E-mail (povinné):

Stiahnite si Mladé letá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Mladé letá

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Michal Belička, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Šimon Jantačka, Martina Romanová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 401 čitateľov


 

8

Keď prebudil sa, bolo vidno. Zdalo sa mu, že len pred chvíľou usnul. Čo v noci precítil, predchodilo mu ako nepríjemný, ťažký sen. Šiel k obloku. Obloha zas čistá, bez mráčka. Rozkvitnutá hora, vlastne záhrady na vrchu, osvietené sú prvými lúčmi slnka. Idúc k posteli, zazrel na stole papier, na ňom poznal svoje písmo a čítal: „Veľactený Pane! Boli mi otvorené oči nad mojím nesprávnym pokračovaním. Ďakujem Vám za pohostinnosť. Odpusťte, že v nedeľu nemožno mi kázať. Čo toto čítate, som na ceste do Revúcej! Váš úprimne oddaný Fraňo Putoris.“

Zamyslel sa nad listom. ,Nemožno ináč — musím odísť. Že mi to prv nerozložil, tento,‘ pozrel na Miška, ktorý spal s rozloženými rukami. ,Mohol som byť ušetrený aspoň tejto hanby, potupy. A tu — utiecť ako zlodej!‘

Bolo ešte včas, to znať i bez hodín. Topánky neboli ešte čistené. Ležia, ako ich včera vyzul. Pohádzal šaty na seba, umyl sa ticho, aby dom nevzbúril. Napísaný lístok vložil do vrecka, že ho nechá vonku na dákom vidnom mieste. Na prstoch kradol sa pitvorom na podstenu a obzeral sa, ako zlodej, či ho dakto nestrežie. Všade ticho. Vyšiel na dvor, že humnom vojde do záhrad, záhradami do poľa a tak do Revúcej. Odchýlil dvere na humne; tam stojí vozík, v ktorom včera zažil toľko šťastia. Ale zdúpnel. Na vozíku sedel báťa Mišo, držiac v ruke veľký nôž. Mišo, keď začul, že sa ktosi blíži, hodil nôž i čosi, čo v rukách držal, do truhličky pod sedisko.

„Hí! Oni vstali s kurami! Ale ma prehnali — jaj!“

„Idem sa prejsť do poľa,“ vynašiel sa Ferko.

„Nech nejdú. Zarosia sa. Nech len počkajú — veď sa dosť naprechodia. Máme ísť i tak do záhrad stromy čistiť.“

„Dobre, pôjdeme — ale sa prejdem.“

„No, oni mi preliali olovo. Ja že to financ! Pozrú, čo by bol tu našiel.“

Ferko nechcel ukázať nič nápadného na sebe, držal sa celkom chladno, robil sa veselým. V truhličke pod sediskom bolo asi desať čomóvov[58] listového tabaku.

„Tu je najlepšie skrytý. Pod forštami,[59] za futrom[60] na dverách, pod kozubom, v kukurici — to už financi znajú. Do vozíka by sotva šiel hľadať.“

Ferko mu roztržite prisvedčil a bral sa k zadným vrátam. Ale báťa Mišo udrel sa do čela. Skočil a zadržal Ferka.

„Božechráň, mladý pán! V takých štíbľach by šli! Pán by ma vyhrešili! Už by boli čisté, ale ten tabak. Vyčistím ich takto na nohách.“

„A načo, i tak sa urosia a zaprášia.“

„Čo musí byť, to musí byť. Pán mi povedali zavčerom večer: Mišo, aby naši mladí páni mali obuv ako zrkadlo. Dajže pozor! A tu by videli, že ich topánočky…“

„Veď im ja nepoviem.“

„A pána klamať! Včera som bol pri svätej spovedi, a dnes na lačný žalúdok pána klamať!“

Ferko pristal. Vzpierať sa, znamenalo by drahý čas tratiť. Mišo ho zaviedol do pitvora, našiel kefy, mazadlo. Na šuviks nalial vody, rozriedil ho na kašičku. Ferko bol ako na ihlách. Pitvor bol miestom nebezpečným. Vylákal Miša do humna. Tu Mišo po mnohých prípravách chytil sa svedomite do práce. Šuchal mu obuv tak, že Ferkovi bolo, ani čo by mal nohy v pahrebe. Obuv bola, že sa mohol v nej vidieť. Ferko chcel už ísť, keď Mišo namazal ju poznove kašičkou.

„A načo — veď sa už ligotali!“

„Vedia, ja som slúžil u infantérie. Dva roky som bol pedinterom[61] u majora — akože sa on volal? To, čo je na sviečke… vedia, čo horí… ko… Knotek, major Knotek, dobrý takto chlap, ale náramný, a tomu som, poslušne hlásim, čistieval štíble.[62] Ale mne raz dal! Ligotali sa ony, ale neboli čierne. ,Kurcšlísn, kurcšlísn!‘[63] kričal, i dal ma na želiezka. Od tých čias veru viem, ako treba štíble pucovať.“

Ferko by sa bol hneval, ale ten chlap, prikrčený, celý v plátne, nútil ho k smiechu svojimi posunkami. Ako bola druhá čižma vo výrobku, zrazu zastavil sa v práci a pozrel na Ferka.

„Mladý pán, keby vedeli! Ja by ich čosi unúval…“

„No?“

„Mám syna, a tiež na vojne… Písať veru neviem — iba tak — a to nestojí nič. Keby mne oni ten list napísali. Sú učený — im je ľahko.“

Ferko by mu bol vystavil i obligáciu, len aby sa čím skôr vymotal.

„Ale vari hneď nie?“

„Hneď nie — ani dnes nie. Lebo, vedia, nedbal by synovi poslať v liste dačo — dve zlatky. Budú ho cez sviatky komandovať k svätému hrobu, groš sa mu zíde. A keď my tu máme veselosť, len on by nemal? Či nie je tak?“

„Veru tak,“ prisvedčil Ferko. „Len keby ste skôr…“

„Hneď, mladý pán, hneď. Ale vedia, Pán Boh mi požehnal dievku… Nuž mať len tej žičí; syn sa, vraj, pretlčie. Veď pretĺcť sa on len pretlčie — ale bez groša! Nuž keby to nevyzradili — tie dve zlatky si požičiam. Stará nebude nič vedieť, a tá by sa potrhala od jedu. Vedia, tá, čo obsluhuje, to je moja žena. Ani pánom nech nevravia. Nazdávali by sa, že môj syn je dáky potáraný, a on nie je…“

Čižmu nechal tak a pozeral do Ferkovej tváre, či vyčíta v nej súhlas, či nie. Ferko bol roztržitý, rozčúlený. Mišo si to vysvetlil svojím spôsobom.

„Darme im nechcem. Mám tu, ľaľa, bičak, nech si ho vezmú.“

„Ale, ale — báťa! Prečo by vám to darmo neurobil!“

„Hodný človek — hodný človek!“ odvrával si Mišo dľa taktu, ako kefou šúchal. „Nie nadarmo ich všetci majú tak radi!“

Ferko vzdychol si; predchodilo mu, že sa mu tento chlap posmieva.

„Neveria? To je svätá pravda!“

„Keď ma ani neznajú — a mali by ma radi!“

Mišo zastal v práci, narovnal sa a rozkladal rukou.

„Dobrého človeka hneď poznáš, akosi po očiach, či po čom — to je už tak od Boha vnuknutie. Ten druhý je pekný mladý pán, ale ako som videl ich, hneď som si pomyslel: tento ti ten list napíšu. A tiež som ich neznal, a napíšu mi! I náš pán včera večer mi povedali: ,No, Mišo, ktorý sa ti lepšie páči z tých mladých pánov?‘ A ja hneď ako na nich… Pán nepovedal nič, len ma potľapkali po pleciach — trafil som pánovi po chuti. Keby im len Pán Boh pomáhal! Ej, keby bolo po mojej vôli, ja by ich už tu z dediny nepustil; raz by Helenku…“

„Netárajte, báťa!“

„Čo — vari nie? Helenka sú mladá, hodná… Veď oni vedia, oj, vedia! A možno, Pán Boh dá… Keď sa stanú dákym pánom, raz prídu — ej, bude čo odvážať!“

Mišova tvár žiarila hlbokým presvedčením. Ferko mu podal ruku.

„Báťa, ja už idem — na tú prechádzku. Majte sa dobre. Pozrite, tento list oddajte pánovi, keď vstane.“

„A oni tu nebudú do tých čias?“

„Možno sa len na obed vrátim.“

„A nič nepovedať?“

„Nič — zbohom!“

Mišo stisol mu ruku, zadíval sa na Ferka a podivil, že je taký smutný. Nechcelo sa mu vypustiť tú slabú ruku zo svojej, ale Ferko ju vytrhol a zobral sa do záhrady a do poľa. Mišo vložil lístok za košeľu a pobral sa do izieb zberať obuv.

Len toľko, že vyčistil Miškovu topánku, prišiel k nemu Petrík. Vstal, ako inokedy, i dnes včas. Dnes umienil si zobudiť Ferka a pozvať ho na prechádzku. Ale rozmyslel si. Vyšiel na podstenok a sadol k Mišovi.

„To je málo čižiem — kde sú Ferkove?“

„Oj, ten je už ktoviekde! Šiel na prechádzku. Vráti sa iba okolo obeda.“

„A kde šiel?“

„Na záhumnie.“

„A mňa nezavolal! Ja tiež budem taký!“

A Petrík začal frnkať. Mišo tešil ho, ale Petrík jedoval sa tým väčšmi. A čo horšie — začal hrešiť Miša, čo ho nezobudil. Mišo, aby sa ho sprostil, vyňal lístok spoza košele a oddal mu ho. List mal oddať pánovi — jemu boli oba páni: oddal ho teda pánovi, ale mladému. Petrík prečítal lístok a vyrozumel len toľko, že Ferko odišiel do Revúcej. Odbehol k otcovi a vyburcoval ho z najkrajšieho sna.

„Ferko utiekol do Revúcej!“

„Netáraj — vari sa nezblaznel! A daj mi pokoj — hlúposti!“

Starý pán sa obrátil k stene. Ale Petrík, rozmaznané dieťa, hodil sa na zem a začal nariekať, pričom zaťahoval ako mladý kohút, keď sa chystá spievať. Spať sa absolútne nedalo. Starý pán pretrel oči, vzal lístok a prečítal ho.

„Čo to za hlúposti — prečo? Píše, ani čo by ho šli už pochovávať. Kto mu ublížil… také komédie. Načo…“

Medzitým obul pantofle, peknú prácu Eleninu, natiahol župan a vyšiel do pitvora.

„Čo sa to robí — prepánaboha!“ vybehla z druhých dverí pani. „Čo plačeš, Petríček? Vari sa dačo stalo?“

„Utiekol ti hosť — tuto máš list od neho.“

Pani číta, krúti hlavou.

„Čo sa mu znevidelo, veru neviem. Na kost mohol veru privyknúť. A iné — nik mu nedal krivého slova.“

„Už musí byť čosi, Mišo, nechaj všetko tak a bež za ním. Ale ho doveď — nepusť ho. Čo by ti čo hovoril, ty nič — len ho drž!“

Báťa Mišo letel do poľa, za ním Petrík.

„To sa musí vysvietiť,“ riekol starý pán panej. „Musím zvedieť, čo mu sadlo na nos. Nebol by sa nazdal, že je taký — taký — ťarbák!“

Po tejto udalosti ešte si ľahol, ale nemohol už oka zažmúriť. Včaššie než inokedy obliekol sa a čakal Ferka vo dvore. Pani rechtorka s Elenou v kuchyni rokovali, čo mohlo hosťa odohnať, ale nemohli prísť na nič rozumného.

Starého pána prešla zatým omrzlosť. Keď sa rozhľadel v tej božej prírode a videl tú nádheru a počul odvšadiaľ spev vtáctva: hnev pominul a vrátila sa dobrá vôľa. Pohvizdoval si rannú pieseň: „Aj, již vychází slunéčko…“[64]

Mišo i Petrík vrátili sa a priviedli sebou Ferka. Hanbil sa starému pánovi do očú pozrieť. Ten ho chytil za ruku a vyviedol za humno pod stromy.

„No, povedzte, čo ste to vykázali! A prečo?“

„Tam v liste stálo, prečo.“

„Z toho som nevyrozumel nič. Čo tam stálo — nestálo tam nič. Čo ste mali za príčinu môj dom tak uraziť? Museli ste mať akúsi príčinu — a to vážnu príčinu. A či ste len tak, zo samopaše?“

„Vina som len ja, nik iný,“ odpovedal Ferko.

„Vy? Ako? Nerozumiem. To nie je odpoveď na moju otázku.“

„Áno, ja: šiel som, kde ma nevolali.“

„Báf! To je odpoveď! Veď vás volala moja, môj syn vás volal. Kto vás mal ešte volať? Ja? Odpusťte, ja som vás nemohol — nebol som v Revúcej. Ale keby tam bol býval, bol by vás zavolal: to ste mohli vidieť z toho, ako som vás prijal. Teda to nie je žiadna príčina: vy ste mali dáku inú. A už i viem, akú — vám sa u nás neľúbi.“

„Ó, to nie je pravda! Mne sa ľúbi!“

„Preto ste i utiekli!“

„Verte, srdce mi krvácalo, a musel som. To žiadala česť, povinnosť.“

„Čože!“ zastavil sa starý pán zarazený. „Pod mojou strechou byť je proti cti, proti…“

„Nie to, ale…“ Ferko bol v takom klepci, že nevedel, ako sa vymotať.

„Ale a ale!“ vpadol mu starý pán nahnevaný do reči. „Samé ale, samá pretvárka, nedôvera! Ja sa vás pýtam dôverne, ako otec — odhoďte to ale a ale! Vravte doprosta. Povedzte, čo vás u mňa pobúrilo, že ste utiekli. Snáď dáko nedorozumenie, dáky krivý pohľad… neúcta od sluhov — čo?“

„Nič z toho všetkého. Nemôžem sa na to žalovať.“

„A nepoviete otvorene?“

„Nemôžem — nesmiem.“

Starému razom napadla divná myšlienka. Pritlmil hlas a riekol:

„Snáď moja dcéra?“

„Nie, nie! Ani zďaleka!“ protestoval živo, s rumencom na tvári.

„Vy sa červenáte — uhádol som. Ak myslíte, že sa mýlim, odôvodnite a povedzte pravú príčinu.“

Ferko prosil starého pána, aby mlčal o tom, čo mu povie. Starý pán s komickou vážnosťou mu to sľúbil. A Ferko vyrozprával mu včerajší svoj výstup s Miškom; ale mlčal o príčine výstupu — o Elene.

„Oj, vy ste blázon! Také pletôčky, a preto ubehúvať! Či máte dáku biedu u mňa, že ste dvaja? No, vy ste blázon, blázon, syn môj.“ A pohladil ho otcovsky po tvári. „Vy ste mi povedali príčinu — holú príčinu. Ja sa i s ňou uspokojujem. Že ten výstup medzi vami nebol bez prelúdia, bez úvodu, že predtým muselo byť čosi medzi vami: to som istý. A že nevyhnal vás ten výstup, ale ten úvod, tá pravá príčina — to som tiež istý. Čo je — neviem iste, len tak tuším. Miško na vás žiarli pre…“ Ferko zbledol, srdce mu strepotalo ako chytené v sieti vtáča, „pre Petríka“. Ferko si vydýchol, ale nebol si istý, či starý pán nezakryl pravé tušenie touto nadstrčenou z milosrdia kresťanského domnienkou. „Áno,“ pokračoval starý pán, „som veľmi prekvapený, že môj syn driape sa tak za vami. I dnes urobil mi takú lármu pre vás, že celý dom bol prestrašený. Za Miškom by sotva tak nariekal. Nuž nech je akokoľvek, budeme mlčať a vás dvoch rozvadených oddelíme…“

Pri raňajkách panovala spočiatku stiesnenosť, ale starý pán sa hneď vynašiel.

„No, starká, ja som ho vzal na otázku: prečo nám chcel uniknúť. Len si predstav: pre tú kázeň utiekol!“

„Ale — ktože to kedy slýchal!“

Elena sa tiež zasmiala. I Miško dýchal si voľnejšie.

„Tak vidíš, čo kázeň nenarobí. Taká je dnešná mládež! My sme sa to nebáli — síce ani Miško by preto neutekal.“

Miško usmial sa a oprašoval si kabát, na ktorý sa mu natrúsilo omrvín z koláča.

„Ale keď je tak — odrec kázeň vo fare. Škoda mu kaziť sviatky pre ňu,“ radila pani.

„Ah, už nie — už netreba. Rozložil som mu dispozíciu… Práve v záhrade som mu ju rozkladal. Nahliadol, že je kázeň vlastne ľahšia, ako si ju predstavoval, a už je veselší. Hľa, už sa i smeje! No, tak, už je dobre!“



[58] čomó — (z maď.) viazanica

[59] foršt — (z nem.) doska na podlahe, hrubá doska

[60] futro — pevná časť dverí, ktorá je v stene

[61] pedinter — (z lat.) sluha

[62] štíble — (z nem.) vysoké topánky

[63] kurcšlísn, kurcšlísn — (z nem.) vojenský trest, naťahovanie tela s rukami vyviazanými za chrbát

[64] „Aj již vychází…“ — pieseň J. Zábojníka (†l672), Tranoscius č. 668




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.