Čím zhrešil brat môj väzeň,
že sám je v hÍbke veží!
Hodiny bijú dve, tri,
storočie prešlo bez zmien,
iba ten stesk čuť z mreží,
jak tiahnu dlhé vetry.
Hľadám tú elégiu,
snáď zmenila sa v žiaru
nad poľom a nad riekou,
snáď v roky ako kryjú
tú pieseň strašne starú,
ten istý odchod vekov.
Po kom ten nápoj ostál?
Nikto sa nedopýta
na mená jedných tvárí,
len vzdychne, kto tu postál:
ach, bolesť nedopitá,
už zaniesly ju chmáry.
Nič nesmie bolieť väzňa,
dni, roky, len si bežte
po skálí tomto krutom;
či povieš vánku: nes ma?
či túžiš snívať ešte
v obloku zatiahnutom?
od nardu bielu šiju
len ukáž, potom zájdi.
Tú hviezdu, ruka biedna,
poznaj, či poznáš si ju?
a či ju nájdeš? nájdi.
O autorovi
Rudolf Dilong
básnik, spisovateľ, dramatik, publicista, kňaz, predstaviteľ katolíckej moderny
Galéria obrázkov
Obrázok
