ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dobre mrkalo, keď báťa Mišo riekol:

„Už sme doma!“

Ferko čakal každú chvíľu, kedy zastane vozík, ale ten čím diaľ, tým horšie sa metal. Brali sa akýmsi úvozom. Z jednej strany strmá stráň, zarastená stromovím, z druhej úboč, pokrytá čímsi zeleným. Snáď lúka alebo ozimina. Petrík, ktorý už aspoň desať ráz premenil dnes svoje miesto a konečne našiel najpohodlnejšie na kolenách matere, zvolal: „Veža!“ Ferko obrátil sa a videl v doline čosi vyčnievať z tmavého chaosu, čo sa trochu belelo a mohlo byť skutočne vežou. Kone šli krokom. Vozík neviezol sa, ale tancoval po zvariakoch, ktorými cesta bola vyložená. Kone dvíhali pysky dohora, akoby plávali vo vode. Keby sa nemali na pozore, podskakujúce oje by im ich spopretínalo. Vošli do dediny; cesta je o poznanie lepšia. Popri ceste tečie potok, vlastne len jarok, a z oboch strán vystupujú brehy, obohatené nizučkými ploty, pokryté stromovím, spomedzi ktorého zakmitne svetielko z bielych domov, v stromoví ukrytých. Z cesty rozvetvujú sa na obe strany cestičky, idú hore brehom a končia iste vo dvoroch.

Vozík odrazil sa na takú cestičku a popri záhrade prešiel bránou a zastal vo dvore pred hodným staviskom. Dom bol veľký, ústrešie široké, spočívajúce na stĺpoch, medzi ktorými bol zavedený dosť vysoký múrik. Hore stĺpmi driapali sa kmene viniča, tvoriac pod strechou skomolenú sieť.

Mládež skočila na zem, pomáhajúc pani rechtorke. Zrazu rozliala sa po cestujúcich a časti dvora červená žiara. Predo dvermi stál vysoký, telnatý muž, držiac nad hlavou lampu, ako obor pri Rhode.^[40] Svetlo lampy ostro odrážalo sa od bielej steny domu.

„Koľkože ich to vezieš, mixtúra^[41] moja?“ ozval sa muž spopod steny. „Čítam vás, čítam — a tu o jedného viac. Veď si ty celé gymnázium spľundrovala!“

„Čo bolo na dačo, všetko som zobrala,“ riekla pani, idúc na podstenu.

Pán, čo držal lampu, odložil ju na múrik a objal svoju polovičku a vybozkával ju. Za jeho chrbtom zjavila sa Elena v bielej zásterke. Prižmúrila oči, lebo ich lampa urážala, a hľadela na príchodzích. Ferko sa chytil zábradlia, nohy sa mu v kolenách zatriasli. Petrík skočil k sestre, ona schýlila sa k nemu a vybozkávala ho. Ferko čítal bozky a prehltúval sliny. Miško hľadel kosom k vozíku; jedoval sa, že tak dlho trvá tá ceremónia. A tu sa zmenila scéna. Petrík stratil sa v otcovom, Elena v matkinom náručí. Úzadie bolo to isté — temné postavy nášho Oresta a Pylada.^[42]

„A teraz je rad na tých tamto,“ riekol starý pán.

Miško pristúpil k nemu na dva kroky a riekol:

„Ja som Michal…“

„Kto si už koľvek: keď ťa moja stará doviezla, musíš byť čosi.“ A pobozkal ho tri razy, celkom úradne. „No, tak! A teraz — “ Ferko už stál za chrbtom Miškovým, hotový podrobiť sa nezbytnému obradu. Starý pán ho tiež tri razy bozkal, ale Ferko cmukol vždy naprázdno — v nečas.

Starý pán po tejto dlhej práci podoprel si boky a díval sa šelmovsky na dcéru, čo tá. Bohužiaľ, bozkávanie prestalo práve tam, kde bolo malo práve začať. Elena podala Miškovi ruku a ukľakla trochu, ako dievčatká na exámene, keď majú začať rečňovanku. Bolo v tom mnoho smiešneho, šelmovského; sám Miško nevedel, či sa má smiať, či hnevať. Len si pomyslel: ,Koketa!‘

Ferko pristúpil k nej ako obžalovaný k sudcovi, ani sa nedíval na ňu, ale kosom do pitvora. Elena mu stisla ruku a riekla:

„Vitajte!“

„No, tohto víta, a tamtoho nie,“ zastaral sa starý pán. „Akože je to zas — há?“

„Pána Putorisa sme neočakávali — tým nám je milší…“

„A ty ho i znáš? Hľaďže, hľaď!“

„Keď som bola ešte v Revúcej…“ odpovedala Elena.

„Tak — nože, no! Ale nestojme. Poďme dnu, keď sme sa, chvalabohu, zvídali.“

V izbe, do ktorej vstúpili, prekvapila ich nielen čistota, ale známky blahobytu, v školách neobvyklého, a vkusu. Tu stál stôl, prikrytý bielym obrusom, ktorý odrážal svetlo ani kovové zrkadlo. Na ňom päť tanierov so strieborným náčiním. Na stole chlieb ani sito veľký, z neho odkrojený len krajček, i to naň položený.

„Zložte sa, chlapci; pravda, vy ste už páni!“ obrátil sa k obom hosťom. „No, ale starý rechtor myslí si, že všetko, čo školou páchne, sú len chlapci.“

„Veď sme aj,“ vpadol mu Ferko. „Váš vek a náš vek…“ Miško sa trpko usmial.

„A ty, dievča, prilej vody do polievky, či čo si to prihotovila, dolož ešte tanier, keď nás je, chvalabohu, viac. A nepresáľaj, keď sú mládenci v dome. Budeš pred nimi robiť exámen z kuchárskeho umenia. Uvidia, čo si za gazdiná.“

„Veď ja sama idem, len sa…“ riekla stará pani, skladajúc šaty.

„Nič — nech si sama ide,“ ozval sa starý pán. „Čo začala, nech dokončí. To by bola robota! Dakto by učil celý rok, a pred exámenom dal by školu druhému: Na, urob ty exámen za mňa! Nech si len sama. Ak málo navarila, bude mať!“

„Ale, prosím ťa, starý, nehovor… Ešte si budú myslieť…“

„Ja sa nebojím, mamika. Otcovi ukážem, že sa nebojím exámenu.“

A Elena debutovala skvele. Čo nastolila, chutilo všetkým. Bol to obed i večera, stiahnuté dovedna. Starý pán, hoci mal chuť veľkú hnať dcéru do rozpakov, nemohol v ničom objaviť zvláštneho nedostatku, ani chyby. Pani rechtorka, ktorá znala všetky spády kuchárskeho umenia a techniku jedál dokonale, zbadala to i to, ale čušala. Bola jej to radosť, že v tomto ohľade prevyšuje ďaleko svojho vysokoučeného manžela. A hostia, tí čo by boli i odhliadli od toho, kto to všetko pripravil — boli by nielen uspokojení, ale uveličení.

Po večeri chytil ešte syna a začal otázkou: „Quid est syllogismus?“^[43] Nielen syn, ale i jeho inštruktor pozreli udivene na starého pána. Tu, keď videl, že zaťal privysoko, púšťal sa do nižších sfér, do sfér syntaxe,^[44] a keď syn i tam len oči vyvaľoval — do gramatiky. Zastal na laudo, laudas, ba vrátil sa až k lupus, lupi,^[45] kde už Petrík nedal sa nikomu prekabátiť, hoci dakoľko ráz i zazíval.

„No, deti, spať!“

Hosťov zaviedli do izby čistučkej, milej, kde im kynuli biele postele s nakopenými perinami. Hodili sa do nich a usnuli spánkom spravodlivých.

Miško prebudil sa, keď slnko, dlhým pásom padajúc na posteľ, pošteklilo mu oči. Podvihol hlavu, oprel sa lakťom o podušky a obzeral sa po neznámom priestore. ,Ah — v škole! Koľko ozaj hodín?‘ Pozrel na oblohu, slnce bolo už dosť vysoko nad horou. Natiahol nohavice, topánok pri posteli nebolo. ,Ah — veľmi pekne!‘ Videl ich stáť pri dverách v rade ani vojsko. ,Čisté, pekné — príjemná vec!‘

Napolo oblečený chodil po izbe. Pozrel do zrkadla: na tvári pod pravým okom pupenec. ,Včera ho ešte nebolo,‘ pomyslel. Viečka od tuhého spania opuchli. Zazíval. Na stene obrazy Šafárika a Jozeffyho,^[46] na treťom obraze alpská krajina s vodopádom, mlynom, salašom, kravami, mostom, kozami, chlapmi, ženami, s modrým nebom, zeleným potokom a bielymi oblakmi. Tieto krásy, zohnané na tak malý priestor, pôsobili tak, ako keď sa človek obje samými tortami. Stáli v izbe dve kasne, orechovým drevom vykladané, politírované, na nich nič iného, len zaváraniny vo fľašiach. Za kasňami ani smetí, ani papierov. Čistota až stiesňujúca. Na zemi masívny koberec, ktorý utlmuje kroky. Medzi oblokmi toaletný stolík, prikrytý riedkou tkaninou, na ňom zrkadlo. Vytiahol šuplík, v ňom nič iného len hrebeň a kefa na vlasy.

Miško pustil sa do umývania, ktorý obrad vykonával, ako obyčajne, veľmi hlučne.

Ferkova posteľ zvržďala, podvihol i on hlavu a obdivoval divné okolie.

„Á — to sme v Motišovciach!“ zvolal, spamätajúc sa.

„Vari nie na Kamčatke,“ odpovedal Miško spoza uteráka, ktorým sa drhol, prskajúc a odfukujúc.

„Ja som znamenite spal.“

„Chvála Pánu Bohu!“

„A čo je tebe, Mišo?“

„Nič.“

Miško, vezmúc košeľu, objavil, že límec je už zafúľaný.

„Kde sú naše balíky?“ pýtal sa Ferka, ktorý práve naťahoval topánky.

„Čo za balíky?“

„Ty vôbec nemáš o nič starosť. Potrebujem límec, mašľu, a balíka nič.“

„To ti je dobrá.“

„Eh — netáraj!“

Miško klesal do zlej nálady. Oblečený, nevedel čo počať. Na šťastie mal penálik, roztvoril ho, orezával a čistil si nechty. Ferko si zas proti obyčaji pohvizdoval, čo Miška iba hnevalo. Ferko chcel sa umyť, nebolo čistej vody. Čo robiť? Ani to ho nevyrušilo z dobrej vôle. Hvízdal ešte hlasnejšie, úfajúc, že ako Orfeus,^[47] i on priláka hvízdaním dakoho. Nehlásil sa nik. Začal pokašliavať — vždy silnejšie, nič.

„Miško, ty si už oblečený: choď mi pýtať vody.“

„Veru ja! To je znamenitý nápad!“ a smial sa mu jedovato.

„No, počkaj, veď i ja…“

„Čakám.“

Ferko odchýlil dvere, vytrčil hlavu do pitvora, nevidí ani tam nikoho. Iba dvere čo sa na kuchyni otvorili, a v nich Elena. Tázavo pozrela naň, potom cúvla, vidiac, že gavalier je v nočnej košeli.

„Prosím šuviks!“ zvolal za ňou a vtiahol sa do izby. „Eh, som ja mamľas; nepovedal som jej ani dobré ráno, a takýto som sa tam ukázal!“

Báťa Mišo vošiel so šuviksom a kefami.

„Veď som ich čistil, kdeže ešte treba?“

A prikľakol k nohám Ferkovým.

„A čo chcete, báťa?“

„Keď pýtali šuviks!“

„Vodu — vodu. Kdeže šuviks — umývať!“

Báťa vyniesol vodu a doniesol čistú. Bolo mu do smiechu; i z kuchyne počuť smiech.

„Si si tiež vykázal!“ karhal ho Miško. „Miesto dobrého rána pýta od domácej slečny šuviks!“

Pri raňajkách zišla sa celá rodina. Dľa obyčaje zaspievali rannú pieseň a domáci pán sám modlil sa z knižky hlasite. Hostia iba z modlitby vyrozumeli, že dnes je vlastne nedeľa. A k tomu Kvetná! Miška to ešte väčšmi mrzelo, lebo balíka dosiaľ nenašiel, pravda, ani sa nevypytoval oň. Ale že má včerajšiu mašľu, to ho veľmi trápilo. Tiež nebolo pri ruke kefy, aby šaty očistil zo včerajšieho prachu. Tiež pomády nebolo, a tu mu chlp vlasov na vrchhlave čnel dorovna a bez pomády nechcel sa poddať. I na pravom veľkom prste zabehol nožík do nechta a nadrapil ho; ktovie kedy sa necht zaokrúhli.

Ferko, vzdor nemilej prípadnosti so slečnou a šuviksom cítil sa celkom dobre. Povedal jej dobré ráno teraz; ona ho nielen prijala, ale sa mu i usmiala. Spozoroval tiež, že pod spevom dva razy pozrela naňho a čosi mu vravelo, že to nebol pohľad ako pohľad. Petrík už bol vyhriaty. Navštívil už horných i dolných susedov. Líce sa mu ešte ligoce od medu, čo ho u susedov častovali. Starý pán dnes málo hovoril; bol vážny, ani hosťom nevenoval zvláštnu pozornosť. Ferko to už znal po otcovi. Jeho otec v nedeľu tiež býval zamĺklejší.

Po raňajkách sa všetko rozišlo. Petrík pojal Ferka ukázať mu dedinu. V izbe zostali iba starý pán a Miško. Starý pán pochytil Tranoscius, z ktorého sa bol už modlil, prehrebal v ňom a nad čímsi rozmýšľal.

Pán Peter Zvarina bol človek viac starý ako mladý, blížil sa k šesťdesiatim, hoci by mu človek hádal sotva päťdesiat, keby nevidel hlavu celkom šedivú. Bol vysoký; za mladi musel byť driečny. Jeho šaty boli voľné, z dobrej látky, i pekne šité. Vôkol hrdla mal obviazanú batistovú šatôčku, ktorej belosť mohla so snehom závodiť. Fúzy boli pristrihnuté nakrátko. Lalok mal pod bradou mohutný, zakrývajúci čiastočne bielu šatôčku. Na ňom rástla brada, ktorá ako veniec obtáčala oholenú tvár.

Pán rechtor je pekná postava učiteľa starého. Keby ho bol osud hodil do širokého sveta, bol by musel urobiť kariéru. Takto zahrabal sa, čiastočne svojou vinou, v odľahlej dedine, Motišovciach, strávil v nej mladé časy i ostarel, pôsobiac v tichosti, bez hluku a bez nárokov. O veľký svet sa mnoho nestaral; neznal ho z vlastného názoru, ani nikdy nezatúžil po ňom. Obmedzený kruh, na ktorý jeho činnosť rozprestierala sa, dostačil mu úplne. Nie preto, že by bol človek obmedzený alebo nevzdelaný, ale že nemal času nad iným rozmýšľať a iným sa zapodievať. Ako väčšina starých evanjelických učiteľov, vyštudoval i on tri fakulty. Pekná tvár, vysoká, plná postava, mocný, hlboký hlas — mal všetko, čo potreboval, aby bol dobrým rečníkom, kazateľom. Ale že fary nebolo, prijal školu v Motišovciach. Mal to byť len gradus ad Parnassum,^[48] dočasné zaopatrenie, kým sa fara trafí, ale teológ vžil sa do učiteľského povolania a oddal sa mu telom-dušou. Nemálo k tomu prispela pozostalá dcéra jeho predchodcu, starého učiteľa motišovského, do ktorej sa zaľúbil. I oženil sa onedlho a vzal si ju, vzdor tomu, že nedostal s ňou mnoho. Zdedil s ňou starý nábytok v škole, lásku a vážnosť občanov i staré kompendie,^[49] v ktorých dľa paragrafov uložené boli začiatky vied pre dedinských školákov. Pán Zvarina bol šťastný i úplne spokojný s behom sveta v tichej domácnosti, ktorá sa o jedného člena — o syna bola rozmnožila. No osud dotkol sa i jeho: a síce zomrel mu syn a onedlho, asi o pol roka na to, žena, ktorá bola vždy slabá a chorľavá. Pán Zvarina viac rokov žil osamotený, odlúčený od sveta, a vzdor všelijakým nástrahám umienil si zostať vdovcom až do smrti. Ale tu vrátila sa z Dolnej zeme, kde bola viac rokov na čare a v akejsi dievčenskej škole, dcéra prvšieho gazdu, Pavla Kremeňa, Eva. Pán Peter videl ju v kostole; krem toho chodievala do ich domu, a dievča sa mu zo dňa na deň viac ľúbilo. Dievča nebolo zlé, i dosť vzdelané i cítilo k nemu náklonnosť. Starý Kremeň mal síce s ňou iné plány, chcel ju dať sedliackemu synovi, ale neprotivil sa, lebo znal učiteľa ako hodného a statočného učiteľa. Tak pán rechtor uviedol do školy svoju terajšiu ženu. Ona bola ešte mladá, on v plnom mužskom veku. I tu zažil mnoho radostných a šťastných chvíľ, len smrť tesťova a testinej hodila tieň do tichého blaha rodinného. Tu potom nastali mu iné starosti; musel prevziať ženino hospodárstvo pod svoju ruku. Ale jeho dobrá, rozumná žena pozdejšie sama chopila sa hospodárstva, ponechajúc mužovi starosť o úrad a jeho povinnosti.

I v úrade vodilo sa mu dobre. Vychoval a vyučil skoro celú dedinu; len starí ľudia sú ešte žiakmi jeho predchodcu. Podarilo sa mu zaviesť mnoho rozumných novôt v hospodárstve. On premenil dedinu a jej chotár v ovocnú záhradu, takže išiel chýr dediny naďaleko. Včely tiež uviedol do obce, a to so skvelým výsledkom. Ostatne mal prácu obľahčenú tým, že v dedine nenašiel krčiem a ľud, bývajúc v úrodnom kraji, tešil sa veľkému blahobytu. K jeho chvále môže slúžiť, že pod jeho vedením ľud nepoklesol, ale povzniesol sa duševne. Založil knižnicu, ktorá pekne prekvitala a neležala zapadnutá prachom, lebo ľud, keď ho netlačí telesná bieda, má veľmi vyvinutý zmysel pre duševný pôžitok a poučenie. To bol výsledok jeho dlhej, neúnavnej činnosti, výlučne jeho činnosti, lebo v dedine nebolo farára. Motišovce a susedné dve obce, Z. a P., vydržovali jedného farára, vzdor tomu, že každá z nich mala svoj kostol a školu. Farár každú nedeľu v inej obci odbavoval služby božie, na ktorých sa zúčastňovali všetci učitelia i so svojimi obcami.

Motišovská škola pričinením pána Zvarinu stála v dobrom chýre i v okolí. Pán Zvarina vedel svoju školu vždy udržať na výške doby. Keď stal sa učiteľom, slovenčina vstúpila do svojho práva v školách namiesto češtiny, a on bol prvý v celom okolí, ktorý písal dľa príkladu nebohého tesťa školský materiál, ale v slovenčine. Po revolúcii nastúpila iná éra, do škôl tisli češtinu.^[50] Pán Zvarina nezľakol sa novej doby, spísal: „Rukověť, čili sbírka všech vědomostí pro školu ev. dle A. nezměněného vyzn. v Motišovcach, ve verších, čili rythmech složená“ — kde bolo všetko vo veršoch spísané. V svojej praxi prišiel na tú skúsenosť, že dieťa rado učí sa v rýmoch, a čomu sa raz v rýmoch naučí, to tak ľahko nezabudne. A skutočne, deti s radosťou učili sa, a keď bol exámen, z okolitých obcí nahrnulo sa mnoho ľudu počúvať pekné verše. Niektoré ukážky: „V gemerské stolici tyto jsau vesnice: Záhorie i Rybník, Sása, Motišovce, Budikoväny, pak Drienčany, Ratková, Štitník, Jelšava, kde stojí škola nová,“ atď. Alebo z prírodopisu: „Lev jest dravé zvíře, také králem sluje zvířat, že nad nimi moc svau provozuje. Bydlí u potoků, ve křoví na paušti, ponejvíce v noci svoji skrýš opauští. Co mu v cestu přijde: vůl, kráva neb ovce, v jeho drápech dočká se života konce: A svého v pustine když pozdvihne hlasu, všecka se zvířata před ním strachy třasou: a všecko utíká před ním se ukrýti, jen lidem nezkrátí jejich živobytí. Člověka se bojí, jeden pohled smělý zažene ho rázem, jako jasné střely. Jen když ho poraní, aneb s ním bojuje, tu si člověk jistau, strašnau smrt hotuje.“ Z histórie: „Když panoval v Uhrách Bela štvrtý zvaný, nechtěli ho slauchat uherští zemani. Prali se s Kumány a Mahomedány, zbíjali, laupili, v noci, na svitaní. Ale tuto bujnost draze zaplatili: Tataři z Azie na nich se pozdvihli. Pálili, rúcali dědiny a města, zústala za nimi zkrvavená cesta. Jich přehrozný vůdce, ukrutný Batu-kán, v naši krásné vlasti chtěl svůj rozložit stan: jako hvězd na nebi, jako písku v moři — tak se valili k nám psohlavské potvory. Lidské maso jedli, krev lidskou chlaptali, neušel jim nikdo, mladý ani starý. Když to slyšel Bela, zbožný král uherský, že na něho táhne Batu-kán ten zverský: pánů i zemanů, křesťanů i židů volal, ať s ním proti psohlavcům těm idau. Ale mezi pány byla velká pýcha, neslyšeli, jak lid před Tatary vzdychá. Neposlechli rozkaz svého panovníka, každý jen do svého se hradu utíká. Tu přišel Batu-kán se svými hordami, při Šajavě zastal; hroznými šípami slunce se zatmilo, neb jich tolik bylo: co si ty proti nim, ó královská sílo! Boj se počal tuhý, krev tekla potokem, všudy mrtvé těla, kam jen hodíš okem. Král bojuje směle, i ti, co mu slauží; nejednu proťali tatarskau již kůži. Ale když mnoho vran sa někam naslétá, i koně sežere — sberba bohokletá! Tak co jsau u krále věrně bojovali, od tatarských šípů všickni popadali. Král s holým životem sotva utéct stačí a za ním se valí to potomstvo dračí. Celá krajina je krev a popel. Bída, jaké již tu nikdo nikdy neuhlída. Hrady, města hoří, páni pozdě plačí, nečisté svědomí duši jejich tlačí. Také všickni mečem sišli z tohto světa, Batu když je pobil, truhly jim vymetá. Z jich zámků a hradů kámen na kameni nezůstal v ukrutném mongolském plenění. Avšak Bůh netrpěl více tyto hříchy! Vyhnal ven Mongoly — nastal pokoj tichý. Král se vrátil domů, všecko uspořádal, jako vypravuje nám historie dál.“

Ale ako všetko i Rukověť prežila sa. Nastala éra modernej školy,^[51] skok smelý zo stredoveku rovno do nášho stoletia. Opravdivé salto mortale.^[52] Revolúcia, ktorá dotkla sa školy starej v samých osnovách a preložila ju na nový základ. Práca taká, akoby starý, uľahnutý dom chcel razom preniesť na iný intravilán.^[53] Stará škola cvičila pamäť, nová mala cvičiť um, rozvinovať ho, odchovávať moderných občanov. Starí učitelia, vyskúsení, otužilí pedagógovia zastali, nevediac, čo počať. Čo bolo staré, malo všetko prestať: nevedelo sa, čo postaviť miesto starého. Vláda zriadila náukobehy, kde šedivých učiteľov obznamovali s modernými metódami ľudia mladí, ktorí len nedávno vrátili sa z Nemecka, kde ich vyslala vláda študovať modernú školu. Ale ani náukobehy nerozliali mnoho svetla do chaosu. Stroj, ktorý riadne pracoval, po oprave nechcel sa hýbať. Povstali zmätky, polovičaté, prechodné pomery, kde škola mnoho utrpela.

Keď v štátnom zriadení stane sa náhle zmena, keď príde nový, neočakávaný prúd, tu starí ministri zmiznú so starým zriadením. Ustúpia, alebo sa mu dajú zmiesť a popustia svoje miesto silám iným, novým. Tak je u ministrov: učiteľ nesmie odstúpiť, on musí mať viac húževnatosti i schopnosti, i sily než minister. On i pod novým prúdom musí vytrvať a prispôsobiť sa mu…

Pána Zvarinu prekvapil nový smer tiež nepripraveného. Mal už istú rutinu, ustálené, vykryštalizované náhľady a zásady, ku ktorým sa dlhou skúsenosťou prepracoval s mnohým namáhaním. A tu príde nový smer s požiadavkou: Odhoď to všetko a nasleduj mňa! Pán Zvarina neodhodil všetko, ale zdúmal, uvažoval, študoval. Celou energiou ducha hodil sa na nový smer, stal sa pilným navštevovateľom náukobehov. Pozrel neznámemu smelo do očí, zoznámil sa s ním a vybral si z neho, čo pozdalo sa mu dobrým. Tak sa on preporodil pomaly, časom, a motišovská škola bez otrasení a búr pustila sa novým smerom a drží sa i dnes na površí.