ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A v Revúcej zas slávnostná nálada!

O ôsmej kráčajú hlúčky študentov sviatočne, nakoľko len ku koncu roku možno, sviatočne oblečených. Je všedný deň, a predsa nenesú pod pazuchou svoje „družky“, knihy. I na tvárach im vidno, že očakávajú zvláštne, neobyčajné veci. Slnce svieti — ba hreje, pripeká už tuho. V gymnaziálnom dvore mrví sa nepokojne drobnejšia, netrpezlivá mládež — veď je tu skoro od svitu! Starší, rozvažitejší — niektorí v rukavičkách! — stoja osebe a bavia sa veselo. Tí nie sú netrpezliví. Prišli len pred chvíľou, zadržala ich doma toaleta. Naboku od ostatných stoja opálení Cigáni so svojimi inštrumentmi a dívajú sa ospalo na tú trmu-vrmu.

Začali sa pomaly objavovať i profesori. Žiactvo sa rozstupovalo, prepúšťajúc ich do izby direktorovej, ktorá slúžila spolu i za takzvanú ,konferenčnú‘. Usmiaty, vyobliekaný pedel otvoril vráta, snáď aby budúci, páni meštanae‘ revúcki, ktorí bosí a prostovlasí robili zhon pred vrátami, mohli aspoň zďaleka dívať sa na študentskú slávu. Po dlhej, dlhej chvíli, keď už i starší začali prestupovať z nohy na nohu, vyšiel šedivý starec, oblečený v čiernom, ale po starej móde; s tvárou večne usmievavou rozhliadol sa po dvore, opierajúc sa o palicu, striebrom okovanú, ktorú tiež ktorýsi patrón ústavu daroval. Za ním sa zjavil učbársky sbor, sbor vážnych mužov, obstúpiac svojho veterána-direktora. Študentstvo sňalo klobúky a zvolalo:

„Sláva! Sláva!“

Direktor sa usmial, poďakoval a riekol:

„No, poďme.“

„Do radu!“

„Stú-paj! Raz-dva, raz-dva!“ zaznel povel telocvičného veliteľa. Žiactvo vykročilo a šlo vrátami na zaprášenú ulicu. Vzdor prachu stúpalo sa pyšne, s vypätou hruďou: nad hlavami žiactva trepotali ovenčené zástavy. Na konci dlhého radu kráčal sbor profesorský. Hudba sa niesla ulicami.

Celé mesto bolo na nohách. I vážni mešťania dívali sa na zriedkavé divadlo, akého predtým nikdy mesto nevidelo a teraz vídalo len raz do roka — v máji. Domáce panie dívali sa tiež na svojich zverencov a čakali, ako ju ten jej pozdraví z radu, alebo žmurkne na ňu, alebo aspoň pozrie na ňu, ale nič; študent je ako vojak: rád je, keď jeho pochod obdivujú, ale on si divákov nevšíma, len ešte pyšnejšie vykračuje. I mladé tváričky vykukovali spoza záclon alebo spoza hlavy matier. Na námestí zastal rad, hudba zahrala „Kto za pravdu horí“ — v okne prvého poschodia stál miestny dozorca gymnázia. Klobúky sa zdvihli a námestím sa rozľahlo: „Sláva, sláva, sláva!“, až sa tably na mestskom dome otriasli a pán kapitán mesta hrešil, čo je to za lárma. Pred dozorcom defiloval rad a kráčal pri hudbe mestom, popri maši, ku kúpeľu. Tam bol pripravený pavilón, ovitý smrečinou a lipovými vetvami.

A tu čo? Tanečníc nebolo, žiactvo sa roztratilo. Utvorili sa skupiny. Niekoľko sa ich hralo o longu,^[92] i mladší profesori tiež boli tam a vedeli dobre loptu vyraziť. Iní šli na kolkáreň; mladší k búdke, kde sa fúkačkou triafalo do cieľa. Tu ich bolo najviac, lebo víťazom usmievali sa zvodné kokardy a v nich zašité šestáky. Boli sme i takí, čo sme sa utiahli do húštiny a hrdinsky sa oddali zakázaným pôžitkom, ktoré poskytuje americká rastlina — Nicotiana tabacum.^[93] Čo sa s nami robilo po tomto pôžitku, to nemôže byť predmetom „novely“, ale skôr doktorského konzília.

Po obede začali dochádzať koče, bričky, vozíky i tarantasy^[94] s hosťami. Dámy uvádzajú výborníci do ozdobeného kola. Výborníci sú volení od študentov ľudia, a keďže väčšina študentov bola v alumnii, tak i výborníci boli ľudia, čo mali v alumnii slovo pri delení chleba. Medzi výborníkmi sú i Miško Jahoda i Ferko Putoris — poznáte ich dľa kokardy na kabáte. Začala sa prvá štvorylka, fádna, mdlá, nesmelá. Miško je už teraz vo svojom elemente, baví sa so svojou tanečnicou, známou už z jatkovskej zábavy, Marínou. Tá nevie, na ktorú nohu skočiť, že ju člen výboru od fašiangov nezabudol a teraz len s ňou sa baví. Ferko strežie pri vchode, či nedobehnú nejakí opozdení hostia. Záleží mu najmä na istom vozíku, na ktorom riadi vysokými pejkami fúzatý báťa Mišo a sedia dve, už známe postavy. A kone zadupotali — jeho túžba splnená. Ferko zbehol na cestičku.

„Á — Ferko!“ usmiala sa pani rechtorka a vložila mu dlaň na plece. „Teší nás, teší, že nás čakáte.“

Ferko jej pomáhal. Elena skočila druhou stranou, a už bola pri ňom.

„Ako sa máte?“

„Znamenite!“ zvolal, a vidno mu, že necigáni. Pribehli i druhí, ale Ferko narafičil to tak, že prepustil pani rechtorku im a on viedol Elenu.

Ako už tam bola, sedela alebo tancovala, Ferkovi sa zdalo, že majáles je iba teraz, ako má byť. On netancoval, len sa díval. A začalo mu byť trudno, lebo medzi študentmi, čo s Elenou tančili, našiel sa razom akýsi neznámy vysoký, mladý človek s oholenou tvárou a jasnými vlasmi. Ferko ho neznal, prvej mu ani do oka nepadol, i teraz by sa oň nestaral, keby nie Elena. Ferko nenachodil na ňom nič zvláštneho, skôr mu prichodil trochu protivným. Ale uznať musel, že ten neznámy pán tancoval spôsobne, zatienil i pánov, čo nemali tvár oholenú. Pohyby prezradzovali pružnosť, silu a sebavedomie. Ferko hneď uhádol, že to bude iste kaplán, alebo skôr dáky mladý farár, ktorý vyšiel k svojej fare hľadať súcu „Maru“: preto neštíti sa ani svetských radovánok. Bolo jasne badať, že vyhľadáva spoločnosť Eleny. Púšťal sa s ňou do hovoru. A ona je nesmelá, skôr zarazená, zmätená, akoby sa ho bála. Ferko je tej mienky, že to preto, lebo s ním prvý raz hovorí. Vypytoval sa kadekoho, kto je to ten pán, až konečne dozvedel sa všetko. Je to farár z druhej stolice a má veľmi dobrú faru. Študoval v Revúcej, prišiel teda ta za šťastím… ,Čo tu chce na študentskom majálese? I tak nás je viac než dievčat, a tu sa ešte dohrnie kopa farárov z cudzích seniorátov!‘ Ferko cítil k nemu tuhú antipatiu. Keby bol Elenou, vyprevadil by on toho, ej, vyprevadil!

Miško tiež vetril, čo sa deje okolo Eleny. Ale nebral to tak prísne, ani sa nehneval na farára z cudzieho seniorátu. S Elenou sa mu dostalo iba raz tancovať, ale to mu stačilo, lebo nesmel zanedbávať Marínu, novú hviezdu, ktorá začínala vychodiť na obzore jeho srdca. Viac žartom než vážne sa pýtal medzi tancom Eleny:

„A čo srdce — ešte mlčí?“

Elena mlčala: srdce neviem, či mlčalo, lebo čo farára videla, zmocnil sa jej akýsi nepokoj.

„Vy mlčíte,“ — pokračoval Miško. „To je odpoveď na moju otázku? Kto mlčí, ten svedčí…“

„Tak sa to beráva,“ odpovedala.

„I teraz je tak?“

„Nerada robievam výnimky.“

,Teda ešte mlčí — no, nebude už dlho mlčať, to viem,‘ pomyslel si Miško. ,Keď vidíš farára, srdce nebude na povrázku.‘ A veselý vrátil sa k svojej Maríne…

Ferko hľadel zblížiť sa Elene; ale u nej bola mamika, ťažko bolo uhľadieť nestrežený okamih. Ale konečne nadišiel pred večerom. K pani rechtorke prisadla si kupcová Marendová a o čomsi pilne rokovali. Elena sedela pri nich osirotená, mladý kňaz nebol vôbec v pavilóne. Ferko dobrým právom mohol si prisadnúť k nej. ,Načo som vlastne tu?‘ vyčítal si, keď už pri nej sedel. ,Čo môžem teraz už čakať od nej?‘ A predsa neodišiel, zostal pri nej a bol šťastný.

„Teda sa ešte učíte s Petríkom?“ riekla mu Elena v rozhovore.

„Učím — ináč nemožno. My sa už nerozlúčime, mňa čosi k nemu ťahá.“ Elena sa zapálila; zišlo jej na um Ferkovo vyznanie pri záhrade v Motišovciach. „Cítim v sebe náklonnosť k učiteľovaniu,“ doložil tendenčne a čakal, či Elena pripomenie veľkopiatočný rozhovor.

„Á — už som i zabudla!“ vpadla mu živo do reči. „Vy ste chceli prestúpiť do semeniska kvôli — ženeniu. Viete, vo veľký piatok? Hovorili sme vtedy veľmi krásne s oduševnením…“

Ferko sklonil hlavu a tajne si vzdychol.

„Plány sa stroskotali — zabránil otec. To ma zronilo, som ako poblúdená ovca — nemám cieľa pred sebou. Škoda krásnych snov!“

„Ja myslím, že cieľ máte. Vaša kázeň sa veľmi ľúbila u nás. Dodneška vás ľudia za ňu chvália. Hľa, váš cieľ — nemusíte blúdiť. Ak to nie, nájdete i iné povolanie. Postatí dosť, ale pracovníkov málo, svedomitých pracovníkov. Snáď budete šťastnejším, ako by ste boli pri učiteľstve. Lebo som rozmýšľala nad tým, i otec mi vysvetlil, keď som mu o tom hovorila…“

„Vy ste hovorili?“

„Hovorila — a on neschvaľoval váš úmysel.“

„Prečo neschvaľoval?“

„Pre pohnútku — to ženenie ho mrzelo. Kto chce byť učiteľom, musí mať iné pohnútky — vnútorné. Chuť, talent a odriekanie. Tak hovoril otec.“

„Otec ju odhovoril,“ pomyslel si Ferko a pomýšľal skúmať ďalej, čo vlastne mu zostáva teraz. „Áno, jedna z príčin bola, že som chcel čím skôr mať postavenie. Chcel som potom predstúpiť pred ňu, doštudovaný človek…“

Elena videla dnes jasne. Vedela, pred koho chcel on predstúpiť. Jeho názor na život bol nevyspelý. Elena to cítila, ale nemohla sa mu vysmiať. „A nemyslíte, že by ona bola žiadala od vás tú obeť, aby ste kvôli nej ukrátili svoje štúdiá? Ja myslím, že ona by bola dočkala, keby…“ Ferko hľadel zimnične na ňu, ako hriešnik, čakajúci rozsudok. „Keby vás opravdive ľúbila,“ doložila nemilosrdne.

„Mne sa zdalo, že ma ľúbi. I pred inými povedala, že tak dlho nemôže čakať…“

Elena pozrela prekvapene na Ferka a skoro sa potešila. ,Teda ktorási druhá je tá šťastná!‘ A tu ozvala sa v nej ženská zvedavosť.

„Komu to povedala — je to spoľahlivý posol?“

„Jahodovi!“

„To nie je pravda — to tajím…“ Zapálila sa purpurom, horná pera sa jej niekoľko ráz trhla. „Čo sa to opovažuje? To je…“ Zamlčala sa, ale bola silno pobúrená.

Ferko cítil, že mu hlava horí, slzy mu zaihrali v očiach. ,Teda i to bol klamlivý sen!‘ „Slečna, vy sa hneváte — viete, že by ma to trápilo. Odpusťte — to bol sen. Prirástol tuho k duši a — uletel v ríšu nemožností. A v duši je otupno — prázdnota, ako v dome, z ktorého najmilšiu osobu do cmitera vyniesli.“ Na čiernych riasach zavisla veľká slza, ktorá odkvapla na dlážku a uschla.

„Nie, nehnevám sa. Ani nechcem, aby bolo pusto — buďme priateľmi.“

„Porisko zo sekery!“ podumal Ferko, ale ako múdry človek nezahodil porisko, keď i sekera dávno hrdzavela v hlbočine. Keď stisol jej ruku, už ho to nerozochvelo. Cítil v nej čosi mužského. Elena tiež zdala sa mu inou. Je dospelá, rozvinutá, v plnej sile a kráse. Kde je to dieťa, čo ho volalo do Marendov, alebo tá deva, ktorá stála pred ním, keď jej prezradil svoje city? Toto je už žena, ktorá uvažuje, radí… Zdalo sa mu smiešnym, že ešte len pred chvíľou považoval ju za seberovnú. Zdalo sa mu, že od tých čias prešumeli roky, v ktorých Elena dospela, kdežto on zostal len tým nedopečeným, nedovareným septimánom. A vzdor tomu sa cítil u nej tak dobre, sladko…

Chcel práve odísť, keď pristúpil k nim mladý kňaz. „Pán Putoris — pán Ondrej U., farár z R.,“ predstavila ich Elena.

Pán farár podal Ferkovi ruku.

„Veď vás ja, tuším, znám! Keď som chodil po suplikačke, zabavil som sa u pána Putorisa. Jozef, učiteľ — nie je to váš pán otec? Bol tam chlapček — počkajte len… Ferkom ho zvali. Nie ste to vy?“

Ferko priznal sa, že to bude iste on.

„Znamenite som sa tam cítil!“ doložil pán farár a pozval Ferka, aby si vzal suplikačku do jeho seniorátu a pobavil sa uňho za dlhší čas.

Elena s neobyčajným záujmom sledovala ich rozhovor, a keď sa Ferko prisľúbil, že pozvanie prijme, jej oko zažiarilo. Ferko to všetko pozoroval a tešil sa, že jej urobil radosť. Tešil sa, ako sa tešievame, keď urobíme radosť krásnej panej… K farárovi, ktorý mu bol pred chvíľou odporný, pocítil tiež akúsi náklonnosť. Jeho reči, hlas, všetko mu lahodilo. Keď odišiel, obzrel sa k tomu pamätnému miestu. Na tom mieste, kde on pred chvíľou sedel, videl sedieť farára v živom rozhovore s Elenou…

Cigáni zahrali, všetko sa hýbalo, páry sa točili v tanci. Ferko díval sa na to, ale nevidel nič, ani tanec ho nezanímal. Ktosi sa mu dotkol ramena. Pri ňom stál starý gymnaziálny správca: „sneh na hlave a ruže v lícach“, povedal by i o ňom náš básnik, keby ho bol tak videl.

„Nože, braček Ferko, hore sa! Neihrajú vám žilky, keď vidíte tanec a počujete hudbu? Ej, ej, veďže sa neopúšťajte! Pozrite, tamto sedia dievčatá, a vy sa nemáte okolo nich.“

Ferko nevedel, čo povedať na to povzbudenie. Povedal, čo mu na um zišlo:

„Pane správca, mne sa nechce.“

„Tak! Mládenec to nemá povedať. Raduj sa, mládenče, v mladosti své^[95] — hovorí Písmo. Len choďte, ta!“

Ferko poslúchol svojho predstaveného — šiel. Zamiatol sa medzi divákmi a dverami vytratil sa na slobodu. Tu mu doľahol na dušu akýsi divný žiaľ. ,Sen — sen!‘ znelo mu v duši. Vošiel do hôrky, ľahol do machu v húštine. Hudba z pavilónu doliehala k nemu, pojac sa so šumotom borovíc v krásnu harmóniu. Nevedel, kde sa vzali, len keď cítil, že mu tvár zvlhla slzami. A tie občerstvili dušu ako ranná rosa, keď padne na polouvädnutú trávu.