E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

2

K dolnej maši ubiera sa voz ťahaný drobnými koníkmi. Na ňom plno sveta, viac by sa ich už nezmestilo. Mimo ľudí vezie sa mnoho iných predmetov. Na drabinách priviazané sú tyče a plachty — ani ako remeselníci, keď na jarmok idú. No to nevezie sa žiadna poctivá cecha, lebo tá by neviezla basy, husle a podobné nástroje…

Sú to revúcki páni študenti.

Mládež vyšších tried usporadovala každý rok niekoľko divadelných predstavení. Držiavali sa na mestskom dome alebo v hostinci v prospech budovy a iných gymnaziálnych cieľov. Tieto večery stávali sa sviatkom mestu a celému okoliu. Často i zďalša dochádzali hostia, spočiatku z národnej horlivosti, pozdejšie za duševným pôžitkom. Mládež pozdejšie vyškolila sa tak, že na javisku pohybovala sa bez trémy a prirodzene. Niektorí prejavili i veľký talent. So ženskými rolami bývala spočiatku bieda: nebolo žien a ich roly prevzali holobrádkovia a previedli s väčším-menším úspechom, ale vždy smiešne. Pozdejšie našli sa i dámy, a tu ochotnícke divadlo vystúpilo smele a zblížilo sa o hodný krok k umeleckej výške.

Tu i okolné mestá priali si podobného pôžitku. Volali študentov, a tí urobili výlet ta alebo ta a usporiadali predstavenia. Výlety tieto slúžili škole k veľkej cti; ukázali, že mládež vedená je skúsenými pedagógmi. Nevyskytol sa nikdy najmenší výstupok, uvoľnená kázeň nebola v ničom urazená. Najmenšia žaloba nedošla k direktorovi. A výhody boli veľké. Mládež učila sa znať život, mravy sa šľachtili; obcovanie s druhým pohlavím i tu ukázalo zázračný svoj vliv na držanie a vonkajšok mladých ľudí.

Tak i tohto roku hneď po sviatkoch umienila si mládež navštíviť vo fašiangy mesto Jatkovú.[17] Starý direktor, ako obyčajne, i teraz prijal žiadosť mládeže nepriaznive.

„Bračekovci, ale vždy len tancovať, zabávať sa! Musíte vážnejšie pozerať na život!“

Ale pozdejšie starý pán dal zavolať žiakov a riekol:

„Cenzúry[18] vypadli, chvalabohu, dobre; dovoľujem vám i zabaviť sa. Ale na srdce vám kladiem: držte sa, ako na slovenských mládencov treba, a zachovávajte i v zábavách miernosť!…“

Sľubovať nasľubovala mládež svojmu správcovi, a on, aby bol istejší, že sa nestane prechmat, poslal do Jatkovej mladého profesora X., ktorý tam mal dozerať nad mládežou. Profesor X. bol mladý človek, rezký, on riadieval divadlá. Vybral kus, pristrihol ho dľa potreby, rozdelil roly dľa talentu a temperamentu ochotníkov a zriadil javisko, ako sa len dá bez veľkých pomôcok.

Voz teda ide s mládežou do Jatkovej. Je piatok, v nedeľu večer bude divadlo. Títo sú vyslaní ako predvoj, aby do nedele skončili všetky predpráce. Ostatní dôjdu v nedeľu popoludní. Voz ubiera sa vrchmi, ktoré krížom-krážom podkopala ruka baníkova. Stadiaľto odváža sa železná ruda do troch revúckych maší. Odvážajú ju roľníci z Revúcej a okolia na drobných hronských koníkoch, uvláčení na žlto od rudy.

Cesta je dosť zdĺhavá, študenti ukracujú si ju, ako a čím môžu. K večeru ukázalo sa im mesto Jatková, cieľ ich dnešnej cesty.

Jatková je neveľké síce, ale v krajine rozhlásené mestečko. Netreba ho ani opisovať a spomínať rozličné historky, ktoré sa o ňom šepcú v okolí. Jatková je mesto starodávne, drží sa predsudkov a niektorých kocúrkovských poriadkov. Zlí ľudia preto obsypali ju klebetami a posmechom, z čoho si jatkovský občan nič nerobí.

Sotva voz vtiahol do mesta, už obstali ho mešťania a študentov rozobrali si, ako keď vojsko príde: uviedli do domov a posadili za plné stoly. Miško, oboznámený s mestom z predošlých výletov, uhospodil sa u istého garbiara; s ním šiel i Ferko. Prijali ich srdečne, pani majstrová pohostila ich klobásami — dozvuky to poslednej zabíjačky.

Na druhý deň bolo mnoho práce. Tesári zhlobili javište: na kobyliny[19] poprekladali dosky a popriťahovali ich klincami. Bolo treba postaviť steny, povesiť oponu, prikrášliť miestnosť, aby sa to divadlu ako-tak podobalo. Nuž stalo sa to všetko do večera. Z nahotovenej čečiny a machu navili vencov a pribili ich v rozličných okľukách na steny a okolo dverí a oblokov. Trámovatú povalu zakryli chvojinou, drôty na lampách ovili ružovým tylom. Najprednejšie rodiny požičali svoje parádne pozlátené zrkadlá — steny hneď viac ukazovali. Konečne nanosili do siene lavíc, ušlo sa do prvých radov i stoličiek. Javište bolo tiež hotové. Samo mesto požičalo bubon; donesený i veľký kastról, na ktorom malo sa zvoniť; tu je i ťapša, na ktorej má sa znázorniť hrmot železničného vlaku. Vôbec všetko bolo naporúdzi.

V nedeľu po obede došlo celé vyššie gymnázium i s profesormi. Hosťov z kraja bolo tiež vídať dochádzať na krátkych vozíkoch o vysokých kolách. Hra počala o siedmej hodine večer, gymnaziálna banda zahrala národné piesne. Medzi hudci vidieť i Ferka Putorisa, on stojí primášovi vpravo a tiež hrá prím. Z návštev u Jahodov odniesol si toľko, že obľúbil si hudbu, a to husle, na ktorých bol náruživým hráčom. Otec to neodobroval, ale konečne uspokojil sa, že veď pre husle ešte nikoho nespravili rechtorom.

Ferko hrá s citom; vidieť to už na prstoch, ako nežne dotýkajú sa strún a ako trasú sa na nich, až husle zakvília, ani čo by dušu mali, dušu nie drevenú, ale ozajstnú. Jeho oko, hudbou obživené, žiari od oduševnenia. Neupiera sa do nôt, lebo i tu hralo sa bez nich, naspamäť, ako u cigánskej bandy. A ako mu je dobre, že nemusí do nôt pozerať! Môže sa voľno túlať po sieni, po tvárach ľudí, ktorých prichádza najviac teraz, v poslednú chvíľu. Ale netrvala dlho tá voľnosť. Do siene vstúpila Elena, dcéra bohatého učiteľa Petra Zvarinu z Motišoviec. Ako vstúpila so svojou matkou, čerstvou, mladistvou a peknou osobou, ako si po jej boku zasadla do štvrtého radu na stoličku: veľké, oživené oko Ferkovo nespúšťalo sa z nej. Slečna bola veľmi milý zjav. Tvár mala výraz akejsi dobroty. V ruke držala vejár a pohrávala si s ním, ináč by nevedela, čo počať s rukami v dlhých rukaviciach. V čiernych vlasoch skvela sa ohnivá ruža, červená, plná, polorozvitá. Ferkovi zdalo sa, že až k nemu vznáša sa jej opojná, rajská vôňa…

Elena prebehla očima bandu, ktorá ako vojsko stála radom pred javiskom. Jej čierne oko dotklo sa i Ferka, len dotklo, a hneď zaletelo inam. Ferko hral ani vo vytržení. Zdalo sa mu, že hudba zaniká, zapadúva pod zem — padá — znie spod zeme, neurčito, slabo, ako oslabená ozvena… Počul len hlas svojich štebotavých husieľ, ako plačú, túžia, vábia… Jej oči zaleteli zas k hudcom — rovno k nemu, hľadia do jeho oka, z nich žiari milota, ako starému známemu, priateľovi… Ferkovi uniklo všetko, stratilo sa všetko: on videl len tie oči, ktoré sa s jeho spojili a na ňom dlejú ako očarované… Husle vykríkli, opojené blahom — v disonancii. Primista drgol Ferka, Ferko sa spamätal; videl, že prvej chytil b miesto h. Ale Elena nehľadela už naň, čosi matke šepkala.

Opona odchýlila sa, spoza nej dvoje bystrých očí pozrelo do siene a prebehlo obecenstvom. Keď pohla sa opona, obecenstvo pozrelo tiež v tú stranu, k tým bystrým očiam, akoby sa spytovalo: ,Či nás budete dlho držať na reči?‘ Smelé oči neukryli sa pred týmto všeobecným útokom za oponu, ale hodili sa ako jastrab, keď za holubicou šibne, k Elene, a usmiali sa, divoko, posmešne — ale usmiali sa predsa. Elena sklonila tvár, zapálenú až po uši. Primista udrel tri razy bičíkom na chrbát husieľ, hudba rýchlo dovalila sa ku koncu a prestala razom, ani čo by ju bol preťal. Zvonček zaznel, opona sa vyhrnula — objavilo sa javište.

Hudci zastali si na stranu, aby nekazili výhľad na hercov. Hneď v prvom akte mal Miško dosť dlhú rolu, viac komickú než vážnu, a vložil do nej celú náladu rozveselenej duše. Strhol k smiechu obecenstvo, ktoré len ťažko dalo sa uchvátiť. Po chvíli všetkých divákov opanovala nálada kusu — len jediný vzdoroval vlivu, a to bol Ferko Putoris, ktorý cítil sa, akoby mu srdce žmýkal. Veď ona díva sa len na javište a jemu sa smeje, smeje. Premáha sa síce všelijako, ale nemôže sa zdržať… Hlavu skrýva za vejár a tam sa smeje potajomky, snáď aby ju ľudia neohovorili.

„Čo tu smiešneho?“ šepol Ferko primistovi do ucha. „Obecenstvo je predsa len veľký blázon!“

„Mišo znamenite hrá!“ odpovedal primista. „Ja neviem, kto mu diktuje — musíš sa rehotať!“

„Ja nenachodím nič…“

„Čušíš!“ bodol ho kontráš do boku. „Buď rád, že sa obecenstvo baví!“

Ferko mlčal, ale cítil sa nesmierne zle.

Keď v medziaktí spadla opona, zaznela gymnaziálna hudba. Jej úlohou bolo nielen baviť, ale i prehlušiť štabarc za oponou, povstalý prekladaním scény. Ale obecenstvo prijíma všetko dobrodušne, tak, ako mu je podávané. Baví sa zhovôrkami o každodenných veciach. Nebadať na ňom rozpustnosť, ale ani nie jarmo prísnej etikety. Všetko sa tu cíti, drží a pohybuje ako doma, v rodine.

Tak i k učiteľovcom v Motišoviec pridružil sa červený, mocný mäsiar. Pani učiteľka pilne počúva, čas po čase prikyvuje hlavou, akoby netrpezlive čakala, kedy sused skončí, aby ona mohla začať. Ale vidno, že mäsiar pevne drží sa slova. Elena chvíľku hľadela na muzikantov, ale keď stretla sa s výrečným pohľadom Ferkovým, zahanbila sa a hľadela pred seba.

,Čo toľko pozerá sem, či nemá kde dosť pozerať? Či som dáko zle oblečená, alebo… Na dačom uráža sa pri mne. Čo ma prenasleduje — ja som mu nič neurobila. A ako je to na obtiaž, ani sa nemôžeš pohnúť, aby sa nedívali na teba! Nevieš, kde máš podieť oči, ruky a všetko…‘ Zaoberala sa výlučne vejárom a nepozrela viac na Putorisa. Ale cítila, že on na ňu hľadí, tajomná sila ťahala jej pohľad k nemu, musela sa premáhať, aby jej odolala. ,Ešte hľadí — ešte… Ak iní spozorujú, čo si pomyslia! Všetci budú sem oči vytriešťať a mne príde zutekať…‘

Ferko, preberajúc prstami, lietal mysľou ktoviekde. Videl sa v Revúcej, u pani Kuarkovej, ale pred troma rokmi, keď chodil ešte do štvrtej. V poschodovom dome oproti Kuarkovej býval kupec Marenda, ktorý predával i školské potreby. V prízemí bol sklep, na poschodí byt, ktorého okná hľadeli rovno do otvoreného dvora pani Kuarkovej. V tomto dvore, keď sa jar otvorila, prechádzal sa Ferko s knihou v ruke. Raz, keď študoval fyziku, zazrel v kupcovom obloku peknú, mladú tvár, okrúženú čiernymi vlasmi. Tá tvár ho veľmi dojala. Ešte tak mladá, skoro detská, a na nej vyrazená zamyslenosť, skoro smútok. Ferko oprel sa o stenu a dlho, dlho pozeral na tú ustarostenú tváričku. ,Čo jej môže byť — taká malá, pekná a už jej je čosi!‘ hútal Ferko. Tvár pozdvihla sa, ťažkomyseľnosť z nej razom stratila sa — hodila čistým, jasným okom na ulicu, na dom pani Kuarkovej, pri ktorom stál jej tajný obdivovateľ, Ferko. Hľadela naň dlhú chvíľu, potom zobrala sa — Ferko videl, že je to dievča — a zdvihla z obloka knihu. ,Teda pre knihu sa tak trápi!‘ rozhodol Ferko a bolo mu tak akosi veselo. ,A kto je to?‘

Ferko dozvedel sa, že je to Elena, dcéra učiteľa z Motišoviec, ktorá navštevuje tu školu a býva u Marendov. Deň po dni míňal sa a každé ráno takto vídali sa. Ferkovi stalo sa to už potrebou každé ráno zadívať sa do protejšieho okna a pokochať sa v peknej tvári dievčatka. Cítil sa každý deň osvieženým a akosi obživeným. Miško badal na Ferkovi premenu, vyzvedal, vypytoval sa, ale Ferko mlčal.

Tak prišla i Veľká noc, študenti rozbehali sa na prázdniny, on s Miškom zostal v Revúcej a Elena tiež. Teraz, keď nemala školy, i stred dňa stala si k oknu a Ferko, sediac na lavičke pred domom, dívaval sa na ňu. To bola celá ich známosť. Iba raz, keď bol u Marendov v sklepe, našiel i ju za pultom, ale ako ju zazrel, zmiatol sa a nevedel po čo vlastne prišiel. Vrátil sa zo sklepu, vyprevádzaný všeobecným smiechom, v ktorom začul i jej zvonný hlások. ,Aká je pekná — ani čo by ju vymaľoval,‘ hučalo mu v hlave, keď utekal ako blázon zo sklepu.

Pred Veľkou nocou kúpil si v apatéke ružovej vôdky, že pôjde kúpať. Lebo v Revúcej mal študent otvorené dvere do každého meštianskeho domu, zvlášte na Veľkú noc a kde mali dievčatá. Ferko dosiaľ síce uťahoval sa od týchto zábav, ale teraz ho čosi vábilo. Jeho priateľ Miško rozrobil vodičku a vybrali sa spolu po meste a pochodili domy, kde mali priateľov na hospode. Po ôsmej vrátili sa k domu, nemajúc už ku komu ísť. Stali si pred dom a bavili sa na výjavoch, ktoré poskytovalo dnes ináč tiché mesto. Videli meštianskych synkov behať s vodičkou… Tu zas päť sluhov vedie nastrachovanú dievku Zdychavianku[20] alebo Rusniačku zo Šumiaca[21] k potoku. Museli ju vykutať kdesi na šope, snáď medzi senom, lebo vo vlasoch jej vidno steblá nazachytávané. Dievka mraučí, jačí, ani čo by sa jej blížila ostatná hodina, hádže sa im, ale nemôže odolať takej presile. Mládenci smejú sa a postavia k potoku. Jeden načrie bystrej vody a šust na hlavu biednej stvory! Tá skričí — razom sa zasekne. Studený element zarazil jej dych i hlas. Iba o chvíľu zhíkla a striasa vodu, ktorá cícerkom steká plátennými sukňami. Druhé vedro — a slúžka je ani myš. Tak by ju snáď oblievali do večera, ale ona zvrtla sa, oboch mládencov, čo ju držali, sotila do vody a uteká. Beží ulicou ani skúpaná ovca, skryť sa do súše. Zmoknuté šaty priľahli k stepilej postave a sukne pleskocú o zmočené lýtka.

Miško zachodil sa smiechom nad týmto výjavom revúckej romantiky. Ferko ani nebadal, čo sa robí. Pozeral oproti do okna. Tam bola Elena v bielych ranných šatách, bezpochyby v košieľke, ako z postele na ten hurhaj bola vyskočila. Dlhé a tenké ramená sú holé, i krk. Elena tešila sa, dívajúc sa do potoka, a nahýbala sa v obloku, zabudnúc, že ju niekto pozoruje. Tu pozrie k domu Kuarkovej, vidí Ferka — myk za bielu riedku záclonu! Ferko zasmial sa tak srdečne, ako keď dieťa rozosmeje sa vo sne.

Miško pozrel naň s údivom, lebo ulica je zas prázdna, pustá — niet sa tu na čom smiať. Čomu sa smeje? Veď Ferko sa málo smiaval.

„Čo sa smeješ?“

„Ako uskočila — haha!“

„Kto?“

Ferko pozrel na priateľa tak, ako hľadí človek, ktorý sa len teraz prebudil.

„Kto uskočil?“ vypytoval sa Miško.

„Že uskočil? Ja neviem…“

Keď sa zasmial, zabudol, že pri ňom dakto stojí. Celý stratil sa pozorovaním protejšieho okna. Jeho smiech bol nepovedomý, i odpoveď na Miškovu otázku bola nepovedomá. Až teraz zbadal sa, keď už Miško skoro všetko zvedel: preto chcel Miška podviesť, aby ho od stopy odvrátil. Ale Miško pozoroval bystro a nedal sa tak ľahko prekabátiť.

„Kto uskočil?“ vyzvedal ukrutne.

„A ja viem? Ja neviem…“ A jeho tvár zapálila sa nevôľou.

„Nepretvaruj sa. Tvár ti horí skoro plameňom… Povedz, ináč začnem hádať!“

„A ja dbám!“ usmial sa mu Ferko. „Len hádaj…“

„Tam si videl čosi!“ ukazoval Miško na Marendov dom.

„Netáraj, ja som nič nevidel.“

„Fero, klameš. Videl si čosi — povedz!“

„Nuž dobre — videl som…“ a Ferko blúdil očima po ulici, akoby hľadal slová. „V sklepe bola žena, šla von, už stála na schodku, ale keď videla mládencov a putňu — hodila sa nazad. A to bolo tak smiešne.“

„Neverím — na tom by si sa ty nesmial. Vidíš, zapálil si sa — klameš!“

Ferkovi išlo už do plaču, že ho Miško toľme podchytáva.

„Dobre, keď neveríš — ja nemám čo ukrývať.“

„Ty si hľadel do obloka… aha, tu si ho! Už ťa mám… No, pozri mi do očí!“

Ferko napäl všetky sily, aby vydržal Miškov inkvizítorský pohľad, ale nemohol. Cítil, ako Miškovo oko zabodlo sa mu hlboko a preniká všetky tajnosti. Sklopil zrak pred ním.

„Vidíš, nevydržíš! Čo tam bolo v obloku? Povedz, lebo ja sa nedám oklamať. Aha — to bolo ono!“

Ferko pozrel do obloka: videl v ňom dopoly pretiahnutú záclonu, spoza nej vystreté ramienko a v ruke akýsi čierny predmet. Ferko stál zničený, nevládal sa ani hnúť, akoby ho boli vkopali do zeme. Miško pozrel naň — prišlo mu ľúto tohto slabého, hanblivého chlapca.

„Čo to drží v ruke?“ opýtal sa ho.

„Ja nevidím nič,“ odpovedal Ferko, a tentoraz hovoril pravdu, lebo nevidel ozaj nič. Dom Marendov i s osudným oblôčkom tancoval mu pred očima.

„To je vajíčko — pozri len: čierne, v brezuľke[22] farbené, pekné… Ty ju znáš? Videl si ju dakedy? Veď nás tá volá, aby sme ju šli kúpať — poďme!“

„Kam?“

„Do Marendov. Veď nás volá! Poď, okúpeme ju, dokonale ju okúpeme,“ a ťahal za rameno Ferka, ktorý i urobil niekoľko krokov k sklepu.

V obloku blysla vydesená tvár dievčaťa a zmizla hneď v tmavom úzadí. Ferko zastal.

„No, čo je?“

„Ja nejdem.“

„Ty si blázon — mrmaj! Dobre, nechoď; ani ťa nechcem!“

A Miško bystrým krokom vošiel do kupcovej brány. Ferko pobúrený vrátil sa domov. Čakal, ako sa Miško vráti zahanbený… Sadol za stôl a pozeral knihy, ale nerozoznával písmená.

Po dlhej chvíli vpadol Miško do izby.

„Bol si?“ zvolal Ferko.

„Vidíš, čo si nešiel? Bolo to tam, keď som vošiel… Aha, toto nám ukazovala z obloka.“ Položil na knihu Ferkovu vajíčko, ktoré ligotalo sa ako tvár murínova. „Dali mi ho, i koláčov bola veľká misa na stole. Vpálim do izby — nikoho v nej, ani duše. Prezrel som všetky kúty, pozrel i za veľkú kasňu — ani tam nič. Obrátil som sa k dverám, že už idem preč… V kasni čosi šuchne, poď ja ta… Otvorím ju, iba ženské šaty, podšívané bielym tylom… Podvihnem sukňu, čo tam visela: ukáže sa dno, biela, jedľová doska, a na tej doske nohy, bosé, bielučké nôžky. Tu v kasni spišťalo, ale tak, že som sa hneď odhodil naprostred izby, čo som sa naľakal. I fľaška s vôdkou mi vypadla…“

„A to bola ona?“

„Ja som ju nevidel, len som šípil. Ale som sa bál, nie že tam to spišťalo, ale že ma tu dolapia. Poď ja v nohy! Ale vo dverách zastaví ma pani kupcová: „Čo tu chcete — čo je?“ A tu vidí mňa, zabitú fľašku a tú kasňu otvorenú — poznala ma i uhádla, čo tu chcem. „Poďte so mnou,“ pošepla mi, „ja vás k nej dovediem.“ Viedla ma do druhej izby. Ja som vedel, že jej tam nebude; ale som len šiel, akoby jej veril. A doviedla mi ju.“

„A aká bola?“

„Pekná. V sukničke, ale už obutá, a dlane držala si na tvári. Pani mi podala pohár a smiala sa. A ja šust vodu: iba ruky som jej polial — voda jej lakťom stekala na zem. A zase spišťala — práve ako v kasni. Potom utiekla; počul som, ako sa smeje v pitvore a izbe. Vidíš, čo si nešiel? To je tak dobre, keď kúpeš a tak pekne sa ťa boja! Tak sa triasla, keď som sa vodou zahnal, že ju oblejem. Na koláča — vezmi si! Tam sú veľmi štedrí, ani som nemyslel… A ja som ju dlho strašil; tri razy som sa rozohnal a vše spišťala, čo sa vše zľakla a uhla sa… Potvora, hľadela pomedzi prsty na mňa — tak jej oči svietili ani mačaťu. A keď som vyšiel do pitvora, odchýlili sa dvere od jej izby a videl som jej tvár vo dverách… bola pekná, vysmiata. A čo ti je? Čo neješ? Ja som tam zjedol tri kusy, i cestou jeden — toto je tebe, jedz, dobrý je. Ale mal si ísť!“

Ferko mlčal, koláča sa nedotkol; hľadel zamyslený k dverám.

„Vari sa hneváš?“ zvolal urazený Miško. „Čo si nešiel? Sám si si vina.“

Ferko neodpovedal, ale celý deň bol smutný. Večer zvlhla mu poduška od horúcich sĺz.

Prešiel do piatej triedy, prišla gréčtina. Eleny v Revúcej nebolo: Ferko pozabudol na ňu, len tu i tu zišli mu na um milé časy, keď hľadieval do Marendovho okna. Vlani už bola v Revúcej s matkou na gymnaziálnom majálese, ale Ferko netancoval s ňou; nemal smelosti.



[17] Jatková — pravdepodobne ide o Ratkovú, obec v revúckom okrese

[18] cenzúra — (lat.) skúška

[19] kobyliny — podpera na pílenie dreva, koza

[20] Zdychovianka — žena z Muránskej Zdychavy, obce v revúckom okrese

[21] Rusniačka zo Šumiaca — žena z obce Šumiac v breznianskom okrese, kde sa hovorilo „rusniackym“ nárečím

[22] brezuľka — farbivo zo stromu brezule




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.