ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No, je čas, aby sme sa trochu obzreli aj po dedine, do ktorej Hanička tak znenazdania zavítala, nevediac, či ju prijmú, alebo ďalej pošlú. Po hornom konci susedili s Uhrovcami Šimonovci. Mali síce meno Rášo, ale ich tak každý prezýval. Tam roky stála ošarpaná chalupa, pokrytá starou slamou; majitelia bývali dávno v Amerike, na dom sa nemal kto obzrieť; netak špatil celú úhľadnú dedinku. Až naraz, priam v tú noc z piatku na sobotu, keď to tá všeobecná rabovka začínala, spadla s veľkým rachotom celá strecha a čo boli ešte celé múry, aj tie zvalila. O polroka sa Rášo vrátil a že to bolo v tom čase, keď platil na Slovensku dolár sto korún,^[22] alebo najmenej deväťdesiat, netaký chýrny dom si postavil! Kdekoľvek v meste mohol stáť; okná veľké, s neprerezávanými tabuľami, záhradky parádne plotom z liatiny ohradené. Keď bol dom hotový, prišla aj jeho žena. Nosila sa už po americky, aj dom si tak riadila. Za dvorom mali záhradu plnú ruží a kvetov, na dvore všelijakú hydinu, Rášo si zvážil^[23] koníka i pekný vozík a furmanil. Keď sedel na kozlíku, taký dosť ošumelý, sotva kto by bol uveril, že má okrem toho záprahu krásny dom, hromadu rolí a plnú záhradu vlastnoručne očkovaných ruží. Rášovci boli bezdetní; v roku 1924 prijali do svojho domu vdovu po svojom strýcovi Šimonovi, ktorú každý len „babička Šimonová“ nazýval. Dali jej vo dvore izbietku. Žiť pri skromnosti mala z čoho, len aby v rodisku kosti zložila. Keďže sa jej deti, ktoré-kam porozchádzali, bola sama. Dali jej to i preto, že nebohý Šimon Rášo — keď synovec pred rokmi odchádzal do Ameriky — mu požičal na cestu a ani interes,^[24] ani istinu^[25] nežiadal. Dnes si to babička u nich našla. No aj oni mali sa s ňou dobre: dom, keď bolo treba, zavarovala, čo bolo, popriadla… Je vám taký starý človek veľmi užitočný, ak má srdce na pravom mieste, málo nárokov a mnoho skúseností. A to babička Šimonová mala. Od mala sluhovala^[26] v dobrých domoch a čo sa naučila, do staroby nepozabývala.^[27] Synov, dcéry i vnukov odchovala, a keď toho najmilšieho vnuka pochovala, prišla k Rášovcom. Nuž, tak u Rášov, v tom veľkom, peknom dome, bývali, teraz len traja ľudia, zato u Uhrov, ako vždy, tak aj dnes žila dosť veľká rodina. Stará Uhrová k dcére priženila si bratanca, či, ako Zorovčania hovorievali, strýčneho brata, už z ďalšej rodiny. Jediný syn sa jej mladý oženil. Dostal za ženu dcéru susedného richtára, ktorá mu však pri treťom dieťati zomrela, i svoju malú dievenku za sebou povolala, takže oboch chlapcov, Štefana a Jožka, už len babička a tetička Zuzka odchovali. Martin Uher, zať starej Uhrovej, zastával pri nich miesto otca, ešte aj kým žil ich otec. Bol tento od mladosti chorý a nemohol sa starať o chlapcov. Keď však Martin odišiel na vojnu, musel sa aj chudák Jurko pustiť do práce; a to ho, tak zmordovalo, že už v roku 1916 zomrel. Jeho starší syn, keď si vyslúžil vojenčinu, zostal pracovať v Čechách. Ako zámočníka dali ho pri vojsku k letcom. Poskladal strojnícke skúšky, mnoho sa priučil, strojil si kúpiť motor a živiť sa ako strojník. Jožko Uher mal vôľu zostať len pri hospodárstve. Z vojenčiny ho vymohli, keď mal otca predtým chorého, a už všetko sám zastával, než sa ujec vrátil. Že si ho vzala Dorka Málová, jedináčik — ktorú mu závideli všetci mládenci — zdedí dakedy pekný majetok po jej rodičoch. Keď si k tomu pridá svoju čiastku, môžu sa dobre opatrovať. Zuzanke Uhrovej zostalo z troch detí len to najstaršie, syn Miško. Že sa dobre učil, dali ho rodičia do škôl. Nuž, tak bol teraz u Uhrov.

Na dolnom konci susedili s Jankovičovcami Srniankovci. O tom dome spievala mladá chasa:

Išlo Srniankovi netak dobre čižmárske remeslo pred vojnou; vzali ho ta. Keď sa vrátil, bol z neho — predtým len mierneho pijana — hotový opilec. Prepil napred svoje a teraz prepíjal už ženinu čiastku. Kedysi, keď bol ešte poriadny — aj keď už i vtedy nevylial — dala žena polovicu na neho prepísať. Išla za neho proti vôli rodičov; mali sa veľmi radi. Otec jej na rozlúčku povedal: „Čo si si vyvolila, to už máš, ale požehnanie Božie nebude na vás spočívať; až sa ti dakedy na svete zle povedie, nechoď sa mi žalovať!“ Nuž, ona ani nešla, kým žil. Zato teraz neraz s hlasitým plačom odprosovala rodičov odpočívajúcich pod zelenou trávou^[28] na Božej roli a horko na seba žalovávala. Ach, ale to už nič nepomohlo! To jedno bolo dobré, že stará Srnianková neveste nikdy neublížila. Ona už len pred ľuďmi prikrývala synove zlé činy, tak ako to robievala za detinstva, keď otec chcel chlapca potrestať za darebáctvo. „Aký som, taký som,“ hovorieval jej syn teraz. „Však vy ste ma vychovali!“ A mal pravdu. Preto chodila žena vždy s hlavou sklonenou, ako by stále zhľadávala čosi stratené. Ach, stratili sa jej všetky krásne príležitosti, v ktorých mala položiť synovi do srdca a duše základ pre statočný život. No, ako ich nestratiť, keď jej samej nik nepoložil základ? Jej chlapec a pozdejšie syn bol pred ňou bohom na zemi, pred ktorého vôľou ustupovala vo dne v noci. Keď sa teraz ten jej syn stal deťom i bezdetnej chase za posmech — takže za ním, ulicu šnorujúcim vykrikovali — hanbila sa ona na jeho mieste. Ťažké je to slovo: „Ó, keby som bola! Ach keby som nebola!“ Tak by sa dalo rozprávať o každom dome, každý z nich mal suseda, bývali v tých chalupách a domoch poriadni i neporiadni, statoční i nestatoční, dobrí i zlí. Daktorí sa vzmáhali, iní chudobneli. Boli medzi nimi lakomci, čo sa ani vlastným deťom nedali najesť. Druhí zas mrhači, čo otcovskú dedovizeň po vetre púšťali a prevýskali. Daktorí ako chrty, či v sviatok, či v piatok hnali seba, ženy, deti do práce, iní zas mali vždy dosť času. Keď druhý už zvážal, oni ešte len kosy kovali. Ak sa stalo, že v manželstve taký usilovný s takým pomalým v jarme tiahli, nebolo konca-kraja kriku a hriechu. Jedno však títo všetci mali spoločné: úplnú ľahostajnosť a bezstarostnosť o duše a o život za hrobom. Hoci boli numero pri numere^[29] skoro samí evanjelici a mali v domoch Biblie, ani v nich nečítali, nie to aby svoj život podľa nich spravovali. A predsa verili, že po smrti bude s nimi všetko dobre. Na tých, čo z tej vojny prišli takí bezbožní, že sa neostýchali povedať: „Nieto ani Boha, ani neba, ani pekla, ani života po smrti. Peklo si robíme sami na zemi a o nebo sa tiež musíme postarať v tomto živote!“, na tých sa veľmi horšili. Aj na tých, čo hovorili, že Kristus nevstal, že to je len bájka, že On bol vraj len šľachetný prvý socialista a komunista, sa veľmi pohoršovali. Veď tí by sa vždy len delili, pravda, nie so svojím, ale s tým, čo druhý mal. A keď sa zišli, až strach išiel z hrdinných ich rečí. No, spiaci ľudia sú si všetci rovní. V tom sme všetci ľuďom i Bohu neužitoční. Tak aj v Zorovciach sa všetko sebe podobalo ponorené v tuhom duchovnom spánku. Bol však predsa rozdiel: jedni — tichučko spiac — nikomu neublížili, druhí — snívajúc — vykrikovali a vôkol seba bili.

Nuž, tak vyzerala dedinka, do ktorej prišla Hanička Skalová, a v ktorej by bola tak žila a pekne tichučko spala — ako aj tí ostatní — keby do toho nebolo čosi vkročilo.