ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Motišovská škola premenila sa ozaj v špitál. V ňom bol i Miško, chorý na srdce. Po obede zatvoril sa do svojej izby, hodil sa na diván a rozmýšľal nad stroskotanou budúcnosťou.

,Prečo mi odriekla? Čo sa jej na mne znepáčilo? Spočiatku súcitila — a potom! Tak razom zvrtnúť. Veď vlastne ona ma posmeľovala; či by som ja bol začal s ňou vážne? Ona mi je naklonená — to je faktum. Ale ktosi vstúpil medzi nás, ktosi! Ale kto? Ferko? Chudák Ferko — len ho postaviť ku mne a prirovnať: kto by tu mohol váhať? A predsa. I u chlapca vyhodil ma zo sedla, a toto je nie chlapec — to je žena, a aká, s akými nápadmi a vrtochmi! Kto preštuduje to srdce — psychológia na to nestačí. Hľa, raz som ich dostihol, ako sa hádali medzi sebou… A to uzrozumenie na ich lícach — vraj Henrich IV.! Pletky, inakší tam bol Henrich. Kde podela oči, kde — to je poblúdenie vkusu, to je viac: to je šialenosť! A ja, ťarbák, pre takú zožierať sa — kde som podel rozum, ja?‘

Miško po tejto myšlienkovej kríze našiel sa na najlepšej ceste vyliečenia. Srdce opanovala srdečná ľútosť nad takou nehodnou slabosťou. Vrátil sa k triezvemu rozsudku a rozvahe. Pozrel do zrkadla, a tu sa nepoznával. Celý oblek ukrčený, i vlasy v neporiadku. Poopravil toaletu a týmto aktom prišiel k rozhodnutiu: ,Nech je vymazaná z môjho srdca — naveky!‘

Vzal kázeň, a prechodiac izbou, učil sa ju. Práve prečitoval druhú čiastku, keď oči padli mu náhodou do záhrady. V nej stála Elena, smutná, neďaleko plota; popri záhradke kráčal, vlastne bežal Ferko s klobúkom na očiach, s tvárou strhanou.

,Čo to zas bolo medzi nimi? Vyzerá ani zmoknutá kvočka. Zas akási komédia. I ona taká smutná — vec začína byť vážnou… Ach, čo ma po nich!‘ Čítal kázeň ďalej, ale nešlo štúdium od ruky. ,Snáď roztržka! Rozišli sa!‘ mihlo mu hlavou. Hoci si umienil, že ona je už preň nulou, predsa cítil, ako ho nohy ľahko nesú, ani pri tanci, ako krv čerstvo prúdi. Urobil i niekoľko mazurkových skokov, a čítajúc kázeň, pohvizdoval si.

Pri večeri pozrel na Ferka, ten sedel smutný na svojom mieste. Pani rechtorka sa pozastavila, že misy prechodia popri ňom a on len očistom berie. Elena nedržala sa ani o mak lepšie.

„No, povedalo sa, že nám budete držať kázeň. Tak, ako vám to pôjde?“

Ferko sa zobzeral, vstal a pozrel na publikum. Elena sedela proti nemu.

„Mne sa tá kázeň nezdá,“ riekol Ferko. „Rozmýšľal som nad ňou — musím ju prepracovať od základu.“

„A čo sa vám nepáči na nej?“

„Celá. Je priveselá, až svetsky veselá.“

„Ak je veselá, to je práve dobre,“ ozvala sa domáca pani. „Na Veľkú noc prísluší, aby bola kázeň veselá.“

„No, tak čujme — začnite!“

Ferko vstal a deklamoval. Starý pán hľadel naň pozorne. Tu i tu prikývol. Ferko bol najviac obrátený k nemu. Jeho dobrá, umná tvár ho neurážala, skôr mu lahodila. Na Elenu pozrel iba raz, i to by sa bol splietol.

„Obsah je primeraný, i tá nálada je veľmi vhodná. Ale prednes je pochybený. Veď ste tak prednášali, ani čo by to bol veľkopiatočný text! Načo vkladať žiaľ a smútok, kde má panovať radosť, jasot? Dosť toho smútku i tak na svete, načo ho hľadať? Budete kázať rezkejšie, veselšie — a urobíte dobrý dojem. A vy, Miško?“

Miško bol veselý, lebo už videl, čo Ferkovi chýba. Vstal a veselo odriekal svoju kázeň, oko jeho páslo sa po poslucháčoch, dakoľko ráz spočinulo na smutnej Elene, akoby ju posmeľovalo: ,Neboj sa — prehrešila si, ale — ja odpustím…‘

„Stúpate, Miško, veľmi do svedomia svojim poslucháčom,“ ozval sa starý pán. „Žehri, tresci, napomínaj — ono je pravda — ale mne ich je skoro ľúto, že ich tak cúdite. No — nech pamätajú, kedy tu študenti kázali. Ibaže vám to nesvedčí, to žehranie, i predniesli ste tak veselo, akoby ste ľuďom vraveli: Nebojte sa, preto nič, čo ja tu hromžím — to je len tak! Neviem, ako je to — ale by bolo dobre, keby ste s Ferkom na kázne pokupčili. On by vašu dobre predniesol a vy jeho.“

Domáca pani dala nastávajúcim rečníkom inú, lepšiu radu: Ferko aby bol veselší, Miško aby tie tuhšie miesta popremieňal.

„Ako mne byť veselým,“ pomyslel si Ferko, „keď jeho vidím takého naradovaného. Keby sa to dnes nebolo stalo — keby!…“

Ferko cítil sa po večeri unaveným, ale spať by nemohol. Vyšiel do dvora, prázdneho, mŕtveho, a sadol si na studenú, rosou zvlhnutú kladu. Bolo jasno, mesiac plával po oblohe a sypal strieborné lúče na omladnutú prírodu. Večer krásny, ktorý šťastných ľudí krásne sny pozlacuje; nešťastným len stupňuje nešťastie. Sedel dlho, rozmýšľal nad sebou a nad ňou; jeho myšlienky vracali sa len vždy k predmetu: čo stratil. ,A čo sa hnevám — či ona bola vina? Nie, ona je čistá, nevinná. Sám som si vybájil ten čarovný svet, ktorý sa mi dnes nad hlavou zrútil. I sám si ho porúcal…‘

Myslel, že keď seba obviní, že si poľahčí — ale darmo. Rana bolí, nech ju spôsobia druhí, alebo my sami. ,A predsa, čo má na Miškovi? Či ju ten väčšmi ľúbi? Nie, väčšmi nemožno. Prečo si ho vybrala? Pre šaty, mašličky…‘ V jeho duši sa rozložila horkosť. ,Nie, nebudem nariekať, ani sa žalovať. Môj bôľ ostane mojím bôľom, ako láska, z ktorej sa zrodil, bola mojou… Nebudem ho stavať ľuďom na oči, on bude mojím spoločníkom i mojím — blahom. Ním sa budem kochať, lebo mi pripomenie krásny sen prvej mladosti — a ľudia nebudú tušiť, čo ja mám v sebe za poklad.‘ Táto myšlienka zapáčila sa mu a osladila trpkosť sklamania. Akási pýcha vstúpila doň a on vypäl prsia.

Na pleci pocítil čiusi ruku. Spoza chrbta ozval sa mu Miškov hlas.

„Hľadal som ťa v tvojej skrýši, a nenašiel. Kde je, reku, môj Ferko? A hľa, tu ho nachodím pri mesiačku a hviezdach. Krásny večer!“

Ferka urážalo každé slovo z úst Miškových. Znelo mu ako výsmech. Bol by odišiel od neho, aby unikol jeho útokom — ale nie. Rozhodol sa ostať.

„Vyšiel som, keď bolo tak krásne. Taký večer odospať bolo by hriech.“

Miško sadol si k nemu a naklonil sa, aby mu mohol vidieť do strhanej tváre. Ferka bodali jeho jastrabie oči — stiahol klobúk hlboko do tváre. Miško nedal sa odstrašiť — i v tôni páslo sa jeho oko na priateľovej tvári.

„Áno, bol by hriech,“ odpovedal. „Takýchto večerov zažijeme málo. Človek, zmámený tým jasným, a predsa klamlivým svetom, oddáva sa túžbam, nádejam i — bôľu. Zmysly akoby ustali, driemu, alebo vstúpia do služby rozputnanej fantázie a maľujú čudné, netušené obrazy. Sivá vŕba ukáže sa tajomnou postavou, ktorá díva sa do hladiny rieky ako do zrkadla. Vidíš, že sa v tôni čosi hýbe, zas počuješ šelest v korunách jabloní a líp. Zdá sa ti, noc oživla tajomnými duchmi a ty že si dieťa a počúvaš báje o nočných duchoch a mátohách.“

„Dobre sa to tu sníva,“ odpovedal Ferko, „dobre. Duša je voľnejšia, má smelší podlet, nehatí ju hmota, ťažká skutočnosť… I myšlienky sú jasnejšie, čistejšie.“

„Preto hľadajú zaľúbenci mesačné noci. To už patrí akosi spolu: mesačná noc a láska. Človek hlbšie berie svoje city, ľahšie ich oblieka v slová. Preto i ty si vyhľadal tohto druha všetkých zaľúbených…“

„Ja? Čo to zas pletieš?“ zahriakol ho Ferko.

„No — čo sa hneváš? Že si zaľúbený? To už viem dávno, načo tajiť? Viem, že si mal rozhovor s Elenou, viem, i ako skončil… Povedal som ti hneď v Kvetnú nedeľu, čo za koniec to vezme. Nuž, vyznajme si len: obletovali sme plameň ako motýľky a — opálili krídelká!“

„Ako ty to vieš?“ skočil prudko Ferko. ,Ona mu vyzradila, ona!‘ A na tvári zjavila sa nevôľa. ,Ani to ti nedarovali, aby tvoj bôľ zostal ukrytý. Už vedia o ňom posmešní, nesúcitní ľudia. Ona mu vyzradila, snáď sa mi posmievala…‘ A zaboril tvár medzi dlane, lebo mu horela studom.

„Ako ja to viem? Pozdejšie ti poviem. Rad je na tebe, aby si vyznal… To obľahčí. Iného priateľa nemáš, iba mňa… I ja sa ti chcem zdôveriť, potrebujem priateľského súcitu. Začni ty — ty si mladší.“

,Ja sa spovedať! Čo chce? Či sa posmieva, či sa pretvaruje? Chce moje tajomstvo v Revúcej roztrúbiť. Áno, chce ma i nadužiť, do posmechu uviesť.‘ Nemohol sa ďalej premôcť. Riekol rozdráždeným tónom:

„S čím sa zdôverovať? Ja tajností nemám. A ak mám — nech ostanú tam, kde sú. Tam im bude najlepšie.“

„Teda si ich maj!“ zasmial sa Miško zlostne. „Vtierať sa ti nebudem. Chcel som ti len obľahčiť — ako priateľ. Lebo tvoje tajomstvá znám, znám dopodrobna. Ty ma odmietaš — dobre. Ja dostávam právo nakladať s nimi ako so svojím majetkom. Nebudem ich ukrývať — nech sa svet dozvie. Ale ver mi, bolí ma to, že sa takto rozchádzame. I ja som mal všeličo na srdci, hľadal som priateľa, a našiel — nenávisť. Zachovám si to!“

Miškove slová zneli smutne. ,Nie, nepretvaruje sa,‘ rozhodol Ferko a chytil ho za ruku. „Dnes ona bola v záhrade a ja som išiel do dediny… Ale čo ti budem rozprávať? Niet čo povedať! Ja som jej začal… Neviem ani, čo to tak razom prišlo… Povedal som jej…“

„A ona čo?“ vpadol mu prudko do reči rozčúlený Miško.

„Ani som nedokončil, keď sa mi priznala, že…“

„V čom sa priznala?“

Ferkova ruka sa našla v Miškovej, ktorá ju silno tisla. „Priznala sa — ani nepamätám… Povedala, že ona už ľúbi…“

„Koho, koho ľúbi?“

„Teba.“

„Mňa?“ vyskočil pobúrený Miško. „Vieš to iste — neklameš ma? Mňa — teda predsa!“

„Tvoje meno vyslovila — to viem. Ostatok neviem — lebo mi v ušiach hučalo, ako keď sa o horu oprie tuhý vietor. Ale teba spomenula — to viem.“

Miško dlho stál na tom istom mieste, zmámený šťastím. Nenazdal sa, že od soka počuje túto zvesť. On sa vybral za Ferkom, aby sa dozvedel od neho čo-to. Myslel, že dostane vysvetlenie, a dľa toho by bol riadil ďalšie kroky. Toto bolo viac, než sám úfal. To bolo splnenie, istota! Div nevýskal, opojený blahom. Zobral sa do svojej izby, nepovšimnúc si Ferka. Ferko vyskočil za ním. Hnevalo ho, že ho Miško vlastne podviedol.

„Nepovedal si, že i ty sa chceš zdôveriť? Čo si utiekol? Teraz chceš už o sebe mlčať!“ vykríkol naň v izbe.

Miško sa zľakol vášnivého tónu Ferkovho. Bolo mu ho ľúto. Dosť, že u Eleny prehral, načo ho ešte dráždiť? „Áno, zdôverím sa ti. Poviem ti všetko… Hovoril som s ňou — vyznal som jej…“

„A ako si vyznával? Rozpovedz dopodrobna!“

„Ako! Kto by to držal v hlave? Nepamätám už ani slová, ani vety, ani myšlienky… Na reč som sa pripravil, všetko rozmyslel: chvíľku len šlo, ale potom ináč vypálilo. Celkom ináč! Pozrela na mňa, vzbúrili sa city — pomiešali sa myšlienky, pomútili slová. Zostal som ako loď bez kompasu na vysokom mori… Čo som vravel, neviem…“

„A ona? Odpovedala?“

Miško obzrel sa po stenách, akoby slová chytil. Zdá sa, že sa konečne na čomsi ustálil.

„Ona? Ona — pristala.“

„A potom čo bolo?“

„Potom — nič. Bol koniec. Šiel som do tejto izby a bol som — šťastný. Taký šťastný ako teraz. Ah — Ferko, ako je to, kebys’ ty vedel!“

Ferko sedel zronený na diváne. Priateľovo šťastie ho netešilo. Miško pocítil s ním súciť. Mrzelo ho, že svojimi lžami tak prudko siahol mu na srdce.

„A neboli ste potom spolu? Nehovorili ste viac o tom?“

Miško rozhodol sa ďalej luhať.

„Boli, pred večerou — dosť dlho. Hovorili sme o všeličom.“

„O mne nič?“

„I o tebe — a akože!“

Ferko chopil ho za ruku. Krv sa mu valila do tváre.

„Čo vravela o mne? Prečo ma nechce?“

„Hovorila — pekne rozložila, veľmi pekne; ale som zabudol.“ A Miško si trel čelo dlaňou, hľadajúc vhodnú dáku lož. „Áno, už viem. Povedala: povedzte Ferkovi…“

„Nie — povedzte pánu Putorisovi; povedzte mu, že ľutujem, ale z toho nemôže byť nič. On je proti mne primladý; kým skončí gymnázium a teológiu, minie päť rokov, kým dostane faru, druhých päť, a ja by ostala starou pannou. Alebo…“

„A čo si jej nepovedal, že by si ju ja vzal? Ja by ju tak miloval, tak!“

„Dosť som jej hovoril — všelijako prehováral. Ale ona: Nie, nie — to nemôže byť, on by obanoval — a potom by ma preklínal… Hovor jej potom, keď si ona do hlavy naberie! Nuž a ja som ju prestal prehovárať: lebo vieš, ona mala predsa len pravdu. Ty sa teraz hneváš, ale potom, keď krv ochladne, budeš rád… Mala by päť alebo šesťadvadsať rokov — stará panna! A tebe by sa mohla pozdať iná: krajšia, bohatšia, mladšia, a nemohol by si… Mal by si túto na krku. Tak by si banoval, i tú hodinu by si preklínal… Ej, má ona rozum — múdre si rozmyslela…“

„Nie je to tak!“ zvolal Ferko. „Ja by ju vzal — ale ona ma nechce. To sa len vykrúca!“

„Chce, braček, chce,“ veral sa Miško. „Chce, ale sa bojí. Nehnevaj sa — ale ja by sa tiež bál, súc Elenou. Len si to rozváž: desať rokov na jednu myslieť! Všetko sa ti pri nej sprotiví… a keď ti bude najprotivnejšia, keď sa ti nový svet otvorí, na každý prst dievčat desať — hybaj s ňou pred oltár. To by bol kríž, a nie šťastie. Keby si bol už teológom, už, alebo — oktavánom, nerečiem; ale takto, pridlho…“

Ferko sa zamyslel. Miškove reči vzbudili v ňom nové city. „Teda len preto ma odmrštila! Len preto!“ Odišiel spokojný, veselý do svojej izby. Miško si dlho pohvizdoval, že Ferkovi nezrelé plány tak obratne vybil z hlavy.

Ale Ferko neľahol. Sedel dlho pri stolíku, nočná tichosť sa rozkladala vôkol neho. Doliehal k nemu len ostrý, pravidelný dych Petríkov, ktorý ležal neďaleko v svojej posteli. Vzal pero a papier a začal písať:

*

Drahí rodičia moji!

Zadivíte sa iste, keď tento list dostanete celkom z druhej pošty, a nie z Revúcej. Bol by Vám pred odchodom z Revúcej písal, ale vybral som sa do Motišoviec tak nenazdajky, že už nebolo na to času. A keď som sem prišiel, tu nebolo ani času, ani pošty niet nablízku. (Ferko tu celkom po študentsky zohýňal.) Tak ja som tu, v Motišovciach, a dobre sa mi vodí. Tu sú veľmi bohatí a majú syna v Revúcej, ale len v prvej klase; ten ma má rád, a tak ma pani rechtorka sem pozvala i s Miškom Jahodom, ktorý toho chlapca učí. V nedeľu na večierni budem kázať z epištolského textu; už som sa na kázeň pripravil. Okrem toho syna majú i dcéru, Elena sa volá. Neviem, či až do konca veľkonočných prázdnin sa tu zabavíme, ale možno, lebo ja sa tu dobre cítim, sú tu všetko hodní ľudia. Drahý apuško môj! Keby si vedel, ako je tu rechtorom dobre! Motišovský, čo som u neho, drží kone — a aké! Ani levy, len tak zalamujú hlavy, keď letia. Včiel má vyše štyridsať klátov, v jeseni ich vybil dvanásť, kvôli medu — nebožiatka! A ľud je tu úctivý, prívetivý. Preto som dostal na rechtorstvo veľkú chuť — takže ja už inším nebudem. Hneď po Veľkej noci prestúpim do semeniska, prijmú ma snáď do druhého behu. Preto Vás prosím, aby ste mi to dovolili, lebo ja by bol veľmi nešťastný. Len sa nehnevajte na mňa, že Vám toto píšem, lebo ja ináč nemôžem.

Tu už v záhrade narástol šalát, o týždeň budú mať hlávky. A u nás akože je?

A teraz Vás všetkých bozkávam a pozdravujem a zostávam Váš

poslušný syn

Fraňo Putoris.

V druhý deň putoval list do patrie^[81] Ferkovej.