Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 51 | čitateľov |
Scéna ako v I. časti. Zmena je iba v osvetlení. Je hlboká noc. Všade je zhasnuté, iba v krčme sa ešte svieti. A vedľa zaparkovanej motorky stojí stan.
DI BARBORA (vyhadzuje hostí): Vi daro tutto! A teraz všetko zaplaťte — a domov! Il tempo cambia, fa freddo, tira un venticello, il plenilunio — už pomaly bude svitať a aj ja sa potrebujem vyspať, rodáci.
HRAJNOHA (vytacká sa): Ale no tak, rodák Di Barbora! Boli sme k tebe pozvaní.
DI BARBORA: Ieri sera! Oggi, domani, mai! Včera večer. Dnes, zajtra, nikdy. Ja som vás veru zadarmo jesť a piť nepozýval.
OBŽERA (vytacká sa): Hej, rodák, ver rodákovi. Keby sme neboli pozvaní, môj starý by do tvojej krčmy nevkročil. On je totiž strrrrrrašný, ale strrrrrašný skupáň!
HRAJNOHA: To je svätá pravda. (Spieva.)
Skupáň som a skupáň budem, čierne čižmy nosiť budem.
A než by som mal vkročiť niekde, kde by som musel platiť, dám si radšej odrezať nohy aj s čižmami.
OBŽERA: A čižmy si potom môžem vziať ja?
HRAJNOHA: Môžeš, ale musíš mi za ne zaplatiť ako za nové. Doplatok po odrezaní nôh — preddavok mi zaplať hneď teraz. (Natrčí dlaň.)
OBŽERA (napľuje mu do nej): Pfuj, šéfko! Že sa nehanbíte takto ma zdierať. Veď nijaké čižmy na nohách nemáte.
HRAJNOHA: Na neodrezaných nemám, ale na odrezaných budem mať. Zaplať plnú sumu hneď, a môžeš si čižmy potom vziať aj s mojimi nohami. (Natrčí druhú dlaň.)
DI BARBORA(napľuje mu do druhej): Pfuj. Radšej rátať, ako tárať. Quanti ne abbiamo oggi? Koľkého je dnes? Vlastne už je zajtra. Povedzte, kto vás pozval?
HRAJNOHA: Kto nás pozval, Obžera?
OBŽERA: No kto. Ten čo bol s nami.
HRAJNOHA: Viem, že bol s nami, keď nás pozval. Ale ako sa volal?
OBŽERA: Také hudobnícke meno mal. Nôta! Nie, Nôta nie. Bubenko? Nie, ani Bubenko. Zdá sa mi, že Hudák.
HRAJNOHA: Hudák? Prečo by mal platiť chudák Pišta Hudák, keď ten ani nie je v Ríme? Už to mám! Gajdoš sa volal ten, čo nás pozval. Áno, Gajdoš.
DI BARBORA: Quando é nato? Kedy ste sa narodili? Včera? Nijaký Gajdoš s vami nebol. Bol s vami iba pán Filúz.
HRAJNOHA: No veď vravím. Gajdoš Filúz.
OBŽERA: Áno, pravda je. Skupáň neklame. Pán Filúz nás pozval.
DI BARBORA: Alla perfezióne! A kde je?
HRAJNOHA: Už si šiel ľahnúť.
DI BARBORA: Alla peggióre! Budete musieť zaplatiť vy, keď pán Filúz už odišiel.
HRAJNOHA: Kto vraví, že odišiel?
OBŽERA: Skupáň vraví zase pravdu. Pán Filúz si šiel ľahnúť — ale neodišiel. Tam pod stolom leží. (Ukáže cez otvorené dvere smerom do krčmy.)
DI BARBORA (vráti sa do krčmy a vzápätí z nej vyhadzuje aj rozospatého Filúza): Entrata! Uscita! Birra, vino, aranciata! A ozaj je to tak. Filúz, vstávaj, prebuď sa. Ja ťa pod stolom nepotrebujem — ale najprv zaplať.
FILÚZ: Stačilo, Petronelka. Nechaj ma spať, nevládzem tak často.
DI BARBORA: Pronto soccorso, Filúz. Pozval si si hostí — tak teraz za nich aj za seba zaplať.
FILÚZ (dezorientovane sa tacká): Čože? Pozval som si hostí?
HRAJNOHA: Áno, pozvali ste si nás, pán Filúz.
OBŽERA: Pozvali ste nás — veď vraj to bude na sekeru a váš šéf to zaplatí. Dobre si to môj skupáň pamätá.
FILÚZ: Nie. Na nič také si nespomínam. (Dá sa na útek. Pri úteku narazí hlavou do stĺpa a náhle vytriezvie. Na jeho tvári sa objaví široký úsmev.) Ba áno. Stačil malý otras mozgu a už si spomínam. Áno, pozval som si hostí na sekeru. Je to tak, všetko platí môj šéf. Čo máš proti tomu, krčmársky kráľ?
DI BARBORA: Niente! Nič. Keď má platiť šéf, nech platí! A kde je ?
FILÚZ (pokojne sa poobzerá): Kde by bol? Tam je. (Ukáže pod balkón.)
VŠETCI (pozrú sa tým smerom).
J. R. WALLIBUCK (vynorí sa z tmy): A čo keby som jej pre zmenu zaspieval nejakú našu? (Spieva.)
ĎALŠIA SERENÁDA Kdeže ideš, Čičolinečenko? Do stodoly na zelené senko!
(Telefonuje.) To si ty, Helen? Nemôžem s tebou teraz hovoriť veľmi nahlas, som v Sixtínskej kaplnke. Vymaľoval to tu nejaký Majkl Andželo, je dobrý. Ak mi ostane čas, skočím za ním a nejaký obrázok od neho kúpim… Pravdaže pre teba. Ozvem sa, miláčik. Bozkávam children. (Pokračuje v speve.)
Nezatváraj dverečká za sebou — Čičolina, ja idem za tebou!
(Pozerá nahor a nastavuje holú hruď.) A keby si aj dverečká zavrela, aspoň ma polej. I love you, a aj všetko, čo z teba pochádza a vychádza. Nič mi neprekáža, všetko mi vonia. Polej ma. No tak. Aleluja, polej uja.
ROBIN (vybehne v trenírkach z brány a kopne J. R. Wallibucka).
J. R. WALLIBUCK: Just a moment! Hneď sa vám budem venovať, ale teraz mám dôležité rokovanie. (Dáva sa na ústup.)
ROBIN(smeje sa a zmizne zase v bráne).
J. R. WALLIBUCK(telefonuje a pri tom prichádza pred krčmu): J. R. Wallibuck. S kým hovorím?… To ste zase vy? Ešte vás nezrušili?… A čo by ste chceli vedieť? Nejaký dramatický zážitok z Ríma? Nuž, zatiaľ som nemal nijaký. Ale budete ho mať vy, ak ma neprestanete otravovať. (Dotelefonuje.)
DI BARBORA: Silenzio! Dramatický zážitok ešte iba príde.
J. R. WALLIBUCK: Kopali do mňa, akoby som bol futbalová lopta. Čo ešte dramatickejšie by som mal v Ríme dnes zažiť?
DI BARBORA: Ecco lo scontrino. Mám tu pre vás účet.
J. R. WALLIBUCK: Aký účet? Nič som u vás nekonzumoval.
DI BARBORA: Favorisca! Prego! Prosím, nech sa páči. (Podáva mu účet.) Vy ste nekonzumovali, ale zato váš tajomník pán Filúz a jeho hostia hej.
J. R. WALLIBUCK: Filúz! Čo si mám o tom myslieť?
FILÚZ: Že sme sa tak dohodli. Ja vám znútra otvorím bránu k slečne Cicioline — a vy zaplatíte poriadnu hostinu.
J. R. WALLIBUCK: A ty chceš povedať že tá brána je otvorená? Ten anglický terorista s nožom Robin Úd, ten mi vari pod bránou povedal „you are welcome, sir“?
FILÚZ. Nie je to anglický terorista, nevolá sa Robin Hood a nikdy vás už nebude ohrozovať nožom ani iným nástrojom.
J. R. WALLIBUCK: Very interesting information! Kde si ju vzal?
FILÚZ: Vydržte do rána a dajte sa prekvapiť. Teraz mi len pomôžte prilepiť bradu, pretože mám zaujímavý plán.
HRAJNOHA (pomáha mu s bradou):. Načo brada, aký plán? Aj mňa to zaujalo.
OBŽERA(do publika): Všetko, za čo nemusí platiť, skupáňa zaujíma.
FILÚZ: Zajtra ste pánom situácie, šéfko. Zajtra už spíte s Ciciolinou vy.
J. R. WALLIBUCK: Ak je to pravda… (Platí.)… tu sú peniaze, krčmár.
DI BARBORA: Gracie, gracie, thank you very much, ďakujem pekne.
J. R. WALLIBUCK: Ale za svoje money mám teraz jedno želanie. Taký som napätý, že dnes už oka nezavriem. Poďme do krčmy once again! A do rána sa už nerozíďme! Dúfam, že krčma ešte nie je closed?
HRAJNOHA: Klozet, to je dobrý nápad.
OBŽERA. (do publika): Klozetu sa zažiadalo skupáňovi! A ani tam nezaplatí — a ešte aj rolku papiera ukradne.
DI BARBORA: Moja krčma is open! É un quatro alle tre! Je trištvrte na tri — ale keď sú hostia pri peniazoch, ani som nestihol zavrieť, a už znova otváram. Len smelo vstúpte a vyčkajte u mňa svitanie. Passaggio non custodito!
VŠETCI (zamieria znova do krčmy a spievajú).
FLAMENDERSKÁ Čoskoro bude svitať. Flamendri, poďme vítať do krčmy bodré svitanie. Neoplatí sa spávať, keď ráno treba vstávať. Kto nespal, metál dostane. Ten metál za zásluhy sú pod očami kruhy — tie kruhy neba modrejšie. Flamendri, pred zrkadlom lúčme sa porekadlom: „Ráno je večera múdrejšie. A bodrejšie. No hlavne modrejšie.“
(Všetci zapadnú do krčmy, ozýva sa odtiaľ ďalej ich spev.)
(Svitá. Zo stanu vystrčí hlavu Stará mať.)
STARÁ MAŤ: Ak som počúvala dobre, tak to, čo som počula, je veľmi dobré. Zuzka, počula si to aj ty? (Do publika.) Nie! Vnučka ešte spí. Nech sa len vyspí. Mám dojem, že ráno čaká veľké prekvapenie nielen na pána J. R. Wallibucka — ale aj na otecka Hrajnohu, aj na našu Zuzičku. Pre mňa ani pre vás to až také prekvapenie nebude. Dovtípili sme sa už, kto sa skrýva pod menom Robin Úd i kde sa skrýva ten veľký zbojník, čo ozbíjal aj vlastného otca, mladý Martin Hrajnoha. Lenže táto hra beží podľa takých istých pravidiel, podľa akých beží aj život. Kto zbíjal, vieme — a nepovieme. Pravdaže, nemám na mysli drobné krádeže — pri tých zlodejovi klepnú po prstoch hneď. Mám na mysli tie veľké zbojníctva. (Spieva.)
O MALÝCH A VEĽKÝCH ZBOJNÍCTVACH Keď ukradne niekto niekde v parku ľaliu, hneď ho berú policajti, hneď ho zašijú. Keď ukradne ale niekto mestu celý sad, zápisnicu nevie zrazu nikto napísať. Zavrú ťa za jeden banán, jednu papriku, zavrú toho, kto vykradne jednu trafiku. No keď niekto vyrabuje komplet celý štát, ešte ho aj chvália, že ten štát mal asi rád. Kto rozkradne štát, mal ho asi rád. Podvodník, čo pustil k vode hory, doly, banky, lode, ten nakoniec ešte bude na podstavci stáť. Kto rozkradne štát, mal ho asi rád. Keď nás všetkých orabuje niekto o všetko, vtedy je to bez žaloby, je to bez svedkov. A preto sa nečudujte, že aj v tejto hre tak dlho vás napíname tým, čo každý vie.
A možno to tak má byť. Veď aj ja som celá netrpezlivá, ako sa to bude vyvíjať, keď konečne praskne, že Robin Úd je vlastne…
(Vyjde slnko, dvere na krčme sa otvoria a Stará mať zmizne v stane.)
(Filúz vyjde z krčmy a za ním sa vystrčia zvedavé hlavy jeho spoločníkov, ktorí sledujú, ako sa bude vyvíjať ohlásený plán. Zo stanu takisto vystrčia zvedavé hlavy Stará mať a Zuzka.)
FILÚZ (premaskovaný za zlatníka Lozorna sa blíži k palácu. Zabúcha).
PETRONELA (rozospatá sa objaví vo svojom okne): Che cosa é quésto? Kto je tam?
FILÚZ: To som ja, zlatník Lozorno.
PETRONELA: Pán Lozorno, vari aj vy ste rodák?
FILÚZ: Nie, ale naučil som sa vašu riečicu, keď som študoval v Bratislave na umelej priemyslovke.
PETRONELA: Pán Lozorno! A čo vám zlato nedovolí spávať? Prečo búchate na našu bránu uprostred noci?
FILÚZ: Už je ráno, dušička. Nemôžeš zavolať mladého chvosta, ktorý spí s tvojou paňou?
PETRONELA: Noc alebo ráno — čert ako diabol. Prečo teda búchate ráno? Moja pani aj jej hosť dlho do noci čítali Pieseň Šalamúnovu, teraz to dospávajú — nemôžete prísť popoludní?
FILÚZ: Môžem, dušička — ale nevediem, či ešte popoludní budem mať ten krásny prsteň s najväčším diamantom v Ríme, čo pre tvoju pani objedal jej chvost, pán Robin Úd.
PETRONELA: A prečo by ste ho nemali? Čo je vo veci?
FILÚZ: Lewinská je vo vreci, dušička. Okolo obeda sa u mňa ohlásila jedna Američanka. Volá sa Monika Lewinská a priletí z Ameriky len kvôli tomu prsteňu. Chce ho za každú scénu. A viete, aké sú Američanky. Keď si raz niečo vezmú do hlavy, nikto im to z tej hlavy nevyberie — aj americký prezident by o tom vedel rozprávať.
PETRONELA: Čo to nepoviete hneď? Hneď zobudím pána Úda. (Petronela zmizne.)
ROBIN (objaví sa na balkóne): Hm?
FILÚZ: Dobrý deň, pán Úd. Som zlatník Lozorno a idem za vami vo vreci toho prsteňa, ktorý ste si u mňa objedali pre slečnu Ciciolinu.
ROBIN (krúti odmietavo hlavou).
FILÚZ: Vidím, že máte nielen balkón, ale aj okno. To sa stáva aj mladému chlpovi, keď si prihne. Nezahmlievam vám to. Ale buďte si čistý, že ja sa na vašu objedávku pamätám dobre.
ROBIN (krúti odmietavo hlavou).
FILÚZ: Ako myslíte. Je to prsteň s najväčším diamantom v Ríme a okolo poludnia sa ohlásila Monika Lewinská — za každú scénu ho chce kúpať.
ROBIN (rozhodí rukami, že nemá proti tomu nič).
FILÚZ: Mám jej ho predať? Mohol by som — lenže všetko sa vo mne proti tomu zúri. Musel by som ten prsteň zväčšovať. Monika Lewinská je trochu pri telese, dva prstenníky slečny Cicioliny sú ako Monikin jeden. Ale čo sa dá rozbiť — budem sa s tým musieť zmierniť. Teda nechcete ho?
ROBIN (krúti odmietavo hlavou).
CICIOLINA (vybehne nahá s plačom na balkón a ukazuje holý prsteník): Povero l’anularo mio! L’anuláro nudo! Fo desidero l’anello!
ROBIN: Ciciolina! (Tlačí ju nazad do izby.)
FILÚZ: Ach, ženské slzy, to bol vždy trhák pre moje srdce — radšej už pôjdem. Opáčte, že som vás kvôli tomu prsteňu nudil zo sna. Arrivederci. (Odchádza.)
ROBIN (vybieha z brány):. Hej! Počkajte!
FILÚZ (zrýchľuje a zastane až pred krčmou).
ROBIN (dobieha ho): Chcem ten prsteň!
FILÚZ: Na moju duchnu, rajtoval som s tým. Ale čo to počujem, pán Úd? Vy Angličan — a hovoríte tak dobre po slovensky?
ROBIN: Nad tým sa teraz nepozastavujte a predajte mi ten prsteň.
FILÚZ: Ale je to veľmi milý prsteň, pán Úd. Teda chcem povedať, že je veľmi drahý.
ROBIN: To je mi jedno, pán Lozorno. Aj tak ho od vás kúpim na dlh — pretože peniaze momentálne už nemám nijaké.
FILÚZ (zastane tesne pred vchodom do krčmy a kričí): Vy už nemáte nijaké peniaze, pán Úd? No nenahnívajte sa, to ja potom ten prsteň vám nemôžem, pretože v takom nápade, že nemáte peniaze…
ROBIN: Pśt! Nekričte tak, preboha. Prsteň musím mať. Povedal som, že momentálne. Momentálne som bez peňazí — ale každý deň čakám, že ku mne dorazia.
FILÚZ: Odkiaľ a od koho vás peniaze dorazia?
ROBIN: No predsa zo Zvolena. Od otecka.
HRAJNOHA (vyrazí z krčmy): Galgan! Ja ti dám peniaze, čo majú doraziť od otecka zo Zvolena. A kde je milión, s ktorým som ťa poslal do Ríma?
FILÚZ (do publika): Evviva! Môj plán vychádza. Toto stretnutie otca a syna som nielen narafičil — ale presne takto som si ho aj predstavoval.
ROBIN (do publika): Preboha, otec je v Ríme. Vianočné prekvapenie — a ani nie sú Vianoce. (Hrajnohovi.) O čo ide?
HRAJNOHA: Ty sa pýtaš? Môj milión si tu premárnil s ľahkými ženami, a teraz sa pýtaš, o čo ide?“ Anglické meno Robin Úd si si dal, poctivé slovenské meno Hrajnoha si zaprel — a myslel si si, že ťa pod anglickým menom v Ríme nikdy nenájdem. Ba možno si si aj myslel, že som už starý, nevládny, a že vôbec nebudem mať síl ísť ťa hľadať, ale veľmi si sa prerátal. Našiel som ťa.
ROBIN: Lozorno, za toto vám vytrhám všetky fúzy. (Strhne Filúzovi fúzy.) Ach tak, to ste vy, Filúz. Podarilo sa vám chytiť ma do pasce. No veď vám to vrátim, len sa musím najprv z pasce dostať von. (Prilepí si fúzy. Hrajnohovi.) Pozrite sa na mňa lepšie. Nepletiete si ma s niekým?
HRAJNOHA (strhne Robinovi fúzy): Nie, s nikým. Darmo si priliepaš fúzy — si to ty, darebák. Aspoň kožu z teba zoderiem a tú na jarmoku predám, aspoň z tvojej kože po tvojej smrti budem mať malý úžitok, keď som z teba zaživa mal iba veľkú škodu. (Naháňa Robina s nožom.)
ROBIN (do publika): Preboha, ten ma ešte naozaj zoderie z kože! (Hrajnohovi.) Počujte, prestaňte ma ohrozovať nožom — a povedzte konečne, kto vlastne ste a čo chcete?
HRAJNOHA (zdúpnie od úžasu): Čože? Nielen, že si otcovské meno zaprel a otcovský milión rozhádzal, nielen, že si cudzie fúzy priliepaš — ale ešte si ani vlastného otca nepoznáš?
ROBIN: Otca si poznám — vás nepoznám.
HRAJNOHA: A vari ja nie som tvoj otec? Och, ty darebák. Ja som tvoj otec — ale ty, keď chceš vedieť, nie si môj syn, lebo to sám diabol mi našepkal, aby som ťa spravil. A keď si od diabla, pošlem ťa nazad k nemu. (Znovu sa na neho vrhá s nožom.)
POLICAJT (ozve sa pískanie a vbieha): Assai! Che cosa é questo?
VŠETCI (náhle predstierajú nečinnosť): Nič. Čo by bolo?
FILÚZ: Niente.
POLICAJT (ukazuje na nôž a obracia sa k Robinovi): Coltello! Ha forse dei sospetti…?
FILÚZ (Robinovi): Pýta sa, či vás henten chcel preklať nožom.
ROBIN (krúti hlavou): Ale ba. Má v ruke nôž? Asi sa chystá odkrojiť si kus chleba.
POLICAJT (Hrajnohovi): Voi é stata rubata la bórsa…?
FILÚZ (Hrajnohovi): Pýta sa, či vám tamten niečo ukradol.
HRAJNOHA (krúti hlavou): A čo by mi ukradol? Veď som nič nemal. A je to predsa môj milovaný synček. (Objíma Robina.)
ROBIN: A môj drahý otecko. (Objíma Hrajnohu.)
POLICAJT: Che grida é questo?
FILÚZ: Vraví, že keď je všetko v poriadku, čo je to tu potom za krik?
OBŽERA: Ale to my len tak. Radíme sa, kam sa pôjdeme najesť. (Policajtovi.) Bujóno! Mangiare!
FILÚZ (tlmočí): Dove posso mangiare qui vicino?
POLICAJT (ukazuje na reštauráciu): Buon ristorante é cola!
FILÚZ (ukazuje na reštauráciu): Tam je vraj dobrá reštaurácia.
POLICAJT (salutuje): Alla salute. Arrivederci.
(Odíde.)
HRAJNOHA a ROBIN (spievajú v objatí).
AKO VYZERÁ ČAS ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš… HRAJNOHA: A načo, synku? Veď ty to vieš už tiež. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš, ako vyzerá čas? HRAJNOHA: Keď si sa ty narodil, bol si ako krokodíl. Keď ťa mamka umyla, bol si čistá gorila. Díval som sa na teba a nemal som pokoja. Hundral som si pre seba: „Ten je celkom ako ja!“ Ajlajlijá. Tak vyzerá čas. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš… HRAJNOHA: A načo, synku? Veď ty to vieš už tiež. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš, ako vyzerá čas? HRAJNOHA: Ešte si mal iba šesť, už si vedel cez plot liezť. Oberal si bôb aj hrach po susedných záhradách. Díval som sa na teba a nemal som pokoja. Hundral som si pre seba: „Ten je celkom ako ja!“ Ajlajlijá. Tak vyzerá čas. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš… HRAJNOHA: A načo, synku? Veď ty to vieš už tiež. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš, ako vyzerá čas? HRAJNOHA: A keď si mal sedemnásť, už si groše vedel nájsť. Tvrdil si polícii: „Ležali na ulici.“ Díval som sa na teba a nemal som pokoja. Hundral som si pre seba: „Ten je celkom ako ja!“ Ajlajlijá. Tak vyzerá čas. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš… HRAJNOHA: A načo, synku? Veď ty to vieš už tiež. ROBIN: Povedz mi, otec, ty, ktorý všetko vieš, ako vyzerá čas? Ako bude vyzerať syn — keď raz ho budem mať? To mi teraz napadlo. HRAJNOHA: Nevieš? Kúp si zrkadlo. A pozri sa na seba. Nebudeš mať pokoja! Zahundreš si pre seba: „Bude celkom ako ja!“ Ajlajlijá. Tak vyzerá čas! ROBIN: Je, čo bolo už raz. HRAJNOHA: A čo je — bude zas. SPOLU: Tak vyzerá čas, aby ho zobral fras. Ajlajlijá.
HRAJNOHA (potľapkáva Robina): Mali sme šťastie, synku, že sme sa tomu policajtovi vykrútili.
ROBIN (potľapkáva Hrajnohu): Veru, otec. Už som sa bál, že nám nasadí putá — a vôbec nebolo za čo.
HRAJNOHA (znova sa rozzúri): Akože vôbec nebolo za čo? Mne nebolo — ale za to, čo si urobil s mojimi peniazmi, ty by si si putá zaslúžil. A nepotrebujeme na to ani policajta, pretože ti ich nasadím ja. (Znova sa vrhá na Robina.)
ROBIN (znova si nepozná otca): Ohoho! Čo si to dovoľujete? Znovu vám vravím, že vás nepoznám. Nedotýkajte sa ma. (Ostatným.) Ten neznámy človek sa zbláznil. Jemu treba nasadiť putá. (Hľadá útočisko u Starej matere.) Dobrí ľudia, zachráňte ma.
STARÁ MAŤ (skočí pred Robina, vlastným telom zastavuje Hrajnohu): Stojte. Nezachlomaždíte si ho vari, práve keď sa ide ženiť? Chcete mať namiesto dvoch svadieb jeden pohreb?
HRAJNOHA: Čože? Aké dve svadby?
VŠETCI: Vraj svadba! A nie jedna, ale dve! Aké dve?
ROBIN: Kto sa ide ženiť?
ZUZKA (zloží si prilbu, vyhrnú sa jej dlhé vlasy): No predsa ty, Martinko! Kedy sa vezmeme?
STARÁ MAŤ: Teš sa, Martinko! Slovenská nevestička Zuzička za tebou prišla až do Ríma!(S otvorenou náručou sa obracia na Hrajnohu.) A aj my sa k nim pridajme, Ondrejko! Som vdova, ty vdovec, dosť bolo tvrdého vdovského chleba. Vezmeš si ty mňa a ja teba.
ROBIN (Hrajnohovi): Preboha! Už len toto mi chýbalo!
HRAJNOHA (Robinovi): A čo mám ja povedať? Mne to chýbalo dupľom!
ROBIN a HRAJNOHA (dávajú sa, bok po boku, na útek a opúšťajú scénu).
ZUZKA a STARÁ MAŤ (prenasledujú ich a takisto opúšťajú scénu a pritom spievajú).
ZBOHOM, RÍM Arrivederci, Roma. Gudbáj. Buď zbohom, Rím. V Ríme -- tam sa všetko mení na sny. Raz sa mi tam prisnil Riman krásny — bola z toho láska ako v básni dobrý rým. Arrivederci, Roma. Tam láska hrá vždy prím. Celú noc ma kódex lásky učil a ráno sa vôbec nerozlúčil — prečo aj by spiace dievča mučil lúčením? Arrivederci, Roma. Gudbáj. Buď zbohom, Rím. Po odchode z Ríma zdalo sa mi, že je koniec s nádhernými snami, zhasol oheň lásky, zostal samý žiaľ a dym. Buono giorno, Roma. Tam láska hrá vždy prím. Pre mňa je len v Ríme správna klíma, a tak znova vchádzam do brán Ríma, znova — keď ma Riman vyobjíma — zahorím. Buono giorno, Roma. Tam láska hrá vždy prím. V Ríme — tam sa všetko mení na sny. Znova sa mi prisní Riman krásny, bude z toho láska ako v básni dobrý rým. Arrivederci, Roma. Gudbáj. Buď zbohom, Rím. Celú noc ma kódex lásky učil a ráno sa vôbec nerozlúčil — prečo aj by spiace dievča mučil lúčením? Zbohom, Rím.
OBŽERA (do publika): Vraj — už len toto im chýbalo. Skupáni — akoby si z oka vypadli. Stále im čosi chýba. Už aj tomu mladému. A tomu starému dokonca dupľom. To keby o mňa bol taký záujem, mne by nič nechýbalo. Naopak — ja by som mal pocit, že mám všetko. A dokonca dupľom. Ja by som dupľom aj spieval.
(Obžera sám spieva duet, striedavo ženským a mužským hlasom.)
KEBY Keby si sa vybral do servisu, sprav tam niečo s mojím motorom. Keby si sa ty benzínom stala, ja sa stanem karburátorom. Keby si sa vybral do servisu, sprav tam niečo s mojím blatníkom. Keby si sa stala autostrádou, ja sa stanem pri nej pätníkom. Hľa, už sa moje telo ku tebe rozletelo tak ako prázdna guma kolesa. Možno to nie je skromné, no chcem len jedno! Buď vo mne! Chcem, aby tvoje telo mojou dušou stalo sa. Nuž nech letí ku mne tvoje telo ako prázdna guma kolesa. A nech tvoje telo dušou môjho tela stane sa.
ROBIN (pribieha znova na scénu): Otecko milý, pomoc! Čo mám robiť?
HRAJNOHA (pribieha znova na scénu): Už ma zase poznáš, synček, čo? Nasadaj! A ty, Obžera, štartuj!
OBŽERA (dospieva): Áno. Stane sa.
(Všetci traja nasadajú do auta a opúšťajú v ňom scénu.)
ZUZKA (pribieha znova na scénu): Kde sú?
STARÁ MAŤ (pribieha znova na scénu): Tam! Za nimi!
(Obidve nasadajú na motocykel a vyrážajú za autom.)
CICIOLINA (zjaví sa nahá na balkóne): Robin! Ragazzo mio! Dóve sei?
ROBIN (za scénou, volá z diaľky): Addio, Ciciolina! Grazie per la compagnia!
CICIOLINA (volá do diaľky):. Ciao, ragazzo!
ROBIN (za scénou, volá z ešte väčšej diaľky): Ciao, bambína! (Spieva.) Arrivederci, Roma, good-bye, buď zbohom Rím!
CICIOLINA (zmizne z balkóna).
FILÚZ (Wallibuckovi): A vzduch je čistý, šéfko. Splnil som svoju úlohu a prerazil som vám cestu k Cicioline?
J. R. WALLIBUCK: Yes, my boy. Môžeš si dať ešte jednu dobrú večeru so svojimi novými priateľmi.
FILÚZ: Kdeže sú už moji noví kamaráti.
J. R. WALLIBUCK: A zostávaš mojím tajomníkom.
FILÚZ: To mi teda odľahlo.
PETRONELA (objaví sa v okne): Peťko môj, dnes v noci má byť zase dusno a budem mať otvorené okno.
FILÚZ: Ale neodľahlo mi zas až tak veľmi, ako som si pred chvíľou myslel. (Spieva spolu s Petronelou.)
HARAŠMENT FILÚZ: Európske dievčatá sú cudné. PETRONELA: Ale jedno dávno vieme už — FILÚZ: že zo ženskej krásy neubudne, PETRONELA: keď náhodou dotkne sa nás muž. FILÚZ: Len keď hlivieš, pripadáš im čudne. PETRONELA: Na nezáujem sa hneváme. FILÚZ: Len mumákov stíhali by súdne. PETRONELA: A inak si všetky spievame — FILÚZ: vezmi čert SPOLU: harašment! PETRONELA: Prečo sa ty za mnou vláčiš, keď mi ani neopáčiš? Ani večer, ani ráno, veru si ty somár, Jano. SPOLU: Americké harašmenty — v Európe komplimenty. Európske ženy straší iba chlap, čo neharaší. Vezmi čert harašment, vezmi čert fundament aj ornament aj sediment aj sentiment aj parlament aj aliment…! Harašment je v Európe kompliment.
(Ozve sa zvonenie bicyklových zvoncov.)
FILÚZ: Ale kto sa to sem zase rúti?
TRAJA CYKLISTI (so zvonením sa vrútia. Dvaja sa zastavia, Tretí mizne na druhej strane).
1. CYKLISTA: Neviem, či sme v tom Ríme nezablúdili.
2. CYKLISTA: Keby aj, toho vpredu už nechytíme.
FILÚZ: Počujem dobre? Ďalší rodáci. Rodáci, kto ste a kam ste sa vybrali?
1. CYKLISTA: Rodák! Boh ťa nám do cesty posiela.
2. CYKLISTA: Sme slovenská delegácia — chceme navštíviť svätého otca vo Vatikáne. Ideme dobrým smerom?
FILÚZ: Lepší ani nemôže byť. (Ukáže za scénu.) Pozerajte! Zatiaľ čo vy sa vypytujete, váš kolega, čo sa nevypytuje, ten už je tam.
HLAS 3. CYKLISTU: Drahý svätý otec!
HLAS SVÄTÉHO OTCA: Kochany mój Slovaku!
FILÚZ: A je po audiencii. Zmeškali ste to — radšej si tu pri mne oddýchnite a porozprávajte, čo nové doma?
1. CYKLISTA: Čo nové doma, nevieme — už týždeň sme na ceste.
2. CYKLISTA: Ale cestou sme zažili nového veľa. Aj teraz pred chvíľou, kúsok pred Rímom. Išla z Ríma slovenská dodávka a za ňou slovenský motocykel.
1. CYKLISTA: Z dodávky zrazu za jazdy zadnými dverami vyskočil jeden mladý chlap — a ukázalo sa, že aj to bol rodák, lebo sa pustil behom krížom cez pole a kričal: „Jaj, otec, nezabíjaj ma!“
2. CYKLISTA: A z pravých bočných dverí vyskočil starý chlap, a aj to bol rodák, a hnal sa krížom cez pole s nožom za tým mladým a kričal: „Neboj sa, vráť sa, nezabijem ťa. Za ten premárnený milión zabiť ťa je málo.“
1. CYKLISTA: Dodávka zatiaľ ostala stáť a čakať.
2. CYKLISTA: Aj ten motocykel.
1. CYKLISTA: A tí dvaja, čo sa hnali krížom cez pole, boli čoraz menší a menší…
2. CYKLISTA: A ich hlasy boli čoraz slabšie a slabšie…
1. CYKLISTA: Až hlasy stíchli a z tých dvoch sa stali len také dve kľučkujúce bodky na obzore.
2. CYKLISTA: Neviete, čo to boli za rodáci?
FILÚZ: Nemám tušenia. Také veci sú tu dnes medzi rodákmi na dennom poriadku.
(Zvečerieva sa. Vjazdí Tretí cyklista.)
Ale už sa zvečerieva. A váš kamarát sa už vracia od svätého otca. Aby ste sa aj vy od hladu nepobili, pozývam vás všetkých troch tam do tej krčmy oproti na dobrú večeru.
1. CYKLISTA: Ďakujeme.
2. CYKLISTA: Ste veľmi láskavý.
3. CYKLISTA: Vy teda nie ste skupáň.
FILÚZ: Mne neďakujte. Platí to J. R. Wallibuck. Z nášho. (Do publika.) Aj z vášho.
(Vojdú do krčmy.)
J. R. WALIBUCK (prichádza znova pod balkón a spieva serenádu).
SERENÁDA O, sole mio, o, mio sole, my heart is trembling sťa vtáča holé.
(Telefonuje.) Áno, pri telefóne, J. R. Wallibuck. To si ty, plávajúci veľrybársky kombinát Medvedzie? Zdravstvujte, kapitán. Tak ako to ide? Veľryby berú?… Čože, vy sa potápate? A čo ostatné lode? Čože? Už sú tiež na dne? Kapitán, hej!… Sbogam ura, moje Medvedzie… Pripravuj, Bože, nové zázraky — inak som stratený. Ale aj keby som sa tvojich nových zázrakov už nemal dožiť, naposledy si ešte užijem! (Pokračuje v speve.)
My heart is trembling sťa tenký prútik, ó, my love, pusť ma v ten tichý kútik.
PETRONELA(ozve sa rinčanie skla, potom sa objaví v okne): Slečna Ciciolina vám odkazuje, že vás má plné zuby.
J. R. WALLIBUCK: Áno, chápem. A ja chcem mať takisto plné zuby miss Cicioliny. Viem, že je konečne sama, že je konečne voľná. Môžem vstúpiť?
PETRONELA: Niečo sa vám sníva, alebo čo? Slečna Ciciolina ani náhodou nie je sama a ani náhodou nie je voľná.
J. R. WALLIBUCK: Teraz teda pre zmenu nechápem — žartujete? Ako tomu mám rozumieť?
PETRONELA: Tak ako vám to hovorím. (Zatvorí okno.)
J. R. WALLIBUCK(sám): Takže všetko je inak a Filúz vôbec neodviedol poriadnu prácu. Prerazil mi cestu do bedroomu slečny Cicioliny a vyhnal z jej postele toho zvolenského playboya — ale kým som stihol otvorenou cestou prejsť a zaujať jeho miesto, zvolenský playboy sa vrátil a je tam zas. To je na samovraždu.
ROBIN (vbehne, ešte zadýchaný dlhým behom): Ak vám môžem čosi poradiť — samovraždu ešte odložte. Nechajte si všetko prejsť hlavou, zabehajte si ako ja — a zistíte, že život je krásny.
J. R. WALLIBUCK: And what is this? Vy nie ste tam hore? (Ukáže na balkón.)
ROBIN (aj on ukáže nahor): Myslíte — na druhom svete? Nie, nie som na ňom — hoci potom, keď som vyskočil za jazdy z auta a otec vyskočil za mnou, i mne sa zdalo, že ma zabije. Ale predsa len mám mladšie a rýchlejšie nohy. Dovtedy som kľučkoval medzi olivami, kým som otcovi nezmizol z očí — a tu som.
J. R. WALLIBUCK: Ale to je potom čosi ako váš comeback. Mám to chápať tak, že sa chcete vrátiť k slečne Cicioline?
ROBIN: Teraz, keď už aj ona asi pochopila, že som švorc, by to asi šlo ťažko. A ani opiť od žiaľu sa nemám za čo. Viete čo? Požičajte mi sto dolárov, zmierme sa — a prepúšťam vám ju. (Podáva mu ruku.)
J. R. WALLIBUCK (prijme podanú ruku): O. K., zmierim sa s vami rád, aj tých sto dolárov vám rád požičiam — jedno mi však musíte vysvetliť. Ako mi ju chcete prepustiť, keď nie je voľná?
ROBIN: Čože? Nie je voľná? Akože by nebola voľná, keď ja som tu dole?
J. R. WALLIBUCK: Yes, of course, vy ste tu dole — a predsa nie je voľná. V jej bedroome je už zas niekto iný.
ROBIN: Tá kur — kur — kurtizána! Tá je teda rýchla. Ale to my dvaja predsa nemôžeme nechať tak. Obaja sme jej dávali dary, kupovali sme si ju — je naša. Tak čo sa má s ňou váľať niekto iný? Poďme a vyhodíme ho z jej postele.
J. R. WALLIBUCK: O.K. A čo tak celý dom vyhodiť do povetria semtexom? I s ňou, i s ním, i so slúžkou?
ROBIN: To je ono. A pôjdeme do Zvolena, tam sú lepšie baby. Kde máte semtex?
J. R. WALLIBUCK: Semtex nemám, sorry. Pri vašej výbušnosti som predpokladal, že semtex máte vy.
ROBIN: Kde by som ho vzal? Aj keby som ho mal, už by som ho dávno prepil. Viete čo? Nič nevyhadzujme — spoločne im zaspievajme.
J. R. WALLIBUCK: What an idea! A vďaka nášmu spevu ten dom azda spadne aj bez semtexu. (Obaja spievajú.)
SERENÁDA ROBIN: O, sole mio, J. R. WALLIBUCK: o, mio sole! ROBIN: Keď nie sme hore, J. R. WALLIBUCK: ty budeš dole!
(Telefonuje.) J. R. Wallibuck. To si ty, Filúz? A odkiaľ voláš? Z krčmy? Veľmi sa tam nerozhadzuj, nič nezaplatím. Odviedol si mizernú prácu a prepúšťam ťa… Čože? Ty sám mi dávaš výpoveď a kupuješ si bicykel? A kam máš namierené? S tými cyklistami nazad na Slovensko? A čo tam budeš robiť, keď si nezamestnaný?… Čože? Dozvedel si sa, že na Slovensku začali padať pečené holuby z neba? A pod Ostrým Roháčom vyrazila zo zeme slivovica? Nie Amerika — Slovensko je dnes zasľúbená zem! Načo bolo dobré odtiaľ odchádzať? Tuším sa aj ja vrátim na Slovensko. Len najprv počkám, ako sa skončí toto tu.
(J. R. Wallibuck a Robin pokračujú v speve.)
SPOLU: Toto sa skončí pre teba mukou. O, my love, pusť ma! Neklopem rukou.
(Búchajú na bránu všetkým možným.)
CICIOLINA a HRAJNOHA (objavia sa na balkóne. Ona je nahá, on iba v trenírkach, jednu ruku má vlastnícky okolo jej pása, v druhej drží plný pohár vína).
HRAJNOHA: Tak bude tu konečne pokoj?
ROBIN: Otec, to si tam ty?
HRAJNOHA: A čo si si myslel — kto by tu mal byť? Zabiť ťa bolo málo — zaslúžil si si horší trest. Tu ho máš! Rozhádzal si s Ciciolinou môj milión, si švorc a najlepšie urobíš, keď sa teraz s Obžerom vrátiš do Zvolena. Od tvojej generácie sa očakáva, že budete poctivo pracovať.
ROBIN(nadšene): Áno, budem poctivo pracovať. (Smutne.) Ale toľko nezarobím, aby som uživil aj teba… Z čoho budeš žiť ty?
HRAJNOHA: Nado mnou sa ty netráp. Ja si poradím aj bez práce. Na tých pár rôčikov, čo mi zostávajú zo života, totiž ešte jeden zvyšný miliónik mám. (Ukazuje milón.) Ostávam v Ríme a rozhádžem ho s Ciciolinou.
CICIOLINA: Amore mio! Ragazzo mio! Cosi mi piace! Opri ma tuto a dri ma, dri ma! (Bozkáva ho.)
HRAJNOHA: Padrona mia bella! (Aj on ju bozkáva. Potom dvíha pohár a spieva.)
Pijem, pijem, pijem, pijem, pijem len z plného pohára.
ROBIN: Pozrime sa! Tak jemu zostal ešte jeden milión.
HRAJNOHA (vypije pohár do dna a šmarí ho z balkóna. Pohár sa rozbije).
J. R. WALLIBUCK (zdvihne kúsok skla): Pozrime sa! A toto zostalo z môjho brúseného skla.
HRAJNOHA (po dlhom bozku s Ciciolinou): Ja som teraz Robin Úd.
ROBIN: Len aby si sa ešte vládal hýbať.
HRAJNOHA: To je dnes už po tretí raz, čo nespoznávaš svojho otca, darebák — ale po tretí raz ti to odpúšťam. Predsa len si môj milovaný syn. Milión si mi premárnil — ale dal si mi za to dobrý príklad, v živote som neurobil lepší obchod. Konečne tu je to, na čo som celý život čakal — bláznivá staroba! (Spieva.)
KEĎ STAROBA, TAK BLÁZNIVÁ Keď cítiš náhly príval síl a smrť je za sto horami, keď šabľu by si vytasil aj na stohlavé šarkany, keď vypila by celý Váh tá tvoja hriešna nádoba a prebúdzaš sa pri kurách — to znamená, že prišla staroba. To znamená, že je tu staroba. Staroba chodí v prestrojení. Staroba chodí ako kmín. Ideš ju vítať na podstení a ona vletí cez komín. Všetko je zrazu jednoduché. Lepšie sa ani nesníva. Keď zomrieť mám, tak pri mladuche. Keď staroba, tak bláznivá.
OBŽERA (vtrhne na scénu s filmovou kamerou a filmuje svojho šéfa s nahou Ciciolinou): Pozrime sa, ako začal rozhadzovať, skupáň! Ale aj mne sa ujde. Keď sa dá ešte aj na politiku — tento film sa mi bude hodiť. Budem ho vydierať. Dobre mi zaplatí, aby som to nepustil vo Zvolene do kina.
HRAJNOHA: Na politiku sa ja nikdy nedám, až taký blázon zas nie som. Len spokojne filmuj, Obžera — a môžeš ten film premietať v kinách celého sveta. Neuvidíš odo mňa ani groš.
OBŽERA (prestane filmovať): No nevravím to stále? Aj keď rozhadzuje milión, skupáň ostane skupáňom.
VŠETCI ÚČINKUJÚCI (vchádzajú na javisko a dospievajú pieseň o starobe).
Keď rodí tvoja kotrba zas nových plánov stá a stá a ešte roky potrvá, kým dozrie, čo dnes vyrastá, keď začneš spievať, maľovať a nedesí ťa choroba, aj v daždi sa chceš milovať — to znamená, že prišla staroba. To znamená, že je tu staroba. Staroba chodí v prestrojení. Staroba chodí ako kmín. Ideš ju vítať na podstení a ona vletí cez komín. Všetko je zrazu jednoduché. Lepšie sa ani nesníva. Keď zomrieť mám, tak pri mladuche. Keď staroba, tak bláznivá. (Pokračujú v speve pri ukláňačke.) Európske dievčatá sú cudné. Ale jedno dávno vieme už — že zo ženskej krásy neubudne, keď náhodou dotkne sa jej muž. Len keď hlivieš, pripadáš im čudne. Na nezáujem sa hnevajú. Len mumákov stíhali by súdne. A inak si všetky spievajú — vezmi čert harašment! Prečo sa ty za mnou vláčiš, keď mi ani neopáčiš? Ani večer, ani ráno, veru si ty somár, Jano. Americké harašmenty — v Európe komplimenty. Európske ženy straší iba chlap, čo neharaší. Vezmi čert harašment, vezmi čert fundament aj ornament aj sediment aj sentiment aj parlament aj aliment…! Harašment je v Európe kompliment.
Koniec