ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Sponík dohotovil skriňu Ili Jabĺčkovie, len pri vrchnáku čo mal ešte robotu, a bral sa do chyže, uvariť si obed. Bôb vrel mu už od rána i na ohnisku pred pecou, ale zapražiť bolo ho načim ešte. Šiel do komory pre loj — s tou omastou najradšej jedával — rozkrájal a dal na pavnicu ku ohňu i ten. Jano Sponík totiž varí si jedlo sám — je vdovcom už od štyroch rokov. Nemá nikoho pri sebe. Dve dievky sú vydaté — syna nemal. Jedna vydala sa za terajšieho rychtára, druhú, mladšiu, ktorá mu je milšia, vzal Jano Hambárovie. Ani poľa nemá Sponík. Rozdelil ho dievkam hneď, ako žena umrela, a on žije iba z práce rúk svojich. Je totiž Jano Sponík majster, a hľadaný. Vie skrine robiť, chýr ktorých široko-ďaleko preniká, hrable, úle, poriská, metly. Vie murovať, vakovať, kresať. Nikdy nemá svobodného času a dobre že si i navarí to jedlo nejaké. Ba ani najesť by sa nestačil. I teraz ledvaže zvrel bôb, odstavil ho hneď a nalial si z neho na mištičku. Ani nečakal, kým vychladne, ale sadol k nemu a začal ho lyžicou chladiť. Odkrojil krajec chleba a dúchajúc si i na lyžici, začal jesť. Bôb je dobrý, veď skoro pol litra sladkého mlieka nalial doň i so smotánkou, no Sponíkovi nechutí dnes jedenie. A to nielen dnes, ale už od štvrťroka nič sa mu nepozdá, čo by si čo pripravil. I teraz položil lyžicu do misy a podoprel dlhovlasú hlavu rukou, i pozerá po izbe zamyslene. Je samá pavučina a samý neporiadok. Nekalená je ako pred Kračúnom, lavice nešuchané i tri mesiace — všade poznať, že chybí ženská ruka. I na tomto jedle badá, že ho žena nepripravila. Či je nie dosť slané, či čo mu je, ale nejde dolu pažerákom… No Sponík toho predtým nespozoroval. Štyri roky, ako pochoval chorľavú ženu, štyri roky, čo sám sa trápi, a štyri roky pritom spokojný sa cítil. A teraz zrazu to prišlo naň, ako by strelil, že všetko sa mu zhnusilo. Pred troma mesiacmi umrel Ondro Filipovie; keby ten žil, nevedel by Sponík, že tu chybí ženská ruka a že je žena vôbec treba na svete…

Sponík vylial bôb nazpät do hrnčeka, bude jesť pozdejšie. Vyšiel na dvor dokončiť skriňu. Vzal kresačku a kľakol k robote medzi triesky. Skriňa je veľká, ťažká. Dvom chlapom i prázdnu bolo by dosť niesť. Jabĺčkovka dala ju spraviť dievke — veru i s ňou, mizernou, by sa spratala do nej. Sponík také skrine vie robiť. Chýr im ide i po druhých dedinách. Nie jednu desiatku zarobil už pri nich. Každá matka, čo dievku vydáva, jeho pohľadá… Ale teraz ani táto robota mu nechutí. Naveky vracia sa ku tej myšlienke, ako Ondro Filipovie umrel a nechal po sebe peknú mladú vdovu.

„Ja nemôžem ďalej takto sám byť — všetko je naopak,“ myslí si a zastane v kresaní. Ruka klesla mu na lono bezsilne. Z čista-jasna a zreteľne vidí teraz, že nemôže samotný byť ďalej. Všetko mu okapuje. Keď on ide preč, dom ostane sám na seba a súsedia zlí. Zdola Čavkuľa, ktorá nič nerobí, len troví, čo jej muž zarobí, a ktorá každý deň s kým-tým sa vadí, a ani raz neľahne večer bez toho, aby niekomu neukrivdila, kradne mu vajcia z chlieva, a druhý súsed, Ťukáč, so štyrmi deťmi-vlčenci, všetko uchytí, čo môže. Zahradu mu svlečú každý rok. Cibuľu, cesnak, to iba im nasadí. Jabloň, tú sladkú, vlani do čista mu sholili. I kohúta mu oni zjedli teraz na Turíce, a ako banuje za ním Sponík. Nebol by ho dal ani za hocijaké drahé hodiny — každé ráno ho spevom zobúdzal. Nemôže Sponík viac takto ostať — z toho je nič!

„Krešete, apo?“ zavznel hlas za jeho chrbtom. Sponík sa obzrel a čelom prešla mu mrzutosť, že ho vyrušujú. Do dvora dochodila Anča, staršia dievka, vydatá za rychtárom.

„Krešem!“ Sponík zdvihol ťažkú ruku s ťažkou sekerou ku robote a nič iného neriekol. Nespýtal sa, načo prišla, alebo kde ide. Nebola mu po vôli táto dievka nikdy… Anča je vysoká, čierna, s bradovicou na líci. Na hlave má bielu šatku a na pleciach hrable.

„Idem ku senu!“ rečie zastanúc si k nemu a spustí hrable s pleca na chvíľku. „Paľo mi naručil, aby som sa vás spýtala, či budete tú vyhňu murovať, čo tí Liptáci zbehli, či nie? Že ak by ste neprišli, tak miesto vás zjednajú Paľa Pavniakovie. Bude Bubliš, Vendľo a tretí aby ste vy boli.“

Sponík neodvetil, len kreše ďalej, ako by ani k nemu nevravela.

„Paľo by už len najradšej vás… Tak aby ste mu odkázali, lebo že iného zjednajú!“ opätuje dievka, opretá o hrable, hľadiac uprene na otca. Sponík pohol plecom. Jej prítomnosť, i všetko čo vraví, čoho sa mu i veľa vidí, nemilé mu je, ako by nepriateľa mal pred sebou.

„Nech zjedná, keď chce!“ odvrkol.

Ančine čierne oči neodtrhnú sa od širokej, červenej tvári otcovej, nerozumejúc ho. Apa nikdy neradi veľa vraveli, je pravda, ale zárobky, najmä takéto pri obci, kde možno dobre natiahnuť, neohŕdajú. Čože im je? A od pár čias badá túto premenu u nich.

„Tak neprídete, apo?“ spýtala sa ešte raz. On iba plecom uhol mrzute. Nikdy nechcel tejto dievky, a teraz mu je na nestrpenie zrovna — sám nevie, prečo.

„A či ste chorí, apo?“ spýta sa ho, keď len mlčal.

„Ale, netrešti ma!“ nahneval sa a kreše prudkejšie ďalej.

„Tak sa prídite na večer zjednať s ostatnými. Zajtra že sa hneď musíte chytiť do roboty, povedal Paľo.“ Anča oprie hrable o dom a ide do domu poobzerať. Izba je sotva dnes zametená; po zemi plno smetí a triesok, stará kabanica a starých kapcov celý rad, čo doniesli apovi na reparáciu, po laviciach rozložené. Hrnce i rajnice neumyté azda i od troch dní. No Anča neobriadi, veď je aj v jej chyži nie o veľa krajšie, a dve ženy sú. Sedliačka je nie pani, tá nestačí cifrovať svoj dom, dobre že ho raz cez deň zametie. V lete je roboty do pretrhnutia v poli, tú nemožno zanechať pre pletku. Dom sa poriadi, keď poľné roboty minú… Jednako stiahla dlaňou pavučinu, ktorá, ako obrus veľká, od pece po dvere bola sa rozprestrela.

„Veď to inak bude, keď príde syn so Zuzkou!“

Usniesli sa boli totiž, hneď ako mať umrela, že najstarší syn jej, keď sa ožení, príde sem ku starému apovi bývať. Tej zimy sa i oženil, ale starí nepripomínali, aby prišiel, a oni neponúkli syna tiež. Zíde sa im samým, najmä teraz, že je muž rychtárom.

Anča vyšla na dvor a ešte raz riekla, že Paľo teda nebude volať Pavniakovie Paľa, a Sponík zas len neodpovedal. Anča prizrela sa mu do širokej tvári prenikave a vyšla s ovesenou hlavou zo dvora. Čo je veľa, to je veľa. Otec aj včera, keď sa ho spytovala, či má ešte čisté oblečenie, slova neriekol, a ona v ničom sa neprehrešila.

Pri dome Čavkule, čo dotiaľ nešla spať, kým sa s niekym nezvadila, temer búšila sa do gazdu Hambárovie, ktorý hrdo sa držiac, šiel s kosou s poľa.

„Hop, Anka! Čože si taká zahútaná, čo ti je?“ privravel sa starý gazda, svokor jej sestry, odstúpiac sa jej krok.

„Bola som u apu, bačik!“ odpovie, mysliac, že sa jej spýtal, kde bola. „Či je Zuza doma?“

„Azda je svat chorý?“

„Apo?“ Anča vtedy zdvihla hlavu, dobre rozumejúc, že sa k nej vraví. „Nič im je, ale sú takí nejakí sami sebe — ani reči! Neviem, čo sa im stalo od jedného času.“

„Nuž ženiť sa chce, hehe!“ zasmial sa hrdý gazda, ktorý rád sa zabavil na druhých vôbec.

„Ale, bačik, len neshutujte, a neobracajte na posmech,“ nahnevá sa Anča a sa i zapáli. „Čože by sa tí ženili?“

„No, nezabož sa ani raz, Anka! Dnes tretí deň, keď bol u mňa, z jeho úst som počul, že takto nenabudne!“

„Apo to povedali?“ Anča zastala, oči dupkom uprúc na gazdu.

„No, to len tak žartom,“ hodil on rukou, vidiac jej zľaknutie.

No Anča nespamätala sa z prekvapenia. Zastala a nevedela ani, čo by mala robiť v tú chvíľu. Či sa vrátiť k apovi, aby sa prezvedela o pravde? Ale prispomnúc si, že jej ani neodpovedal na reč, šla len do poľa, kde sa zachytila, ku senu. No i pri práci myslí len na tú vec. Nevie ani, ako premetáva seno, či zle, či dobre. Mece ho vše na ten, zas na ten bok — sem i tam. Ani mimoidúcim ľuďom nezaďakuje, ktorí sa jej klaňajú, lebo ich nepočuje. Duchom nie je tam, ale pri slovách bačika Hambárovie, že sa apo chcú oženiť…

„Tá sa ti vám nazdá, že naveky bude rychtárkou,“ smiali sa ľudia ztade idúci. „Ani ti nezaďakuje!“

„A nevesta ti je kde?“ zavolal Detvovie Jano, hájnik, povýšeným hlasom, ktorému tiež neďakovala na poklonu.

„Sama lepšie spravím!“ odvrkla ona, dopočujúc skríknutie, ale nepozrie hore. Anča dosiaľ ešte neohovorila svojej nevesty, radšej zastala, že je primladá, keď niečo nespravila, ako bolo treba; no teraz je taká rozobratá, že by ani seba nepoznala. Ani nezbadala, ako deň minul, iba keď zaľahla tma na polia a už nielen gazdiné, ale i všetok pracujúci ľud bral sa domov. Idúc domov, ohlásila sa vo dvore otcovom, ale tam bola izba zamknutá. Azda šiel otec o to murovanie k mužovi. Doma našla nevestu na dvore chovať drobný statok. Stála nad válovom, kde žraly svine, a jedla chlieb, majúc veľký okruh v ruke. Z otvorených okien domu zavznievala vrava viac ľudí.

„A či ty už chováš? Čože ste ma nečakali? Či si im nedala horúce žranie?“ spýtala sa Anča hneď, ako vkročila do dvora. Nevesta je veľmi pekná, ale veľmi mladá ešte, nič nevie dokonale spraviť, všetko len nedbale, ako vietor, a jie vždy. Potiahla plecom a povie len tak nedbale:

„Apa im spravili!“ Ani hovoriť ešte nevie poriadne.

„A kto je to tu?“

„Chlapi!“

„Či sú aj starý apa od Sponíkov tu?“

„Nie!“

Anča zdúpnela. Oči uprela na krásnu tvár nevesty, ako by tam chcela najsť vysvetlenie. Tak kdeže sú apa? Azda šli už na zálety niekde? Tak nebodaj pravdu majú bačik Hambárovie, že sa chcú oženiť!… Shodila hrable pod cieničku s prudkosťou, a berie sa do izby nanovo rozrušená.

„A Jano je kde?“ spýtala sa ešte jednako zo dvier nevesty. Jano je najstarší syn a muž nevestin, a ona i o tom len cez plece hodí slovo:

„Neviem!“

„Nešiel s volmi? Veď ta mal isť!“ skrútla sa Anča popúdená. Tu nik sa o gazdovstvo nestará, všetko je u nich prevrátené, ako na Sodome, odkedy je muž rychtárom.

„A Paľo je kde?“

„A ja viem?!“ hodí plecom nevesta, pchajúc chlieb do úst.

„Veď ty nič nevieš, len jesť!“ myslí Anča napaprčená.

Najmladší chlapec, Ďuro, behal po dvore s papekom a naháňal psov, trasúc pritom hlavou, ako by ju osieval. O toho nemusí sa Anča spýtať, ten neodchodí z domu. Je trochu bez rozumu. Keď bol dvaročný, spadol s múrika na horúce platne sporáka, spálil si temeno — to mu poškodilo.

Rychtárka vstúpila do pitvora, čo bol i za kuchyňu, že uvarí večeru. No len čo prekročila prah, už sa nahnevala zas. Hlučná vrava poschodených chlapov zavznievala do kuchyne, že len tak hučalo. To ju, pravda, naveky urážalo, a nie raz povedala, že to boli somári, čo jej muža zvolili za rychtára, hoci to chceli obzvlášte pán notár — ale teraz ani strpieť nemôže ten krik. Vari musí isť medzi nich… čo budú v takéto drahé chvíle sedieť tu a piť? No v tú chvíľu vystrčil zo dvier počernú hlavu jej muž, vyvolený minulej zimy za rychtára. Po plesku, čo robila s riadom v kuchyni, vedel, že sa vrátila s poľa, i spytuje sa:

„Anča, či ten apo prídu k tomu múru, či nie? Aj poslali sme pre nich hájnika, ale ich nenašiel doma.“

„A si už pil, však! Aj to boli lotri, čo ťa za rychtára postavili!“ nato ona nahnevaná.

„Ľa zas!“ smeje sa jej muž, rychtár, nič nie pomýlený, „veď nie o to ide, ale či prídu apa!“

Anča by nebola ani odpovedala, ale dobrý zárobok inému, a nie apovi, predsa nedopriala.

„Pravdaže prídu, akože by neprišli! A už nechže je dosť tej pijatyky na dnes, lebo vás rozoženiem z tej chyže!“

Rychtár strčil hlavu zpät a Anča začala variť večeru čeľadi. Postavila žltú kašu, zaleje ju mliekom — takú radi jedávajú všetci. To bude hneď hotové… Ale Anča vari ani tej kaľavne neschystá. Vždy je umom pri apovi. Pravdaže sa chcú oženiť. Prečože Jana s nevestou nevzali k sebe, prečože sa tak premenili, prečo sa im nič nepáči, čo im ona spraví. Ani chlieb, čo napiekla onehdá, nepáčil sa im, ľaľa, ako šomrali, že je zákalistý. Teraz už rozumie i prečo si kúpili čižmy nové za desať zlatých! A načo sú starému človeku čižmy, ktorý naveky len krpce nosil? Ani chodiť nevedia v nich, pätami najprv buchnú o zem, keď kráčajú — každý sa smeje.

Do kuchyne vošla nevesta. Už pozatvárala statok do chlievov. Brada kýva sa jej, ešte dojedá okruh. Aj inokedy gazdinej nepozdá sa nenasýtnosť nevestina, čo i nič nepovie, ale teraz hnevá ju to dvojnásobne. Hnevá ju všetko, čo jej padne do očú. Azda keby oko uprela na teraz narodené dieťa, i to by ju popúdilo, tak je von z koľaje… Kde by nie? Ráno načali chlieb, a už je po ňom. Nevesta toľko zje, ani Turek. Zjedla by sama tú večeru, čo pre celú čeľaď varí, a ešte kto vie, či by sa najedla.

„Ver’ neviem, ako vyžijeme!“ vraví Anča najedovane. „Pozerala som raž na Makovišti — ani siaťa sa nevráti!“

Nevesta nepočúva, a čo i počuje, nevie, či to jej platí, a keby i vedela, nedbala by o to. Stojí pri stole pod lampou, osvetlená, pekná, a jie pagáče, čo jej mama u Lepkov napiekli. Ani nepovie nič. Nedbá, či na Makovišti je pekná raž, či nie. Ona jesť bude, kým sa jej dajú ústa otvoriť.

Do pitvora prišiel mladý človek peknej, štihlej postavy, lisknúcich sa čiernych očú, ktoré hneď uprel na nevestu, ako vstúpil. To je najstarší syn. Nevesta vrátila mu úsmev, ale tak veľa ani on ju nezaujíma. Vydali ju minulej zimy zaň, lebo brat jej vzal si Janovu sestru, a tú nechceli mu dať len tak, ak ona pôjde za Jana.

Ju šesťnásťročnú vydaj ešte nezaujímal. Pristala, ako nariadili s ňou.

Rychtárka obrátila sa ku vstúpivšiemu synovi a len čo pozrela naň, už sa jej nepáčil.

„Či si už tu? Kdeže si bol s tými volmi? No, ty si ich dobre napásol!“

„V húštine som bol,“ odpovie on, skladajúc kabanicu so seba a kvačká ju na klinec pri dverách.

„Mal si isť medzi oziminy, druhí vypásajú a my nebudeme?“

„Aby kričali, že rychtárov syn predok vedie v škode?“

„Nech kričia! Druhí robia škodu, i my budeme. Či nám nevypásli ovos za Osikou? Mal si isť na Krajný laz!“

„Choďte ta vy s nimi!“ odvrkne syn a sadá za stôl k mise. Lačný je; na obed nebol doma, a keď prišiel o havránke, dom bol zamknutý — a namrzenej Anči ani to sa nepáči.

„Veď je ešte horúce, čože sadáš?!“ No syn nepodbá; berie lyžicu a k nemu prisadne hneď i jeho žena, Zuzka.

„Tá Turkyňa všetko spakuje!“ myslí Anča nazlostená, no už nezastarie sa do nich. Nech zjedia oni dvaja hoci všetko, ona i tak jesť nebude. Ako by i jedla, keď ich také nešťastie ide zastihnúť, keď sa otec chcú oženiť! Teraz jej huplo do hlavy, že si bankovú knižku, ktorú mali u nich skrytú, lebo dom ich je pod črepom, apov pod slamou, ak by sa, nedajte Bože, nešťastie stalo s ohňom — vzali od nej, vraviac, že položia peniaze utŕžené za skrine, a nedali jej nazpät. Na knižke majú apa 500 zlatých; tristo, čo voly predali po maminej smrti, a dvesto, čo odvtedy nagazdovali. To všetko preto, že sa chcú oženiť. A tu sišlo jej na um, že zeme, čo im rozdelili so sestrou, nie sú poprepisované na nich ešte. I tie môžu pobrať nazpät a ona má troch synov! Anču popadol strach taký, že nespala celú noc… a ráno, keď raňajky varila, prišla jej súseda, Zuza Žajdlíkovie, povedať ešte toto o otcovi:

„Anča, či ti neboli žalovať od Jabĺčkov, čo rozprávali tam tvoj apa, keď oldomáš pili za skriňu?“

„A či tam boli včera?“

„Tam ver’! To povedali, že samotní nebudú ďalej — že sa oženia!“

*

Pán rychtár, Paľo Javorec, mladý, mocný chlap, prechodil sa už hodnú chvíľu po dvore a bol celkom netrpezlivý. Majstri, čo mali domurovať vyhňu, ktorú zbehli Liptáci, nechodili, a slnce už vyšlo zpoza hôr. Rychtár síce ani nečakal veľkej usilovnosti, lebo majstri na dni sa zjednali a vie sa, ako to ide v taký čas — no jednako zdalo sa mu to pridlho, a on počal hlavou pokrúcať povážlive. Na tvár sadla mu prísnosť, a oko zostrilo sa mu. Je ešte mladý Paľo Javorec, plný energie a sily. Zunovali pán notár starých rychtárov, že sú nedvižní a ničomu nechcú sa učiť, i dali vyvoliť jeho, mladého, že bude lepšie s ním…

„Keby aspoň ktorý-ten prišiel… apa… ale tí…“ hneď hodil rukou, poznajúc, že je Sponík najhorší z nich. Jeho nielen dobre platiť, ale i prosiť treba, keď chce kto jeho k robote.

„Alebo hájnik, alebo hlásnik keby tu bol, aby ich poslal za nimi!“ myslí ďalej rychtár, vyzerajúc na cestu. No hájnik kto zná kde sa po poli sháňa za ženami, čo kradnú trávu po skladoch.

Konečne bolo vidno Ondra Bubliša približovať sa váhavým krokom. Bubliš je ešte mladý, ale jeho tvár je bledá a ako opuchlá. Bol by dobrým majstrom, keby vždy nepil. O ňom vychytili, že mu v súsednej obci sliepky múr rozhrabaly, kým spal, čo namuroval v opilom stave. Za Bublišom prišiel i druhý majster, Vendľo, bystrý a šikovný chlap. To je prístavok u Krúpeľov, ktorému čierne dlhé fúzy trčaly ako rohy od líc, a čierne oči bodaly ostro, tiež ako rohy. Sponík nechodil. Chlapi posadali na skaly pod stenu; pán rychtár vyniesol pálené na raňajky na posilnenie, a načim bolo už len nalievať a piť, a jeho nikde. Darmo čakajúc, poslali preň, no on neprišiel, len keď ešte raz poslali, i to nie hneď.

Anča, rychtárka, ktorá vybehúvala z kuchyne každú minútu, tiež ho tvrdo čakajúc, dobre s nôh nespadla od ľaku, keď ho zazrela. Prišiel učesaný, vyholený, umytý, v čistej košeli, ako by bola nedeľa. Ančin jazyk ztratil reč a ona utekala do chyže, ako by ju prútom boli šibali. Teraz už vidí, teraz je už jasné, teraz je už zreteľné, že sa apa chcú oženiť! Akí sú pristrojení, ako mládenec, ako by ani nešli k múru, ale niekam na krštenie. Dobre že si ešte i tie nové čižmy nevzali na nohy!

Sponík červenej, zdravej tvári, s úsmevom záhadne ľúbezným, došiel ku chlapom, na podstene sediacim.

„Dobré ráno!“ poklonil sa, zdvihnúc prst ku partici klobúka pri uchu.

„Pán Boh si daj aj vám!“ ďakovali mu a každý mal úmysel povedať, že za veľa spal, no uvidiac ho, mimovoľne sa mu prizreli a zabudli na to.

„Ale ste, apo, zaveľa!“ rečie jednako rychtár, v zime vyvolený, plný vôle a sily.

„Ešte nemurujete!“ odpovie Sponík nedbale.

„Hľa, že nemurujú, ale by sme boli aspoň pálené vypili, duša moja,“ povie rychtár horlive. Nech vidí každý, že mu na srdci ležia obecné veci a pán notár sa nesklamali v ňom, a že ani na rodinstvo nehľadí. „Nalej, Vendľo, brat môj!“ i sadne na skalu ku chlapom tiež.

„Dlhý je deň!“ zastarie sa ten, ktorému sliepky múr rozhrabaly. „Dosť sa narobíme do večera!“

Černooký Vendľo, peknej tvári, s fúzami ako rohy, nalial do skleničky a podal prvému Sponíkovi, ako najstaršiemu.

„Akí ste vyčesaní, bačik!“ riekol mu žartovne medzitým.

Sponík sa usmial milo.

„Veď som sa sberal na Suchárovo k Židovi. Odkázal mi, že ta bude brať odo mňa syra… Milec nechce kravské.“

„A či vám nevravela Anča včera, že sa tu bude murovať hneď?“ diví sa rychtár.

„Ba vravela, ale som bol pozabudol!“

Chlapi neriekli ničoho, ale ani jeden neveril. Kdeže, by na také niečo bol Sponík zabudol, a to keď sa ide robiť pri obci!

„A akože ste sa to spravili? Na dni?“ spýtal sa po chvíli Sponík.

„Tak, bačik!“ riekol Bubliš bledej, vypitej tvári.

„Zlatku štyridsať na deň!“ dopovie Vendľo, lievajúc do skleničky pálené. Sponík pokrútil hlavou nespokojne.

„Čože ste neprišli včera, keď sa jednali?“ zavolá rychtár, „veď sme vás hľadali ani ihlu!… No, chlapci moji…“ obráti sa potom hneď ku dvom, nečakajúc odpovedi Sponíka — počínal si veľmi sebavedome a panovite, ako sa i svedčí na hlavu obce, čo ináč hnevalo starších občanov, „čas je isť k tej vyhni!“ Obšuchne dlaň o dlaň, aby zašúľal omrvinky chleba zákalistého (Anča len takého vedela upiecť), čo sa mu boly na ne nalepily. Chlapi povstávali — ostatný Sponík.

„A šichníkov si vyhnal?“ spýtal sa nespokojný, že ich už hýbe. Veď iba čo si posadali!

„Ej, akože by nie! Pravdaže som dal vyhnať!“ povie rychtár sebavedome. „Duša moja, čože by ste si bez šichníkov počali? Ja len nebudem skaly nosiť?!“

„A čo by si aj ty nie, sopliak?!“ pomyslel si Sponík a s ním i Bubliš opuchlej tvári. Černooký krásavec s ostrými fúzmi riekol:

„Len keby už tu boli! Kohože si dal vyhnať, pán rychtár?“

„Vršok. Od kraja sme začali, brat môj!“

Vendľo pokojne kývol hlavou, pričom mu blyslo umom, že teda aj ich dom. No nedotklo sa ho to veľmi — je len prístavok. A on naveky tvrdil, že je prístavok horší, ako sluha. Nerobí sebe, negazduje sebe — nežije sebe. I tento zárobok, čo tu vyrobí, nebude jeho. Ale Sponík trhol sa na to slovo: Vršok. Široká tvár očervenela mu ešte väčšmi, ako bola, po samé dlhé vlasy na čele. I Filipovie Anča, ktorú odumrel muž tej jari, tam býva.

Chlapi došli na dolný kraj dediny, kde stály začaté múry vyhne. Poobchodili ich dookola, poobzerali so všetkých strán vážne, skritizovali ako vedeli najprísnejšie, že za taký múr sa mohla obec nelakomiť na Liptákov, i tunajší tak by to vymurovali… ešte lepšie! Naostatok obzreli sa za robotou a šichníkmi.

„Tam vari ide jedna,“ riekol Bubliš, pozrúc k Vršku na horný kraj dediny, zkade bolo vidno nízku skrčenú ženu vliecť sa pomaličky.

„Hej, nože nie tak s nohy na nohu!“ zavolal pán rychtár veliteľsky oproti skrčenej žene. „Majstri už tu a šichník ani jeden!“

„Sem sa, sem!“ povie bystro i Vendľo. Sponík hodil okom ta tiež, no bola to iba Mara Kubovie, ktorú Sovou prezývali.

„Tá veľa nepriloží!“ povedal k druhým, smejúc sa.

„A dievka vám je kde?“ vyšetruje pán rychtár, ako Mara došla k nim.

„Vari tá mala prísť?“ naskočila Sova hneď. Jazyk jej je na dva rífy, i bola hotová vadiť sa v každú hodinu, ani Čavkuľa, súseda Sponíkova. „Dobre že som i ja prišla v takýto drahý čas… A druhý kto bude šichníkovať?“

„Netrápte sa nič!“ odpovie rychtár panovite, „len kopte tuto ľa zem, budete blato miesiť!“

„Ak ja tu sama mám byť, tak idem preč!“

„A čo i sami budete, za iného nebudete robiť, len za seba!“ vraví rychtár prudko, a očervenie v tvári. „A že odídete? Sprobujte! Ale vám priam idem hlavnicu vziať… Lebo, duša moja, ja viem aj dobrým aj planým byť!“

„Nič sa nebojte, tetka!“ povie prívetivým hlasom pekný Vendľo s rohatými fúzmi, ktorý robil, že bol prístavok, len ako stroj a neprišiel za nič do ohňa — lebo i tak sebe nežije. „Ľa, tamto ide moja žena — nebudete sami.“

Naozaj, od vrška šla vysoká, pekná žena. Odetá bola v krátkych sukniach — nešíjala si dlhších nikdy, ani širokých, lebo na také ide moc látky a ona toho ľutovala. Mala škrekľavý hlas a ledvaže sa sblížila k chlapom, začala krik i ona:

„Či ste už nemohli druhého vyhnať, len mňa? Či som len ja v dedine?“

„Iba ty si v dedine, nik iný!“ odvetil rychtár nevšímave.

„Ale u nás je nik nie doma! Ja som si deti nechala samé, ešte sa mi pokaličia!“

„Neprefenduj, ale mi daj skaly!“ zavráti ju muž prístavok, zašomrajúc ticho: „Aby vás čert vzal i so ženami!“

„Aj ty si sa nemal dať na toto,“ osopí sa žena naň, škrečiac, no berie skaly na ruky. „Či ty nemáš inej roboty? Seno nám zhorí na baniach! Ani tá vrchnosť je nie kaľavná, keď s týmto teraz vyhutuje!“

„Daj skaly!“ zatúkol na ňu majster, čo mu múr sliepky rozhrabaly, ktorému bolo zle počúvať každý zvuk, krem cvengu sklenice.

„Bodaj ťa!“ chytá si hlavu pán rychtár. „Jednu utíšiš, druhá začne. Ak zo všetkých domov, čo som dal vyhnať, príde žena, tak sa ani tu neobstojíme.“ I krúti hlavou povážlive on sám, energičný, v strachu. „Na príklad od Hambárov tetka Mara, tí majú štipľavý jazyk, ani pŕhľava a od Filipov stará tetka Iľa — to bude!“

„A k tým keby prišla ešte tá vaša, pán rychtár!“ povie niekto za jeho chrbtom nečakane. Rychtár sa obzrel. To árendátor s vyčaptanými nohami stojí za ním. Prišiel sa podívať na majstrov tiež, ako na všetko, čo sa dialo v dedine. A čo len zastal, hneď vedel, o čom je reč a hneď i vpadol do rozhovoru, prejedajúc rychtára a škúliac naň.

„Veď je aj ich nie horšia!“ odvrkol rychtár.

„Moja pani? To je najinakšia ešte,“ vraví Žid, dosť obľúbený u nich. Nedral tak prílišne, o všetko mal starosť, čo sa v dedine dialo, i sám zdôveril sa so všetkým. „I dnes mi tri oflinky dala. Dobre je iba Sponíkovi, čo je sám!“

„Teraz im je dobre!“ dosviedča prístavok Vendľo. „Ale ak ich vôľa zajde oženiť sa po druhý raz…“

„Hahaha… azdaj apu? Duša moja, haha!“ smeje sa rychtár s dobrou vôľou. „To by bolo pekne! Nuž ale, naostatok, nie sú ešte taký celkom starý…“ doložil potom. Sponík sa usmial, nič nerieknuc.

Od Hambárov prišla nevesta Zuza, dcéra Sponíka. Chlapom odľahlo, že nie gazdiná s jazykom ako pŕhľava. Zuza je veľká žena a rozrastená ako jabloň — i málo vidno takej ženy. Sponík dosiaľ je pyšný na ňu. Ale i mala od čoho zmohutnieť. Choval ju dobre, bola mu miláčkom. Ani raz sa nestalo, keď šiel do komory, aby vyšiel s prázdnou rukou. Naveky doniesol jej či kus slaniny, či kus klobásy alebo syra… Sponíkova široká tvár zmäkla vidiac ju, a hneď sa jej i privravel:

„Ty si prišla, dievka moja?“

„A od Filipov vari nik nepríde!“ horší sa pán rychtár. „Ani od Ďukýnov. Ale ak sa nahnevám, razom im idem zálohy brať!“

„Nemajú koho poslať,“ podotkol Vendľo, prístavok horší od sluhu, „starí nedovladujú všade — sluha ich nechal.“

„Akože ti obudne sluha tam, keď ho zle chovajú! Veď viete, že je sluhovi hlavný plat dobrá kosť!“ smeje sa Bubliš.

„Nuž a ženy? Z nich môže prísť azda niektorá?!“ volá horlive pán rychtár.

„Anča šla ku senu a najmladšej je dieťa choré. Stará tetka Iľa sú zas okolo domu,“ rečie Zuza, dcéra Sponíka, ktorá bývala blízo Filipov. Obráti usmievavú tvár ku chlapom a oni pozreli na ňu dlhšie. Milo im je hľadieť na jej veselú tvár, pri dvoch dosiaľ vadiacich sa: Sove a žene Vendľa. Každý myslí, že nielen na vzrast, ale i čo sa príjemnosti týka, nieto takej ženy v dedine, ako je Zuza.

„Ľudu málo a gazdovstvo veľké…“ povie ona ešte o Filipovcoch.

„Kdeže by nebolo veľké, keď sú i tri majetky sbité dovedna!“ ohlási sa žena Vendľova s krikom a výčitkou.

„Ej, už tie len nahrabali toho mania!“ zavolá pán rychtár. „Počul som, že tetka Iľa štvrtáčkou budú merať peniaze.“

„A čo budú mať toľko dukátov, ako je tamto na tej hruške lístia, aj tak ich na druhý svet nevezmú a umrú tak, ako i ja umriem!“ rozhorlil sa Bubliš bledej tvári.

„No, dosť už, dosť!“ tíši Vendľo, ktorý viac hľadel po svete, ako na robotu. „Môžu prísť.“

Sponík mlčal, kým ohovárali Filipovcov, ale horel v tvári rozčulený. Po slovách Vendľových pozrel k Vršku, no nešiel nik od Filipov, len z druhého domu mládenec Ďuro Ďukýnovie.

„Sem tú maltu!“ zvolal prísne na šichníčky, „iba gagocete a ja musím tu občakúvať za všetkým!“

Šichníčky obzrely sa a schopily rýchle. I rozhovor stíchol mimovoľne na jeho výkrik nečakaný. Každý dal sa do roboty usilovne. Dedinou zavznieva buchot kladivka, cveng a hurt skál a múr pomaličky, tichúčko dvíha sa pod rukami „zdejších“, na dni zjednaných majstrov. Černooký Vendľo meria veľa, obočie sťahuje prísne, žmúri a žartuje ticho so šichníčkami, so Zuzou, ktorá i na príjemnosť páru nemá, zabúdajúc svoj stav, horší od sluhu. I ten, čo mu sliepky múr rozhrabaly na Javorčine, robí rezkejšie a nezapaľuje vždy fajky, ktorá má zvyk vždy hasnúť. A Sponík je celý netrpezlivý. Úfal sa, že príde mladá vdovica od Filipov, a že ho sklamalo, hnevá sa na všetko. Nič sa mu nepáči: ani malta, ani skaly, ani práca šichníčok. Široká tvár mu je rozpálená, oko ostré, ani Vendľovo.

„Viac vápna do malty!“ zavolal nahnevaný, fľočiac na dve šichníčky — nie Zuzu. Je práve taký prchký, ako jeho dievka Anča, ktorú nerád. Keď mu je čosi nie po vôli, vŕši sa na toho, kto mu príde do cesty. „Už som vám povedal i dva razy, že je hlúpa. Takáto robota nestojí ani čerta!“

„Ženy, kde ste ktorá?“ skríkol i pán rychtár veliteľsky. Sedel s árendátorom na brvne, ako pán, a prizeral sa pomaličky dvíhajúcemu sa múru, žartujúc so Židom. A Sponíka i to hnevalo.

„Veď si aj tu, a nič nedozrieš!“

„Nuž veď som im povedal, ako treba robiť!“ skríkne rychtár dopálený, že o ňom pochybuje niekto. „Ale iba klebetia. Aj ty, Ďuro, si postávať prišiel? Ber skaly!“

„Iba na reči sú tie ženy, na nič iného,“ povie árendátor, ktorému dnes ráno žena dala tri oflinky. „Tá mladá vdovica nech sa preukáže!“

„To!“ rýchle dosvedčí i pán rychtár. „Pozde prišla, nech sa usiluje.“

„Aká vdovica?“ trhol sa Sponík. Obrátil tvár a hneď oko jeho zablyslo a tvár poliala sa ako zahanbením, že prvej tak kričal… Ku malte, ktorú miesila vyše kolien upätá Sova, zastala Anča Filipovie, v bielom smútočnom čepci. Po zavolaní rychtára spešne začala brať maltu do šafľa, no neriekla nič. O chvíľu už teperila plný šafeľ ku Sponíkovi so Zuzou, jeho dievkou.

„No, tu máte, bačik!“ riekla tupým, nezvučným hlasom. Drží zuby stisnuté, taký má zvyk i keď vraví. Sivé veľké oči smutného výrazu uprie na Sponíkovu širokú tvár, zatiahnuté ako by hmlou alebo slzami. Z úst odletí jej vzdych za každým slovom, čo povie, od jari, ako jej umrel muž. „Ja som iba teraz prišla — nemal kto. Apa nemohli odísť, jednajú sa o voly — prišli kupci z Pliešoviec.“ Vdovica je mladá, tridsaťšesťročná, a hoci aj smúti veľmi — na očiach slzy a ústa samý vzdych — neutratila podoby. Je pekná, tučná, spôsobná. Sponíkova tvár spríjemnela a jeho pohľad, čo hodil po nej, bol plný teploty.

„Veď som o tebe nevedel, Anka,“ riekol jej prívetive, vyhovárajúc sa. „A ktoré voly to predáte?“

„Tie veľké. Apovi sa nepáči poručný, že si špatne nohy zakladá,“ rečie ona nezvučne a vzdychne zas.

„Za tie dobre zaplatia!“ rečie on a fľočí po nej s ohňom.

„Tie by i mäsiar ta kúpil,“ zastane sa i Vendľo fúzatý, pozrúc tiež na líca vdovice.

Ženy vylialy maltu do kasne a odišly od múru. Sponík pracuje s novou silou — robí čerstvo, ako by sebe muroval. Čochvíľa už je kasňa s maltou zas vyprázdnená a on musí volať o druhú. Zasa doniesla vdovica, no teraz už so ženou Vendľovou. Sponíkovi žiadalo sa shovárať sa s Ančou, ale pri Vendľovke je to nemožné. Jej jazyk nezastal ani keď maltu robila, ani keď ju braly do šafľa, ani keď niesly, vždy škrečiac, že sa jej deti samé doma pokaličia, ona žobrákov že chovať nebude a muž neporiadny nemal sa na toto podvoliť nekaľavnej vrchnosti — hoci jej nik nič neodpovedal. Jednako Sponík povedal vdovici, keď vylievaly zo šafľa a ona musela sa vtedy nakloniť bližšie k nemu.

„Málo vás je, Anka, a roboty veľa pri veľkom gazdovstve.“ I sype mu oko iskry, hľadiac na ňu.

Vdova nikdy nebola veľmi nápadná a teraz je ešte i veľmi smutná. Na očiach má slzy a ústa samý vzdych. No smeje sa jednako Sponíkovi, ako sa i svedčí byť vďačným ľuďom, uznávajúcim našu biedu.

„Čože robiť, bačik?! A keby aspoň Jana, zaťa, neboli vzali za vojaka, lebo z apu je ver’ už nič — to sú už celkom slabí.“

„Zišiel by sa k vám mocný, zdravý chlap!“ vetí Sponík so zápalom. „A sluha vám ušiel?“

„Nechal nás… a pre nič pre iné, iba že mu mama zabraňovali, aby sa po nociach plietol.“

„Sluha je len sluha, ten nezašanuje gazdu, z toho je pokoj, Anička!“ Skláňa sa za skalami a na rukách žily len mu tak navierajú v čerstvej a rýchlej robote.

„Ale čo ten človek hútajú?“ myslí Vendľo s rohmi, krútiac hlavou nespokojne, hoci nebude jeho zárobok. „Múr rastie im ako konopa z vody. Ak takto majú robiť, tak mohli radšej pri skriniach ostať a pri kapcoch. Veď hneď budeme do poly!“

„Maltu, Anka, maltu!“ volá Sponík s perliacim sa čelom a zrakom plným plameňa.

„Azda zas už nemáte?“ ohlásily sa ženy, pozrúc k nemu. „Tak vám my ani nedonosíme… Tí ani seba nešanujú,“ smialy sa i žartom i s hnevom. Len Anča Filipovie nerečie nič. Ona nikdy veľa nevravela, neusilovala sa vynikať, aj hnevávala sa zato jej mať, a teraz nevraví ani toľko — slzy na mihalniciach… Mládenec Ďukýnovie daromne sa obšmieta okolo nej a robí žarty. A to páči sa Sponíkovi. Druhá ako by sa vyškierala. Veď sa vie, aké sú ženy. Keď nariekajú na truhle muža, už vtedy druhého vyzerajú. Ako na príklad Kata Škripúňovie, čo sa vydala o dva mesiace po umretí mužovom.

„Keď seba nešanujete, aspoň na tie ženy majte zrenia,“ rečie Vendľo, prístavok peknej tvári. „Veď ich pretrhnete!“

„O svoju sa bojíš?“ zavolá s brvna pán rychtár, tajne však tiež sa diviac svokrovi. Nie je jeho zvykom náhliť sa, keď robí na dni inému.

„To tej vdovici sa usilujú!“ kričí árendátor, zapaľujúc cigaru. Dookola zasmiali sa nad žartom a rychtár zavolal rozveselený:

„Ani by ste zle neschodili s takou mladou, apo!“

„Ver’ nepozrú na ledačo!“ riekol Bubliš. Sponík usmial sa milo dotknutý. Kladúc skalu na múr, fľočil tajne na vdovu, čo ona. Na očiach slzy… ani neusmiala sa vtipu.

„Taže, ta!“ pokáral teda žartujúcich.

„Neviem, načo by jej boli takí starí a im žena!“ ozval sa zrazu nemilý hlas zpoza chrbtov. Všetci sa obzreli, i Sponík, a vidiac rychtárku žiariacich očú, zatíchli mimovoľne. Sponík zvraštil čelo a široká tvár jeho zapálila sa hnevom. Mal na jazyku ostré slovo, no že je tam i Anča Filipovie, nepreriekol nič, prežrel ho.

„A ty domov!“ oborila sa rychtárka na muža. „Od rána tu heveruješ! Či ty nemáš inej roboty?“

Pán rychtár nepripúšťaval si k srdcu jej reči, hoci je zahanbujúce jeho súceho tak zahriaknuť, ale teraz nahneval sa veľmi, že tak nemilo vpadla medzi žartujúcich.

„Čo si prišla? Teba sem nik nevolal!“ vraví červený v tvári a vstáva s brvna, hoci nie je jeho zvykom počúvať. „Páľ ztadeto!“ skríkol, otrčiac prst, kade má utekať a berie sa i sám preč. Ani neprišiel v ten deň ku vyhni viacej, iba večer, keď majstri složili robotu a bolo treba dať im oldomáš a piť s nimi. Ani by sa nebol smieril so ženou i za dva týždne, keby pri pití nebol sa pridal takýto rozhovor:

„Ver’, kamaráti, je mne zle takto samotnému…, ja sám nenabudnem!“ zavzdychal Sponík pri tretej skleničke.

„Ale, apo, nuž čože ste nepovedali dávno, že vám je zle. Ja by vám bol dal Jana so Zuzkou,“ vyčítal mu rychtár udivený.

„Bačik nemyslia na to,“ riekol fúzatý Vendľo, ktorý bol pristihol Sponíka zamilovane pozerať na vdovicu Filipovie, „ale hádam že sa oženia…“

Rychtár sa tomu zasmial, ako žartu, no Sponíkovi zapálila sa tvár i riekol hlavate:

„Veru bez ženy nemôžem ďalej, z toho je pokoj!“

„Čo, apo?!“ zvolal rychtár a prestal sa smiať, vyvaliac oči dúpkom na Sponíka. Také niečo, že by sa svokor oženil po druhý raz, by sa mu ani nebolo prisnilo nikdy. Sponík neodpovedal zaťovi a tvár bola mu vzdorovitá. Bubliš, ktorému múr sliepky rozhrabaly, podotkol po chvíľke:

„Nie ste takí celkom starí…“

Rychtár, ledva dopili pálené, ponáhľal sa domov, aby oznámil novinu žene, zabudnúc na svoj hnev proti nej.

„Anča! No, toto je pekne… počuješ?“ kričal už od dvier na ženu, rozrušený celkom.

„Čože? Piť by si rád ešte, nebolo ti dosť?“ nato ona s hnevom, odvrátiac sa od neho.

„Čože o to!“ hodil rychtár rukou opovržlive, „ale sa ti apa chcú ženiť!“

„Oni povedali?“

Rychtárka hneď skrútla sa k nemu. Oči uprie naň so zdesením. Teda už niet pochybnosti, keď pred každým a všade vravia apa o tom!

„Teraz na tieto moje dve uši som počul od nich!“ riekol on rozčulený, „tam pri vyhni.“

„A kohože chcú?“

„A či ich Pán Kristus vie… Iba ak sa im tá mladá vdovica do oka vrhla dnes!“

*

Hlásnik ešte ani na rázsvit nezazvonil a Sponík bol už na nohách. Spať nie veľmi mohol, ale i aby si obriadil v dome, kým nepôjde murovať na dedinu. Poslieval smotanu do zbenky, že si zmúti mlieko, aby nemusel variť dnes a sadol na vysoký prah domu. A ako sadol tam a mútil, zas väčšmi cítil, že bez ženy nemôže byť ďalej. Nielen že sa mu pri vyhni zapáčila smutná vdovica ešte väčšmi, a láskou zahorel ešte prudkejšou k nej, ale i že sa mu ženská robota vidí vždy obťažnejšou. Keby ženy bolo, nemusel by teraz mútiť mlieko, ale spal by ešte, ako iste spia jeho dvaja spolumajstri: Vendľo fúzatý i Bubliš. Dom ostane opäť sám… vie, že i dnes Čavkuľa odvlečie všetky vajcia od sliepok a on príde na prázdne hniezda, ako včera. Ale akože predstúpiť pred tvár vdovice tak skoro? Veď je to nie Kata Škripúňovie, ktorá sa vydala o dva mesiace po smrti mužovej. Dvere by mu ukázala. Anča je z prednejšieho domu, a má teda i prednejšie obyčaje. Ale odkladať nemôže dlho tiež, aby mu jej nepredchytili iní. Anča je mladá, bohatá — budú o ňu hrať mnohí, to vie.

„Apo!“ zavznel ostrý hlas neďaleko neho. Sponík strhol sa z myšlienok a pozrel konča uhla domu. To Anča, rychtárka, prichodí práve tak rozrušená, ako včera ku vyhni prišla. Možno rychtár povedal jej o jeho slovách o ženení, iste ani spať nemohla od ľaku a ide ho odhovárať hneď za rána, vyčitovať mu — vie to Sponík popredku.

„A čo vy to chcete stvárať na svoje staré dni?“ začala hneď o tom, čierne oči ako ihly zabodnúc do jeho širokej tvári.

„A čože chceš?“ povie on. Prestal mútiť a hnev zopäl sa v ňom hneď, ako ústa otvorila, ba čo ju len zazrel. Či ju vidíš, akým krikom ide naň!

„Veď sa celý svet smeje na vás!“ zas ona. „Ale kde by sa i nesmial! Šesťdesiatročný človek ide sa ženiť!“ zasmeje sa zlostne.

„Nech sa smeje, komu sa chce smiať,“ odvrkne on ešte prudkejšie. Je práve taký, ako ona: prchký a netrpezlivý. Nevie sa mierniť, ani nechce.

„A veď Jano a Zuza prídu, ak vám je zle samému!“ povie ona kus tichšie. Veď jej je otcom a s krikom aj tak nevyhrá nič.

„Ja sa ožením!“ riekol Sponík hlavate, červený v tvári ako rak.

Anča dobre s nôh nespadla na jeho rozhodné vyslovenie. Teraz nemôže už ani pochybovať — všetko je už ztratené.

„A kohože si chcete vziať?“ spýtala sa s osinutými lícami.

Sponík neodpovedal, mlčal hlavate, mútiac mlieko prudko.

„Azda len nie Anču Filipovie?“

„A čo by som i Anču Filipovie nie? I tú môžem!“

Anča musela sa steny lapiť, priam by bola spadla, čujúc tú reč. To bude najlepšie: Anču Filipovie! A tá ta pôjde zaň i za starého, aby shabala i jeho gazdovstvo, ako už troje shrnula sebe. I pracovné ruky, neplatené, zídu sa do domu, keď im sluha ušiel.

„Veď ste azda len nepotratili ešte všetok rozum,“ skríkne ranene. „Veď by ste jej mohli byť otcom!“

„A chyba je tebe?“ nato Sponík červený ako súkno. „Či sme ťa s materou nevydali ako statoční rodičia; či sme ťa nezaopatrili všetkým, čo bolo treba; či sme ti nedali 100 zl. na svadobný dar; či som ti nespravil skriňu, akej nieto druhej? Či som vám obom nedal i čiastku zeme — tak čo ešte chceš?!“ Príde tu s krikom, zbalácha súsedov — i tak ju nerád mal nikdy!

„Že príde Jano k vám so Zuzou!“

„Jana si zadrž, Jana ti nechcem!… a teraz mi choď!“

A Sponík, červený ako fakľa, začne mútiť, ani nepozrúc viac na Anču, dobre zbenku nerozhodí. Anča pustila sa do plaču a sobrala sa preč. Na uhle domu búšila sa do mladšej sestry Zuzy, príjemnej každému. Tá ide na trávu, má srp v ruke a obrus. Každé ráno ohlási sa u otca, ktorý má vždy pre ňu ruku otvorenú, tak i dnes.

„Čo robíte?“ spytuje sa začujúc ich hádku. Tvár jej je veselá, oči bystré a kolo úst úsmev ľúbezný — príjemná, milá žena!

„Len si pohútaj, Zuza naša!“ začne Anča s plačom, „aký posmech nám chcú apa spraviť. Chcú sa oženiť s Ančou Filipovie!“

Jano Sponík zahanbil sa, shliadnuc mladšiu dievku, ktorú miloval. Stĺkajúc dovedna už zmútené maslo, čaká, čo bude robiť i tá. Iste sa ani ona nepoteší. Teraz také deti sa rodia, čo by zo všetkého svliekly rodiča a olúpily. Vychoval, vydal ich ako sa patrí na poriadneho otca, dal do vena po 100 zl. a po smrti ženinej i zeme, ale im je to všetko málo. Bár by im i to dal, čo do úst má položiť, i kožu so seba… ani nebude im dosť nikdy, kým ho živého tu vidia.

„Tí už ani o svet, ani o nás, ani o seba nestoja. Keby o tom vedeli mama v zemi!“ vykladá Anča s plačom a zlosťou.

Zuze príjemná tvár sa nezmenila. Pozrela na otca usmievajúcimi sa očami, potom na sestru a potiahla plecom.

„Ale to je posmech a hanba aj pre nás pre všetkých!“ volá Anča nahnevajúc sa na novo, že sestra nevidí v tom nič zlého. „Budem sa hanbiť ľuďom na oči vyjsť.“

Sponíkova široká tvár prijala výraz spokojnosti, že sa nesklamal v Zuze a môže ju i ďalej tak rád mať, ako dosiaľ.

„Choď iba preč!“ riekol staršej, „nech viac o tom ani slova nepočujem!“

„Veď ja aj idem. Ani ma nevidíte viac v tomto dome, ak to vykonáte!“ verí sa vždy plačúc Anča a odvracia sa preč. Idúc vyhráža sa i ženám Filipovie, o ktorých si myslí, že ho privábily: „Počkajte, ja vám dám hrabať cudzie mozole! Všetok svet by shrnuly do svojich pazúrov, bosorky!“

Sponík vybral maslo do studenej vody do šochtára, nalial Zuzke za hrnček mlieka a natrel jej i masla hrubo na okruh chleba, aby zjedla cestou, kým príde, kde sa sberala na trávu.

„A svat je doma?“ spýtal sa spokojne Zuzy, ako by sa nič nepríjemného nebolo prihodilo prvej.

„Nie. Šli k ovciam, že oni budú pásť a valach príde svážať s Janom seno.“

„Ale večer doma býva?“

„Večer prídu. Jano chodieva na salaš, apa neradi ovce doja.“

„Veď ten nič nerád, čo je ťažšie! Povedz mu, že prídem niektorý večer, aby ma čakal.“

Zuza odišla, do chleba hrubo natretého zahrýzajúc, Sponík pozamkýňal dom a vyššie tiež. Slnce práve vychodilo, osvetľujúc zlatistými lúčmi strechy domov. Deň bude jasný, teplý. Sponík je veselý, srdce ovládala mu dobrá vôľa pre milé chovanie mladšej dievky. Tvár široká a červená mu je usmiata. Takej je vôle, že by priam celý svet sovrel do ramien, i Anču Filipovie, a šiel by ju vypýtať zaraz. Zadlho ver’ odkladať nebude s tou vecou. Anča je mladá, pekná, bohatá, aby mu jej druhí nepredchytili… Ako šiel popri dome svadlivej Čavkule, zastihol ho hlas najmenšieho zvona, s ktorým pulsy dávali, keď umrel niekto v dedine. Sponík zastavil sa na chvíľku a aj zo dvier súsedných domov povychodili ľudia pod steny, zvedaví počúvať. Nebolo počuť, že by bol niekto ťažko chorý v dedine, iba stará Vrana, čo umiera od roka, a nemôže umrieť, ani hádam neumrie nikdy — a Pepkovie gazdiná tiež toľko na chrbtové suchoty sa trápi. Azda z tých dvoch niektorá?

„Ktože to umrel, Bože?“ Ženy spustily hneď krik, ako na súdnom dni.

„Anča Polianka Pepkovie!“ zavolala gazdiná od Lipkáčov, chudého obličaja, postavy ako zápalka tenkej.

„Tí? No, tým sa dobre stalo, chudine!“ rečie Iľa Maliarovie, žena ešte mladá, ale veľmi citlivej duše, „ver’ dobre, ale i bačikovi Paľovi, lebo dosť vystáli s nimi od roka. Sama ich dievka u nás spomínala — vystríhala mi pominulú sobotu kabát, ale som si ho potom ja ušila sama — že čo sa ich nahrešili i preto, že ich do špitáľa nedali, a keď ich odviezli, tak ich hrešili, že ich dali ta. Iba za dva dni obstáli v špitáli.“

„Chudák Paľo, čože si už teraz počne?“ vzdychá Mara od Ťukáčov, tiež ľútostivého srdca. „Akože už bude sám?“

„Čože by si počali?“ zakričí Čavkuľa s uhla dreveného domu hlasom drsným. „Majú syna i dcéru, pôjdu k niektorému!“

„Ja som počula, že k synovi, lebo že je i porekadlo také: otcovi syn a mame dievka…,“ vraví Maliarovie citlivá.

„Veď mu je syn na vojenčine!“ zastarie sa Ďuro Martinec medzi ženy zavolajúc.

„Veď sa preto tým lepšie zídu Filipovcom. Sluha ich nechal… a potom si ich môže Anča pristaviť, hihihi!“ zasmeje sa Čavkuľa neúctive.

Sponík už bol nohou kročil napred, že nebude ďalej počúvať klebety žien, ale ostatné slová Čavkule ho k miestu prikovaly ani klinci. Ani hnúť sa nemohol v prvej chvíli. I dobre, že sa ľud rozišiel, ženy obzrieť umretú, a nik nevidel, ako stojí na prostried ceste ani stĺp. Ako čo by strela pľasla, tak rozprášil mu všetku veselosť a pokoj výsmech zlobnej Čavkule. Lebo nič nemožného, aby sa to i nestalo: Pepko pôjde do Filipov k synovi, je mladší o desať rokov od neho, chlap pekný, beľavý, tam spozná sa s Ančou, ona privykne k nemu, zamiluje si ho a pristaví, ako sa klebetné ženy smialy! Obledol cele a srdce zabúcha mu tak tuho, ani srdcia zvonov na veži, čo zunia ku smrti Anči Polianky Pepkovie. A Sponík zacítil proti nej, umretej, hnev neuhasiteľný, že sa práve teraz odobrala z časnosti. Či nemohla čakať ešte aspoň rok!

*

U Filipov je nebo nikdy nie vyjasnené. Chleba by bolo, pravda, dosť, i peniaze sa najdú, ale iné biedy všelijaké tlačia ich ustavične. Na jar umrel dcére Anči muž, minulú jeseň vzali vnučkinho muža na vojnu, sluha ich odbehol v najtuhšej robote, a k tomu ešte vnučkino dieťa naveky je choré. V dome je len jeden chlap, muž starej gazdinej Ili, o ktorej svet vraví, že štvrtáčkou meria peniaze. Len jeden chlap, i ten veľa nestojí. Je už starý, slabý, krehký… Teraz ufajú sa svatovi, Pepkovie Paľovi, keď mu žena umrela, že príde k nim, ak ho neodhovoria od toho jeho dievka a svet závistný.

„Od poludnia nezastalo ešte plakať,“ povie Anča vdovica, stojac nečinne na prostried izby. Hľadí na dieťa, ktoré na rukách mladuškej, šesťnásťročnej matky, tiež dieťaťa, plače očernievajúc. Už ani nevedia, čo robiť. Všetko posprobúvali, čo vedeli a čo radili ľudia, už aj ustali lieky shľadúvať, a všetko nič nestojí.

„Zažni svetlo!“ rečie stará Iľa, gazdiná domu, ktorej výkruty trčaly zpod čepca už ošedivelé, no ešte sama všetko spravovala a viedla. „Azda sa utíši!“

Na lavici pri sporáku sedel jediný chlap v dome, muž starej Ili. Chcel by isť spať, je ukonaný, ale nevečeral ešte. Zle mu je počúvať krik dieťaťa, — no nič nepovie. Nie je on pánom v tomto dome, len prístavkom starej Ili, i to len druhý muž. Kedysi bol boháčom, držiaval i po dvoch sluhov u Karmínov, zkade pochodí, pri prvej žene Mare, vysokej, krásnej tvári, očú i zubov, ale ako tá umrela a on prišiel ku starej Ile, predal na jej radu svoju čiastku — zmizlo od neho všetko.

Anča, vdova, ktorú odumrel muž tej jari, pohla sa s prostried izby, aby vykonala rozkaz materi, hoci tma nebola ešte veľká, lebo mesiac svietil do okien.

„Pridoj ho, hádam je lačné!“ učí stará Iľa vnučku, keď dieťa ani tak neprestalo kríkať.

Starý pri peci potrhal si vrkôčiky pri ušiach — česal sa ako starí, dávni, po starosvetsky — a zavrel oči, aby ani nevidel. Veď sa nehnevá, že kričí, že všetky sú okolo neho a na večeru zabudly všetky pri ňom, ani nie mu je zle, nezamkýňajú pred ním ničoho a Anča, vdova, volá ho apkom, hoci jej je len otčimom, lenže ho zo všetkého svliekly, a on nemá ničoho-nič svojho. A ako zavrel oči, prišiel mu na myseľ otcovský dvor u Karmínov, kde on bol dobrý gazda pri boku Mary krásnych líc usmievavých a zubov bielych drobných, ktoré vždy vytŕčala, i keď sa nesmiala. Tam bol pokoj naveky, tam bola dobrá vôľa — on hlava domu a pán…

„Veď iba väčšmi plače!“ odvetí mať dieťaťa, sama ešte dieťa. Sadá s ním na lavičku ku stolu a pripravuje sa plniť starej matkin rozkaz. Dieťa kríka jej na lone, otvárajúc bezzubé ústka, krčí sa a svíja v duchničke a mladušká matka tiež plače s ním. „Nechytá, ľa, vidíte. Iba hlávkou krúti…“ A slzy lejú sa jej peknými líčkami i padajú na červený vankúš povitého dieťaťa.

„No ver’ z toho nikdy nič nebude,“ rečie vdova, stojac opäť v prostried izbe nečinne a sleduje dcéru očima. „Ty ho nebudeš vydávať nikdy, teba to nikdy neposlúži!“ Tak teší ju, a dieťa-matka pustí sa ešte do väčšieho plaču.

„Veď mu to prejde!“ ohlási sa starý Ondro zpod pece, zívnuc od nevole. Šiel by preč, keby bol večeral, no takto len sedí tam a čaká. Nie mu je zle, pravda, ale čo sa pozabudne len na chvíľku, hneď mu je na ume prvá žena, Mara krásnej tvári, i dvor Karmínov. Aj boly časy, boly kedysi — no pominuly! Maru skosila smrť, bohatstvo vzala Iľa a on je sholený ako starý peň tu!

„Ver’ hádam tak bude s ňou, ako s tebou bolo!“ rečie stará Iľa, nedbajúc slov mužových. „Daj mu cmúľok z cukru, azda to vezme!… I tebe tri prvé umrely, dobre že ti táto jedna ostala!“

„Ale čože by hneď umrelo!“ zastarie sa opäť starý do reči, keď vnučka začala zas väčšmi plakať. Obzrie sa dookola s úmyslom, že ide do košiara k statku bez večeri — tam aspoň kriku nepočuje. Stará Iľa šedivých vlasov nepovie nič, čo jej i protirečí. Nekarhá ho nikdy. Prvého muža hrešila vždy, prosiac mu smrť, až jej raz naozaj i umrel — ak by i tento tak?!

„Ľaľa, od poludnia plače vždy, kdeže by to žilo?!“ rečie vdova zarmútená. „A keby mu aspoň otec bol doma, ale niekde v pekle v Gradiške zahnatý!“ Na toto už všetky tri daly sa do plaču. I starý pod pecou mľasol ústami dojatý — potom vyšiel. Nič nie je žalostnejšie, ako keď je niekto v svete zahnatý od rodiny, proti vlastnej vôli.

„Tetka, tetka Iľa stará, poďteže von!“ zavznel v to hlas pod oknom a niekto pobúchal hánkami o sklo obločné. Ženy prekvapené pozrely a utrely si slzy.

„To je vari Zuza Žajdlíkovie…“ rečie stará, poznajúc po hlase. „Čože chce?… Rozviaž ho na stole, a ty, Anča, pomasť mu bôčky sadlom ešte raz,“ naúča dvom, idúc z izby. Mladá vdova, Anča, ktorá bola od jari cele otupená, ani sa nehýbala veľmi — lebo načo, keď ho nikdy vydávať nebudú, ani neposlúži ich nikdy — ale mladučká matka chvatne položila dieťa na stôl, utierajúc rýchle bohaté slzy s líc, a už rozvíja povojník.

„Poďte, mamka, len poďte!“

Stará Iľa vyšla predo dvere a rozhľadela sa po mesačnej noci.

„Ktože to volá?“

„Ja, tetka!“ Ku nej spešno pokročila Zuza Žajdlíkovie, súseda rychtárovcov, okrúhlej, nízkej postavy.

„Ty, Zuzka? A čože si prišla?“ Stará hneď sa opýta, aby čím skôr skončily a ona mohla zas dnu. Povie ešte: „Ľaľa, to Mariškino dieťa je zasa choré!“

„Iba som na minútu pribehla, tetka!“ vraví Žajdlíčka zadychčane. „Deti som nechala len pri starom apovi a také sú prevrátené, čo, Kriste, chráň… Choré je to vaše?… Rychtárka ma poslala…“ i usmeje sa akosi, „že si vraj jej apa chcú vziať vašu Anču,“ zas usmeje sa kus, „že načo ho svádzate!“

„Čo to vravíš?“ zadivila sa stará Iľa, čo peniaze štvrtáčkou meriava, roztvoriac oči, lenže sa rozosmeje, hoci je stiesnená dosť pre choré pravnúča.

„Nuž že načo ho vábite! Že keď vám nemá kto robiť, keď si sluhov zle chováte — ja ver’ poviem, ako kázali! — aby ste sa sami pretŕhali…, ale že vy chcete sluhu neplateného!“

„Ach, jaj…, no, ľaľa, ľudia boží!…“ diví sa stará a nevie, či sa hnevať, či smiať. „Anča, Anča, poďže von!“

„Aby ste im dali pokoj! Že sa to už starí!“ trkoce Zuza s ohňom, vidiac veľký účinok svojej reči. „Ale že vy chcete i Sponíkovie gazdovstvo shrnúť, ako ste prihrabali Karmínovie a ešte troje iných. A aby ste si od toho zuby vystýkaly!“

„No, či vidíš?!“ smeje sa stará Iľa, ale i hnevá. „Anča, či počuješ? Poďže skoro von. To svet ešte neslýchal… a ktože jej ho chce?… Poďže, Anča!“

Anča na veľa dopočula volanie starej, a keď sa dieťa utíšilo ako-tak, vyšla.

„Počuješ, čo ti naodkazovala rychtárka?“ skríkne stará so šedivými výkrutami proti nej. I rozpovie jej spolu so Zuzou Žajdlíkovie odkazy, majúc upreté oči na dcéru. Bývala Anča nenápadná, nedvižná… aj hnevávala sa preto jej mať… kde ju posotila, tam stála — čo odpovie? Aj Zuza Žajdlíkovie hľadí na ňu zvedave, kus so škodoradosťou. Anča sa nahnevala. Tvár jej zapálila sa a oči smutného výrazu rozohnily. Veď muž si ešte ani neodpočinul v zemi a tu čo na ňu shutujú.

„No, kto by to vymyslel!“ zvolá stará Iľa a oči zasvieťa jej spokojnosťou. Vidí po tvári Anči, že jej po vôli odpovie. „Či sa ty chceš vydať… a ešte za takého starigáňa!… No, čože jej odkážeš?“

„Ver’ čo!“ smeje sa aj Zuza Žajdlíkovie.

„Čo odpoviem?“ povie Anča urazená. „To jej povedz, Zuzka, aby sa nič nestrachovala o Sponíkovie manie. Nech to len jej ostane, jej sa lepšie zíde, ako nám. My máme dosť — troje gazdovství sme shrnuli a ja sa nevydám!“

„Veď vravím!“ rečie stará víťazne, pokojne pozrúc na dcéru. Čo ďalej je ostrejšia, smelšia…

V tú chvíľu sedel Sponík u svata Hambárovie, ktorý býval v treťom dome od Filipov, kde bola vydatá jeho dievka Zuza, ktorú rád videl. Už tretí večer, ako tam vysedáva, a po všetky tri večery napeká svata, aby mu šiel Anču Filipovie vypýtať.

„To by vám ta bola, akurát!“ dosviedča svat hrdého držania, prikyvujúc hlavou. „Aj ja som vám tú chcel radiť.“ Všetci v dome, nevynímajúc ani dievky Sponíka, usmiali sa, uhádnuc, že si gazda robí s ním žarty.

„Aj mne sa tá z vdovíc najlepšie páči… a ja som ešte nie taký celkom starý. Sily mám, ďakovať Bohu — robil by dobre. A čo som čiastku i podelil dievkam, mám nagazdované, ak nie viac, ale menej nie, ako mal Ondro od Karmínov, čo sa ku Ile prisadil. Každý rok do dvoch stovák odložím, svat môj!“ chváli sa Sponík.

„Tak nie čudo, že sa rychtárka hnevá?“ pomyslel si hrdého držania svat. Gazdiná Mara, ktorá mala jazyk štipľavý ako pŕhľava, rečie Sponíkovi:

„No, veď sa len ta k nej! Ešte môže rada byť, že ju chcete!“

„Veru môže!“ dosvedčí gazda, kývnuc hlavou s úsmevom.

„Veď vás preto prosím, aby ste šli k nej. Ja by šiel už len keď budem mať istotu. Aj na prístavky ta pôjdem, ak by sa jej tak lepšie páčilo!“

„Ja som už starý na také veci, svat môj,“ vraví gazda, „to len na syna porúčam — tomu to lepšie pristane… Jano, ty rád chodíš po svadbách a kršteniach, choď ty!“

„Nuž veď i on môže!“ pristáva Sponík i tak.

Jano, mladší syn, ktorý mal Sponíkovu dcéru za ženu, práve taký hrdý, ako otec, ale nie taký chladnokrvný, hodil kabanicu na plecia namrzene. Tri večery, ako ich trápi preto svokor — a kde by Anča Filipovie šla za takého starého? Trpezlivosť ho však nechala už, vzal klobúk a vyšiel von — ide mu ju teda vypýtať.

Mesiačik stál práve rovno nad dedinou a osvetľoval ju tak jasne, že by Jano mohol peniaze čítať na dlani. Prešiel popod dom Sovy Krhlovie a stupil na podsten Filipovcov, práve vtedy, keď Žajdlíčka odchodila od nich. Dve ženy: stará, čo peniaze meria štvrtáčkou, a mladá vdova stály ešte tam predo dvermi, medzi sebou čosi sa shovárajúc ešte. Ako sa Jano sbližoval, pes vyskočil zpod vokola rovno naň.

„Ideš ležať!“ skríkne stará šedivá. „Do žien ti nezabrechne a chlapa by na kusy trhalo!“

„Uľaž Majza!“ rečie i vdova, obzrúc sa za šteňaťom. „Kdeže ideš, Janko?“

Jano sa zahanbil mimovoľne a ostal ako fakľa. Len teraz, keď im je zoči-voči, vidí, na čo sa podvolil. Keby aspoň mesiac nesvietil tak jasno!

„Idem poľa vás…“ odvetí pridusene. „Bodaj ťa i so somárom, keď si sa dal vyhnať,“ myslí o sebe medzitým.

„Či sú bačik doma?“

„Toho dnes už nedostaneš! Choďže, Anča, k tomu dieťaťu, veď sa pretrhne, ľaľa, zasa kríka!… Šiel spať… a ani nevečeral vari…“ prišlo do umu starej. „Choďže, Anča!“

„Veď…“ Jano sa poplietol a zakašľal. „Anča, počkaj ako mak, chcem tebe niečo povedať. Choďte vy, tetka, k malému… a či je choré, že tak kričí?“ No žena ani jedna sa nepohla. Obom huplo do hlavy, čo Jano chce, že Anču zdržiava.

„Vari si za Sponíka prišiel?“ skríkne stará. Len teraz čo vypočuly odkazy rychtárkine a k tomu plač z izby dvoch detí zavznieva neprestajne a ešte tento! „Práve odišla Zuza Žajdlíkovie. Čo nám od nej naodkazovala rychtárka, to je posmech!“

„Čo naodkazovala?“ spýtal sa Jano rýchle. Vedel, že nič dobrého a slušného. V tej chvíli zacítil zlosť proti každému, čo ku Sponíkovi patrí (ženu i dobije), preto, že sa on tu páli a že kričia naň. „Veď sa my sami iba smejeme na svokrovi, ale sa nám nedajú odhovoriť!“ riekol nahnevaný.

Anča — vdovica hotovila sa zavrátiť Jana tiež, lebo je so dňa na deň ostrejšia, aj kríkanie dieťaťa je väčšie, no vidiac, že je na ich strane, hnev ju minul.

„Dosť nám naubližovala,“ rečie cez zuby, ako bol jej zvyk vravieť, „a načo by mne bol taký starý muž? Povedz, že si ja už len apu pristavím, keď mi mama umrú, že sú ani to nie starší!“ I zasmeje sa sama a s ňou aj stará i Jano na vtipe rozveselený.

„Večer je to už pre nás!“ povedal hrdý gazda Hambárovie, keď Jano s odkazom prišiel domov. Položil ruku na plece Sponíkovi vľúdne, keď ten zahanbený očervenel a oči spustil k zemi. „Pozdné naše ženenie — sneh na holiach!“

„Na mojej nie!“ rečie Sponík, potrasúc černovlasú hlavu, ešte jednako hlavate.

„Ani na mojej!“ žartuje gazda, smejúc sa a pretiahne dlaňou po holom ako koleno temeni svojom.

„Prenáhlil som sa!“ myslel si Sponík, vždy len do zeme hľadiac. „Nemal som sa hlásiť ešte. Veď je to nie Kata Škripúňovie!“

„A kto vie, či Jano, zať, i bol tam?!“ huplo mu do umu, vidiac ich veselé tváre. Šiel za humno, poležal si tam v tráve a vrátil sa. Lebo čo sa i nehnevajú, ako rychtárovci, milšie je jednako aj im, keď sa neožení. A v Sponíkovom srdci začaly sa zapaľovať nádeje opäť. No neriekol už nič nikomu. Robil skrine, zarábal, muroval a odkladal peniaze na knižku, ktorej zo svojich rúk nepopustil. O pol roka šiel potom pýtať Anču sám a tá zas ho odpravila. Vtedy už Pepkovie Paľo býval u nich, a o štvrť roka zatým Anča vydala sa za toho. Sponík chcel sa svetom pustiť od žiaľu, no rozmyslel si vec lepšie a ostal len doma. Smieril sa s rychtárovci a vzal Jana so Zuzkou k sebe.