ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

FILÚZ (pretiera si oči): A naozaj, nie sme. Rodáčka! Kde ste sa vzali v Ríme? Odkiaľ ste?

PETRONELA: Z Topoľčian.

FILÚZ: Ja z Nitry. Zrejme som zadriemal na lavičke a vo sne som zatúžil po rodnom kraji.

PETRONELA (nadšene): Alebo ste spánok predstierali, aby ste ma mohli obťažovať.

FILÚZ: Nie, naozaj som zaspal a mal som taký živý sen.

PETRONELA (sklamane): Len sen?

FILÚZ: Ospravedlňujem sa.

PETRONELA: Nuž, čo už mám s vami robiť. (Znechutene.) Odpúšťam vám, rodák. Ale nech sa to neopakuje.

FILÚZ: Moje meno je Filúz. Peter Filúz. Osobný tajomník J. R. Wallibucka, amerického podnikateľa oravského pôvodu. Bývam so šéfom v penzióne Al Capone.

PETRONELA: Som Petronela Ilčíková. Slúžka slečny Cicioliny. Bývam so svojou paňou v tamtom paláci. A veď my sa už poznáme. Pravidelne od vás preberám v bráne dary, ktoré posiela váš šéf slečne Cicioline.

FILÚZ: Ach, to ste vy? Tak sme sa potom videli aj včera. V balíkoch, čo môj šéf každý deň po mne posiela, je brúsené sklo. Tá včerajšia kolekcia, napríklad, stála tisíc dolárov. Ako sa páči brúsené sklo vašej panej?

PETRONELA: Veľmi. Ustavične ho berie do rúk a kochá sa jeho krásou. (Ozve sa rinčanie skla.) Ale keď je rozospatá, tak jej padá z rúk. Váš šéf sa nesmie čudovať, že ho odmieta, keď jej posiela dary z takého krehkého materiálu. (S nádejou.) Ste si naozaj istý, že ste ma obťažovali iba vo sne?

FILÚZ: Prisahám, milá Petronelka. Snívalo sa mi, že sa vkrádam do poštového vozňa a že sa zmocňujem zlatej tehly a…

PETRONELA: A zmocnili ste sa jej?

FILÚZ: Veľa nechýbalo — ale nezmocnil.

PETRONELA (definitívne sklamaná): Škoda.

FILÚZ (do publika): No, čo poviete? Tá má dobrú povahu! Správna Európanka. Američanka by už podávala žalobu pre harašment.

FILÚZ a PETRONELA (spievajú).

PETRONELA (sklamane): Nuž, ešte raz vravím — škoda. Akoby ste ani neboli Európan. Akoby ste ani neboli rodák. Možno sa vám to podarí druhý raz. (Vstáva.) Okno mojej slúžkovskej izby je na zvýšenom prízemí, prvé zľava.

FILÚZ: Všimol som si ho včera večer — bolo otvorené. Musíte ho na noc poriadne zatvárať. Ste v cudzom meste a chodia tu v noci zlodeji.

PETRONELA: V Ríme sú dusné noci a ja nemám nič také, za čím by som banovala, keby ma niekto o to obral. Moje okno bude zase otvorené. Ale teraz už musím bežať po nákupoch. Do videnia. (Vstáva a berie svoj kôš. Takmer ním pri tom udrie Filúza, ten sa uhne a ona sa zasmeje.) Nebojte sa, nedám vám košom! (Odíde.)

FILÚZ (za ňou): Do videnia, zlatá tehla. (Znova sa ozve rinčanie skla.) Hm. Slúžtička má pravdu. S brúseným sklom ďaleko nezájdeme. Treba vymyslieť niečo lepšie. Ale čo? Sám teraz vidíš, Bože, aké starosti mám ja, obyčajný človek, z toho, že si môjmu šéfovi venoval tie lode. Keď už musíš chodiť po svete preoblečený, aspoň sa druhý raz preobleč za niekoho užitočnejšieho a už nikdy za politika! (Spieva.)

(Klopne sa do čela.) Ale na čosi som predsa len prišiel. Áno, musel som zaspať na tejto lavičke, aby sa mi to prisnilo. Vo sne som rozlúskol svoj problém. Pôjdem na to cez slúž ku. Cez jej okienko sa dostanem do paláca — a potom ho znútra otvorím aj svojmu šéfovi. Ale kto sa to sem hrnie? Môj plán sa nesmie dostať do novín. (Ostáva na lavičke, zakryje sa novinami.)

(Hrajnoha a Obžera vjazdia na javisko starou dodávkou. Keď šofér Obžera vypne motor, vystúpia a rozhliadajú sa. Ozýva sa bzučanie.)

OBŽERA: Počujem bzučať kamery.

HRAJNOHA (odháňa muchy): Kdežeby kamery, Obžera. Nikto nás nefilmuje. To tak bzučia muchy. Joj, ale je tu v Ríme múch!

OBŽERA (už takisto odháňa muchy):. Bodaj by ste mali pravdu, pán Hrajnoha. Nechcem, aby ma nafilmovali holého v bordeli, ako toho prokurátora, čo sa chystal stíhať korupciu.

HRAJNOHA: Veď si ty holý v bordeli nikdy nebol.

OBŽERA: Veď ani ten prokurátor možno nie. Nemusíte byť — a nafilmujú vás. Kamery sú dnes neuveriteľne malé a pohotové. A vôbec už nebzučia.

HRAJNOHA (odháňa muchy): Zato muchy bzučia ešte stále — a sú čoraz väčšie. Ale netušil som, že rímske muchy sú také obrovské.

OBŽERA (odháňa muchy): Naozaj. Mušiská sú to.

HRAJNOHA (odháňa muchy):. Nie mušiská. Mušišišiská. Vypásli sa, potvory, na našincoch — a potom aké len ešte musia byť na Galapágoch.

OBŽERA (odháňa muchy): Bodaj by som sa aj ja tak vypásol.

HRAJNOHA (zabije muchu. Bzučanie ustane): Aby ťa potom niekto takto zahlušil?

OBŽERA: Hraj, noha — a ty, druhá, tancuj! Šetrite si silu na syna.

HRAJNOHA: Máš pravdu, Obžera. On je tá druhá noha, ktorá kdesi tu v Ríme tancuje, zatiaľ čo ja som noha, ktorá mu k tomu hrá, pretože tancuje za moje peniaze.

(Spieva spolu s Obžerom.)

OBŽERA: Chybu ste spravili, šéfko. Ja som síce len váš šofér — ale viem, že by som veru svojmu synovi toľké peniaze do ruky nedal. Načo sú deťom peniaze?

HRAJNOHA: Na zmrzlinu, ty hlupák. Ľahko sa ti mudruje, keď nijakého syna nemáš. (Pokračujú v speve.)

HRAJNOHA: Bola to chúlostivá finančná operácia, ktorá sa dala urobiť iba osobne. Mňa práve v krížoch seklo, nuž koho som mal s miliónikom poslať? Cudziemu som mal dôverovať viac než vlastnej krvi? Ale veru niekedy si cudzí viac dôvery zaslúži. A ja by som si zase zaslúžil päťadvadsať za hlúposť.

OBŽERA: Nie, šéfko. Prečo? Prečo päťadvadsať? Päťdesiat by vám patrilo! Päťadvadsať za to, že ste zverili synovi peniaze — a druhých päťadvadsať za to, ako zle kŕmite a napájate svojho šoféra. Nešťastná hodina, keď sme odišli zo Zvolena.

HRAJNOHA: Netáraj už toľko, Obžera — nechci, aby sa o tebe vravelo, že si korheľ.

OBŽERA: Ako môžem byť korheľ, keď mi nedáte vypiť ani kvapku?

HRAJNOHA: Cestou som ti v Klagenfurte zaplatil ku gulášu dve deci vína.

OBŽERA: Len deci. A nie ku gulášu, ale nalačno.

HRAJNOHA: Si šofér — nemôžeš piť viac, aby si nenafúkal. Nie si poslanec.

OBŽERA: Mali ste si teda vziať za šoféra poslanca, čo by vás po havárii posadil za volant a tvrdil by, že ste nabúrali vy. Alebo bodygarda, čo žije z luftu, vy skupáň. Nečudujem sa, že aj váš vlastný syn sa od vás odtrhol a už nechce svoje cesty krížiť s vašimi.

HRAJNOHA: Nie, že nechce krížiť svoje cesty s mojimi. On ma ukrižoval! (Spieva.)

Veru tak. Skôr, ako ho dolapím, porazí ma od zlosti.

OBŽERA (do publika): A mňa zas od hladu a smädu. Počujete ho? Je to najväčší skupáň na svete. Kŕmi ma len nárekmi. Oplakáva mizerný milión — a v trezore mu peniaze hrdza žerie. Hrdzu kŕmi lepšie ako mňa. Chcel by som byť tá hrdza. Načo sú peniaze? Na to, aby sa za ne jedlo, pilo a lumpovalo. Ak mu syn premárnil milión — dobre urobil.

HRAJNOHA (začuje ho): A boli to jeho peniaze?

OBŽERA: Nuž — dali ste mu ich do ruky. Čo si mal myslieť? (Spieva spolu s Hrajnohom.)

OBŽERA: Dobre som vám radil, pán Hrajnoha — mali ste to dať polícii.

HRAJNOHA: Ty by si to urobil?

OBŽERA: Ja by som to urobil.

HRAJNOHA: A prečo?

OBŽERA: Nuž — pre krádež.

HRAJNOHA: A veď keď okradne otca syn, tak to nie je krádež.

OBŽERA: A čo je to?

HRAJNOHA: Rodinná udalosť, ty chmuľo. K rodinným udalostiam sa policajti nevolajú. Aby mi ho ešte, nebodaj, zastrelili na úteku?

OBŽERA: A čo s ním teda chcete urobiť?

HRAJNOHA: Veď ti to celou cestou vravím. Keď ho dolapím, nepotrebujem na to policajtov — sám ho zastrelím. A teba za tie hlúpe rady pošlem do hrobu s ním. (Bije Obžeru.)

FILÚZ (zloží si noviny z tváre): Čo je to tu za krik? Vari idú z parlamentu talianski poslanci?

OBŽERA: Keď ma budete biť, vyondiem sa na vás a odídem.

HRAJNOHA: Len si choď do psej matere.

FILÚZ: A veď sú to našinci. (Osloví ich.) Hej, počkajte, nebite sa! Ste našinci, však?

OBŽERA (obracia sa naňho): Boh ťa posiela, kamarát. Áno, sme našinci.

HRAJNOHA: Ako ste to uhádli?

FILÚZ: Len tak naslepo som strelil — a trafil som. A odkiaľže ste?

HRAJNOHA a OBŽERA (súčasne):. Zo Zvolena.

FILÚZ: Ja z Nitry.

VŠETCI (spievajú).

HRAJNOHA (ide k nemu): Sused! Rodák! A ja, že to už Taliani vedia po slovensky. Kde sa tu berieš, chlapče? Prilož líce k mojim ústam, aby sme sa mohli pozdraviť vo tri vrhy. (Bozkávajú sa. Potom odoženie Obžeru.) A teraz choď nabok, Obžera, a čakaj. (Filúzovi.) Vyzeráte, že ste dobrý človek, drahý rodák. Šťastie mi vás priviedlo do cesty. Rád by som sa s vami dôverne pozhováral a možno mi poradíte.

FILÚZ: Vravte. Riešim práve svoje problémy, ale ak môžem, pomôžem popritom aj vám. Lebo kto už má pomôcť v cudzom svete, ak nie našinec našincovi?

HRAJNOHA: Sväté slová. Pozlátiť by sa mali. Keby som bol vedel, že ste vy, Nitranci, takí múdri, k vám by som si syna poslal. Ale ja som ho poslal sem, do tohto mesta hriechu. (Spieva.)

(Pokračovanie piesne spieva stíšene do Filúzovho ucha, počujeme len nezrozumiteľné mrmlanie.)

OBŽERA(do publika): Hľa, už si našiel človeka, ktorému sa vyžaluje. Plač, len plač, skupáň, a bodaj by si plakal do súdneho dňa — veď ani moje brucho sa pri tebe nesmeje. Kým rumádzga, aspoň sa nadýcham vôní z okolitých krčiem. (Obžera sa vzďaľuje do pozadia, nakukuje do dverí a do okien.)

HRAJNOHA (dospieva nahlas).

FILÚZ: Všetko chápem. Zabiť ho.

HRAJNOHA: To nie!… Zabiť ho je málo.

PETRONELA (prichádza sprava, nesie domov kôš s potravinami).

OBŽERA (ide k nej): Bujóno džorno! Ako by som vám to vysvetlil, milá trampolína…

PETRONELA: Ale nie! Ďalší rodák. Hovorte po slovensky!

OBŽERA: Rodáčka! A čo ty tu?

PETRONELA: Slúžim.

OBŽERA: Fakt? A koľko ráz denne?

PETRONELA: Rodák, hovorí z vás samorodák. Čo sa to robí, že Rím je dnes plný našincov?

OBŽERA: Nuž — vnikáme do Európy, ako sa dá. Každý po vlastnej osi. Chcel som sa opýtať, či nemáš v košíku kúsok zbytočnej klobásky, moja milá. Môj šéf je najväčší skupáň na svete, celú noc som iba šoféroval a nejedol.

PETRONELA: Bohužiaľ, nesiem iba zeleninu.

OBŽERA: Čosi hrozné! A čo keby som sa z lásky k tebe celkom zmenil? (Zdvihne dva prsty.) Prisahám, že nikdy viac už nebudem jesť úbohé zvieratá a stávam sa vegetariánom. Daj aspoň tej trávy.

PERONELA (rozosmial ju, dá mu hlávku šalátu, zamáva Filúzovi a vchádza do domu).

OBŽERA (vracia sa k Hrajnohovi a Filúzovi s hlávkou v zuboch).

FILÚZ: Milión, to nie je maličkosť. Našinca, ktorý v Ríme rozhadzuje toľké peniaze, by som si musel všimnúť. Len chyba, že dnes je takých viac.

HRAJNOHA: Ach, on ten milión už iste pustil dolu bystrým Tiberom.

FILÚZ: Prísť o peniaze, to je horšie, ako prísť o život. Ale Tiber nie je bystrý, Tiber je lenivá rieka — možno ešte celý milión voda neodniesla. Čo keby sme šli porozmýšľať nad vaším problémom do krčmy?

HRAJNOHA: A veď aj tu vonku je dobre.

OBŽERA (do publika): Skupáň, nevravím? Radu by uvítal — ale bojí sa, že bude musieť platiť. (Hrajnohovi.) Vonku je dobre, ale v krčme ešte lepšie. Rodák z Nitry má pravdu. Treba naše stretnutie zapiť.

HRAJNOHA: Hamuj!

FILÚZ: A prečo by hamoval? Netreba zapierať pravú náturu. Ale možno vás, pane, pätí, že sme sa vlastne ešte poriadne nezoznámili. Som Peter Filúz. Pôsobím v Ríme ako osobný tajomník J. R. Wallibucka, amerického podnikateľa oravského pôvodu.

HRAJNOHA: No nie! To je pre mňa veľká česť. Ja som Ondrej Hrajnoha, obchodník zo Zvolena. Môj syn sa volá Martin Hrajnoha — moje meno nosí, aj keď je z čertovho semena. A toto je môj šofér a bodygard.

OBŽERA: Fedor Obžera.

HRAJNOHA: A ozaj, keď už sme sa predstavili — nevraví vám nič moje priezvisko? Nestretli ste sa s ním v Ríme?

FILÚZ: Nikdy som v Ríme meno Hrajnoha nepočul. Keď nechcete ísť do krčmy, nejdete sa aspoň ubytovať? Tu na okolí sú príjemné lacné penzióny.

HRAJNOHA: A načo? V aute to máme zariadené aj na spanie. A možno ani nebude treba spať. Ak do večera nájdeme syna, večer vyrazíme na spiatočnú cestu.

OBŽERA: Ani si kostru poriadne v hoteli nevystriem. Čo ústa otvorí, to prehovorí skupáň.

FILÚZ: Bodaj by vám žičilo šťastie — sľubujem, že urobím pre vás, čo budem môcť. Ja, inak, mám dnes pomerne šťastný deň.

HRAJNOHA: Vyhrali ste v tombole zájazd do Humenného?

FILÚZ: To nie, ale zaľúbila sa do mňa slúžka najväčšej rímskej kur — kur — kurtizány Cicioliny. Ciciolina býva tamto, v tom paláci, a okienko na slúžkovskej bude dnes v noci otvorené — čo na to poviete?

OBŽERA: To je tá, čo ma ponúkla šalátom? Naozaj máte šťastie. Aspoň vy sa vystriete v pokoji. Ak sa vo vás nebudú šťavy búriť — lebo určite ponúkne všeličím i vás.

FILÚZ: Vo mne sa šťavy nebúria. Prebíjam sa do toho domu iba kvôli svojmu šéfovi, ktorý by si rád narazil Ciciolinu.

HRAJNOHA: A prečo musíte vy — cez slúžkovské okienko? Prečo on, keď je taký žrebec, nevojde sám a hlavnou bránou?

FILÚZ: Pretože ho už predbehol iný žrebec. (Z paláca sa ozve rinčanie skla.) Žrebec v brúsenom skle. Istý bohatý Angličan — volá sa Robin Úd. Je nielen mladší, ale i krajší ako môj šéf.

HRAJNOHA: To teda nezávidím ani vášmu šéfovi, ani vám. S tým sa asi ťažko dá hýbať.

FILÚZ: Peniaze pohnú aj Gerlachom. A je to moja pracovná náplň — ja s tým hýbať musím, inak prídem o miesto. Prepáčte, ale tam práve prichádza môj šéf — musím sa mu chvíľu venovať.

HRAJNOHA: Len sa venujte, a my sa zas rozhliadneme po Ríme. Kde vás nájdeme?

FILÚZ: Vždy tu nablízku. Tu na námestí.

HRAJNOHA: Výborne. Našli sme tu bezplatné parkovisko — ani my sa odtiaľto nehneme.

OBŽERA: Skupáň!

FILÚZ: Ak nebudem na námestí, budem v tamtej krčme. Hneď vpravo, keď vojdete.

OBŽERA: Vojdeme.

HRAJNOHA: Nevojdeme. Tam je nadymené. Vonku nás hľadajte.

OBŽERA: Skupáň, skupáň!

(Hrajnoha a Obžera odídu.)

J. R. WALLIBUCK (prichádza s mobilným telefónom v ruke. Spieva pod oknami Cicioliny).

(Telefonuje). To si ty, Helen?… Nemôžem teraz s tebou dlho hovoriť, miláčik… Mám práve rokovanie o novej investícii… Borja mi za fľašku vodky dohodil tú lodenicu vo Vladivostoku… Čo som mal robiť? Bez fľašky to nešlo. Keď sa rokovanie skončí, zavolám ti… Bozkávam children! (Pokračuje v speve.)

(Telefonuje.) To ste vy, pán minister? Zásielka kravát je na ceste. Áno, je medzi nimi aj tá biela so zlatými bodkami — a zlatou ihlicou. Nezabúdam — ale viac nedám. (Pokračuje v speve.)

(Telefonuje.) Redakcia? A čo by ste chceli, dušička? Či viem z hlavy Archimedov zákon? … Nie, to neviem, ale podľa môjho názoru je zbytočný… To je fyzikálny? Aj tak by som ho zrušil — a vaše noviny by som zrušil tiež. (Pokračuje v speve.)

PETRONELA (ozve sa rinčanie skla, potom sa objaví v okne): Slečna Ciciolina vám odkazuje, aby ste nerušili nočný pokoj.

J. R. WALLIBUCK: Ó, Jesus Christus Superstar! Veď je už dávno biely deň.

PETRONELA: Pre vás možno. Ale slečna Ciciolina ešte spí.

J. R. WALLIBUCK: To nemyslíte seriously. Veď už čoskoro sa začne zase zmrákať. Nestačila jej celá noc na to, aby sa vyspala?

PETRONELA: Predstavte si, že nie. Nespí sama. A keď sa v posteli tiesnia dvaja, nevyspia sa tak dobre, ako by sa vyspal jeden — a na druhý deň potom dospávajú.

J. R. WALLIBUCK: A s kým to vlastne miss Ciciolina spí?

PETRONELA: Nie je vás do toho nič. Nepoviem vám to.

J. R. WALLIBUCK: Nemusíte — viem to. Ciciolina spí s tým Angličanom, s tým Robinom Údom. Ale prečo spí s takým mladým násilníkom? Prečo sa ním necháva terorizovať?

PETRONELA: Mladosť a násilie sú dve rôzne veci, pán Wallibuck. Pán Úd slečnu Ciciolinu nijako neterorizuje.

J. R. WALLIBUCK: Akože nie! Sama ste povedali, že sa vedľa neho nevyspí. Nemôže každý z nich spať extra? Nemá azda miss Ciciolina vo svojom bedroome dve postele?

PETRONELA: Budete sa možno čudovať, pán Wallibuck — ale nemá. (Zmizne v okne, ozve sa rinčanie skla.)

J. R. WALLIBUCK (sám): Och, toto tak nenechám. Veď to je rinčanie brúseného skla. Oni tam v ruji rozbíjajú moje dary. Nedopustím, aby sa Robin Úd váľal s tou, po ktorej túžim ja. Kde vlastne na to vzal, aby si tak lebedil? Kým bude tam, neprestanem ho odtiaľ vyháňať. (Spieva.)

(Ciciolina sa objaví nahá na balkóne. J. R. Wallibuck ju sleduje a zároveň telefonuje.) Áno, pri telefóne J. R. Wallibuck. Ale teraz nemôžem… Viem, že tam vypukla vojna, ale vravím vám, že teraz nemôžem.

(Ciciolina zmizne a znova sa objaví na balkóne, tentoraz skrytá za veľkou vázou.)

J. R. WALLIBUCK: Ó, my love! Predsa len jeden z mojich darov dostal milosť. Smiem dúfať i ja, že dostanem milosť ako tá váza? Zapáčila sa vám?

CICIOLINA: Si, si. (Poleje J. R. Wallibucka tekutinou z vázy.) Piove. Pioviggina. Arrivederci! (Zmizne.)

PETRONELA a ROBIN ÚD (objavia sa v rôznych oknách paláca a chichocú sa).

J. R. WALLIBUCK: My God, čo to bolo? Vari ma nepoliala kyselinou?

FILÚZ (objaví sa vedľa neho a privonia k nemu): Nijaká kyselina. Myslím, že je to dámska voňavka. (Ešte raz privonia.) Alebo že by to bol dámsky…

J. R. WALLIBUCK: What? Urobila to do vázy, čo som jej venoval — a potom ma tým poliala?

FILÚZ: Zabudnite na to, mám pre vás aj lepšiu správu.

J. R. WALLIBUCK: Akú?

FILÚZ: Slúžka slečny Cicioliny Petronela bude mať dnes v noci otvorené okno.

J. R. WALLIBUCK: I am interested o miss Ciciolinu a nie o jej slúžku.

FILÚZ: Ale o slúžku sa zaujímam ja. Lepšie povedané ona o mňa.

J. R. WALLIBUCK: Slúžka o teba? Are you sure? Z čoho tak usudzuješ?

FILÚZ: Keď ma vidí, hneď ju svrbí.

J. R. WALLIBUCK: Wonderful! A ako sa ti podarilo prebudiť u nej ten feeling?

FILÚZ: Sám neviem. Zdriemol som si vedľa nej na lavičke a v spánku som ju zbalil.

J. R. WALLIBUCK: Unbelievable! Ukážeš mi, ktorá je to lavička — i ja si na nej zdriemnem… Ale čo s tým mám ja, ak sa trasie slúžka na teba? My problems to nerieši.

FILÚZ: Rieši. Keď sa ja dostanem cez slúžkovské okienko do paláca, otvorím vám znútra hlavnú bránu.

J. R. WALLIBUCK: Filúz! Ak je to pravda, zaplatím v krčme hostinu pre teba aj pre všetkých priateľov, ktorých si tam pozveš. O. K., otvoríš mi znútra hlavnú watergate — a potom?

FILÚZ: A potom…

HRAJNOHA a OBŽERA (sa uberajú znova cez javisko, tentoraz opačným smerom).

J. R. WALLIBUCK: Pst! Silence, please. Mlč… Tamto sa zakrádajú dve podozrivé indivíduá.

FILÚZ: To sú našinci. Dnes prišli do Ríma. Jednému sa v Ríme stratil syn s peniazmi. Volá sa Hrajnoha. Ten druhý je jeho šófér a bodygard. Ozaj, sľúbil som im pomoc. Nestretli ste sa náhodou aj vy niekde s menom Hrajnoha?

J. R. WALLIBUCK: Nie. No možno ťa oklamali a majú celkom iné poslanie. Radšej zmiznem. Pokiaľ ide o tú hostinu, náš agreement platí. A tvoju story si vypočujem zajtra, keď už budeš mať za sebou aj svoju nočnú action. (Odíde a ešte raz sa vráti.) Ale zapamätaj si, Filúz! Ak sa ti nočná action nepodarí, zajtra ti dávám good-bye — a potom už môžeš svoje sľuby vešať na nos inému bossovi — ak nejakého nájdeš. (Telefonuje.) Hi, Frank! How are you?… Yes, yes, musíme založiť niekoľko nových companies. Just a moment please! (Filúzovi.) Dávám ti poslednú šancu. (Do telefónu.) Kde som to prestal? Oh, yes! Companies? To keby som vedel… (Odíde.)

FILÚZ: Posledná šanca — hodina tanca. Musím to zvládnuť.

HRAJNOHA(zastaví sa s Obžerom pri Filúzovi): Ten Rím je ozaj malé mesto. Pred chvíľou sme šli tadiaľto — a zase sme tu. Hovorili ste s niekým o nás, pán Filúz?

FILÚZ: Áno, pravdaže. Konzultoval som váš problém so svojím šéfom, práve odišiel.

OBŽERA: Bol nejaký zamyslený.

FILÚZ: Áno, to viete, companies a podobné problémy — ale aj tak ho váš prípad zaujal.

HRAJNOHA: A čo — pozná sa s mojím synom? Stretol sa tu aspoň s mojím priezviskom?

FILÚZ: Žiaľ — nepozná, nestretol.

HRAJNOHA: Škoda.

OBŽERA: A prečo bol taký mokrý?

FILÚZ: Rozmýšľal nad vaším problémom tak úporne, až sa spotil.

HRAJNOHA: To je od neho veľmi milé.

OBŽERA: Ako sa mu odvďačíme?

HRAJNOHA (Obžerovi): Nemusíme sa nijako, keď nič nevymyslel.

OBŽERA (do publika, spokojný, že mu zase vyšla provokácia):. Hahaha, skupáň!

FILÚZ: To je pravda, nemusíte sa. A čo vy?

HRAJNOHA: Ani my nič. Darmo sa vypytujeme každého, koho stretneme. Nevedia.

OBŽERA: A nerozumejú. Vravel som ešte doma — kúpme si taliansky slovník.

HRAJNOHA: Akosi sme na to zabudli.

OBŽERA (do publika):. Zdal sa mu drahý, skupáňovi.

FILÚZ: Nebojte sa. Taliančina sa na vás sama nalepí. Veď vaše pátranie sa iba začalo — ani sa nenazdáte, a dostanete sa pravde na stopu.

HRAJNOHA: Vždy, keď si pomyslím na svoj milión, srdce mi stisne a skoro ani netúžim dostať sa na stopu pravde.

FILÚZ: Nech je akokoľvek — budete spokojný, keď nájdete syna, hoci aj bez peňazí.

HRAJNOHA: Stokrát budem spokojnejší, keď nájdem peniaze, hoci aj bez syna.

OBŽERA (do publika):. Skupáň, že mu niet páru!

HRAJNOHA: Mimochodom, akože sa to volá ten mladý muž?

FILÚZ: Ktorého myslíte?

HRAJNOHA: Ten, ktorého ste spomínali minule. Ten žrebec v brúsenom skle.

FILÚZ: Ach, ten Angličan! Volá sa Robin Úd.

HRAJNOHA: Úd. Hm. Jeho priezvisko mi nehovorí nič. Ale jeho krstné meno znie podobne ako Martin, tak sa volá môj syn. Veru ani ten Robin svojmu anglickému otcovi asi nerobí veľkú radosť. Veď taká pobehlica iste nespí s nikým z lásky a zadarmo.

OBŽERA(do publika): Len z lásky by to chcel aj v bordeli, skupánisko!

FILÚZ: Z lásky možno niekedy spí. Ale zadarmo nikdy.

HRAJNOHA: Ktovie, či aj ten môj nemárni moje peniaze s podobnou pobehlicou. Ideme sa ešte rozhliadať po Ríme. I vy sa, prosím, rozhliadajte.

FILÚZ: Budem sa. Aj keď všetci si pri tom rozhliadaní poriadne povykrúcame krky. O pobehlice nikde nie je núdza — ani v Ríme.

(Spieva.)

(Hrajnoha a Obžera zase odídu.)

ROBIN (objaví sa v trenírkach na balkóne, pofajčieva a mlčí).

FILÚZ: Good afternoon, mister Úd.

ROBIN (odpovie len zakývaním, pofajčieva a mlčí).

FILÚZ: How are you?

ROBIN (zamyslí sa, pokrúti hlavou, pofajčieva a mlčí).

FILÚZ (pre seba):. Veľa toho ten Angličan nenahovorí.

CICIOLINA (ozve sa rinčanie skla a objaví sa rozospatá na balkóne):. Robin! Ragazzo mio!

ROBIN (v ruke sa mu objaví náhrdelník. Zavesí ho Cicioline na šiju).

CICIOLINA: Grazie!

FILÚZ (pre seba): Ale ani nemusí, keď zaňho hovoria náhrdelníky. No veď počkaj! Potrebujem len trochu šťastia a jednu noc. A potom uvidíme. (Odíde.)

ROBIN a CICIOLINA (po Filúzovom odchode tancujú a spievajú na balkóne).

(Odídu z balkóna.)

HRAJNOHA a OBŽERA (vracajú sa z jednej strany) a FILÚZ (vracia sa z druhej).

HRAJNOHA: Skontrolovali sme pekných pár pobehlíc…

OBŽERA: Iba z diaľky. (Do publika.) Skupáň!

HRAJNOHA: … a stále sa nám nedarí, pán Filúz, naďabiť na stopu môjho syna. A vám?

FILÚZ: Zatiaľ ani mne nie.

HRAJNOHA: Začul som, že sa s kýmsi zhovárate — a nevidím tu nikoho.

FILÚZ: Zhováral som sa s pánom Robinom Údom. Bol na balkóne. Ukazoval mi náhrdelník, čo práve kúpil pre Ciciolinu.

HRAJNOHA: Za koľko?

FILÚZ: Neviem, koľko stál celý, ale každá perla na ňom bola hodna aspoň dvesto dolárov.

HRAJNOHA: Ech, doparoma, toľko sa tu platí za tie veci? V Ríme je drahota. Radšej zomriem, než by som mal za to takto platiť.

OBŽERA: Lebo ste skupáň — vy sa radšej znova oženíte.

HRAJNOHA: Odkedy som ovdovel, stokrát som sa mohol oženiť — ale hrôza i pomyslieť, že by som splodil ďalšieho syna. Šľak ma ide trafiť, keď si len predstavím, že aj ten môj niekde takto rozdáva perlové náhrdelníky — a za moje peniaze.

OBŽERA: Keď sa obávate, že by sa vaše peniažky mohli zmeniť na perly, prečo ste ich radšej nezverili mne?

HRAJNOHA: Ešte to. To, na čo by si ich premenil ty, by sa na šnúrku navliecť nedalo.

OBŽERA (do publika): Ani to onô mi nedožičí, skupáň!

FILÚZ: Dnes už nič nevyriešite. Aj mňa čaká hlavná práca až v noci. A teraz je čas na večeru. Chcete sa so mnou poradiť o ďalšom postupe? Nevládzem nalačno. Určite dostaneme ďalšie dobré nápady pri dobrej pečeni a dobrom vínku.

OBŽERA: V živote som sa nestretol s krajšou myšlienkou. Nech je požehnané mlieko, ktoré si cical. Nech je blahoslavená zem, po ktorej kráčaš. Z tvojich úst vyteká med. Len či toho skupáňa dostaneme do krčmy?

HRAJNOHA: Robte si, čo chcete. Ale do krčmy sa ide po schodoch — a ja som taký ustatý, že po nich nevyjdem.

OBŽERA (Filúzovi): Vravel som. Skúposť mu nohy zväzuje — skúpy je i na kroky do krčmy, lebo sa bojí, že oslepne od hrôzy, keby tam náhodou uvidel účet.

FILÚZ (Obžerovi): Pomôžeme mu. (Hrajnohovi.) Pán Hrajnoha, vraví sa, že v núdzi poznáš priateľa, a akých lepších priateľov tu máte okrem nás? My vás neopustíme, my vás veru hladného a smädného na ulici nenecháme. Keď nevládzete do krčmy na nohách, vynesieme vás na rukách.

HRAJNOHA (vzpiera sa):. Nie! Ešte sa vám vyšmyknem, spadnem a dolámem sa.

OBŽERA: Keby ste sa dolámali, lekár by vás musel dávať dohromady, stálo by to peniaze — a to vaše skupánske kosti vedia, len tak ľahko sa nedolámu.

FILÚZ: A v tejto krčme nám nalejú aj na sekeru. Keď sa zajtra všetko dobre skončí — môj šéf to vyrovná. Sľúbil zaplatiť hostinu pre mňa aj pre mojich priateľov.

HRAJNOHA: Počujem dobre?

FILÚZ: Počujete dobre. Tak vezmeme vás na ruky?

HRAJNOHA: Netreba. Zlepšilo sa to. Myslím, že zájdem do krčmy aj na vlastných.

OBŽERA(búcha na krčmu): Hééééj! Otvárajte!

DI BARBORA (vychádza): Chi e? Chi diavólo urla qua? Vi daro tutto. Alogiate, qua da me: antipasto sguazetto alla tedescha. Vin da Corsica e Clareti di Francia…

FILÚZ: A bryndzové halušky nám neurobíš, Vincko?

DI BARBORA: Doparoma, Filúz, to si ty? Vari vedieš našincov?

OBŽERA: Ja odpadnem. Krčmár, vari i vy ste našinec?

DI BARBORA: No a nie? Som Vinco Di Barbora z Kiripolca. Filúz vám to nepovedal?

FILÚZ: Chcel som, aby to bolo prekvapenie.

HRAJNOHA: A aj bolo. Rodák sa vyučil vo svete za krčmára! A kde ste sa vyučili, rodák?

DI BARBORA: Nuž kde sa vyučí za krčmára rodák? V krčme. A doma čo? Tatry stoja?

HRAJNOHA: Stoja, iba Kriváň sa trochu nakláňa.

DI BARBORA: A pieseň o bývalej haluške si ešte niekto na Slovensku spieva?

HRAJNOHA: Prečo niekto? Všetci ju spievajú. Vedia ju aj všetky malé deti.

OBŽERA(do publika): Aj všetci starí skupáni.

FILÚZ: Veď ani my rodáci v šírom svete sme ju ešte nezabudli.

(Skôr, ako vojdú do krčmy, si ešte zaspievajú.)

(Vojdú do krčmy, odkiaľ sa ďalej ozýva ich spev. Je noc.)

FILÚZ (vykĺzne z krčmy): Spievajú o dušu, nebudem im chýbať. Kým zbadajú, že tam nie som, budem nazad. A medzitým sa chopím svojej poslednej šance… (Prebehne cez námestie, vyšvihne sa do pootvoreného okna na paláci.)

(V okne sa nerozsvieti, nevidíme, čo sa za ním deje, počujeme len hlasy.)

FILÚZOV HLAS: Petronelka!

PETRONELIN HLAS: Pán Filúz!

FILÚZOV HLAS: Tykaj mi, veď je tma!

PETRONELIN HLAS: Peťko!

(Hudba.)

FILÚZOV HLAS: Ale teraz sa už budem musieť pobrať do práce.

PETRONELIN HLAS: Do práce? Veď je noc.

FILÚZOV HLAS: Dnes pracujem v noci. Do rána musím urobiť svojmu šéfovi cestičku do postele tvojej šéfky — inak som na dlažbe.

PETRONELIN HLAS: To sa ti ťažko podarí, keď s ňou spáva a dary jej dáva Robin Hood.

FILÚZOV HLAS: Veď to. Videl som dnes ten náhrdelník. Kde vôbec na to ten chlap berie?

PETRONELIN HLAS: I ja nad tým často rozmýšľam. Ktovie, či on nespáchal tú veľkú vlakovú krádež, o ktorej sa tebe, Peťko, iba sníva.

FILÚZOV HLAS: Ako si prišla na taký nápad, Petronelka?

PETRONELIN HLAS: Jednoducho. Prečo inak by si zmenil meno?

FILÚZOV HLAS: Čože? On sa nevolá Robin Úd?

PETRONELIN HLAS: Veru nie.

FILÚZOV HLAS: Odkiaľ to vieš?

PETRONELIN HLAS: Keď som upratovala jeho izbu, otvorila som raz kachle, v ktorých sa nikdy nekúri — a objavila som v nich skrýšu. Vypadla odtiaľ jeho legitimácia. Pozrela som sa na ňu a zistila som, že Robin Úd sa vôbec nevolá Robin Úd.

FILÚZOV HLAS: A ako? Ako sa volá?

PETRONELIN HLAS: Poviem ti to — ale až o chvíľu.

(Hudba.)

(Zuzka a jej stará mať prifrčia na motocykli, Zuzka vyzerá v kombinéze a prilbe ako mládenec. Jej starej materi vykúka spod kombinézy ľudový kroj.)

ZUZKA (zoskočí z motocykla): Tak! A sme v Ríme.

STARÁ MAŤ: Zuzka, Zuzička, veď my sme tuším leteli.

ZUZKA: A keby aj — pristáli sme so zdravou kožou, stará mama.

STARÁ MAŤ: To je pravda. Bála som sa, že zažijem ešte na staré kolená druhú ťažkú haváriu, ale nestalo sa to.

ZUZKA: A kedy si zažila prvú?

STARÁ MAŤ: Pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa splašili kone a vypadla som konča dediny z rebrináka. Vtedy som mala zlomené štyri rebrá.

ZUZKA: A potom vraj, že život je čoraz nebezpečnejší. Teraz máš rebrá celé. Zato ja svojmu snúbencovi Martinovi Hrajnohovi rebrá dolámem, ak ho tu dolapím pri nejakej babe.

STARÁ MAŤ: Aby si nebola prekvapená, keď ho nájdeme kľačať v chráme svätého Petra.

ZUZKA: Zrátam mu to aj tam — prečo sa neozval, odkedy odišiel? Nenapísal, nezavolal. A nielen mne — ani vlastnému otcovi-vdovcovi. Akoby nikdy nevynašli telefón.

STARÁ MAŤ: Chlapi sú takí. Len vytiahnu päty z rodného chotára — zabudnú aj, ako sa volajú, a keby nie nás žien, nikdy by si už ani nespomenuli.

ZUZKA: No i tak neviem, či dobre robím, že som sa vybrala naháňať ho po Ríme. Iné dievča by to nespravilo.

STARÁ MAŤ: Ale ty si iná, ako iné dievky — a on, nevďačník, ani netuší, akú rúču ženu bude mať, ak sa spamätá a vráti sa a vezme si ťa. Aj ja som bola iná ako ostatné. Tie nevedeli nič inšie, len celé dopoludnie vylihovať. A keď sa už pozviechali, dve slúžky ich nestačili obliekať a prucliaky im zapínať. Celé doobedie si čuchrali vlasy pred zrkadlom a vešali na seba ozdôbky. Do kade voňavú vodu nalievali, paprčky si v nej plačkali, potom chvíľu hodváb na klbo navíjali, v košíčku sa pohrabali, to šifonier otvorili, to šifonier zatvorili — a to bola celá ich robota. Iba jedna bola šikovná do roboty — a to som bola ja. A takisto ako ty som nečakala, kedy sa tvoj starý otec zo zábavy v susednej dedine vráti, a keď týždeň nechodil, sadla som na voz, šibla do koní — a poďho poňho.

ZUZKA: A dolapila si ho pri nejakej ochechuli?

STARÁ MAŤ: Dolapila som ho iba pri opici — a vedela som, že na čo sa on nebude pamätať, na to i ja môžem zabudnúť. Zapamätaj si, že chlap, keď je o chlp od čerta lepší, už je dobrý, no keď má byť hlavou rodiny, treba mu prirobiť krk.

ZUZKA: Veď mu ho ja prirobím — len aby bolo komu. To, že sme do Ríma prišli, ešte neznamená, že sme ho už našli. Čo budeme teraz robiť?

STARÁ MAŤ (medzičasom sa už vyzliekla z kombinézy a má na sebe len bohato vyšívaný ľudový kroj): Mám dobrý nápad, bejbi. Zapáľme si! A potom si postavíme stan.

(Zapália si cigarety. Z krčmy sa ozýva spev.)

(V Petronelinom okne sa zažne svetlo.)

FILÚZOV HLAS: Ale teraz sa, Petronelka, vari už len dozviem, ako sa v skutočnosti volá ten Angličan Robin Úd?

PETRONELIN HLAS: Ten Robin Úd vôbec nie je Angličan. Predstav si, že aj on je náš rodák a v skutočnosti sa volá… (Šepká mu to.)

FILÚZ (vzápätí už sedí na okennom ráme s nohami do ulice): No nie! To je informácia za milión. Zbohom.

PETRONELA (aj ona sa objavuje za oknom): Keď je to informácia za milión, nezaslúžim si, Peťko, aby si ešte ostal?

FILÚZ: Zaslúžiš, Petronelka, zaslúžiš — ale aj zajtra je noc. (Vyskočí z okna.)

(Je už hlboká noc, ale z krčmy sa ešte ozýva slovenský spev.)

FILÚZ (započúva sa, rozbehne sa za spevom, ale potom sa zastaví, keď zbadá dve fajčiace postavy. Priblíži sa a pozrie si motorku): Pekný stroj. A má zvolenské číslo. S našincami sa dnes v Ríme roztrhlo vrece. Čo tu porábate, mládenci?

ZUZKA (hrubším hlasom): Mládenec som len ja — toto je stopárka.

FILÚZ (prezerá si znalecky starú mať): Na noc je dobrá. Ale radím ti — ráno si ju už veľmi neprezeraj. Ja som Peter Filúz. A ty?

ZUZKA (hrubším hlasom): Hovorte mi Lojzo. Prinášam sem do Ríma dôležitý odkaz istému Martinovi Hrajnohovi. Neviete, kde by som ho našiel?

FILÚZ: Si už druhý, kto sa ma dnes na to pýta. A od kohože mu prinášaš odkaz?

ZUZKA (hrubším hlasom): Od jeho otca, obchodníka zo Zvolena.

FILÚZ (hvízdne si): Potom si zaspal vývoj, milý Lojzo. Lebo starý Hrajnoha je tu už sám osobne. (Ukáže na krčmu.) Počuješ, ako vyspevuje hen v krčme? To on bol ten prvý, kto sa ma vypytoval na synčeka Martina.

ZUZKA (hrubším hlasom): A poradili ste mu, kde ho má hľadať?

FILÚZ: Ešte nie, ale myslím, že mu zajtra dám veľmi dobrú radu.

ZUZKA (hrubším hlasom): A prečo nie už dnes? A prečo len jemu, a nie aj mne?

FILÚZ: Tebe môžem tak akurát poradiť, na čo si máš dať pozor, aby si sa aj ty nestratil v Ríme ako Martin Hrajnoha.

ZUZKA: Na čo si mám dať pozor?

FILÚZ: Na meno, Lojzo. Na to svoje meno Lojzo, Lojzo. V Ríme sa ani nenazdáš — a hneď sa začneš volať inak, než si sa volal na Slovensku. A už si stratený.

ZUZKA: Mne sa to nemôže stať.

FILÚZ(pošteklí Zuzku): Nie, Lojzo?

ZUZKA: Nie, pán Filúz. A iste sa to nestalo ani Martinovi Hrajnohovi. Prečo by si on menil také krásne slovenské meno, prečo by to robil?

FILÚZ: Máš pravdu, Lojzo. Kto si meno zmeniť nechce, ten si ho nezmení. Ty, Lojzo, vidím, si chlap. Ty ostaneš naveky Lojzom. (Vojde do krčmy. Keď otvára dvere, spev na okamih zase zosilnie, vyletí útržok piesne.)

(Keď dvere zatvorí, spev zase zoslabne.)