E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

4

Druhý semester je v plnom behu. Školská riadna práca, pretrhnutá polročnými skúškami a jatkovským divadlom, tečie riadnym korytom. Denné trampoty a starosti zatlačili zábavu a jej prívesky do úzadia.

Miško chytil Petríka, dľa sľubu, do rezu. Každý deň musel chudáčisko Petrík prísť k pani Kuarkovej, vlastne k prísnemu inštruktorovi. Tu sa preberali nielen bežné lekcie, ale i reštancie z minulého semestra.[33] Petrík sprvu i hodiny piloval i pripravoval sa na ne svedomite, i počúval Miškove poučenia pozorne. Ale zrazu počala ho pobolievať hlava, a čo divné: vždy tento bôľ prišiel do nej okolo piatej hodiny a trval rovno do šiestej. Potešiteľné bolo, že tento bôľ nemal vlivu na apetít nemocného. Bolo ho vídať pri večeri statne bojovať lyžicou, dakedy i zdravých svojich spolustolovníkov v tom smere zahanboval. Miško upotrebil obvyklý prostriedok — hodinu preložil od šiestej do siedmej. Ale choroba musela zbadať inštruktorov úskok a dostavovala sa pravidelne o šiestej, takže vyučovanie nemohlo sa vydržiavať — a žiak ani na hodiny nedochádzal.

„Ty si darebák!“ karhal inštruktor raz po večeri. „Ja tebe chorobu z hlavy vyženiem! Aby si vedel, mám ťa právo i vyťať. Ak ešte raz neprídeš, vytnem ťa: nahľadíš sa!“

Táto hrozba pôsobila na divnú chorobu divným spôsobom. Nečakala choroba, kým ju budú z hlavy duriť: presťahovala sa do väčšieho a bezpečnejšieho kvartieľa — do brucha. Inštruktor na večeri pochytil Petríka za tvrdú, červenkastú šticu a potriasol mu hlavu tak, že veru všetky fígle mohli z nej vypršať. A skutočne, nasledujúci deň Petrík dostavil sa zdravý na hodinu, i lekciu znal výtečne. Inštruktor dal mu za odmenu — duplovanú lekciu. Petrík i druhý deň prišiel, ale vedel toľko ako nemluvniatko, čo dnes uzrelo svetlo sveta.

„Načo si tu, keď sa nechceš učiť?“ naskočil naň inštruktor. „Odpíšem rodičom, aby ťa pojali domov a dali ťa dakde na remeslo.“

Chlapec rozplakal sa žalostive, že ho idú dať na remeslo. On cítil, ako i my všetci sme kedysi cítili, že on je čosi viac: že nezaslúžil, aby celý život pracoval, že je stvorený nie za remeselníka, ale za pána. On narodil sa, buď aby bol rechtorom alebo, ak bude viac filipa a peňazí — farárom. Ale remeselníkom on — Zvarina!

Na druhý-tretí deň horšie a horšie. Miško tratil trpezlivosť. Jeho pedagogický talent bol vyčerpaný. Keď blížila sa osudná hodina, čakal ju, ani čo by mal ísť na škripec. Petrík prišiel nepripravený.

„Lekciu vieš?“ pýtal sa Miško už vopred rozsrdený.

„Neviem — nerozumel som!“ riekol chlapec, zúfale hľadiac na inštruktora.

Inštruktor vnoril všetkých päť prstov do štice žiakovej, že ho zas vydrme.

„Prišli nám koláče a klobásy,“ hlásil v tom kritickom momente Petrík, ktorý, nevedieť prečo, práve k tomuto aktu rezervoval preradostnú novinu. A bol spasený. Nevedieť prečo — inštruktorova tvár stala sa o poznanie láskavejšou.

„Kedy?“ pýtal sa cele zmeneným hlasom, vypustiac žiakovu šticu z babylonského zajatia.[34]

„Dnes bol trh. Baločania doviezli kôš, čo so slaninou kupčia.“

„Vidíš, Petrík, vidíš — čo sa neučíš? Veď ja ťa rád, ale keď si ty… A kde sú tie koláče?“

„Mamika píšu, aby ste i vy…“

„Vidíš, akú ty máš mamiku! Ale sľúb, že sa zajtra naučíš.“

Žiak bol by sľúbil, že i slnce zajtra zastaví. Inštruktor uspokojený pobral sa s chlapcom a našiel uňho plný kôš takých vecí o akých ani najsmelšia fantázia študentská nesníva. V druhý deň chlapec nevedel mnoho, ale inštruktorovi zdalo sa, že predsa len vie viac než inokedy — ocenil aspoň dobrú snahu uňho. Tak panovala niekoľko dní až tklivá harmónia medzi oboma stránkami. Trochu sa vzchopil žiak, trochu popustil inštruktor, a našla sa „aurea mediocritas“, zlatá stredná cesta. Ale, bohužiaľ, merinda sa minula, inštruktor bol nástojčivejší, žiak popustil — harmónia v čerty! Tu sa nad Petríkovou červenou hlavou stiahli nové chmáry, mali už hromy biť, ale zadržala ich neočakávaná ruka — Ferko.

„Nebi ho, Miško, on sa naučí,“ orodoval zaň.

„Nenaučí; už ma toľko ráz oklamal!“

„Choď sa prejsť — uvidíš, že zajtra bude vedieť.“

Petrík hodil sa svojmu ochrancovi do náručia a hľadel naň pohnutým okom. Miško bol pobúrený, vzal klobúk a vyšiel na čerstvý vzduch.

„A je ti to ťažké?“ pýtal sa Ferko. Chlapec vzdychol si, utrel si dlaňou oči, v ktorých stáli slzy. Dlaň bola zafúľaná, lebo Petrík, keď raz písal, písal celou rukou. „Vidíš, tvoja sestra by sa učila, keby chodila do školy.“

„Ó, nie — tá sa tiež nechcela učiť.“

„A prečo?“

Petrík mrdol plecom.

„Ja neviem.“

„A ty ju rád?“

„Ó, nie.“

„Nie?“ zhrozil sa Ferko. „A prečo ju nerád?“

„Tak. Otec by ma nebol dal ešte do škôl, aby nie ona.“

„Doma bolo lepšie?“

„Pravdaže. Tam sa chlapci sánkujú.“

Takto sa zhovárali; hodina minula chytro. Ferko poslal žiaka domov a naložil mu, aby sa na zajtra naučil. Petrík sľúbil, ako vždy. Keď z večere poberal sa domov s krajcom chleba pod pazuchou, pripojil sa mu Ferko. Šiel s ním až do bytu.

„Petrík, vieš ty čo: budeme sa spolu učiť.“

„A čo?“ pýtal sa zadivený chlapec, ktorý len vtedy brával knihu do ruky, keď profesor sadol za stolík a pri všeobecnej tichosti hľadel do notesa — vlastne ukradomky po žiakoch, aby vyvolal toho, ktorý sa najviac trasie.

„Čo máš na zajtra?“

Petrík slúchol, ale s takou tvárou, akoby sa bol napil octu. Doniesol knihy, z ktorých každá mala nápis Petríkovým krivým písmom: „Kto túto knihu ukradne, tomu hneď ruka odpadne, Peter Zvarina z Motišoviec.“

„A vy sa tiež budete učiť?“ pýtal sa udivený septimána.

„Vidíš, ja tiež neviem, ktoré sú rieky Európy. Naučím sa ich s tebou.“

Petrík musel nahlas čítať rieky Európy i v mape ich ukazovať. Ale ten veľký študent mal veľmi tvrdú hlavu! Koľko ráz sa pomýlil, keď Petríkovi odpovedal, koľko ráz ho musel i opraviť a aký pozor dať, aby sa nezmýlil. Kým sa Ferko naučil, chudák Petrík veľmi mnoho vystál. A tak to bolo nielen so zemepisom, ale i s počtami a s nemčinou. Už bola tma, keď Ferko opúšťal byt svojho trpezlivého učiteľa.

„Mohol by si ma vyprevadiť,“ riekol mu Ferko.

Ale Petrík, keď vyšli na dvor, zobzeral sa na všetky strany a riekol:

„Keď sa ja bojím!“

Ferko ho pohladil po líci a privinul k sebe.

„Vidíš, Petrík, ako ťa ja rád, keď si ma naučil. Aby nie ty, nevedel by, že má Európa rieky. Len či ma budeš chcieť i druhý raz učiť, keď mi dnes šlo tak ťažko. Ale druhý raz budem dávať lepší pozor.“

Noví priatelia rozišli sa. Petrík si ľahol v blahom povedomí, že na zajtra lekcie už vie. Ťažká duchna, ktorú mu mamika dala do škôl, aby jej dajak nezamrzol, zdala sa mu ľahšou.

Na druhý deň poslal Petrík domov nasledujúci list:

*

Drahý apóka a mamika moja radostná! Ja vás všetkých doma pozdravujem i Miša báťu i Žofu nénu i Helenu. Ja sa tu ešte ta mám, iba kost je veľmi planý a Dolesa furt breše, keď dačo vo dvore šuchne. Klobásy boli dobré, ibaže trochu prikrátke, každej svini by mohli narostnúť také klobásy, čo by boli z Motišoviec po Revúcu, tak aby si potom ukrojil bičakom[35] každé ráno kus, a to čo ja tu ukrojím, aby to v Motišovciach priroslo. Mamika moja drahá, inštruktor bol veľmi naradovaný, keď klobásy prišli a ja som sa ho spýtal, či rád pagáče so škvarkami a on povedá, že by si dal za každý pagáč oko vyklať, tak vás pekne prosím, aby ste nám i pagáčov poslali a hodne lebo inštruktor ich veľmi rád a ten klobúk, čo z neho tá stužka visela, sa už vonkoncom podral tak potrebujem klobúk, ale keby ste ho mamika moja už nekupovali s takou vysokou particou, lebo to tu len bošíci[36] a bíreši také klobúky nosievajú ale taký mäkký ako má inštruktor. A dnes som z nemčiny odpovedal a dostal eminenc ako krpec, lebo som dobre vedel, keby ste len tie pagáče poslali, lebo ja tu nevydržím nijakovsky, ako je tu zle, čo chráň pane bože. A keby ste poslali i tej klobásy ako palec a ríteš lebo s makom alebo s orechami lebo ja rád s orechami a inštruktor s makom. A keby ste vedeli, ja musím takého velikého študenta učiť zo siedmeho klasu ale nie inštruktora, ale jeho kamaráta čo s ním býva. Včera som ho učil i nemčinu i zemepis a bitang ledva sa naučil lebo má tvrdú hlavu čo nikdy nuž budem mať s ním moc trápenia tak sa ja v pondelok od pána profesora vypýtam a pôjdem po tie pagáče na trh ku Baločanom, len aby darme nechodil. A ten kalap mi už len potom kúpte, keď pôjdete do Soboty[37] alebo sem po mňa, musím na velikú noc mať nové šaty, ale už nie také so striebornými gombíkami, lebo inštruktor má také gombíky čo sú z kosti alebo zo súkna. Ach keby už len bola skorej tá veľká noc, akože ťa ako dočkám veľká noc moja, lebo tu je veru nie dobre a teraz vám ruky nohy bozkávam a na Helenu ten čo ho učím, sa vždy vypytuje a len či ju mám rád nuž pozdravujem ešte raz všetkých a zostávam váš verný syn až do smrti Petrík Zvarina žiak I. gymn. triedy vo Veľkej Revúcej. A tých pagáčov čo by bolo viac, lebo i toho čo ho učím mi nadbä[38] potraktovať.

*

Miško sa len začudoval, keď v Petríkovom chovaní, vlastne pilnosti, nastal taký priaznivý obrat. Ferko mu svoje večerné výlety všelijak zakrýval.

A chlapec zanímal Ferka celým svojím bytom. Kedykoľvek Ferko vynechal večernú návštevu u Petríka, tu nasledujúca hodina skončila sa tým, že Petrík uchýlal sa pod krídla svojho veľkého, vďačného žiaka, a Miško len naprázdno vesloval linonárom v povetrí…

Dni sa predĺžili, Ferko nemusel chodiť do bytu Petríkovho, ale schádzaval sa s ním tajne za mestom. Tu učieval Petrík svojho nechápavého žiaka, a to s veľkou ochotou. Keď mu dakedy neprišiel, cítil sa zle, že nezodpovedal svojej úlohe. Ferka vyhrešil pre nedbalosť, ako jeho kedysi Miško hrešieval. Ferko za veľké námahy kúpil svojmu malému učiteľovi nový-novučičký príbor ku kresleniu. Keď Petrík roztvoril puzdro, aksamietom futrované, a zazrel v ňom lesklé kružidlo a perá, padol svojmu žiakovi na prsia a objal jeho sklonenú šiju. Pomer stával sa každým dňom intímnejším. Petrík rozprával o dome, o rodičoch, a zvlášte so záľubou dlhé hodiny venoval mamikiným výtečným produktom kuchynským, pričom nejedna bezúčelná slinka prehltnutá. Pozdejšie rozprával viac o sestre, lebo badal, že táto téma starému žiakovi akosi najlepšie chutí. Ferko za dosť krátky čas znal celé Motišovce tak dôkladne ako svoju rodnú dedinu.

Tento život, ktorý sa obom tak zapáčil, hrozili pretrhnúť veľkonočné prázdniny. Pán rechtor poslal list inštruktorovi, v ktorom ho povolal na sviatky a celé veľkonočné prázdniny do Motišoviec. Bol od ženy o ňom len samé chvály počul, i od profesorov dostal uspokojivé listy o Petríkovi. Tieto listy mali ten účinok, že pani rechtorka kúpila dva razy toľký kôš, v ktorom Baločania každý druhý trh mali merindu vozievať. Pán rechtor zas posielal tajne listy inštruktorovi a z nich nejedna zlatovôčka usmiala sa Miškovi.

Miškove pomery vzali netušený obrat. Býval pri groši ako ktorýkoľvek z bohatších synkov. Ale grošíky nepremárnil, ani neštrngal nimi v kešeni, aby sa nimi pred priateľmi neprezradil. Vystrúhal si doštičky, kúpil si klinčekov: doštičky zhlobil klinčekmi, takže povstala malá truhlička, ktorej vrchnák neotváral sa na závesoch, ale zašupoval ako na truhliciach, čo handrári majú na svoj drobný tovar. Do tejto truhličky ukladal groš ku grošu, a jeho najmilšia zábava bola, že každý deň po škole prezrel ako sa množí jeho malý poklad. Kúpil si i notes s ceruzkou, na konci ktorej bola kôstočka, a do toho notesa zapisoval čo prijal a čo vydal.

Príjem znel: „Za priváta[39] 4 zl. Dar od privát 80 gr. Dtto 50 gr. Z domu 2 zl. 50 gr. Priváta 3 zl. Doplatok a dar 2 zl.,“ a tak to šlo rad po rad. Výdavky: „Tento notes s ceruzkou 34 gr. Klinčeky 2 gr. Na olej 9 gr. Nožík 90 gr. Mašľa 70 gr. Príštepok na čižmu 7 gr. Golieriky dva 40 gr. Podbitie 80 gr. Palička 50 gr. Mašľa 40 gr.“

Najviac ho stáli mašle a golieriky, ba pomýšľal kúpiť si farbistú košeľu a odhodiť mocné plátenné, čo mama sama priadla, tkala i šila. Kúpil si na sviatok tvrdý klobúk a teraz by nedbal zobrať sa na nové šaty: len odpísal domov, aby ho tiež dačím napomohli.

List učiteľov našiel ho nepripraveného. ,Akože ta pôjdem v takýchto šatách! Musím mať nové, a to čím skôr!‘ Sadol a napísal domov list, že tých osem zlatých veľmi súrne potrebuje a každým dňom túžobne očakáva. Prezrel truhličku, našiel v nej desať zlatých bez koľkosi grajciarov. Šaty kupovať — veľká udalosť! Treba sa poradiť. Vyšiel k pani Kuarkovej.

„Nénika, ja potrebujem šaty.“

Nénika ho obzrela dôkladne zo všetkých strán.

„Vy sa i pri týchto obídete.“

„Veď by sa obišiel, ale idem do Motišoviec na sviatky!“

„Do Motišoviec!“ divila sa pani Kuarková. „Ta do Motišoviec. Tuž ale to je len dedina; načo sú vám tam nové šaty? A váš apóka nemajú.“

„Ja mám desať zlatých…“

„Ah — a kdeže ste ich vzali? Desiatka! To od toho parobka… Ale škoda peňazí. Šaty vykefujeme, vyčistíme, budú ako nové. Nebude treba kupovať.“

Miško stál pred ňou smutný. Mohol i bez jej zvolenia šaty kúpiť, ale nechcel; už bol tak naučený.

„Majú tam dievča,“ doložil konečne.

„Veď ja viem — bývalo u kupcov. Veď ja viem, čo vás trápi, viem — viem. Ale desiatka je málo, ani na štof nebude dost. Vy chcete parádne… Ta počkajte, pôjdem i ja s vami.“

Prehodila si páskovanú vlnenú šatku, zapäla v drieku svoj kabát a šla s ním do sklepu. Miško vybral látku, pani Kuarková sa tvrdo jednala o každý grajciar a zjednala z každého rífa celých šesť grajciarov. Ale tu sa Miško zľakol, keď sa dozvedel, koľko na šaty treba rífov! Vyrátal — chybovali mu dve zlatky do sumy. Dve zlatky doplatila pani Kuarková a kúpila i futrá i gombičky zo svojho.

„Nénika moja dobrá,“ obrátil sa k nej Miško, keď vyšli na ulicu, pani Kuarková s balíkom pod pazuchou, „aká ste vy dobrá, ani vlastná matka!“

„Ta ve’ ste muaj!“ vetila pani Kuarková.

U krajčíra sa dlho pribavili, kým nastrihal z akýchsi novín pások a pozošíval ich, kým vzal mieru a kým mu Miško ako svedčí vysvetlil, že šaty potrebuje na Kvetnú sobotu a aby neboli nič väčšie, len toľké, ako ukazuje miera. Pán majster mal na všetko jednu a tú istú odpoveď:

„Tak-tak!“



[33] reštancia z minulého semestra — (z lat.) zvyšky z minulého polroka

[34] vypustiac žiakom šticu z babylonského zajatia — z krutého zajatia, z ruky; podľa zajatia Židov, ktorí boli po porážke babylonským kráľom Nabuchodonozorom sedemdesiat rokov v zajatí

[35] bičak — (z maď.) nožík

[36] bošík — (z maď.) gazda

[37] Sobota — Rimavská Sobota, mesto na južnom Slovensku, neďaleko Revúcej

[38] nadbä — (náreč.) treba

[39] priváta — (z lat.) súkromné hodiny




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.