ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veži ozval sa hlas zvonu, pán rechtor odložil knihu a zavolal na svoju paniu:

„Evička, zvonia — Evička!“

Pani už musela vedieť, čo to znamená. Vošla sviatočne oblečená a hotovila svojmu mužovi kabát. Ona ho sama vykefovala, prehliadla, či niet na ňom čo zošívať, a obliekla muža, ktorý pritom pohyboval sa ako automat. Dala mu do ruky tvrdý, nevysoký klobúk, i palicu s kosteným držadlom a striebornou obručou.

Pán Zvarina vyšiel na podstenu, oprel sa o múrik a hľadel k maštaliam, kde šiplal sa pri vozíku báťa Mišo, ktorý, zazrúc pána už oblečeného, sňal šíre, čo viseli pri maštali, a vošiel ku koňom.

„Skoro, Mišo — skoro!“ volal naň pán, a obrátiac sa k pitvoru, zaklopal palicou na pitvorné dvere. „Zberajte sa, deti, i vy, zberajte, aby sme sa neopozdili.“

Z izieb, kuchyne vychádzali sviatočne oblečené postavy. Pani rechtorka v čiernych šatách, Elena v slamenom bielom klobúku s vkusnými okrasami na ňom a kyticou čerstvých fialiek na klenutých ňadrách. Za ňou stál Petrík s Ferkom a v úzadí Miško, pod pazuchou palička — tak naťahoval rukavičky. Báťa Mišo zatiahol pred schodíky, do vozíka vyšli starý pán, pani, Elena a Miško. Jemu dostalo sa tej cti, že mohol s ňou sedieť na prednom sedisku. Petrík stál medzi otcom a mamikou. Ferko vyštveral sa k báťovi a dostal hrozne plané miesto: za chrbtom Eleny. Musel sedieť tak, aby sa jej nedotkol a šaty jej nepokrčil, čo bola ťažká úloha na chýrečnej motišovskej ceste.

„Sedíte dobre, deti? Držteže sa!“ napomenula ich pani rechtorka, keď voz spúšťal sa dolu dvorom na cestu.

„A kde to ideme, báťa?“ pýtal sa Ferko.

„Do kostola, mladý pán: len sem, do Z.“

Už v dedine ich doháňali i predbehúvali podobné vozíky. Na nich sedliaci i s rodinami. Ako vyšli za dedinu, otvorila sa im čarovná dolina, rovná ani dlaň. Jarok delil ju na dve polovice, popri ňom ide cesta, hladká, bez koľají: poznať, že nederú ju ťažké fúry.

Na školskom vozíku nesedelo ich toľko ako na iných. Tie boli preplnené ľudom, hlava pri hlave. Planých koní nevidno; všetko vysoké, dobre zachovalé. Boli vozíky, v ktorých bola zapriahnutá štvorka. Vidno, že si gazdovia, zvlášte ich synovia, mnoho zakladajú na týchto nedeľných výletoch. Cesta rovná, vozík sa takrečeno kotúľal po nej. Čuť len dupot konských kopýt.

Ferka toto veľmi dojímalo. Niečo tak milého, sviatočného a radostného nikdy nevidel, ani nezažil. V duši usídlila sa mu tichá radosť a pokoj. Okrem toho nevidel takej doliny ako táto, ktorou ich viedla cesta. Po medziach, úbočiach a stranách, po strmých brehoch a v brázdach všade samé stromy. Tamto celý kopec premenený je v ovocný sad. Je dnes krásne. Slnce svieti a je teplo, príroda dýcha vôňou. Niekde stromovie už rozkvitlo, obsypané je kvetom, akoby ho mliekom polial. Vzduch je presýtený vôňou kvetu, obživený bzukotom hmyzu, zvlášte včiel, ktoré roja sa na rozkvitnutých stromoch. V stráni nad potokom šteboce poľné vtáctvo, vývodí mu slávik svojím čistým hlasom. ,Raj, raj!‘ zvučalo Ferkovi v duši, a toto pohnutie vyčarovalo mu slzu do oka.

Vozík zastal v Z. pred kostolom. Zišli z neho všetci, báťa Mišo odviezol ho kdesi do dediny. Pán rechtor pristúpil k chlapom, ktorí tam stáli v bielych širiciach, mušelínových gatiach. Všetci ho pozdravili vážne a s úctou. On sa s mnohými zvlášť vítal, podajúc im ruku. Ferko veľmi podivil sa, keď počul, ako niektorých volá koma, kmotre, a tí zas jeho. Pani rechtorka šla s Elenou medzi ženy, a nebolo badať na nej ani nechuť, ani výraz blahosklonnosti, ktorý dámy prijímajú, keď už vonkoncom musia uponížiť sa k sedliačke. Ostatne nemá sa čo ostýchať medzi týmito ženami. Na mnohej šuští hodváb ako na pani rechtorke, lenže je ináč pristrihnutý.

Ferko držal sa svojho hostiteľa, Miško vošiel sám do kostola a sadol si, kde videl chlapov sedieť. Po službách božích vyšiel pred kostol a zastal, že dočká učiteľa, ktorý i s Ferkom sedel na chóre, neďaleko organa. Ženy už z kostola boli vyšli prvé a tiahnu vo väčších-menších skupinách k dedine, zabraté v rozhovore. Ako tu Miško stojí, chytí ho ktosi za lakeť. On myslel, že to Ferko — a ono to je akási neznáma žena. Obzrel sa na ňu nemilostivo a oprašoval rukáv.

„Čo chcete?“

„Keby išli k nám na obed!“ odpovedala žena.

„Ja? A akým právom? To ste sa pomýlili, dobrá žena.“

„Myslela som si hneď v kostole, že daktorého z nich zavolám; toho druhého, alebo ich. Ale som sa bála, že mi ich daktorá predchytí.“

„Ďakujem vám, dobrá žena, ale ja musím ísť do Motišoviec.“

„Pán rechtor nepôjdu tiež domov. Budú v Z. obedovať. To je už tu obyčaj. Kde sme v kostole, tam ideme na obed.“

„Ale ja som cudzí — dočkám pána rechtora, kde ten pôjde.“

„Mladý pán, nech nebudú taký horemyseľný! Tých je do jedného domu moc, a ja som čakala z P. hostí a neprišli. Čo som nahotovila, skazí sa, keď nemá kto užiť.“

„A ako sa dostanem do Motišoviec? Musím ísť pešo, a pešo ani netrafím.“

„To by sa ľahko zariadilo — o to malá starosť. Prosím ich — nech ma nezohrdia!“

Miško, hoci jedoval sa sám na seba, nemohol sa vykrútiť. Ženine prosby ho až dojali. A keď pomyslel na Elenu, na Ferka — tu sa mu krv až búrila. Ale šiel so ženou.

Vstúpil do domu, vystavaného na spôsob motišovskej školy so stĺporadím. V izbe našiel plno hostí; vyrozumel, že sú to všetko z P. Žena ho teda previedla. Všetko samí sedliaci s dlhými vlasmi, do tyla začesanými, v nich hrebeň, aby sa nerozchádzali. Sadli za stôl. Miškovi na pravej strane sedela driečna dievčina, iste dáka dedinská ruža z P. Z vlasov mala za uchom spravenú čudnú guľku, že Miško zďaleka nemohol dovtípiť sa, čo to má byť. Dievčina bola pekná, počerná, ale pleti jemnej. Oči jej žiarili sťa karbunkuly,^[54] obočie klenulo sa jemne ani u fajnových dám. Ale Miška táto susedka nerozohriala; sedela tak nepredpojate pri ňom, akoby to nebol švárny Miško, ale starec s ôsmimi krížikmi. I hovorila s ním smelo, ako s človekom, z ktorého si ona nič nerobí. A čo bolo najhoršie: zbadal, ako mládenec podstrižený, čo sedel oproti, vysielal dôverné pohľady, ktoré ona nielen ochotne prijímala, ale i vracala…

Tabuľa bola na sedliacky dom až skvelá. Jedál bol výber ako pri panskom obede. Sedliaci i ženy vládli vidličkami a nožom s takou zručnosťou ako ľudia vyšších stavov. Na stole bolo dobré víno, ale nehodili sa naň hostia, ako Miško očakával. Pilo sa dosť, ale nie bez poriadku. Keď Miško vstal, nevedel, či to bolo naozaj a či len žart. Ale necítil sa tu dobre. Jeho myseľ bola celkom inde. A tí sa tiež oň veľmi netrápili — urobil svoju povinnosť: najedol sa, nechali ho tak a rozprávali o svojich záležitostiach.

Miško poďakoval sa domácim, rozlúčil sa s nimi a ich hosťami dosť chladno a zobral sa pešo do Motišoviec. Na dvore pridružil sa mu paholok, ktorý mal hosťa zaviesť na cestu, aby nepoblúdil. Ale i to bolo zbytočné. Dohonil ich vozík, ktorý mal ísť do Motišoviec; v ňom ich sedelo len málo, lebo Motišovčanov práve tak potrhali z-skí hostitelia ako rechtorovu rodinu. Vozík bez všetkého zastal — Miško vysadol na zadné sedisko.

„Tí bavili sa dobre medzi sebou, len ja som celý deň zabil medzi neznámymi,“ jedoval sa Miško cestou. Krásnu dnešnú nedeľu mal skazenú. Krásy prírody sa ho netkli; prešiel popri nich, akoby sa potĺkal Saharou alebo Karstom.^[55]

Učiteľovcov ešte nebolo doma. Privítala ho len néna Žofa, Mišova žena, ktorá ostala dom strážiť. Vošiel do svojej izby a rozhnevaný hodil sa na diván. Sedel tak dlho, aspoň jemu zdalo sa, že sedí dlho — pretrpel za ten čas mnoho. Rozbúrená fantázia mučila ho najhoršími predstavami. Všetky točili sa vôkol Eleny.

„Čo tu hľadá ten blázon, kto ho volal, čí je to plán, kto ho zosnoval, načo? Môj nepriateľ — zo zlých úmyslov, ináč by sa neboli s ním tajili až do poslednej chvíle. Veď je to vlastne urážka pre mňa! Zavolali si Ferka pre kontrolu inštruktora… Alebo aby ma vyhodil zo sedla u Eleny?“

Počul hrkot vozíka vo dvore. Vybehol na podstenok. Vozík zastal. Sedeli v ňom: učiteľ s paňou, im oproti Ferko a Elena. Miška zarazila Ferkova rozjarená tvár. Kde sa podela uňho zamyslenosť? Kde nemotornosť? Zoskočil na zem s takou ľahkosťou ani cvičený švihák. Podchytil Elenu, keď schodila. Ona radostne prijímala jeho úsluhy, i usmievala sa… Teda s ňou trávil tú rozkošnú cestu zo Z. do Motišoviec, a zvlášte tú drgotavú cez Motišovce, sediac tesno pri nej, každú chvíľu hádzaný k nej, alebo ona k nemu.

„A vás nám skonfiškovala ktorási žena!“ zvolal pán rechtor, zas plný humoru. „Moja stará samá starosť, kde ste!“

„A ono pánu Jahodovi bolo dobre,“ ohlásila sa Elena.

„Ešte sa vysmieva — koketa!“

„Alebo ste azda ostali bez obeda!“ zhrozil sa domáci pán.

„Bol som u jedného gazdu… Dobrý obed…“

„No, tak je dobre.“

Miško bol rozčúlený. Musel sa ísť dáko utíšiť. Vošiel do svojej izby. Za ním prišiel vysmiaty Ferko. Miško umienil si, že vyskúsi, jak ďaleko pokročilo medzi Ferkom a Elenou.

„A ty si sem prišiel?“ podivil sa naoko.

„Vyzliekajú sa, musel som.“

„Ostatne, už si sa možno presýtil ich fádnou spoločnosťou.“

„Fádnou! Ako to môžeš povedať! To sa ti, bratku, hrozne divím.“

„Nuž mňa tá spoločnosť nesmierne nudí.“

„Mňa nie. Starý je dobrý chlap. Prostý, úprimný a milý. Akú požíva vážnosť u ľudu, u farára, u každého! Rozprával mi Mišo, že viceišpán, keď tadiaľto ide, nikdy neobíde školu. Iný by spyšnel, zakladal by si na tom, a on…“

„No, on ešte len ujde — ale ona!“

„Ona! Dobrota, samá dobrota! Mala by len iná tie tisíce: videl by si! Ona je znamenitá… Ako nás prijali — len si rozváž!“

„Ja mám nároky na pohostinstvo — učím im syna.“

„To je reč. Miško, hanbi sa! Iný by ti zaplatil — viac by sa neozrel.“

„A Elena čo?“ spýtal sa, pozrúc mu ostro do očí.

Ferko zapálil sa, hľadel von oblokom do rozkvitnutého sadu. Teraz nebol by za svet pozrel na Miška.

„Tebe sa páči — vidím.“

„Mne?“

„Áno. Tvoja tvár je ani čítanka pre dedinské školy: ľahko je z nej čítať. Veď si ty po uši zaľúbený do nej.“

„Ja?“

„Áno, a ešte sa tajíš. To je to najsmiešnejšie. Prečo sa tajíš: preto, že sa hanbíš za ten cit, vlastne za tú slabosť. Ona ťa už má; pekne ťa ovila, ako pavúk mušku, keď mu sadne do siete. Darmo sa trepotáš — už ťa má!“

„A čo hovoríš tak o nej? Čo ti urobila? Elena nechytá nikoho. Jej to netreba: za ňou idú sami… Kto sa jej zblíži, musí byť okúzlený. Lebo u nej je tak milo, tak dobre… Vzbudila i vo mne city, ale sa nehanbím za ne. Len urážať si ich nedám. Keby si ty tak cítil, vedel by si, ako taká urážka páli, bolí…“

„Vidím, že si preč. Nedivím sa. Sedel si pri nej pol hodiny, skalky a hrudky na ceste vyvolali medzi vami styky. Mňa tá cesta tiež rozčúlila, príjemne rozčúlila: krv prúdila rýchlejšie v žilách, srdce bilo ani na poplach. Pocítil som pružnosť jej ramena, mäkkosť jej boku — ak to nebola vata. Z nej dýcha sviežosť, mladosť, a to opojuje… Ale len na čas. Chladný vzduch, iné starosti — a rozčúlenie rozplynie sa v nič, nič.“

„Ja som nerozumel všetko, čo si hovoril. Ale cítim, že u mňa je inak — nie tak, ako ty vravíš. Na ceste som to nebadal, nič ma tam nerozčúlilo. Cítil som sa dobre — neviem to ani opísať. Bol v duši taký zvláštny pokoj… ťažko to vypovedať. Ale ty to nepochopíš — u mňa je celkom ináč, celkom…“

Miško usmial sa a napravil si manžetu, aby bolo vidno veľkú kostenú gombičku s monogramom „J“.

„To je pravda, že nepochopujem. Hovoríš nejasne, v akýchsi tušeniach, hmlistých obrazoch… Nevidno z toho nič, len neurčité obrysy rodiacej sa lásky. Ty sám ešte netušíš, čo sa v tebe deje: ale precitneš, precitneš — a zaplačeš!“

„A ty ako to vieš?“

„Začínaš hovoriť nejasne… To robí každý hrdina v dobrom románe, keď sa ide dotuha zaľúbiť. Ja tých hrdinov nemohol som nikdy pochopiť, ani teba nemôžem teraz: ako je to možné pri zdravom rozume tak blúdiť, robiť sa tak smiešnym… Ale radím ti — vráť sa z kratšej cesty. Škoda času, zabíjať ho daromným snením. Lebo to je len sen — fúkneš, a všetko sa rozplynie… Ostatne, neschvaľujem ani to, že si tak ochotne sem išiel. Oni ťa zvali zo zdvorilosti — a ty si to bral za hotovú mincu. Čo tu máš za prácu? Učiť nemáš koho — si tu zbytočný, možno na obtiaž…“

Ferko vyskočil zo svojho miesta a chodil po izbe. Nebol schopný prehovoriť slova. Obrátil sa k Miškovi, oči mu iskrili jedom.

„A prečo mi to dnes hovoríš? Čo som ti urobil? Znám už teraz tvoje ciele — Elena! Dobre, ustúpim ti!“

Vzal klobúk a rozbúrený vyšiel do dvora.

Miško zostal sám, rozčúlený, otrasený do základov duše. Prechádzal dlho izbou. Naprával mašľu, i vlasy prihládzal. Ozval sa v ňom kýsi hlas: ,Čo si mu to urobil? On ťa rád videl, ako brata. Koľko ráz doložil, keď ti chybovalo, so všetkým sa delil… I teraz ti ustupuje… Neprijmi tú obeť, to je hanebnosť od teba!‘ Vzal klobúk, že ide za ním, napraví urážku. ,Ah — čo! Nech sa nepoddáva svojim citom bez rozvahy! Ochránim ho tak od mnohého poblúdenia… Nedám mu zahrávať sa s ohňom.‘

A zostal v izbe.

Večera už bola hotová; dlho musela čakať, kým sa hostia zišli. Ferka nikde nebolo, v celom dome. Len keď zotmievalo sa, došiel domov.

„A kdeže ste boli?“ pýtal sa domáci pán.

„A čo vám je?“ zhíkla pani.

Ferko bol bledý, oči červené, vyplakané. Starý pán usmial sa a pomyslel: ,Šuhaj si pri obede vypil, udrgalo ho — to hotová cholera!‘

„No, veď to prejde, prejde… Pri večeri vás absentujeme od vína.“ A vzal spred neho pohár a postavil ho pred Miška. „Teraz musíte i vy zaňho,“ doložil.

Ferko zahanbil sa, že jeho nemoc vzťahujú na nešľachetný človeka úd — na žalúdok. Ale mlčal. Miško tiež nešiel vysvetľovať. Len domáci pán v dobrej vôli.

„Ozaj, už viem, čo nášho Ferka trápi — viem!“

Ferko splašene pozrel na starého pána, ostatní, okrem Miška s úsmevom, lebo čakali od neho žart. „Vŕta mu tá kázeň v hlave! Ozaj, viete,“ obrátil sa k Miškovi, „že v nedeľu budete oba kázať? Ferko v Motišovciach a vy v P. — pravda, len poobede. Text je epištolický: Vyčisťte starý kvas, aby ste byli nové zadělání…^[56] dobre sa dá spracovať. Ja mám asi desať dispozícií^[57] k nemu, rozvedených. Tréma bude, ale sa jej veľmi neľakajte. To len spočiatku, potom prejde; najtiaž pripraviť sa a vžiť do kázne…“

„I ja mám kázať?“ pýtal sa Miško.

„I vy. Bol som po službách božích tuto s Ferkom vo fare. Pán farár vypytoval sa na vás oboch. No, to vás, povedá, odmenia — to ako nás rechtorov, lebo my by sme mali po obede kázať. A prečo, reku, nie? Nech cvičia sa za mladi v pobožnosti. Nebo pobožnosť jest užitečná, hovorí Písmo. A tak ste prišli ku kázni. No, kde bude treba, poradím, i popravím; ak chcete, i vyskúšam vás… Najlepšie bude, keď nám daktorý večer zakážete. Moja pani tiež rozumie trochu, ako sa na kazateľni držať. Dispozíciu — to by jej už nezveril.“

„Ani nechcem. Čo by si s ňou počala?“

„No, no — len sa neodhrýzaj! Šlo by sa ono s habarkou i do veľkonočného textu miešať — ale my, my!“

„Oj, ty starý — ty!“ A pani ho tľapla po tučnom pleci.

Ferko s rozháranou mysľou bral sa na odpočinok. Metal sa v posteli dlho do noci. Miško si sladko odpočíval. „Ako chce — kázeň musí vystať… bezo mňa sa oni zariadia. Ja by tu nevydržal!“ Vstal, zapálil sviecu, vzal papier a čosi písal. Dve slzy padli mu na papier… Zhasil lampu, ľahol, a predošlé muky trvali ďalej…