ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávnosti minuli, prišlo i osudné ráno odchodu. Už predošlý deň všetko bolo pripravené, ale vzdor tomu vstal celý dom hneď do dňa a nebolo behaniu konca-kraja. Menovite mamika sa v tom vyznačovala — potratila všetky koncepty. Hodinou pred odchodom vošla do Miškovej izby, otvorila kasňu jednu i druhú a čosi v nich hľadala. Ale nenašla. Konečne to nebolo tak osudné — ona vlastne vošla, aby Miškovo inštruktorské srdce dajak obmäkčila. Aby ho naklonila svojmu jedináčkovi — to sama neočakávala. Jej materské srdce pobádalo už dávno, že Miško sa ešte nenaučil starodávnu, dobrú pieseň: Pacyencya gest^[82] bylina vyhojitedlná. Veď ani tu ho nenaklonila znamenitými produktmi kuchyne: čo čaká jej synáčka v Revúcej, keď doľahne na inštruktorovu dušu chudobná alumnia? Predvídala v duchu hrozné výstupy, jej fantázia pribájila prídavok neveselý — inštruktorskú palicu. Preto vošla k Miškovi, že mu rečie múdre slovo, rozpráši mračná, ktoré sa sťahujú nad hlavou jej Petríka. Ale ako začať? Inštruktora našla zamysleného, smutného. Zastavila sa pri dverách. „Miško, ja by vás čosi prosila…“ Ako ostýchavé dievčatko, tak klopila oči a mädlila bielu zásterku.

Miško očakával napäte, čo to bude.

„Prosím — ja som ochotný…“

„Ja nehaním — božechráň,“ pokračovala, „ale sa bojím. Ten chlapec… máte s ním veľký kríž. My sme ho tak vychovali, rozmaznali: ono je nie vina. Majte s ním trpezlivosť. Nemusí byť v škole prvý — nežiadame. Veď je mladý, slabučký ako tônička — len fúknuť, a už padne… Majte naň ohľad!“

Miško prijal vážnu tvár — úradnú. ,Chcú ťa učiť! Dostal si po nose. Ani fúknuť na ten makový kvet — nieto sa ho týkať? Čo je to tá moc inštruktorská, keď sú takto poviazané ruky?‘ To boli myšlienky, keď, hľadiac do záhrady, počúval reči mamikine. Pozrel na ňu: jej dobré oko, podliate slzami, hľadelo naň prosebne. Výraz materskej lásky! Úradná tvár zmäkla. Zišla mu na um jeho mať, ako ho vyprevádzala prvý raz do škôl, ako ho žehnala… „Nebojte sa, budem…“ vydralo sa mu mimovoľne z úst; ona mu podala ruku, ktorú on pritisol k ústam.

Mamika nemohla odolať, zovrela ho do svojej náruče, mäkkej, teplej, a bozkala na čelo. „Nech vám len Pán Boh pomáha, Miško!“ a pohladila ho po učesanej dľa módy hlave.

Ale tento chúlostivý výjav mal svedka. V knihách osudu tak stálo, aby šedivý starec prilapil svoju mladú ženu, jak objíma študenta. ,Po dvadsaťročnom manželstve ju takto prichytím! Je toto prvý raz a či nie prvý raz?‘ Tak sa trápil žiarlivý muž. „Čo toto má byť?“ skríkol rozpálený. „Žena — diabol ťa posadol — na staré dni?“

Mamika vypustila Miška z objatia a stála pred mužom zahanbená, s rumencom na tvári.

„Ešte má aspoň hanbu — chvála Ti, Hospodine! Ešte sa červenie — nie je snáď tak zle,“ tešil sa oklamaný manžel. „Čo to znamená — osvedč sa hneď, na mieste!“

„Vieš, nedalo mi pokoja… Keď už odchodia, prišlo mi ľúto… Prosila som Miška, aby Petríka tuho nebral…“

„Pre Petríka!“ Tvár starého pána sa vyjasnila. ,Moja žena, aby mohla — apage, satane!^[83]‘ Nedomyslel, privinul ju k sebe. „Vidíš, ja som tiež prišiel,“ smial sa starý pán, lebo humor počal sa mu pomaly vracať, „ale tvoje slovo, ako si ho povedala, a k tomu tento spôsob — to viac zmôže než cicerónska výrečnosť.^[84] Ja budem teda len mlčať.“ Podal ruku Miškovi, ktorý ju vrelo stisol, uradovaný, že minulo nebezpečenstvo, ktoré on len tušil a nevedel v celej hĺbke pochopiť.

Lúčenie, od ktorého mladí ľudia toľko si sľubovali, prešlo celkom prosto. Elena — o tú vlastne šlo — podala obom ruku. Nebola ani veselá, ani smutná. Lúčila sa ako so známymi, na ktorých sme už-už navykli. S mamikou lúčenie trvalo dlhšie, Petrík sa ledva od nej odtrhol. Ferko a Miško sedeli ticho na vozíku, smutne sa lúčiac od motišovskej školy. Vozík vyšiel z dediny, na ktorú Petrík dlho, dlho hľadel nariekajúc. Konečne sa utíšil: veď pri ňom sedel otec, teda kus domu, a konečne za sediskom hádzal sa dobre známy kôš s mnohosľubným obsahom.

Bolo skoro polvečer, keď sa dostali do Revúcej. Zavzdychali, zažialili v svojej tesnej izbičke, ktorá páchla trochu stuchlinou; podumali opretou o dlaň hlavou a chytili sa zaprášených kníh a zošitov. Ferko nemohol oka zažmúriť, celú noc ho trápili Motišovce. Okrem toho mal zajtra ísť k správcovi, dať sa presadiť do semeniska učiteľského. Ťažká úloha presvedčiť a získať podporu starého direktora.

Ráno brali sa — ovšem, na lačný žalúdok — do školy. Znáte ten pocit — nedá sa opísať ten prvý deň po dlhších prázdninách! Mierni jeho trpkosť trochu aspoň to, že je viac spolutrpiteľov a priateľov, s ktorými dobre padne sa zísť po dlhšom rozlúčení. I ich priatelia, s ktorými sa na ceste stretli, boli očarovaní viac tou dvanásťdňovou slobodou než túžbami po vede a umení… Pri dverách pedelových zastali. Ferko skoro zhíkol, keď videl za sklom list so svojím menom, písaný rukou otcovou. ,To je už odpoveď — poponáhľali sa!‘ a vrútil sa k pedelovi. Vzal list do trasúcej sa ruky, vyšiel na dvor, odvrátil sa od všetkých a čítal:

*

Drahý môj syn Ferko!

To „drahý“ by som bol vynechal, lebo tvoj minulý list ma strašne najedoval: ale som si pripomenul, že i Spasiteľ pripodobňuje sa pastierovi, ktorý, idúc za zblúdenou ovečkou, nechal ostatné na púšti, len aby ju vyslobodil a na pravú cestu uviedol: bola mu tak drahá, vzácna! Ako by teda ja, nehodný hriešnik, smel dakoho hneď zavrhnúť! Zišlo mi tiež na um, že si môj syn, ktorého som splodil, v bázni božej vychovával, ktorého som raz z osýpok, druhý raz z horúčky vytrhol a pri ktorého posteli Otca nebeského o život vzýval. Zišlo mi na um, že som ťa spod svojej rodičovskej ochrany vypravil do šíreho sveta, aby si vedomosti zhromažďoval, v bázni božej, ktorá jest počátek múdrosti a má i tohoto i budúcího života zaslíbení, sa cvičil, že som ťa v tejto práci až dosiaľ verne podporoval, hmotne síce nie skvele, ale s mnohými obeťami, kde bolo treba od vlastných úst si utrhnúť, podporoval i svojimi modlitbami, aby si prospieval vekom a múdrostí a milostí u Boha i u lidí.

Môžem teda plným právom doložiť to slovo „drahý“.

Pripomínam ti to nie preto, že sa mi už zunovalo na teba nakladať! Ja som hotový obetovať všetko, čo mám, len aby si cieľ svoj dosiahol. Ani preto, že by moja láska bola ochladla, lebo láska rodičovská nemá hraníc. Ani preto, že by ti to všetko na oči vyhodil a žiadal od teba snáď odplatu — lásku rodičovskú i tak nezaplatíš: odplata moja bola a je, že mozole a modlitby moje neboli márne, ale prinášali a sľubovali priniesť úžitok mnohonásobný. Pripomínam ti to preto, aby si prehliadol, striasol šupiny z očí a videl, kam vedie cesta, na ktorú stúpiť hodláš.

Tvoj minulý list dotkol sa ma bôlne a vyvolal môj otcovský hnev, a síce z dvojakej príčiny. Po prvé: šiel si na Veľkú noc do cudzieho, neznámeho domu, a nežiadal od nás rodičov dovolenie, ba ani len neoznámil, kde si. No ale to by ešte odpustil, i ja som bol ľahkomyseľný, keď som bol mladý. Ale po druhé: ty chceš prestúpiť do semeniska! „Synu, proč jsi nám tak učinil?“ musím sa ťa v svojom hneve pýtať s Písmom. Ty síce hovoríš, proč: že sa ti rechtorstvo páči. A čo sa ti páči na ňom? Že v Motišovciach rechtor má kone a bohatstvo. Ja toho rechtora neznám, ani tie slávne Motišovce, ale viem skoro iste, že ak sa venuje len svojim povinnostiam, pobočných dôchodkov nehľadá, ak žije len trošičku slušne, ako to náš stav vyhľadáva: viem, že to bohatstvo nenazhromaždil zo svojho rechtorského platu, ale že buď ho po dakom zdedil, buď ženbou alebo dákou inou mimoriadnou náhodou k nemu prišiel. Tento tvoj dôvod je nanič. Ak by si mal ísť za bohatstvom, ukážem ti iné, lepšie cesty: buď advokátom, kupcom, alebo konečne choď do Štiavnice na lesníctvo.

Že požívame úctu, že máme uznanie? Ešte neznáš sveta, syn môj, i o našom stave súdiš povrchne, ako všetci nezasvätenci. Myslíte, že je to pravá úcta, čo my požívame v dedinách a po mestečkách? To je len klam, zdanie — piesok do očí! Vážnosť, uznanie, úcta, obľúbenosť, to sú veci hrozne nestále: dnes ti kričia ,hossiana!‘^[85], ale pýtaj zajtra salárium,^[86] zavisnutý plat od učenia, štóly:^[87] budú kričať ukrižuj, ukrižuj ho! Žid dostane, čo mu patrí alebo nepatrí, štát dostane, stolica dostane, sedliak platí bez hundrania: ale kadenáhle príde rechtor, tu narieka, hreší, kľaje, stone a nemôže mu ani na meno prísť, že i on pýta svoje.

Náš stav je tichý, pokojný, vzdialený od všelijakých prúdov a bojov veľkého sveta. To je pravda. My dedinskí učitelia sa mnoho nefresujeme,^[88] čo robí ten alebo ten v Pešti, ani tam o nás mnoho nehovoria. Ale to je tiež len klam. Učiteľ nemá jednej minúty pokoja: lebo jeho malá obec, ktorá v tých laviciach sedí, vlastne nesedí, ale vždy sa mechrí, nepopraje mu oddychu. Bože, čo vystojí učiteľ, keď mu dovedú šesťročné dieťa, ktoré nezná nič, aspoň nič dobrého, a on má z neho za šesť rokov vykresať človeka k obrazu božiemu stvoreného, užitočného člena ľudskej spoločnosti, poslušného syna národa a cirkvi! Aký to ďaleký, ťažký cieľ, a učiteľ nemá žiadnych pomôcok, nemá podpory, aby za úlohou svojou mohol zdarne kráčať. No, a dajme tomu, že sa mu podarí deti ako-tak za tých šesť rokov vyučiť a zošľachtiť — čo dosiahol? Či sa vyplatila jeho mnohoročná práca, či doniesla úžitok? Veru, hospodár by zaplakal, keby jeho sejba tak pochodila! Celé okolie, všetka spoločnosť sa spriahne, aby vybili žiakovi z hlavy, čo sa do nej za šesť rokov horko-ťažko vtĺklo, a zotreli na ňom i poslednú stopu, čo zanechala škola po sebe. A tak proti škole stoja všetky mocnosti, hatia, ničia, klčujú jej činnosť. A keď sa ukážu zhubné následky ich pôsobenia, kto je vina? Oni neuznajú svoju vinu — uvalia ju na školu! Kde je tu ten pokoj, tá tichosť?

Keby mal toľkú výmluvnosť, koľké sú naše biedy a krivdy — ty by si musel nahliadnuť, že márne sa chytáš práce: vodu v site prenášať. Bohužiaľ, moje pero sa im ani zďaleka nepriblíži. Nezostáva mi len prosba, prosba otcova, ktorý s tebou vždy dobre zmýšľal: vyslyš ju, nekaz si peknú budúcnosť! Ak prosba neosoží — teda rozkazujem: vyhoď bludné sny z hlavy a slúchni radu. Ak neslúchneš, uvalíš na moju hlavu zármutok, väčší zármutok, než cítil patriarcha Jakob, keď mu synovia skúsenej, životom a utrpením vyprobovanej staroby doniesli skrvácané rúcho Jozefovo.^[89] Jakob tušil len smrť, desnú síce, ale predsa iba smrť synovu: nevedel, že jeho syn upadol vlastne do hanebného otroctva. Ale ja tuším, ba viem, že ty už vtedy, keď si ten list písal, stál si v otroctve hriechu, mrzkých a nečistých žiadostí srdca a tela.

Nevábi teba k učiteľstvu ani mamona, ani sláva, ani oduševnenie — to viem cele iste. Teba vábi to, aby si mal čím skorej postavenie, postavenie akékoľvek, aby si sa mohol oddať tela svojho žiadostiam… Nepáčia sa tebe tak kone a bohatstvo motišovského rechtora ako jeho dcéra Elena, ktorú si v liste len tak per tangentem^[90] spomenul. Ženy neznáš, túto si prvú videl, tým ľahšie ťa pomútila, lebo také to veľmi dobre vedia. Oj, znám ja i tie chodníčky, znám! Mnohí už tak pochodili, a ešte horšie ako ty. Ona, odrastená, možno špata svetu nepodobná, chce sa za blázna vydať, lebo múdry ju nechce; čakať nemá trpezlivosti a, možno, ani času. A ty sa bojíš, že ti ju predchytia! Neboj sa, dočká ona nielen teba, možno i tvojho syna. Ale viem, že sa tu prerátala. Tu som ešte ja, to mala hneď vziať do povahy. Ja mám, chvalabohu, právo ti radiť, rozkazovať, napomínať a trestať. A to právo použijem dokonale. Jestli vzdor mojim radám, prosbám a hrozbám — čo ale neočakávam — na svojom prevrátenom, Bohu nemilom, svetu neužitočnom a mne odpornom úmysle zotrvávať budeš: nájdem ja spôsob zasekať ti skryté chodníčky, na ktoré sa chce uchýliť tvoje zavedené srdce. Jestli o týždeň po odoslaní tohto listu nedostanem od teba odpovede, a síce pokojnej, ako sa na dobrého a poslušného syna svedčí — následky pripíš sám sebe, a nikomu inému. Tu ti ich hneď i ukážem, aby si vedel, čo ťa bude očakávať. Odpíšem pánu správcovi, aby ťa do semeniska neprijímal, a odkryjem mu i nekalé pohnútky, ktoré ťa k učiteľstvu viedli. Choď potom, do ktorého semeniska chceš, lebo svedectvá ti zakážem vydať. Odpíšem rechtorovi do Motišoviec, Petrovi Zvarinovi — ako vidíš, i meno som sa mu dozvedel — aby dcéru zavrátil a zakázal jej môjho syna zvádzať. A ak sa vzdor tomu dáko pretlčieš k diplomu, teda ti sľubujem, že v našom dištrikte^[91] nikdy nedostaneš stanice; ja už nájdem cestu, ako to prekaziť. Zvieš, čo zmôže hnev otcov proti nezdarnému synovi!

Ja medzitým som presvedčený, že pripustíš k srdcu slová otcove, ktorý, i keď karhá, predsa miluje. Keby vedeli deti pochopiť lásku rodičovskú, veru i ich láska by bola väčšia! Akže ma slúchneš, prijmem ťa s tým väčšou radosťou do svojho náručia, budeš mi sto ráz drahší, že si unikol nebezpečiu, ktoré ti už-už hrozilo. Výčitky, ani otázky o terajšom poblúdení nikdy odo mňa nepočuješ. Ach, navráť sa, synu, k svojmu otcovi, k svojim povinnostiam: nezavrhni ho v dňoch staroby jeho a neuvádzaj do hrobu…

Potešiteľnú a čím skoršiu odpoveď očakáva

Tvoj zarmútený otec

Jozef Putoris.

*

Keď Ferko prečítal túto silnú odpoveď otcovu, nevedel, kde vlastne stojí. Gymnaziálna budova tancovala a točila sa mu pred očima. Slabým, neistým krokom vliekol sa do triedy. Vojdúc, začul silný pokrik svojich druhov, ako ho vítali, podávajúc mu ruky a potriasajúc jeho nevládnou pravicou. Ich tváre prichodili mu ako v hmle, nerozoznával ich. Ich reči počul, ale nerozumel. Sadol si na obvyklé miesto ako zabitý, roztvoril knihu, hľadel do nej, ale nič nevidel: len šedivú hmotu, v ktorú sa tlačené litery zliali.

„Ferko banuje za koláčmi!“ usmial sa jeho sused.

„Ba za klobásami…“

„Alebo za krásnou Elenou!“

„Čo ti je do nej? Podliak!“ a krotký, pokojamilovný Ferko zdvihol na všetečného spolužiaka knihu. V celej škole rozľahol sa smiech. „Podliaci, mamľasi, odroni!“ nadával im Ferko jedným dúškom, už ustatý hodil sa na svoje miesto a prikryl dlaňami tvár…