ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária Bukovičová, ktorej krása vychýrená bola po celom okolí, zachlopila dvere na veľkej izbe. Mala mračný výraz tvári a, dôjdúc do prostred izby, zastala a obzrela sa dookola.

„Ako ja len privyknem u nás?“ pomyslela si s výčitkou, že musela prísť z mesta, kde strávila celú zimu pri rodine veselo, a tu táto otupná dedina!

Lebo Mária bola rozmaznaná a svojhlavá, ako vôbec krásavice bývajú, a nemala rada, keď sa jej po vôli nerobilo. Teraz, ako zakaždým, keď sa vrátila, dom rodičovský bol jej pustý a neprívetivý, sestra Marta pridivá a veľmi dedinská.

„Čo ja tu budem robiť?“ vzdychla nechutne, hodiac sa na diván.

Bola ustatá, veľa musela rozprávať domácim — a šuchajúc si biele čelo, mračne pozerala na dvere. Tam bolo počuť kroky. Ide ju Marta znepokojiť otázkami. Pozná ju. I zatvára krásne oči, ako by driemala.

Marta, veľmi tiché a veľmi utiahnuté dievča — začo ju „tichou vodou“ prezvali — dosť vysoké, ale tenké, s čiernou hlavou, vstúpila, zastala stranou a pozerala na zavreté oči Máriine. Na rozjarenej tvári vidno jej naozaj, že rada by o čomsi ešte povravieť so sestrou, o čom pred rodičmi nemohly, no, vidiac ju spať, chcela nazpät. Mária ju oslovila.

„No, a tu čo sa stalo od tých čias zaujímavého?“

Ale oči drží zatvorené, ako by nečakala odpovedi alebo nedbala o ňu.

„Čo sa stalo? Veľa!“ odpovie Marta naradovaná. „Veď som ti o všetkom písala… Vieš, že starý Bolkin umrel? Nikodem vzal k sebe matku a ich chovanicu. A pomysli si, tú si vezme, už sú i sverení!“

„Á!“ rečie Mária nevyrušená a zívajúc spýta sa: „A sú šťastní?“

„Kto vie. Ona veľmi žiarli,“ odpovedá Marta ochotne. „A ešte na teba ako bude! Povedali jej, ako bol preč za tebou.“

„A ktože to bol taký múdry?“ spýta sa Mária, sťahujúc obočie, potom hneď pohodí hlavou. „Napokon čo ma po nej… Beňušovské slečny sú doma?“ spýta sa sebevoľne o inom.

„Doma. Darmo prorokuje Ďuro Bolkin, nerozišly sa,“ rozpráva potešená Marta a pristúpi k oknu. „Ale to je pravda, že na Lujzu hnevajú sa obe; Estera už i pred cudzími povie, že im je život sfušovaný. Teraz začaly robiť dobročinnosti. Na obnovenie kostola darovaly dvetisíc zlatých.“

„Schodili ste sa každú nedeľu všetci, ako predtým?“

„Áno. Dnes u nás budú. V minulú nedeľu boli sme u Bolkinov, u Ďura. Výborne sme sa zabávali… vlastne druhí; ja som len hrala. Bol i Nátan Paľaga, a to ti je zvláštno…“

„Ozaj…“ pretrhne ju Mária, ako by ju to, čo jej na um prišlo, veľmi zaujímalo; ale ona len nechcela počúvať. „Anča je dosiaľ u nich a nedá sa len Ančou volať? Paľaga, boháč, s troma mlynmi…“ vraví so zatvorenými očami, ako do poly driemuc. Potom ožije na chvíľku naozaj a zasmeje sa. „Počuješ? S Mirom Kropáčom stretli sme sa pri moste. Hahaha! Ten človek — to je originálne — opeknel navidomoči. Ja som sa len zadívala. Tebe sa nevidí?“

„Čo vravíš?“ spytuje sa Marta, keď bola prvej otvorila oblok, aby pozrela ním. „Aha, Anča je dosiaľ pri sestre, Paľaga je boháč, ako prvej,“ odpovedá na dve otázky, na tretiu však neriekla nič.

„A ešte čo nového?“

„Neviem…“ usmeje sa Marta, akási zamyslená. „Dnes čakajú maliara, čo má oltár obnovovať. Poslali koč pre neho do Horných Borovíc. Je to nejaký priateľ Paľagov… ten ho odporúčal. U nás bude bývať.“

„Je mladý?“ a smejúc sa, spýta sa ešte Mária: „A ženatý?“

„Že vraj nie.“

„A naozaj!“ A Mária zdvihne sa s komótneho sedenia, spustiac drobné nôžky s divána. „To je zaujímavé. Takého vtáka, haha, sme ešte nemali. Umelec!“ i zasmeje sa opätne a doloží figliarsky: „Ozaj, aký je a ktorá ho okúzlime?“

„Ty už o tom?“ usmeje sa Marta a doloží trošku maliciózne: „To je istá vec, že ty.“

Odvrátiac sa, siahla za muchou, čo bila sa o sklo, i že by nevidela Mária jej tvári v tej chvíli. Potom, počujúc koč zarachotiť, nahla sa a pozrela hore na cestu. Zrazu tvár premenila sa jej a ožila tajenou radosťou. Po ceste, ochvievajúc krátkym kabátom, rozháňal sa človek nízkej, územčistej postavy: komisár Vladimír Kropáč. Pri chalupe Ježkovie vdovice, kde skrúcala sa cesta von z dediny, stretol koč, vezúci cudzieho pána. Ako človek dobrák, Miro Kropáč poklonil sa neznámemu a zastal, kým prejde koč, hoci toho nebolo treba, lebo cesta bola široká. Nahnúc hrubý ohorený krk, začal si mosadznou guľôčkou paličky šuchať okrúhlu vyholenú bradu a uprel oči na cudzieho. Videl sa mu hodným, ale pozdalo sa mu, že chudá tvár jeho s vydutými kosťami na lícach bola bez vôle a ako chorá. Zbadal ešte, že prsty jeho, ako ďakoval mu na pozdrav, sú tenké, hrdlo tiež také, rovný pekný nos tenký, i zadíval sa naň utrápený. Spamätal sa len vtedy, keď neznámy pán stiahol klobúk na oči a zafľočil na neho: „Čo je toto za opicu, tak sa zahľadieť!“ i nadul sa. Potom, ako by si rozmyslel ináč, kázal zastať kočišovi a spýtal sa zahanbeného Mira:

„Kde býva, prosím, pán Bukovič?“ i primrú mu oči na zdravej ohorenej tvári Mirovej a v nich zablysne plamienok závisti.

Miro Kropáč zaknísal sa prv, uprel už teraz dúpkom oči na bledú tvár cudzieho, potom otrčil prst do dediny.

„Tam pri kostole, v tom žltom dome… Idete ta? Ste vy azda čakaný maliar?“

„Áno, Sidonský!“ povie ten a, poďakujúc sa za odpoveď, stiahol zasa klobúk na oči, pozrúc ešte raz na širokú tvár komisárovu.

Miro Kropáč zakýval sa, pokrútil hlavou, ako by o čomsi pochyboval, spravil váhavý krok a zastal. Bolo vidno, že rád by ešte čosi povedať, k tomu prišlo mu na um, že i on mal mu riecť svoje meno, ale koč utekal ďalej. Iba pohodil rukou s úprimnou opovržlivosťou, a, obrátiac sa, pohol sa z dediny, kyvkajúc hlavou podľa toho, kedy ktorou nohou stupil.

„Čo to má byť asi za odratú mačku?“ pomyslel si o neznámom úprimne a bez okolkov.

Marta, keď Miro Kropáč vytratil sa z dediny, odvrátila sa od obloka a zatvorila ho.

„Maliar je už tu!“ povedala sestre a usmiala sa pre seba, vidiac, ako Mária na tú zvesť skočila s divána, zabudnúc na svoju unavenosť, a pribehla k zrkadlu, aby si ponaprávala lesklé vlasy okolo krásnej tvári.

Prešla i Marta poza jej chrbát, ale hneď sa odvrátila, ledvaže hodila okom po sebe. Ponášala sa veľmi na Máriu, ale zdala sa byť iba ako jej tôňa. Chcela teda preč — kým nenavykne, že je nič pri Márii — utekala do samoty. Pobehla a potkla sa do hlávky klinca, vyčnievajúcej z dosiek, i mala spadnúť. Kým dostala sa ku dverám, maliar, vedený bradatým tatuškom, vstupoval už druhými dvermi. Slečny, s tajeným smiechom, že Marte útek sa nepodaril, išly v ústrety. Ale maliar, čierny a elegantný, klaňal sa s mračnou tvárou. Zbadal utajený smiech na tvárach slečien a hneď si myslel, že sa smejú z neho. I domáci pán v pitvore, kde sa stretli po prvý raz, prekvapený pozrel naň a tvár jeho so šedivou bradou ostala mu akási strápená. Predstavil sa slečnám zdvorile, ale s nesmiernym chladom, — lebo čo bude tu na neho každý divne hľadieť? — a hneď sadol, ledva mu to povedali, s posunkom, ako by nedbal o nič. Vyložil lakeť na stôl a začal si dlžizné, husté a veľmi pekné čierne fúzy odťahovať od chudých, zbiednených líc. Nech vidí tá krásavica — už počul o nej — čo sa smeje, že je nie skonfundovaný.

Domáci pán s dlhou bielou bradou prechodil sa tak, že spravil tri kroky pred ním, a jeho oko je zasa ako v pitvore. Marta stojí stranou skromne a hľadí na neho upreno. Šaňo Sidonský pomrvil sa na stolci a obzrel dookola so svrašteným čelom, či ešte nieto niekde nejakých očú, čo by ho obzeraly. Zle sa cítil tam.

„Ak dovolíte…“ začal hneď, ako Mária i domáci pán dokončili svoje štebotanie hostiteľské, a tvár mu je chladná, „idem poobzerať kostol ešte dnes.“ I siahne chudými prstmi za klobúkom, nečakajúc odvety.

Domáci pán bez slova a ochotne pobral sa tiež. Dve slečny ostaly samé a, ledvaže zatvorily sa dvere, pozrely na seba a zasmialy sa.

„Ale sme prešly!“ volá Mária so smiechom. „Veď je to chorý a vychudnutý, ako, haha, trieska!“

„A aký neprívetivý!“ hrozí sa Marta.

„Tomu pokoj!“ vraví Mária a sadá opäť na diván. „Kam ideš?“ spýtala sa, vidiac, že Marta berie klobúk.

„Kam idem?“ Marta bola už pri dverách, no zastala a tvár jej premenila sa zrazu na vzrušenú. „Či nevieš? Veď som ti písala, že chodievam každý deň, ešte i v nedeľu, učiť klavír tú rozmaznanú Minku Bolkinovie. A pomysli si, len preto, že sme jemu dlžni!“

Mária stiahla pekné tenké obočie. Že sú nie bohatí, mrzelo ju naveky.

„No, no!“ riekla trochu panovite, s tvárou zreteľne vyjadrujúcou, ako sa jej nezdá, keď sa Marta rozčuľuje. „To je jedno, a ešte i vozík posiela pre teba na pol hodiny cesty.“

„Jedno?“ zdesí sa Marta, čo i vidí krásne čelo Máriino bez vôle. „Ale čo povieš na to, nuž čo povieš, on pošle pre mňa, kedy sa jemu páči, nie v určitú hodinu. Ja musím vyčkávať od rána do večera. K tomu pre Lujzu — kým tá chodila — posielal koč nový, pre mňa len vozík.“

Marte vzbĺkly tiché oči a chcela nazvať Minkinho otca, Ďura Bolkina, tyranom, ale tu zabúchal jej niekto na dvere pri uchu a ona odskočila. Dvere pootvorily sa a dnu vstrčila sa sedliacka čierna ruka s lístkom. Marta, poznajúc po rukáve vyšitej košele, vídavanej každý deň, že to kočiš z Horných Borovíc, čo chodieval pre ňu, pristúpila, vzala list a roztrhla obálku.

„Počujže, Mária!“ volá so smiechom, keď prečítala. „Dobre vravím, že narobíš rozruch, ako vždy. Čo píše Evička: Po ,hodine‘ nezameškaj prísť ku mne. Mám sa ťa niečo spýtať. Mária naozaj prišla dnes… ale, veď sa ťa spýtam!?… Tá sa ťa už bojí, viem, ako druhé!“ Marta pozrela veselo na tvár Máriinu, ale na ňu sadol neočakávane mrak a zunovanosť.

„Odporné sú všetky s tým!“ prerečie a hneď potrasie hlavou, nepodbajúc viac na nič.

Cudzie veci ju nezaujímaly nikdy, i zavrela oči. Marta sobrala sa von, ale z otvorených dverí hodila okom na ležiacu Máriu a, vidiac, že je krásna, usmiala sa kyslo.

„Konečne,“ myslí na tie, slabosť ktorých odsúdila Mária, „majú sa čo báť!“

Na ulici v drobnom skalčí stál žltý vozík s bielymi koníkmi a kočišom, škúliacim cez otvorenú bránu do dvora, kde zametala slúžka Zuza v červenej sukni. Marta stala ku kolesu, kým natiahne rukavice — niekedy prišlo jej na um byť veľmi elegantnou — a tvár stala sa jej inakšou, i oči jej zasvietily bystrejšie. Pozrela na vybielený kostol, pri ktorom medzi zelenými lipami čnela novovymurovaná, ale ešte nie vybielená veža, a ktorej plán zhotovil Miro Kropáč. Oči jej dostaly tklivý výraz a tvár jej zmäkla. Vystúpila rezko na vozík.

„Skoro, skoro, aby sme leteli!“ volá kočižovi veselo a netrpelive.

„Ej, slečna!“ odpovedá ten káravo. „Kone sú ukonané, celý týždeň v robote, ako pri Brne!“ i drobčí pri kolese, ako by tam naprával čosi, ale on chcel len dlhšie pozerať do dvora. Bol už starý a obrvi narástly mu už skoro ako strieška nad tesné drobné oči, ale vdovec a naveky vo vyšívanej košeli. „Zuzka, a taže sa podávaj pri tej podstene!“ zavolal slúžke, ako by len z obyčaje, a hľadí na ňu, či sa obzrie na neho. „Veď tak, tak!“ prisviedča, keď tá odpovedala, a vychodiac konečne na vozík, riekol slečne: „Čože by pán urodzený povedali?“

„Len poďme, poďme! Pán urodzený nemusia o všetkom vedieť.“

Kočiš chcel pohnúť kone, ale po slovách pozrel nazpät na jej vysmiatu tvár. Čože je tej slečne, že naveky tak ponáhľa? Šibol ešte zrakom do dvora, potom pomľaskal na kone — totiž ony maly panské maníry a nebolo treba biča. Koč zarachotil na skalnatej ceste a ako guľa ponáhľal sa z dediny. Prebehli sady a skrútli sa napravo, kde stál na lúkach — pol cesty medzi Hornými a Dolnými Borovicami — most, do poly vystavený. O jedno nové brvno opieral sa Miro Kropáč. Vyšiel pozrieť, hoci bola nedeľa a nieto koho dozerať pri robote. Začujúc hrkot kolies, zdvihol hlavu, a vidiac Martu, pokrútil ňou nespokojne. „Zasa na koči, polhodina… spyšnie, spanštie!“ myslel.

„Paľo, stojte!“ zavolal, keď koč dochodil k mostu, kde ho mal obísť cez lúku, a zahrozil sa horlive paličkou. „Darebák, zasa ste tam na druhej strane odvalili brvno?…“ i dvíha medzitým klobúk slečne na poklonu. „Cudzí ľudia budú si myslieť, že je most hotový, keď je brvno odsotené, a dolámu sa. Hneď a hneď choďte napraviť, čo ste pokazili!“

Paľo zastavil kone, zafľočil a zašomral. To je pravda, že on každý deň odsotí brvno, aby si skrátil cestu, čo len na piaď, alebo len aby spravil niečo, čo netreba. Ale či toho ešte i dnes musí tu parom držať?! Veď je nedeľa! Odpľul, že takého poriadku nevidel ani v Brne. Bol vojakom totiž a pri Brne sa rúbal, preto všetko pamätnejšie mu bolo ako pri Brne.

Miro Kropáč, keď sa Paľo odstúpil, prišiel k vozíku a, pozrúc na Martu dlho, vystrel obe tučné dlane naproti nej. Líca zapálily sa Marte radosťou a oči ligotave slietly jej za Paľom i dookola. Potom podala Kropáčovi žiadanú ruku. On zabudol ju stisnúť vrelo, hoci to bol jeho úmysel, ale, pomútiac sa blahom, vrúcne a dlho začal bozkávať jej prsty radom. Trhla sa, poľakala a, vytrhnúc si ruku z jeho dlane, odtiahla preč rýchle. Miro odstúpil rozťažkaný, a dobré srdce jeho prenikla bolesť.

„Slečna Marta,“ začal nízkym, citným tónom, hľadiac dolu na bielu suchú zem, „povedzte, prečo ste naveky taká nedotknuteľná? Vernejšieho srdca nenajdete nad moje, čo by ste kde pochodili. Verte mi…“ prosí srdečne ešte nižším tónom a hľadí do zeme, „že mi divná predchodíte. Čo nepoviete Ďurovi Bolkinovi, aby len večer poslal s vami koč. Načo teraz? Pol hodinky v čistom poli by ste samotná prebehli, ako predtým, kým ste neučili klavír, a mne to bolo jedno. Hľa, slečna Anča sama chodieva hockedy, len vy nie nikdy, a ja prinútený som iba zďaleka pozerať na vás, alebo preriecť slovo ako s cudzou. Nuž…“ dokončí, už celý premožený citom. „Vy mňa nepokladáte za človeka, hodného nejakej obeti, ani za dobrého!“

„Čo to len vravíte!“ diví sa Marta, nepríjemne dotknutá.

„Nuž, áno!“ zvolá Miro a zakníše sa dojatý, prežrúc slinu. „Ktože pochopí i to, že vy zabraňujete mi hlásiť sa u rodičov. Oni, viem, dajú mi vás, cítim ich náklonnosť…“ i vzdychne. „Vy vidíte sa veľmi dobrou, tichou, ale…“ Miro pohodil rukou a rečie ticho od horkosti: „Nuž čakáte lepšiu partiu!“

Marta neodpovedala, iba líca zapálily sa jej na toto obviňovanie. Odvrátila oči od neho.

„Že nie?“ hovorí Miro, dotklive hľadiac jej na tvár, a vidiac jej po očiach, že je urazená, spýtal sa mäkko: „Tak prečo teda?“

„Lebo Marínu každý miluje, ak ona to chce!“ pomyslí si Marta. To jest ona vie, že Mária na komisára okom nehodí. Marta i preto priľnula k nemu — z opatrnosti, ale predsa… Že nič nevravela, Kropáč bol prinútený opäť rozprávať.“

„Som človek jednoduchý, netrebný, spozdilý, ale to jedno pochopujem, že ma zavádzate. Máte niečo na mysli… to je. Nejakú námietku proti mne. Nechže by vás bol Nátan Paľaga… či by ste tak bránili vypýtať vás. Iný by to nestrpel, ale ja som človek dobrák, vodu by mohol hatať so mnou. I vy využívate túto moju chybu!“

Miro Kropáč sa zamlčal, zaknísal a sklonil hlavu bolestne, veľmi sa namáhajúc, aby mu slzy nevypadly. Marta hľadela naň zpod partice klobúka so stiahnutým obočím. Výčitky jeho rozčuľovaly ju na zlo. Netrpelive obzrela sa za Paľom, kde naprával brvná.

„Prosím vás,“ začne priduseným tónom k Mirovi, „buďte taký, ako chcete, aby ja bola. Obviňujete ma zo špatného smýšľania. Pekne, pekne!…“ i zvlhly jej oči slzami. Zamĺkla, hryzúc si peru.

„Chovanie vaše je také!“ povie on trochu stíchnutý, a už mu je ľúto, že ju zarmútil.

No neprestal nedôverovať. Akoby? I sestra jej má zvyk zahrávať si so srdcami mladých ľudí; na tej má príklad. Chce sa poblázniť, pošantovať s ním a nechať. Uškrnul sa bolestne. Miro Kropáč bol čestný človek, jemu také veci sa príkrily.

„Nemilujete ma opravdive, vyznajte úprimne!“ hovorí jej, túžiac zvedieť pravdu. Keď nič neodpovedala, len pozrela na neho udiveno, riekol šeptom: „Dokážte teda skutkom, že ste mi oddaná a nazpät iďte sami, pešo.“

„Jaj, či ste smiešny!“ zakríkne Marta, rozčulená trhnúc sebou, potom rečie rýchle a omrzle: „Nuž, dobre, stane sa!“

„Paľo, skoro, či zaveľa meškáte!“ nanosila sa do kočiša, ktorý šomrajúc vliekol sa s nohy na nohu. Miro odstúpil a potom hľadel dlho mäkkým pohľadom, ako odchodil koč. Keď zmizli v černejúcich sa Horných Boroviciach, zavzdychol a, rozkníšuc sa, stúpal zmužile nazpät. O niekoľko krokov obzrel sa, aby videl most, belejúci sa v slnci večernom, i pomyslel si, že ta príde oproti Marte.

Koč dobehol do Horných Borovíc. Dom Bolkinov bol v prostriedku, pri fare a kostole, so skalnatým hrobľavým dvorčekom. Marta skočila s koča, ešte ani nezastal dobre, a ponáhľala sa do vnútra. Nešla do bývacích izieb, ale rovno do klavírovej na druhú stranu, ani sa neoznámiac. Bola tam ako doma; i ju pokladali tak, súc trošku i rodina. Izba bola pustá, Minka nečakala na ňu. Marta sa hneď rozčulila. Obyčajne tak bývalo s ňou, ako vstúpila do tohto domu.

„No, kde je zas?“ mrmoce, shodiac klobúk na zelený fotel, i berie sa rýchle, že ju ide pohľadať, ale prv pred veľké zrkadlo, v ktorom videla sa celá a akého u nich nebolo. Usmiala sa radosťou, vidiac sa. Azda i pri moste bola taká! A čo to sľúbila Mirovi?

Otvoreným oblokom počula vravu zo záhrady, a ona, mysliac si, že sú domáci tam, pribehla k nemu. V záhrade pod orechom, pri čiernej tŕňovej lese, za mrkvovými hradami, sedel domáci pán Ďuro Bolkin. Pri ňom žena prívetivej tvári a súsed Nátan Paľaga, ktorý bol boháč. Domáci pán, počerný, štíhly, zdal sa veľmi zaujímavým človekom. Hlavu držal veľmi odhodlane, ako by v každej chvíli bol hotový rúbať sa. Pohľad jeho tmavých očú bol ostrý a nikde nezastavil sa dlho, behal panovite sem i ta. Druhý pán, Nátan Paľaga, bol protiva jeho. Dlhý, s belasými očami a na tvári s najväčším pokojom. Oba fajčili.

Marta nahla sa oblokom, pozdravila a spýtala sa, kde je Minka, či je doma.

„Nuž a kdeže by bola?“ ohlási sa rázne Bolkin, predbehnúc domácu paniu, ktorá chystala sa k prívetivej odpovedi. „Tak by som nebol poslal pre vás. Doma je, číta vo včelíne.“

Marta zatíchla a zapálila sa, odstúpiac mimovoľne.

„Tak je,“ myslí si medzitým. „Čo dobre viem, načo sa spytujem? Keby som ešte nebola dlžníkovou dcérou!“

Vrhnúc okom na Paľagu, ktorý bol mládenec a tiež počul, ako jej odpovedal Bolkin, odstúpila od obloka, že ide zavolať Minku. Ďuro Bolkin privolal jej zo záhrady:

„Počkajte chvíľku, prosím; ja ešte nemôžem ísť…“

„Čo tým chce, že naveky sedí pri nás, keď ju učím?“ myslela Marta, nanovo týmto rozčulená. „Či si myslí, že by som nesvedomite konala? On pri tom nemusí byť. Načo?“ Ale Ďurko Bolkin myslí si, že dlžníkovu dcéru možno znevažovať, ako len chce.

Keď šla cez pitvor, dvere na druhej strane s hrmotom sa roztvorily a v nich zastala stredne vysoká, pekná postava dievčenská v bielej čipkovej blúze. To je Anča, sestra domácej panej. Špatná je nie, hoci má pehavé líca a vlasy bez lesku ako ľan; ale jej povaha bola neznesiteľná. Domáci už vystáli s jej nesnášanlivosťou.

„Marta, poď na chvíľku sem, poviem ti niečo!“ volala, smejúc sa jej; s tou jednou vedela ešte vyjsť.

Marta, hoci jej tvár ožila zvedavosťou, pozrela dookola, ako by váhala.

„Bojíš sa ho?“ smiala sa jej Anča, rozumejúc Bolkina. „Vieš, ja ho od včera iba tyranom volám, lebo takého planého človeka nieto v oboch našich dedinách, a dosť sú veľké.“

I chytila bez okolkov Martu za rameno a stiahla dnu. Potom sa zasmiala, akoby víťazstvom nad domácimi, a oprela sa na dvere ako na stráž.

„Mám ti niečo rozprávať!“ povie Marte, opretej o foteľ a majúcej tvár nepokojnú. „Prišla Mária?“ spýtala sa jej ešte.

„Áno!“ kývla hlavou, popredku vediac, aký účinok to bude mať na Anču.

Anča pohrdlivo stiahla ústa a zaleskly sa jej sivé oči planého výrazu. To bolo hlavné, prečo ju volala.

„Počuj,“ začne s veľkým hnevom. „Popoludní zatvorila som sa do veľkej izby, že budem čítať; ale sotva som sadla k oknu, keď do záhrady prišiel on s Paľagom. Dosiaľ vari tam sedia. A čo mu vravel, pomysli si! Spýtal sa ho, či sa bude ženiť, a potom rozprával, že zle vychovávajú teraz dievčatá. Ale najmä divne vychované ste vraj vy a ja!…“

„Ah, veru!“ zhrozí sa Marta a mení farbu od prekvapenia. „A prečo?“

„Veď ti poviem! Že to vravieva nám, nerobila som si z toho nič; ale cudziemu! Že som ja neposlušná, hlavatá, planého srdca… A oni ma vlastne vychovali, hahaha!“

„To ti naozaj povedal!“ smeje sa i Marta. „A o nás čo?“

„O vás? Márnomyseľnosť vaša že presahuje všetky hranice. Mária vraj len preto nosí biele a ty vždy červené šaty, lebo viete, že ste pekné v nich. Mária je veľkých nárokov. Do mesta by ešte ta bola, ale pre hrubý dedinský život je nie. Na to je prikrásna.“

Obe sa zasmialy: či byť krásnou je odsúdenia hodné?

„A o mne čo vravel?“ spytuje sa Marta netrpelive a veľmi túžiac nahnevať sa na Ďura Bolkina.

„Tá utiahnutá Marta, to je samá pretvárka. Kým sem nechodila, myslel som, že je to dievča samá krotkosť, a ono nepoznal som ešte človeka, čo by sa tak zatajoval, ako tá. Výborné je meno pre ňu ,Tichá voda‘, naozaj. Preto nevolám ho už iba tyranom!“

„Tyran, naozaj tyran!“ zvolala Marta zo srdca a chveje sa celá.

„Vidí sa vraj dobrá, ale je nie… A či vieš,“ spytuje sa Anča, „prečo sedí cez ,hodinu‘ s vami?“ Aby si nenabila do hlavy Minke takých náhľadov, aké vy máte. Jeho výtečnosť je len na to, aby ňou trápil iných…“

„Čo?“ spľasne rukami ,Tichá voda‘, von z koľaje svojej prírody, a zajakne sa, nevediac ani vypovedať vo veľkom pohnutí. „Kedy sa ja čo shováram s tou maznou?“ volá konečne namáhavo.

„A do všetkého sa mieša,“ vraví Anča, „ešte aj, ako mám vravieť. Dievča má sa vraj i rečou skvieť ako hviezda!“

Obe slečny sa zasmialy, potom sa splašily a zatajily dych. V druhej izbe zavznel vrzgot dvier, potom rázny hlas Ďura Bolkina.

„Marta, kde ste? Či teraz za vami treba chodiť? Ráčte už!“

„Nazlosť ho nejako!“ pošepla jej nesnášanlivá Anča, a Marta rezko utekala preč.

Minka, bledej, nechutnej tváričky, bola už pri klavíri, a za stolom s novinami v ruke sedel Ďuro Bolkin.

„Čakaj, čakaj!“ myslela si Marta, rozpaľujúc sa v lícach, keď videla ho tam a už vedela, prečo to robí. Zato, že je on bez úhony — a či je bez úhony? — má právo súdiť ľudí a ohovárať? A azda i pred Mirom!

„Áno, došiel!“ odpovedala so zle utlačenou spurnosťou na otázku Ďura Bolkina, spýtavšieho sa od novín, či už došiel maliar.

Spýtal sa len tak, nemysliac na to; ale počujúc jej nezvyčajný tón, pozrel dlhšie na ňu.

„Čože?“ spýtal sa. „Hneváte sa, že prišiel? Akýže je? Aha…“

„Ja aj viem; neprizrela som sa.“

I zapáli sa a čaká s buchotajúcim srdcom účinok svojho nezdvorilého odvrknutia. Naozaj sa zadivil, spustiac noviny zpred očú, a ostro zadíval sa na ňu. No neriekol nič. Hra sa začala. Chudé rúčky Minkine lietaly po klávesoch, ako by maly krýdla. Chyby nebolo badať. Marta, hľadiac ta a vidiac ho, začala myslieť o inom… Sľuby musia sa splniť? A keď zvedia doma i svet, že sa schodí s cudzím človekom?… Tu zavrčal falošný tón. Marta sa trhla a zľakla.

„Minka, pre Boha, daj pozor!“ skríkne chvatom, ako zjašená.

Tu sa hneď spamätala a pozrie na Ďura, čo ju ohováral. Výkrik nepáči sa mu, čo aj číta ďalej; ale ona nedbá už, nebude sa viacej premáhať pred ním. A keď spravila sa druhá a hneď tretia chyba, zvolala celkom zúfale, ako jej prišlo:

„Jaj, pre Pána… jaj!“

No tu už spustil Ďuro Bolkin noviny. Vstal od stola a pristúpil ku klavíru, aby pozrel ostro na ňu.

„Aká ste vy to dnes?“ spýtal sa, keď bol prv poslal Minku preč.

„Odpusťte,“ prosí Marta duseným tónom. „Kto vie, ako k tomu prichodím!“

Ďuro Bolkin, ktorý mal oči upreté na jej tvári a mal ducha, ktorého nik neoklame, videl, že neúprimne hovorí a nič jej je jeho hnev alebo nehnev. Nahneval sa, cítiac sa urazeným. Odišiel a začal rezko chodiť po izbe, sebou nahadzujúc.

„Hrať nebudete viac,“ vraví; „ani Minka dnes nepôjde s vami.“

Marta zdvihla hlavu a zbledla prekvapením i ľakom. Azda nikdy nebude sa hrať? I búcha jej srdce ako zvon. Veď by ona dostala doma! Ale bojí sa povedať len slovíčko, aby vysvetlil. Bolkin pobehal po izbe, rázne sa nametávajúc, potom sa sobral von. Vo dverách však postál, obrátil sa a privolal Marte, ktorá začala klásť klobúk na hlavu pred zrkadlom trasúcimi sa rukami.

„Ponáhlo, Martička!“

Rýchle sa strhla a líca zapálily sa jej radosťou, že ju tak pozval. Nestane sa azda nič zlého!

„Ja nejdem s vami, odpusťte; sľúbila som sa Evičke,“ odpovedá a dýcha obľahčená.

„K Evičke nepôjdete, už odišla iste, a ja nemôžem čakať.“

„Azda nešla… Nuž ale vy choďte, nečakajte za mnou.“

„Nešla! Videl som ich všetkých troch, a i Anča odišla už!“

„A čo aj odišla, s tebou predsa nepôjdem!“ myslí si Marta.

„Mne nechce sa ísť na koči, nech sa vám len páči — choďte sami…“

„Tým lepšie, pôjdeme pešo lúkami. Tadiaľ je príjemnejšie a bližšie.“

Marta roztržite siahla rukou k čelu.

„Vám so mnou zle bude ísť, ja chodievam pomaly.

„Ech!“ zvolá Bolkin, potratiac konečne trpelivosť. „Čože vám je? Nie som mladý človek; či si myslíte, že vám budem dvoriť?“ i šľahne nahnevaným okom na ňu zo dverí a, nečakajúc jej námietky, vyšiel.

Marta, horiac roztržitosťou, že nepodarilo sa jej ísť samej, hrýzla si pery, potom vyšla. V pitvore stretla paniu prívetivej tvári, odobrala sa od nej, ďakujúc za pozdrav, odosielaný jej rodičom s odkazom, že dnes ona a Minka nemôžu prísť, potom s Bolkinom opustila dom. Krížom prešli cestu a prejdúc popri záhrade kňazovej, vošli do dvora gazdu Čemana, kade bol chodník do poľa.

Bol už večer. Mesiačik, ako tanier, plával na bezhviezdnatom čistom nebi. Z rozkvitnutých tráv a kalíškov kvetov viala vôňa. Všade dookola ozývalo sa cvrčkanie svrčkov, ale vtáča ani jedno sa neohlásilo. Ani vetierok, ani lístok sa nepohol. Šli bez slova a ticho. Ona popredku chodníčkom, on za ňou. I zdá sa im, že zem dýcha teplým dychom, ako by žila a oni boli len sami dvaja. Ale Ďuro Bolkin nezatajil dlho svoju prírodu. Ozval sa:

„Aká ste vy pečlivá Marta. Rosa je, šaty sa vám umočia. Zdvihnite si ich… Mali sme ísť predsa na koči. Dajte pozor, pred vami šíp, aby vás nepoškriabal. Neobzerajte sa tak naveky. Hľa, zasa ste sa potkli, spadnete. Dosť ráz bude ešte takých večerov. A čo sa ľakáte?“ namrzel sa, keď zašuchotal ker — od krýdelka vtáka, trepotajúceho sa — a ona zastala s utajeným dychom. „Nik vám nič nespraví, a tu som ja!“

„Ó, tyran, naozaj; bez milosti, ukrutný!“ lká Marta v duchu. „Nieto väčšieho nešťastia, ako byť priateľovým dlžníkom. On si už dovoľuje, čo sa mu páči. Nešťastný človek, čo sa ti do hrsti dostane!… Akože k nemu prídem?“ pomyslí si na Mira a čelo zvráskaveje sa jej. Lebo ak nesplní sľub Mirovi, dokáže, že je tak, ako sa on nazdáva. Zaostať, či bežať napred? Zastala a načiahla sa za bielym kvetom s vysokou stonkou, veľkej dusivej vône. On postál pri nej a, použijúc čas, začal si zapaľovať cigaru.

„Nech sa vám páči len ďalej,“ vraví mu krotko a zdvorile. „Tu sa už nebojím, a chcem týchto kvetov natrhať.“

I chce sa odstúpiť do trávy, on však nedovolil. Veľká rosa je i na chodníku, a v tráve aká môže byť! Keď horela cigara, posúril ju:

„Poďte, kvety dočkajú vás do zajtra.“

Omkla hlavou a hneď bola by sa pustila do plaču.

„Ja dnes chcem,“ rečie úsečne, „potrebné sú mi!“

Ďuro Bolkin pozrel na ňu. Dnes ju naskrze nerozumie, ale to vidí jej po tvári, že ďalej s ním nepôjde. Čo sa jej porobilo? Nehol sa, že ju predsa dočká; potom si rozmyslel. Dedina už blízo. Po ceste starý Litkovie vedie voly… A ktože ju už teraz priučí krotkosti, keď sú obe na svobodnú vôľu naučené? Bukovič to ešte oľutuje.

Marta postrhávala pár stebiel, poobšúchala zazelenené ruky, a keď videla, že je už Bolkin ďalej, pohla sa i ona. Prešla ešte kus lúky a vystúpila na cestu. Pri moste, belejúcom sa novými brvnami, kde čakal na ňu Miro, zastala a rozhľadela sa dookola. Tvár zaskvela sa jej nadšením. Večer plný milion krás, svetlo mesačné leje sa, ako v rozprávke. Zatajila dych a srdce zabúchalo jej hlasno. Zmýlila sa a plameňom šľahajúce oči, ktorými pozerala dookola — na Mira nie, bála sa väčšej zmätenosti — ako by sa spytovaly: Kde som? A čo sa deje? A prečo je všetko teraz krajšie, ako inokedy, inakšie, čisté, nadzemské?…“

Miro Kropáč, opretý o nové brvno mosta, so sklonenou hlavou hľadel na ňu ticho, vážne, a jeho srdce div sa neroztopilo citom. Zaknísal sa, už nemohúc strpieť, a vystrel ruky, zašepkajúc jej meno. Poľakala sa, že šepkal a zdal sa jej iným. No, vidiac mäkký, dobrácky výraz jeho širokej tvári, červenajúc sa radosťou, pribehla k nemu. On rýchle pritiahol jej ruky a pritisol k ústam.

„Prídem k vám dnes ako vohľač,“ šepkal premožený.

„Nie dnes, nie!“ odmieta ona prudko.

„Tak zajtra.“

„Ani zajtra… o týždeň alebo mesiac… alebo dva.“

Miro Kropáč vzdychol.

„Do tých čias ani nepôjdem k vám.“

„Čoby nie; každý deň príďte. Viete? Ja tak chcem. I teraz poďte, u nás sú sídení všetci… Ale vy choďte cestou… ja chodníčkom popri kostole. No, choďte, choďte!“ i odtíska ho preč.

Miro Kropáč sobral sa poslušne — hoci nerád ešte — na všetky strany sa rozháňajúc. Marta sišla s cesty na lúku, na chodník a, skoro bežiac, ponáhľala sa k dedine. Pri kostole poprechodila sa trochu, aby sa utíšila. V kuchyni, kde varila mať večeru, požartovala so slúžkou Zuzou, s tou, čo ju ľúbil Paľo; druhá bola stará, vyschnutá, tá už nepáčila sa nikomu. Potom, počujúc, že Ďuro Bolkin osobitne shovára sa s otcom, v bývacej izbe, šla ta. Bála sa zasa pre klavír. Sedeli oba na diváni, a tatuško, majúc strápené čelo, hladil si šedivú bradu a vzdychol. Ďuro Bolkin vravel o dlhu, čo mu mal dať Bukovič, a tmavé oči svietily mu ešte ostrejšie než inokedy.

„Nedbanlivosť ťa nepozdvihne, kamarát,“ vravel energicky. „Ani na lanský rok si mi nedal interesu.“

„Veď chodí za to Marta!“ odpovie Bukovič mäkko a zavzdychne.

„Marta, čože je to? Tým päťsto zlatých sa nesplatí. Lebo ja, braček, už raz chcem, aby si mi z kapitála vrátil. I mne sú treba peniaze… A tu je čas. Koľko dáš na srážku zmenky?“

„Tridsať zlatôk,“ odpovie Bukovič, hladiac si bradu, a pozerá do zeme, i tvári sa, že myslí na iné; ale on dobre vie, že sa Ďuro nahnevá.

„Vieš, môj milý, ak len tak málo budeš splácať, ja ti žirantom nebudem. Hľadaj si druhého, kde chceš. Veď tak ani za sto rokov nesplatíš, a za toľko, braček, nebudeš žiť.“

„Oh, tyran, tyran!“ nadá mu v duchu Marta. „Bez srdca a citu!“

„Zaplať ešte raz toľko!“ rozpráva Ďuro Bolkin, rázne metajúc hlavou. „Akože sa zmôžeš, keď ťa na všetky strany trháme?“

„Ako zaplatím, keď nieto?“

„Nashŕňaj akokoľvek!“

„Nashŕňaj ty s tohto stola, kde nič nieto, sto zlatôk!“

„To je inšie!“

Ďuro Bolkin zasmial sa ako lapený, i zlostne i dobrodušne. Vstal a prešiel sa po izbe, utlačujúc smiech naťahovaním fúzov. Tu padol mu zrak na Martu, stojaciu pri stene. Hneď prišlo mu na um jej zaostatie. Pristúpil pred ňu a pozrel tak prenikavo na ňu, že sa zachvela.

„Kde sú vám kvety, čo ste natrhali?“ spýtal sa hlasom, ako by ju mal v moci.

Marta sa zmýlila. Kvety vypadaly jej, keď jej Miro ruky chytal. I červenie sa a nevie skoro, čo povedať. Čo hľadí toľko? Vie o všetkom?…

„Tamvon som ich niekde nechala,“ vraví s namáhavým pokojom a zbledne pre klamstvo a od pohľadu Bolkinovho.

On zasmial sa jej a, odvrátiac sa, s nepríjemnou tvárou sadol opäť k tatuškovi. Videl ju na moste a teraz rozpovie. Marta stŕpla. No nie; Ďuro Bolkin podíval sa na priateľa nežne, a spýtal sa ho:

„Tie tvoje ovčičky živoria, Stanko? Koľkože ich máš?“

Ovčičky držať bolo totiž najmilšie zamestnanie Bukovičovo. Marta vydýchla a sobrala sa do hosťovskej izby, zkade ozývala sa vrava hostí a cvendžiaci hlas Márie, zabávajúcej ich. Keď vstúpila, vtedy otváraly sa i druhé dvere od pitvora, a ledvaže ukázala sa územčistá postava Mira Kropáča, nastal veselý poplach. Bol obľúbený, lebo sa mohli smiať veľa na jeho nešikovnosti. I štyria vytŕčali mu ruky — medzi nimi i Mária, bielo odetá, jasajúcej krásy, ale samopašnej vôle. On, na smiech a radosť všetkých, postískal podávané mu ruky vrelo a obzrel sa vlažným okom, či nieto ešte viac rúk. Pán rechtor, mladý, pekný a inteligentný, chodil stranou, držal zvihnutú hlavu a tak pozeral zvysoka i zdal sa vravieť: „Vy sa nazdávate, že som ja nič pre vás, alebo kňazov mendík; ale kto chce, aby sa mu ja prihovoril, musí sa skôr pokoriť predo mnou.“

K tomu Miro neopovážil sa ani blízo. Notárovu ruku už vystískal, že si dosiaľ obzerá prsty, a vari mu i popuchnú.

Na diváni s dlžiznými fúzmi sedel maliar, ale sa nepohol. Hľadel často na dvere, kedy bude večera. Pri ňom slečny Beňušovské, dve mladšie: Helena, pamätná tým, že bola veľmi milá, a flegmatická Estera; najstaršia, Lujza, nechodila nikam. Tie kývly Mirovi prívetive hlavou. Bol im milý človek a mal v ich dome byt. Pri okne opretá hrdo stála Anča a, majúc založené ruky, ani nepozrela naň. Ale pohrdlivo usmievajúc sa, pozorovala Máriu, ako by jej chcela tým uškodiť. No tá nechcela zbadať jej úmyslov, dnešný večer myslela, že sa zabaví s Mirom, i obzerá sa za ním. Prišiel k ostatnej, Marte, a už celkom rozcítený. Myslel si, že radosť nad jeho príchodom je opravdivá. Zabudol sa v svojej úprimnosti, nahol krk k jej ruke, a ona — hoci Mira nezbadal nik — zahanbená a naľakaná riekla mu:

„No!“

„Pán komisár!“ volá Mária jasne, ale tu, vidiac Martu, prišlo jej iné na um. „Helena! Pre Martu doniesla som nové krásne piesne. Bude vám ich hrať. Však, Marta? Uvidíte i vy, aké sú krásne,“ obrátila sa s figliarskym úsmevom i k Mirovi, a káže doniesť piesne Marte.

„Hneď, keď sa tebe páči!“ odpovie Marta, ako ešte nikdy Márii, za čo tá pozrela na ňu, nechajúc ju. „Idem!“ berie sa potom, keď sa spamätala, odobrujúco. Ešte i zažartovala, k hosťom sa obrátiac: „Ale musíte tancovať všetci!“

„Akoby nie!“ odpovedali jej, i Mária, a tá potom obrátila sa i k Mirovi: „Musíte i vy, veru, veru!“

Miro Kropáč zakýval sa dojatý a začal sa vyhovárať. On je ťažký do tanca, má cent i 50 funtov; včera sa vážil. Potom pohodí rukou na jej cvendžiaci smiech i druhých. Ktože by odolal, keď uprie svoje čarovné, smejúce sa oči? Chvíľka je tu a vidí, že Mária i jeho zbadá, nie tak, ako predtým. Azda Marta vyzradila ich tajomstvo?…

Do izby vtedy — ich klopanie nepočul nik — vstúpili ostatní hostia, kňaz Nikodém s matkou a snúbenicou Evičkou. Mária hneď, ako ich zbadala, ľúbezne šla im v ústrety a prizrela sa Evičke — dávno jej nevidela — ktorá prekvapená hľadela na ňu. Toľko krásy v tej jednej tvári!… Anča, použijúc čas, šla pošepnúť Marte:

„Či si zbadala, aký vrtoch prišiel Márii? Už s tým cestárom začína šantovať. Či by ťa nezlostilo?“

Horký nie! Marta ako by bola spadla z neba. Líca červenaly sa jej a ledva vedela zatajiť moc prudkých citov, ktoré sa dvíhaly v jej zmútenej, udivenej hlave. I musela si veľmi dať pozor, aby sa ukázala tichou. Nepovedala Anče nič, iba potiahla plecom, ako by ju to nezaujímalo.

„Pravda, vy sami sa tešíte v nej a hrdí ste na ňu!“ šepce Anča nadurená. „Akú radosť — chcela by som vedieť — budete mať, keď pomúti tomuto bláznovi hlavu,“ pozrela na ňu nahnevaná a odstúpila.

Prichodil Nikodém k domácej slečne Marte, a ona s tým sa neshovárala. Opäť oprela sa hrdo o oblok a mimovoľne teraz pohľadala zrakom jeho snúbenicu. Sedí pri maliarovi — tam dostalo sa jej miesto — i zdá sa ako biely kvet pri ňom. Je pekná, ale oči ligocú sa jej akosi neprirodzene a v tvári nepokoj. Teraz rozpráva Helene, ako príde sesternica Nikova na dva týždne pomáhať šiť, ale oči jej zaletia naveky k snúbencovi, kde je. Tvár mu je hladká, biela, ako inokedy, je veselý a žartuje s Máriou, pri nej stojac.

„Však nebudete tu viac ako za dva týždne? Planá cirkevníčka! Ak by všetci takí boli…“

„Tak by ostal pastier bez oviec…“ zastarie sa milá Helena od divána.

„Ohó, mýlite sa. Už neodídem nikdy!“ bráni sa Mária.

„Stavme sa, že odídete!“ žartuje Niko.

„No, stavme sa!“ smeje sa ona a položí ruku do jeho dlane, vystretej zo žartu.

Potom vytrhne si ju hneď, pocítiac, že Evičkin zrak padol na ich ruky.

„Ech!“ vraví, „i tak by ste prehrali, nechcem vás do škody priviesť,“ a obráti sa zasa k Mirovi.

Nikodém potom požartoval s Martou, ako by chcel ukázať, že necení menej ani ju ako Máriu. Potom, vynechajúc Anču, na ktorú sa hneval, zastal si k učiteľovi a notárovi. Zapálil si cigaru a, vypúšťajúc dym pomaly, ako by sa bavil s ním, prižmuroval oči — čo robilo ho veľmi milým — a pozrel na Evičku, aká je. Veľmi rozpálené zdajú sa jej líca pri bledom maliarovi a oči trbliecu sa jej akosi naľakano. Ustavične obdivuje krásu Márie i nechtiac, potom pozerá na neho. On usmial sa jej nežno.

„Horúce je tu!“ vraví, nedbajúc zrazu o úsmev Nikodéma.

Obráti sa k Helene a začne jej rozprávať o sesternici, že príde; no tu prišlo jej na um, že to už raz rozprávala, i zamĺkne. Oprela sa o diván a, ovievajúc šatôčkou tvár, pozrie zasa na Máriu a Nikodéma. A tu zdá sa jej zrazu, že oni, hoci Niko sedí pri pánoch, ona s Mirom a Bertou notárovou, v duchu sú vedno. On veselo shovára sa s pánmi, ale zbadá každý jej pohyb, každé jej slovo, smiech obdivuje. A ona je preto taká očarujúca, lebo je on tu. Zrazu Nikodém vstal a pokročil. Zhasla mu cigareta, obzerá sa za zápalkami a pozrel na Máriu, ktorá, zbadajúc, že tam nastala premena, skrútla tvár, zaliatu úsmevom, a pozrela na kňaza, čo mu chybí. Že vyslúži hosťa, spravila krok; ale oči padly jej mimovoľne na Evičku. Odvrátila sa a nešla.

„Pán komisár,“ volá Mirovi žartovne, „ten váš most bude obdivuhodný…“

Miro pozrel na ňu a nevedel hneď, čo povedala. Zmätený je, že sa mu celá izba krúti so všetkými, čo sú v nej, lebo nevie, čo si myslieť. Jej oči svietia očarujúco, samopašne. Azda že…? I dvíha veľké oči, plné otázky, k nej.

„Ale to len zato bude taký, že je pod vaším dozorom,“ doložila ešte k tomu figliarsky.

„Čo, kto, ako, prosím?“

„Hahaha!“ vysmiala ho ona striebrozvukým hlasom.

Šaňo Sidonský, ktorý sedel ako zmoknutá sliepka v kúte divána nahrbený a fajčil cigaru, hneval sa na každého, kto bol veselý, a cvendžiaci smiech Márie zrovna ho urážal. Videl, že je omamujúcej krásy a nikto jej neodolá, ku ktorému sa obráti. A obráti sa ku každému, ako by chcela, aby sa jej koril celý svet. Bude chcieť, aby i on. Ale o večeru nestará sa nik. Pozrel za Martou, to zdá sa byť celkom inakšie dievča, lepšie. Tu pochytil ho suchý kašeľ, že očervenel celý a dopotil sa od neho.

„Prechladol som na ceste,“ vraví, vidiac, že kňaz prichodí k nemu. „Dosiaľ som nekašľal, ale nič je to nie nebezpečného.“

Čo sa tu starie do jeho zdravia? On prišiel mu obrazy robiť do kostola!

„Prosím!“ vyhovára sa kňaz trochu zadivený. On ide sa s ním shovárať o oltárovej okrase. „Ak by ešte i kašeľ mal sa vážne brať!“

Mimovoľne odišiel nazpät od neho a sadol teraz k paniam.

„Ja sa o toho bojím,“ prišla mu vravieť Mária, zadržujúc úsmev. „Ten vám ani jedného anjela nenababre na oltár,“ a hľadiac naň, musí sa usmiať, tak núti jeho príjemná biela tvár.

„Aspoň keby pol!“ žartuje on, ako mu na jazyk prišlo, a pozrie na ňu.

„Pol anjela?“ zastarie sa Evička s blyštiacimi očami. „Veď vari čertov volajú tak?“

Oba sa zasmiali a pozreli na ňu.

Po večeri nastal tanec. Sama Marta ponúkla sa hrať, oznámiac to Márii. Hrala ohnivejšie ako inokedy, no nik netušil, akú vojnu viedla v sebe, najmä keď Mária tancovala s Mirom a všetci prišli nad tým do vytrženia.

„Vedela som to, nie som prekvapená!“ tvrdila si Marta, nútiac sa byť pokojnou, a odvracia sa, aby ich nevidela. „Už jej je v moci!“

„Oh, oh!“ lkala i trepe na klavír v zúfalstve, čo hostia považovali za dôkaz oduševnenia, a hlučne prejavovali svoju veselosť.

Po polnoci začali sa sberať slečny Beňušovské, za nimi druhí a hneď vyprázdnila sa izba. Marta nešla vyprevádzať nikoho, ale ostala sedieť pri klavíre. Spustiac ruky do lona, svesila hlavu a zatvorila oči. Žiaľ zachvátil ju celú a ona v horkosti šepkala o Márii. „Maj si ho, maj! Pomúť hlavu i tomuto, keď ti je ľúto, že ten jeden ľúbil druhú. Len si ho vezmi, nech blázni sa za tebou, nech ukojí sa ten tvoj egoizmus nenasýtny!“

Niekto pristúpil k nej a potriasol za plecia. Otvorila oči a stretla sa s výrazným pohľadom Ďura Bolkina.

„Dobrú noc! Ani nedbáte, či sme tu a či odchodíme. Čo vám je? Po smiechu plač? Rozpustile trepali ste na klavír.“

Marta sa len usmievala ľútostive a jej oči, plné výrazu, svietily na jeho tvár dlhým pohľadom, ako by chcela, aby v tom videl všetku jej biedu bez povedania. Druhý bol by sa zadivil, vidiac ten dlhý pohľad, no Bolkin pozrel ešte prenikavejšie na ňu a i dlaň svoju položil na jej plece.

„Nehľaďte na mňa, ako nejaký nešťastný zaľúbenec!“ napomenie ju rázne. „A zajtra nečakajte koč, vystane hodina, nebudem doma.“

Marta sa usmievala, i to slabo, a neriekla nič. I zavrela opäť oči, ledva odstúpil od nej. Keď odišli i ostatní a Mária s veselým spevom vrátila sa do izby, Marta ešte sedela, snujúc svoje veľké odriekanie.

„Tak sa zdá,“ smiala sa jej Mária, vidiac ju, „že si ty nie spokojná s dnešnou zábavou.“

„Troška!“ odpovedá tá s malicióznym úsmevom.

„Ako vidno,“ pokračuje Mária, vidiac ten úsmev a hľadiac pozorne jej na tvár, „i ty začínaš byť so mnou, ako ostatné.“

„Ó, nemám ani na ume!“ krúti hlavou Marta rýchlo, ale pohľad sa jej zmýli a ona berie sa zrazu k dverám.

I zastane tam nerozhodne. Predsa by mala hádam riecť o tom?…

„Ostatne…“ vraví ticho, s krotkým, ale horkým úsmevom, „ty každého okúzliš… nie div, že máš protivníčky.“

„Haha, koho som dnes okúzlila? Pre toho cestára len nebude sa nik hnevať?“

Marta vzbĺkla hanbou, a hneď prešla jej chuť vyzradiť svoje tajomstvo. Opäť chytila sa kľučky na dverách.

„A napokon…“ nadmieta Mária a stojí tam v svojej oslňujúcej kráse, na prostred izby. „Nech okúzľujú ony. Kto im zabraňuje? Evičke však povedz, keď zaslúžim jej chlad, aby neprosila, aby som sa nehnevala. Protivná mi bola, keď odchodila!“ I pozrie významne na Martu.

„To je práve pekne pri nej,“ rečie ticho Marta, brániac v Evičke i seba.

„Tebe sa zdá? Mne nie. Nech je taká, ako Anča, alebo nech nevyhutuje.“

Marta pomyslela si chvíľku, chtiac riecť, čo by prekvapilo Máriu.

„A či vieš,“ smeje sa, akoby žartom, „že sa vraví koľko ráz koľvek…“

„Oho!“ pretrhne ju Mária panovite. „I ja by vedela povedať, lebo načo sa hnevá bez príčiny?“

„Ale…“ rečie s utajeným dychom Marta, „beda, od koho pohoršenie pochodí!“

Toto vzbudilo väčšiu pozornosť Márie. Dupkom uprela zrak svoj na tvár Martinu, a vidiac ju, ako premáha pohnutie, riekla hlasom rezignácie:

„Jaj, duša moja, ty nesúdiš rozumom, ale citom. Už i teba hnevám… to je. Či sa už ani shovárať nemám s nikým?“

I odvráti sa, že takto nehodno o tom šíriť reč; ale skrútla sa opäť.

„Tak teda, keď sa dávaš za sudcu, povedz, akú vinu som spáchala dnes? Akú?“

„Akú?“ vraví Marta zarazeno. „Nijakú!“ A rozmysliac si všetko lepšie, opätovala: „Nie, nijakú… nijakú, radšej ony!“

Ale zato i pri tomto presvedčení, keď vyšla do kuchyne umyť sa mliekom — ako to od mala robievala preto, že mala počernú pleť — hodila o zem hrnček v zúfalej a nepremožiteľnej horkosti.

*

Marta, tajne držiac lístok od Heleny Beňušovskej, stála i s Máriou v záhrade a prizeraly sa, ako včely ponáhľajú sa s poľa, lebo nebo počalo sa chmúriť. Marta dívala sa už oddávna, zdalo sa jej to veľmi zaujímavým, a Mária, veselá, ako jasný deň, sberajúc sa do záhrady za dedinu, prišla ju volať so sebou. No Marta od dvoch týždňov nešla s ňou nikam. Totiž do záhrady chodilo sa hradskou, kde popletal sa naveky Kropáč. Ani do Horných Borovíc nechcela, aby Bolkin poslal koč, ale chodievala pešo chodníčkom cez lúky. Lebo Miro nech vzdychá za Marou, len nech ona nevidí, a ani nebude vidieť, ako zabudne naň. I zdalo sa jej vše, že jej je nič Mirova nevernosť, ale keď Mária, nič netušiaca, rozprávala jej s veľkým smiechom, ako Miro vyvaľuje oči, ako vzdychá, netrebno vyznáva svoje city, musela stisnúť zuby a líca vzbĺkly jej tmavou červeňou od veľkého namáhania ukázať sa tichou.

„No, ideš do záhrady?“ spytuje sa jej Mária.

„Nie; prešla som sa predpoludním, keď som bola u Bolkinov. Dosť mi je to!“ odpovedá nežno, ale beztónne.

„Je pravda!“ prisviedča Mária, drobčiac topánočkami na chodníčku, a pozerá zamyslená s boka na Martu.

Totiž zdala sa jej podozrivou bezhraničná jej zamyslenosť. I vidí, ako sa usiluje smiať sa jej žartom, a vychodí to akosi veľmi horko a maliciózne. Však Mária nešla si dlho rozum trápiť, aby uhádla toho príčinu — i tak ju cudzie veci nezaujímaly — ale, pohodiac zľahka hlavičkou, s veselým spevom vyšla zo záhrady na dvor a ztade na ulicu. Samotná Marta prečítala ešte raz lístok od Heleny, v ktorom volala ju dnes na večer, potom, roztrhajúc ho, pobrala sa i ona. Šla do kuchyne, že bude pomáhať matke — chceli piecť na zajtra — ale tam na stene visely Máriine šaty, a toho nemohla strpieť. Odišla do izieb, ale tam má i sto predmetov, a na nič teraz nemôže hľadieť, čo je Máriino. Vyšla na ulicu; no tu čneje nová veža, ktorej plán zhotovil Kropáč. Sobrala sa teda do domu slečien Beňušovských. Stál tam hneď vedľa ich, celý kvetmi obkvitnutý. Bol dlhý, veľký a na dvoje rozdelený. V jednej, menšej časti býval na byte Miro Kropáč, a tá bola bližšie cesty. Marta musela skôr vedľa tej prejsť, čo u veľmi kormútilo. No víťazne prešla popred okno, s namáhavou hrdosťou dvíhajúc hlavu, len pri dverách domu odvrátila sa zľaknutá. Miro Kropáč totiž práve vystupoval z nich, vystrúc cez vereje ohorený krk. Vidiac ju, cúvol zpät a sklopil oči na nedláždený svoj pitvor.

„Dobrý večer!“ zamrmotal zmätený a šuchal si guľôčkou paličky vyholenú bradu, pozrúc na ňu utrápený.

Marta zaďakovala tlmeno a, rýchle prebehnúc popri ňom, všuchla do bývania slečien, ako pred ohňom. Prvá izba, kam vkročila, bola pustá, druhá tiež. Konečne v ostatnej, ktorá bola najmladšej — lebo sa podelily s izbami — ozývala sa vrava a cez odchýlené dvere padá svetlo na mäkký, kvetnatý koberec na podlahe. Marta roztvorila dvere bez zaklopania. Oslepená prižmúrila oči, nevidiac nič. Izba totiž jasala sa obrazmi a zrkadlom, lebo slečny Beňušovské boly bohaté, a preto tak zlostilo svet, že sa nechcely vydať.

„No, bližšie, bližšie!“ zavolaly jej a smialy sa na jej oslepenosti.

„Toľko vás je?“ spýtala sa ona, keď sa rozhľadela. „Či bude zasa porada o spolok?“

I prichodí, aby si s každou potriasla ruku, ako to bola u nich obyčaj zakaždým. Pri stole sedely dve: najmladšia slečna Beňušovská, Helena, a notárova Berta s pekným driekom a veľkopanského držania. Vyššie, na nízkom divánku pololežiac, sedela flegmatická Estera a pri nej o kasňu opretá stála Anča v ružovej blúze, podpierajúc si hrdo boky. I zdala sa veľmi zaujímavou v tú chvíľu, s polootvorenou perou a naklonenou hlavou, ako by čakala čosi veľkého. Celkom oddialená od druhých, na konci izby pri okne sedela najstaršia Beňušovská, Lujza. Medzi bielymi záclonami bola skoro do poly zahalená a v bledej tvári, otočenej belavými vlasmi, ligotaly sa jej čierne oči ako hviezdy. Bola krásna ešte i teraz, a už mala 38 rokov. Do rozhovoru sa nemiešala, ale, rukou podpierajúc si hlavu, hľadela po všetkých, s jednej na druhú. Keď Marta pristúpila k nej, ohnive potriasla hlavou, že ona podávať ruky nebude nikomu, hádam vie, — najmä jej nie!

„Na teba sa hnevám,“ vraví, „lebo si ma prevýšila v klavíri.“

Marta odstúpila teda a šla si zastať skromnúčko k dverám, kde oprela sa o stenu.

„Evičky si nevidela?“ spýtala sa jej veľmi milá Helena od stola. „A čo si zastávaš zasa ta, čo nesadneš?…“

„Nevidela som Evičky, neobzerala som sa.“

„Ty sa nikdy neobzeráš, a tá musí byť naveky ostatná.“

„Ja, treba dávať pozor na snúbenca!“ usmeje sa Berta. „Ale tichože! Maly sme ju skôr spomínať; zdá sa, že ide.“

Zvedavo pozrely na dvere, za ktorými zavznely ľahké kroky, zatíchly na mäkkom koberci a ozvalo sa zaklopanie.

„Sem sa, sem!“ zavolaly veselo.

Vstúpila Evička v belasých šatách a za ňou ešte jedna, ostrihanej hlavy a v mužskom klobúčku.

„Kto je to?“ zavolala zdesená Lujza a vyskočila, mysliac si, že prišla s Nikodémom.

„To je už myšlienka!“ posmieva sa Anča Evičke — ony dve nerady sa maly — ale prizrúc sa lepšie, zasmiala sa. Príchodzia bola sesternica dvoch Bolkinov a prišla pomáhať šiť Evičke. „Aká je to hlúposť od teba!“ Veľmi ponáša sa s takou hlavou na Niku, pozdalo sa hneď jej i druhým.

„Aka hlúposť?… A čo teba do toho?“ osopila sa so smiechom príchodzia, ktorú volali Milicou. „Ty vieš pekne privítať ľudí! Mne prišlo na um nosiť takéto vlasy — to je všetko!“

„Tak si mohla neprísť, lebo na dedine ťa vysmejú.“

„Kto ma vysmeje?“

„Ľud!“

„Ľud? Čože je mne ľud. Či som ja kňaz alebo rechtor?“

Anča neriekla už nič, len odvrátila oči od nej. Druhé obstaly Milicu a pomáhaly jej zdvorile sňať klobúk s hlavy. Videly ju raz pred troma rokmi, a i vtedy bola veľmi zaujímavá so svojou divnou povahou.

„Dokiaľže tu ostaneš?“ spýtala sa jej Anča. Čo ju budú toľko obzerať! Ona ju už dávno zunovala; i jej šila pred dvoma rokmi.

„Čo sa spytuješ takú vec, nezdvorilá!“ odvetí jej Milica, potom zastane pred slečny a ukloní sa im so schválnou hlbokosťou.

„Predrahé slečny,“ začne a smeje sa, „myslím, že mi nezazlíte, že i ja chcem patriť k vám a vstúpiť do spolku, ktorý idete založiť.“

„Nebude teraz porada o spolok!“ zavolala jej Anča.

„Evička mi vravela, Anička moja,“ vyhovára sa tá.

Anča, ktorú hrozne hnevalo, keď ju Aničkou pozvali, popudila sa ešte väčšmi.

„Tu vlastne bude celkom súkromné klebetenie. Mne Helena povedala.“

„Klebetiť viem i ja, uver, drahá Anička,“ bráni sa Milica a smeje. „Keď ma poznáte lepšie, zkúsite, predrahé slečny, že sa ja v klebetení vyznám veľmi!“

Slečny sa rozosmialy, a biela Evička, sediaca na foteli pri stole, usmejúc sa tiež, presadne na druhý foteľ.

„Veselo s vami!“ pochválily ju.

„Slávno je byť azda pochabou a mať ostrihané vlasy?“ mrmoce Anča.

„Nieže tak!“ kára ju veľkopanská Berta a štope lakťom. „Ale ty už ostaneš naveky popudlivou.“ Ona vždy vedela panovať nad sebou.

„Popudlivá?“ dopočuje i Milica a obzerá sa za Ančou. Predtým taká nebola. Jedna myšlienka blysla jej hlavou a ona prichodí k Anči a pozrie na ňu prižmúrenými očami, ako to i Nikodém robieval, keď skúmal. „Anička…“

„Ančou sa ja volám!“ pretrhla ju Anča, hľadiac na jej prižmúrené oči chladno.

„Hneváš sa pre Nikodéma?“ šepce Milica, vypovediac jeho meno ako drahé.

Anča ako popálená trhla sa, potom pohodila hrdo hlavou.

„Spáchal ten nejaká vinu? Ja neviem,“ odpovie.

„A! bolí to ešte… to som chcela zvedieť!“ myslí Milica, odstúpiac.

„Helena!“ zavolala Anča, odtisnúť Milicu zpred seba. „Alebo začni, prečo si nás zavolala, alebo poďme domov… Tak nie o spolku? Ja myslím, že by bol raz čas! Usniesli sme sa teda, že bude meno jeho: Spolok vyšších bytností, — ako ty chceš? A čo vlastne budeme konať?“

„Dnes nebude o spolku — povedala som,“ rečie Helena. „Ja mám myšlienku, ja sama. Viete, taká, čo žije pre dobro iných, pozoruje svet a vidí, komu deje sa krivda… Ľútosť mám nad vami!“

„No, aha!“ vyvolá Anča prekvapená a jej oči zlého výrazu sa zaligocú. „Prečo lútosť, a kto ťa prosí o ňu?“

„Nuž ale nebudem zdĺhavá,“ pokračuje Helena, nedbajúc o výkrik Ančin. „Ja chcem povedať, že Mária Bukovičová robí vám veľa biedy, kazí vaše šťastie!“

„Čo koho do toho, Helena?“ zavolá Anča udivená, nezdržiac sa.

„Čušže!“ zahriakly ju druhé. „Helena má pravdu, uznaj, a nebuď taká hrdá.“

I Evička, zastanúc si k jednému oknu, začne počúvať s pozornosťou. A Milicin zrak s veľkou úľubou priľnul na chudej tvári Heleninej.

„Ja chcem tomu pomôcť,“ pokračuje Helena.

„Ty?!“ diví sa Anča a pozrie s hnevom po celej tenkej postave Heleninej. „A čože budeš robiť? Každý nech si svoju vec vybaví, ako sám chce a vie!“ i pozrie na bok.

Evička zasa prešla inde — mýlilo ju.

„Kde je ona, tam ste vy nula.“

„A ty nie? A ako si spomôžeš?“ zasmeje sa Anča. „Iba ak ju nejako pošpatíš… Je to naozaj smiešne.“

„Pomsty ja nechcem!“ obráti sa Helena, všimnúc si Anči konečne. „My chceme byť ,vyššie bytnosti‘, hádam vieš, musíme byť teda i bezúhonné v každom ohľade. Dať sa zachvátiť, ako ty, treba odvykať. Takto nie si súca do nášho spolku.“

„A ja dbám?“ odpovie Anča trochu zavrátená.

Podľa toho teda môže odísť, i obzerá sa za klobúkom. Spraví krok a zostane i ďalej, hrdo podpierajúc si boky. Iba umienila si, že nepovie slova.

„A čo vlastne robí tá Mária?“ spýtala sa Milica Heleny.

„Ako čo by o všetkom dobre nevedela,“ myslí Anča, no mlčí.

Akosi nik neodpovedal, vravely čosi medzi sebou — a toho nemohla strpieť. Opustila kasňu a pristúpila bližšie, i svietia jej oči veľmi urážajúce.

„Ak si myslíte…“ začala k Milici. Bola si zaumienila vykať jej.

„Ak si myslíš!“ napráva ju Milica a prižmúri oči, pozrúc na ňu.

„Tak, ak si myslíš,“ i zastane, vidiac jej oči, a nahnevá sa. „Pravda, ja ťa nerada…“ začne s veľkou rýchlosťou, ani nevediac dobre, čo vraví.

„Lebo ty sa pretvaruješ. Pod plášťom pochabosti…“

„No, už sa zasa oddá do tej!“ zúfa Berta. „A to naveky takú biedu máme s ňou. Spolok dávno by jestvoval, keby sa ona vadiť nechodila miesto radenia.“

„To iste, lebo kto vie, aké city skrýva pod plášťom smiechu.“

„No, moja milá veselosť môže byť robená, ale pochabosť neskrýva nič,“ poúča veľmi milá Helena.

„A čo sa bude od rána do večera smiať, ani tak jej neverím.“

Milica sa rozosmiala a Anča jej privolala:

„Čo vykonala Mária? Mne odviedla dvoch snúbencov. Či je aj to smiešna vec?“

„A či je Nikodém Bolkin vo dvoch osobách, že dvoch?“ podotkne flegmatická Estera na zamatovom divánčeku. Čítala dosiaľ a preto nestarala sa do nich.

„Tak jedného,“ napraví sa Anča hlavato. „Preto stala som sa takou planou. Akože budeš dobrá, keď ti je duša otrávená. Ja by bola ako anjel… Všetky zlosti, čo ja spácham, sú Máriine.“

„Tak ti je dobre byť planou!“ povie Estera.

„A či to nezaslúži odsúdenia, keď ona očaruje, len aby mala slávu, že celé okolie sa jej korí?… Tak okuzľujúco vie sa chovať, že je radosť hľadieť na ňu každému.“

„Ty, Anča, rob i ty tak!“ vraví jej Helena a položí si ruku na jej plece.

„Potom už,“ pokračuje Anča, nedbajúc o Helenu, „ako s opálenými krýdlami vracajú sa opäť nazpät od nej ponížení. Aleže sa ich neopovážte prijať ani jedna!“

„Ty si nechala Nikodéma, on by ťa nebol. Je čestný človek.“

„A načo je mne taký, ktorý umiera za druhou? Čo ma je po jeho čestnosti!“ osopí sa Anča na Helenu nahnevaná.

„Dobre máš, nevydaj sa!“ zavolá jej Lujza od okna. Naveky svádzala dievčence k staropanenstvu a zlostilo ju, že bez výsledku. „Po takom sklamaní ani nemožno inak.“

Všetky pozrely na Anču, čo povie. Zasmiala sa a pokrútila hlavou.

„Oho, ozaj nie, lenže ma nik nechce. Každý hľadá peniaze… Notár Lapovský chce pätnásť tisíc, kňaz zo Šuchova desať, slúžny Černovský štyridsať, ale už spustil na sedemnásť.“

„Hahaha,“ rozosmialy sa slečny veselo. „Notár! Slúžny je nie taký; Aurelia nemá peňazí, a tú si vezme. Málo takých, ako je on!“

„A Nátan Paľaga koľko hľadá?“ spýtala sa Estera štipľavo.

„Ten?“ Anča zapáli sa ako mak a ukáže rad vrchných zubov, čo u nej znamenalo cit. „To je dobrý človek, lenže celkom neideálny. Jemu keď slávik spieva a žaba škrečí, je jedno. Ani ten sa neožení, iba ak mu umrie stará mama, tetka Augusta. Vtedy ho núdza prinúti.“

„To by bolo teda dobre zabiť tú starú mamu!“ smeje sa Milica.

„A čo si ty myslíš?“ vrhne sa na ňu Anča, ktorej nepáčilo sa nič, čo povedala Milica. „Niečo takého vravieť, čože nás aj po tom!“

„Tak teda sa modliť, aby umrela!“

„To už…“ vtipkuje Berta rozmarne. „Helena, ty si zbehlá v Písme…“

„Ja vďačne, Berta! Jestli vám to bude k dobrému. Ja len cudzie šťastie hľadám.“ I vypne sa urazená.

Milica pozrela na ňu a nepáčilo sa jej vyvyšovanie seba nad slabosti ľudské. Spýtala sa jej:

„I vám pokazila šťastie Mária?“

„Nám?“ zadivily sa obe Beňušovské, okrem Estery. „My za šťastie nepokladáme to, čo druhé, nám ho teda nemohol nik zkaziť.“

„My sme si ho samy zkazily,“ doloží chladnokrvne Estera a siahne opäť za knihou zunovaná.

„Pokladáme cieľ nášho života,“ vraví Helena vážne, „za vyšší, ako vydať sa. Ale či vám nezkazí, neviem.“

Estera sa zasmiala.

„Ani mne nemôže,“ vraví. „Ja nerada pánov, jednoducho a bez vyšších cieľov.“

Tu nastala premena medzi záclonami. Lujza vstala a jej čierne krásne oči zaligotaly sa ohňom. Pristúpila bližšie.

„Ach,“ vraví, „konečne predsa našla som bytnosť, ktorá cíti, ako ja. Tridsaťosem rokov pracujem na tom, aby ženy opovrhly svetom a jeho obyčajmi…“

„Tridsaťosem rokov! A či hneď pracovala, ako sa narodila?“ mrmoce Estera od knihy.

„No, okrem sestier nenašla sa ani jedna, čo by s nami rovno smýšľala. Evičku boly by sme naklonily a — vydáva sa!“

„Aj my sme maly tak spraviť,“ zahundre Estera.

„Čo je svet?“ spytuje sa rozochvená Lujza, pozrúc dookola so zápalom. „Svet je potok, po ktorého brehoch prinútená som ja ísť. Ale ešte i sukňu zdvihnem, aby sa mi ani krajíčkom neomočila doň!“

„Ja z toho pranič nerozumiem!“ povie Estera polohlasne.

„Tak by som chcela, aby žily všetky ženy, nasledovaly mňa!“ reční Lujza, nedbajúc na poznámky Esterine, hoci ich dobre počula. Boly už tak zvyknuté.

„A čo dobrého z nášho života?“ vraví Estera ako pre seba. „Rozdajme teda peniaze a poďme do sveta robiť za druhých, keď chceme konať čosi veľkého. Ja aspoň,“ vraví zunovaná, natiahnuc sa za knihou, „neviem, čo dobrého bude pre Ondra Beláňovie, keď ja tu ležím s knihou a myslím, že žijem za druhého.“

Ondro Beláňovie bol totiž velký chudobár s ôsmimi deťmi.

„Vitajte, teda Milica Bolkinová,“ volá Lujza, nepočúvajúc Esteru. „Dajte ruku a prijmite moje pobozkanie, lebo vedzte, že ja bozkám jedine takú, ktorá sa nevydá!“

I vystrela bielu ruku k prichodiacej Milici a bozk odznel. Lujza s nadšenou tvárou vrátila sa medzi záclony, a Milica, smejúc sa ľúbo, šla k Anči, chytiac jej plece.

„Vstúp medzi nás i ty, Anička!“

„Anča! Anča som!“ vraví jej tá, odtisnúc jej ruku s pleca, potom odpovie: „Žiť, ako je idea Esterina, je pekne, ale ťažko, a žiť ako ony žijú, ja nemôžem, keď nemám peňazí, a žiť na milosti nechcem vždy. Vy to neviete, čo je to žiť na milosti. Ja nemám jednej svobodnej hodiny. Ustávam sa, mordujem druhým na osoh. Ohorená som ako zem. Či mám času obliekať sa, ako slečne treba? Mám času do zrkadla sa prizerať, vlasy páliť, ako tam Marta, alebo ktorá z vás? Hladko, ako sedliačka sa češem.“

„No, veď ti to dosť dobre pristane!“ teší ju flegmatická Estera.

„Ale to všetko by zniesla vďačne, keby nevládli nado mnou duchovne, nemajstrovali ma, nelomili mojej vôle. Už som taká zunovaná, že by azda šla i za toho cestára…“

Marta pri dverách vzbĺkla v lícach, že bola ako jej červené šaty, a sklonila nižšie hlavu, aby jej nevideli.

„Načo tak vravíš?“ zastarie sa milá Helena do Anči. „Držia ťa ako svoju.“

„Držia ma, lebo ma musia a majú zo mňa osoh!“

„Nevychvaľuj sa!“ zavráti ju Estera. „Milo je pri hrabáčkach v čistom poli čítať knihu, alebo ísť pozerať na rybky v jazere súseda Paľagu, kedykoľvek sa nám zapáči.“

Anči zapálily sa pehavé líca, ale neskrotla, pozrela s hnevom na Martu a začala sa na ňu okrikovať.

„A to všetko pre Máriu. Keby nie tej, dávno bola by som vysvobodená. Či je to pekne, no, povedz ty!“

Marte tvár zmenila sa hneď. Pohla sa a udivené oči uprela na Anču.

„Divná vec,“ vraví priduseným tónom. „Ja som príčina toho, čo sa vadíš?“

„Pravdaže ty! Lebo mala by si na tom stáť, aby skrotla jej roztopašnosť.“

„Či by ona počúvala?… Ja jej neimponujem.“

„Dosť zle. Ale ty sama tešíš sa jej víťazstvu. Poznáme ťa. Tichá voda! Keby si ty tak ztratila snúbenca pre ňu, inak by si smýšľala.“

„A či ju zastávam?“

„Ale ani slova nepovieš. Ty nás vôbec ani nechceš, nikdy nezradíš o nej nič, ani o sebe.“

„To je pravda, Marta,“ ozve sa i Helena. „Každej tajomstvo vieme, len o tebe nič. Každá povie, ak trpí, pýta radu…“

„Tajomství nemám… čo vám vyzradiť?“ spytuje sa Marta a hľadí im prosebne do očú, aby ju nemučily.

„Azda si zo skaly, či nejaká svätá, alebo máte len po pätnásť rokov s Máriou?“ smeje sa jej Anča.

Marta neodvetila, ale jej rozčervenené líca prezradzovaly, ako ju dráždia. Sklonila hlavu, aby nevidely, aký hnev cíti v tú chvíľu proti nim. Či niekto tají ich roky s Máriou?

Helena zavolala jej veliteľsky:

„Marta, poď sem. Sadni!“

Bez vôle pohla sa odo dverí a zastala pod blýskavú lampu.

„Ako sme sa usniesly, my začneme vojnu proti Márii.“

„Začnite!“ odvetí ona omrzle, nedbajúc na ne.

„Ale chceme, aby si i ty bola s nami.“

Marta neodpovedala. Ona žiada pomstu pre Mira; ale keď to chce iný, cíti odpor. Všetky hľadely na ňu zaujímavo.

„Budeš s nami?“ spytuje sa Helena, keď nič neodvetila.

„Pomsta nie nám,“ povie konečne Marta. „Každý má svoje poklesky; prečo by len Mária nemala mať nijakých? Či len my máme právo mať chyby? Nedopustím robiť jej zlo!“ rečie zrazu energicky, čo všetky zadivilo a chcely sa rozosmiať. „Nuž ale…“ hovorí, keď prišla jej na um ztrata Kropáča, „ja nedbám, jestli nič ukrutného nebudete robiť… azda…“

„Hahaha!“ zasmialy sa jej. „Veď ti ju nezabijeme!“

„Či nevieš, čo sme? Vyššie bytnosti,“ rečie Helena. „Ani ťa nepotrebujeme.“

„Tak čo chcete so mnou?“ odpovie ich smiechom už úplne rozrušená Marta a vráti sa k dverám, a zanevrúc na všetky i na celý svet, ovesí hlavu.

Nedbaly na ňu, ale začaly sa radiť, ako by sa dala zlomiť moc Máriina. Všetky rady by ju aspoň raz videly trpieť. Keby sa zaľúbila beznádejne.

„Beznádejne milovať Mária nebude,“ hovorí Helena, „iba ak by sa zaľúbila…“ i zamyslí sa… „Aha, na príklad do Sidonského, ktorý umrie…“

„A to zaiste možno jej rozkázať!“ povie Estera.

„Krásavice majú vrtochy,“ odpovie Helena. „Máriin život je plný radosti, nebude vás rozumieť, kým nezvie, čo je utrpenie, aký je ten maliar?“ spýtala sa Marty. „Príjemný? Ty ho už lepšie poznáš.“

„Prijemný je nie, lebo je chorý, omrzlý; ale zaujímavý, pekný…“

„Na nevystátie je! Ako ho vychválila!“ ohlási sa Anča. „Viete, smrť číha naň. On má veľký majetok sám, a spýtal sa Paľagu, či tu jesto dvadsaťtisícové dievča, aby sa oženil.“

„Čo?“ skríkly všetky s pohoršením. „To je bez hanby!“ i ledva sa utíšily.

„A Márii sa páči?“ spýtala sa Helena.

„Neviem; on ju nezaujíma. On uteká iba k práci. Vše ideme ho pozrieť do kostola.“

„Tak tvoja povinnosť bude vyvolať ju ta často, nech sú veľa pospolu.“

Marta neodvetila nič, ale Evička, ktorá bola si zastala k poprsiu jedného básnika do kúta, už na desiate miesto, prišla k stolu.

„Čakajteže,“ rečie a ledva že prehovorí, oči zahorely jej nepokojom. „Zaľúbiť. Ktože jej to rozkáže? Treba istejšie, nech sa vydá! Tam boháč by bol pre ňu najlepší,“ a sadne na foteľ netrpelive.

„Ešteže čo!“ ohlási sa Anča. „Dosiaľ skveje sa ako slnce medzi nami, a koniec: slávny vydaj… Jaj!… ty netrpíš pre ňu, ty čuš!“

Evička užasla, vstanúc. A ktože trpí viac, ako ona? Či jesto väčšia muka nad žiarlivosť? To je oheň, čo páli, nivočí, zabíja. I teraz je ako na tŕňoch. Oči ligocú sa jej neprirodzene a celá sa zachveje nepokojom. No nepovie nič; nevie, či ju Anča vysmieva, či nevie, čo ju morí? Slečny s myšlienkou hľadely na ňu, počúvajúc jej strmý dych, a namrzely sa na Anču. Načo vraví takú vec, keď všetci vedia, čo je s ňou?! Estera odložila knihu na bok a pozrela na Evičku.

„Bojíš sa Márie i ty?“ spýtala sa jej.

„Bojím, bojím!“ odpovie tá chvatom, ako by sa tešila, že môže vypovedať. „Načože ste vyhutovaly s obnovovaním kostola, teraz každý deň musí sem prísť. Nemám jednej hodiny pokoja. Strežiem za každým jeho krokom. Ľakám sa každého dňa, čo svitne, každej hodiny. Na nevydržanie je tak žiť. Zničím sa, zničím, zničím!“

„A ešte čo?“ pozrie na ňu Estera a obanuje, že sa jej spýtala. „Z teba bude výtečná kňazovka!“

I druhé sa zadivily. Takých výbuchov nečakaly, no nepovedaly nič, len pozeraly na ňu, lebo sa zdalo, že — len nech si vydýchne trochu — chce ešte rozprávať. Estera vzala opäť knihu, ale mimovoľne pozrela ešte na ňu. Vidí, že je pekná ako kvet a dych jej je taký strmý, že sa potriasa od neho. Nahnevala sa.

„Pripravte jej jedu,“ prerečie chladno. „Nech si spraví koniec hneď.“

„Keď Máriu vidím, som ako bez seba!“ začne Evička zasa, nedbajúc nič na poznámku Esterinu. Keď začala, už povie všetko. „Je obdivuhodná, krásna, ale mňa uráža všetko na nej, čo aj nechcem. Smiechu jej, ani reči nemôžem počúvať; i hľadieť na ňu mi je kríž. Už ju nenávidím… Akou som sa to stala? Mňa to pozbaví rozumu, a verte, že zle skončím!“

„Ale netáraj už toľko!“ zavráti ju Estera konečne. „Ako môžeš natoľko dať sa zaslepiť, a prečo? Kde máš dôkazy, že ťa klame Niko a to dievča, Mária, že je bez cti, aby o cudzieho chodila!“

Evička zadivila sa, pozrúc na Esteru. Siahla rukou na biele čelo. Niečo divného potárala azda?

„Či ja vravím, že je bez cti? Ani on nehreší, ani ona. Ale ja viem, cítim, že ju miluje dosiaľ, hoci sa bráni tomu, a ona obanovala, že ho odpravila v svojej ľahkomyseľnosti.“

„Tu máš, cítim, cítim! To je dôkaz?“ Estera nahnevaná odhodila knihu. „Ty už ani teraz nie si pri sebe a nevieš, ako ho urážaš. Nechaj ho i ty, ako Anča, že sa pár ráz zažartoval s Máriou, bude najlepšie! Ja vravím, že ani jedna žena týchto dvoch dedín — ktorým ty budeš príkladom — ani najostatnejšia Zuza Borzovie nebude tak strpčovať život mužovi, ako ty.“

„Ja budem mizernejšia, ako je Zuza Borzovie!“

„Tak načo ideš zaň? Aký to bude život, keď ho naveky budeš mať v podozrení? Lebo kto vie ako snúbenec milovať druhú, bude i ako muž. Nechaj ho!“

Evička sa zdesila. Nechať? A či by i potom bol život, deň a noc, ako teraz? I potom boli by ľudia, slnce, zem? Ani myslieť nemôže o tom. Hlava točí sa jej a s ňou celá izba s ligotavými zrkadlami a peknými postavami dievčeniec. Či nemôže vystáť tú Esteru!

„Vydať treba Máriu!“ vraví tichším, zmeneným hlasom. „Prinútiť ju treba, rodičia nech ju prinútia. Ty, Marta, musíš to vymôcť u nich.“

Sadla, kým si vydýchne, ale musela zasa preč, na druhé miesto.

„To by bolo divné!“ povie Marta pri dverách.

„Prečo divné?“ spytuje sa Evička, chodiac po izbe, a vzplanie zrazu. „Máte už dvadsaťtri roky… Ty si horšia ako Mária! Vy ste vina vlastne všetkému, lebo ste ju rozmaznali bez hraníc. Tichá voda!“

„Len vaď sa i ty; vaď,“ vraví zajakavo od duseného rozcítenia Marta, potom prikročí bližšie. „Čo chcete so mnou? Čo Márii nepoviete? Ale však jednej hrdosť nedovoľuje, druhé nechcete vzbudiť jej hnev, iným iné. Tak na mne si vynahradzujete. Bezo mňa mohly ste sa radiť, ako so mnou. Ja nebudem nič robiť, ani neprídem viac do takejto porady.“

Zadivily sa jej horleniu, vysmialy a zahriakly ju. Potom pohovorily ešte spolu o inom a, nechajúc všetko tak, rozišly sa. Rozpálené od citov; vyronili sa na dvor na pažiť. Bol už večer. Dedina černela sa, bolo popŕchlo, čo oni tamdnu ani nezbadaly. Čierne oblaky preháňaly sa i teraz ponad dedinu a vietor teplý a lipkavý akýsi pofukoval, ako by sa ešte chystalo na dážď. Veľmi milá Helena, ktorá šla ich vyprevadiť, vidiac to, začala zdržiavať Evičku a iné.

„Nemožno,“ povie tá, „tetuška ochorela veľmi na hlavu.“

„Ach,“ diví sa mimovoľne Helena, „a ty si prišla!“

„Prišla!“ povie Evička a odhrnie si s čela žlté vlasy nepokojne. „Treba by bolo radšej za mňa sa modliť, ako za tetku Augustu,“ rečie akoby žartom.

„Aby si verila vernosti Nikovej… a doma je?“

„Nie; šiel na brezinské lazy spovedať gazdinú Vestegovie.“

„Naozaj ta šiel?“ spytuje sa Anča s tajenou výsmešnosťou a s poľutovaním pozrie na Evičku.

„Áno. Ja sama som videla, šiel na voze,“ odpovie, bokom pozrúc na postavu Ančinu, a potom kladie zas dlaň nad oči. „Odpusťte, ak som niečo potárala.“

Po ulici šla nevesta Šonkovie, Anča sprostej tvári, na ruke držiac netrebno dieťa. Poklonila sa šušľavo a postála, ako by sa jej žiadalo ešte vravieť. Ľudia ju ohovárajú, že je nezvravná, i chcela by ukázať, ako je to nie pravda. Slečny štoply Evičku,

„Choď, ty budeš kňazovkou a máš byť milá k ľudu!“ Im sa nechcelo.

„Veru,“ šomre Evička, bez vôle sa pohnúc, „skôr táto ako ja bude kňazovkou!“ Ako by ona musela zato vypočúvať biedu každej ženičky.

„Černovský šiel dnes na pohreb; umrela mať Auréliina, tej, čo si dopisuje s ňou,“ rozpráva Anča, kým Evička dopytovala sa nevesty o rokoch a zdraví dieťaťa. „Hádam si ju už teraz vezme, čo je i veľmi mladá. Ale, povedzte, čo je to za sprostosť od neho, že tají?“

„Že si ju vezme? Zaiste nechce, aby sa klebetilo o nich, keď si ju ešte nemôže vziať,“ vraví Helena. „To je celkom múdre od neho!“

„Alebo chce byť ešte interesantný i pred druhými,“ povie Anča, ktorá radšej horšie, ako lepšie myslievala o ľuďoch, „lebo vie, že taký, čo je už zaviazaný, ztratí cenu u druhých.“ Potom pošeptala o Nikodémovi: „Neverte, že šiel na lazy. Tu som ho videla. Ale Evička je slabého ducha; bude hynúť, ale od neho sa neodtrhne.“

Marta nečakala, kým skončia. Ešte sa shovárali, že prišiel nový pomocník do notárov, potom o učiteľovej mame, že zaveľa zachovala krásu tvári a má už päťdesiat rokov. Čo si robí?…

Marta sobrala sa domov. Bolo živo na dedine, ako bývava pred večerom. Bľakot kôz a krik i parganie pastierov ozývaly sa súmrakom. Dolu cestou, popri dome Ježkovie vdovice, šiel rad robotníkov od mosta s čakanmi a sekerami na pleciach. Marta, prijdúc pred ich dom, zastala na mokrej pažiti. Tam bol otec s gazdom, čo býval na kraji dediny a bol vychýrený skupáň. Shovárali sa o dlhu, čo mu mal dať Bukovič, a o ovciach. Marta bez vôle ostanúc, chcela do domu, keď zrazu vyrazila jasná postava krásnej Márie do dveriec.

„Už ste večerali?“ spytuje sa Marta, trochu s horkosťou hľadiac na jej krásu.

„Nie. Ten…“ a mihne okom ku kostolu, „neprišiel ešte. Zvláštny človek; zdá sa, že najradšej pracuje večer.“

„Poďme sa podívať naň,“ povie Marta, oživená, že pozvala ho zvláštnym.

„No, poďme.“

Obe sobraly sa hneď, a prejdúc skalnatú uličku i pažiť, prišly ku kostolu. Marta otvorila dvere, a pustiac skôr Máriu, vstúpila i ona. Kostol bol osvetlený lustrom a niekoľkými sviecami, horiacimi pri hlave maliarovej. Svetlo nedosahovalo do každého kúta, pri dverách a za stolicami bola polotma. Pri oltári na jednom kolene kľačal maliar pri svojej práci; maľoval anjelov na stenu, a zdal sa veľmi pekným. No nerobil už, ale pokašľávajúc a omrzele naťahujúc si dlžizné čierne fúzy, shováral sa s Nátanom Paľagom, ktorý bol mu priateľom a prišiel ho pozrieť. Za nimi rozkročený, so zmútenými očami, stál Miro — totiž také mával oči, ako ho Mária okúzlila — a držiac ruky na bedrách, kyvkal hlavou na reči tých dvoch, zhola nič nerozumejúc, čo vravia. Keď vstúpily dve slečny, obrátili sa všetci. Mirove srdce zabúchalo ako zvon a hlava zhučala od sto citov. No, uvidiac i Martu, jeho radosť onemela. Zahanbil sa poľakaný, zohol oči a zmizol za stolice pod chór. Marta zastala si k stoličke proti oltáru skromnúčko, so zblednutými lícami od videnia Mira; ale Mária, jasajúc sa krásou, pristúpila pred oltár k tým dvom.

„Ako je príjemne a pekne tu!“ zavolala veselo a smejúce oči jej, zablysly dookola. Oba pozreli na ňu a obom zmäkly tváre, vidiac ju, a ako by vravely: „Ty si pekná!“ Neideálny Paľaga sa oduševnil.

„Ako som vás dávno nevidel!“ riekol hlasom, ako by ešte bol povedal: „A aká je to škoda!“

„Kto zato môže?“ žartuje ona zľahka. „V našich Boroviciach nikdy vás nevidno,“ a zdržuje úsmev. Z prvého pohľadu videla, že je na jej stranu strhnutý. „A vy ste synom noci?“ spytuje sa ľúbezne maliara. „Ledva môžeme vás vyčkať každý večer.“

„Rád pracujem večer,“ odvetí on sucho a naťahuje si dlhé fúzy od vychudnutých líc. Fľočil od boku závistlive na sviežosť a veselosť krásavice. Ani nechcel, keď sa k nemu sblížila, ani keď sa prihovorila. Počul o nej, ako zahráva so srdcami, a on má bied dosť i bez daromného milovania. I odtiahne sa na bok s veľkým chladom.

„A čo krásneho ste napracovali!“ chváli, a hlas jej zneje mäkko ako zvuk zvončekov, i chce — majúc v očiach figliarsky úsmev — bližšie k nemu; ale tu pochytil maliara dlhý kašeľ, že sa celý ukonal v ňom a dopotil. Mária stŕpla a úsmev v momente zmizol s jej bielych líc. Odstúpila hneď, a potom už obrátila sa jedine k boháčovi. S tým poobzerala nové i staré maľby, pokritizovala dobre alebo zle. Prišli na tú stranu, kde stál Miro ako na tŕňoch. Svedomie vyháňalo ho von, ale oči nevedely sa mu odtrhnúť od Márie. Aspoň slovíčko chcel s ňou prehovoriť, i vzdychal.

„Čo vám je?“ spýtala sa ho, keď ju jeden taký vzdych dobre nesfúkol s kostolnej dlážky. „Modlíte sa?“

„Modlím,“ mrmoce on tlmeno, že bol tam i Paľaga. „K vám sa modlím.“

Mária udivená pozrela na neho, a jej usmiata tvár zamračila sa. „Ako môžete niečo takého povedať?“ pokárala ho a viac neobzrúc sa oň, poberie sa i s Paľagom k dverám. Miro zavzdychal ťažko, že to dopočula i Marta, a ako by ju bol ovial, zachvela sa. Nezdržala sa — hoci nechcela — aby nepozrela zpät, no hneď skrútla hlavu ustrnutá. Vidiac zmýlené roztvorené oči, ktorými pozeral za odchádzajúcou Máriou, srdce zatriaslo sa jej bolesťou a odporom. V tú chvíľu zavolala Mária na ňu, aby šla.

„Ostaňte vy ešte…“ zdržiaval ju maliar, „prosím vás o to úctive.“

Marta ostala i pomstyžiadosťou zrazu zachvátená. Mária príde pre ňu, keď sa nehne a tak o chvíľočku bude viac s maliarom. A krásny je chorý tu v kostole, ako by bol viac, a nielen človek. Keď po druhý raz zavznel hlas Máriin už zo dverí, maliar opäť sa ohlásil:

„Nejdite. Ráčte poshovieť krátku chvíľu dobrotive, kým toto skončím.“

Naschvál chcel by vyznačovať Martu, akoby proti Márii.

„Tak!“ mrmoce, vidiac, že ostala. „Bude mi milšie a veselšie.“

„Mám vám azda rozprávať niečo?“

„Nie, netreba,“ povie on nežne a skláňa sa nad svoju prácu. „Len hľaďte sem.“

„Hľadieť?“ diví sa Marta a pozrie na neho. Vidiac jeho tenkú, vychudnutú postavu, nahnutú ako trsť, skormútenú tvár od utrpenia s pekným bledým čelom, zdalo sa jej, že je povinnosťou každého robiť mu po vôli a chovať sa k nemu láskave. K tomu je pekne v osvetlenom kostole večer. Akýsi mier a tichosť opanúva tam. Myseľ premení sa v sen a duch ako by sa zdvihol s tejto zeme — zeme žalosti, už vie i ona — vysoko, vysoko. Ale ho nezabudne ani vo sne, ani tam vysoko — vysoko, kam vyvedú ju večer a tichosť kostolná. Prečo vravel Miro, že mu je najdrahšia, najmilšia, keď je to nie pravda? Či treba navravieť plnú hlavu dievčaťu a klamať? Musí sa to, a prečo sa musí? — Veľmi žiadalo by sa jej plakať, ale zaženie myšlienky tie radšej a čaká, kedy zavznejú ľahké kroky pre ňu vracajúcej sa Márie. No neprichádzaly, i štvrť hodiny prešlo, potom zasa chvíľa. Konečne jedny kroky. To maliar opustil svoju robotu, pozhášal luster a držiac v ruke sviecu, približuje sa k nej, zahľadiac sa svojím chladným okom do jej tvári. Zrazu roztvorila oči a pozrela na neho, potom oba opustili kostol.

Medzitým Evička s Milicou a Ančou boly už na pol ceste medzi Hornými a Dolnými Borovicami. Milica a Anča, o poly sa držiac, šly za Evičkou a spievaly piesne, ale každú iba do poly. Anča totiž svadí sa pri každej, lebo i hlas Milicin ponáša sa na Nikodémov.

„Čo budeš vykrúcať a finále vyťahovať, ako nejaký rechtor alebo hlásnik večer, keď volá? Just!“

Pred nimi s veľkým chvatom ide Evička, nestarajúc sa o nič.

„Neponáhľaj, Evička, neponáhľaj!“ zadŕžaly ju. „Ako je pekne, pole samý slávik. Stojže!“ i zatíchly na chvíľku a postály samy. „Počuješ, ako spieva? Stoj, stoj! Ako možno byť takou necitnou. Či si Paľaga!?…“

„Keby len ten koč nehrkotal ustavične!“ riekly si vedno.

„Ale čušte!“ zakríkne ich tá. „Dobre vám je byť ideálnymi!… Viete, prečo sa ja musím ponáhľať. Tetka je chorá a sama!“

„Nie je sama, neboj sa! Niko sa už vrátil, a ten nesmie sa hnevať ani na mňa. Mám zásluhy: už mu druhej snúbenici pomáham šiť.“

„Len chvíľku postoj!“ nedá jej ani Anča pokoja. „Teraz, teraz utešene!… Ech, zasa ten koč!“ zlostí sa, keď ako vietor povial, bolo počuť koč. „Kazí efekt!… Počuješ, Milica — ja ťa, pravda, nechcem, ale zaspievajme túto: ,Vyschla tekvica‘… Tá pristane k tejto noci.“

Rozosmialy sa a začaly:

Po chvíli vyšinul sa mesiac zpod oblaka a pole, zmočené dažďom, zaligotalo sa v jeho svetle, ako hviezdami posiate tisícimi kvapkami. Spev slávikov, znejúci z každého kra, stal sa úchvatnejším. Obe zastaly ticho a pozeraly dookola. Zastala i Evička, lebo svetlo osvietilo i koč pred nimi bežiaci a v ňom pána v bielom kepeni. Je to Nikodém? Napína zrak a tvár obliala sa jej teplou červenosťou zrazu. Zastala, ako ohlušená a srdce zabúchalo jej nahlas. Rýchlo, nevediac, čo tým chce a nedbajúc o tie dve, bežala ďalej. Už do dediny dochodila, keď pri krajnom dome zastavila ju Mara Rybovie, idúca od chorého vnúčaťa.

„Kdeže boli?“ spýtala sa, rozvlačujúc slová. „A len sami.“ Evičke prišlo na um, že bude kňazovkou, ale teraz nakrátko odvetiac, chcela ďalej. Žena ju zadržala. „A ja som bola u tejto Aničky,“ začne rozprávať a chystá sa hneď i plakať. „Chlapec jej je chorý, ten Paľko. Ani sa nepohne už od druhého dňa a v hrdle mu len tak spieva.“

„Ja som tisíc ráz horšie, ako ono!“ myslí Evička a chveje sa netrpelivosťou. „To bude zaiste… poraďte sa doktora!“ odpovie a chce preč.

„Už som bola,“ vraví žena a zachytí ju nežne za rameno. „Sberala som sa k nim aj včera, aj dnes. Takô bolo, ako z tých panských detí. Tvár bielušká a široká, ako mištička… Nechže ho idú pozrieť.“

„Ja?“ zdesí sa Evička, či aj choré deti musí pozerať, i odťahuje sa od nej. „Nie, nie, nemôžem…“

Žena s výčitkou pozerala za ňou, ako odchodí rýchle a pokrúca hlavou.

„Tak si to týchto vezmú náš… Či by si inakšiu nenašli?…“

Keď o chvíľu zadychčaná vstúpila Evička do dvora, bolo tam ticho. Koč stál pod humnom a kočiš, mládenec, pískal na píšťalke pieseň, opretý o vereje konice, čakajúc, že ho budú volať na večeru. V osvetlenom pitvore zastala. Napravo, z veľkej izby, ozýval sa klepot a vrava. Tam šijú dve ševkyne o pretrhnutie. Naľavo kuchyňa, i tam spev. Sišly sa dievčence z dediny párať perie Evičke. Lebo už svadba bude skoro. Za kuchyňou je malá izbička, v ktorej býva teraz Nikodém. Tam je, a čo robí? A ako sa cíti teraz, keď ju oklamal s lazmi? Zrazu dvere za kuchyňou vrzly. Spev dievčeniec utíchol v momente a zavznely rezké kroky po tehlách sem idúce. Zacítil, že je doma a spurno ide jej v ústrety.

„Kde si bola?“ spýtal sa s hnevom iba zo dverí, cudzou rečou.

I trpelivosť má svoje hranice. Či zas striehla za ním, ako za zločincom? Nikdy jej doma niet! Mať chorá a dom nechaný so ševkyňami i týmito tu sám.

On musel hneď ráno na lazy, cestou skala na skale, a sotva že prišiel, čakal ho už voz do Dolných Borovíc… Ale, vidiac ju tam stáť s hlasitým dychom, s tvárou belšou ako stena, na ktorú je opretá, zmenil sa prekvapením. Je chorá, či čo jej je? A Milica kde?

Evička sa zľakla. Či už takým tónom bude vravievať k nej? To, že je nešťastný, dráždi ho všetko. Vídava Máriu každý deň a láska jeho iba rastie. Ako stojí vo dverách tenký, schudnutý, s bielou tvárou!

„Nehnevaj sa!“ zamrmoce utlmeno, a obíduc dve dievčence, opozdené na páranie a usmievajúce sa jej nežno a oddane, odišla k ševkyniam, nie k nemu, ako to on čakal a túžil.

„Azda ste už i sobášne vystrihly?“ zhrozí sa, keď jedna zo ševkýň, mladá, pekná a veselá, bežala proti nej s ligotavou, bielou látkou, volajúc: „Poďte, poďte, už zamieram netrpelivosťou za vami…“

Veru ona skôr bude v nich v jazierci, ako pred oltárom.

*

Veža dohotovená belie sa mezi zelenými lipami, shon šichníčiek utíchol a Sidonský nemusí mračiť zbiednenú tvár, že ho mýlia krikom. Síce on sám i tak málo býva. Priateľ Paľaga začal ho navštevovať každý deň, príde kňaz, dvaja učitelia, slečny Beňušovské a Bukovičovie aj tri razy cez deň. Mária pošteboce s ním, ale najviac s Paľagom, ktorého pohľad stáva sa neobyčajne zadumeným. No tá nemôže ostať tam dlho. Rada život len jasný, a kašeľ maliarov nemôže počúvať nijako. Za ňou odchodí i Paľaga. Ale Marta ostáva tam opustená, skláňajúc čiernu hlávku, lebo vidí, ako Mária žije ďalej v svojej bezhraničnej veselosti. Konečne Marta by ani nedbala, lebo ona do konca odriekla sa už i šťastia i vôbec všetkého, keby jej Anča a Evička daly pokoj. Ale tie, kedykoľvek sa sídu, prosto vyvadia sa s ňou. Nútia rodičia Máriu vydať sa, alebo ešte netrpí? Už je celkom strpčená, radšej by sa ozaj nebola narodila nikdy. I skláňa svoju ťažkosťou preplnenú hlavu do nežnej dlane, že sa oddá trudnomyseľnosti. No častý kašeľ maliarov vyrušuje ju a ona soberie sa, že ide preč za druhými.

„Už idete?“ zbadá maliar hneď a prosí: „Neodíďte.“

„Prečože by neodišla?“

„Len tak, ostaňte.“

Marta ostala stáť. Konečne všetko jej je jedno, či tam byť, či tam; všade to isté zlo za Mirom. Ale keď on od práce svojej pozrel na ňu a videl, že hľadí hore oknom, i povie, akoby s omrzlosťou nad tým: „Vy nikdy nehľadíte na mňa,“ zadivená pozrela na jeho bledú tvár.

„Nuž a ja mám naveky hľadieť?“ spytuje sa nerozhodne.

Sidonský ani neodpovedal. Bol nesmierne rozdráždený, ani pracovať nevedel, iba kazil. Odhodil štetec a šiel sa oprieť na kňazovu stoličku. Tam založil jednu ruku cez vpadlé choré prsia, druhou naťahoval si dlžizné, husté fúzy, ako by ho čosi veľmi bolelo. A naozaj, pri telesnej neresti mal i duševné muky, lebo si myslel:

„Čo mňa toto dievča tak poslúcha a tu ostáva? Nemalo by tu ostávať. Načo sem chodí? Som chorý a ja nebol som si rozmyslel chudobné dievča milovať.“ I stiera si čelo bledou dlaňou s hnevom. Marta pozrela naň a odsúdila ho. Divný človek! Dosiaľ chcel iba, aby bola tam, kým druhí, teraz už celý deň má hľadieť na jeho muky. I lapá sa jej predtucha čohosi — čohosi a ona zachveje sa. V tú chvíľu zavznie jeho hlas, ako zvuk puknutého zvona.

„Poďte bližšie!“

„Prečo?“ I všimne si, že vraví ako k svojej, bez najmenšej zdvorilosti, iba rozkazuje.

„Nuž nestojte tak ďaleko odo mňa.“

„Ach,“ zadiví sa ona a ruky jej odvisnú, i nevie, čo si počať.

„No, nejdete?“ vraví on ticho — ťažko mu bolo veľa vravieť. I vezme dlaň s bledého čela, aby pozrel na ňu. Vidiac, ako zmenila sa jej tvár, ochladol. Veď ju nezabije!

„Ráčte popozerať, čo som nababral,“ vysvetľuje, prečo ju vlastne volá, a zasa počne naťahovať tie dlžizné fúzy, prizerajúc sa, ako príde. Pristúpila, ale nehľadela na to, čo „nababral“, len pozerala jemu na tvár udiveným, zvláštnym pohľadom. Vidí jej po očiach, že uhádla, čo je s ním, a tvár jej nezaskveje sa radosťou. Sidonský zlostne natiahol svoje fúzy, že zabolelo ho líce. Cítil hnev proti nej.

„Kritizujte, prosím, kritizujte!“ upomenie ju netrpelivo a kývne hlavou na maľbu, aby ta hľadela. Poslúchla ho hneď, zapáliac sa, a on, hoci nebol si tak rozmyslel, použil hneď prvú príležitosť. Siahol za jej rukami.

„Čo… čo chcete?“ skríkne zajakavo od prekvapenia a odstŕča jeho ruky.

„Vás, vás!“

V očiach Martiných zablysla sa iskrička radosti, no zhasla hneď. Pozrela naň, naľakala sa jeho čiernych očú, upretých na ňu, a cítiac sa divne sama s ním blízo, poobzerala sa a vybehla von. Ostavší Sidonský zahryzol do červenej pery, mračným okom hľadiac za ňou, potom zrazu rozhodnúc sa, pobral sa k jej rodičom. O pol hodiny už vedely i slečny Beňušovské, že ju vypýtal a ona nechce ísť. A o hodinu doletela tá zvesť i do Horných Borovíc. Preto bol Ďuro Bolkin úplne von z koľaje. Keď prišla Marta na „hodinu“, prechodil sa poza ich chrbty — nesedel — a tak sa nadhadzoval, dobre si štíhlu postavu neroztriasol. I ledva vedel vyčkať koniec hodiny a iba zazeral na klavír.

Napokon odznel ostatný zvuk a nastalo ticho. Minka vyšuchla osvobodená a Marta počala sa sberať preč.

„Nedoniesli ste zmenky?“ spýtal sa Ďuro Bolkin, pristúpiac k nej a pozrel na ňu ostro. Zabúdava na takéto veci táto pečlivá Marta.

Ona, zbadajúc, aký je srditý, zľakla sa naozaj a, vezmúc kapsičku, hľadala — už naozaj zabudnutú — blanketu. Položila mu ju na stôl bez slova. V blízkosti jeho i ona stáva sa do boja hotovou. Schytil papier a vidiac, že je srážka len 20 zl., hodil nazpät.

„Nepodpíšem!“ vraví, vopchajúc malé ruky do vrecák a začne sa nametávať po izbe, rezko kráčajúc. Marta očervenená zastala. Konečne siahla rukou za ním, ale tu Ďuro Bolkin priskočil a riekol strmo. „Dajte sem!“ temer vytrhol jej ho z rúk. „A otec neprišiel, však?“

„Vidíte, že je nie tu!“ odvetí ona úsečno. Takto zachodiť s človekom! Prsty ju zabolely, čo so zmenkou schvátil i tie! Bolkin podpísal, a teraz už ako by tým akési právo bol obdržal, prišiel pozrieť na ňu.

„Počul som, že vás chce Sidonský.“

„Tak sa zdá!“ odpovie ona ticho a červenajúc sa samoľúbosťou.

„Ale som i to počul, že nechcete ísť za neho, — pravda je to?“

„Nič v tom azda divného? Nie je zdravý,“ odpovie ona, poľakaná pre jeho ostrý pohľad, a aby zmäkol, doložila. „A to je chytľavá choroba… povedali.“

„Nič divného?“ smeje sa on a pochodí zlostne po izbe. „Ba to je divná vec, že nepôjdete. Kohože čakáte? Také šťastie! Chorý, nie pravda!“

Marta, pozorne ukryjúc zmenku, poobzerala sa za klobúkom, túžiac byť preč. Či on má právo takto vravieť jej?

„Ale viem, čo je príčina — chorý, nechorý… Chcete nasledovať sestru. Poznám vás, ,Tichá voda‘! Myslíte, že je život hračka? Či chcete ostať ako slečny Beňušovské, že potom ako tie budete sa siliť alebo k flegme alebo k veľkej milote, aby ste tak zakryli duševnú nespokojnosť. A vy tých nasledovať nemôžete ani, iba ak v tom, že zunujete jedna druhú. Ozaj, či ste ešte dobré s Máriou?“

„Čo sa stariate o to?“ spýta sa ona mimovoľne podráždená a celá horí.

„Čo sa stariem?“ i pozrie na ňu ako vlk. „To, že milujem vášho otca, je mi priateľ od malička a ja ho ušetrím, čo hneď i od vás. Dávno ste sa mali vydať obe, aby ho aspoň starosť o vás netlačila. Prečože ste sa nevydali?“

„Ktože ma chcel?“ myslí si Marta, ale neodpovie.

„Lebo vydaj spraví život vážnym, poputná!“ odpovie si on. „Lepšie je ako motýľu hrať sa s kveta na kvet. Lebo krása a mladosť večne netrvajú.“

Marta, nevraviac nič, prehodila kapsičku cez plece chvejúcimi rukami.

„Len zabávať sa, najsť čím viac zvelebovateľov, to je sláva. Ale keď ide vec vážne, odvrátiť sa. Je to pekne?“

To všetko nezaslúži, ale tu už i nechá ju trpelivosť. Očervenela v lícach a vyšinúc sa zo svojej povahy, vykríkla trhaným hlasom:

„Čo som vám ja, že tak kričíte na mňa?“

I tento bude ju biť miesto Márie? Nehodno žiť!

„A čo vaši rodičia?“ vrhol on otázku, nevšimnúc si jej výkriku.

„Sú tej mienky, čo ja.“

„Ták? No veď…“ a nedokončiac, zrazu soberie sa a vyjde von. Marta, horiac celá, pristúpila k zrkadlu s klobúkom. Zuby mala stisnuté a žiadalo by sa jej veľmi trepnúť päsťami do skla v tej horkosti, no odvrátila sa chytro a vybehla von. Neodoberúc sa od nikoho, chcela na vozík, ale vidiac, že i Bolkin ide v kepeni, trhla sa a chcela zpät mimovoľne.

„Čože?“ vraví on. „Už zasa sa vám nepáči, že idem?… Ste zaľúbená do mňa, či čo? Len sadnite!“ i stlačí ju dolu, sadnúc i sám.

„Ja len zato, že je otec i tak nie doma. Strojili sme sa na salaš.“

Vyhovára sa ona krotko, ale s veľkou nenávisťou v srdci.

„Pôjdeme teda za ním.“

Marta utiahla sa do kúta koča, aby bola čo najďalej od neho, a nevraviac nič celou cestou, hrýzla si pery, lebo žiadalo sa jej veľmi plakať. On shováral sa s Paľom, ktorého tesné oči mrkaly veľmi túžobne, keď šiel ta, kde je Zuza. Shovárali sa o žriebäti, čo má rychtár a ktoré skáče ako pri Brne. To mal úmysel kúpiť Bolkin, ale ho gazda nechcel predať. Keď prišli do dvora Bukovičovho, on práve vychodil z dvier v širokom klobúku, majúc zavesenú palicu na ramene. Keď videl Bolkina, čelo jeho strápilo sa, tušiac zlo. Azda nepodpísal, a prišiel sa vadiť? No zmenku podala mu Marta podpísanú. S obľahčeným srdcom odložil ju do stolíka. Potom podoprel si boky rukami a uprel zrak na priateľa s veselou tázavosťou. No Ďuro Bolkin mlčal a len prechodil sa po izbe, ako doma. Iba keď prišla domáca pani a Marta, vidiac, že by mala odísť, vyšla, zastal pred Bukovičom vyzývavo.

„Prišiel som, že čo to za nerozmyslenosti robíš?“

Bukovič tázave pozrel naň, nechápuc jeho chovanie.

„Áno, áno…“ vraví Bolkin podráždený. „Kde vás privedie tá neráznosť a povoľnosť?“

„Ako, čo?“ spytuje sa Bukovič. „O čom je reč?“

Ďuro Bolkin sa nahneval, že ho nechcú rozumieť, a dobre vedia, o čom vraví. I domáca pani mlčí, čo je nie jej obyčaj.

„Myslím, prečo nedáte Martu za maliara?“

„Tak o tom?…“ chápe domáci pán a pohladí si bielu bradu z obyčaje.

„Preto, že by bol nesmysel.“

„Prečože by bol nesmysel?“

„Za človeka, čo bude žiť dva-tri roky, len nepôjde!“

„Prečože by nešla? Je bohatší ako Paľaga.“

„Či bohatý, či nie bohatý,“ odpovie Bukovič chladno. „Kde zdravia nieto, nieto ani šťastia.“

„Prečo by nebolo?“ spytuje sa Ďuro Bolkin.

„Prečo by nebolo, prečo by nebolo…“ opätuje Bukovič nevrle. „Čo by sama chcela ísť, nedovolil by. Treba hľadieť i na budúcnosť.“

„Keď budeš hľadieť na budúcnosť, dáš ju. Vy nemôžete na všetko hľadieť. Paľaga ti ju ver’ nevezme. Keby sama chcela! Nie ti je dosť jednu mať rozmaznanú? I tejto nabi do hlavy, že je jej vôľa prvá.“

„Majetok má pekný, ako som počula…“ zastarie sa domáca pani, no zamĺkne hneď. Totiž Bukovič pozrel na ňu tak káravo, že nedokončila. „Ale kto vie, koľko by sa trápila s ním.“

„Ten majetok je hoden i desať rokov trápenia!“

Domáci pán mal na jazyku odpoveď rozhorčenú, ale si inak rozmyslel… Siahol si prstmi do šedivej brady a umienil si, že nepovie viac nič. Do veci i tak nikoho nič. Tým viac však rozprával Ďuro Bolkin. Pospomínal i zmenky — pravda, nežnejším tónom — chudobu, núdzu o ženíchov a všetko, čo sa dalo. Pomyslel si, že tak skôr dostane päťsto zlatých; len pomyslel, ale Bukovič vedel, čo ho tým väčšmi popudzovalo. Až napokon veľa bolo počúvať to Marte za dvermi — vstúpila.

„Načo o tom toľko rozprávať?“ prerečie, zastanúc si k stolu. „Ja pôjdem za maliara.“

„Pôjdeš?“

„Pôjdete?“ spytuje sa i Bolkin, zastanúc stranou. Hladiac si fúzy, pozrie na ňu spokojne.

„Prečo pôjdeš?“ spytujú sa jej otec a mať.

„Prečo?“ opätuje Ďuro Bolkin netrpelive, bojac sa, že ju budú odhovárať. „Preto, lebo je múdra.“

Ale Bukovič, nevšimnúc si jeho reči, spýtal sa po druhé: „Prečo chceš ísť za maliara?“

„Len…“ povie ona, usmejúc sa i kyslo i ľúbezne. „Páči sa mi!“

Pozreli jej do tvári, pohovorili, aký je to nerozum, ako oni toho nežiadajú, ale — keď teda chce, privolia. Bolkin najprv miešal sa do nich, ale keď videl, že si ho nevšímajú, vyšiel do kostola k maliarovi. Sidonský stál tam opretý o stenu, okrúžený svetlom červených zôr, padajúcim cez protivné okno a trblietajúcim sa okolo neho vo všakových podobách. Nič nerobil, ale hľadel na svoju prácu ako vlk. Keď začul kroky, trhol sa a obrátil, ale vidiac len Ďura Bolkina, čelo zamračilo sa mu a zafľočil na neho bez vôle. Čo tento chce? Jednej pokojnej hodinky mu nedajú. Nebol sám už tri dni.

„Dobrý večer!“ poklonil sa Bolkin a maliar videl, že kým malú, prsteňami sa ligotajúcu ruku vystiera jemu, oči obzvláštne upiera naň, ako by ho skúmal.

„Dobrý večer!“ odpovie a šľahne naň pohľadom, ako by chcel prezrieť myšlienky Ďurove.

„Krásne dielo!“ chváli Bolkin, obzerajúc dookola obrazy, čo nababral na boky oltára, kanceľ a inde, — taká bola žiadosť slečien Beňušovských. „A bude to už skoro hotové?“ spýta sa a zrazu zdvihne hlavu k nemu, ako by veľmi čakal jeho odpoveď; no vidno mu, že myslí na iné, keď hladí naň. Sidonský sa nadul. Azda radi by ho už nemať tu.

„Na zlomkrky robiť nebudem nikomu k vôli… Kňaz nesúri!“ odvetil chladno. A vtom, ako padly tieto slová, oba vzplanuli veľkým hnevom proti sebe.

„Kto vraví, aby ste sa pretrhli?“ zavolá podráždený Ďuro a cíti nesmiernu chuť svadiť sa s ním. A i v čiernych očiach Sidonského, upretých na jeho tvár, tá istá žiadosť. No premohli sa. Maliar zohol sa ku svojej robote, a Bolkin, prizrúc sa ešte raz vychudnutým lícam jeho, odišiel.

Nastal večer. Na vŕšku, kde stála koliba Bukovičova, už horela vatra. Nad ohňom stál kotol so žinčicou a bača, s dlžiznými kečkami, miešal ju veľkou, pekne vyrezávanou varechou. Po bokoch na prevalených brvnách a klátoch sedeli shromaždení hostia s červenými tvárami od ohňa, a bolo i tak dosť teplo. Mária s dvoma slečnami Beňušovskými — Anča hrdo stála na boku — sedela v svojej skvejúcej kráse. Pred nimi nadhadzoval sa nový pisár s veľkými očiskami, ktoré nadrapoval si ešte väčšmi, lebo myslel, že sa to páči dámam. Bol hodný a veselý, a iba to ho kormútilo, že mu nechcely fúzy rásť. Už strovil sedemnásť zlatých na mastičky a kefky. Tam bol i Nikodém so snúbenicou. On, kúriac cigaretu, sadol k starším, k Bukovičovi a bratovi, a ztade, prižmurujúc oči, díval sa na zábavu mladých, vynechajúc Anču — ale nezamiešal sa ani slovom. Evička, ktorej oči blyšťaly sa tajeným ľakom, so škvrnitými lícami červenosťou, usilovala sa najsť si dobré miesto, a nikde ho nebolo. I od koliby páli oheň, i na druhej strane sparno, i na tretej. I stiera si spotené čelo bielou dlaňou, vydychujúc strmo. Veľmi ľaká sa hľadieť na Máriu, ale jej oči ta naveky letia. Aká oslňujúca krása! Veď ani nie div, že každý, kto pozrie na ňu, nechá i srdce svoje tam.

„Čo si ju doviedol?“ šepol Ďuro bratovi, vidiac, ako obchodí sem i ta a oči ligocú sa jej neprirodzene. „Azda je chorá?“

Nikodém nehľadel na ňu naschvál; ale cítil každý jej pohyb, no nedbal. Bol lenivý ako druhí a nechcelo sa mu rušiť si pokoj, do akého doniesol ho spev slečien s pisárom a teplý večer. A možno, takto, keď si nevšimne ničoho, upokojí sa i ona. Marta, ako obyčajne, zastala si skromnúčko za iné, oprúc sa o kolibu tak, aby nevidela Ďura Bolkina, proti ktorému cítila hnev. Počúvala a hľadela na Máriu i ona ako ostatní, potom, nemajúc i tak vôle, ustala a odišla sadnúť si za kolibu do samoty. Slnce už zapadlo, i voda v jazierci tamdolu medzi trávami neblyští sa tak oslepujúco. Ako vystretá plachta zdá sa obďaleč. Pod vŕškom je veľká lúka, kde kosia Paľagovi robotníci a on obchodí okolo nich, obzerá rady a myslí, či má ísť, kde je Mária, či nie. On, boháč, nechcel by byť hračkou. I rozhodol sa, že nepôjde.

K Marte prišla po chvíli Anča a zastala, hnevno pozrúc na ňu.

„Čo si sa odpratala? Jeden hosť, Evička, zle sa ti zabáva, a ty nedbáš!“

Marta potiahla plecami omrzle, potom riekla:

„Divná; Máriu zaujíma Paľaga — povedz jej. Nech sa netrápi.“

„Tak Nátan chodieva k vám?“ spytuje sa Anča a pohrdlivý úsmev zjaví sa jej na perách.

„Každý deň. Najskôr v kostole sa sídeme.“

„Tak ona toho a ty maliara si upútala!“ posmieva sa Anča.

„Nechcela som veru, uverte. Načože mi je to?“

„Nie, nechcela!“ opätuje Anča opovržlivo.

Tá odvrátila hlavu a pery potrhávaly sa jej v dusenej horkosti. Vidí už, či tak, či tak sa stane, osopia sa na ňu, a nikdy nie je dobre. Neozrúc sa viac o Anču, chcela preč, ale tá ju zdržala, chytiac jej plece.

„Tak pôjdeš za maliara?“

„Pôjdem!“ odvetí Marta cez zuby a chce ďalej.

„Kedy bude svadba?“ zadržala ju opäť Anča.

„Neviem… čo ja viem. Zvieš potom a prídeš…“

„Neprídem, nečakaj! Budem už ako v kláštore a nepôjdem nikde,“ vraví Anča a opanúva ju ľútosť, lebo odhalí vrchný rad zubov bez úsmevu. „Vidíš, Máriu nezdolieme. Chcely sme bojovať proti nej, a jej k dobrému sa obracia. Už ti poviem — pravda, ešte celkom nezabudla som krivdu Nikovi, — začal ma zaujímať boháč, — už je na jej strane. Tebe zas na krk dostal sa chorý maliar.“

Obe zamĺkly. Cítiac veľkú clivosť v srdciach, zahľadely sa na jazierce v poli. Hore chodníčkom, obchodiac kríky, šiel Paľaga, a bližšie štyri mladé hrabáčky. Slečny obzrely sa za Evičkou, aby sa mal kto shovárať s nimi, ak bude treba. Ale tie poklonily sa a šly ďalej.

„A potom také položenie, ako je moje!“ začne zas Anča. „Ten tyran Ďuro, pomysli si, verbuje pre mňa cestára. Či je to nie hrozná vec? Ešte taký cestár!“

„Veď si vravela u Beňušov, že by si už išla i za toho,“ vraví Marta, červená v lícach.

„Hľa, vtedy som nevedela, že by mu to bolo po vôli… Už som celkom zunovaná. S celým svetom mohla by som sa hnevať preto. Takou som sa stala.“

Anča síce nebola milá nikdy, ale od pár čias naozaj nebolo s ňou na vydržanie. V dome robila zlosť s Minkou a vonku nezaďakovala na úctivý pozdrav ľudí. Na jazierce nechodila sa viac dívať, nečítavala pri žniciach, ale hľadela vzdorovite pred seba, nepovediac slova.

Za kolibu k nim prišla Helena, veľmi milá. Žinčica už navarená, teraz ju sberá bača, a spev zatíchol.

„Čo ste odišly a šepcete tu?“ spytuje sa veselo Helena, idúc ich volať. „Azda tetka Augusta umiera?“ zažartuje.

„Horký; je rezká ako veverica,“ odvetí Anča podráždená. „Čože sa nemodlíš lepšie?“

„Čože ti je?“ diví sa tá jej vysmeškovaniu. „A čo nejdete k druhým?“

„A načo ta ísť? Kde je Mária, tam sme my nič. Či ty azda máš cenu?“

„Ale sa divne chováš!“ žasne Helena vždy väčšmi. „Aká si ty vyššia bytnosť?“ probuje ešte obrátiť na žart, že bola veľmi milá.

„A ja chcem byť vyššia bytnosť?“ spytuje sa Anča. „Vy ste taká, a čože robíte? Vyvyšujete sa, a skutky kde? To všetko je len komédia. Ani to neviete, čo je zlé, čo dobré!“

„Nuž a…“ zvolá Helena vyrušená. „Len nechceš naozaj, aby som ti zabila tetku Augustu?“

Divné dievča! Čosi ju zlostí, a potom háda sa s prvým, čo jej príde do cesty.

Anča sa nechtiac rozosmiala, potom, pozrúc na ňu pohrdlivo a nepovediac slova, šla k ostatným. Žinčica už hotová, všetci ju pijú ako nektar z črpákov bačových a nazdávajú sa všetci, že je to zvláštny nápoj. Pisár, čo mu nechcely rásť fúzy, dostal od nej takú vôľu, že nevedel, čo robiť, začal okolo chodiť na hlave. Nátan Paľaga, boháč, prišiel práve a zastal hneď pri Márii. I bol už úplne zidealizovaný ten pán. Pol hodiny díval sa na jednu hrušku, kde kosili, a teraz po tretí raz vychvaľoval spev škovránka:

„Krásne spieva, krásne; veru to nie ako keď žaba škrečí!“

Rozveselili sa i dvaja starší, Ďuro a šedivý Bukovič, a rozprávajú si smiešne veci. Černovský je chorý, zapuchlo mu hrdlo, prechladol. Do súsedstva prišli mu bývať noví obyvatelia, mladá vdovica so sestrou. Chce sa im zapáčiť, i vystáva celé hodiny pred svojím domom, čo je aký čas, aby ho videly z okna, kde vyšívajú. Doterajšie známe ohovára; kto zná prečo, veď predtým nebol taký. Ale týmto korí sa a je samá elegancia, a radšej by jemu — totiž Ďurovi — robil právo, čo mu ďatelinu popásli!

„Azda i Aureliu ohovára?“ spýtal sa Bukovič, staväjúc sa, že ho to veľmi interesuje. „A tie sa nehnevajú?“

„Horký nehnevajú. Ako by sa nehnevaly!… Aureliu nie, tú si vezme!“

Nikodém sedel pri nich dosiaľ a počúval, i usmial sa na ich rozprávanie, ale nepovedal nič. Bol tichý. Zasa horiaca vatra osvetľovala jeho bielu tvár, pokojnú, ale ani nie veselú.

„Bolí ho srdce, že Máriu zvelebujú iní a on nemôže,“ vysvetľovala si Evička jeho tichosť. I zľakla sa a zadivila, že on, bez všetkej príčiny a bez napomenutia, sobral sa a prišiel pre ňu, aby šli domov.

„Nemôže to strpieť, to je!“ myslela si a s tajeným ľakom dá pozor, ako sa bude lúčiť s Máriou.

Keď prišli k nej, podržal jej ruku v svojej za viac, kým požartoval s ňou. Stieral klobúk od plách, čo mu od vatry zapadol, a ona, naťahujúc rukavice, usilovala sa nepozorovať ho.

„A či ja sama mám ísť s ním i teraz?“ spýtala sa ticho Heleny. Anču by volala, tá nepôjde, a Ďuro nenechá Anču samú. „Poď i ty!“

„Aj-ej, nik ťa neohovorí, neboj sa. Veď sme všetci svoji.“

„Dobrú noc!“ klania sa potom, a chce sa radom odoberať, no vidiac, že Nikodém sa len ukloní všetkým naraz, pozrúc po nich — len na Anču nie — nechá i ona.

„Od nej nechce sa odobrať, lebo sa hnevá, že on trpí a ona sa smeje, veselí!“ myslí Evička a ustavične stiera si oči a líca, ako by chcela sobrať ich pálčivosť.

„Dobrú noc!“

„Dobrú noc!“ volali za nimi — i Máriin slávičí hlas. „Pôjdeme už i my domov.“

Pod vŕškom čakal ich koč s mäkkými sedliskami, čo mať poslala pre nich. Evička hodila sa dnu a pritisla horiace líca do vankúšov rosou pripadnutých. Za ňou, pozorne zakryjúc jej topánočky kepeňom — čo ju veľmi mrzelo — sadol Nikodém, a ledva pohol sa koč a sluha sa odvrátil, s akýmsi chvatom pritiahol Evičku, tisnúc jej hlavu k svojim prsiam.

„Nie, nie!“ bráni sa ona podráždená, štítiac sa jeho ramien, na ktorých videla vinu.

To laská ju ako v zúfalstve. Hreší proti nej a týmto chce si uľaviť. I odtiahne sa preč od neho, ani dotknúť sa nedá tým rukám. Podliak!

Nikodém zahryzol do pery, rezko odtiahnuc ruky od nej. Či ani s dnešným chovaním jeho nebola spokojná? Ktože s ňou už pohodí! I utiahol sa do druhého kúta koča, nedbajúc o ňu.

*

Hneď za rána spravila rozruch zvesť v Dolných Boroviciach, že žena Ďura Bolkina umrela v tú noc na porážku srdca. U Bukovičov Marta chodila po dvore stíchnutá — popoludní mal jej byť sobáš s maliarom — keď vpálil posol od Ďura s listom, že je tak.

Marta zachvela sa, divnými citmi opanovaná, a oči zablysly jej. „Tichá voda“ cítila totiž radosť, hoci chcela sa premôcť. Ako by bola dostala zadosťučinenie. Ani nemala pomeškania, ale, ako so všetkým, utekala ku slečnám Beňušovským.

„Nemožno, nemožno!“ spľasla rukami milá Helena, keď im zvestovala. „Či nie tetka Augusta?“

„Nie. Táto, Bolkinová.“

„Ale… Ľudia len tak nič po nič nemrú.“

„Ja nemôžem zato. Anča písala sama.“

„Hrozná, hrozná vec!“ zavzdychala potom, a ako by chcela potešiť všetkých i seba, začala vychvaľovať záhrobný život.

Lujza pripomenula, že je svet potok a každý nech sa má na pozore, aby sa neomočil doň. Estera sklonila hlavu a neriekla nijakej poznámky. Marte nepohodlno bolo vidieť smútiť, i sobrala sa preč. Keď chcela vyjsť zo dvora, zastúpil jej Miro Kropáč cestu, zastanúc do dveriec, a dvíhal pokorne oči na ňu.

„Čo vy to, slečna Martuška, idete robiť dnes?“ spýtal sa ticho.

Marta neodpovedala. Nepríjemný cit, ktorý ju zachvátil, vidiac jeho, zadúšal jej slová.

„Viete, čo,“ riekla konečne, „a tak načo sa spytujete?“ I chce vyjsť, ale on nehol sa zo dveriec. Líca jej sčervenely a spýtala sa spurno: „Čo ma nepustíte?“

„Akože?…“ Miro zakýval sa a zohol oči. „Ja chcem sa s vami shovárať.“

„Ale ja sa nechcem!“

„Slečna Marta!“ začne on a zakýva sa opäť, premožený citom, i nakloní hlavu, robiac bolestné posunky ústami. „Ja to nemôžem dopustiť; hriech by som mal. Vy v zúfalstve idete za maliara!“

„Že čo?“ Marta rozplamenila sa hnevom a zahanbením. „Vy opovážite sa vravieť mi takú vec a prísť na oči?… Majte hriech, majte!…“

„Ja vraciam sa s kajúcim srdcom.“

„Keď ste neprijatí tam. Ináče kajúcnosti by nebolo.“ I rastie jej hnev vždy väčšmi. „Preč! Pusťte ma!“

„Až ma omilostíte!… Slečna Marta, uverte, že to všetko bolo len ako sen. Minul, a ja, keď som sa zobudil, som ten, čo som bol: váš, váš!“ i sostúpi s dveriec ponížene a vrúcne hľadiac na ňu.

„Tichá voda“, neudeliac mu z ukrutnosti ani pohľadu, prešla popred neho a chcela stať na prah. On jej zastúpil cestu opäť.

„Oslyšíte ma?“

Miro Kropáč, vidiac, že ani neodpovedá, ani nepozrie na neho, zmenil sa v tvári. Príťažlivé oči jeho lámaly svoj prosebný lesk a hnevom naplnilo sa mu srdce.

„Tak…“ vraví mrzko a dusivo, „čo klamete svet? Načo vidíte sa dobrou? Neviete, že tým krokom hrešíte proti sebe i mne? Za chorého ísť!… A kajúcnika treba prijať, vraví Písmo.“

„A či i to vravelo, aby ste ma zanechali zradne?“ posmieva sa ona, strpčená.

„Vidím…“ rozhorlí sa on a kníše s boka na bok vo veľkom pohnutí, „nepadá ďaleko jablko od stromu. Sestra ste Márie, nepoľutujete, nemáte sústrasti. Ech!“ a Miro Kropáč hodil opovržlive rukou v úprimnej horkosti, poodstúpiac.

Marta vybehla zo dvora a tvár jej horela od pohoršenia. Ešte on spomína bezcitnosť, on! Následok toho stretnutia bol, že Marta s akousi škodoradosťou pristúpila k sobášu. Dobrá vôľa ju ani neopúšťala; ale keď zaviedla ju mať do izby, aby sa preobliekla na cestu — maliar chcel hneď odísť, kostol bol už dohotovený — skormúteno stiahla čierne obočie.

„Jaj, Bože, a či to naozaj musí tak byť?“ zalkala.

„Pravdaže musí!“ povie jej mať s akousi omrzlosťou. „Keď on tak chce, aby bolo.“

„A či sa všetko tak musí konať, ako on žiada?“

„Všetko, všetko!“ odpovie mať horlive, ako by tým chcela zakryť svoje oľutovanie toho, čo sa stalo.

„Oh, oh!“ zavzdychala opäť Marta strápená a kryje pod dlaň horúce oči.

Veď toto je už inakší a nejaký divný život! Do izby vstúpil mladoženích, veľmi sa ponáhľajúc k nej, a čierne oči jeho skvejú sa zvláštne. Marta trhla sa a pozrela naň, so strachom prizrúc sa jeho chudej tvári.

„A čože?“ začal, chcejúc sa spýtať, čo sa už nechystá na cestu; ale vidiac jej tvár, zastal a hneď pochopil, čo je s ňou.

Slová ostaly mu na jazyku, zmenil sa a zamračil. Či ona nie je šťastná, ale sa bojí? I odvráti sa nadurený.

„Aha, on pekne začína!“ diví sa ona.

A sotva je hodinka, čo sa stala ženou, dostala smelosť a odstúpila i ona hlavato. No tu padlo oko matkino káravo na ňu a ona sa spamätala, že vo všetkom má byť poddaná. Odišla za ním a potom hotuje sa na cestu poslušne, ako on chcel.

V tú hodinu uháňal koč s otcom a Máriou i kňazom, ktorý ich bol sobášiť, do Horných Borovíc. Sobrali sa k Ďurovi Bolkinovi, kým schystajú sa mladí manželia na cestu. Kňaz Nikodém sedel pri kočišovi a nevravel celou cestou, len počúval, ako shovárala sa Mária omamujúcej krásy s otcom o Ďurovej žene a aká je dlhá cesta na železnici, kde pôjde Marta. Keď dochodili k dedine, on sišiel s koča na podivenie oboch a zabočil pešo, konopnicami chodníčkom. Zbadal totiž už dávnejšie, že tade chodí sem i ta Evička, zastáva, kladie ruku nad čelo a hľadí po poli. Teraz stojí na zemi gazdinej Plačkovie a šklbe hlavy konopné, netrpelivá, metajúc ich na chodník. Šliape na ne, ale nevie, že to robí. Že ide Nikodém, nezbadala, len keď zastal za ňou. Zľakla sa a chcela ujsť, ale on lapil ju o poly a nepustil. Tak šli vedno, usilujúc sa zmestiť na chodník a smiali sa — pozabudnúc o nešťastí Ďurovom — ako Evičke hlavy konopné bily sa o tvár — boly práve také veľké, ako ona — a zaprášily jej líca kvetom.

„Ide Bukovič i s Máriou,“ začne rozprávať Niko, ako vec bočnú. Ale s líc Evičkiných hneď zmizla všetka radosť. „Mária ostane tu dlhšie, Ďuro ich veľmi prosil.“

Pozrel na ňu, aká je, a ustrnul. Takej jej ešte nevidel. Líca rozplamenily sa jej a oči jej horia ako vo vytržení. Začala odstrkovať jeho ruku, že sa nespracú na chodník.

„Pusť ma! Pošliapeme tu všetky konope ľuďom. To je i pekne škodu robiť… Pusť, pusť!… Taká chudobná vdovica, a ty kňaz!“ vadí sa a trhá od neho.

„Tu ostane, a prečo tu ostane?“ hučí jej hlavou a srdce trasie sa jej a bije ako zvon. „Hneď, hneď ako prídem, spravím si koniec v jazierci!“ myslí zúrive. „Nebudeš ma mať v moci a držať naveky!“ a o pár dní, keď raz bola ako bez seba, i vykonala tak.

*

Minuly dva roky. U Bolkinov hučí klavír ako predtým — „hodiny“ zasa sa začaly. Marta v čiernom oblečená, už vdovica, vrátila sa k rodičom a na veľké prosenie Ďurovo chodieva učiť Minku zasa každý deň. Ďuro Bolkin sedí ako predtým za okrúhlym stolom, na prostred izby, držiac noviny pred očami, no nečíta, ale, hladiac si čierne fúzy, hľadí ponad ne na Martu, zrakom plným myšlienok. Veľa ráz díval sa na ňu a vedel, že je pekná, však nestaral sa o to; ale v túto chvíľu je to ináč, ináč. Zdvihol sa túžbou vedený byť bližšie nej a šiel si zastať za chrbát hrajúcich. A tu počala sa chyba za chybou. Minka, chtiac veľmi dobre hrať, prišla do zmätku. Bolkin prinútený bol zastarieť sa, i poslal dcérušku von na čerstvé povetrie.

„Minka, nie zaveľa, nie zaveľa!“ zavolala za ňou Marta úzkostlive.

„Štvrť hodiny nie je celý svet!“ povie Ďuro Bolkin.

„Ale nie mne.“

„Vám, ako druhému,“ i pozrie na ňu od boka, a vidiac jej čierne šaty, zlostná mrákota prešla mu čelom.

Utkvel mu v pamäti maliar a zaujal ho hnev. Potajme pozrel na ňu, aká je. Zakašľala dusivo od nepríjemného citu.

„Už hádam by mohla ísť,“ vraví Marta a chce ju zavolať.

„Ešte ráčte poshovieť. Minka je útlučká, nemožno ju sužovať.“

„Ale druhého áno?“ povie ona trasúcim hlasom.

„Koho druhého? Vás? Vám je súženie byť tu s nami? Smiešno! A konečne ráčte sa rozpamätať, že i predtým ste držiavali oddych.“

„Ale teraz oddychuje sa desať ráz,“ myslí Marta, no už nepovie nič. Darmo sa s ním i tak dohaduje. Ale zato neodpustí mu: kašle sucho jedno za druhým. Vie ona totiž, že za každým odznetím jej kašľa jeho tvár stiahne sa, ako by mu to bolo na hrozný odpor a bolesť. I to vie, prečo teraz posiela už kočiar pre ňu a nie starý žltý vozík. Pokašliava, opierajúc lakeť o klavír, a dlaň drží na očiach, ako by ju nič nezaujímalo; aLe ona tajne pozerala na Ďura Bolkina, ako na svojho nepriateľa. On behá po izbe hore-dolu a drží sklonenú hlavu, hľadiac ostro do zeme. Musel zastať v chodení a krv vrelá vystriekla mu do líc. Pristúpil k nej a položil svoju malú, prsteňmi sa ligotajúcu ruku nežne na jej plece.

„Čo vám je?“ spýtal sa mäkko a uprie na ňu pohľad, plný výrazu.

Marta odtisla mu ruku najprv, usmiala sa pre jeho starostlivý tón a odpovedala:

„Nič mi je nie, len by rada byť už doma. Bude večer.“

„Buďte doma i tu.“

Zdvihla oči na neho, nerozumejúc ho ani mak. Ďuro Bolkin hľadel na ňu uprene, ruku držiac už na operadle stolca za jej chrbtom, druhú na klavíre.

„Nechceli by ste, aby tento dom stal sa vaším domom?“ A aby celkom rozumela, doložil tichšie: „Buďte mojou ženou.“

„Vašou ženou?“ Marta usmiala sa sladko. Roztržito siahla si malou rukou na čelo a líca jej sčervenely. Prítomnosť Ďura Bolkina naveky rozdrážďovala ju; no nevedela, ako sa väčšmi pomstí: keď pôjde zaň, či keď nepôjde? Myslela chvíľku, potom riekla s veľkým chladom. „Nevravme o tom.“

„Prečo nie?“ zvolá on podráždený, ako by dosiaľ bola dlžníkovou dcérou a nie paňou majetku, veľkého ako Paľagov. „Nič by nebolo prirodzenejšie.“

„Nebudete naveky riadiť môj osud!“ odvetí ona a vydýchne zhlboka.

Srdce jej obľahčilo, ako by desať centov spadlo s neho. Dva roky súženia, biedy prežila pri boku chorého a zlostného muža — jeho vinou!

Po hodine — ostatnej, viac už neprišla — ako na krýdlach vyšla z domu a vysadla na koč. Pozrela ešte raz na dom okom plným víťazstva a nadšenia. Nik ju nešiel vyprevadiť. Anča, kto vie, kde chodila po dome, a Ďuro Bolkin, bubnujúc zúrive na obločné tably, myslel, ako dobre by bolo, keby Bukovič mal ešte zmenky a i jemu bol dlžen 500 zlatých. Hneď zajtra vyžadoval by ich prísne a ukrutne. Keď vyšla z dediny, chladný vietor, vejúci na poli, ochladil jej zapálené čelo a začala rozmýšľať. Oheň z líc zmizol jej pomaly a ona poobzerala sa nepokojne. Teraz sa jej zazdáva, že väčšmi pomstiť sa ani nemôže na Ďurovi Bolkinovi, ako keď pôjde zaň. A ak je naozaj chorá i ona, ako Sidonský. A chorá je, cíti to teraz už celkom jasne. Kašeľ ju pochytil zrazu a ona sa splašila. Pot ju zalial.

„Stoj, stoj, stoj!“ volá na kočiša.

Musí sa vrátiť k Ďurovi nazpät. No koč letí mesačnou nocou, kolesá rachotia a podkovy tlkocú na drobnom, zle utlčenom skalčí a kočiš sedí ako hluchý. Teraz prišla hodina, po ktorej túžila jej smädná duša oddávna, a nepoužila jej múdre! Celý príval sĺz zaleje ju a skoro trasie sa rozčulením.

„Zastaňte!“ zakríkne znova.

Paľo tesných očú — ešte tučnejší, ale už nie vo vyšívanej košeli, Zuza vydala sa za druhého — trhol sa a pozrel zpät.

„Čo rozká… Či nič nevraveli? Veď sme už tu hneď.“

„Tu?!“ zvolá Marta a obzrie sa dookola. Naozaj! Prebehli už len po dedine a koč zastal pred domom. Spenené kone zaprskaly a začaly hrabať kopytami suchú zem. Marta sostúpila plačúc a obzrela sa dookola, ako by sa chcela presvedčiť, či naozaj sú toto už Dolné Borovice. Ich žltý dom stojí tu, i kostol s vysokou vežou a pred ním, ako každý večer, keď sa ona vracia, chodí sem i ta Miro Kropáč. Marte, zazrúc ho, uschly oči vo chvíli. „Prehrané“ víťazstvo nad Ďurom i všetko ostatné zmizlo z jej mysle hneď. Vzplanula velkým hnevom proti Mirovi, ako by jedine on ju urážal. Oči zablysly jej zasa smädom po pomste.

Koč obrátil sa,zarachotiac na skalčí a pohol preč. Miro Kropáč, opretý o vežu, vidí, že Marta stojí tam dosiaľ, a jeho zasmužilá tvár ožila. Azda konečne čaká jeho? Pohol sa a približuje sa váhavo. Neodbehla ani tak. I prišiel blízko na cestu a dvíha oči na ňu skúmave a pokorne. Stojí i takto ďalej, neodišla a hľadí na neho tajne v pološere. Dávno ho nevidela zblízka. Schudol a tvár nie mu je taká široká — zdá sa byť krajším.

„Čo žiadate?“ spýtala sa nepriateľsky.

„Čo žiadam?… Nič!“ povie on úsečne, počujúc jej hlas. Tak neudobrila sa ešte!

Marta spravila krok k dverciam a zastala opäť, vidiac, že neodchodí.

„Tak čo sa popletáte všade, kde som ja?“ zakričí naň náružive.

„Čo koho do toho?“ zamrmoce on a stojí ďalej. „Čo chodím?…“ spytuje sa potom mäkko. „Dobre viete, prečo chodím!“ i pozrie na ňu ponížený a pristúpi ešte bližšie. „Chodím a budem chodiť. Hnevu vášho nemôžem prenášať!“

Mimovoľne spravila krok k dverciam od neho. Srdce začalo sa jej pohýnať veľmi divne. Toho nečakala.

„Utekáte ako od divého, ako od psa! Zvinil som, uznám; ľutujem, čo môžem iné spraviť? Veď keby mohol spraviť vykonané nevykonaným… Dva roky dlhé, ťažké čakám, a čakal by do smrti… Martuška, to jest… milosťpani!“

„Ja sa nehnevám,“ odpovie ona nechtiac, potom zdesí sa sama seba.

Jej hlas zavznel tak nežne, ako sa ešte nepočula vravieť. Vidí, treba by jej bolo odísť, ak nechce prehrať i tu, ale nemôže sa hnúť. I obzrie sa dookola, či nieto nikoho, kto by ju odtrhol od neho.

Mirova tvár zajasala tajnou radosťou, počujúc jej odpoveď. Poknísal sa pohnutím a udusil radosť opatrne. Zavzdychol ťažko.

„Nielen odpustenia vášho chcem…“ prerečie skrúšený.

Líca hneď rozpálily sa jej podráždením, ale srdce jej zabúchalo ako na poplach. Všetky dávno utlačené city zdvihly sa zrazu v ňom. Čelo sperlilo sa jej potom, i obzerá sa okolo. Tak nik jej nejde na pomoc, aby ju vysvobodil?… Otec a mať milujú Mira, ale iní ju vysmejú. Lujze sľúbila, že nevydá sa viac, Anča opovrhne ňou, a chorá je! Vzchopila sa ostatnými silami, a začne zrazu:

„Odstúpte a vzdiaľte sa ztadeto hneď, vy Žid! Skôr len moje odpustenie, a keď to máte, zas viac? Aby ste ma zasa odsotili? Kto raz… neverí sa mu viac! Darmo sa unúvate. Ani vidieť, ani počúvať vás nechcem. Ako sa opovažujete? Choďte preč hneď — bez charakteru, bez cti, bez svedomia… Oh, najdrahší Miro, Miro, Miro…“ dokončí šeptom. „Tvoja chcem byť naozaj, tvoja!…“

*

Nad ránom odchodil kňaz Nikodém z Dolných Borovíc. Svitalo a zarosené pole sviežim a krásnym zdalo sa ako kostol. Ale Nikodém, prižmurujúc oči, bol ukonaný a bez vôle. Večer šiel k Márii — dva roky minuly, ona nechcela sa vydať za nikoho, i myslel, že môže predstúpiť pred ňu. Ale sotva povedal tri slová, ona pretrhla ho panovite:

„Dosť! Vy si ma nevezmete, ani ja za vás nepôjdem. Či neviete, čo spravila Evička?“

Nikodém sa zadivil. Ona môže vedieť azda najlepše, že nebolo príčiny.

„Nie sme vina, nie!“ vraví Mária, vidiac jeho tvár. „Ale vy si ma nevezmete!“ Tu sa zamlčala, ako by váhala ďalej, potom pokračovala šeptom: „Mala Evička dobré tušenie, lebo ja som vás milovala!“

Nikodém sa zarazil. V mysli mihla mu Evička s horiacim zrakom, s tvárou ošpatenou od múk a nepokoja.

„I ja som vás miloval, jedine vás.“

A toto vyznanie nie aby ich užšie bolo spojilo, ale odstrčilo jedného od druhého. Tak on túžil za druhou a nebol bez úhony, akým sa zdal, ktorý trpelive a plný lásky a dobroty znášal, keď ho Evička sužovala?

Stál tam ako omráčený, a ona, sťahujác prekrásne obočie, netrpelive čakala, kedy odíde.

„Ostaňte s Bohom!“ soberie sa naveľa Niko a zmenený vyjde, ani ruky sa jej nedotknúc.

Teda ona nebola tá jasná, všetky prevyšujúca deva, skvejúca sa i krásou duševnou nad iné, ale milovala cudzieho?

Ona vošla do izby akoby obľahčená, že vypovedala pred ním; on šiel do dediny. Navštívil starého gazdu Adama Milkovie a ostal tam hodinu. Pri vdovici Ježkovie, slepej od staroby, ostal ešte dlhšie a u kurátora, chorého na tyfus, skoro do rána, ošetrujúc ho ako nejaký doktor.

O pol roka sa uspokojil — Mária bola už za Paľagom; Anču, ktorú mal rád, vzal si Ďuro; i Milica sa vydala, ostala mu Berta.