E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

15

Vo Veľký piatok zobudila sa Elena, ako sa jej zdalo, veľmi zavčasu. V izbe bolo ešte šero. Pozrela na hodiny, ukazovali k šiestej. Odchýlila záclonu pri okne — celá obloha zaťažená, dážď visel. ,Bude na záhradu — nemusíme polievať,‘ a brala sa k posteli, dupkajúc bosými nohami po podlahe. Mamikina posteľ už prázdna, tá už bola kdesi von. Elena založila dlaň za hlavu a vytiahla sa ako mačka na teplom prípecku. Začala sa obliekať. Inokedy šlo to rýchlejšie, ale čo boli v dome mladí ľudia, musela hneď ráno vyjsť úplne vybratá. Keď si zapletala vlasy, vhupla jej do hlavy akási bláznivá pesnička a ona si ju dudala.

,Ozaj — dnes Veľký piatok!‘ napadlo jej razom, ,a ja si bezbožné vyspevujem.‘ Prestala dudať pieseň a odriekala rannú modlitbu. Potom si myslela na ktorúsi pôstnu pieseň, chcela sa nasilu doniesť do veľkopiatočnej nálady. Ale medzi vážne úvahy sypali sa do duše svetlé papršleky a tichá radosť rozložila sa v duši. Nazrela do kuchyne, tá bola ešte nepríjemne studená, pustá. Vyšla do dvora — dvor bol pustý, len kohút sa ozval v kurníku, keď začul ľahký krok mladej gazdinky. Elena otvorila kurník, kohút zletel rovno na smetisko. Kury vyzerali za ním, ale sa nebrali. ,Počkaj, ja vás prevediem!‘ pomyslel si kohút, šelma, začal hriebsť a zvolávať kury, ani čo by bol vynašiel plné koryce pšenice. Kotkodákajúc zleteli k nemu — ale, sklamané, roztratili sa po dvore. V cáročku bol káčer i dve kačice. Káčer zhíkol, keď ju počul, a vybehol, potriasajúc svojím nádherným chvostom. Elena pozrela do maštale, tam stál opretý o prejmu báťa Mišo, načúvajúc, ako treští koňom pod zubmi sečka. Žofa néna dojila.

„Dobré ráno, báťa,“ pozdravila ho.

„Jaj, nechoď sem, dievka moja, to nie je pre teba. Krava ťa kopne,“ ohlásila sa néna.

„Daj im pokoj, keď chcú — to je zdravo.“

„Iná musí, a nejde — a ty by si nemusela, a ideš.“

„Keby museli — tiež by nešli,“ vyriekol Mišo tendenciózne.

„Ktovie, či by nešla!“

„Možno.“

Elena vyniesla zo sypárne zrna a počastovala hydinu. Hydina od rokov bola pod jej opaterou. Mamika držiavala husi, a tie boli ďaleko-široko povestné. Držala ich najviac kvôli periu. Pôjd bol zatarasený všelijakými obliečkami. V jednej páper, v iných párané, doma párané piera, pod dozorom samej mamiky. To všetko na budúcu výbavu dcére.

Vrátila sa do domu. Oblok na Ferkovej izbe bol otvorený, iste od včera večera. V šere izby zabelela sa Elene posteľ a na bielych poduškách neurčité obrysy hlavy spáčovej. V kuchyni našla mamiku, preberala pohánku. Dnes je pôstny deň — bude sa variť pohánčená kaša, a mamika už vyberá čierne zrnká.

„Elena, bude dážď; mala by si vyložiť kvetníky.“

Rozhliadla sa po záhrade, a tu jej zišlo na um, čo sa v nej nedávno odohralo. Jej jasná tvár zachmúrila sa ako to nebo, z ktorého ešte včera slnce rozlievalo svoje zlaté lúče. Predstavil sa jej i Miško, pekne oblečený a jej odpoveďou zronený, i Ferko, ktorého sama zastavila a k objasneniu priviedla. ,Kto je vina — ja, či oni? S Jahodom som ani nehovorila. Vtedy, čo ma kúpal — ale to bolo vtedy! Kde bol vtedy rozum — rozvaha! A ja viem, kto je ten Jahoda? Osmoklasník a — vyparádený motýľ! Toľko viem. Viac ho neznám, ani viac mi neukázal. A Putoris, ten mi je známší, vyzradil sa, chudák, sám. Ale ako sa pokrýval — myslel, že ho vysmejeme pre jeho dobré srdce. A ako sa spovedal! A naraz prídu, obstúpia ťa, akoby sa boli zriekli, a ty — odpovedaj, tráp sa!‘

Elena skladala rozčúlená kvetníky na prázdnu hriadku. Tvár jej horela, vrchnú peru jej potrhúvalo. ,A čo by sa ja trápila! Ja som nie vina. Ako mohol predstúpiť a sužovať ma, akým právom? Čo znajú o mne? Len to, že som motišovského rechtora dcéra. Vedia oni, či sa ja chcem vydávať alebo nechcem? Nevedia — o to sa netrápia. Myslia, že každá musí sa vydať — jarmo si zavesiť… I mamika si myslí, že sa ja hneď vydám — hneď! Otec nazdáva sa, že som ja taká ako ostatné, že nemám iných plánov, len čepiec. Nahľadia sa, keď im vysvetlím. Ja som nie pod čepiec, ja chcem mať dvor a v ňom rozkazovať. Nepôjdem k mužovi desať ráz cez deň: mužíčku, nemám na soľ; mužíčku, treba kávy… tu je Veľká noc, mužíčku, šaty: a len vždy mužíčku a mužíčku. Ja kúpim sama i soli, i kávy, a nik mi nebude vytýkať: Ženička, nedávno som dával na soľ; ženička, tá káva sa akosi chytro minula… ženička, máš plnú kasňu krásnych šiat, a ja nemám gombičiek na kabáte. Keď príde, vypoviem smelo, čo treba, a nik ma nezasekne: Ženička, ty mlč, ty sa do toho nerozumieš… Akoby ja nemohla sa do všetkého rozumieť! Hľa, u sedliakov ženy vedú hospodárstvo. Muž nemá pred ženou žiadnu ohradu, spoza ktorej by jej povedal: Mlč — tu nemáš sa čo miešať. Koľko ráz hlasovali ženy u richtára miesto svojich mužov — a dedina stojí, veľadí sa… Len my, čo musíme ísť za vzdelaných, učených, znamenitých, len my máme byť pod jarmom… A tu ti naraz prídu obaja: Rozhodni sa a ďakuj Bohu, že máš výhľad na čepiec! Ide to tak ľahko? Sme my už tak lacný tovar, aby sme hneď prvého museli prijať, čo ho ani neznáme? Dosiaľ som rada videla mamu, otca — a tu prídu celkom cudzí dvaja a žiadajú: miluj nás! A z vďačnosti obesili by ti otrocké jarmo…‘

„Dobré ráno, slečna!“ ozval sa dobre známy hlas.

„Vy?“ pozrela na Ferka udivená a merala ho rozpáleným od rozhorčenia okom. Ferko postriehol ten neprajný výraz v jej tvári a nemohol si ho vysvetliť.

„Vy ste nahnevaná!“ osmelil sa konečne poznamenať.

„Trochu. Rozmýšľala som o všeličom…“

„Ja som tiež rozmýšľal,“ ohlásil sa Ferko. „Ale neviem, či z toho bude dačo.“

Elena videla jeho ustarenú tvár i rozpaky na nej. Necítila s ním sústrasť, skôr posmech zaujal jej dušu. ,Hľa, toto by bol ten tvoj tyran — tak vyzerajú tyrani!‘ Musela sa usmiať, keď si predstavila, že i tento človek naučí sa frázu: ,Ženička, mlč!‘ Ferko postriehol jej posmešný úsmev — a vysvetlil si ho svojím spôsobom. ,Smeje sa na mne pre moju slabosť, že som jej odokryl svoje city.‘ A hnev rozlial sa mu útrobami. Srdečne ľutoval, že sa vtedy, vtedy tak pozabudol. Jeho hlboké oko vzplápolalo hnevom, uprelo sa na jej tvár. Elena prestala sa usmievať, a keď sa od nej odvrátil, chcejúc odísť do záhrady s tou nemou výčitkou, zavolala za ním:

„Čo sa vám stalo, pane Putoris? Veď sa vy hneváte!“ Teraz si už vedela predstaviť Ferka, ako volá: ,Ženička, mlč!‘

„Nič, nič zvláštneho. Vy sa mi smejete, moje city… A ja, ja to nemôžem… Robte, čo chcete, len sa na tom nesmejte! To bolí, a ja som to nezaslúžil.“

„A kto sa vysmieva? Ja nie. U mňa je cele iné. Povedzte mi: budete sa vy ženiť?“

Ferko neveril vlastným ušiam. Zišli mu na um včerajšie reči Miškove a list, ktorý zapečatený čakal, len ísť do rúk rodičov.

„Ženiť? Budem. Neminú štyri roky, a…“

„Tak skoro?“ nemohla sa zdržať úsmevu. „Ako? Veď štyri roky je málo!“

„Hneď, ako do Revúcej prídem, prestúpim do semeniska. O dva roky som už učiteľom, sám sebe pánom, a…“

„Tak? Učiteľstvo sa vám teda páči.“

„Veľmi, veľmi!“ prisviedčal s ohňom, akého je schopná len mladá, zápalistá duša. Neušlo mu milé prekvapenie, ktoré vyvolali jeho reči na tvár Eleny: a to ho rozohňovalo. „Komu by sa nepáčilo! Najvznešenejší stav, prvý stav na svete! Vychovávať ľudstvo, označiť mu cieľ, dať mu smer — preporodiť ho. To je soľ zeme, ako hovorí Písmo, bez neho by neboli ľudia ľuďmi!“

Elena nerozmýšľala ešte nikdy nad povolaním svojho otca. Ferkove reči uchvátili ju, ako keď krútňava schytí člnok a pohráva si s ním. Myslela, že pôsobenie učiteľovo obmedzené je na školskú sieň a tam i doznieva. Ferko ju povzniesol razom vysoko a ukázal šírošíru, nedohľadnú perspektívu.

„Vznešený stav, ale kde sú sily… Je i prekážok mnoho.“

„Oduševnenie je sila, pred ktorou všetko musí uhnúť…“

„A ako si to predstavujete? Budete učiteľom, oženíte sa: čo vaša žena? Bude sa len dívať?“

„Nie, ona sa nebude dívať, ona musí a bude pomáhať — bude, viem to iste…“ A pozrel na ňu zanieteným okom — ona porozumela. Ferko jej hovoril z duše, bola zaujatá za jeho plány a, nevediac, stotožňovala sa s nimi.

„Pomáhať! Bude s vami učiť…“

„Áno, bude učiť ženy svojím príkladom. Od nej sa musia naučiť, ako treba viesť dom a hospodárstvo, ako treba mužovi dodať sily a chuti v povolaní. Ona ich naučí, aký je domáci raj, kde muž sa poteší, okreje po námahách. To bude ona učiť.“

Elena ovesila hlavu a doložila v sebe: ,Bude dobrá gazdiná!‘ Ďalšie jeho vývody už ju menej zanímali, prijala ich skoro chladne. Ferko, rozjarený, že zveril jej svoje plány a ona ich odobruje, šiel do kostola a v rozochvení vypočúval smutné pašie.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.