E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

13

Pri obede nebolo veľmi veselo. Len starý pán bol veselý a trochu Ferko s ním držal. No domová pani bola tiež v dobrej nálade, čo jej slúži len ku chvále, keď povážime, že mala pred sebou ťažkú skúšku — napiecť veľkonočných koláčov. Ferkovi neušlo, že Miško je smutný, zronený. Ale netušil príčinu. ,Iste ho mrzí, že musel odvolať zákaz,‘ vysvetľoval si. Elena mlčky sedela, nezachytil jedného pohľadu, ktorý by svedčil, že si rozumejú. ,Čosi sa jej prihodilo, a ona to tají.‘ Petrík sa držal medzi stranami. Mlčal, ale nie pre dáky tajný bôľ, ale že ústa mali prácu inú, omnoho výnosnejšiu.

„Akože je s kázňou?“ obrátil sa starý pán k Ferkovi.

„Už je v rukopise, prepracovaná, dočista odpísaná.“

„Teraz ju len z rukopisu sem,“ ukázal na čelo. „Lebo keď vystúpite, uvidíte, ako sa vám kostol zatočí. Len dobrá príprava spasí vás od chýb.“

Ferko sa vybral teda po obede s kázňou. Keď ju mal celú v hlave, vrátil sa do školy, opakujúc si jej obsah a jednotlivé miesta. Sotva Petrík ocítil, že jeho priateľ je doma, už prišiel k nemu s knihami pod pazuchou. Ferko znovu musel kŕmiť hlavu latinskými pravidlami, a čo ešte horšie — výnimkami. Opakovali čosi i z prvého semestra, aby inštruktor zas neobjavil dakde škáru v chlapcovej vede a neporobil krik.

„Ale sa zľakol!“ počal razom Petrík. „Ja som hneď vedel, že popustí.“

V okne ukázala sa utrápená tvár Eleny. Podívala sa do izby, videla oboch priateľov pri stole a zmizla.

„Ja by tomu bol vykázal, keby nebol popustil.“

„A čo?“ pýtal sa Ferko.

„Bol by mu kolomaže nalial do topánok.“

„Myslíš, že by si bol tým dačo získal? Bol by si nahneval otca… Vidíš, včera si sa tiež mrzko držal. Neposlušný proti mame a zlostný na sestru! Tá ti nič neurobila.“

„Ona sa už nehnevá, a vy sa ešte hneváte…“

„Ja nie, ja ti len hovorím. Dnes si rozumný, preto som to spomenul. Vieš, že ťa mám rád ako brata.“

Zhoda sa zas vrátila medzi nich. Chytili sa počtov a lámali si hlavu nad akýmsi príkladom. Sprvu hovoril len sám Petrík, potom zamĺkal a Ferko mu vysvetľoval, až príklad bol úplne rozlúštený.

Elena vypočúvala i rozhovor i učenú dišputu, ktorá odbývala sa u Ferka. Sedela skoro pod samým oblokom, ktorý bol otvorený, na lavičke. ,Teda takto učí Petrík jeho,‘ svitlo jej v hlave. ,Veď mu ten dáva hodiny, a my nevieme, čo má s ním za kríž! Čo je to za človek, tento Putoris: nedá sa razom poznať. Vždy kutí čosi potme, ukrýva sa pred druhými. Čo má s Petríkom za ciele? Aký zákaz to spomínali?‘ Elena videla tu celý utajený svet. Zabudla na Jahodu i búrlivý predpoludňajší výstup: chopila sa so ženskou zvedavosťou záhad, ktoré nedávno medzi Petríkom a Ferkom sa jej ukázali. Keď Petrík vychádzal popri nej do dvora, chytila ho a vzala do záhrady. V besiedke podrobila ho tuhému výsluchu, a tu dozvedela sa, ako Miško svojho žiaka prenasleduje, ako mu zakázal k Ferkovi chodiť, ako dnes ráno svoj zákaz odvolal — vôbec všetko. Podivila sa, že za chrbtom domácich odohráva sa medzi hosťami taký interesantný boj, a to zákulisový. Uvažovala všetko, čo počula od brata, a všeličo jej bolo jasným, čo ešte včera nemohla pochopiť.

,A prečo sa toto všetko deje? Čo je príčina? Petrík? Ferko ho má rád, ale pre Petríka sa tí nevadia, veď Jahoda nemá rád Petríka. Snáď pre peniaze od privát… Nie, to je urážka, to je i tak maličkosť, a Putoris pôsobí tajne, aby priateľa neoškodil. Teda prečo sa boria — prečo?‘

Stála pred novou, ťažšou záhadou. Kto ju rozlúšti? Nik iný, iba Ferko. Treba ho zmiasť, a on sa už podrečie.

Keď Ferko šiel do dediny, Elena ho zastavila. Od tých čias, čo bol v Motišovciach, naučil sa iným okom hľadieť na domácu slečnu. Dosiaľ ju považoval za čosi vyššieho — ale tu, pretože ju vídal v bezprostrednej blízkosti, našiel na nej i ľudské vlastnosti. Modla zostúpila z vysokého podstavca a stala sa dievčinou. To dopúšťal, ba bol presvedčený, že nie dievčinou obyčajnou, ako sú iné, ale predsa len dievčinou. Tým i jeho city k nej, predtým hmlisté, neurčité, nabývali určitého rázu…

„Len či sa nenahneváte, že som sa opovážila vás zastaviť?“

„Ale, slečna! Skôr sa cítim šťastným, zaviazaným.“

„A vy viete i poklony sekať. Kto by to vo vás hľadal! Ja som to naozaj myslela — ste veľmi zaujatý.“

„Čím — ja nepozorujem. Naopak — chýba mi činnosť.“

„Napríklad — učením.“

„Kázeň je už hotová. Iného učenia…“

„A s Petríkom? Ľutujem vás, že ste prvú klasu kedysi tak zanedbali. Pekné je, že po toľkých rokoch chcete to nahradiť. Ja by tej svedomitosti nemala a — trpezlivosti. A koľko je takých ako ja — i medzi študenty. Ale vy ste celkom iný. V siedmej zbadáte, že ste to a to zameškali — a nahrádzate to. Iba to mi je divné, že ste zameškali práve to, v čom je Petrík taký slabý: latinu a počty. To je ozaj čudná náhoda!“

Ferko bol zapýrený — to ešte pozostatok z dávnejšieho Ferka. Elena tak divne hovorí, že ťažko si vybrať: či žartuje, či nežartuje. Ale v prúde reči zabudol zachytávať slová, vety a narážky. Jej slová mu zneli, ich obsah mizol. Zostával po nich v uchu len sladký zvuk. On nepozoroval, čo vychádza jej z úst, on videl len pôvabné pohyby perí a za nimi tie drobné, lesklé zúbky. On cítil len, ako podlieha tajnej moci — ostatok tratil sa pod silným dojmom okamihu. Keď prestala hovoriť, prebudil sa z toho divného stavu a chytil sa jej slova, ktoré náhodou v pamäti utkvelo.

„Ja som ako druhí, celkom taký.“

„A trápite sa s latinskou gramatikou! Ako je to?“

„Latinská gramatika! Pre tú by ma svedomie nehrýzlo. Preto sa ju učím, že Petríka ľúbim. Kvôli nemu.“

„Petríka — a ten má toľko, toľko chýb. Dakedy sa až hanbím zaň.“

„Má — ako deti! Možno, tie chyby sa mi pozdali na ňom. Mám ho rád, tak, aký je: i s chybami. Na prvom ráze sa mi hneď zapáčil. Kvôli nemu som podujal výlet do suchých končín latinskej gramatiky. A nebanujem. Zažil som v tých hodinách veľmi mnoho krásnych chvíľ.“

„Teda tak! A vy pôsobíte tajne, bez nárokov na odmenu a uznanie…“

,To je šľachetné,‘ chcela doložiť, ale túto pochvalu, nevedieť prečo, podržala u seba. Okrem toho nevidela všetko tak jasne, aby mohla povedať úsudok. Čosi jej šepkalo, že za všetkým tým ukryté je čosi — čosi najhlavnejšieho. Tento tajomkár musí mať ďalšie ciele, aké — tou otázkou neodvážila sa hýbať. Zdalo sa jej, že ich vidí jasne…

„Nie bez uznania. Moja odmena je skvelá. Práca nebola márna — chlapec sa polepšil: to je prvá čiastka odmeny. Druhá čiastka je milšia a drahšia pre mňa. Tento okamih mi je skvelou odmenou.“ Ferko hovoril vrelo, s presvedčením. Jeho rečou zachvieval hlboký cit, ktorý elementárnou silou dral sa na svetlo božie zo svojho úkrytu, kde podnes v tichosti plápolal. „Za tento okamih som zaviazaný vykonať ešte viac. Prekážky ma už neodstrašia — premôžem ich,“ doložil, zachvátený dojmom okamihu.

Elena nemohla odolať tajnej sile, ktorá ju k tomuto človeku priťahovala. Cítila k nemu vrelé sympatie. Snáď i niečo hlbšieho sa ozývalo v nej pri vrelých jeho slovách. Bolo jej sladko, že tento uzavretý človek otvára pred ňou krok za krokom svoje bohaté srdce. Opatrne, pomaly, ale otvára, a ona môže nakuknúť a obdivovať jeho skvelý obsah.

„Prekážky — a to padá na pána Jahodu… Vidíte, ja už viem i o tom včerajšom zákaze.“

„Vy viete?“ podivil sa Ferko. „A predsa sa vypytuje — čo chce?“ Ale nemohol na to nájsť žiadnej odpovede.

„Prečo vydal inštruktor ten zákaz?“

„Žiarli na mňa, že ma Petrík radšej.“

„Pre Petríka žiarli!“

„Myslím, pre Petríka, hoci ho nemá rád. Kto by to preskúmal!“

Elene sa rozbrieždilo. Áno, žiarli, ale nie pre Petríka! Dnešný dopoludňajší výjav v záhrade podával iný kľúč k záhade. Vedela už všetko, všetko. Ferko by už mohol ísť k svojim knihám a gramatikám. Ale ten stojí, nehýbe sa, váha, akoby sa nevedel rozhodnúť. Čítala mu na tvári, že teraz on chce hovoriť. Na šťastie, tohto bude ľahšie odpraviť ako predobedom Miška.

„Ďakujem vám za ochotu — vybrali ste sa do dediny?“ doložila všedným hlasom, no Ferkovo ucho postrehlo v ňom záchvevy čohosi neobyčajného.

„Slečna, musím ešte čosi povedať. Vášho brata som si obľúbil… Hlavnú príčinu som zamlčal. Keď som videl jeho, myslel som vždy na vás.“

Zastal a užasol nad svojou odvahou. Hovorilo teraz jeho hlboké oko, upreté na Elenu. Jediný pohľad — a zahliadla v ňom pestrú ihru citov. Hľa, za čím sa hnala, dosiahla. Ferko duša roztvorená ani kniha. Môže sa v nej kochať. Prečo sa neraduje víťazstvu, prečo klopí oko — prečo je smutná? Nevie si dať vývodu: len to vie, že tu stojí iný človek než Jahoda. Tomuto sa alebo oddať, alebo ho odpraviť. Či ho ona vlastne miluje? Má mu podať kúsok nádeje? Ale on sa nádeje chopí a bude sa jej držať roky a roky. Áno, taký je on — to videla.

Divné je to srdce ženské, plné obratov, prekvapení — snáď preto tak vábi, púta. Elena pocítila naraz nutnosť zdôveriť sa Ferkovi.

„I ja sa vám musím zdôveriť,“ počala s rumencom na tvári. „Dnes ráno váš priateľ Jahoda vyjavil mi tuto v záhrade, že…“ Nedopovedala, lebo zazrela tvár Ferkovu, bledú ani stena. Videla, ako jeho oko potiahlo sa smútkom, i ako chytil sa plota, aby sa nepotočil.

„… že vás ľúbi,“ dokončil za ňu skoro šeptom.

„Áno,“ prisvedčila tíško.

,A ona to povedá mne, mne!‘ zakvílil Ferko. ,Teraz, keď už vie, čo sa vo mne deje! Chce mi povedať, aby som sa nenamáhal… Ona iného… A ako som ju ja miloval! Jemu dala prednosť: že je veselý okolo žien — a ja nemotorný, sprostý!‘

Elena ešte čosi hovorila, ale on nerozumel. Záhrada, dedina, škola, Elena — všetko sa mu pomiešalo v očiach. Spamätal sa, videl Elenu pred sebou smutnú, so zvesenou hlavou, ako hriešnicu.

„Veď ste vy nie vina — ja, ja som…“

Vtlačil klobúk na oči a obrátil sa za humná, do poľa. Bol by sa našiel najradšej v sirej púšti, kde by sa nemusel pred nikým ostýchať, ale blúdiť, do nekonečna blúdiť. Ale tu nebolo púšte. Stretol akúsi ženu. Nikdy jej nevidel, ale ho pobúrila svojím pohľadom, ešte ho i pozdravila a pýtala sa, kam tak beží a čo mu je…




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.