Už nie je tichý, šťastný,
tam kdesi previnil sa,
tam kdesi stvoril dumy.
Tá druhá kniha básní,
tie verše poblúdilca
nádobou smútku sú mi.
Hasni mi, svetlo, hasni,
už z hájov odumretých
vtáky sa sťahovaly.
Kto iba raz žil básni,
ten večne bledne pre tých,
ktorí ho milovali.
Pred koho básnik stúpil?
ktorí ste pred ním boli,
z horkostí akých pije
a iný z akých upil?
ten život koho bolí
a komu podobný je?
Ak ešte láska teší,
ak pridá do kalicha,
ak ešte bude lákať,
ďaleko od prístreší
nech dá ti kúsok ticha,
kde budeš ticho plakať.
nech mladosť dá, ak má dať,
a zlomok dúhy malej,
mámte nás, naše boje,
náš osud je vás hľadať,
zakvíliť ticho ďalej.