ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BOL RAZ ÚĽ, v ktorom včeličky sa dohodli žiť v prosperite, pokoji a pohodlí. (Museli však ten prastarý a urodzený roj chrániť aj ministri a policajná zbroj.) Vraj každý o tom úli vravel vtedy, že sa v ňom rodí pokrok priemyslu a vedy. Pod vládou šľachty určite sa muselo tým včelám poletovať rozumne a veselo. Tyrania im nepristrihla krídelká — demokracia tiež nebola priveľká. Ten úľ bol kráľovstvom a neomylný trón bol dedičný — no navonok dbal na zákon. Priam ako ľudia žil si užitočný hmyz — činnosť včiel sťaby mala ľudský rukopis. Bzučal úľ ako v ľudskom meste ľudská reč, minitalár mal včelí sudca, kat mal minimeč. Z ľudského pohľadu ich činy boli miničiny — a medzi nimi isteže aj minichyby, minilajdačiny — no konkurovať im, čo výsledkov sa týka, nemohlo ľudské stavebníctvo, veda ani estetika. Včelí rod za svoj správny prístup k životu si vedel vypýtať aj správnu protihodnotu. (Nepoznáme ich reč, nuž pri pokuse o vnik do sveta včiel nám slúži ľudský slovník.) Nie, nebol to svet rovnostárov — veď tam vládli králi. Stráže ich strážili, kým králi kocky hrali, nuž nielen pravidlá — aj kocky v úli vládli. Žil v úli každý, ako ktorému z nich kocky padli. Napríklad vojakov tam boli celé pluky — k práci z nich ani jeden neprikladal ruky. Obrovská armáda len zaháľala nečinne — úľ fungoval však práve vďaka tejto príčine. Nič to, že v úli plody cudzej driny prejedli jedni — ďalej veselo zas dreli iní, na žrútov svojich plodov dívali sa radi, bez obáv, že sa priveľa tých plodov nahromadí. Veď hoci by pol vesmíru aj prácou zapratali, žrúti to zožrali — zas pracujúci prácu mali. Kto trúfal si, mal právo vyskúšať aj risk — riskol si veľký podnik, zhrabol veľký zisk. Tak žili. Jedni odsúdení k lopatám a iným nástrojom, no skrátka k rôznym lopotám, v ktorých až na dno síl šli každodenne, len aby denne mali niečo na zjedenie. Zato však mnohí iní — čiže takí, čo mali na to bunky — spoľahli sa na zázraky. Tí na akcie, tí zas na zlato, aj bez Boha čo z neba prší bohato. Boli to falšovatelia aj podvodníci, pasáci, hráči, vreckári a príživníci, čo šetrili si chúlostivé svaly — vždy radšej lišiacky sa pousilovali zariadiť si to tak, nech na nich robia susedia, čo o tom, že sú vyžieraní, vôbec nevedia. Darebáci? Nie! To je výraz nevhodný. Rovnako konali aj biznismeni ctihodní. Podvádzal každý priemyselník, každý obchodník — bez klamstva prstom nepohol tam nik, vrátane právnikov, čo strácali by pôdu pod nohami, ak písali by zmluvy bez podvodu a čestne vyhrávať by chceli spory. (Veď potom skrachovali by aj úradníci, ktorí čachrujú na katastroch s pozemkami! Ten, kto je v práve, by aj bez súdu bol známy, vopred by bolo jasné, kto je ako na tom, a palmáre by unikalo advokátom, viac nemohli by nikoho už oklamať a každý paragraf len prekrútiť a vylámať mu zuby, ako vylamujú zámky vlamači, čo slušné vchádzanie im k šťastiu nestačí.) Aj pacientov pudilár už pri pozdrave lekárov zaujímal viac než jeho zdravie, nuž načo by sa bifľovali zdravovedu? V malíčku mali novú vedu — dravovedu. Tie zadumané tváre dravých lekárov získavali si potom priazeň apatiekarov aj žienok domácich a vedeli byť potrební aj pre kňazov, čo popri krstoch živia sa aj pohrebmi. Rodinní medikusi uznávali všetky rady, čo dávali im babky, svokry, tetky, a vydržali prikyvovať celé hodiny, takže si navždy zaviazali celé rodiny, ba aj sa povzniesť pri tom ešte vedeli nad posmech tých, čo do karát im videli, veď bola pri liečení vždy aj možnosť iná — zveriť ho prostredníctvom kňaza do rúk Hospodina. Lekári — hoci študovaní — nie sú dokonalí, nuž nečudo, že iba kedy—tedy úspech mali podobne ako šarlatáni. Skrátka — nikde hrádza. Rovnaká pýcha, lenivosť a chamtivosť a žiadza sa podnikavcom postarala o slávu a dekórum tak ako Taylorovcom kapusta a námorníkom rum. Niektorí úbožiaci prichádzali zbožne o kúsok chleba prosiť panstvo veľkomožné, čo malo nekonečné veľké zásoby — no veľkosť zásob veľkosť lakomstva vždy znásobí. Otroci zbožní od hladu a driny mreli, zatiaľ čo hŕstka lenivcov, na ktorú dreli, si užívala blahobyt a jeho dary so zdravým úsmevom na vypasenej tvári. Vojakov, vo vojnách čo mladosť strácali, kŕmili metálmi, ak náhodou sa živí vracali, zatiaľ čo tých, čo z boja zutekali prví, trestali sekerou a veľkou stratou krvi, hoci aj nepriateľom často generáli — pravdaže za úplatok — život darovali. Boli aj takí, čo si obľúbili boj a strata ruky a či nohy bol ich celý zboj, a potom žili ako invalidi, ktorým ich dôchodoček nikto nezávidí, kým tí, čo ani nepriblížili sa k ohňu, sa stali ministrami za mzdu dvojnásobnú, za ktorú klaňali sa svojim panovníkom, hoci za chrbtom ich len okrádali vo dne, v noci, a zároveň im ďalej verne slúžili, veď ešte do foroty nakradnúť si túžili. Strach z nízkej penzie aj dlhy, ktoré vzrastali, ich kradnúť nútili, aj keď sa poctivosťou chvastali. Obhajovali svoje (vraj občianske) práva, úplatky brali zľava, aj úplatky sprava. A keď ľud prišiel na ich podvody, menili zákon, skrývali sa za služobné výhody. Uskromniť nechceli sa ani celkom málo — veď vládne zisk, nuž aký význam by to malo? Našli sa, pravdaže, aj pracovité včielky, čo ozaj mali právo na zisk primerane veľký, no aj tie zistili len jedno akurát — že pracovať je to isté, čo karty hrať, veď netreba len šťastie mať — aj podvod stačí, aby to prehrať museli tí poctivejší hráči. Kto všetky triky zrátal by, čo zvládli podvodníci? Ich vejár — ten sa roztváral už kdesi na ulici, kde zákazníkovi, čo kupoval si ovocie, predavač vedel pribaliť aj hnijúce, alebo vychváliť aj tovar bezcenný, takže to chválenie sa premietlo hneď do ceny, a keď aj cenu spustil kvôli reklame, vedel, že vtedy zákazníka najskôr oklame. Aj slávna Spravodlivosť dýchala ten istý vzduch a — hoci slepá — nestratila ňuch a sluch a vedela tie svoje váhy ešte zato nakláňať smerom, odkiaľ zazvonilo zlato, a hoci tvrdila, že rozhoduje nestranne, kde mala trestať, tvárila sa bezbranne, ad acta odkladala navždy prípady násilia, či dokonca aj vraždy. Aj keď sa zdalo, že sa zákon dostal pod kožu sem-tam aj nóbl zločincom a slučke utiecť nemôžu, predsa len bola tá katova kára rezervovaná hlavne pre bedára, veď tomu mohlo to byť fuk — žil v takej núdzi, že šibenici rád bol naporúdzi, hoci aj často nemal visieť začo. Zákon bral ohľad iba na mocných a na boháčov.