej ho tak akosi ľúto a nevdojak napadla jej piesenka:

Hoci muž mal len 44 rokov a tvár mu vrúbili zlatožlté vlny vlasov, padajúc na biele čelo, sídlil už na nej taký pokoj, ktorým sa honosieva len staroba, v ktorej už všetko dobúrilo. Vôkol mlčanlivo zavrených perí spočíval vážny smútok, odblesk toho, čo pozeralo i z modrých, hlbokých očí za ženami.

„Prečo som pozdravila suseda, pýtaš sa?“ obzrela sa i staršia žena, „a či mi je z príbuzenstva?“ Nie mi je on rodinou, Dorka moja, ale vyrástli sme spolu. Len o štyri roky je odo mňa starší. Vidíš, ako naše chalupy i sady hraničia; od malička, v zime, v lete, spolu sme sa hrávali, spolu chodili do školy, neraz ma on cez klzké miesto preniesol, aby som nespadla. Myslievali ľudia, že z nás kedysi bude párik; aj jeho matka si to žiadala. Ale ja, hoci som ho mala veľmi rada, práve pre ňu by som sa nebola chcela do ich domu dostať. Dcéra moja, dobrý sused je ako vlastná rodina, a susedské deti ako brat a sestra.

Keď Matej slúžil pri vojsku, vrátil sa tvoj ujec Martin od vojska. A čo je komu súdené, že ho vraj neminie. Ani mňa a jeho neminulo. On bol z nášho rodu ďaleký bratanec, moji rodičia potrebovali pomoc, mali nás len dvoch, môjho brata Jurka a mňa. Jurko už ženu nemal, zato malé deti, a sám býval často chorý, ledva vládal obrobiť ženinu a svoju čiastku. Nuž, tak rodičia potrebovali zaťa a my sme sa mali s Martinom radi, a tak bola svadba. Hovoril svet vtedy, že nám netak spolu pristalo. Keď sa náš sused Matej vrátil, on sa najviac so mnou tešil, ani čo by mi bol býval vlastným bratom. Aj sa mi prvej priznal, že už tiež má nevestu vyhľadanú, až za Váhom; je ona sirota, u svojej krstnej matky vychovaná. Ako deväťročnú vzala si ju k sebe, keď sama nemala detí a je už vdova. Keď som sa Mateja pýtala, či je tá jeho nevesta pekná, ukázal na sladkú jabloň, čo priam kvitla, ako dnes kvitne, a hovoril: „Je ako ten kvietok jabloňový.“ A aj skutočne bola; keď si ju o pár týždňov priviedol, celá dedina mu dala za pravdu. Ej, netaký to bol pekný pár: on, švárny mládenec, ktorého každý mal rád, pomáhal ľuďom ako a kde mohol, aj hospodár bol z neho za vzor druhým, a ona ako kvet. Len moja mamička, a aj druhé ženy, ľutovali tú jeho mladú žienku, že veru nebude mať pri svokre na ružiach ustlané!

Prvé mesiace všetko išlo pekne, hladko. Bola stará Jankovička pyšná na ten chýrny výstroj,^[3] ktorý jej nevesta priniesla. Rozprávala susedám, aký pekný dom a koľko rolí má jej tetka, a že to všetko chovanici poručí, však ju mala ako vlastné dieťa a ako oko v hlave. Tu naraz prišla nečakaná správa, že sa vraj krstná matka bude vydávať. To bolo divenia, rečí v celej dedine! Mladí Jankovičovci išli na svadbu a stará zostala doma ako zarezaná. Bola to pyšná ženská; s málo ľuďmi sa zniesla, netak jej to zahanbenie dopriali po toľkých chýroch, čo šírila! Kto má škodu, o posmech aby sa vraj nestaral. Vydaj Marienkinej krstnej matky jeho nezarmútil. On, keď sa ho moja mamička pýtala: „Čo to tej Skalovej napadlo, na starosť sa vydať?“ netak ju vyhováral, že veď je to žena ešte v najlepších rokoch. Vzala si bezdetného vdovca z rodiny. Mali vraj akúsi dedovizeň spoločnú a nijako sa to nedalo v knihách poprenášať. Súdiť sa nechceli, tak sa radšej zobrali, spolu že im to advokát už lepšie prevedie a budú mať pokoj. On že je človek starší, dobrý, budú môcť jeden druhého opatriť. Tak sa Matej z toho len tešil. A jeho Marienka obzvlášť, že nebude mamička taká samotná, keď ju odišla.

No, odkedy sa mladí z tej nešťastnej svadby vrátili, stará Jankovička na nevestu už ani nehľadela, a keď ju ženy posmechom ešte podráždili, netak zlorečila. Aj Skalovej, aj Marienke, no obzvlášť synovi, že sa tak dal oklamať, a že si s takou žobráčkou svet zviazal. Keď tie kriky neprestávali, aby matku nejako utíšil, kúpil Matej za peniaze, čo mu Marienka priniesla, kone. Vozil do I-skej fabriky zo z-ských hôr drevo. Dobre mu platili, stará mohla byť spokojná, veď jej dával zárobok; ten nosila na knižku do banky. Ale dvom pánom sa nedá slúžiť. Aj hospodárstvo, aj vonkajší zárobok, to nejde dlho. Keď Matej bol skoro vždy preč, ušlo sa obom ženám hodne práce; Marienka, aby uspokojila svokru, pracovala za dve. Bola ona útla ako kvet, ešte mladá a takej ťažkej práci od detinstva nezvyknutá. Veď u krstnej matky pracovala ako dcéra, do ničoho ťažkého ju nepustila. Tuto ako slúžka, ba neprirovnávajúc ako tá nemá tvár. A ešte k tomu, keď syn doma nebol, stará ani nevarila, len už mliekom a chlebom, ba najviac len zemiakmi sa živili.

Hoci sme sa my dve každý deň zhovárali pri studni, Marienka nikdy, ani slovom na svokru nežalovala. Neraz som prosila Martina, aby jej vody naťahal, studňa ide ťažko,^[4] a mala toho moc napájať!

Nuž, Matej — chudák — drel tam, ona tu a to všetko len pre lakomosť starej. Veď im toho nebolo treba, aj on mal len jednu sestru, už roky vydanú a vyplatenú, a majetok mali toľký ako my.

Ver, nemohla som sa už na to mlčky dívať ako stará Marienku z jednej roboty do druhej ženie. A tak, keď sa Matej vrátil a prišiel si k nám kosu požičať, vyrozprávala som mu, ako sa jeho chuderke žene u svokry vedie, keď on nie je doma, že jeho matka nevezme ani robotníka, ani robotníčku. Keď Marienka všetko nevládze porobiť, ako sa s ňou vadí, od rána do noci; či v sviatok, či v piatok musí byť, ako keď hodiny natiahne. Prišla k tomu moja mamička a doložila, že sa svokra neveste ani najesť nedá.

„Čo budeš mať, synku, z tých peňazí,“ povedala mu, „ak si ženu necháš utrápiť a usužovať. Ona sa však veru ani tebe, ani nikomu nepožaluje; nám sa žalovať nepotrebuje, my vidíme a počujeme samy dosť. Hľaď si, synku, radšej svojho hospodárstva. Čo ťa po všetkom, keď by si raz musel želieť, že ti bola tá mizerná mamona milšia ako tvoja dobrá, pekná žena.“

Chudák Matej! Taký smutný odchádzal od nás. Aj mne, aj mamičke pekne za napomenutie poďakoval.“

„Tetička, a pomohlo to?“ pretrhla mladá žena mlčanie, kráčali už chvíľu medzi oziminami. „Prestal s tým furmančením?“

„Hneď nemohol, dievka moja, mal kontrakt,^[5] ten sa nedal zrušiť, a keď vypršal, bolo už neskoro.“

„Neskoro? Ako neskoro? Ach, tetička, sadnime si tu trochu na skládok,^[6] veď potom chytro nažneme; skôr ako pastier lichvu^[7] doženie, budeme dávno doma.“

„Môžeme si sadnúť, dosť sme sa, ako pri sobote, nabehali už dnes, ale toľko sedieť, kým by som ti všetko smutné, čo sa u susedov stalo, porozprávala, nemôžeme, to až dakedy, keď budeme mať viacej času. Neraz som si potom myslela,“ pokračovala žena, keď chvíľočku ticho odpočívali, „radšej si mohla mlčať. No, už je to tam. Pán Boh vševedúci vie, že sme sa len chuderky Marienky chceli zastať. Bola sirota, bez otca, bez matky a diala sa jej krivda.“ Žena zotrela si slzy z rias.

„Dohováral sused tej svojej ničomnej materi?“ stiahla mladá žena jasné čelo.

„On ju len pekne — ako sa na poriadneho syna sluší — prosil, aby jeho ženu do takej tuhej práce nehnala; kde treba, aby najala robotníkov, aby len poriadne varila. Marienka dobre nevyzerá, a on že sa bojí, aby mu neupadla do choroby. Nebola ona vraj na také drenie naučená. Stará mu na jeho peknú prosbu len toľko povedala, aby si vraj — keď je tak — dal ženu pod sklo, ona že od mazny^[8] pomoc ďalej nepotrebuje. „Obišla som sa bez nej predtým, a keď si bol na vojenčine sama som bola so všetkým hotová, aj dnes budem, ale to ti hovorím, že ja takej panej vyvárať nebudem. Však je komora otvorená, aj žigla^[9] s múkou, nech si uvarí a upečie, čo chce.“ Darmo ju syn potom prosil, darmo sa Marienka ohrádzala, že ona sa na nič nežaluje, že rada robila, i bude, ach, všetky prosby boli márne! Jankovička neuverila, ona od svojho upustiť nechcela. Ešte v ten istý deň odišla načas k svojej chorej sestre a vrátila sa, až keď ju pochovala, posledný deň pred synovým odchodom. Trvalo to tak asi tri týždne. Za ten čas Marienka konečne sama s mužom gazdovala, aj mu varila, nosila za ním jedlo na pole; robiť jej nedal, len po dome. Keď tak spolu žili sami, Marienkine líčka zase rozkvitli, oči jej žiarili, ústka sa usmievali. Navštívila som ich dva razy, raz sme spolu aj zvážali. Hovorili sme si s mamičkou, že ani Adam a Eva v raji nemohli byť šťastnejší ako oni dvaja. Všetci susedia sa s nimi tešili a to ich pekné šťastie im dopriali; ej, veď ono len málo trvalo. Skončilo hneď, keď sa stará vrátila. Marienka jej priniesla dobrú večeru, ale ona sa jej nedotkla a zariekala sa, že z tej ruky ona nikdy jedlo do úst nevezme. Preto ráno Matej netak zarmútený odchádzal. Marienka ho vyprevádzala a ešte ona jeho potešovala, že však si ona mamičku uzmieri. Po cintorín sa spolu viezli; tam, keď zišla, ešte pod tými bormi dlho spolu stáli a oba horko plakali. Keď sa on z hradskej obzrel, ona ešte vždy stála opretá pod jedľou a hľadela za ním. Ešte že sa na neho usmiala a pokývala mu ručníčkom, no kone zahli za skalu a tá skala mu ju zakryla. Ale však jej mal plné oči a plné srdce; tak si ju so sebou odniesol, takú ju vždy iste vidí, keď zavrie oči. No, už musíme žať, ostatné ti už druhý raz porozprávam, je toho ešte moc.“

Vzchopili sa ženy, a o krátky čas sa už ponáhľali domov s veľkými batohmi zelenej krmy. Doháňali i stretali ich ľudia, pozdravovali sprava aj zľava, ako čoby stretávali vlastnú rodinu. Tak je to na dedine, kde ľudia od kolísky spolu rastú a žijú. Ale dakedy bývajú medzi nimi i takí, ktorých osobitne každý, ale každý pozdraví a rád s nimi postojí. K týmto patrila aj Zuzka Uhrová, a jej — pred dakoľko týždňami za jej synovca vydatá Uhrovie nevesta — Dorka Mílová. Ženy sa ponáhľali, bo zďaleka počuť cenganie zvoncov, práskanie pastierovho biča. Dedinské stádo vracalo sa domov, všetky brány chalúp boli roztvorené. Tak budú raz otvorené i tie perlové brány nového Jeruzalema, až to malé Kristovo stádočko — o ktorom platí, že „zaľúbilo sa Otcovi vášmu dať mu kráľovstvo“ — bude sa vracať z hôr sveta domov, aby si odpočinulo. Slniečko sadlo už za hory, čochvíľa zhasnú i zore a bude možno zaspievať: