Hluchá je noc a soschlá,
jak sveta koreň starý.
Tak spenily sa pary,
tak padlo víno do skla,
tak tieklo po pohári.
Pojme ťa smutná polotma,
si celé ľudské stvorenie,
búri sa more? more nie,
len táto cesta životná,
len toto morenie.
Prezerám tvoj svet, nie je zlý,
len zmenil by som dráhu dní,
obrátil vietor záludný.
Či myslíš na mňa? nemysli,
sny kreslíš? nekresli.
Aká je ľudská muka stará,
kto miluje, ten trpieť má,
lež o život sa ruve tma;
aká je lásky žiara?
a aká cena obetná?
idem od chmáry k chmáre,
ešte sú väčšie záveje
a človek nemá nádeje,
kde složí ťarchy staré.