ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Keď sa zdvihne opona, javisko je v úplnej tme. Znie klepot kolies.)

FILÚZOV HLAS: Ach, to je otrava, takýto dlhý tunel! Ale zároveň aj šanca. Mám informáciu, že poštový vozeň je plný zlatých tehál. Čo keby skôr, ako vlak dorazí do Ríma…? (Pauza. Klepot kolies.) Nepohoršuj sa, Bože, nad mojimi myšlienkami, ale bol som primladý, keď si ešte, preoblečený za politika, chodil po svete a robil zázraky. A keď som dospel, zistil som, že mne si zanechal už iba desať prikázaní, a to veru nijaký zázrak nie je. Najmä to siedme: „Nepokradneš!“ Dobre, nepokradnem — ale prečo potom, Bože, kradnú ďalej tvoji vyvolení? A prečo si ich máme my, čo nekradneme, ctiť, keď z úcty k nim sa nenajeme? (Pauza. Klepot kolies.) Ja, napríklad, robím tajomníka americkému podnikateľovi oravského pôvodu J. R. Wallibuckovi. Môj šéf je lodiar. Všetky svetové oceány brázdia jeho lode so zvučnými menami — len tak spakruky spomeniem tanker Bernolák, trajekt Babia hora alebo plávajúci veľrybársky kombinát Medvedzie. Áno, máš v tom prsty — prišiel k nim zázračne. Práve sa blížili Vianoce a on otrhaný stál na brehu Oravskej priehrady a spieval: „Z capka kožku zoblečieme a Ježiška oblečieme…“ A práve si šiel okolo neho ty, preoblečený za politika, a spýtal si sa ho: „Čo robíš, šuhaj, keď nespievaš?“ A šuhaj povedal: „To, čo robím aj vtedy, keď spievam. Práve som vám, pane, potiahol pudilár.“ Spomínaš si, Bože? Šuhajova odpoveď ťa tak očarila, že si ho presťahoval na Galapágy a do daru si mu dal celú bývalú socialistickú flotilu. (Pauza. Klepot kolies.) No hoci je dnes môj šéf miliardár, platí ma úboho. Ustavične mi opakuje: „Ja som sa na big businessmana vypracoval z chudobného šuhaja vlastnou usilovnosťou — a ty musíš, Filúz, kráčať rovnakou cestou, aby si si vedel vážiť svoje tvrdo vydreté big money, až ich raz budeš mať, a nerozhádzal ich s ľahkými girls!“ (Pauza. Klepot kolies.) Reči sa hovoria a chlieb sa je. Nedávno môjho šéfa priviedli obchodné záležitosti do Ríma. V Ríme navštívil nočný podnik, v nočnom podniku si všimol najväčšiu rímsku kur — kur — kurtizánu Ciciolinu — a na Galapágoch ho odvtedy márne očakáva jeho vzorná rodinka. Obchodné rokovania sa preťahujú a my nie a nie hnúť sa z Ríma. Najhoršie je, že ulovením Cicioliny poveril mňa. A ustavične sa mi vyhráža: „Počuj, Filúz, hneď a zaraz mi ju naraz! Ak mi ju nenarazíš, naskutku ťa vyrazím.“ (Pauza. Klepot kolies.) Lenže Ciciolinu si práve teraz vydržuje akýsi bohatý Angličan. Volá sa Robin Úd a je to väčší fešák ako J. R. Wallibuck — nečudo, že mu Ciciolina dáva prednosť. Ako ho mám teda vyhodiť zo sedla? Ako jej mám rozkázať, aby dala prednosť môjmu šéfovi? (Pauza. Klepot kolies.) Hm. A čo keby som s tým sekol? Čo keby som sa o seba postaral inak? Keď už si si, Bože, nenechal nejaký zázrak aj pre mňa, aspoň sa na mňa usmej — a ja využijem ten dlhý tunel a pokúsim sa nájsť cestu do poštového vozňa. Ukradnem aspoň jednu zlatú tehlu, jedna mi bude stačiť — a potom…

PETRONELIN HLAS (jačí): Pomoc! Znásilňujú ma!

FILÚZOV HLAS. Prepáčte. Hľadal som iba cestu do poštového vozňa.

PETRONELIN HLAS. Pomedzi moje nohy? A sme vari vo vlaku?

FILÚZOV HLAS. A nie sme?