ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško celý večer pracoval na svojej kázni. Prepracoval nedokonalý začiatok a dokončil ju, ako najlepšie mohol. Keď si ľahol, ako i inokedy, odriekal večernú modlitbu, ktorú sa ešte od matere naučil. A zvláštna vec! Mnohé jej slovo zachytilo sa v mysli — modlitba neodšumela naprázdno.

,Ja ju zbožňujem… Klam je to nie, ani okamžitý záchvat. To je cit opravdivý, hlboký. Veď prečo som robil dnes toľké komédie? Pre teba, Elena, pre teba! Bojím sa o teba, že mi ťa predchytia: preto bojujem, vadím sa s celým svetom. Áno, Putoris má dnes navrchu… No, ešte nebol boj, toto bola len šarvátka. S chlapcom nemal som tak prísne postupovať. Ten zákaz je chyba, veľká chyba odo mňa. Ja sám ho neprevediem — a starý? Veď ten nesmie tušiť, čo sa robí. Mohol by ma znížiť, zahanbiť pred chlapcom, i pred ňou… Odvolám ho. Áno. Ferko, ty si zvíťazil, ale to je víťazstvo Pyrrhovo!^[80] Maj si svojho Petríka — budeš mať aspoň náhradu za Elenu. Ach, Elena, či som ja myslel kedy, že ty opanuješ všetky moje city! Veď ty už panuješ nado mnou, bez toho, aby si i len tušila… Zajtra, zajtra rozhodne sa všetko.‘

Tými myšlienkami sa zaoberal do samej tvrdej noci. Myšlienky prešli v sny o budúcom šťastí, až tie prešli v naozajstný, zdravý sen…

Hneď ráno zdelil Ferkovi, že včerajší zákaz odvoláva. Ferko mu vrelo stisol ruku; Miško sa usmial. Po raňajkách vyšiel do záhrady s kázňou v ruke, ale inými plánmi v hlave: v záhrade hľadal Elenu i našiel ju tam.

„Slečna vždy v práci!“ začal rozhovor. „Keby ja mal toľko vytrvalosti.“

„Vy tiež idete po práci,“ ukázala na rukopis, ktorý mal Miško v ruke. „Lenže vaša je vznešená, ideálna — naša len na tejto čiernej zemi, kde sa červíky plazia…“

„Tým ideálnejšia je vaša, lebo…“

„Lebo?“

„S ňou spojená je obeť.“

Elena pokrútila hlavou a usmiala sa.

„To u mňa neplatí. Mne je práca nie obeť — skôr radosť. Lebo čo by som robila bez nej? A práca ma zaníma, pripravuje mi radosť. Ja som jej už privykla, tejto práci v záhradke — vám by to bola skôr obeť…“

„To vám závidím. Mne moja nepôsobí radosti, ani uspokojenie. Skôr cítim ju ako jarmo na sebe. Keď sa ňou zanímam, to je len navonok. Myseľ blúdi…“

„Po ďalekých krajoch,“ doložila Elena s úsmevom.

„Po blízkych — až veľmi blízkych — ale vznáša sa vysoko.“

Miškovi sa vzdychlo.

„Nechže sa vznáša, keď jej krídla stačia.“

„Prihrmí víchor — krídla polárne.“

„Víchor? Čo za víchor?“ pýtala sa, pozrúc mu rovno do tváre.

A divno: na tej tvári, o ktorej myslela, že zná, našla akúsi novú črtu, akýsi nový výraz, ktorý tvár urobil neznámou, zanímavou. Čo to bolo, sama nevie určite.

„Ten víchor — to je jedno slovíčko z istých úst, jediný pohľad z istých očí…“

Pozrel tak čudne na ňu, že musela sa skloniť k svojej práci, nemohúc vydržať ten pohľad.

„A to musí byť akési zlé slovo,“ riekla žartom, ale cítila, že to nie je žart.

„Zlé, ba ukrutné slovo! Keby to tá tušila — iste by si rozmyslela… Nepošliapala by moje srdce, neopovrhla by mojimi citmi…“

„Teda ona! Žena je v tom!“ svitlo Elene v hlave a cítila prudký príval krvi do tváre. Ľutovala, že sa pustila v tento rozhovor, ktorý každou chvíľou hrozí vziať veľmi vážny obrat. Srdce zabúšilo, cítilo, kam Miško naráža. „Len ho zadržať, aby nehovoril ďalej — inokedy, radšej inokedy, len teraz nie!“ Tak sa trápila, vytrhávajúc chvejúcou sa rukou plevel. No nenašla pravej myšlienky, ktorá by ju zachránila. Cítila, ako sú na ňu jeho oči obrátené, ako bodajú, pália.

„Slečna, ja vás milujem — teraz už viete všetko…“

Elena pocítila na chvíľu strnutie, ruky zastali v práci. Povstala a pozrela mu rovno do tváre. Jej čisté, jasné oko spočinulo na ňom. On zahľadel sa do jeho tichej hladiny; videl v nej, aký je on nízky i s tým náhlym zážehom vášne v tvári oproti jej tichému, jasnému kľudu, ktorý opanoval teraz celú jej bytosť. ,Čo som to urobil — načo som to urobil?‘ ozval sa mu neznámy hlas v duši.

„Čo na to odpovedať?“ pomyslela a táto otázka jej mimovoľne uletela z úst. Miško ju počul a znela mu tak žiaľno!

„Odpovedať? Čo vám srdce káže,“ riekol on ticho.

„Srdce!“ usmiala sa, ale Miškovi pozdalo sa, akoby to bol úsmev chorého. „Čo môže srdce hovoriť, keď je vzbúrené. Vaše slová dotkli sa všetkých jeho strún, tie sa rozzvučali… Tam je búrka!“

„A u mňa? Myslíte, u mňa je pokoj, ticho? Oddávna neznám, čo je pokoj… I tu je búrka citov, ale nad nimi všetkými panuje jeden jediný: ten, ktorý som vám odokryl. U vás sa tiež musí ozvať, vy musíte ho znať!“

„U mňa sa neozval…“

„To je jasná odpoveď!“ prisvedčil Miško a kráčal chodníkom k domu. Jeho krok nebol taký pružný, švihácky, nohy sa nekládli jedna k druhej pyšno, odmerane. Vlečú sa mdlo, podkľakujú pod zhrbenou, zlomenou postavou… Bolo jej ho ľúto, taký smutný, biedny! Pobehla za ním, dohonila ho.

„Ja som nedala žiadnej odpovede! Povedala som, že sama neviem…“

„Čo je v nás, o tom vieme. O čom nevieme, toho nieto v nás.“

„Ale to som nepovedala.“

„Teda áno?“ Miško zastal a jeho tvár zjasnela ako lúčina po búrke.

„Bože, či ste divný!“ zvolala deva netrpezlive. „Ani to som nepovedala. Len to, že keď sa srdce ozve…“

„Teda aspoň nádej, ďaleká nádej!“ riekol Miško s povzdychom. „Ja som čakal viac — istotu. Ale i za to ďakujem.“

Miško ustatý dovliekol sa do svojej izby. Po tuhom napätí nasledovala všeobecná ochablosť. Sadol na diván, oči uprel na povalu. Tam hľadal čosi; ktoviečo.

Elena, trochu uspokojená, šla pred obedom do kuchyne. Pri zaváraní polievky a nastolovaní jedál musela mamike pomáhať. Mamika nič nepozorovala na nej. Účes mala ten istý i všetko — len do zápražky na makové halušky nakrájala Elena cibuľky. To mamiku trochu i nahnevalo.

„Dievča, dievča — čože to zas stváraš! Mak a cibuľka! Hoď chytro masla na druhú rajničku. Ach, bože, keby už boli skôr kačice, husi… Takto, v jar vždy len hovädzina, hovädzina, baranina, hovädzina, teľacina a zas hovädzina! Premýšľaj, hriešna stvora, aby to bolo vždy na iný manier — vždy inakšie a vždy to isté!“

Elena si vzdychla namiesto odpovede. Mamike postačilo i to k úfnosti, že dcéra jej útrapám rozumie.

„Veru, dieťa moje, nám ženám je na zaplakanie! V zime — v lete, ráno — večer v kuchyni. Vždy len o to sa starať, ako sa druhí majú najesť. Ale nám je ešte hej — ale keď ťa Pán Boh navštívi korheľom alebo kartárom: zháňaj, biedna žena, po prázdnych priečinoch! Ja, náš otec — takého muža nenájde. Tichý, uznanlivý a veselý — oj, veru ťa ten nezarmúti, náš otec.“

Pani rechtorka vliala zápražku s cibuľkou čeliadke do fazule. Zápražka sa durdila, že miesto panských rezancov dostala sa do čeľadnej fazule — zoškvrčala, že i pani rechtorkine myšlienky opustili smutnú tému: o neblahom osude našich žien, a obrátili sa k veselším predmetom.

„Vidíš, tento Putoris, ako utíšil Petríka! Tí sa radi vidia ani bratia. Musíme ich dať na rok na jeden kvartieľ. Jahoda je celkom iný — Pán Boh vie, aký! Ale tento Ferko, ten sa mi páči. Ten bude ako stvorený pre domácnosť, Jahoda — ten, ten bude mať vrtochy… Pravda, to je všetko u Boha — ja len hovorím…“

A mamika by bola dlho, dlho rozkladala, keby sa neboli stenové hodiny rozvržďali. Ale odbilo dvanásť, Elena musela ísť prikrývať.