Čo ešte ako zvony neudrú
na cestu bezfarebnú,
čo ako nepodvihnú
zástavu čiernu,
och, Bože môj, och, Bože môj,
chraň moje pery.
Keď vyjde trubač do poľa
a diaľku do pŕs
smrteľne poraní,
čo ako bude padať
ostatný list so stromu,
ešte ten chudobný
lapí sa v kŕčoch nádeje.
A na Dušičky zaspí v izbe,
viac veršov nemá život,
štyri sú steny
a štyri strany,
nech ako chodník má už,
v prvý deň novembrový
nech prežehná sa.
Na pohreb všetkým milým
vyplačem jednu sloku.
Komu ja zanechám
tie básne o láske?
ja som ich neprežíval,
až vykrojí sa mesiac z noci
nech chráni moje pery.
Banuješ mnoho? zvonia už,
nebanuj i tak, nebanuj,
jednu tvár zastrel závojom
brat milosrdný,
hľa, presne ide s hviezdou,
kto pomodlil sa nahlas.
O autorovi
Rudolf Dilong
básnik, spisovateľ, dramatik, publicista, kňaz, predstaviteľ katolíckej moderny
Galéria obrázkov
Obrázok
