E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

10

Ferko stojí pri čiernej tabuli, na nej úloha z matematiky: 3?3. Namáha sa, ako ju rozlúštiť. Profesor stojí pri ňom, okuliare sa mu ligocú — ten ligot je Ferkovi taký príšerný ako zelené oko baziliška. Ferka obchádza mráz — profesor sa len usmieva a usmieva.

„Ach, už viem,“ jasá Ferko a píše na tabuľu:

3?3 = (log3)/3

„Dobre, dobre,“ kýva profesor hlavou a usmieva sa. „To ste dobre napísali. Ale čo by ste si počali, keby tu nebolo logaritmických tabiel?“

„Ťahal by som tretí koreň z troch.“

„Tak začnite, ako vám to pôjde!“

Veď začať — ale ako! Sedmoklasník, a tretí koreň, to je taký rozdiel ako Kamčatka a palma! Učil sa ho ťahať vlani, ale od tých čias zabudol. Profesor to vie, preto i pozerá naň tak posmešne. Lebo dobrého žiaka prichytiť mu je taká radosť, ako keď chytí obecný hájnik richtárove kone v cudzej ďateline. Keď sa dobrému žiakovi stane taká nehoda, to na celú triedu pôsobí ani hrmavica. I tu spolužiaci Ferkovi sú zdesení, iní prekvapení, niektorým poletuje úsmev okolo úst. Skoro všetci chytajú sa potajomky zošitov, hľadajú v nich vlaňajšie, zabudnuté hriechy. Len Ferko stojí nepohnute ani socha, a rozum mu tiež stojí ani prikovaný.

„Tak, Putoris, akosi vám to nejde,“ riekol profesor, vyťahujúc a otvárajúc notes, kde sa vpisuje utriedenie. „Toto je u vás prvá…“

„Sekunda!“ zhrozil sa utýraný žiak.

Profesor zaznačil čosi do notesa — teda kačicu! Položil Ferkovi dlaň na plece a riekol sladkým hlasom:

„Amice,[71] choďte si sadnúť!“

Ferko zastenal hanbou i strachom. Prvý raz pocítil, čo to znamená zorať sekundu.

„Mama moja, mama!“ zvolal trasľavým hlasom, nepochopujúc ani, čo mu prišlo na um volať v takomto položení mamu: jemu — sedmoklasníkovi!

„Čo im je, mladý pán?“

Čo to za premena? Pri ňom nestojí profesor, ale báťa Mišo. On nestojí pri tabuli, leží v posteli: spolužiakov tiež niet. Stolice sú prázdne.

„Čo sa im prisnilo, keď tak stonali?“

Ferko pretrel oči, zahnal útrapy ťažkého sna a usmial sa šťastne peknej skutočnosti.

„Snívalo sa mi — také pletky!“

A zbytky tieňov prchali pred krásnou skutočnosťou.

„Nech sa nehnevajú, že som ich vybúril zo sna. Ešte všetko spí… Mohli by sme ten list napísať.“

„Ach — list! To je dobre. Hneď, len sa oblečiem.“

Ferko vyšiel veselý do dvora. Bolo pekne a teplo. Zašiel záhradou do besiedky, ukrytej krovím liesok, egrešom a ríbezľami. V besiedke sa usadili; báťa Mišo si podoprel hlavu a pozeral na stôl, na ktorom ležal hárok čistého papieru a všetko, čo k písaniu treba.

„Tak začnime, báťa! Navrch napíšeme: Môj drahý syn, a či: Náš drahý syn?“

„Nech len napíšu: Náš drahý syn. Stará o ničom nevie, no ale ona je stvora takto dobrá. Syna rada vidí, len je naň priskúpa…“

„No, už je: Náš drahý syn!“

„Ej, ale im ide od ruky! Aká je ľahká! Behá s tým perom ani — ani… Pozdravujeme ťa na stotisíckrát, ja, tvoj otec…“

„Tvoj otec…“

„Ale už? Tvoj otec Michael Chovan…“

„…van.“

„Chovan… Napísali? I s manželkou, tvojou drahou mamikou, Žofiou Chovan…“

„Chovan…“

„I s dcérou Katarínou Chovan. Všetci ti zdravia… a hojného božského požehnania… vinšujeme… a od… Boha žiadame… rozumu dobrého… dar Ducha svätého… a pokoja stáleho… a všetko, čo si… vinšuješ… od samého Pána Boha. My sme, chvalabohu… zdraví… ja, tvoj otec… i ja, tvoja mamika… i ja, tvoja sestra… Katarína… len o tvojom zdraví nevieme. Z tvojho listu… sme vyrozumeli… že si zdravý… a že si už frajter… len nech ti… Pán Boh… pomáha a v dobrom zdraví… a čerstvosti zdržuje… Tu sme už… posiali… i ovocia bude… moc i oziminy… sa vydarili… ak na ne… hrdza nepadne… I tu v škole… sú všetci… chvalabohu… zdraví… onedlho bude… exament…“

Na cestičke zašušťali drobné kroky, do besiedky nazrela pekná tvár Elenina, osvietená slncom. Báťa Mišo, ktorého duch tuho pracoval, mal upreté oči na rastúce, rovné riadky, vykúzlené umelou rukou Ferkovou. Pre vonkajší svet nemal vôbec zmyslu. Ferkovi zneli prosté, otcovské slová Mišove ako čarovná hudba. Vhĺbil sa celou dušou do tých jednoduchých, ale precítených viet, ktoré nevymyslel Mišo, ani sa ich v škole nenaučil, ktoré sa zrodili v zbožnej duši ľudu a prechádzali z otca na syna. Predchodilo mu, akoby mu tento báťa, oblečený v hrubom plátne, bol celkom blízkou osobou. Elena nemohla pochopiť, čo kujú títo neznámi sebe ľudia medzi sebou v tento neobyčajný čas. Uhla sa za ker a načúvala.

„A my čistíme… stromy… aby sa len… húsenice nezjavili. Zuzka Poliakech… chúďatko, umrela… mala veľmi… pekný pohreb… náš pán… jej čítali karment…[72] všetko plakalo… lebo na zapálenia… umrela… ale proti Pánu Bohu… darmo budeš… bojovať, keď ťa… smrť napopácka… A tu sú dvaja… mladí páni… veľmi poriadni…“

„A načo to písať?“ prerušil ho Ferko.

„A potom by nevedel, že mu oni písali. On bude, bitang, veľmi rád!“

„Napíšem mu, ale to nie, že poriadni.“

„Nuž dobre. Veľmi hodní…“

„Ani to nie.“

„A akíže?“

„Nijakí.“

„A akíže?“

„Nijakí — nijakí! Len nech píšu: veľmi poriadni… Jeden budú… na nedeľu popoludní… kázať u nás…“

„A ako to viete?“

„Ako! Už celá dedina vie. U nás… a ten druhý v P. Bude… moc sveta… v kostole… A si ty… bol pri… svätej spovedi? Nespúšťaj… že sa… Pána Boha… lebo ak sa… ho spustíš… i on ťa… opustí. Ani kostola… ne-za-meš-ká-vaj… lebo ja… viem… ako je to… na vojne. Hábočky… si šanuj… aby si nám… neprišiel… v dákom zlom… poriadku ako žobrák. Pánov si… slúchaj… budú i oni… mať ohľad… na teba… keď budeš verný… a statočný. Pred jarou… som ti dom… zreparoval… dach bol… deravý… tak som ho… pošifroval… a cez pazuchu… kvapkalo na… povalu… ta som ju… novú vkladal. Keby si… sa len… v dobrom zdraví… a poriadku… navrátil… teľa, čo som… dal z kráv… do F. na… príchovok… už sa otelilo… just sa vyslúži… keď ty prídeš. Janko Malinin… čo prišiel… z vojny… sa oženil… ešte pred… adventom… keby ja… teba mohol… tiež do človečenstva… priviesť… ale ako… Pán Boh… dá, tak… bude… Judka sa… nevydala… a pozdravuje ťa… azda… ťa dočká… lebo tá by… sa i nám… najlepšie… páčila… má tú zemičku a lúku… tak by… ti to dobre… šikovalo… pri božej pomoci a… tvojej usilovnosti. Vzal si… z druhej dediny… nič nepočuť… azda sa… len riadia. Zárobkov… nemáš… iba čo… z toho brdárčenia… vše dačo… odkvapne… ale i dánky k richtárovi… sú veľké… čo nedaj večný… Bože. A tie… hurky… nepotuchli… alebo nepoplesneli… keď nič… nepíšeš. Mamika… ich chcela… poslať… neupečené… ale ja… že by dakde… prekysli… lebo to… bude na… pošte ležať… kým toľké… svety dôjde. Klobásky… sa veru… minuli, i toť… mačka jednu… napočala… a vyvliekla… na policu… iba keď… sa tam… s ňou naťahovala… nuž pani… aby jej chvost… odťal… a teraz sa… po dedine… kdesi roztúlala. Posielam ti… dva papierky… len si šanuj… lebo tu… je o groš… ťažko… iba čo… som si ich… vypožičal… a šnapsu… daj pokoj… lebo v opilosti… sa nič… dobre nerobí. Radšej si… kúp… cigár, ten… dlhý, poslal… by ti čomov… ale aby ho… financi… vyňuchali… aby ich…, zlá zimnica… metala. A zlého… kamarátstva… sa vystríhaj… a varuj… lebo spolky… sú čertove… volky. Kúpili… sme koňa… lebo ten… fako okrivel… iste ho… kováč zakoval… alebo… úrek… lebo ľudia… sú planí… na svete… a toto je… pejo do… roboty… ani besný. Keď budeš… písať… ta že… nepíš… že sme ti… poslali… dva zlaté… lebo toto… mamika… nevie… ani že ti… píšem, tak… by sa veľmi… najedovala… že som si… ich požičal… ale ja viem… ako je to… v cudzom svete… keď nemáš… groša. A teraz… už nemám… čo písať… len ťa… ešte raz… všetci pekne… pozdravujeme… a Pánu Bohu… porúčame… šťastlivé sviatky… vinšujeme… a keď budeš… písať… ta nezabudni… pozdraviť i… néniku… Dúbravech… lebo tá si… veľmi ťažkalovala… keď si ju… vynechal… a tak ostávam… tvoj verný… otec až… do smrti… Michael Chovan.“

„To sa už vy podpíšte,“ dával mu Ferko pero.

„Nech len podpíšu — moja ruka je na to priťažká. Zlomila by pero. My sme písali takým z husí. Pán rechtor zastrúhali nám ich päť a za to sme im dávali jedno. Toto ja nerozumiem, takýmto písať, ale sa pera chytím a spravím kríž. Len nech prečítajú, či som dačo nevynechal.“

Ferko čítal list, báťa Mišo počúval so zloženými rukami. Na konci listu Mišovi sa vzdychlo a čosi utrel potajomky rukávom. Vyňal i dve zlatky a položil ich na stôl. Vtom obaja pozreli ku vchodu besiedky a zľakli sa ako spiklenci alebo peňazokazci. Tam stála Elena. Ferko ukryl list pod kabát, báťa Mišo prikryl papieriky širokou dlaňou. Na Elenu hľadeli s akýmsi uspokojením, že ukryli corpora delicti.

„Už som videla — darmo skrývate! Posielate Mišovi…“

Báťa Mišo zavrel dlaň a ukryl v nej dve zlatky. Vstal a poberal sa spoza stola.

„Posielame list — tuto mladý pán ho písali.“

„A dve zlatky!“ doložila Elena.

„Nie — nech veria, nie! Kde by ja vzal dve zlatky! Z nájmu som neodobral — kde by ich vzal?“

„Videla som — tu na stole boli. Máte ich v ruke.“

Mišo zašantročil dosť obratne papieriky do vačku. „Kde — kde?“ roztvoril obe dlane.

„Pozrite, vykukuje z nej rožok — tu, z vačku!“

Mišo pozrel i videl zradný rožok zo zlatky, ako vykukoval spoza kresiva.

„Nuž hej — tu je zlatka, ale iba jedna — len jedna ako sirota…“

„Dobre — poviem vám néne. Tam sú dve zlatky!“

Mišo vykrúcal sa tak smiešne, že Ferko musel sa tiež smiať na jeho kríži.

„Prosím — nech nevravia! Vedia, že je sťa čertica, keď sa najeduje.“

„Poviem, poviem… Čo ste sa tajili? Ja by vám bola tiež napísala…“

„Boli by ma prezradili… Radšej o ničom neslýchať.“

„Nebojte sa, báťa — néna nič nepovie. Ja viem čosi na ňu — i ona sa vás bojí…“

„A čo?“ vpadol jej ustrašený báťa do reči.

„Ona tiež poslala synovi list — a v ňom zlatku.“

„Zlatku! Kde ju vzala?“

Mišovo čelo sa zachmúrilo. Neradoval sa, že ženu tiež prichytil na tom istom hriechu, ktorý sám páchal. Hnevalo ho to. Tak si na tom zakladal, že len on syna prekvapí, len on mu ukáže, ako ho má rád… A tu ho predíde naraz taká nebezpečná konkurentka!

„Dala jej Katka zo svojho nájmu.“

„Tá?“ vyriekol to v takom rozhorčení, že Elena a Ferko museli sa smiať. Ferko sa tak divne smial, že mu slzy zaihrali v očiach. „Gazdovať by si mala — gazdovať, a nie nájom vyberať. Treba šaty — a bohviečo všetko: čo jej ostane, keď peniaze takto rozoseje?“

Ale konečne sa predsa len upokojil a uzavrel so slečnou zmluvu: oba sa zaviazali mlčať. Peniaze uložili do listu, napísali adresu, zapečatili a báťa, hundrúc, odišiel do dvora. Celý deň mu bol skazený.

„Prosím vás, ako ste sa vy dvaja tak našli — on a vy?“ pýtala sa Elena Ferka.

„My sme starí známi. I zavčerom ráno zastavil ma báťa, keď…“

Tu Ferko pretrhol naraz niť — nechcel sa týkať toho predmetu.

„A prečo ste utekali — prečo?“

„Veď viete! Pán otec zavčerom, hneď pri stole povedal…“

„Neverím — neverím… Kázeň! Pre kázeň, ktorú ľahko urobiť za odpoludnie — preto vy nebudete utekať. Vám sa u nás neľúbilo. Ktosi vás urazil.“

„Mňa — nikto? Vlastne kto — ja vás všetkých tak ctím, tak, tak…“

„A ak sa predsa našiel dakto — čo i nie domáci…“ Ferko roztvoril oči, keď pri takých dlhých, krásnych vlasoch ukázalo sa toľko ostrovtipu a rozumu. Nemohol ani odpovedať. „Hľa, ako ja viem hádať! Prečo vás otec rozdelil s izbami? Že Petrík chrápe! To nie je pravda. Petrík ticho spáva. Iná tam bola príčina — a ja viem, viem. Hovorte, čo chcete, už neverím. Klamali ste ma s báťom, a teraz ma zas chcete oklamať: ale ja sa nedám.“

Ferko bol vo väčších trapiech než v tom sne, keď nevedel ťahať tretí koreň. ,Čo jej povedať — len čo jej povedať! Pravdu? To nesmiem, to by bola podlosť, hanba — a lož, kde ju vziať? Pozrel na ňu, stála poloodvrátená od neho, lebo sa durdila, vážne durdila. ,Ach, čiže si pekná!‘ pomyslel si a nemohol z nej oči spustiť. ,Kto by bol myslel, že sa tak vieš durdiť…‘ A tento nový zjav ho vábil a plnil novou rozkošou.

„Všetci ma iba klamú — žiaden nepovie pravdu! Otec ma zahriakne: Nemusíš všetko vedieť; mama vždy len vraví: Dočkaj, časom sa dozvieš…“

„Ja nie — ja vás…“

„I vy ste taký!“

„Čo jej povedať?“ trápil sa Ferko, a v tej tiesni prišla mu na um lož, a výtečná, ako si sám myslel.

„Viete, ja som nechcel hneď povedať… Popriečil som sa s Miškom. Taká pletka to bola. Miško vravel, že Henrich IV.[73] bol francúzsky kráľ, a ja, že to nebol francúzsky, ale anglický.“

„A aký bol?“

„Bol i francúzsky Henrich IV. i anglický… A na tom sme sa popriečili.“

Ferko skoro zavýskal, že sa tak znamenite vymotal. Elena pozrela naň zboku, i zbadala jeho náhlu radosť.

„Neverím — klamete ma, neverím! Ako ste sa radovali, že som sa dala oklamať: ale ja neverím!“ zvolala živo a chodníkom brala sa k domu.

„Ba bol francúzsky Henrich IV…“

„Nebol — nebol!“

„Bol — a druhý anglický tiež Henrich IV. Ale francúzsky bol Bourbon a anglický Lancaster.“

„Dobre, keď bol — ale to nebolo preto!“

„Ba preto!“ bil sa do pŕs skoro rozplakaný Ferko. „Preto, lebo on sa mi vysmieval, že oboch Henrichov držím za jedného. A ja som vedel, že to boli dvaja — jeden francúzsky, druhý anglický.“

Šli k domu, živo rokujúc. Ferko v zúfaní skoro kričal. Elena často zastala a dľa tváre posudzovala, či ju neklame. Ferko sa namáhal — ale musel nahliadnuť, že ženu oklamať je ťažká vec. Ona nerozsudzuje, ale, idúc za inštinktom, vnuknutím, prichádza slepo na pravdu. Elena síce mlčala, ale neverila. Zrazu im zaznelo „dobré ráno“ — pred nimi stál Miško. Ferko onemel. „Teraz chytí jeho na otázku — ten povie pravdu — alebo dáku inú lož, a ja môžem…“ No mýlil sa. Elena Miškovi zaďakovala a pozrela na zničeného Ferka… V jej pohľade videl, že mu ona neverí, ale i čítal v ňom rozkaz: ,Mlč, nehovor pred ním nič!‘ Ferko sa vzmužil — keď zatvárala dverčiatka na záhrade, usmiala sa mu. ,Aká je milá!‘

„Čo ste to mali medzi sebou?“ pýtal sa Miško a zaboril doň svoje jastrabie oko.

Ferko sa už vžil do svojej roly.

„Ona nechcela veriť, že Henrich IV. u Francúzov je iný ako Henrich IV. anglický. Myslela si, že ju klamem.“

„Prirodzene, že iný; to je predsa jasná vec, to je faktum; nad tým sa niet čo hádať! Ostatne, vy ste sa nad tým nehádali. Vidím ti to, fráter, na nose. Povedz mi, ako ste na tú tému prišli? Ty, čo o nej sníš, verše píšeš: keď sa s ňou na svitaní zídeš, počneš hádku o Henrichoch! To je lož — a síce kubická, ohromná… Hanbi sa, tak neobratne klamať!“

„Ja…“

„Áno — ty! Ju môžeš i tak oklamať. Ona v úprimnosti srdca uverí. Ale mňa, ktorý ťa znám, ktorý psychológiu počúvam… Choď mi s takým detinstvom!“

Priatelia sa rozišli v zlej nálade. Ferko vydýchol si po dnešných trampotách. Pri raňajkách nevystala aspoň sladká odmena. Elena vymenila s ním ukradomky dva pohľady, ktoré značili, že si rozumejú…



[71] amice — (lat.) priateľu

[72] karment — (z lat.) modlitba, pohrebná pieseň alebo báseň

[73] Henrich IV. — králi toho istého mena: anglický kráľ (Lancaster, 1367 — 1413) a francúzsky kráľ (Bourbon, 1553 — 1610)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.