ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HÚF RADCOV KRÁĽOVSKÝCH a iných byrokratov (ich švagrov, synovcov a neterí a bratov) s obrovským zúfalstvom sa díval na to: Úplatky zmizli! Vari teraz majú žiť len z platov? Budú sa zmluvy, žiadosti a iné lajstrá včiel teraz už vybavovať bez nároku na podiel? Úradník, čo to urýchli a vybaví, na zaslúžený bakšiš nemal by byť zvedavý? Kde zákon toleroval dosiaľ províziu, tam teraz idú zrazu robiť revíziu? Hej, bolo to aj predtým! Tým viac korýt vzniká, čím viac je revízorov na jedného úradníka. A keďže revízor vždy zopsuje sa skoro, boli aj ďalšie korytá! Aj revízori revízorov! No v dobe cnosti všetkých prikvačila bieda. Vraj stačí jeden revízor — tým ostatným vraj beda. Ba zrušili aj toho jedného — veď či ho treba? Veď každá cnostná včela kontroluje sama seba! Zbytočnými sa stali aj tí páni bankári, poisťovači a burziáni! Budovy, v ktorých predtým úradníci spali, predali na dražbách — čo vydražili, pomíňali. Výdavkom — tým sa potom vyhýbali trochu viacej. Vraj —načo zbrane? Načo vojsko leňošiace? Naháňať hrôzu iným? Načo to je? Vyhraté vojny? Čo z vyhratých vojen? Vojak len pri obrane hraníc vlasti mal by cediť krv (hoci ju radšej pri ich posúvaní cedil prv). Čo z úľa ostalo, keď česť a zlato sa takto spriatelili? Pozrime sa na to! Odrazu — ako opona by spadla a ostala len nuda bez divadla — svet bez investícií a bez podnikavosti znehybnel ako tiger bez hlavy a bez kostí. Odrazu včely ako obecenstvo znudené sa pýtali: „Čo teraz robiť budeme?“ Obchody boli plné tovaru — a zrazu nik nič nekupoval, kamsi zmizol zákazník. Aj cena pôdy klesla pri poklese spotreby. Paláce, čo sa podobali na Téby, tak ako Téby mali skončiť nebodaj. Na bránach cedule sa objavili: „Na predaj!“ Iste by šťastnejší bol aj ten Boh, keby ich radšej videl miznúť v plameňoch. Požiar by vyprevádzal do pekla tie budovy dôstojnejšie než posmech ľudový. Už nikto nechystal sa stavať nové paláce a murári aj štukatéri boli zrazu bez práce. Z maliarov, sochárov a iných majstrov výzdoby sa stali bezvýznamné osoby. Ak neobesili sa, žili zdržanlivo. Nik o nich netriasol sa už — len oni o svoj život. Keď v krčme pobudli, — svoj účet ledva zaplatiac, — z nej odchádzali so slovami: „Sem už nikdy viac!“ Nuž musela aj krčmárka len doma trčať a nemohla sa v zlatých šatách popretŕčať. Nijaký veľkoodberateľ sa už nenašiel, čo burgundské by z menších pivníc vykupovať šiel. Schudobneli aj grófi, čo pre svoje kurtizány hostiny vystrájali, kým si s nimi ľahli na divány. Nemíňali už s jednou za pár hodín oni viac, než ich za rok stála črieda koní. Kedysi veľká dáma v mene svojej krásy manžela donútila siahnuť na dno štátnej kasy, Indiu musel plieniť pre každú jej okrasu — aj s nábytkom ich teraz predávala všetky odrazu, na trhu handrkovala sa pre pár jadierok a jednu starú sukňu teraz drala celý rok. Čas módy premenlivej zrazu zmizol v čiernej diere. V chudobe móda nemení sa, kým sa nezoderie. Zastali krosná tkáčov a na každej ulici nečinne postávali rôzni remeselníci. Načo už boli komu predražené unikáty vzácne? Všetko už bolo iba tuctové a lacné. Slobodná bola už len príroda, len ona bola pestrá! (Má každá z rastlín inú chuť a vôňu než jej sestra.) Ale aj v záhradníctvach skončil sa čas rarít. Kto vzácnu špargľu zasadil — sám si ju musel variť. Tak ustupoval prepych, tratila sa pýcha. (Beda, ak v moriach tak raz voda povysychá.) Jednotlivci aj celé firmy vyhlásili krach vo svojich kanceláriách a manufaktúrach. Vzdali sa veľkých kšeftov všetky remeslá. Prijali úpadok, čo priemyslu tá zmena priniesla. Stiahli sa do dielničiek, skromnosti sa naučiac. Viac nehnala ich vpred tá túžba získať viac a viac a viac. V obrovskom úli podnikalo ich už iba pár. Stotina bývalého stavu — a aj tej už hrozil zmar. No zato nepriateľov bola čoraz väčšia záľaha. Tej vzdorovať už mohla iba čoraz väčšia odvaha. Už pomaly len vysokánsky plot ochrániť mohol cnostných podnikavcov — šlo im o život. Sám každý z nich si musel chrániť svoju bránu — jediný žoldnier nedal sa už najať na obranu, a keď aj odolali všetkým útokom, slobodu podnikania keď aj obhájili napokon, bolo to zaplatené nielen veľkou lopotou, no stálo to aj na tisíce včelích životov. Prežilo ich len pár — no našli v sebe silu obrovitú a obnovili družbu neresti a blahobytu. Sebaovládaním sa zdokonaliť stihli, aby sa extravaganciám v budúcnosti vyhli. Ich česť a spokojnosť tiež pridala sa k tomu, keď znova začali od bútľavého stromu.