ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V sobotu o jedenástej predpoludním vyhrnulo sa žiactvo zo svojich tried v slávnostnej nálade na ulicu. Začali sa veľkonočné prázdniny.

Petrík rovno bežal na svoj byt. Na dvore videl vozík, pri ňom uviazané vypriahnuté kone hostili sa pri korýtku. Okolo nich obchádzal statný muž v bielych širokých gatiach, krátkom kabátku a drobnom ani rýdzik klobúku na podstriženej hlave.

„Báťa!“ zvolal naňho Petrík.

„Petríček môj, radosť moja!“ A báťa Mišo pristúpil k nemu a vzal ho na ruky ako dieťa a bozkal ho na líce, pričom ho popichal tvrdými fúzmi. „Mamika sú v izbe,“ riekol, postaviac chlapca na zem.

Mamika stála v izbe nad truhlicou, už zamknutou. Už všetko zariadila, spakovala. Ako sa vítali, to si môže predstaviť len matka, ktorá už toľké časy po synovi túžila.

„Zobkaj, synček môj! Viem, že si už dávno nič poriadneho nejedlo. V pondelok som nič neposlala. Baločania sa ohlásili, ale ja som pochorievala. Bude vám tým lepšie chutiť teraz. A inštruktor, už je hotový?“

Petrík neodpovedal, len jedol. Mať rástla radosťou nad zdravím a apetítom svojho syna. Iba jedno sa jej nepozdávalo: nie je už taký úprimný, netúli sa k nej; nesadol jej na lono a nevtíska jej bozky zamastenými ústami. Hľadí ani nie na ňu, ale kamsi von oknom. I drobné čielko, z ktorého vlasy ako vylízané čnejú dohora, nie je veselé, bezstarostné, ale pokryté vráskami.

„Čo ti je, sirôtočka moja? Tak sa ty ani neraduješ, že som ja prišla po teba a že budeš skoro dva týždne doma! Čo sa ti stalo, v škole dačo?“

„Ach, mamika moja, ja vám sťato nepôjdem, kým vy nepojmete i Ferka.“

„A kto je to ten Ferko?“

„Ten, čo ho učím.“

„A čo je to za, v ktorej je už klase?“

„V siedmej — a ja ho učím! Bolo by mi smutno bez neho.“

„A ho rád?“

„Ja ho veľmi rád; i on každý večer alebo sem príde, alebo chodievame na Skalku. Taký je milý, i na dedinu sa vypytuje a vždy povie: ,Vidíš, Petrík, ako je vám dobre!‘ A preto ho veľmi rád.“

Pani rechtorka vyčítala z jeho tváre, že ho ozaj musí mať veľmi rád. Keby to bol nie Ferko, ale žobrák z ulice, zavolala by ho, keby ju syn tak prosil. Hoci ho ešte neznala, ale držala Ferka za zvláštneho, znamenitého človeka, keď tak zaujal jej synáčka.

„Ale ktovie, môj pyštek zlatý, či bude chcieť ísť. Možno, u nás mu bude horšie, ako by mu bolo u jeho mamiky…“

„Veď on k mamike nepôjde, tá mu je ďaleko, ďaleko… Musel by tu ostať sám, a on by plakal, a mne by ho bolo veľmi ľúto…“

„Keď je tak, ta ho vezmeme. Na vozíku miesta dosť, a doma…“

Petrík objal jej hrdlo a tisol svoju tvár k jej tvári. Mlčali, ale hovorili srdcia. Syn ešte nikdy tak nepochopil materinu dobrotu a lásku.

„No, tak azda pôjdeme,“ riekla konečne mať, vzdychnúc. Srdce jej bolo obťažené blahom a radosťou. Zobrali sa, rozlúčili sa s domácimi a pešo kráčali k bytu inštruktorovmu. Báťa Mišo šíroval pokŕmené pejky, aby sa nepremeškal s vozíkom.

Ferko smutne díval sa na radostné prípravy Miškove k ceste. Miško stál už hotový, obnovený od hlavy do päty. Mal už nové šaty na sebe, ktoré veľmi dobre stáli, lebo Miško dva posledné dni bol čo chvíľa u krajčíra presvedčovať sa, či drží sa miery a na švíky nepripúšťa. Hľadel do zrkadla a naprával, kde čo sa mu nepozdávalo. Ostatne bol so sebou úplne spokojný, cítil sa blaženým. Pani Kuarková mu tri razy dokázala, že väčšieho gavaliera v Revúcej niet, ani ešte nikdy nebolo. Najviac zakladal si na mašlici, ktorá i v tomto trochu tmavom priestore hrala ohnivými farbami, ako krídla tropického motýľa. S priateľom nehovoril; zaujalo ho rozpoloženie, ako vždy pred lúčením, keď neznámy kraj i svet stojí pred nami. Dlhý rozhovor je nemožný, a o pletkách tárať komu by sa teraz chcelo. Najlepšie rozísť sa, čím skôr rozísť, keď to už má byť. Ferko to všetko cítil a ponímal šťastie priateľovo a v jeho prsiach ozývala sa výčitka na neprajný osud, ktorý mu odriekol podobné šťastie.

V pitvore čuť tiché kroky, šuchot ženských šiat.

„To sú oni!“ šeptal rozčúlený Miško, zložiac klobúk a poprávajúc si mašľu.

„Áno, oni,“ ozval sa tichý, smutný hlas Ferkov.

„Dobre sa maj, Ferko — zbohom!“ A podal mu v rýchlosti ruku. „Nemusia sem chodiť.“

Na posteli ležal uzlík, v ktorom mal bielizeň, límce, dve mašle a v striebornom závine voňavú pomádu. Balík vzal pod pazuchu, paličku do ruky a do druhej rukavičky, ktoré práve dnes bol kúpil.

„Zbohom!“ šepol Ferko, v očiach slzy.

„Keby už len odišli, ta!“ pomyslel si. Žiadalo sa mu hodiť sa na posteľ a dolu tvárou preležať v tichosti do večera a nikoho nevpustiť k sebe.

„Sem, mamika, sem!“ ozval sa Petríkov hlas za dverami.

Dvere sa rozleteli, do izby vpadol Petrík, buchnúc sa do Miška a šliapnuc mu na prsty. Za ním objemná postava motišovskej pani rechtorky vo voľnej bundici a v šatke na hlave, oblečená už do cesty.

„Veď ma, Petríček — ja som chcela do prednej… Tak vy tu bývate; my už ideme, ste hotoví?“

Miško kročil k nej a pobozkal jej ruku, vlastne pletenú polorukavicu, z ktorej prsty voľne vyčnievali. Ferko stál pri svojej posteli, nemohúc sa ani hnúť, lebo Petrík zastal si k nemu. Ferko mu hladil hranatú hlavu. Pani rechtorka obzrela sa zbežne izbou a usmiala sa tým dvom pri posteli. ,Nie je taký nepríjemný, ako som si myslela. Dobrá, prívetivá tvár!‘

Pani Kuarková vbehla, utrela stoličku a podala ju vzácnej návšteve. Bola nemálo pyšná, že pred rokom navštívil ju jej vychovanec, skončený teológ a teraz už kaplán kdesi ďaleko. Chválila sa susedám a študentom, akých ona pánov odchovala. Odo dneška bude sa zas vynášať, že ona len drží takých, ktorí majú priváta a sú vo vážnosti v meste i celom okolí.

„Nechže sa páči, aby neodniesli spanie!“

„Už nedbám,“ a sadla si na stoličku, ktorá zavržďala pod neobvyklým bremenom. „Ale čo by i nesadla, nemala by komu odnášať spanie…“

„A tuto — mám dvoch!“ ukázala na Ferka.

„My vám ich oboch zoberieme,“ usmiala sa pani rechtorka, „oboch, jestli tuto pán… pán…“ ukazovala na Ferka, pozerajúc na Miška, aby jej meno jeho napomenul.

„I Ferka!“ vykríkla pani Kuarková. „Ale oni nie sú pripravený!“

Ferko stál ako prikovaný pri posteli. Spustil dlaň na Petríkovo pehavé líce. Petrík cítil, ako trasú sa Ferkove prsty.

„Ďakujem…“

Hodil sa k jej ruke a pobozkal ju. Pani rechtorka i cez rukavičku cítila, aký to bol vrelý bozk.

Ferko chytro zobral sa. Prehodil si akýsi plášť, vzal do ruky klobúk, a bol hotový. Miško sa usmial, ale tak, ako vyvýšený smeje sa nad nižším. Hanbil sa za neogabaného druha. Nemá ani mašle, ani golierikov, ani nových šiat: ide, ako ho škola vyvrhla. A kto to nasnoval, aby i Ferko šiel? Čo ten má tam za prácu? To vskutku nemohol pochopiť.

„A bielizeň a druhé šaty a topánky!“ ozvala sa Ferkova domáca pani. Otvorila kasňu, kufor, povykladala, čo bolo treba, a ženúc pred sebou Ferka, zaviedla ho do prednej. „Oblečte sa chytro, ja vám spakujem, čo bude treba na cestu. Ach, budem mať smutné sviatky! A takto by ste šli! Pozrite si na Miška, ako sa ten vyriadil. Preoblečte sa, ja idem pakovať.“

„Ach, nénika moja drahá!“ zvolal Ferko, vezmúc do dlaní jej ustaranú tvár. „Ako vás ja rád!“

„Čože sa mu robí? Raduje sa,“ myslela pani Kuarková, zierajúc spomedzi jeho dlaní. „Ste radi, že ma nebudete dva týždne vidieť!“ riekla s výčitkou.

„Nie preto — ale som rád… keby ste vedeli!“

A bozkal ju na líce.

„No — no,“ bránila sa stará. „Len choďte a zabávajte sa dobre a nezabudnite na… na mňa…“

Utrela si oči a odišla do zadnej izby. Ferko obliekal sa chvatom, ani čo by Turci boli za mestom. Jeho rozihrané prsty neboli spôsobné k ničomu, skomolili všetko, narobili dvojnásobnej práce. Keď vošiel do zadnej, našiel všetkých okolo stola, ako sa hostili nad rozviazanou servítkou.

„Zajedzte si. Cesta dlhá — nebudeme obedovať,“ ponúkala ho pani rechtorka.

Ferko cítil v sebe prázdnotu, ale nemohol nič užiť. Bol príliš rozčúlený.

Voz na priedomí zahrkotal, všetci sa pobrali. Za nimi Kuarková s ovesenou hlavou. Niesla oba balíky a vyhliadla im príhodné miesto. Miško jej podal chladne ruku, riekol suché „zbohom“, dal jej úpravu, čo má urobiť, ak by sa to, lebo to stalo, a sadol do vozíka. Ferko neriekol nič, vrele stisol jej ruku, a už sedel oproti pani rechtorke na prednom sedisku, opierajúc sa o široký chrbát báťu Miša.

Kone sa pohli a leteli vrchmi, dolami, vozík hrkotal po prašnatej ceste, že nepočuť vlastného slova. Cestovatelia ponechaní sú vlastným citom a myšlienkam.