E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

11

Miško po raňajkách uchýlil sa do svojej izbičky a meditoval o veľkonočnom texte: „Vyčisťtež starý kvas, abyste byli nové zadělání, jakož pak jste nenakvašeni; neboť jest beránek náš velikonoční za nás obětován, Kristus.“

V noci, keď nad ním rozmýšľal, zdalo sa mu, že pochopil celú hĺbku týchto apoštolských slov. Myšlienky spájali sa nepretržitým pásmom — povstávala z nich čistá, lahodná budova. Keby ich bol položil na papier! Ale teraz sa to všetko spopretrhúvalo; zostala iba kostra — i to porúchaná. Sadol a zbieral i tie odrobiny, aby tiež tak nezahynuli.

Ferko sedel medzitým tiež v svojej rezidencii, v učebnej izbe. Ej, nebola to už tá učebňa od včerajška! Boli premeny, zväčša len nepatrné, ale prezradzovali toľko vkusu, taktu! Už to okno, pod ktorým nachodil sa stôl! Zaplnené je kvetinami. Bolo veru milo bývať v tomto kútiku. Ferko chytil sa kázne, prepisoval ju dočista s opravami. Nebol ani v polovici, keď vošiel k nemu Petrík.

„Čo robíte? Mne by sa chcelo učiť…“

„Vidíš, tú kázeň!“

„Inštruktor ma zas vyhreší — ja to už viem popredku. Radšej by ma mohol nechať!“

Ferko odložil prácu a vhĺbil sa s Petríkom do vnád latinskej mluvnice. Niet otupnejšej veci od mluvnice, a Ferko i tú vedel spríjemniť Petríkovi. Keď nie ináč, stavili sa, kto sa prv naučí odtiaľ — potiaľ a viac podobných spôsobíkov. Dakedy zaskočili na iný predmet, rozlúštili dáky príklad alebo prečítali dačo z čítanky. Často učenie prešlo v celkom voľný rozhovor, ktorý nemal so školou nič spoločného: a také intermezzá pôsobili ako čerstvý prameň v pieskových púšťach Sahary. Ferko bol pravý, ozajstný vychovávateľ. Nie učený, prehnaný, vycibrený — ale od prírody nadaný. Vedel byť prostým medzi prostými…

Z rozhovoru vyrušilo ich volanie. Bol to hlas Miškov. Petrík zobral knihy nie s veľkou chuťou a odišiel do stánku inštruktorovho. Miško znal, odkiaľ ide jeho žiak, i prečo Petrík sa tak mraští, a preto s trpkou rozkošou pásol sa na jeho tvári. „Už či sa ti to páči, či nepáči — ale pracovať ti načim. Vakácie sú pre tých, čo ich zaslúžili — a my sme ich nezaslúžili, musíme doháňať.“ To bolo povzbudenie pre žiaka. Petrík ovesil hlavu, v povedomí, že znáša krivdu, pokorne, Miško otvoril latinskú cvičebnicu, kde boli úlohy z latiny do slovenčiny a naopak — a dal chlapcovi čítať tam, kde sa kniha otvorila.

Petrík čítal:

„Fortitudo pulcherrima Spartanorum virtus fuit. Roma fuit maxima urbs Italiae. Leones…“[74]

„Dosť — dosť… Čo je to pulcherrima?“

„Najkrajšia.“

„Nie čo znamená; ale čo je to — aká čiastka reči?“

„Nomen adiectivum.“[75]

„V ktorom stupni?“

Petrík bol už vyčerpaný. Hľadel do knihy.

„Tam to nevyčítaš, fráter, to treba vedieť. Nevieš?“ Petrík mlčal ani ryba. „Teda zas nepripravený! Chlapče, čo myslíš? Čo si zas robil?“

„Veď som sa učil… ale dnes sme mali časoslová!“

„Časoslová! To je superlatív od pulcher, -a, -um.[76] To si už mal znať v prvom semestri. Čo je to: peior?[77]

„Tiež superlatív.“

„Zle! To je comparativ. Od čoho?“

„Malus…“

„Čo si sa neučil? Kde si sa túlal?“

„Bol som u Putorisa!“

„U Putorisa. Knihu chytiť radšej a učiť sa!“ Miško prešiel izbou a stal si potom tesno pred žiaka. Chlapec mu siahal iba po prsia. Z tejto závratnej výšky vysielal naň blesky zo svojich očí. „A nevieš ty, kto je tvoj učiteľ, tvoj vodca? Nemáš tam čo hľadať. Odo dneška budem ťa ja učiť, a nie Putoris — rozumel si?“

„Ja jemu vždy viem — on ma nikdy nehreší…“

A mladý Zvarina stál smelo pred svojím učiteľom a vodcom, akoby hotový pustiť sa s ním za pasy.

„Kto ťa učí tak odpovedať? Kto — kto?“ rozkričal sa Miško. Ruky mu v lakťoch trhlo, v nich ozval sa popud strestať odbojníka. Ale zas klesli malomocné, keď pomyslel, že je v dome a že by vyvolal iba škandál. Hoc ju dosiaľ nečítal, jednako cítil trpkosť výpovede, ktorú zaznačil Valerianus Paduanus: „Ego tamen canis domesticus esse malem, quam educator liberorum domesticus.“ (Radšej by bol domácim psom než domácim vychovávateľom.) Uspokojil sa teda s tým, že chlapcovi prikrútil: „Odo dneška k nemu nepôjdeš. Rozumel si?“

Malý Zvarina rozumel, neodpovedal, ale vzdorovite pohodil rukou.

„Čo — neslúchneš? Ja sa nahľadím — budem s otcom hovoriť! A teraz ber sa mi ho — nech ťa nevidím!“

V kuchyni sekali mäso, ale na ten krik v Miškovej izbe prestali. V tom tichu bolo počuť len ostatné slová Miškove, a tie vyvolali úžas na všetkých tvárach.

„To na Petríka!“ zhrozila sa pani rechtorka.

Vtom na hosťovskej zapadli dvere a v pitvore zaznel krátky krok Petríkov. Elena vybehla a chytila Petríka za ruku, šepkajúc mu:

„Čo sa to stalo? To na teba?“

Petrík hneval sa na celý svet. Sestra prvá prišla mu v cestu, hneval sa na ňu. A že ho chytila za ruku, pokladal to za opovážlivosť neslýchanú. Udrel ju latinskou cvičebnicou. Ale Elena ho ľahko odzbrojila. Chytila ho poza päste a vyviedla na podstenok. Petrík bránil sa ani Sparťan.[78] Ruky mal síce sputnané, ale zuby slobodné, a tými oháňal sa udatne.

„Čo sa ti robí, chlapče? Zblaznel si sa?“

„Pusť ma — daj mi pokoj, lebo…“ A už sa naťahoval hlavou k jej ramenu. Ale Elena sa ho celkom zmocnila. Objala ho pevne, ruky mu dala krížom cez prsia, bradu mu pritisla dlaňou k hornej čeľusti. Hrdina bol odzbrojený. Uznal to i sám skvele, lebo zriekol sa napádania, ale tým nezriekol sa obrany. Pustil sa do takého revu, že by bol i trúby pri Jerichu zahanbil.[79] Pani rechtorka pribehla zdesená pod stenu a videla len výsledok boja. Ferko díval sa tiež oblokom zo svojej izby.

„Preboha, deti, čo to robíte za rákoš? Čo ti je, Petríček — a ty ho pusť! Máš menej rozumu ako on.“

„On ma bil!“ bránila sa Elena.

„Rebro ti len nezlomil!“

Elena, ako vždy, musela i teraz za Petríka odniesť. Pustila ho. Ale Petrík chcel skúsiť, či ruky sú ešte celé — udrel sestru ešte raz knihou. Šla k nemu mamika, ale i tej sa vytrhol a hodil sa na lavičku dolu bruchom. Všetky tieto výkony doprevádzal strašným vytrubovaním.

„Čo ti je, čo sa ti stalo?“ volala naň mamika.

Ale ju nepočul. On sa len snažil, aby jeho melódia bola hlasitá a aby mala aké-také variácie. Hrubé tóny ustúpili tenšiemu, a to sa tak menilo.

Ferko vyšiel pod stenu, lebo zunoval už počúvať Petríkovu produkciu. Položil mu ruku na chrbát.

„Petrík, čo ti je? Nehanbíš sa revať ani dáky chlapec… Si mi ty za kamarát!“

Petrík pozrel bokom a videl pri sebe Ferka. Robil poriadky, že prestane — ale razom nešlo. Vodilo sa mu tak ako vozu, keď sa rozbehne. Ťažko ho rozohnať, ale ešte ťažšie zastaviť. No predsa zvuky sa miernili a o chvíľu ozývala sa len tônička predošlej produkcie. Mamika dľa tých mnohosľubných začiatkov čakala, že koncert potrvá aspoň do obeda a ukončí sa len pri korbáči — a tu také sklamanie! Ju neslúchne, a tohto Putorisa slúchne — ako je to? Pozrela tázavo na dcéru — ale u tej stretla sa miesto odpovede tiež s otázkou.

„No, a teraz povedz mamičke, čo sa ti stalo.“

„Načo ma chytila!“

„Kto?“

„Táto!“ A Petrík ukázal svojou cvičebnicou na sestru, ale tak ochotne, že sa tá hneď za lakeť chytila. Ferko, nevedieť prečo, hrozne sa nahneval. Chytil svojho kamaráta za rameno a odsotil ho.

„Choď mi ho, ty surovec! Ta — ta, medzi zbojníkov…“

Petrík sa oprel o stenu a plakal. Nebolo to už trúbenie — to bol usedavý plač, ktorým nesú sa záchvevy bôľu…

„Toto je pád — toto je pád!“ opakovala si mamika. „Tam sa skúrilo…“ ukázala k inštruktorovej izbe a doložila pološeptom: „Bolo počuť krik… okrikoval ho — samú ma mrzelo.“

„Petrík, poď sem, a neplač!“ prihovoril sa mu Ferko. Petrík stal si bližšie, zatíchol, ale mu kútiky uťahovalo. Mamika zažiarlila, akú má Ferko vládu nad jej maznáčikom. „A teraz odprosíš mamiku i… No, čože zas vymýšľaš?“ Petrík pristúpil k mamike, bozkal jej ruku, hoci to bol bozk viac symbolický ako ozajstný. Obrátil sa k sestre — ale tvár to nebola kajúca. Hľadel na ňu spod obočia, stal si bokom a odul gamby. Sestra sa sklonila k nemu a objala ho. Zmierenie bolo úplné.

„No, ale ten chlapec vás slúcha — to je svätá pravda!“ riekla pani rechtorka.

„Áno, my jeden druhému urobíme kvôli, čo len môžme. No a teraz, Petrík, pôjdeme do záhrady — či ku mne?“

„Ja — do záhrady!“

Knihu oddal udobrenej sestre a odišiel. Mamika s dcérou šli do kuchyne.

„Tak čo to bolo, Petrík — rozprávaj. Čo ti urobila sestra?“

„Chytila ma a opytovala sa ma, čo mi je… A čo sa má spytovať — môže dobre vedieť! Zas ma vyhrešili — a mrzko. Zakázali mi k vám chodiť…“

„A je to pravda?“

„Pravda! A k Putorisovi nepôjdeš — tak mi povedal. Ja k nemu už viac nepôjdem.“

„Vieš, čo som ja povedal!“

„Ale keď sa ma nikdy nespýta, čo viem; vždy len, čo neviem. A potom kričí…“

Ferko dlho namáhal sa, kým nahovoril chlapca ísť zajtra na hodinu. Petrík postavil podmienku, aby inštruktor odvolal svoj zákaz. Ferko šiel rovno k Miškovi. Ten sa mu usmieval, lebo tušil, čo ho sem vedie.

„Vidíš, následky tvojej práce! Ja si s ním neviem ináč rady. Musel som — musel.“

„Myslíš, že ti to bude osožiť? Chlapca tak nenakriatneš. A čo urobíš, keď proti tvojmu zákazu bude chodiť ku mne?“

„To viem, že bude — menovite, keď mu to ty vysvetlíš. Tak mi ty ideš po ruke, tak!“

Ferko sa nahneval.

„Áno, idem. I dnes by si bol mal výstup s domácimi. Chlapec by bol všetko prezradil.“

„A čo potom?“

„Rozsúď si sám.“

„Prísnosť mi nik nezazlí.“

„Ale zlý úmysel áno: ba nie úmysel, ale skutok! Načo pokorovať chlapca — ten má tiež istú hrdosť. Prosím ťa, rozváž si — odvolaj zákaz. Len tu nech neplatí; v Revúcej, nedbám, prevádzaj si, čo chceš. Sme tu hostia, nerob v dome rozbroj.“

„Ty na mňa máš vždy požiadavky, a sám nepopustíš. Len nech nechodí k tebe, ja hneď natiahnem inú strunu. Ale takto — pováž moje položenie! Ja mám byť zodpovedný za tvoje skutky!“

„Teda nepopustíš? Či vieš, že chlapec ti nebude chodiť na hodiny, kým tvoj zákaz stojí? Pováž následky…“

„Nemožno; nech sa robí, čo chce!“

Ferko vyšiel do dvora. Čakala naň nová úloha: zlomiť Petríka. Našiel ho v záhrade, ale Petrík nechcel ani počuť o zákaze.

„Ja budem k vám chodiť — nech ma pokutuje, ak chce!“

To bolo jeho rozhodnutie. A nie celkom zlé. Lebo trest previesť — to bola ťažká vec. Ale Ferko uhádol Petríkove zadné myšlienky.

„Nesmieš chodiť ku mne, to ti zakazujem ja.“

Chlapec odvrátil sa od Ferka; blúdil po záhrade, hľadal spôsoby vypomstiť sa na zlomyseľnom inštruktorovi.

„Počkaj — ja tebe dám! Nebudeš ty viac v našom dome.“ A malý furták koval svetoborné plány.



[74] fortitudo pulcherrima Spartanorum virtus fuit. Roma fuit maxima urbs Italiae. Leones… — (lat.) udatnosť bola najkrajšou čnosťou Sparťanov. Rím bol najväčším mestom Itálie. Levy…

[75] nomen adiectivum — (lat.) prídavné meno

[76] superlatív od pulcher, -a, -um — (z lat.) tretí stupeň od prídavného mena pekný, -á, -é

[77] peior — (lat.) horší, komparatív (druhý stupeň) prídavného mena malus (zlý)

[78] Sparťan — príslušník gréckeho mesta Sparty, spravovaného podľa prísnych vojenských zásad

[79] bol by i trúby pri Jerichu zahanbil — podľa Starého zákona sa hradby izraelského mesta Jericha zrútili od zvuku trúb (Jozue 6.)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.