ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ferko, Petrík a báťa Mišo odišli do záhrady, ktorá bola pod horou. Vysadená bola stromami najlepších druhov. Pán Zvarina ako pasionátny pomológ,^[65] zvlášte v mladších rokoch i deň cesty nelenil si za vrúbľami. Ženinu zapustenú záhradu za niekoľko rokov premenil na vzornú, z ktorej susedia brali si príklad, a učiteľove sorty rozšírili sa v dedine i v okolí, kraji to, kde ovocie darilo sa výtečne. Bola to už obyčaj, že týždeň pred Veľkou nocou venovaný bol záhradám. Dnes, keď Veľká noc padla veľmi pozde, i tá obyčaj mala svoju neprístojnosť. Ale radšej neprístojnosť, ako záhradu úplne zanechať naverímboha.

Pán učiteľ zostal doma a dopoludnie venoval žiakom. Elena bola v záhrade pred domom. Miško ju videl, ako tam plela na hriadkach. Pani učiteľka bola v kuchyni.

Miško sedel osirotený v svojej izbičke. Keď videl, ako celá spoločnosť rozprášila sa na atómy, umienil si, že bude rozmýšľať nad nedeľnou kázňou. Vzal Nový zákon, vynašiel text: Vyčisťte starý kvas, aby ste byli nové zadělání… Prechádzal po izbe. Z kuchyne ozýval sa hovor pani rechtorky s nénou Žofou, v školskej sieni hučali deti ako včely v kláte. ,Vyčisťte starý kvas…‘ rozliehalo sa mu v duši. ,A protož hodujmež ne v kvasu starém, ani v kvasu zlosti a nešlechetnosti, ale v přesnicích^[66] úpřimnosti a pravdy…‘^[67] Znelo mu to, akoby sa bol apoštol k nemu, rovno k nemu obrátil. ,V kvasu zlosti…‘ ,Áno, krivdu som mu urobil… Odmenil som sa mu podlo, nešľachetne. A ak to starý vie! Neprezradil síce, že vie — ale ak sa pretvaroval!‘

Miško chodil rozčúlený izbou. Na kázeň zabudol, i na text, a zaoberal sa výlučne sebou. ,A ako hlúpo som to vyviedol! Chcel som jeho vyhnať, ale tak hlúpe… Zbraň obrátila sa proti mne. Jemu neuškodila, a mňa ranila. Ak to starý vie, som zničený. Nezbýva mi, než odísť — s hanbou a potupou. Ale možno nevie — snáď! Uprosím Ferka, aby mlčal, on dá sa uprosiť… Nie, nie prosiť; najprv ho preskúmam a potom urobím ďalšie kroky.‘

Vyšiel na dvor hľadať ho, ale dvor bol prázdny. Chcel sa vrátiť, ale videl Elenu v záhrade. V ruke mala motyčku, prekopávala ňou hriadky a vyberala plevel. Tento obraz zaujímal ho svojou novotou. Predstavoval si, že dievča ako Elena má žiť z rannej rosy a vône kvetov, a ona zatým prekopáva šalát! Prozaická myšlienka. Elena a šalát! Ostatne, možno to nebude šalát, ale kaška, skalná kaška, ktorú snáď presadila do svojej záhrady.

Vyšiel k nej. Skutočne šalát a nie primula! Snáď sa i ona zahanbila pre svoju prácu, a preto sklonila tvár. ,Červená sa predo mnou — okúňa sa, možno sa hanbí, alebo bojí… Akiste sa bojí — nie zlý znak!‘

Vpravde Elena ani nehanbila sa, ale ani nebála. Skôr mrzela sa, že ju vyrušujú v práci. Nebude sa môcť pohybovať tak voľne; musí dávať pozor na pohyby, na rozhovor — slovom, na vedľajšie veci, a prácu konať len mechanicky.

„Tak slečna v práci!“ oslovil ju s úsmevom a podivením.

Umienila si, že ho odpráši. Preto odpovedala:

„Lichotiť neviete — to je tiež pravda!“

„Naopak — teší ma, že vás vidím v práci. Vyslovujem svoj obdiv.“

„Práve tým nelichotíte. Čo vídame každý deň, čo nám zovšednelo — to nik nejde obdivovať, lebo to nikomu nepadne do očú. Ale čo deje sa raz do roka, raz za života — a čo by to bola i maličkosť — to obdivujeme.“

„Tak je: celkom správne, celkom správne! Ja vás vidím po prvý raz v záhrade — prirodzene, mne je to neobyčajný zjav, obdivujem ho.“

„To vám závidím: vy musíte z obdivu ani nevychádzať. Vy musíte sa nad všetkým diviť. Vidíte môjho otca po prvý raz u detí: obdivujete ho, po prvý raz za organom — zas obdiv! Žofu nénu po prvý raz s vodou zo studne — zas len obdiv. To vám závidím!“

„Ja vidím vás, vás — a to je ten rozdiel! Z toho nenasleduje, že keď vidím toho alebo toho, obdivujem… Ja hovorím, čo sa vo mne deje, keď vás, vás vidím, a nie keď vidím iných…“ Miško cítil, ako sa mu duša kochá vo víťazstve, že porazil Elenu. Nemohol zatajiť radosť — rozliala sa mu na tvári a dusila mu hlas. Elene to neušlo, a to ju urážalo. Hnev svoj vyjavovala tým, že mlčala. Miško prehliadol hriadky, poprechodil sa a vrátil sa k nej. „Keby vám mohol pomôcť!“

„A vaše nové šaty, škoda by ich bolo.“

Miškovi to znelo ako ukrytý výsmech. Ale keď pozrel na svoje čisté, neošúchané, neukrčené šaty, nahliadol, že slečna nevysmieva sa, a hovorí pravdu. On ostatne nebral to vážne, tou prácou chcel len nadpriasť rozhovor. Slečna znala jeho úmysly a vzala mu príležitosť k rozhovoru. Mlčala a pracovala. Miško nečakal, že tu bude hrať takú smutnú rolu. Po chvíli ohlásil sa:

„Slečna, vy sa hneváte!“

„Ja hnevám?“ pokrútila hlavou. Miško videl jej tvár veselú; pohrávalo v nej šelmovstvo. „Dovoľte sa pýtať — prečo? Ja neviem…“

„Pamätáte sa na bál v Jatkovej?“

„Pamätám — veľmi milo sa rozpomínam. Bavila som sa znamenite.“

„Nič vás tam nezarazilo? Nič podivného… Mne sa zdá, že čosi vás…“

„Mňa? Nič takého — iba ak som zabudla… Stalo sa niečo? Rozprávajte!“

Miško stratil trpezlivosť. Elena ho odzbrojila.

„Znamenite sa viete pretvarovať! Od bálu ste sa i tomu priučili, lebo tam vám to nešlo ešte tak od ruky… Pretvárka už sa ukázala z toho, že ste doložili: bavila som sa znamenite. Že ste to doložili, to je znamením, že ste nezabudli, čo sa tam stalo… Ale musíte vedieť,“ doložil hlasom tichším, „že ten, ktorý to vykonal, to hneď i oľutoval. Dosiaľ mučí sa a nevie si odpustiť, že dal sa uchvátiť okamihu.“

„A kto je to ten nešťastník?“

„Slečna, nevysmievajte sa. Urazil som vás, ale takýto trest som nezaslúžil. To príliš ponižujete!“

„Tak odpusťte, ak som vás… No, neviem dosiaľ, čím ste ma mali uraziť. Vidíte moje dobré srdce! Tak chytro zabudlo urážku.“ Vzpriamila sa a pozerala naň úprimne a nevinne. Nevedel, či jej má veriť, či nie. „Tak, ja čakám na vašu odpoveď.“

„Že som so všetkými tancoval, len…“

„To!“ zvolala veselo. „Keď len to — odpúšťam vám zo srdca. Ostatne, nebrala som to za urážku, ani nemohla brať. Ale ak ste ma chceli tým uraziť — odpúšťam vám ten zlý úmysel. Vidíte, nedošiel svojho cieľa — nestalo sa nešťastie. No, veríte už, že sa nehnevám?“

„Verím,“ odpovedal Miško zlomeným hlasom. Jej chovanie bolo mu záhadou. Nevedel, či je úprimná, či sa pretvaruje. Ak hovorí úprimne, tak je stratený. Lebo nemôcť v žene vzbudiť žiadne city, už či je to láska, či hnev — to znamená nezvíťaziť. Ak sa ona skutočne ani nehnevala, ani netrápila pre jatkovský prípad, tak je Miško u nej toľko ako nula.

Stratený v takýchto úvahách vrátil sa do svojej izby. Ovzdušie tohto malého, ale milého útulku akosi ho priviedlo k radostnejším výsledkom. ,Áno, ja ju milujem, vrele milujem. V jej blízkosti cítim najlepšie, že ju ľúbim. Akási tajomná sila ma láka k nej, udržuje ma v rozčúlení, trápi, mučí ma. Čo to môže byť iného ako láska? Keď rozmýšľam nad ďalekou budúcnosťou — tu vždy vynoruje sa jej jasná postava… Ona druží sa k mojim plánom, ba ony točia sa vôkol nej. Bez nej neviem si predstaviť svoju budúcnosť. Nech ju vynechám z výpočtov, celý obraz je nejasný, pomútený. Áno — ja ju ľúbim!‘ Opakoval si to v radostnom rozochvení, prechádzajúc po izbe a mnúc si ruky. ,Načo by to tajil pred sebou — ani pred ňou to nebudem tajiť. Ona musí dozvedieť sa, čo sa vo mne deje. Ona musí mňa milovať — musí! A prečo by ma nemohla? Jej srdce je ešte slobodné. Rozložím jej svoj života plán. Som oktaván — to je rok; teológia tri roky… Sedem rokov — a už ju budem môcť uviesť do svojho domu. Sedem rokov — toľko môže čakať, ak sa zaľúbi do mňa. Každé vakácie prídem a osviežim starý pomer. Je dosť príkladov, že dievčatá čakali sedem rokov za čepcom — i viac. Ona je mladá, prečo by sa náhlila poviazať si svet? Áno, všetko je tak jasné, tak jednoduché, tak logické, že to ani ináč nemôže byť.‘

Čím diaľ rozmýšľal, tým väčšmi páčil sa mu projekt. ,A ona? Ona pristane, musí pristať. Sila mojich dôvodov musí ju presvedčiť. Ona im neodolá…‘ A snoval si ďalej a ďalej svoje ružové siete.

V záhrade pod horou panovala veselosť. Báťa Mišo a jeho spoločníci škriabali sa po stromoch, opiľovali suché konáre, oškrabovali mach a odstatú, vyžitú kôru; rozbúrali útulky a skrýše parazitov. Báťa Mišo vzdor práci a dôkladnosti, s ktorou prácu vykonával, keď sa dalo, žmurkol tajne na Ferka. Raz Petrík niekam odskočil, a tu mu sub rosa^[68] zdelil, že objavil prameň, z ktorého dostane dve zlatky pre syna.

„Len ten list kde by sme písali?“ lámal si ustaranú hlavu.

„Dakde v dome,“ odpovedal Ferko.

„Božechráň — v dome nie! Stará by vyňuchala — a to je veľká striga!“

„A kedy ho budeme písať?“

„Pozajtre — ak nám dá Boh zdravia. Ozaj, musíme zavčasu vstať! Zavčas rána ho napíšeme.“

Pracovali zas, hovoriac o bežných veciach. Ale tu báťa zas žmurkol Ferkovi. Ferko nevedel, čo to zas znamená, ale na tvári Mišovej bolo mnoho potuteľnosti a falše.

„V záhrade, mladý pán — tam je búdka, nik nás nenájde. Just pred oblokmi im ho napíšeme… a im sa ani nebude snívať, čo sa v búde robí — pst!“

Tak pracovali skoro do samého poludnia. Ferko zišiel zo stromu a obdivoval včelín a ten živý, čulý ruch, ktorý v ňom panoval. Ako včely priletúvali a odletúvali dlhou čiarou, ako hmýrili na letáku, a predsa nezavadzali jedna druhej. ,Aké sú krotké — mňa, trúda, darebáka, ani nepozorujú, ani sa neohliadajú o mňa v tej čulej práci. Čo by vykonať mohli ľudia, keby tak celou dušou, všetkými silami chytili sa práce!‘ Dlho a dlho stál tam pred včelínom a podobné myšlienky rojili mu v hlave. Akási pilná delnica búšila sa mu do klobúka, on sa obohnal. Delnica mu spievala okolo uší, odháňal ju klobúkom a utekal na druhý koniec záhrady. Včely rozpajedili sa týmito pohybmi nevoľného diváka, letelo ich za ním viac, ale pozdejšie odrazili sa po práci. Zostala uňho len tá jedna a húdla mu ostrú, jedovatú melódiu. On ju odháňal rukami a klobúkom.

„Nech len stoja ticho, ani upečený. Nech nepohnú ani palcom, ona uletí,“ poučoval ho skúsený báťa. „To je ako žena. Čím väčšmi sa jej brániš — tým väčšmi dojedá. Ale keď jej človek ustúpi, ona tiež zmúdrie. Tak, nech len stoja!“ A Ferko stál ticho — iba vykríkol, keď pod okom cítil žihadlo. „Hľa, povedám, nech stoja, ona uletí — teraz majú! Ale ja im ho vyberiem, to žihadlo. Len, Pane večný Bože, z čoho je ono. I malé je, i uštipne toľme. No, ono nič preto. Mňa koľko ráz uštipli, a nič mi nebolo. Len soľ keby bola!“

Ferkovi tvár zabehla dosť chytro; keď vrátil sa do školy, pani rechtorka vlastnoručne nakrájala mu cibule a priložila koliesko na zapuchnutú tvár a chladila octom. A potom i Elena pozrela naň s takým súcitom, že ďakoval v duchu včele, ktorá ho tak oblažila svojím žihadlom. Poobede vypýtal si od starého pána nejaké vodítko ku kázni a dostal starú nemeckú knihu. Dispozíciu prejal z nej i celú zásobu myšlienkovú, ale spracoval to sám, ako za dobré uznal. Pri večeri podal starému pánovi makulatum^[69] na posúdenie.

„Ale už? Hľa, ako vám spomohla dispozícia!“ Založil okuliare a čítal pozorne. Ferko, ako každý autor, pretrpel dlhé múky, čo za úsudok vynesú nad jeho prácou. Starý pán zložil papiere, podal ich Ferkovi, zastrčil okuliare do futrála a riekol: „Korigovať vety nebudem. Koncept čítajte si hlasne sám: čo ste povedali nejasne alebo neúplne — to sa vám samo ukáže, a dľa toho si opravíte, ako sa vám bude najlepšie zdať.“

Po večeri na Ferkovi bolo vidno, že by už spal. Ale on sa premáhal a už tri razy prehltol zívnutie. Starý pán sa neokúňal. Zazíval si úprimne pred všetkými.

„A ty by si už spal!“ zvolala pani.

„Vieš, že som sa ráno včas prebudil. A tiež v noci zle sa mi spalo. Petríček chrápe, a ja to nemôžem vydržať. To ma hneď prebudí. Mal by dakde inde spať, nie so mnou.“

Ferko sa len zadíval, keď starý pán dal tejto nepatrnej udalosti veľmi nečakaný obrat. Miško pochválil sa, že spí tuho a nič ho neprebudí, ani delo. Svoje tvrdenie podopieral tým, že ho nezobudí ani Ferkovo chrápanie. Ferko nechcel pripustiť, že by on chrápal (veď Elena bola pri stole!); ale starý pán mu podťal nohy axiómou:^[70]

„Ako Cigáň neprizná sa, že kradol, tak chrapúň nedá sa presvedčiť, že chrápal. Najlepšie by bolo, aby Petrík šiel medzi vás spať. Či chrápe jeden a či dvaja — vám to bude jedno a ja budem mať pokoj.“

Ale do toho vmiešala sa pani rechtorka, že v tej izbičke nemôžu traja spať. Zostalo konečne na tom, že Petrík s inštruktorom mali spať v hosťovskej, Ferko mal sa presťahovať do učebnej izby, ktorá cez Veľkú noc môže poslúžiť cieľom privátnym, keď deti už i tak neprídu do školy.

Ferko obdivoval zručnosť domáceho pána, ktorý takým ľahkým spôsobom rozdelil nevraživých priateľov bez pohoršenia a narušenia pohostinnosti.

Ferko ľahol si do postele a ustatý oddal sa spánku. Skutočnosť miešala sa s obrazmi fantázie, upadol do polosna. Tu pocítil, ako objali ho čiesi ramená vôkol šije a na zdravom líci pocítil horúci bozk. Nevedel, či to sen, či skutočnosť. Makal rukou a zachytil rameno. Teda nie sen! Srdce mu strepotalo radosťou a akousi sladkou úzkosťou.

„Kto je to?“ zašepkal rozvlneným hlasom.

„Ja,“ odpovedal mu dobre známy hlas. Bol to Petrík. „Ja nebudem u inštruktora — ľahnem si radšej k vám. Tam mi bolo veľmi clivo. Neprehovoril ani slova a ja som nemohol zaspať. A teraz som sa mu vykradol, keď som počul, ako spí.“

A hneď ľahol si k Ferkovi a o chvíľu bolo čuť jeho pravidelný dych. Chrápať ho Ferko nepočul. „Starý pán teda vie i zohýňať,“ zasmial sa v duchu, keď pomyslel, pod akou zámienkou vyobcoval Petríka zo svojej ložnice.

Druhý deň ráno priniesol Ferkovi neočakávané prekvapenie. Po raňajkách pripojil sa k nemu Miško a vyvolal ho na záhumnie.

„Povedz mi, čo to zamýšľaš s tým faganom! Utiekol mi včera večer, a dnes dozviem sa, že spal u teba. Čo to má byť?“

Ferko nevedel, čo odpovedať. Ale si umienil v jednom-druhom priateľovi objasniť svoj pomer k chlapcovi.

„Ja som už spal, keď chlapec prišiel, a bol som tiež prekvapený. Žaloval sa mi, že mu bolo pri tebe otupno. Myslím, že i mimo hodín mal by si sa ním zaoberať. On potrebuje priateľa, nie tak učiteľa: jeho výchova je už taká. Musíš sa mu skloniť, pripútať ho k sebe priateľstvom.“

„A som ho nie? Dôkazov priateľstva podal som mu mnoho. Veď mám s ním trpezlivosť anjelskú. Znášam s trpezlivosťou jeho kaprice. Práca je s ním veľká — odmena mravná i hmotná nestojí s ňou v žiadnom pomere. A tu takéto zjavné urážky! Nemyslíš, že ma to i pred domácimi ponižuje? A ty ešte ho podporuješ v odboji! Sklamal som sa v tvojich priateľských citoch…“

„Ja podporujem? Kde?“

„I včera večer. Mal si ho vyprášiť. Mal si uvážiť moje postavenie! A ty nie! Pomáhaš rodičom, ba prevyšuješ ich v maznaní. Ty ho sústavne kazíš: pestuješ s ním akýsi divný druh kamarátstva. Chlapčiskovi v prvej latinskej lichotí, keď má kamaráta v siedmej — to sa rozumie! Ja by som proti tomu nič nemal, keby som nemusel.“

„A čo si žiadaš vlastne odo mňa?“

„Aby si s ním nemal nič. Ponechaj ty to len mne. Ja si už s ním poradím.“

„To ti sľubujem: ja ho k sebe nebudem volať. Ale ak príde, ako včera večer, sám, bez volania? Tu ho nebudem môcť odprášiť, lebo ak ho odprášim ja, z toho ešte nenasleduje, že pôjde k tebe. Chlapec by sa odcudzil mne, k tebe by nepriľnul — čo by si získal? Áno, ty si mu celkom cudzí; ty nemáš podmienok, aby si ho k sebe pripútal.“

„To som nie hoden byť ani jeho vychovávateľom…“

„To nevravím — rozsúď si to ty sám… Ak je tvoj cieľ chlapca popraviť v školských predmetoch — cieľ si dosiahol, môžeš byť úplne spokojný. Ty mu zdeľuješ známosti, on ich prijíma. Srdce tvoje mu je cudzím, uzaviera sa pred ním — jeho srdce tiež neľne k tebe.“

Miška prekvapovali Ferkove reči. Dosiaľ neveľmi zhovárali sa o takýchto veciach. Neznal Ferka až dodnes, len dľa jeho povoľnosti, poddajnosti a dobroty. A on využil mnoho ráz povahu priateľovu. Panoval nad ním až do včerajška. Ale včera po prvý raz vymkol sa Ferko spod jeho vlivu. A dnes už postavil sa nad neho a udeľuje mu prekvapujúce rady. Kde sa to berie vo Ferkovi? Či sa dosiaľ pretvaroval a či za deň a za noc tak razom dospel? Nevedel sa vynájsť pred touto záhadou.

„Ty teda hovoríš: srdce za srdce…“

„Áno — áno!“ prisviedčal ochotne Ferko, že ho Miško tak pochopil.

„To sa ľahko povie vo všeobecnosti. Srdce za srdce… Teraz mi povedz, ako to previesť. Čo by si mi ty radil, aby som urobil.“

„Ťažko tu radiť — ja neviem tu rady. To ti už cit ukáže…“

„Teda sme zas tam, kde sme boli. Ja som ťa nepresvedčil — ty si mňa nepoučil. Poďme každý svojou cestou. Ja budem sa s chlapcom ďalej trápiť, jeho vrtochy znášať, zbližovať k ideálu, ktorý mám z neho vykresať. Ty si vyberieš cestu hladšiu: budeš sa s ním oblizovať, maznať, kaziť ho, moju autoritu podkopávať…“

„Nie je pravda! Tvoja autorita je celá, ani o mak menšia, ako si ju u chlapca vyzískal… Lákať ho nebudem, ale ani odstrkávať kvôli — ničomu, lebo ty mu ukazuješ a dávaš nič. Daj ty koňovi ovsa, a odíde odo mňa, ak ho ja kŕmim len hlúpou sečkou. Duša ľudská podobá sa v tom ohľade tomu koňovi…“

„Ja ovos nechávam pre arabské žrebce. Hronskej mitrhe dobrá je i žitná slama.“

„Teda nežiadaj, aby mitrha neškúlila za ďatelinou alebo ovsom.“

„Znamenite vyznáš sa v tom podlom remesle — podliezaní! I včera si to dokázal. Viem, čo je tvojou snahou: osihotiť ma tuná…“

„Ukáž skutok! Osihoťujem ťa, že neutekám preč — pre teba! Včera som to urobil, dnes by už nie. Už viem, že si ty tak hosť ako ja — bez predností. Ani sa pre teba nejdem rozvadiť s ľuďmi, ani len s báťom Mišom. Servus!“

Mladí ľudia rozišli sa s trpkosťou v srdci. Miško cítil svoju nepravdu, ale nasilu chcel ponížiť, zničiť priateľa. A Ferka to pobúrilo. ,Ja mám milovať, koho mi on dovolí! Iného nikoho!‘ S touto myšlienkou odišiel od Miška, s tuhým protestom proti nemu. Konečne sa trochu utíšil a vytiahol koncept kázne, a keďže ho nik nepočúval, čítal ju nahlas. Zbadal, že mnohé vety boli neúplné, nesúmerné, kusé, strapaté. Doplňoval, zaokrúhľoval, premieňal a spojoval. Predpoludním vrátil sa veselo naladený do školy.

Za humnom čakal ho Petrík s vyplakanými očima.

„Čo ti je?“

„Vyhrešili ma. Skúšali ma z latiny, a to nepravidelné časoslová vyrátať! A to sme sa ani neučili.“

„Popoludní budeme sa ich učiť.“

„Ale čo sa ma opytoval, keď vedel, že sme to ešte nemali? Chcel sa vyvŕšiť, že som mu včera utiekol. Ja ho nechcem; nech si učí koho chce!“

„A čo povie otec a mama?“

„Aj im poviem, že ho nepotrebujem. Iba čo sa jeduje; ani ma neučí, len sa jeduje. A ja som mu nič neurobil, čo ma bude trápiť? A nič ma nenaučí… ja im poviem, všetko.“

„Dobre, povedz si im: ale potom odíde od vás i on i ja…“

Petrík ovesil hlavu a pokorne sa vrátil domov.