E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

3

Predstavenie vypadlo k všeobecnej spokojnosti. Ak by sa zdar alebo nezdar mal vyvodiť dľa nálady obecenstva — tak vydarilo sa skvele. Keď obligátne dva páry po mnohých nedorozumeniach padli si konečne do náručia a obdržali od rodičov požehnanie, obecenstvo vypuklo v radostný jasot. Lebo darmo je, veľká je radosť ľudí, keď vidia, ako sa dva páry znôtia, čo hneď len na javišti. Obecenstvo tlieskalo, kým všetci ochotníci nevystúpili radom na javište. A ani potom neprestalo — chcelo kohosi zvlášť vyznačiť a odmeniť. Spoza kulís vystrčil ktosi Miška, obecenstvo privítalo ho potleskom. Miško ukláňal sa a v tom zmätku sa dostal príliš do popredia pódia. Opona za jeho chrbtom zhrnula sa nadol. Smiešno bolo vidieť jeho zmätenú tvár. Zdvihnúť oponu a popod ňu vojsť na javište — to zdalo sa mu neprimeraným. Stúpil teda na stoličku a z nej na hľadisko medzi hudcov. Obecenstvo zasmialo sa dobrému nápadu. Ale i režisér zbadal, že vyvrel ovcu z košiara, i vytiahol po nečase plachtu; čakal dlho, dlho, kým vráti sa stratený herec. Smiech obecenstva bol mu odpoveďou.

Obecenstvo prešlo do bočnej miestnosti. Študenti zotvárali okná, vynosili lavice, ponechajúc ich len toľko, koľko ich patrilo popri stenách pre gardedámy. Hudba zahrala — počal sa tanec.

Miško vrátil sa tiež do siene, zbavený hereckého obleku. Bol náruživým tanečníkom, hoci netancoval dľa pravidiel. Tancovať neučil sa v Paríži, ale ani v Revúcej — vedel toľko, čo ho naučila matka-príroda. Štvorylku, zvlášte v šiestej túre, tak zmiatol, že nebolo inej rady, ako začať iný, známší tanec. Hoci dnes bol hrdinom večera, bol predsa nespokojný. Koľko ráz pošiel po Elenu, vždy mu ju predchytili. Umienil si, že nasledujúci tanec musí s ňou tancovať. Stal si do prvého radu a hľadel v tú stranu, kde sedela. Ona videla jeho veselé oči, ako svietia — usmiala sa. Prišlo jej na um ktorési miesto z dnešnej veselohry. Smiech utlmila a obrátila sa k matke.

„Musíš ty so mnou tancovať. A čo budeš popod nebo lietať, neujdeš mi už,“ myslel Miško, keď hudci začali ladiť svoje nástroje. Vykročil pravou nohou, lebo videl tiež oktavána L., ako si muštruje tanečnice a po rozhodnutí nespúšťa očí z Eleny. Hudba zaznela, mládež rozsypala sa sieňou ako kŕdeľ vyplašených holubov. Oktaván mal dlhé nohy a istú zručnosť raziť si cestu bez toho, aby bol dakoho sotil alebo sa s dakým zrazil. Už bol pred Elenou, keď Miško dobehol a vysekol svoju poklonu.

„Len na minútu, slečna,“ prosil oktaván L. Elenu, ktorá nerozhodnutá sedela, čakajúc iste druhého, čo jej bol snáď milší. A skutočne, ako prišiel Miško, pozrela naň veselo; bola by rada s ním šla, ale nevedela, jak toho prvého odbaviť. Miško uhádol položenie — prehliadol všetko.

„Odpusť, braček, slečna so mnou ešte netancovala a sľúbila sa mi ešte — vlani.“

L. skúmavo pozrel na Elenu a videl, že jej je Miško milší. Urazený uklonil sa a odišiel. Elena vstala, položila svoje plné rameno na jeho plece, a už vznášala sa po boku Miškovom na perutiach hudby. Miško cítil, že táto tanečnica viac ho rozohrieva, že mu je milšia než iné. Pil plným dúškom pôžitok, ktorý poskytoval tanec. Elena na nič nemyslela, nič necítila — stratila sa úplne vo víre, do ktorého sa hodila.

„Ďakujem vám, slečna, že ste mne dali prednosť,“ šepol jej Miško pri ktoromsi ľahšom zvrate.

„Kedy?“ Elena už dávno zabudla, akým spôsobom sa dostala s Miškom do kola.

Miška to urazilo; on myslel, že naschvál robí sa zábudlivou, aby ho schladila a znížila.

„Už nepamätáte, ako som vás pýtal do tanca?“

A aby ju upamätoval, pritiahol ju tesnejšie k sebe.

Elenu zamrzelo, čo pred chvíľou nerozvážne vyviedla. Čo vyviedla, to bol vrtoch, samopaš, a jej tanečník si namýšľa… To ju pobúrilo. Pozrela naň chladno, s opovržením.

„A preto si vy namýšľate? S L. nerada tancujem, s kýmkoľvek iným, len s ním nie. Keby bol miesto vás prišiel iný…“ zasekla sa a pomlčala.

Miško videl v tom len dráždenie.

,Chce ma skúšať,‘ pomyslel a doložil: „Veď ste za mnou čakali, za mnou, darmo budete tajiť — videl som to!“

Elena musela uznať, že Miško pravdu hovorí. Vedela, že on po ňu príde, za ním čakala — ale to bolo všetko len z vrtochu, okamžitého nápadu, a on už z toho robí kapitál.

„Dosť zle, že ste to spozorovali, alebo si namýšľate, a ešte horšie, že mi to vravíte. Musím vám úprimne povedať, že vaša namyslenosť je veľká a zakladá sa na klame ešte väčšom.“

Miško nečakal takejto odpovede. Myslel, že ho najviac odbaví žartom — a ona sa hnevá! Razom sa mu otvorili oči — ona ho nenávidí, znevažuje, opovrhuje.

„Dovolil som si primoc — odpusťte. Viac sa nestane…“

Cítila, že rameno, ktoré ju predtým tak silne zvieralo, razom ochablo, akoby náhle nevláda bola doň prišla. A následok bol, že párik, ktorý pred chvíľou družne tancoval dľa taktu, pomýlil sa a stratil nôtu. Museli zastať, aby vypustenú niť znovu pochytili. Ale šlo to ťažko, lebo už púšťali sa na krídla, keď drgol sa do nich mimoletiaci párik a skazil ich úmysly. Prešli ešte raz sieňou a Miško zaviedol svoju tanečnicu k materi.

Pani rechtorka medzitým, čo dcéra tancovala s Miškom, tiež nezaháľala. Šiel mimo nej profesor B., triedny učbár jej syna, ktorý bol v prvej klase v Revúcej, a zhliadnuc známu paniu, pozdravil ju. A ako to u starostlivých matiek býva, zastavila ho a začala sa vypytovať na puk svojich nádejí.

„A ako — už je spokojnejší s alumniou?[23]“ pýtala sa ho.

Profesor ani netušil, že malý Zvarina bol kedy nespokojný s alumniou.

„A čo sa mu nepáčilo?“

„Kašu nemôže vystáť — a tu ju dostáva dva razy do týždňa na večeru. Bôb tiež nejedával ani doma — a ja dávam naň tu klobásku, tu kúsok rebierka: a tu ho musí jesť bez všetkého, len hlúpy… I v piatok býva vraj bôbová polievka zapražená! My to nejedávame. Len čeliadke dávam bôb pod polievku, i to neľutujem masti.“

Profesor usmial sa. Nie že by mu pani bola bývala smiešna: veď ktorá mať nemá starosť o svoje dieťa — ale usmial sa, aké má pochopy o alumnii.

„A čože tak rád?“

„Z múky — bárčo, len nech je z múky! A tu sa z múky nič nedáva — to ho veľmi trápi. I s hospodou je nespokojný. Majú tam psa, a ten celé noci brecháva…“

Profesor obrátil reč na školu a tu zveril ustarostenej mamičke veľmi smutné veci o pokrokoch jej synáčka. Z latiny a matematiky dostal chlapec ex ultimis.[24]

„Ale ozaj?“ zhíkla prestrašená mať. „A ako je to — pre pána boha! Veď náš Petrík bol v dobrej škole — sám otec ho učil, a ako piloval! Hneď druhý rok už sedával Petrík samý prvý medzi najstaršími. V štvrtom roku už otcovi pomáhaval. Prerectoval i starších… Ako by to bolo?“

Profesor vysvetľoval tak i tak; uvádzal príklady, ale mať len nedôverive pokrúcala hlavou. Všetko sa jej pozdávalo, že tento človek nenávidí jej syna, že mu je tajným nepriateľom a len číha, aby ho zahubil. Veď je to aj zvláštno: jej Petrík a prepadnúť!

„Chlapec je trochu rozmaznaný,“ riekol profesor s úsmevom.

„Môžem povedať — radi sme ho mali. Jediný syn, jediná nádej. Nedávali sme mu čo najťažšie lekcie a nechovali ako mendíka. Starali sme sa oň: a teraz ono sa trápi samo. Nebožiatko!“

Profesor prijal tieto výčitky matkine celkom chladno.

„On ho nemá rád — je bez citu človek, ako kameň,“ vzdychla si pani rechtorka.

Profesor riekol konečne:

„Moc toho trápenia tiež nebude. Chlapec je lenivý a samopašný. Dostal úlohu z počtov — nevyhotovil ju, ani len príkladov nevpísal do zošitu. Profesorovi oddal zošit prázdny.“

„Pomýlilo sa, chúďatko; možno myslelo, že úloha je vpísaná, a tak ju… Veď i starým ľuďom sa všeličo popridáva. Kôň má štyri nohy…“

Profesor, hoci človek ešte mladý, často mal príležitosť skúmať srdce materské. Neraz počul takto hovoriť matky, a to nie obyčajné, často veľmi vzdelané osoby. Prekvapovalo ho, keď o všetkom súdili rozumne, nepredpojate, správne, ale keď prišla reč na deti, na ich deti — to robili skoky tie najpodivnejšie. Svoje dieťa okrášliť, vidieť ho bez chýb, čisté ani to božie slniečko: v tom i vzdelané matky podobajú sa menej vzdelaným i nevzdelaným.

„Nebol to omyl,“ preťal razom nitku, ktorej sa materská láska ešte chytala. „Bol by možno omyl, keby sa to bolo stalo len ten raz: ale práve tak urobil i s úlohou nemeckou!“

Pani pozrela skaleným okom do tváre profesorovej. Neverila mu. Snáď mýli sa, snáď to vyviedol iný darebák. Jej Petrík! To dieťa podarené — a klamať!

„A kedy sa to stalo?“

„Po Vianociach. Do Vianoc nemali sme nič proti nemu. Sľuboval veľmi mnoho — ale po sviatkoch ani čo by bolo seklo. Upadol, že je to až div!“

Matke srdce zakrvácalo. Teda predsa! Ale zas vynašlo nitku, na ktorú sa zachytiť.

„Možno zlí kamaráti ho zviedli. Veď je to neslýchaná vec, aké sú daktoré detiská skazené! Padol medzi zlých — skazil sa mi!“

Profesor neodpovedal. Zadíval sa do kola. Pár za párom bral sa popri ňom, okúzlený tancom. Profesorovi zišla na um cesta, keď putoval na univerzitu do Nemecka. Ako prekročil hranicu, ako zdalo sa mu všetko novým, zvláštnym, sviatočným. Ako sa mu prsia šírili, naplnené túžbami a nádejami v budúcnosť… Ako ho cudzie mesto zanímalo, ako sa mu ľúbilo — a ako to všetko zovšednelo, stalo sa fádnym, sprostým — ako srdce zatúžilo po diaľnej vlasti, z ktorej plný nádejí letel k prameňom vedy pred rokmi: i ako sa vrátil na domácu pôdu premenený, ako mu tu bolo všetko milým, drahým, vzácnym… Ktosi dotkol sa mu ramena. Obzrie sa, vidí pri sebe sedieť vážnu matrónu, pani rechtorku z Motišoviec.

„Rozmýšľala som, ako by sme ho nakriatli…“

„Koho to?“

„Nuž Petríka!“ podívala sa udivená profesorovi do zamyslenej tváre.

„Á — Petríka! Jednoduchá vec — pohľadať mu inštruktora!“

Pani rechtorke popáčil sa návrh. Videla v duchu syna, ako jej prichádza na vakácie obťažkaný samými eminenciami.

„Len keby bol dáky súci,“ doložila utrápená. „Musí ho pekným slovom napomínať — dobrým príkladom predchádzať…“

Ako tak pani rechtorka kreslila ideál súceho inštruktora, vrátila sa Elena na Miškovom ramene. Miško bol smutný, poklonil sa a odišiel. Mal úmysel sadnúť niekam do kúta a tam vylievať si žlč nad vrtošivými dievčicami.

„Toto by bol súci,“ ukázal profesor na odchádzajúceho Miška. „Je výtečný žiak, pekných mravov — a chudobný.“

Pani chopila sa návrhu a poprosila profesora, aby mladého človeka oslovil k prevzatiu tej krásnej misie. Potom, keď profesor odišiel, obrátila sa k dcére.

„Petríkovi hľadám inštruktora… profesor sa mi naň žaluje — bohhovie, čo má proti nemu. Vezmeme mu toho, čo s tebou tancoval. Má byť dobrý žiak.“

„Jahoda? Hej, to je veľmi dobrý žiak.“

„No! A ty ho znáš?“

„Keď som bola v Revúcej… býva oproti sváčkovi u Kuarkov — vdova je to. V kostole na skúške ho profesori vyvolávali, a v kostole vyvolávajú sa len dobrí žiaci. Aj vždy dobre odpovedal. Tetka ho tiež veľmi chválievala.“

„Teda ho znáš! I profesor ho chváli — a je chudobný. Dáme mu aspoň dačo zarobiť, bitangovi,[25] keď je taký chudobný a — hodný.“

„Ale je i namyslený,“ doložila dcéra.

„A ako — čo to máš proti nemu?“

„Viete, ja som odpravila jedného — taký vysoký a zle tancuje — a šla s ním… Ale to bolo len tak, a on už nazdáva sa, že pánbohviečo… Ale som mu povedala doprosta, aby si nemyslel — a teraz sa bude iste fúkať. Uvidíte, že už nebude tancovať. Dakde v kúte sedí a jeduje sa. Ale čo sa mal nazdávať, keď nie je to pravda! A ja budem práve zato tancovať, aby si nemyslel…“

„Vidíš, aká si ty sebevoľná, bez rozvahy! Načo balamutiť chlapcov bez poriadku… To ja veru nerada. Už máš mať rozum: prichodíš do rokov. Kto to kedy slýchal! A košíky rozdávať — vyberať si: to je mrzko! Uvidíš, tu ťa nechajú a nepríde žiaden po teba. Budeš tu petržlen predávať.“

Elena smiala sa a bavila s vejárom; pani rechtorka, nadurdená, ešte jej potichu duplikovala, keď zaznel nad nimi nesmelý hlas:

„Smiem prosiť…“

Tu stál oktaván L. Elena vstala, pozrúc materi šelmovsky do očí, akoby vravela: ,Hľa, takýto bude ten petržlen!‘ A stratila sa s usmiatym oktavánom v kole. Matku hnev prešiel okamžite.

Miško nevydržal dlho v kútiku. Stal si medzi mládencov a díval sa na tancujúcich. Popred neho prešla Elena a pozrela naň veselo. ,Koketa! Ako sa teší, že ju pojal druhý!‘ Nahneval sa, pristúpil k dáme, čo hneď na kraji sedela; bola to slečna Etela, štíhla, pyšná postava, dievčina už na vydaj. Tancovala znamenite. Tanečník ju ani necítil. Pohyby voľné, plné grácie a dôstoja. Miško zapriadol s ňou rozhovor, chcel ju rozosmiať. Vec zdarila sa mu tak, že dva razy usmiala sa. Elena už zas sedela; videl, ako ho pozoruje: tým väčšmi dvoril svojej tanečnici.

„Pozri, ten už tancuje. Nevidno na ňom, že by bol utrápený. Ako ju rozosmial.“

„Čo ma po ňom!“ riekla Elena zvlneným hlasom.

Mať videla, ako tvár devina obliala sa rumencom. ,To bude od tanca — primoc tancuje.‘

Miško vrtel sa akoby naschvál pred nimi. Pozrel na Elenu veselo, bezstarostne, len tak letmo. Čosi riekol svojej tanečnici, ktorá kývla s odobrením a úsmevom. ,Myslí si, že ja želiem!‘ hnevala sa Elena. ,A mne, akoby ho ani nebolo na svete.‘ Mať ju tajne pozorovala a videla, ako dcéru dva razy v tvári skublo a na hrdle jej žilka pod bielou kožou zaihrala. ,Pekné stvorenie,‘ kochala sa mať, ,žiadna tu jej nechytí.‘

Ako Etelu odviedol, Miško oddýchol trochu a šiel po nasledujúcu tanečnicu, čo hneď pri nej sedela. To bola slečna Marína, vlastne ešte len slečinka; dievčatko, ktoré len teraz začínalo sa púšťať na slabé krídelká. Mama nechcela ju pojať do divadla. Ešte mladica, plná sily, zdravia, sama ešte milovala život a rada tancovala v zábavách. Ale dcéra do tých čias domŕzala, kým matka nezvolila. A tak sedí tu mať smutne v čiernom čepci. Žiaden bál jej nebol taký zdĺhavý ako tento, kde ju dorastajúca dcéra zdegradovala z tanečnice, mladistvej ženy, nevesty, na omrzlú a prísnu gardedámu. Roky jej akosi zaťaželi na šiji a skláňali ju nadol… Marína zas nevie sa ani vynájsť. Zdá sa jej, že celý bál, celý svet otáča sa vôkol nej. Radosťou skoro zvýskla, keď sa jej uklonil Miško — ten, čo pred chvíľou tancoval a bavil sa s krásnou, odrastenou Etelou. I ona je už veľká, ako Etela! Stala na prsty, len aby dočiahla svojmu rytierovi po plece. V rozjarení urobila dva kroky miesto jedného a stúpila svojmu tanečníkovi na palce. Ten videl, že tu treba tuhá vláda: pritiahol ju a zvŕtal ako bábätko. Maríne sa žiadalo, aby ten tanec trval do polnoci — do rána…

„Ste ustatá?“ pýtal sa jej Miško súcitne, keď pozoroval, že dieťa sa zadychčalo.

„Ó, nie — božechráň, ja nie!“ Zdalo sa jej hanbou priznať sa, že je ustatá. „Ja som už i inokedy tancovala, a hodne.“

Miško usmial sa tej svätej nevinnosti. Nevedieť, prečo — ale nadišla ho veselosť. Prešiel mnoho ráz popri Elene, ale zabudol už pozrieť na ňu. Schýlil sa k svojej mladuškej tanečnici a riekol jej tíško:

„Veď ja viem, že mnoho… Veď ste vy už veľká!“

Marína pozrela naň — jej oko planulo nadšením, blahom.

Tak po prestávku povykrúcal, ktorá sa mu nadhodila, každú. Ešte najviac s Marínou tancoval. Na Elenu skoro zabudol: raz stretol sa s jej zrakom; z neho vyzerala výčitka a rozhorčenie. Nevedel prečo, ale cítil, že duša opojuje sa zvláštnou radosťou. Potom viac ráz pozrel na ňu, ale ona sa mu úmyselne vyhýbala.

V prestávke prechodila sa s priateľkami, a tu videla smutnú tvár Ferkovu. ,Čo mu je? Veď ten je vždy smutný! A vždy pozerá na mňa… divný človek! Pozerá, a nikdy sa neprihovorí — a díva sa tak čudne, ako čo by čosi prosil… Čo nepovie doprosta?‘

„Videla si toho muzikanta?“ pýtala sa jej ticho priateľka. „Oči ide na tebe nechať. Čo raz pozriem naň, vždy hľadí len na teba.“

„Ktorý to?“

„Ten vysoký, dlhý… Má veľké oči, a pekné… i teraz sem pozerá. Ten musí byť do teba…“

„Nehanbíš sa, prosím ťa!“ odsekla Elena.

„A čo by to bolo hanba, keď…“

„Ale načo sú také reči!“

A Elena pobúrená brala sa k materi.

Pani rechtorka, hoci na bále, predsa nezaháľala. Sediac sama opustená v túto nočnú hodinu, keď inokedy, ako každá príkladná gazdiná, vyspala sa už na dva boky: pocítila čosi, akoby ju nadchodili driemoty. Odísť nemožno, kým druhí nepôjdu, spať tu nemožno, sedieť takto tiež nemožno. Zachytila na šťastie učbára, ktorý dlhým krokom prechádzal popri nej, a opýtala sa ho, či už hovoril s nádejným inštruktorom. Profesor videl, že tu je osoba, čo nerada s prácou na zajtra odkladá, rozložil Miškovi vec, a vediac, ako bude pani rada, poslal ho rovno k nej. Miško sa uklonil, pani ho usadila k sebe.

„Profesor B. hovorí mi, že môj Petrík sa neučí. Zlá spoločnosť mu škodí. Ja som mu vždy hovorievala: ,Syn môj, ak teba nepokazia, ty budeš ešte chýrny človek.‘ A mohol by byť z neho chýrny človek.“

Miško oprel sa o koleno a prisviedčal hlavou.

„Šak je pravda — však?“ vpadla pani živo do reči, badajúc takú účasť na Miškovej tvári.

„Áno — ja tiež myslím…“

„Znáte ho?“

„Neznám veru.“

„Neznáte? Môjho Petríka! Územčistý, vlasy do červená trochu — na čele vráž. Padlo chúďa z voza, keď sme seno zvážali, a rozrazilo si čelo až po samé obrvy. A na tom nebolo dosť: teraz prepadlo z latiny a počtov. Nuž ako by sa to, reku, dalo napraviť…“

„A pán učbár?“

„Ten mi vás odporúčal. Ja som hotová, čo vám príde… O plácu nejde — tá bude. Čo myslíte, dá sa to napraviť?“

Miško sklonil hlavu a pozeral na zem, akoby tam hľadal roztratené myšlienky. Pani rechtorka pozorovala každý jeho pohyb s neobyčajnou vnímavosťou, skoro bázňou.

„Hovorím, nám o groš nejde, len aby to bolo na osoh,“ doložila obratne.

„A čo by neosožilo! Bude osožiť. Chlapca vziať do rezu a — bude!“

„Jaj, nieže tak!“ vykríkla pani rechtorka. „To je chlapec dobre vychovaný. My sme ho vychovali, môj muž a ja. Tomu len ukázať cestu.“

„No, áno,“ pokračoval Miško. „Prebrať s ním gramatiku od rosa až po esse.[26] Pritom i z druhého semestra musíme doň všetko vbiť. Nie palicou — dobrotky.“

„A je to moc?“

„Prvá, druhá — všetky deklinácie a čo je s nimi v spojení. Pravidiel ohromné množstvo a tri razy toľko výnimiek spod tých pravidiel. Preklady, počnúc od: Alauda est laeta, slovíčok latinských koľkosi sto, skloňovať: vir, puer, mos, anser, animal, domus, quercus[27] a ešte mnoho a mnoho iných vecí…“

Pani rechtorke zakrútila sa hlava, čo jej syna za súženie očakáva.

„A sa to naučí?“

„Ja — možno, ak bude mať vôľu.“

„Prosím vás,“ pani rechtorka vložila mu na ruku svoju tvrdú dlaň, ale teplú, „len ho láskave; on si dá, verte mi, povedať. Lebo je to dieťa vydarené. Ešte sa na tejto latine nedivím, že tak z nej prepadol, ale z počtov! Len prečo — začo? Kráť vie: muž môj koľko ráz sa naň spustil, keď deti mali kráť na lekciu. Ja neviem, čo by mal tam iného, čo by nevedel!“

„A vie regula de tri alebo aurea,[28] quotient,[29] coefficient[30] a vlašskú praktiku?[31]

Pani zložila ruky na kolenách ako k modlitbe a sklonila hlavu. Veď ona sama o týchto latinských zázrakoch nechyrovala, ako ich môžu žiadať od Petríka tí krvožízniví profesori!

Miško, ako rozumel panej strachu nahnať, tak ju vedel hneď i uspokojiť. Sľuboval, že Petrík sa to všetko naučí. Pani mu hneď vyplatila štyri zlatky na prvý mesiac. Miško jej rozvinoval ďalší program, čomu pani veľmi málo síce rozumela, ale odobrila, lebo cítila, že to tak bude dobre. Celkom uspokojená vypytovala sa Miška na jeho rodičov, na dedinu, ako sa tam ľudia nosia, čo varia a podobné veci.

Tak ich našla v rozhovore zahrúžených Elena. Miško, popraviac si mašľu, vstal a opustil pani rechtorku. Elena prisadla k matke a upozornila ju na Ferka.

„Veď je to akýsi chorľavý, ledva hlavu nosí. A čo sa tak díva na nás?“

Ferko zbadal, že tam ide o ňom reč; keď sa naň obzreli, zapýril sa a utiahol za tlupu besedujúcej mládeže.

„To je už jeho taká obyčaj,“ vysvetľovala Elena.

„Čudná veru… Taký veľký mohol by sa už odučiť.“

Tak počal znovu tanec, veselšie, ohnivejšie než zvečera. Čím väčšmi blížila sa hodina rozchodu, tým vyššie stúpalo animo.[32] Ale konečne prišiel i posledný tanec, ktorý nemal konca-kraja. Pani rechtorka bola už celá omrzená. Ako Elena vyšla z kola, riekla jej:

„Poďme!“

Elena nemala veľkej vôle opustiť zábavu, ale neprotivila sa. Prehodila ručník. A tu priskočí študent a volá ju do tanca, prosí, žobre… Pani rechtorka sa obmäkčila, usmiala, a Elena bola zas v kole. Tak sa to opakovalo s Elenou a ostatnými dámami viac ráz. Ale tu pukla primistovi struna, Ferko kdesi v kúte dumal zahrabaný v svojich vzbúrených citoch, nemal kto odmeniť primistu, muzika utíchla, a ženský svet zberal sa domov, ani čo by sa bol sprisahal. Nespomáhali už ani prosby, ani modlikanie.

Miško stál pri dverách a klaňal sa odchádzajúcim. Prešla popri ňom i Elena s Etelou. Počul ich rozhovor.

„Ako si sa bavila?“ pýtala sa Etela.

„Znamenite; zvlášte po polnoci,“ znela odpoveď, aby ju i Miško počul, dosť hlasitá.

„To že som ja s ňou netancoval,“ pomyslel si. „Koketa, ako sa pretvaruje — a ktože pozeral za mnou!“

Elena vo dvore zbadala, že zabudla kdesi v sieni vejár. Bežala k dverám, že si ho vezme. Ale tu vynorila sa vysoká, nahrbená postava s vejárom v ruke, s jasavou tvárou. Bol to Ferko. Ako sa videl s ňou zoči-voči, skoro pustil vejár na zem. Podal jej ho chvejúcou sa rukou. Bol smiešny tak, ako tu stál, strcaný ľuďmi sem i tam. Ale čosi jej hatilo smiech, takže zostala vážnou. Prijala vejár s milým, krotkým úsmevom.

„Ďakujem vám.“

„Ja tiež — vlastne ja by mal skôr ďakovať,“ ozval sa hlas jeho, príjemný, mäkký.

,Aha, ten vie i hovoriť! A čo to vraví?‘ Obzrela sa naň ešte raz: videla ho tam pod stenou nerozhodne stáť. Zdá sa, že chcel by pobehnúť za ňou, čosi jej povedať. Elenu nadišiel kýsi vrtoch — obrátila sa k nemu.

„Ďakovať, vravíte — a za čo?“

„Že som s vami hovoril.“

„To ste i ináč mohli. Bolo dosť príležitosti pri tanci — prepásli ste ju. Hnevám sa na vás! Starý známy, a nevykrútiť ma ani raz!“

Ferko hľadal odpoveď. ,Starý známy!‘ Divoká radosť zvírila mu dušou. ,Ona ešte nezabudla!‘ Chcel dačo povedať, ale už jej tu nebolo, už sedela na vozíku. Ferko stál dlho opretý o stenu, ako spitý.



[23] alumnia — (z lat.) žiacka jedáleň pri gymnáziu. Alumnia pri veľkorevúckom gymnáziu bola podporovaná slovenskými vlastencami; študenti v nej dostávali skromnú stravu za mierny poplatok, mnohí za znížený, ba i zadarmo.

[24] ex ultimis — (lat.) z posledných, t. j. najhoršie známky

[25] bitang — (z maď.) lapaj

[26] gramatiku od rosa až po esse — t. j. základy latinskej gramatiky od ženského vzoru skloňovania podstatných mien rosa (ruža) po vzor časovania slovesa esse (byť)

[27] alauda est laeta… skloňovať: vir, puer, mos, anser, animal, domus, quercus — (lat.) škovránok je veselý… — vzory skloňovania mužských podstatných mien v latinčine: muž, chlapec, mrav, hus, zviera, dom, dub

[28] regula de tri alebo aurea — (z lat.) pravidlo troch alebo zlaté, trojčlenka, t. j. počet, ktorým sa z troch známych členov v úmere vypočíta štvrtý neznámy člen

[29] quotient — (z lat.) podiel

[30] coefficient — (z lat.) súčiniteľ

[31] vlašská praktika — zjednodušený spôsob rozkladania pri rátaní, ktorý sa používa najmä pri počítaní spamäti

[32] animo — (tal.) živosť, dobrá nálada, bodrosť




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.