Zlatý fond > Diela > Vaudeville Mandeville


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Vaudeville Mandeville

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Tretie dejstvo

BA PREDSA NIE! Keď im len drobnosť nevyšla, tí nafúkanci rozhodli sa hľadať koreň zla a preklínali politikov, armády aj flotily, namiesto aby rebelantstvo v sebe trochu krotili a všimli si, že tolerujú vlastné trestné činy, a iba vtedy búria sa, keď podvádzajú iní. Ten, čo si nahrabal priam rozprávkové imanie, keď chudobu aj kráľa okrádal (len seba nie), vyzýval: „Tých, čo vravia ,po nás potopa‘, klepnime po prstoch! Ich vinou štát sa potápa!“ Kto však loď štátu potápal? Kto nedbal týrať spoluobčanov? Nebol on ten pirát, ten darebák, ten podvodník, čo prisvojil si právo dojiť štát, akoby bol jeho vlastnou kravou? Neboli zrazu kverulanti schopní vďaky za to, že biznis funguje a štát je dobrý ako taký, zaskuvíňali lumpi, keď už nakradli si dosť: „Ó, Bože, vypočuj si, po čom túži naša cnosť!“ Ozaj cnosť? Oni zneužili len to slovo! Vraveli azda cnostne, úprimne a novo, keď opľúvali dnes, čo bozkávali včera? No nezískali si tým obdiv Jupitera. Naštval sa Jupiter: „Hej? Nech je teda tak! Nevďačný, slepý úľ, veď ja ti pretriem zrak!“ Situácia v momente sa zmenila — a túžba po cnosti sa všetkým splnila. Od vlastných chýb sa dosiaľ odvracali iba — kam teraz pozreli sa, všade vlastná chyba! Ku všetkým hriechom popriznávali sa, — až od ich ohavnosti horeli im líca, — podobní deťom, ktoré darmo tajili by, rumenec poprezrádza všetky detské chyby. A boli zdesení, keď zistili, že to, čo zistili, už iní dávno zistili. „Ó, Bože, nie!“ Aj to ich zdesenie však patrilo k ich premene. A zaraz nastala ich veľká obnova. (Z reforiem býva rýchlejšia len menová.) Ich masky zmizli ako farby z obrazu. Z veľkého štátnika bol veľký šašo odrazu. Tí, čo si zvykli na svoj klamný obraz bývalý, sa nespoznali, keď sa do zrkadla dívali. Hneď súdy stíchli ako tisícročné mohyly. Dlžníci dobrovoľne svoje dlhy platili, ba dokonca, — ak veritelia na niektoré zabudli, — sami ich pripomínali, keď v objatí si pobudli, a veritelia, metajúci predtým žaloby, sa už len tíško usmievali, akoby verili, že nik v čestnom úli nezvíri už kal. Iba roj advokátov horko zaplakal. Tí, čo sa stihli zazobať, sa utiahli. Ostatní, plačúc atrament, si remeň pritiahli. Bohyňa spravodlivosti — tá zas, pár lumpov ešte obesila, zvyšok vypustila z bás, a do penzie pobrala sa v rámci reformy, aj s bachármi a sudcami a prokurátormi, aj so zámočníkmi, čo tie ich kľúče zúbkované v basách šli na odbyt, a teraz hvízdať si už mohli na ne, aj s kováčmi, čo mreže predtým z nákovy im padali, a teraz mali kuť už iba podkovy, aj s úradníkmi, čo si mreže objednávali len u tých kováčov, čo úplatky im dávali, aj s katom, čo si denne v krvi umyl meč — a teraz mu už hrdzavel a šiel s ním radšej preč. V šiatrovom prítmí trh sa ukryl ako v hrobe, keď spravodlivosť otvorila oči obe. Takisto všetci policajti, všetci zlodeji aj karieristi, čo dosiaľ žili v nádeji, že z potu a sĺz ľudu vyžijú a život prežijú, keď svojej šikovnosti zveria jeho réžiu. Tak bolo dosiaľ. Teraz cnosť však mala zavládnuť. Nemusel prstom teraz hnúť už ani ľud. Skončil sa včelí triedny boj, a keď už nikto necítil, že by bol v úzkych, nik sa rozumu už nechytil. Nič neriešilo sa už výpravami za hranice úľa a každá včela bola z vlastnej kaše sýta nula. Stratil sa aj strach z chorôb — veď vraj kdekoľvek Boh zoslal chorobu, tam zoslal na ňu liek. Nuž načo veda? Kňazstvo vo všedný deň nečinné hlásalo nečinnosť aj v celom včelíne. Keď nemá ľud už neresti, vraj stačí zbožne bzučať. Viacej už nelietať, už do práce sa nezaúčať. Vzdali sa pracovité včely svojho virvaru, nech nevŕšia sa haldy zbytočného tovaru. Stiahli sa podvodníci, prenechali blizny biznisu poctivcom — hoci ktovie, načo tým tie blizny sú? Už v kolotoči obchodu ich ostalo len málo. To málo rozkrúcať ho nevládalo, nuž si ho prestal všímať aj Boh na nebi a ľudí odmeňoval už len podľa potreby, netrestal hladom lenivcov ten populista, odmena za prácu aj za lenivosť bola taká istá, každého hladného hneď núkal obedom, nocľah mal pre každého, kto si prepil dom — veď hladným bezdomovcom možno bol aj on…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.