ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z pamätníka dievčaťa

Ráno, ako som vstala a v náhlosti pohádzala na seba šaty, vyšla som do vedľajšej izby, kde za ševkou sedela ševkyňa menom Milka Dubická a šila mi šaty ružovej farby, z ľahkého hodvábu.

„Vy už v robote?“ zavolám jej ešte zo dverí, a vidiac ju tam, nadíde ma predobrá vôľa. Hneď mi príde totiž na myseľ, že pôjdeme na svadbu k bohatej, poprednej rodine, od ktorej svadby ja mnoho očakávam — rovno svoje šťastie.

„Už v robote. A pozrite, čo som našila, kým ste vy buvikali,“ odpovedá na to ševkyňa rezko a skrúca ku mne bledú tvár. „Tak sladko ste spali ešte, keď som ja vstala — tak sladko!“

„Ó, ja spím naveky veľmi dobre a veľmi tuho,“ smejem sa jej. Beriem, čo ukazovala ušitého a chválim s veľkou ochotou: „Velmi pekne ste to sostavili; môžem povedať, utešene. Vy ste celá umelkyňa, slečna Milka!“

No sama do šitia nedám sa ešte. Idem k obloku obzrieť, aké je ráno tamvon na lúke, rozprestretej pred naším domom za cestou. Otvorila som ho a, oprúc sa naň, hľadím von. Slnce už vyšlo; biele lúče jeho padajú na trávu, zakvitnutú púpavou a zasypanú iskrami rosy. Jar je krásna — čerstvo dookola. Radosť musí naplňovať každé srdce, nie to moje, mladého dievčaťa, ktoré pôjde na svadbu. I dám sa do vyspevovania…

Som dvadsaťročná a veľmi pekná podľa seba, zrkadla i ulovených poznámok. Hlava moja zato je plná blúznenín o skvelej budúcnosti, ktorá sa mi chystá pri boku vysokopostaveného muža, krásneho, ktorý má z neznámej diaľky prísť pre mňa. Jeho obraz, hoci som ho ešte nikdy nevidela, je mi stále pred očami, ako som vyrástla. I teraz, len čo som sa oprela do obloka, už ho mám pred sebou. Je vysoký, štíhly, tmavovlasý. Oči má tmavé a samý oheň, postava kráľovská. A nič špatného a zlého pri ňom, rozumie sa.

„Bude takto dobre, slečna Anna?“ vytrhne ma z dúm a spevu Milka, i roztriasa v chudokrvných rukách ľahkú, milej farby sukňu, čo sošila.

Ševkyňa má bledú tvár a akúsi vyplavenú. Celá zdá sa ubitá a znechutená. Šije u nás od predvčera. Ja síce šijem si šaty sama, lebo teta, ktorá ma vychovala ako sirotu sestrinu, nemá peňazí, aby platila ševkyniam, a keby i mala, nedala by, vraviac, že nebude zo mňa kňažna, aby si šaty nemala sama šiť (ona ani netuší o mojich slávnych snoch), no na svadbu v rodine Jalšavských nie je súce dielo mojich prstov.

„Dobre, dobre!“ vetím ševkyni, obrátiac hlavu od obloka. „Všetko tak bude najlepšie, ako vy mienite…“ uisťujem ju, aby ma nevyrušovala a dala snívať v pokoji.

„Áno, sídem sa na svadbe s ním,“ myslím hneď, ako sa obrátim k obloku. „Bude bohatý, pri mori bude letúvať. Hrdý koč a ohnivé čierne kone bude držať. Boháč bude, ale charakter, zbožňovaný ľudom. Dobrotivý. Veľké skutky lásky bude konať, pred ním možno padať na kolená. Ó, krásny a jasuplný život i šťastie!“ vzdychám v záchvate.

Po mojom vzdychu ozval sa i druhý, hlboký od ševky. Obzrela som sa, či azda i Milka blaží sa takými uisteniami, ako ja, a zazrela som jej sklonenú tvár, plnú smútku.

„Slečna Milka, veselo vám je v meste?“ spýtam sa jej, mysliac, že za tým vzdychá a tu na dedine jej je zunované.

„Mne?“ usmiala sa kyslo Milka. „Mne je mesto a nie mesto teraz už jedno — všade som pri šití skrčená.“

„Predsa i vám. V meste je vela ľudí vzdelaných. Nie tak, ako na príklad i u nás, kde sú dve-tri panské rodiny.“

„V meste skôr stretne sa dievča so svojím vyvoleným,“ pomyslím si.

„Je mnoho, ale čo ja mám z toho? Lepšie mne bolo na dedine,“ odpovie Milka.

Je dcérou dedinského učiteľa, už umrevšieho.

„Na Dúbravke?“ divím sa ja. „Kto tam bol? Nik. I tu nieto okrem nás iba fara, Slivických dom, kde je moja bývalá priateľka vydatá — ktorá však o mňa už nedbá — a poštárka Etela Rapkayová, stará deva. Mladý človek len jeden: učiteľ Rybár, i ten nič nestojí. Na Dúbravke nebolo vás ani toľko.“

„Ale dediny sú tam blízo jedna pri druhej. Schodili sme sa často so známymi zabávať. Teraz ši od rána do večera… A vy veľa sa zabávate?“ dokončila, spytujúc sa chytro.

Na jej slová mimovoľne odstúpila som od obloka a beriem šitie tiež.

„Ona mne tie šaty nešije vďačne,“ myslím si, „či je to nie zlý znak?“

„Dosiaľ skoro nič,“ odvetím na jej otázku. „Žijeme s tetou ako v úkryte. Teta sa utiahla od sveta, ako jej muž umrel — už je desať rokov tomu.“

„Milosťpani ho iste veľmi ľúbila.“

„Veľmi. No bola pri ňom nešťastná. Sklamala sa v ňom. On bol surový, žili zle. Už sa chceli rozsobášiť, keď na šťastie umrel on… Teda ani nepokladá za najväčšie blaho pre ženskú vydať sa. I so mnou zato nejde nikde, lebo nechce, aby ma poznali. Ale ja sa chcem vydať!“ vravím, mysliac na svoj vybájený svet.

Potom sa zasmejem, vidiac, že sa Milka smeje na mne.

„Nuž áno, nemusí každá žena byť nešťastná. A mne sa nepáčia také samostatné ženské, ako chce teta, aby i ja bola. To je také tragické, keď ostarejú; ich osamelosť, ako na príklad i naša Eta Rapkayová. Veď ste ju videli včera, keď tie panie tu boly. Tá s tými okuliarmi, čo má takú žltú tvár, ktorá sa toľko žalovala tete a užíva takých silných výrazov. I to je ako pustovník, nemá nikoho. Zprvu sú pyšné na svoju samostatnosť a neodvislosť, potom sa zunujú a túžba ich je tá istá, čo moja, lenže ju taja: vydať sa. Lebo je pre ženskú neprirodzené žiť osamelej. Pravda, i taký vydaj, ako bol tetin, nestojí nič.“

„Len taký, ako som si ja vybájila,“ myslím a chcem i vypovedať, aké tušenie mám, no jednak zadržím si svoju tajnosť.

„Ja chcem rodinu, chcem dom plný života a hluku,“ rečiem oduševnene. „Nie taký, ako je i náš, kde my dve s tetou prežívame so dňa na deň život jednotvárny, tichučký. Nepoznáte, slečna, našu faru, kde toľko tých detí robí lomoz po dome? To je krásne! Však som neobyčajné dievča v tomto čase?“ dokončím ešte pyšná.

„Nemoderné!“ čakám, že mi povie Milka, lebo za také čosi teraz nik sa neoduševní. Ani ja to nevyzradím každému, len ako dievča dievčaťu. Milka neriekla ničoho, len pozrela na mňa od boku. Tvár jej je vyplavená a bez krvi, na nej výraz tichého smútku. Pozorujem ju tajne. Kde by bola spokojná i táto? Či by sa mne ľúbilo druhým šaty šiť, sedieť celé dni pri ševke, slnca, svetla nezažiť? I cítim hlboké pohnutie, ba vinnou sa cítim pred ňou, že mňa taká skvelá budúcnosť očakáva. I dám sa do rozmýšľania, ako by sa jej dalo spomôcť, aby nemusela tak žiť, ako dosiaľ. Tu prišiel mi na um Rybár. On učiteľ, ona učiteľova dcéra. Ako by bolo dobre, keby sa tí dvaja dovedna sišli…

„Ale som povedala, že nič nestojí!“ myslím, zahryznúc si do pery.

„Máte dve sestry?“ spýtam sa jej.

„Áno. Najstaršia Berta sa už vydala. Nelka je snúbenica.“

„I vy sa vydáte?“ pýtam sa jej, chcejúc zvedieť, ako smýšľa o tom.

„Za koho? Nemajetné dievča v terajšom čase šťastia nemá — a ešte špatné, ako som i ja.“

Ja skloním hlavu dojatá. Ani ja nemám vena, ale aké môže nešťastné byť dievča, keď je ešte i špatné k tomu… Tam je stav beznádejný.

„A vaše sestry sa vydaly,“ poviem jej po chvíli.

„Taký vydaj — to radšej nič!“ Milka frkne bledou perou. „Berta sa vydala za dedinského kováča, Nelkin snúbenec je žandárskym fírom!“

„Vy sa môžete lepšie vydať, ako tie,“ rečiem ja.

Ona pokrúca hlavou.

„Ja na to ani nerátam, ani nemyslím. Nie že by sa nechcela vydať… Keby ma tak vzal nejaký učiteľ na dedinu, nuž nepoviem, ja by šla — ale mňa učiteľ nevezme.“

Mne sa líca zapálily radosťou. Práve to mi je milé počuť. Za Rybára ju dáme, za Rybára! Pravda, ja sotva viem, aký je, nezaujímam sa oň ani trošíčka a neberiem v známosť, že jestvuje, ale pre Milku bude on cele dobrý. I myslím, že za dva týždne, kým u nás bude ševkyňa, všetko možné vynaložím, aby si ju Rybár vzal.

„Ach, keby len prišiel i dnes!“ zavzdychám v duchu. On chodieva temer každý deň k nám. Tete nosí noviny, predčituje jej vážne články, shovára sa s ňou o národe, aby ostala vždy pri ňom, lebo teraz zradcov všade veľa — tak vraví — a tetina rodina celá patrí k nim… O mňa nedbá, myslí, že mňa škoda nebude, alebo keď si ho ja nevšímam, nedbá teda ani on o mňa. No chodieva k nám len pod večer, keď skončí učebné hodiny. Viem, že skôr nepríde ani dnes, a mne už i teraz horí srdce netrpelivosťou dať sa do činu.

„Ach, keby bol večer!“ myslela som túžobne. „Dnes keby sa mohol deň skrátiť o hodinu!“

Popoludnie, na šťastie, prešlo chytro. Ohlásily sa u nás moje dve priateľky, Vilma Krevických a Ilona Pechúňovie. Šly do mesta nakúpiť látky na šaty a prišly sa radiť k nám. I ony sú pozvané na svadbu do Jalšavských; Ilona Pechúňovie za prvú družicu. Vilica je učiteľkou na súsednej dedine. Pekná, veselá a hrdá na svoju samostatnosť. Ilona, ktorú skráteno volajú Ili, je maličká, smejúca sa sladko, milá. Ostaly dve hodiny u nás a po ich odchode ja zas myslím na Rybára.

„Áno, on bude dobrý pre Milku. Krásavec je síce nie, ale ani celkom špatný je nie. Vysoký a hodne mohutný, má žlté vlasy i fúzy, nie tmavé, — ani tieň môjmu vysnívanému, — hlas jeho je trochu ostrý. Zkúsenosti má dosť, možno, i učenosti: hrabe sa v knihách naveky, ale duchaplne vravieť a zabávať nevie. No Milke, ktorá sa musí krčiť celé dni pri šití, bude on dobrý — celkom dobrý!“

Popoludní šla teta do Slivických, k mojej bývalej priateľke Léne, ktorá o mňa už nestojí, len o muža, ju teta má veľmi rada a ľutuje vždy, že sa vydala; my dve teda ostaly sme samotné. Milka šila usilovne a ja pozerám vždy na dvere, či nejde Rybár. Toto popoludnie, keď vážny zrak tetin nie je na nás upretý, zdalo sa mi veľmi príhodné na očarovanie jeho.

„Poď, Rybár!“ volám ho v duchu túžobne, zabudnúc o sebe, o slávnej svadbe, na ktorú treba ísť, o budúcom svojom vysnívanom, ktorý sa mi má, podľa mojej istej predtuchy, tam zjaviť. „Rybár, Rybár, poď!“

„Žralok jeden!“ nadám mu napokon tak, ako ho menúvam pre veľké ústa, aké má a ktoré vyniknú najmä vtedy, keď sa smeje. Už minulo i popoludnie, a hlas tetin, vrátivšej sa od Lény, zaznel v pitvore — a jeho nič. „Vtedy, keď mal by prísť, neukáže sa, ale keď je nepotrebný, sedí tu!“ šomrem v duchu rozčulene. „Akože ja prijmem svoje veľké blaho, ktoré ma čaká pri boku najzvláštnejšieho muža sveta, keď biednej Milke nik sa nedostane?…“ Keď prišla teta do izby a skritizovala všetko, čo som ja našila, — ona nemá vôle ísť na svadbu, ale ja chcem, — vyšuchla som do kuchyne, k starej slúžke Mare, ktorá slúži u nás od mojej pamäti vždy. Bola práve tam, stála pri sporáku a metala zemiakové halušky do hrnca, s rozparenou tvárou nad vriacu vodu sa nahýňajúc. Na stole parilo sa ich už do poly misy navarených. Teta drží i sluhov v dome. Jeden z nich sedel tam na lavici, úplne hlúpy, čakajúc večeru.

„Pre pána, Mara, zasa strapačky?“ zvolám jej, splesnúc rukami, zhrozená.

Mara rada žarty a fígle, i teraz sa zasmeje, potešená mojou príhovorkou.

„Veď je to dobré!“

„Ale na večeru, kto to kedy slýchal? Nebudete spať v noci, tak vám zaťažia v žalúdku.“

„Že nebudem? Hahaha, ba ver’ budem ešte lepšie. Keď sa človek klokandov dobre naje, tak duša čuší v pokoji, ako v páperí,“ na to ona veselo a sleduje iskriacim, labužníckym zrakom každú halušku, ktorá ponorila sa do hrnca.

Smejem sa i ja, no nie preto som prišla, aby som chválospevy o strapačkách počula, ale iné chcem zvedieť. Marina sestra chodí riadiť dom Rybárov, azda ona bude vedieť niečo o ňom.

„A zasa ste v tom čepci bez čipôčky?“ vravím jej káravo, zastanúc si za ňu a naprávajúc jej čepiec. „Máte sestru chýrečnú ševkyňu, a nijak si hlavu nedržíte… Či je tá naveky v škole?“

„V škole? Čože by tam vždy robila? A ešte teraz, keď sú pán rechtor nie doma.“

„Nie je doma?“ divím sa ja a tvár sa mi zdĺži. „A kde šiel?“

„Vari k rodičom, ta sa sberali.“

„Tak?“ poviem a myseľ mi klesne.

Viem i to, že keď Rybár ide k rodičom, vždy ostane tam i dva týždne.

„A kedy odišiel?“ spýtam sa slúžky. „Že sa ani odobrať nebol teraz.“

Mara na to neodpovie, ale, hodiac zrakom štverácky na mňa, rečie:

„Ej, a čože sa tak dopytujú o nich, slečna?“

„No, len aby ste si nejaké hlúposti nenamysleli!“ osopím sa panovite. „Tu je ševkyňa, chcem, aby ho videla.“

„A načo? Tí si ju nevezmú,“ na to ona zvysoka a pokrúca hlavou rozhodne.

„A prečože by si ju nie, ľaľa?“ poviem nahnevaná.

„Preto, že si ju nie!“ odpovie Mara hlavato.

„Nuž veď nik nechce, aby si ju vzal!“ odseknem ja a odchádzam.

Naša kuchynská víla je pyšná na Rybára, lebo jej sestra ho vysluhuje, a kto zná, koho by mu žičila. Vyšla som z kuchyne nazlostená. I bol čas. Teta už so dva razy volala na mňa:

„Anna, kde si? To je strach s tým dievčaťom!“

Teta a ševkyňa boly zaujaté mojimi šatami, keď som prišla dnu. V rukách ich roztriasaly a obzeraly so všetkých strán. Milka ochotne vysvetľuje, ukazuje; teta, vysokej, peknej postavy i tvári starej, ale ešte peknej, počúva poznámky. Tvár tetina je nejasná, ako vždy. Veľa sklamania zažila, žiaľu, trpkosti, k tomu nie jej je po vôli i to, keď sa ja so slúžkou zabávam. Hreší ma vždy, hromží tiež vždy, kritizuje vždy — a vždy mi všetko po vôli spraví. Pôjde so mnou na svadbu, hoci nemá vôle medzi svet, i vydať sa mi dovolí, hoci nechce toho stavu, lebo ona v ňom nebola šťastná.

„Veľkomožná slečna nech si ide aspoň šaty oprobovať, keď pri nich nič nespraví,“ riekla mi, keď som prišla k nim. „Ozaj, či si sa nepustila do tanca s Marou, aby bolo hlučnejšie tu?“

„Teta, veď som šila celé popoludnie!“ zhrozím sa nad nezaslúženou výčitkou. „Šila som, a to s akou usilovnosťou; však, slečna Milka?“

(Čím väčšmi sa deň krátil a Rybár nešiel, tým s väčším jedom.)

„Ale s akou!“ dosviedča Milka. „Tak oduševnene ste ešte ani raz nie!“

„No, vidíte, teta!“ rečiem a na Rybára pomyslím: „Počkaj, žralok bezcitný!“

„No, dobre, dobre. Daj dolu šaty a oprobuj si tieto, nech vidím, aké ti budú,“ povie teta netrpelive.

Shádzala som so seba šaty rýchlo a s pomocou Milkinou obliekla nové. Začaly ich naprávať na mne, vyhládzať, kde robily rance, prizerať sa im, zvŕtať ma. Potom teta potisla ma pred veľké zrkadlo, aby som sa videla v nich i ja.

„Pozri, aká si v nich, potvora!“

„Potvora je Rybár, že odišiel!“ myslím ja, prizerajúc sa svojej tvári, ktorá zdala sa mi krásnou, a nie šaty. „Počkaj, Rybár, potvora!“

„No, dobre bude?“ rečie teta. „Na šaty hľaď, to je hlavné. A čo si taká rozpálená, červená, ako sedliacka dievka?“

Odvrátila som sa od zrkadla. To je pravda, že tetu všetko uráža, a bola i ona pekná kedysi.

„Ja neviem, teta, ako bude dobre, ja sa uspokojím, ako vy chcete, pristanem na váš vkus,“ odpoviem a zatíchnem: za dvermi ozvaly sa kroky, potom zaklopanie.

Mala by som ísť do druhej izby, no len tam ostanem. Iste je to Léna, moja bývalá kamarátka, alebo Eta Rapkayová s pošty — Rybár, keď odišiel, iste je nie. Dvere sa otvorily a v nich zjavil sa práve on, pobelavý, vysoký Rybár, a druhý pán nižší, tenší, s čiernymi hrubými obrvami. To je Slivický, muž Lénin; ja ho nemôžem vystáť.

„Svobodno i nám?“ spytujú sa, keď vidia, čo sa v izbe robí.

Ani jedna ženská nechce, aby jej nové šaty videli skôr, ako treba.

Ja, ako vidím Rybára, cele sa zabudnúc, — ináče spravím nervózny krik, ak trafí sa niekto, keď si šaty oprobúvam, — zaplavím sa radosťou a zavolám:

„Sem sa, sem, páni. Aspoň posúdite môj úbor, v ktorom budem na svadbe, však, teta?“

Pozriem na ňu chytro, ako o dovolenie; ak nedovolí a Rybár odíde, som hotová pustiť sa do plaču. Teta hodila plecom na moje nezvyčajné chovanie sa. Dosiaľ ani jeden z týchto pánov nejestvoval v mojich očiach, nie to aby som ich bola volala niekedy k nám — a ešte takto vo sfercovaných šatách, nedošitých. I povie:

„Čo páni vedia do toho? Pánom sú čo aké šaty handrou.“

„Ako by sme nevedeli?“ povie Slivický, pán hrubých obŕv, bledej, dlhej tvári, a pristúpi, obzezrajúc šaty so všetkých strán. „Je to hodváb? Ej, ej!“ I pokrúca hlavou kriticky.

„Áno, taká bola jej žiadosť,“ rečie teta tiež s odsúdením.

Ona nasilu chce ukázať, aká som jej protivná, aby som nezbadala jej veľkej lásky ku mne. Slivický pokrúcal hlavou ešte povážlivejšie.

„Hm, hm! Taká slávna to bude svadba, že hodváby sú potrebné?“

„Rozumie sa!“ vpadnem do reči ja. „A tam mňa čaká šťastie nevídané,“ pomyslím pritom. „Skvelé! Nie také, ako si i ty pre Lénu — dosiaľ sa divím, že šla za teba.“

Rybár zastal pri mne tiež a, prizerajúc sa mi chvíľku, zavolal dojatý:

„Slečna, ste báječná!“

Mne líca horia radosťou, že je tu a nešiel nikam, a také rozčulenie ma popadlo, že sa temer chviem. Ani neodpoviem na jeho žartovný výkrik, ale obrátim sa, pristúpiac k nemu:

„Vy sa však neznáte so slečnou Dubickou?“ rečiem, chvatom poukážuc na Milku, ktorá stála ticho na boku pri šití.

I predstavím jej ho, hoci nie som si istá, či to už teta nespravila, alebo on sám, kým som sa ja hádala so Slivickým.

„No, no, zato nemusíš všetky ferce potrhať!“ upozornila ma teta.

Rybár, podržiac chudokrvnú rúčku Milkinu vo svojej dlani, spýtal sa živo:

„Dcéra bývalého učiteľa na Dúbravke?“

„Áno,“ na to Milka, s úsmevom naň pozrúc.

„Vášho pána otca mal som šťastie poznať,“ zasa on veľmi zaujato.

A mne srdce bije radosťou, ako by sa mne čosi dobrého robilo, i plesám v duchu.

„Bude z toho svadba, bude!“

Rybár potom obrátil sa ku mne, žartujúc zas:

„Ste báječná!“

„A ešte keď budú šaty celkom ušité!“ zvolám ja v záchvate. „Teraz sú ešte len posliepané.“

„Len? Potom zničíte každé srdce. A moje už i teraz krváca, na smrť ranené.“

„Hahaha!“ zasmejeme sa mi dve s Milkou.

Ale teta mrzute sťahuje obočie a povie:

„Nevravte. I tak si myslí, že je nejaká pekná naozaj.“

Muž Lénin, za neho by ja nikdy nebola šla, a dosiaľ neviem, ako mohla to i ona spraviť, ozval sa na to:

„Veď nie slečnu, ale šaty chváli Milan, nie jej, ale tým patrí chváloreč.“

„Dobre i tak!“ zvolám ja ešte i potešená. „Slečna Milka má zlaté ručičky, na bozkanie.“

Pozreli mimovoľne na Milku, ktorá skromne a milo sa usmievala. Mňa teta poslala preobliecť sa do druhej izby, mrzutá vždy. Šla som, hoci sa mi nechcelo odísť od nich, a prišla som zpät preoblečená, neušlo päť minút. No spoločnosť už nebola v izbe, ale pred domom v malej záhradke kvetnej. Tam bol pekný výhľad na lúky a tam sme radi sedávali cez leto vždy.

„Milosťpani vydurila nás na čerstvé povetrie,“ rečie Milka, keď som prišla k nim.

Sedeli pod stromom na laviciach, Rybár pri Milke, teta so Slivickým. Ja sadla som si naproti na skrojený dubový peň a prizerám sa Milke a Rybárovi s radosťou, aký pár bude z nich. Milka je bledá a chudokrvná od veľa šitia — on čerstvý. Tvár má ohorenú od slnca a vetra, oči belasé a bystré. Taký je, ako mladý, mocný, zdravý sedliak, alebo lev, alebo strom. Môže sa jej, skromnej, zapáčiť. Len to ma mrzí, že oblek jeho je obšúchaný a nedbalý… Ja som rozhovor priviedla na svoje šaty a potom už horlive chválim Milku.

„Vy ste cele očarená slečnou,“ povedal mi na to Rybár.

„To zato, že má osoh z nej!“ ozval sa Slivický, mne odporný. „Poznáme jej egoizmus.“

„Pravdaže i zato!“ zvolám ja, teraz nie nahnevaná. „A len to ľutujem, že som nie mužský, hneď, hneď by som sa do nej zaľúbila!“

Okolo sa zasmiali a oči všetkých zaletely k Milke. Ja obzriem sa na bok mimovoľne. Áno, tam je teta, počuje, ako búcham do sveta, a čelo jej je samý ranec.

„Prečo neprišla Lénuška?“ spytuje sa Slivického.

Léna je jej miláčkom, i rada je, keď k nám príde každý deň.

„Ó, tá nemôže,“ na to Slivický odmietavo, ako by mal úmysel každému čím odpornejším sa stať. „Domácnosť ju zaujala úplne — inde sa zle cíti.“

„To!“ rečie teta, akoby potupne.

I jej je nie veľmi milý Slivický a tiež sa diví, že Léna šla zaň. Pánov na moju radosť zadržala i na večeru a my sme sa zabavili milo.

„Príďte i zajtra pozrieť našu prácu,“ povedala som im, keď už odchodili.

Dosiaľ nevolala som ich nikdy. Slivického, lebo je nepríjemný, Rybára, lebo ma nezaujíma. A nedbajúc ani na udivený pohľad tetin, rečiem osobitne Rybárovi:

„Nepôjdete teraz k rodičom, však ver’ nie?“

Po odchode hostí Milka, ticho si nôtiac, upratovala šitie, ja však, ľahnúc si na diván pozdĺž, — teta nebola v izbe, nemal ma kto pokárať, — začnem si predstavovať svadbu u Jalšavských i budúceho svojho, ktorého tam mám uvidieť; na neho som celý deň nemyslela pre Milku a Rybára. Nasilu privábim si v duchu jeho vysokú, štíhlu postavu, súcu pre knieža, tmavé krásne oči, plné výrazu, a chcem si predstaviť i zvláštne slová, ktoré povie ku mne, ktorými dá mi na vedomie, že ma zbožňuje od prvej chvíle, — no nešlo to teraz. Myšlienky letia mi len k Rybárovi a Milke, a radosť naplňuje mi srdce. Ako dobre, že nemusím cítiť výčitky svedomia pre skvelú budúcnosť, čo ma čaká: Rybárovi iste zapáčila sa ševkyňa. I zachytím spev Milkin, veselo, veselšie, čím dial tým s väčším ohňom spievajúc. Konečne skočím hore a pochytím ju do tanca.

„Deti, deti, čo robíte?“ príde, náhliac sa, teta statnej postavy, na šramot a hurt, čo sme robily, v tanci odstrkujúc stolce a iné nám v ceste zavadzajúce veci.

My hodily sme sa na diván rozkúrené a smejeme sa:

„Hahaha, hihihi!“

*

Svadobné šaty sa došily a my sme čakaly Rybára a druhých, že prídu pozrieť, ako sa boli sľúbili. Šaty boly pekné, ako ružová hmla, ako obláčik. Sama teta, ktorá nikdy nič nechváli, len haní vždy, mala radosť v nich, i Léna, bývalá moja priateľka, prišla nás pozrieť a riekla, že sú tie šaty dielo majstrovské. I Eta Rapkayová, ktorú pre žltú tvár voláme žltou ľaliou, tvrdila to isté. Popoludní prišiel i on, čakaný Rybár. Bol zasa na smrť ranený, keď som mu šaty ukazovala, s chválorečami na Milkinu šikovnosť a tajne upozorňujúc ho i na jej milotu a dobrotu.

„Cele ranený!“ vravel, a na moje tajné slová bokom hodil pohľadom i po Milke.

„Zajtra budeme cestovný kostým pristríhať, však, slečna Milka?… Príďte pozrieť.“

„Áno, i to bude krásny,“ povie Milka živo.

„Vám kostým, či milosťpanej?“ spytuje sa Rybár, úplne zaujatý za vec, ale mi hľadí do očí akosi skúmave a s akousi myšlienkou. Musím sklopiť zrak na moment, lebo sa mi zdá, on zbadal moje ciele s ním.

„I mne, i tete. Príďte každý deň pozrieť, ako napredujeme,“ odpoviem veselo, napriek jeho pohľadom. „Však, slečna Milka, vás to nebude mýliť?“

„Ó, ani najmenej!“ odpovie ona s milým úsmevom, pritom chudokrvné líca polejú sa jej ružovou farbou. I skloní hlavu nad šitie.

Pred večerom vyšly sme na prechádzku popri škole, pekne, novo a moderne vystavenej. Ja som tade chcela ísť, — teta inakade, — aby videla, kde býva Rybár a kde i ona bude bývať, keď si ju vezme. Deň zakončily sme zas spevom a tancom. Naša známosť obrátila sa teraz v priateľstvo vrelé. Keď sme si ľahly do postieľ, — my dve v jednej izbe spávame, — dlho sme rozprávaly o svojich túžbach a nádejach. Ona túži len skromne. Tichá domácnosť v malej dedinke, obtočenej horami, ako je vraj naša, — to je jej ideál. Ja rozpovedala som jej o svojom bezúhonnom bohatierovi, ktorý príde pre mňa, neznám ešte s ktorej strany, teraz, po tieto časy.

„Bude mať tmavé oči, horúce ako plameň. Vysoký, štíhly, krásnej tvári,“ rozprávam s ohňom. „Jeden rok chodí k moru, druhý rok do iných strán sveta… Na ohnivých koňoch chodieva — lebo, slečna Milka, to je krajšie, ako všetky autá a lietadlá. Mašina je hmota; ja život zbožňujem pri všetkom… A charakter nevídaný… len kľakať pred ním! Slovom: nič zlého, ba ani špatného nebude pri ňom. Ani neľúbil ešte dievča, jedine keď mňa vidí. Vena nechce, to sa rozumie!“ dokončím a striem si čelo; až spotila som sa od ohňa.

Milka pokrúca hlavou.

„Azdaže niet takého?“ skríknem ja zúfale. „Slečna, jesto, jesto, jesto… a ten bude môj!“

„Ja neviem, či jesto,“ vraví Milka nežným hlasom, ako vždy, „ale ak jesto, tak by to bol celý zázrak a div na tomto svete.“

„Zázrak sveta!“ ustrniem ja nad tým názvom a rozosmejem sa. „Nuž, nedbám teda, čo i zázrak!“

I na druhý deň šumel izbou shovor, smiech, spev. Ševka hrkotala, ako posadlá, od nášho bystrého šitia, a my pri každom kroku, čo zaznel v predizbe, tušily sme Rybára. Prišlo však i poludnie, potom večer, a on neukázal sa v našom dome. Pri západe už klesla naša vôľa, spev prestal. Ja, — iste i Milka, — trápim sa jedine tou myšlienkou: prečo nejde Rybár, prečo? Večer tiež bez tanca šly sme na odpočinok. Ako s nevôľou skladám šaty so seba; Mara, ktorá bola pre čosi prišla do izby, povedala nám zvesť, že Rybár odišiel na dva týždne k rodičom. Mne ostaly ústa otvorené od prekvapenia, a oči mi zaletely mimovoľne k Milke. I na jej tvári zadivenie, potom taký výraz rezignácie, ako mala v prvý deň, keď k nám prišla.

„Ten žralok!“ skríknem ja, v svojom hneve nezdržiac sa. „Či musel práve teraz ísť ich navštíviť?!“

Teta bola tiež tam, vyberajúc pre Maru akési uteráky z kasne. Pozrela na mňa udiveno a káravo, že som Rybára nazvala tým menom, ktorým ho prezývam, len keď sme samé dve.

„Čo teba do toho, kedy on odíde?“ riekla od uterákov.

„Nič… óh, žralok!“

„Zakazujem ti poriadnym ľuďom nadávať!“ rečie prísne, a ja šepcem ešte predsa: „Žralok špatný!“

Hodím sa do postele a srdce mi vrie od citov. Aké krásne plány nasnovala som o vydaji Milky, utýranej šitím. Aké opojenie, akú radosť mala som i pre seba! Akože ja prijmem svoje veľké šťastie, ktoré ma čaká pri boku muža kráľovských vlastností? Ako budem žiť v tom lesku, v tej nádhere, akože mi dá letovať pri mori, keď mojej spolubližnej ani len tento Rybár sa nedostane? I skryjem hlavu pod duchnu a začnem plakať od jedu. No, prečo ju nechce, čudník, prečo?

O týždeň odprevadila som Milku na stanicu do blízkeho mestečka. Šaty, diela majstrovské, boly už došité všetky, — o štyri dni cesta na svadbu. S Milkou lúčily sme sa veľmi milo, hoci, ako Rybár odšiel, ani ja, ani ona nebývaly sme také veselé, ako v prvých dňoch. No naša sympatia neklesla, ba sa ešte stupňovala. Želala mi mnoho šťastia, aby čím skôr stretla som sa s takým zázračným, ako si prajem, a aby ju potom volala výbavu šiť.

„Vďačne, ak sa vy skôr nevydáte a nepredbehnete ma,“ zasmejem sa jej.

„Ó, po mne je už veta!“ na to ona s úsmevom tragickým, a hodí rukou odmietave. „Ja už len pri ševke ostanem!“

*

Prišiel deň svadby u Jalšavských, pekný a jasný. Teta a ja, oblečené v nových úboroch cestovných, vysadly sme na vozík gazdu Vidného, s ktorého vozíka žltú farbu dávno smyl dážď a ktorý som ja pohrdlive premerala pohľadom, a uháňaly sme k poprednej rodine na svadbu. Ja tvár zastrela som si závojom, líca mi horely vzrušením, ruky chladly a srdce bilo, preplnené sladkou predtuchou, ani čo by ja mala ísť pred oltár a nie Martuška Jalšavských. Nebola som ani dobre pri sebe, celá zmýlená odpovedala som tete na otázky vždy naopak a o inšom. Ona, beztak vždy mrzutá, strpela zprvu; ale naveľa okríkla ma jednak:

„No, počuješ, dievča, ak i u Jalšavských taká budeš, každý ťa bude za hlúpu pokladať a nikto sa neobzrie o teba.“

„Neobzrie?“ zľaknem sa ja a celé more citov ma zaplaví. Veď táto cesta má ma viesť k blahu života.

„Nik ťa neobzrie,“ tvrdí teta i po druhý raz, „ako dosiaľ neobzrel sa nik o teba, a už máš dvadsať rokov!“

„Kto sa mal obzrieť, keď nikoho neznáme?“ myslím ja, diviac sa tete, no nahlas nepoviem nič. „Známostí sme nemaly, nezaviedli ste ma nikam, ešte i od rodiny sme sa utiahly… veď desať rokov, čo ste z dediny nevykročili. Náš život je práca a knižky, nič iné!“

„Dvadsať rokov v terajšom čase, teta, to je nič,“ poviem potom. „To len vo vašich časoch bolo veľa, — teraz je ináč. Hľa, Ili Pechúňová dosiaľ nosí krátke sukne… Ostatne vám na tom nezáleží azda, či sa zapáčim, či nie? Ste proti vydaju.“

„Ili je maličká, tej krátke sukne pristanú… Iste ja vydaj nemám za najväčšie blaho pre ženu, ale ty sa chceš vydať. Či už inak smýšľaš?“

„Nevydať? Horky nie!“ myslím ja urazená. Už som sa i mala v osemnástom roku. Mladušká žena, — to je krásneho čosi. A milovanou byť od takého, akého som si vybájila, musí byť šťastie neprevýšiteľné. I v momente zasa ponorím sa do dúm a predstáv.

„Vždy len mlčíš, mlčíš,“ hromží teta s hnevom, „a keď aj otvoríš ústa, niet v tom, čo povieš, ani ducha, ani vtipu.“

„Teta, veď vám samej nepáčia sa také dievčatá, ktorým jazyky naveky trkocú,“ rečiem ja, nerozumejúc, prečo chce teta, aby rozprávala teraz. „A či všetku múdrosť mám na prvej zábave a v prvom stretnutí vykrámiť? Tak naďalej čo ostane?“

„Musíš sporiť s ňou, však, lebo jej je málo,“ usmeje sa teta. „Ani vždy vravieť, ani vždy mlčať, aby som sa hanbiť nemusela za teba.“

S tým sa skončilo. Prišly sme pod veľký vrch. Kone gazdu Vidného nevládaly, zastávaly, potily sa, — chrbty sčernely im cele. Nemohla som strpieť pomaličké lezenie, sišla som teda dolu s vozíka, obľahčiac si slovami:

„Tieto mačky sprosté!“ i hodím na ne pohľad hlbokého opovrženia. „Nevygrackajú za štyri hodiny na ten vrch?“

„Len by si niekedy i také mala!“ rečie teta, ani to mi neodpustiac.

Odvrátila som sa a idem hore popri ceste chodníkom. Trhám idúc kvety a myslím na tetine slová.

„Neviem, načo by mi boly také potkany aj ináče, nie to keď budem mať v budúcnosti paripy divé!? Krajšie časy čakajú nás, teta znechutená, — ó, krajšie!“ uisťujem ju v duchu. Ona síce tiež drží záprah pri poli, no drží len voly na moju veľkú nespokojnosť. To je hlúpe zviera, ešte i tí ohlupejú, čo sa zapodievajú nimi, ako na príklad náš sluha Ďuro.

K vŕšku dochodiac, nadišla som na studničku, obkvitnutú nezábudkami. V čistej vodičke bolo nebo odzrkadlené s bielymi obláčkami, letiacimi rýchle. Blysla sa ako zrkadlo a ja, použijúc to, ihneď nazriem sa do nej. Potom užasnutá nad sebou, myslím:

„Ako možno, mať takéto dievča, a predsa myslieť, že v hanbe ostane? Divná teta, úzkoprsá teta!“

„No, aby si z tej vody nepila!“ ozve sa jej hlas s vozíka. „Čo robíš tam?“

„Nezábudky trhám,“ odvetím, rezko čiahnuc rukou za kvetmi. „Sama viem, že rozhorúčenému nedobre je vodu piť.“

Vyšly sme na vrch, kde vysadla som zasa na vozík. Potom už o pol hodiny boli sme u Jalšavských. Dvor tam bol plný kočiarmi, čiernymi, žltými a inej farby. Z niektorých práve sviatočne oblečení kočišia vypriahali kone. Sišly sme s vozíka i my a zamierily hore k chodbe domu. Po nej prechodili sa hostia v stínoch lipy pri dverách rastúcej, mladíci i dievčatá žartujúci spolu. Na každej tvári veselosť a nadšenie…

Z hlúčku bieloodetých diev, zazrúc nás, vyronila sa maličká sladká Ili. Pribehla s plačom a smiechom od dojatia, — iste ju to trápilo v tom dome, ako sem prišla, — a zavesila sa mi na hrdlo, skríknuc v reči toho domu:

„Jaj, čo tak pozde? Už sme boly s mladým párom u matrikára, práve sme teraz prišli. Ruky bozkávam, teta Elenka,“ letí potom i k tete.

„Vilica, i ty si už tu?“ zavolám ja, keď som sa bola s niekoľkými známymi svítala. Stála na boku, modroodetá, vytiahnutá sebavedome, ako jedľa.

„Áno, a čakám, až ma zbadať ráčiš a poctíš svojím vzácnym pozdravom!“ odvetí ona vždy veselá. Ju oná tajná túžba nemorí, s ktorej ja upodozrievam i samostatné ženské.

„Teda moja úcta, veľkomožnosť!“ smejem sa jej.

Prešly sme cez chodbu do vnútra domu. Mladí ľudia klonili hlavy pred nami, — z úcty oproti tete, — ako byliny vetrom nahýňané. Ja letmo pozriem po nich, či niet medzi nimi môjho tušeného budúceho. No mladíci sú až primladí a nepatrní ešte. Študenti, doktoranti a čo iné. V predizbe z kuchyne vyšla nám v ústrety domáca pani s rýchlosťou človeka, ktorého naháňajú i desiati. Zavolala milo prekvapená na tetu:

„Prišla si predsa, Helenka? Vitaj, vitaj mi! Veď som ťa sto rokov nevidela!“ rýchle ju vybozkáva, v náhlosti objíme a tak odbaviac i mňa, vraví:

„Sem, Helenka moja, sem do tejto izbičky sa poskladajte. Nech sa vám ľúbi! Túto sme, že je tak osobitne, na obliekanie zariadili dnes. A len sa sponáhľajte, hneď sa pôjde do kostola, — u matrikára je už skončené. Čo ste sa tak opozdily, milé?“

„Nevládaly nám kone,“ chcem riecť, no na šťastie zaseknem peru včas. Reč o koňoch, najmä o takých, čo nevládzu, nepristane v tomto sviatočne naladenom dome. Teta niečo lepšieho povedala. Ako sme šly popred salón, ja zazrela som cez odchýlené dvere černieť sa tam rad frakov a hláv. Prešuchnúc sa popred dvere rýchlo, šepcem dojatá:

„Teda tu si, môj milý!“

„Len sa sponáhľajte,“ rečie domáca pani ešte raz, keď nás doviedla do izbičky. „Prosím vás potom do salónu, tam je všetka svadobná spoločnosť. O chvíľu pôjde sa do kostola.“

V izbičke nebol nikto. Ako vidno, všetky dámy sú už poobliekané, my sme ostatné z nich. Stena je obvešaná plášťmi a kabátmi, dookola kufre a truhlice. Pred veľkým zrkadlom: škatuľky, fľaštičky, hrebene, mydlá, — po dlážke plno bieleho prachu. Vidno, že sa tu dámy strojily. I my daly sme sa hneď do obliekania. Ja trhám cestovné šaty so seba, tvár mi blčí od náhlenia a ruky chladnú mi ako umierajúcemu. Teta ma pristavila so slovami:

„Čo tak chyceš? Nehorí nad nami. Obleč sa poriadne; preto nič, keď i nepočujeme celú reč pytačovu.“

„Čože mňa po reči pytača,“ myslím ja, „ale tam je i môj čakaný, zbožňovaný!“ I náhlim sa ďalej. Sťahujem, sväzujem, zapínam na sebe. Konečne, doobliekaná, zastanem pred veľké zrkadlo, v ktorom od hlavy po zem videl sa človek. Pozrem s chvatom doň a hneď sú mi na ume slová:

„Ste báječná!“

Čelo mi je biele, ako list ľalie, líca ako kvety červenej ruže, oči skvejú sa mi od citu a rozčulenia ako drahokamy, slovom: zo zrkadla hľadí na mňa krásavica. V hlave zahučí mi, že sa skoro potočím rozkošou, a na to zblednem hlbokým dojatím.

„Istý úspech u zázračného, istý úspech!“ šepcem premožená.

„No, hotová si?“ rečie teta, ku mne sa obrátiac. „Za päť minút sa oblieka a za sto hľadí na seba do zrkadla… Krása je nie hlavnou vecou ani pri dievčati!“ Podíde ku mne, poobzerá, ponapráva ma a vraví: „Ani nie si nejaká pekná; líca sú ti zelené ako žaba, závidieť ťa mi sotva kto bude.“

„Tak! Keď som červená, som vám sedliačkou, keď zblednem, žabou.“

„Veď je to elegantné — bledá tvár!“ nadmietam ja.

„Ja na takú eleganciu nedám nič. Čerstvá tvár, to je krása. No, a choď!“ tisne ma vopred teta. Jediným pohľadom lúčiac sa od tej v zrkadle, i bozk pošlúc jej tajne a želanie mnohého zdaru, idem s tetou von. Predo dvermi salónu pomyslím ešte:

„Teraz sa mi otvoria dvere raja!“ I vstupujem odhodlane dnu. Priestranná izbica bola naplnená hosťmi svadobnými. Stáli na dve strany rozdelení: rodina mladej nevesty a rodina mladého zaťa proti sebe. Panie zväčša v svetlých úboroch, skvostné, voňavé a krásne, s vejármi a kyticami, s okúzľujúcim úsmevom, stály v popredí. Páni čierno odetí, elegantní, uhladení a hybkí, akoby hotoví v každom momente skladať hold a poklonu, stáli v úzadí, pod pazuchou držiac stľapčené klobúky. Bolo ticho. Pytač na strane mladoženícha práve vravel svoju reč. My, tiež ticho, pristúpily sme k strane nevestinej, k tej rodine patríme a len nemým kývaním hlavy pozdravujeme sa so známymi. Teta kniežacej postavy, odetá v čiernych hodvábnych šatách, ako zastala, hneď uprela zrak na tučného pytača, počúvajúc jeho reč vážne. Ja však nedbajúc o to, dám sa prezerať shromaždeným na druhej strane. Prvého pozriem mladoženícha, Janka Bogdanoviča. Je to peknej, bledej tvári belavý mladý muž s belasými, zvláštne sa lesknúcimi očami. Oddane počúva svojho pytača, ktorý tlmočí jeho city. Pri ňom stojí jeho otec, tenký, trochu nahnutý a akosi unavený starec. Potom brat so ženou a obe sestry. Jedna, veľmi nápadná, vysokej, zvlášť peknej postavy s jamôčkami na lícach, druhá nenápadná, hoci pekná tiež, i tá je akási unavená, ako jej otec. Pohľad tejto sliedil mdlo a neočarene dookola najprv k mladuche Martuške, tvári bielej a nehybnej, ako z mramoru, potom padol na jej otca, nízkej postavy, na matku energickú, na sladkú Ili, slzy roniacu od dojatia, na moju tetu, — konečne na mňa. Tu oči staly sa jej živšími, poznala ma, — boly sme spolužiačky vo vyššej dievčenskej škole. Úsmev sadol na jej červené pery. Ja poslala som jej bozk na to. Vtedy štopla ma Vilica, ktorá stála za mnou od boku.

„Čo je?“ šepnem udivene.

„Oddavač začal vravieť, — počúvaj!“ šepne ona, smejúc sa tajomne. Hodím plecom a ďalej sliedim zrakom po spoločnosti. Za Bogdanovičom stojí slúžny s cvikerom na nose, vyzývavého chovania, pri ňom akýsi nízky pán prívetivej tvári. Jeden obvyšný s dlhým hrdlom, ako bocian, stál pri vyslancovi Rajnovi, čo z Pešti prišiel. Padol mi ešte do očí, čierny, cigánskej krásy, asi 40-ročný muž. Bol tam i s dcérou Gitou, ktorá mala veľmi širokú tvár a oči jedno od druhého veľmi vzdialené.

„Tu niet môjho vysnívaného,“ myslím a idem sa prizerať strane, kde stojíme i my. Mladá krásna Martuška je nehybnej tvári ako z mramoru. Je v dlhých bielych šatách, obviata závojom, ako obraz Madonny. Pri nej rodičia a brat, skromný, ale veľmi učený — s dojatými tvárami. Blízko nich Hrenčáry, ich najbližší príbuzný, mladý merník, hlavu prísne dohora držiac, ako páv. A ešte veľa iných pánov a dám. Všetci elegantní, milí a sebavedomí — no, ani jeden môj tušený… Na strane, v hlúčku osobitnom stál Julo Mlinský, ktorého poznám dávno. Je to mladík okrúhlej tvári s lícami červenými, — takej asi, ako maľujú obrázky na medovníkové srdcia, pod ktorými je zaľúbený veršík. K tomuto zastal si neznámy pán, sympatickej bledej tvári, pekného držania a zovňajšku.

„Kto je ten pekný mladý muž?“ spýtam sa ticho, k Vilici obrátiac tvár.

„Učiteľ z Priekopy, — môj kolega!“ odpovie pyšne.

„Len učiteľ?“ myslím ja znechutená a odvraciam oči od neho.

Vilica štopne ma opäť.

„Čo nepočúvaš, ako vraví oddavač?“

„Nuž čo teda?“ mrzím sa ja, no už počúvam. Vyvoleného svojho i tak nenašla som ani na strane nevestinej. Oddavač, dokončievajúc reč, vraví:

„Oddávam Martušku, našu milú dcérku, vnučku a pravnučku v mene rodičov, i v mene nás všetkých vám, Ján Bogdanovič, v nádeji, že oddávame ju do rúk dobrých. Ona je dievča, ako rýdze zlato, jemná ako kvet, krotká ako holubica… Vedzte, že v nej dostanete poklad nevšedný a že s ňou sostupuje k vám šťastie, ako na vyvoleného miláčka neba…“

„Á!“ otváram ústa od údivu.

„No, vidíš, a celá jeho reč je taká!“ šepce Vilica. „Sami jej rodičia, hoci sú pyšní na dcéru, cítia sa, vidno, nepohodlne.“

„Načo ho za oddavača volali?“

„On chcel. Museli pristať, aby ho neurazili. On je najstarším členom rodiny, má deväťdesiat rokov a už je celé dieťa.“

Dvere sa roztvorily a mne zaletel ta zrak, nepočúvajúcej viac Vilicu. Prichodili noví hostia s veselými tvármi, so šumom. No, vidiac, čo sa deje, zatíchli hneď a len nemo klaňajú sa dookola. Sú to dve dámy, veľmi elegantne oblečené. Jedna z nich je nízka, pritučná, nejemnej tvári, druhá vysoká, zjavu krásneho. Bola v čiernych hodvabných šatách, krášlených čipkami a belasými stužkami, ktoré poza chrbát boly popreťahované a na hrudi dovedna v mašľu uviazané. Dve dámy sprevádzal pán.

„A Bábolnay je kde?“ šepol ktosi tomu.

„Príde i ten, — koč vrátil sa pre neho.“

„Tak je teda nič!“ myslím ja, odtrhnúc oči od prišlého pána, ktorý tiež nebol môj čakaný. „Už je nič!“

Oddavač skončil reč; nastal šum. Mladucha a mladoženích odoberali sa od svojich rodičov i bližšej rodiny. Potom páry sa sostavovaly, — ide sa do kostola. Mladuchu, ukrytú v závojoch, v nádherných bielych šatách s dlhým povlekom, okrášleným pozdĺž bielym vencom, vedie jej skromný brat. Vystupujú sa im, robiac cestu a každý dojato hľadí na tvár mladuškej nevesty-Madonny. Za nimi ide Bogdanovič so sladkou Ili. Družbovia, s kyticami v rukách, bežia k svojim družiciam a vedú ich za mladým párom. Ja s Vilicou stojím stranou, čakajúc, kým podídu, čo sú prvší, že potom spolu pôjdeme. Pozerám za tetou, či sa nehanbí, lebo nikto pre mňa nejde.

„Ja budem tvojím kavalierom a tieňom,“ šepce mi Vilica.

„Oh, zbožňovaný, keď si nie tu!“ vzdychám tajne.

Vtom zavznejú slová radosti sladkej Ili.

„Tu je, tu je!“

A vidím ju, že sa vrátila a vedie mi pána širokej počernej tvári a širokých pliec. V ruke nesie i kyticu, takej farby stužkou obviazanú, ako sú moje šaty.

„I ja som družicou?“ divím sa.

„Áno. Pán kaplán len teraz došiel,“ smeje sa a plače Ili a uteká preč. Ona je prvou družicou, už ju tvrdo čakajú.

„Mal som ešte dnes úradnú prácu,“ vravel kaplán, podávajúc mi rameno, „pohreb nemluvňaťa,“ doložil tichšie.

„Ani ty nie si ten, ktorého čakám,“ myslím ja o ňom ľahostajne.

V kostole dojato, — ako i všetci, — hľadím na kľačiaci pred oltárom mladý pár a myslím, ako krásne to bude, keď ja tak budem kľačať s mojím vysnívaným.

„No, niet ho tu…“ myslím, sklesnutá na duchu. „Tak je teda po nádeji…“ dumám i cestou nazpät z kostola. Ale príduc do dvora, zbadala som blýskavý, hrdý koč pri chodbe a v ňom zapriahnuté štyri kone ohnivé.

„Hľa, došiel i Bábolnay!“ rečie môj družba, pozrúc na koč, a ja sa potknem, vidiac ten hrdý povoz. Veď o takom ja snívam, taký skvelý koč a také nádherné paripy pred ním. I pozriem dookola, aby videla i majiteľa jeho. V salóne, kde obstali mladomanželov, s blahoželaniami potriasajúc im ruky a bozkávajúc im líce a čelo, zazrela som nového hosťa. Stál pri domácom pánovi a prosil za prepáčenie, že tak pozde ide. Je vysoký, štihlý, tmavovlasý. Tvár jeho je bledá, aristokratická, výrazu veľmi zaujímavého, — je krásny. Mne líca pomaly zapaľujú sa prekvapením a dych sa mi stavia. Či je tento pán nie môj on? Oči neviem odtrhnúť od neho a temer klesám od vzrušenia, keď on od domáceho pána radom šiel sa pozdravovať s druhými práve tou stranou, kde som stála i ja. Prišiel i ku mne, pozrel krásnymi, tichými očami na mňa a vraví svoje meno. Ja to, rozčúlená, nerozumiem, a zabudnem i svoje povedať. Jeho ruka je teplá, mäkká, jemná. Slasť, celá slasť mi je cítiť v nej svoju ruku. Pán odchodil k druhým a ja, keď dych popadnem, obzerám sa za Vilicou, ktorá vravela, že mi bude tieňom.

„Kto je ten pán, čo sa mi predstavil?“

„Veď ti povedal svoje meno?!“ povie ona a zasmeje sa. Zbadala moje rozpaky i veselo jej je. Ona, samostatná, vyučená, nikdy do toho nepríde, — jej vystupovanie je otvorené. „Maliar Bábolnay!“

„Maliar?“ mne do tvári udrela krv, a hneď nato zblednem od silného dojmu. Ó, teda nijaká pochybnosť: on je to, on, ten môj vysnívaný, čakaný, zbožňovaný už dávno! Však som dobre tušila, že sa tu s ním sídem. I hľadím za ním, plná nadšenia a citu.

Onedlho sadali sme k stolom. Mňa posadili k môjmu družbovi, s druhej strany sedel pri mne sebavedome Hrenčáry. Sadajúc k stolu, pozerám, kde usadia „zbožňovaného“. Dostal miesto na uhle dĺžavného stola pri akejsi tučnej dáme a pri hlavnom sudcovi. Ja, čo ako musím pritom oči vykrúcať, vždy ho hľadám pozorom a myslím medzitým:

„Áno, on je! Áno: tá krásna tvár, tie krásne oči, tie tmavé vlasy a fúzy. On je to, on, môj zázračný, vysnívaný, čakaný… Ach, keby sa čím skôr skončil svadobný obed, aby sme sa sblížiť mohli jeden k druhému!“

Medzitým okolo mňa ozýva sa veselá vrava, smiech a štrkanie nožov i vidličiek. Môj družba usiluje sa byť duchaplným a hľadí ma zabaviť, ako i druhí svoje súsedky. No, keď ja neodpovedám hneď, ale opozdeno alebo mýlne, zatíchne a pozrie na mňa od boku.

„Áno, áno, — vraveli ste, že ste sa opozdili,“ začnem ja zmýlená.

„Nie to som vravel —,“ povie on, len hľadiac na mňa.

„A čo? Dovoľte… nepočúvala som…“ rečiem a hryziem si pery, obzerajúc sa za tetou, kde sedí medzi staršími dámami, či sa nehanbí za mňa. Kaplán neodpovedal — mlčal chvíľku. Potom obrátil sa k druhej súsedke, riedkookej Gite a s tou začína rozhovor. O chvíľu jazyky sa rozviazaly a vrava stávala sa bystrejšou. Ja trniem, že budú zdravice, ktoré drahý čas zmárnia a hodne predĺžia svadobnú hostinu. A naozaj, ledva som na to pomyslela, vstal starček-dedo, oddavač — a už začína reč. Mne sa čelo zamračí, vidiacej ho stáť s pohárom v ruke.

„I keď oddával, vravel dlho,“ myslím si s mrzutosťou. „Dosť ste sa už navraveli dnes, mohlo vám dosť byť, — mne je dosť.“

Veď každý toast predĺži čas môjho poznania sa s ním. I naproti mojej netrpelivosti dedo rozvravel sa naširoko-ďaleko. Spomenul najprv kráľa: lebo tomu patrí všade a pri každej príležitosti prvý pohár; potom vlasť: lebo tá je svätá pre každého jej dobrého syna. Zatým všetko pospomínal, čo vedel dobrého o svojej rozsiahlej rodine, ktorej najstarším členom je on, na čo je i veľmi hrdý. Naostatok pripil mladomanželom a oddal sa do Janka Bogdanoviča, že či pochopuje význam toho, dostať sa do takej rodiny, ako je ich, a či vie, že Martuška je perla nad perly. Či bude vedieť oceniť, ako treba, ten veľký dar, že ju dostal. Aby vážil si ju tak, že by vydobyl uznalosť celej rodiny, lebo: „Tebe oddávame náš najdrahší poklad, nášho miláčka, našu hrdosť!“ dokončieval slovmi, a pohľadom vnoril sa tklivo do jasných, krásnych očú mladoženícha.

„Nech žije, nech žije!“ zavznelo hlučne dookola. Poháre zacvendžaly. I o môj dotkol sa svojím môj širokoplecnatý súsed, hodiac okom po mne a rečie čosi. Zasa som ho nedopočula, ale teraz mu to už nezradím, — usmejem sa. Potom hľadím ponad pohár na zbožňovaného, omáčajúc pery do vína a myslím:

„Živil ty, môj kráľ, vlasť a pán!“

Ako poskladaly sa poháre, vstal druhý rečník z rodiny Jalšavských, syn starčekov, červený, dobre chovaný, a počal vravieť. I ten vychvaľuje svoju rodinu, prízvukujúc Bogdanovičovi, aký je šťastný, že sa k nim dostane. Dáva mu naučenie, ako má si to vážiť a ctiť: lebo naša rodina atď…

„A rodina toho istého rangu, čo jeho!“ myslím pobúrená a mimovoľne pozriem k tete, či sa dobre cíti, lebo i my patríme k vychvaľovanej rodine, lenže sme sa do iného ovzdušia dostaly. Jej pekná stará tvár je akási vypotená, vždy si ju šatôčkou utiera.

Keď dokončil pán červenej tvári, začal zasa zať staručkého deda. I ten vraví, že je šťastie do rodiny Jalšavských sa dostať. Takým sa cíti i on, a Bogdanovič nech sa cíti tiež vysoko pocteným, že sa mu Martuška dostala. „Šialite sa, či čo?“ zadivím sa a pozerám na tvár mladého zaťa, ako mu je pri tých veľa naúčaniach o tom šťastí. „Oborili sa, ako jastrabi, naň… nuž čo ste si ju nedržali u seba? Hľa, teta, za týchto sa hanbí, čo sa tak nadýmajú, nie za mňa!“ myslím s horlivosťou. Mladého zaťa tvár je akási zduchovnelá. Verí v to, čo mu vravia, i v to šťastie — iste láska to robí v ňom. Martuškina bledá tvár je ako bola, nič sa na nej nemení. Počúva reči, ako by inak ani nemohlo byť, nič sa jej, zdá sa, nedotknú. Nielen rýdze zlato, ale i opravdový mramor je ona. Čo skrýva sa pod mramorom, pravda, nevedno. Otec Bogdanovičov je ešte unavenejší. Na tvári nápadnej sestry úsmev akéhosi milého zľahčovania, nenápadná sestra, bývalá moja spolužiačka, je tiež ustatá a akási chorá. Kašle a oči sú jej ako v horúčke — líca zapálené. Zdá sa, že je len preto tu, lebo musí. Pri otcovi Bogdanovičovi sedel tučný pán, Ján Hlávkay, pytač, a ja počujem, ako mu povie polohlasne: „No, Danko, vstaň už a povedz, že áno, šťastní ste.“

Bogdanovič sa usmial a pytač vstal sám rečniť. Odpovedal rodine chlúbiacej sa, že áno, šťastní a poctení cítia sa všetci k Bogdanovičovcom patriaci, keď Janko dostane Martušku, lebo rodina Jalšavských je naozaj vážna, popredný zástoj vedúca i vo verejnom živote, a Martuška je perla nad perlami — ale i Janko a Bogdanovičovská rodina… a tu spustil more chvál s oduševnením. Keď skončil, nastal búrlivý súhlas a volanie na slávu. Jalšavskovci kývajú hlavami, no nepoddajú sa. Hneď, ako stíchol hluk, vstane rečník od nich so sebachválami.

„To je na porazenie s vami!“ jedujem sa v duchu, a nepočúvajúc viac, pozriem na zbožňovaného, čo ten. Nepočúva toastu ani on. Ticho sa shovára so svojimi súsedmi, ani nepozrie hore. Ja si myslím, ním oduševnená: „Aké city ho asi opanúvajú? Či ozaj cíti jeho srdce moju blízkosť a čo som mu ja? Lebo on je môj vysnívaný, on, — ja chcem!“

Konečne nastala prestávka v zdraviciach. Hostia dali sa do veselej vravy, žartov a smiechu. No nie zadlho. Dáma v čiernych hodvabných šatách s obviazanými chrbtom a hruďou stužkami, sedevšia medzi svatmi pri prednom mieste, dvíha pohár a ja zúfam v duchu:

„Vari ešte i ty? Či nie je dosť, čo páni navraveli? To teda nikdy neskončí sa hostina!“

„Keby si aspoň pozrel na mňa!“ myslím o maliarovi medzitým. Dáma toastuje a oslavuje ženiálnosť staručkého deda, ktorý je najstarším, 90-ročným členom rodiny Jalšavskej — jeho sviežosť a čerstvosť ducha i tela. Potom mladomanželom, otcovi a matke, lebo takých vychovali, ako je Janko a Martuška. Zatým starých otcov a matky, sestry a bratov.

„Tá aspoň bez rozdielu chváli!“ myslím spriateleno a pozriem na bok, kde je môj „súdený“, no strhnem oči v tej chvíli zpät. Bábolnay krásnej bledej tvári držal pohár v bielej ruke, hotový štrngnúť, keď dáma skončí, a čakajúc to, hľadí po svadobnej spoločnosti. Jeho oko zastavilo sa i na mne a ostalo dlho na mojej tvári. Ja zachvejem sa blahom a myslím si vzrušená: „Oh, rozkoš, oh, slasť pohľad jeho očí!“

Dáma skončila. Nastalo oduševnené volanie na jej slávu. Každý sa ponáhľa k nej s pohárom v ruke. Vstal i zbožňovaný a šiel s pohárom k nej. Povedal jej čosi a ona sa mu milo usmiala. Mne srdce sovrie žiarlivosť, i hodím zpod obočia na ňu pohľad nepriateľstva.

„Netýkaj sa ho, on je môj!“ mrmlem v duchu. Chcem sa opýtať kaplána, kto je tá dáma, čo vravela, tu začal toast ambiciózny Hrenčáry. Tento je partia. Každý začne pozorne počúvať a oči, najmä matiek, s úľubou upierajú sa na jeho tvár. Jeho mať však, odetá v šatách z ťažkého hodvábu, natretá masťami, tuho visí pohľadom na synových ústach, ako by s nich mana padala. On pripíja ohnive všetkým prítomným ženským a zrejmé je, že chce vyvolať obdiv i dojem.

„Bože môj,“ vzdychnem polohlasne ja nedotknutá, „kedy už bude koniec tomuto?“

Naproti mne tiež odznel vzdych, a ja stretnem sa s pohľadom dávnej spolužiačky, Oli.

„Strašné!“ povie ticho ponad stôl.

„Strašné…“ na to ja tiež utlmeno. „Chorá si?“ poviem potom, ako by na to myslela. Oči sú jej mútne, ako v horúčke, a kašle veľa.

„Áno!“ dosvedčí s úsmevom, porozumejúc. „Som prechladnutá; keby sa len skoro skončilo!“

„Nudia sa slečny?“ spýtal sa môj družba. Ja myslím, že Oľa odpovie, neodpoviem nič. Hodím oči radšej k zázračnému.

„Dlhé obedy sú vždy mrzuté,“ poviem potom kaplánovi, vidiac, že Oľa neodpovedá.

„Ticho, ticho!“ zaznie mnoho výkrikov. Sebavedomý Hrenčáry nemohol vravieť svoju vzletnú reč, i postál, udivene pozrúc dookola. Dostavili sa totižto Cigáni, teperiac barboru i cymbal a kto zná ešte čo so sebou. Každý hľadí oproti nim oživený. Zabudli akosi na jeho toastovanie a vravia si spolu, že kde sa opozdil Cigán, že mal už dávno tu byť. Konečne skončil i Hrenčáry. Hudba zahrala hlučne, hrmotne, veselo. Skončieval sa i obed. Posluhovačky sa vytratily z izby a dnu prišla domáca pani i jej sestra. Berú torty so stolov a kladú ich na bočné stolky, kde rozbíjajú ich rukoväťmi nožov a mäkké krájajú na tenké kúsky.

„Chvalabohu, Oľa!“ šepnem ponad stôl s radosťou. Bude koniec obedu i zdravíc a nastane tanec. Či ozaj i „on“ tancuje?

No sklamala som sa. Všetkého toho ešte nebolo dosť. Vstal môj družba a kým torty podávali, začal reč i on. Ja sa jedujem a očerveniem od zlosti, ani dobre chovaný syn starčeka-deda od vína. Či nepočul len teraz, že nám je už mnoho? A hľa, čo stvára… To na priek nám.

„Nazdáš sa, že bude z teba biskup nejaký?“ posmievam sa mu v duchu. „Budeš v biednom zákutí, nikým nepoznaný — nič viac!“

Reč jeho však veľmi sa páčila; bola plná ducha i humoru. Smiech ozýval sa, so všetkých strán skákali mu do reči, čo on duchaplne odbíjal. Jeho úspech závidel mu slúžny Rakittay a hneď, ako on skončil, toastoval ešte s väčším ohňom a duchom.

Ku mne s misou tortovou prišla Adica Podkovská, mladá vdova, rodina Jalšavských, ale ďalšieho stupňa; jej som ešte dnes nevidela. Položila si dlaň na moje plece — je i nám dávno známa — a rečie polohlasne:

„Tak sa teším, že si prišla.“

Ja neviem, čo povedať, lebo u mňa stretnutie sa s ňou nebudí nijakej radosti. Poviem len:

„I ty si tu? Ani som ťa nevidela.“

„Pomáhala a dozerala som v kuchyni, preto si ma nevidela. Nech sa ti ľúbi z tejto — to je punčová — i túto ružičku tu,“ núka ma a jednu červenú sama mi položí na tanier so slovami: „Dievčaťu ruža.“

„Radšej tŕň!“ na to ja žartom a tajne pozriem k vysnívanému, a ten práve hľadel zas na mňa!

Adica sa usmiala, rozumejúc, čo myslím a rečie:

„Veľmi, veľmi sa teším, že ste prišli i vy. Mám vám niečo povedať.“

„Čo asi?“ myslím ja, zadivená, pozerajúc za ňou. „Čo by mne ozaj táto žena mala povedať?“

Konečne bol koniec svadobnej hostine. Hostia vstávajú s miest, vydychujú s odľahčením a presýtení ponáhľajú sa preč, — to do druhých izieb, to na čerstvé povetrie. Devy, čo maly drahé šaty a šetrily si ich, poberaly sa do bočnej izbičky preobliecť sa do ľahších k tancu. Naprávajú si účesy, sypú na upotené tváre biely prach a kropia sa voňavkami. Druhé, ktoré tým opovrhujú, hádžu sa tam na diváne, aby si oddýchly a nabraly sily do tanca. Všetky sú veselé, štebocú, smejú sa, ako by každú čosi zvláštneho čakalo. Muzika hučí — počuť ju i sem — bude tanec. Teším sa i ja. Teraz konečne bude nasledovať čas môjho poznania sa s „ním“. Bude tanec a on príde pre mňa. Padla som mu do očú už pri stole — cítim to. Sadnem do leňošky a zažmurujem oči, v slasti mysliac na neho, a predstavujúc si ho, ako príde ku mne. A medzitým hudba nešeredne silno, s lomozom hučí až sem. Družbovia pribehujú za družicami, aby prvý tanec každý so svojou tancoval. Vždy menej a menej dievčat ostáva v izbičke. Poradom ich odnášajú — a ktoré neodnesú, idú samy do tanečnej chyže, až neostanú len dve: Vilica a ja, snívajúca na leňoške o „ňom“.

„Nás tu zabudli,“ počujem Vilicu. „Najlepšie teda, keď my dve začneme spolu tancovať. Ja som ti i tak tieňom a som, ako páni, samostatná a diplomovaná!“

„Tu ostať?“ skočím ja, a idem sa pred zrkadlo strojiť. „To by sa mi páčilo, ozaj!“

„Prečo nie? Ja do izby tanečnej vôbec ani nejdem. Tam len tie popredné, ako je i riedkooká Gita, budú tancovať. Ani ty nebudeš veľa.“

„To by rada vidieť!“ osopím sa ja a rezko pozriem na seba do zrkadla. Taká krásavica aby netancovala? To si vyprosím! Od polroka snívam naveky, že ma polomŕtvu vyvedú od tanca s tejto svadby, a teraz by mala sedieť.

„To si vybi z hlavy!“ poviem jej pyšne.

„Nebudeš veľa,“ tvrdí hlavato Vilica a smeje sa mi. „Nemáš tisícov… Preto vytancujeme sa my dve tu. Hudbu počuť dobre i sem. Prosím vašu veľmožnosť!“ I ukloní sa predo mnou.

„Tanec a tisíce!“ vysmievam sa ja. „Kde je tu správnosť? Mám rozum s tebou skackať tu! Čakám si družbu.“

„A zbožňovaného,“ doložím v duchu.

„Toho nečakaj!“

„Neviem prečo? Svedčí sa vari s družicou tancovať aspoň prvý tanec. Každý tak spravil…“

„Ten netancuje…“

„Tak? Vari je už biskupom?“ posmievam sa ja. „Teda dovedie miesto seba niekoho, ak vie, čo je zdvorilosť,“ poviem rozčulená. Potom mi prebleskne mysľou: „Ak mi dovedie vyvoleného — budem jeho.“

„Hľa, už aj idú!“

Naozaj, zaklopal niekto na dvere, a dnu ozaj vstupuje spomínaný kaplán. So sebou vedie mladíka okrúhlej, na medovník súcej tvári a idú rovno predo mňa.

„Slečna, keďže ja netancujem, doviedol som vám miesto seba svojho známeho, pána Juliusa Mlynského,“ rečie kaplán s poklonou.

Ja hryziem si peru zapálená, a málo chybí, že mu čosi neodseknem. No stisnem zuby a pomyslím si len:

„Tento biskup! To mi na priek spravil a na zlosť!“

Vstanem s posunkom grácie, vystrúc pyšne postavu a položiac zľahka ruku na rameno Julovo, idem s ním preč.

V izbe tanec bol už ohnivý. Hudba hrala šialene a s lomozom, ako by prudký víchor hučal. Zato však dosť dievčat sedelo po stoličkách, a pánov celá čierňava stála nečinne, len hľadiac na tancujúcich.

„Čo ich je,“ myslím, vidiac ich zaháľať, „a predsa len tohoto doviedol mi biskup. Čo mi nedoviedol zázračného?“ I pozerám ponad naklonené plece Julovo po pánoch, hľadajúc ho medzi nimi. „Kedyže sa mi už sblíži? Bol by čas!“

Čardáš trval dlho. Niektorí odviedli si tanečnice, posadiac sa k nim a utierajúc si dopotené tváre. No Julo Mlynský, ako vidím, chcel sa ho nasýtiť. I Bogdanovič dal svoju mladuchu druhému, štíhlemu pánovi bezúhonnej elegancie, ktorý je redaktorom akéhosi časopisu, ale ešte veľmi mladý, menom Ferko Návoj. K ostatku tancovali len títo a ja s Julom, a keď to zbadal Mlynský, zahanbil sa, že veľa očí hľadí na nás. Skončil tanec chytro a odviedol ma preč. Ostal len Ferko Návoj s mladuchou. Ten sa nezahanbil, že oči všetkých na nich sú upreté, ale prišiel do väčšieho ohňa. Začal robiť elegantné skoky popri mladuche, vrtieť sólo, vykrúcal si päty, zas sa zvrtol, ukázal jednu podošvu, potom druhú, zašermoval rukou s vejárom Martuškiným nad hlavou, skríkol: haj, haj! zvrtol sa zas a konečne spustil sa na koleno pred mladuchou, složiac ruky. Všetkých oči spočívajú na nich; na tvárach pútavý obraz: Martuška biela ako ľalia, v dlhých svadobných šatách, v závojoch s tvárou mramorovou a on pred ňou na zemi. Také je to, ako by kľačal pred Madonou. Dievčence šepcú si vedno — iste každá by si priala, aby sa i pred ňou tak kľačalo. I ja mám tú túžbu, a mysliac na zbožňovaného, prejdem očami dookola, či je ešte dosiaľ nie tam. Tu je. Práve vychodí z druhej izby, ale uvidiac Ferka pred Madonou, zastal vo dverách, ako trafený. Tvár mu prijala zvláštny výraz a oči zaskvely sa mu teplotou. Nehybne stojí tam a hľadí na nich očarený, zabudnúc na seba.

Mne srdce plesá, vidiacej ho tak, a oduševnenie horí vo mne ohňom. Umelec! Oh, on je celkom inakší, oddielny od druhých ľudí — zvláštny, krásny a cituplný. A on musí byť môj, za akúkoľvek cenu a napriek akejkoľvek prekážke. Ja ho zbožňujem, ja sa mu budem koriť, klaňať, ako vyššej bytnosti. Budem jeho otrokyňou, posluhou a — nedomyslím svoje výlevy. K maliarovi prichodí dáma s obviazanou stužkami hruďou, usmieva sa mu nežne a čosi mu vraví. Potom sblíži sa k nemu celkom, položí úzku, bielu ruku na jeho plece a pritúli si tvár k jeho tvári — tak spolu hľadia na „obraz“. Mne sa ústa otvoria prekvapením a horúca krv zaleje mi tvár. Stisnem zuby a musím sa oprieť o leňošku, kde sedí ustatá, chorá Oľa, aby som nespadla.

„Oľa,“ šepcem jej po chvíli zúfale, „kto je tá dáma, čo stojí pri maliarovi?“

„Tá?“ Olinine mdlé oči zaletia ku dverám. „Jeho žena.“

„Tak je ženatý?“ divím sa ja zničená.

„Áno. Zvláštna žena, i pekná, však? Ona je vlastne dušou jeho. Bez nej nebol by tým, čím je. Ona ho pozdvihuje, obodruje, teší… Oh, strašné!“ preruší sa, keď musí kýchnuť a kašľať…

„Strašné!“ opakujem ja v mysli, ignorujúc poznámku riedkookej Gity, ktorá prichodila k nám, afektovane ruky od seba držiac, ako sliepka vo veľkej horúčave, hlasom tiež afektovaným prednesenú:

„Deti, ten maliar Bábolnay má takú tvár, ako storočný citrón.“

„Oh, jaj, teda ja môžem už i odísť!“ lkám v duchu a spýtam sa nahlas Oli:

„Celú noc budeš hore?“

„Nie — najviac do jednej. Ľutujem, že som prišla; bola som prechladnutá už i doma, a teraz na ceste prechladla som ešte väčšmi. Som celá chorá.“

„I ja ľutujem,“ myslím ja, „i ja som chorá, zničená!…“

„Keď pôjdeš spať, volaj i mňa!“ poviem jej.

Oľa pozrela na mňa dlhým, od horúčky zmúteným pohľadom, no nepovie nič. Ku mne prišiel ambiciózny Hrenčáry, pýtať ma na valčík, obišli sme dva razy izbu, potom dostala som sa do rúk brata Martuškinho. I s tým dva razy prešla som okolo. Zatým prišiel druhý i tretí pán, i Julo ešte. Ten by bol tancoval zasa dlho, hoci je valčík, no povedala som mu, že ma hlava bolí. Skončili sme teda a on zaviedol ma k stoličkám, kde sedela jeho sestra Adica Podkovská. Ja rozprestrela som si vejár a chladím tvár, od sklamania a zúfalstva rozpálenú. Upriem oči mračno pred seba, ako by bola nie na svadbe, ale na pokonávaní sudcovskom.

„Ako vám pekne šlo,“ rečie Adica pri mne sediaca, kus bližšie sa ku mne pomknúc, aby som lepšie počula jej slová, lebo muzika hučí. „Pekne, s tým mojím bratom.“

Pozrela som na ňu. Vlastne ani neviem iste, že som tancovala s Julom a že by s ním tancovať bolo vôbec pekne, to nejde mi do hlavy.

„Áno, bol by z vás pekný pár,“ povie ona utlmene, dôverne a tajomne. Skrútla som k nej hlavu udivene. Aké to nesmysly chce vravieť? Ja a Julo, polesníček malý — a pekný pár?! O ňom ja vlastne ani neviem, že je na svete… Adica sa usmieva a, ako vidno, chce ešte i ďalej vravieť, ale nemôže sa odhodlať k tomu. Ja mlčím a počúvam hučanie huslí s jedom a s mrákavami. To by sa mi ľubilo ešte!

„Ak by si i ty chcela,“ rečie Adica rovno a nečakane, „mohli by ste naozaj byť párom — on ťa ľúbi.“

„Ja a on?“ chcem skríknuť, no len oči roztvorím, zadívajúc sa dúpkom na ňu. Ja, ktorá snívam o budúcnosti veľkolepej, ktorá má byť v lesku, v nádhere, na slnci, a ísť za Jula: tvári na medovník súcej?

„Hahaha!“ zasmejem sa, nezdržiac sa nijako.

Adica sa urazila na môj smiech, no povie ešte:

„Teda nie?“

„Čo si to pomyslela!“ na to ja, no nesmejem sa už, ale sťahujem obočie chladno. „Ja som, myslím, i staršia od neho…“

„Zato, že je maliar i nie môj súdený,“ myslím si urazená, „nehodím sa do náručia prvému, čo príde, moja milá! Veď moje túžby siahajú najmenej k vyslaneckým kreslám.“ I vstávam a idem preč od nej.

„Nie si ty staršia od neho, v jednom veku ste,“ počujem Adicu ešte, a ja som myslela, že sa i ona inam obrátila.

„Ale kde vezmem toho vyslanca?“ myslím, neodpovediac na jej slová a obzerám sa dookola po hosťoch. Kde by ho vzala na príklad i tu? Spoločnosť je popredná. Doktori, kňazia, pravotári i sudcovia dvaja, ale vyslanec je z nich len jeden, i ten nič nestojí: má ženu a hlavu vysoko nad inými vztýčenú, ako páv.

Vyjdem von z tanečnej izby, predriem sa v pitvore pomedzi hrajúcich Cigánov a ztratím sa v izbičke — obliekárni.

„A tebe je čo?“ skríkla Vilica, tam naprávajúca si rozcuchaný účes, ktorý rozcuchal sa jej v tanci s kolegom, na ktorého je pyšná. „Aká si znechutená.“

„Ukonaná!“ pokračuje druhé dievča tiež naprávajúc sa tam.

„Zbitá!“ dokončím ja, pristúpiac k nim pred zrkadlo. Ony sa zasmejú a ja pozriem do zrkadla. Na ich tvárach veselosť a ružové líca, čo ich obe robí krásnymi — u mňa únava, ako u Oli.

„Tragédia sa tu odohrala, devy, tragédia!“ poviem im a hodím sa do leňošky, hotová umierať.

„Tragédia? Na svadbe! Ale komu? Tvoja, či čia?“ kričia na mňa veselo a idú ma dvíhať s leňošky, že ma vezmú so sebou nazpät do tanečnej izby. Ja nejdem a ony tvrdia, že sa na smrť nahnevajú. So smiechom odchodia a u dvier hádžu mi bozky, rozihrané a šialené, ja však zavriem oči.

Na druhé ráno pobraly sme sa domov hneď. Teta prišla v zlej vôli — čelo jej bolo samá mrákava. Nebola spokojná, neviem, či so svadbou, či so mnou a či v dome našla v neporiadku niečo pri čeľadi. Ja, nestarajúc sa o nič okolo seba, rozmýšľam o svojom sklamaní. Tak nič zvláštneho, nič veľkého, nič slávneho nepotkalo ma na svadbe poprednej rodiny — nič.

Popoludní prišli Slivickovci a s nimi i v ten deň od rodiny vrativší sa Rybár, ktorého shliadnuc, ja nahnevala som sa hneď.

„No, ako ste sa zabávali? Kto tam bol všetko? Či si veľa tancovala, Anča?“ boly zvedavé otázky hostí.

„A šaty hodvabné, dielo majstrovské, doniesly čakaný účinok?“ spýtal sa svojím malicióznym spôsobom mne odporný Slivický.

„Aký účinok?“ odprávam ho nedbale, tváriac sa, že nerozumiem, na čo myslí.

„Srdce ste si tam nenechali a nedoniesli so sebou niečo iné? To bol, však, váš cieľ?“

„I desať, nielen jedno!“ poviem ja hlavate a v duchu sa búrim: „Oh, či duchaplne vicuje, nie dosť som znechutená i tak!“

„Dobre si sa zabávala?“ spýta sa Léna, bývalá moja priateľka, ktorá však mňa už nechce, ako má muža. „Iste boly krásne tie tvoje šaty!“

„Horký dobre!“ vpadne do reči teta, kým ja hryziem si peru pre Lénine slová o šatách. „Ale i nie div. Nevie sa chovať, aby upútala. Zprvu bola ako vo vytržení, temer bez seba — potom sklesla. Chodila tam, ako stelesnená nevôľa, a po polnoci zmizla spať.“

Ja hľadím na tetu s podivením, že to všetko pri mne zbadala, a ja som myslela, že ma nepozoruje; i čudujem sa, že sa hnevá preto, keď som nevynikla — a že toto i vraví.

„Bože i teta by mala krotiť svoj hnev a nevypovedať všetko pred cudzími,“ lkám v duchu. „Neviem prečo i Rybára, na ktorého ja pre Milku ani pozrieť nemôžem, zasväcuje do všetkého? Či je on náš tajomník?!“

„Bravo!“ ohlási sa práve on. Dosiaľ mlčal, stojac stranou, a prezeral noviny. „Aspoň sa slečna nebude ťahať preč, ale zostane navždy medzi nami, ako dosiaľ.“

„Navždy tu!?“ skočím ja, zapálená, a meriam ho očami s hnevom. „I zato pôjdem preč zasa — viete!“

Rybár ustúpil krok, ako by sa bol zarazil pre moje vzplanutie, ale oči nespúšťa so mňa, akosi žeravo merajúc ma nimi.

„A kde, kde zas jesto miesto, kam odísť?“

„Jesto, jesto!“ tvrdím ja pyšne, no neviem ďalej, čo povedať.

„A kde, kde zas?“

Nevedela som napochytre, ktorú rodinu prispomnieť. Teta na moje prekvapenie ma vytrhla.

„Naozaj pôjde. Príbuzná Viera Krasnická píše pre ňu vždy. Ale, pravda, z toho je teraz predbežne nič.“

„Vidíte!“ skríknem ja, hoci neviem iste, či teta vážne myslí, či nie.

„Do mesta pôjdem, do mesta!“

Rybár neodpovedal; zastal stranou k novinám. Berie ich zas do rúk, aby tam čosi vyhľadal. Čosi, čo dojme tetu — vždy také vyhľadáva. Léna riekla, ku mne sa obrátiac:

„Volá ťa Viera? To je veselé, milé mesto.“

Lénin muž, mne protivný Slivický, povie prv, ako by ja odpovedala:

„Teda sa zasa pôjde na podmaňujúcu cestu a zas sa budú šiť hodvábne šaty!…“

„A zasa darmo!“ povie utlmene Rybár od novín, ako pre seba. No počul to každý, i zasmejú sa, ako žartu. Mne líca obleje horúčava. Chytro, chytro chcem mu povedať čosi, čo by ho sotilo do prachu, čo by ho zničilo, ale i žasnem nad jeho opovážlivosťou, ktorej dosiaľ nebolo…

„Zas sa budú šaty šiť,“ rečiem s chvatom, „a zasa prídu k nám — viete, kto? Milka, tá Milka!“ I hľadím mu do očí škodoradostne. „A ty zas ujdeš pred ňou zbabele,“ myslím s opovržením. Rybár pozrie na mňa dlho a v očiach má svit nepriateľstva.

„Nechže príde!“ povie potom ľahostajne.

„Nedotkne sa ťa to?“ posmievam sa mu v duchu a neviem, či mu mám povedať ešte čosi hroznejšieho, vidiac jeho bezcitnosť. No tam sú i druhí — teta už i hodila pohľad na mňa a slová: „Čo vravíš nesmysly!“ Rybára teda len premerala som pohľadom hlbokého opovrženia. On sa usmial, na čo mňa porážka obchodila. No nedám to na sebe znať, ale, postaviac sa do nedostižiteľnej výšky, nebrala som ďalej v známosť, že je on tam.

„Nezdvorilý, ako sedliak,“ myslím nasŕdená, „a ešte mu je Milka málo. Ba ozaj koho by chcel, rada by som vedieť, žralok nesvedomitý!“

„A ešte vraj podmaňujúcu cestu…“ jedujem sa i na Slivického. „Tak som ja nejaká herečka?!“

Prežitý štvrťrok minul jednotvárne. Leto prešlo pri našom zátiší pri práci a tichosti. Teta má malý majetok, ktorý si sama spravuje — drží pri ňom sluhov, slúžku i voly hlúpe — ten nám všetek letný čas zaberá, že sa nemožno ani hnúť od neho. Slivickovci tiež málo chodili k nám. On, mne odporný, má tri včelíny, Léna malé dieťa, a teraz už len o to stojí, ani o muža, nie to aby o mňa, bývalú priateľku, chodila. Rybár bol na cestách, ako každé leto v prázdninách, neviem v ktorom kúte sveta, v ktorej krajine. Teraz už nastal oddych — leto minulo. Teta zahrabe sa do kníh, a ja prišla som do mesta k rodine, Viere Krásnických. Neškodí, vraj, vyraziť sa mi — a vidieť viac zo sveta, ako naše zátišie, tiež sa mi zíde. Ja však mám tajnú nádej, že tu konečne stretnem sa so svojím vybájeným.

Hneď v ten deň, ako som prišla, zastala som si do obloka pekného domu Krásnických a hľadím z neho, uveličená, po meste. Bolo krásne. Slnce zapadalo za krovy vysokých domov, červené lúče odrážaly sa v oblokoch a vo výkladoch sklepov. Na ulici ruch, hrmot a šum. Páni a dámy, deti a pospolitý ľud prechodia popod obloky. Mne srdce naplňuje sa rozkošou — toto je to, čo sa mne ľúbi a po čom túžim: život, šum! „A ako je krásne i v tomto dome,“ rozhliadam sa po izbe okolo, „skvostne a nádherne! I v mojom dome, čo ma čaká, bude práve tak.“ V tej chvíli som zacítila istú predtuchu toho. Ku mne do obloka prišla Viera, domáca pani, pekná, mladá, podlhovatej tvári a krásnych, tmavých očí. Ja dám sa chvatom do oslavovania mesta, lebo iste veľkolepý, krásny život musí tu byť, na čo ona, keď ma vypočuje, s úsmevom povie toto:

„Teší ma, že sa ti tu tak ľúbi. Radujem sa, lebo ja ťa chcem tu vydať.“

„Čo vravíš?“ skríknem ja veselo. „Mňa vydať… a za koho, ozaj?“

„Vydať ťa chcem, lebo najlepší čas ti je tu,“ vraví ona, „a ty tam známostí vôbec nijakých nemáš. I zo sebeckosti, v národnom záujme, aby si sa neztratila tam vo vašich pomeroch a v rodine, ktorá kedysi tiež nám patrila, ako mnoho iných, lebo my každú ztratu veľmi cítime.“

„Veľkolepé!“ smejem sa ja a na um mi prichodí Rybár, ktorý tak úzkostlive pečuje neztratiť tety, ale o mňa nedbá.

„Pomenuj toho, ktorého si pre mňa vyzrela!“

„I dvaja sú, nielen jeden.“

„I dvaja? Tým lepšie. A kto sú to?“ spýtam sa so stupňujúcou sa dobrou vôľou. „Zo dvoch už len bude niektorý ten môj ,zázračný’?“ myslím pritom natešená. „Však som vedela, že ho tu stretnem, hneď ako som vykročila z domu…“

Popred dom prešla vtedy dáma veľkolepého zjavu, v skvoste a nádhere. Na hlave má klobúk s drahými perami, bielymi, vlajúcimi ako vetvice. Odetá je v sivom kostýme, za ňou more vône. Hľadím na ňu očarená, i dych zastaví sa mi na minútu. Takou vídavam seba vo svojich snoch.

„Kto je tá dáma?“ spýtam sa napnuto.

„Tá?“ Viera pozrie nedbale, potom na pery vysadne jej úsmev, sotva patrného opovrženia. „Istá veselá vdova tu… No teda: jeden z tých, za ktorých chcem ťa vydať, je pánom tu na blízkej dedine. Žena mu umrela… len nedávno ešte. Musím ti však všetko vyzradiť o ňom, aby ťa nečakalo sklamanie. So ženou zle zachodil, vzal si ju bol len pre peniaze. Teraz, ako umrela, zachvátilo ho hrozné mučenie svedomia — skoro umrel za ňou. Preto myslím, že je človek nie zlý, a môžem ti ho odporúčať.“

„Teda vdovec?“ poviem sklamano. „Na takého som ja nikdy nemyslela. Ja chcem byť prvá a jediná! K tomu on zle zachodil so ženou…“

„Či vydať sa za takého malo by byť to vybájené nebo, o ktorom sa toľko nasnívam?“ mihlo mi umom.

„Vdovec, však detí nemá; nebudeš macochou — neboj sa! Zovňajškom je pútavý: čierny, vysoký, štíhly a oči — oči vôbec má veľmi neobyčajné. Rada by bola, keby si ťa vzal… Že zle zaobchodil s nebohou, to teraz ľutuje.“

„Teraz!“ frknem perou ja. No opis jeho ma zaujal. Vysoký, počerný, s neobyčajnými očami — taký je i môj tušený „on“.

„Druhý je kupec; volá sa Konopa. Tam je jeho podobizeň na stolíku, pozrieš si ju. Ale tohoto len v tom prípade beriem do povahy, ak by ťa Eugen Rovný nevzal. Skôr Rovnému ťa budeme odporúčať.“

Ulicou ide krásny mladý pár, ramenami spolu schytený, no na slová Vierine trhnem oči zpät.

„Ale, Viera, odporúčať?“

„To je nič,“ uisťuje ma energične. „V terajšom čase sú také veci na dennom poriadku — a, možno i predtým boly. Metod už i spomínal, že mu takto povie: ,Keď som sa ja ženil, ty si mne odporúčal svoju švagrinú — zato nič, že som ju ja nevzal! — teraz ti ja ponúknem svoju príbuznú, ale ak ju nevezmeš, tiež nič nebude!‘“

Musela som sa zasmiať, hoci mi dobrá vôľa začala klesať. Teda ja by sa mala takto vydať, tak cele obecne a neideálne, s odporúčaním, — ja, ktorú čaká slávna budúcnosť?… Na neuverenie!

„Teraz len narafičiť, aby ste sa stretli. Keby tu býval, šlo by to ľahšie; náhoda by sa trafila. No i takto. Môžeme ísť na vychádzku cez jeho dedinu a ohlásiť sa u neho — on je priateľom Metodovým.“

„Azda i ja?“ divím sa zarazená.

„Vidieť sa musíte,“ smeje sa ona.

„Nemožno!“ poviem zľaknutá a pritom búri sa vo mne veľká hrdosť. Teda tá krásavica, ktorú ja vídavam v zrkadlách, má sa ísť natískať?!

„Čo je v tom zlého? I druhí odporúčajú svoje známe a príbuzné. Dosť sa tak povydávalo ešte i bohatých diev. I mužovu sesternicu potisli Kôpkovi, a šťastní sú. Nemysli si, že je vydaj čosi… no, čosi prevelebného. To je cele zvyčajná vec a škoda ti vyvádzať toľkú chúlostivosť. Keď nepríde ženích, treba ísť za ním.“

„Obyčajnou vecou? Azda i tebe bol ňou, kým si bola dievčaťom?“ vravím jej, no neverím. Iste len tak vraví, na očiach jej to vidím. „To je nie tak, Viera,“ poviem, „ale čo komu súdené, to ho ver’ neminie. Sňatky sa uzavierajú až v nebi — my s tým nemáme ničoho do činenia!“

Viera sa zasmeje, kývne hlavou, potom vraví:

„Len sa na to spoľahni: ostaneš tak.“

„Súdený môj príde — neostanem!“

„Za dievčaťom bez vena neveľmi prídu,“ na to ona. „Musela by to byť vynikajúca krása. Prídu len takí…“ I hodí plecom a mne zdĺži sa tvár.

Pozriem sa do tably obločnej: teda som ja nie vynikajúcej krásy? A nálada očarenia klesá vo mne. Viera však pokračuje tiež akosi menej živo.

„Darmo je, v takom svete žijeme. Veď každý vie, ako je v terajšom čase. Mladí berú si len bohaté devy, lebo sú zväčša v dlhoch. I musia si brať také, ak nechcú večne s biedou zápasiť. Ja to ani neodsudzujem. Mužom treba zápasiť s iným. Radšej za pravdu, za ľud, alebo aké vyššie ciele — bieda je puto… Že sa skoro každý sklame a oľutuje, je tiež pravda…“ doloží.

„Aká radosť z ich sklamania? Nie pre vyššie ciele, ale pre pohodlie robia tak!“ poviem so zlosťou a odsúdením.

„I to možno. Radosť z ich sklamania len tá, že keď taký na príklad ovdovie, za svet nevezme si ženu pre iné, jedine podľa srdca. Iste spravia tak i moji dvaja vdovci.“

„Ďakujem,“ poviem ja urazená. „Nech idú i potom za venami!“

Viera sa zasmiala obveseleno.

„Neľúbi sa ti to? Nemusíš naozaj za takého, ale zato môjho vdovca môžeš vidieť.“

„Vidieť ho môžem,“ poviem ja, „a vydať sa za takého nemusím.“

„I zato jestvuje, jestvuje môj vysnívaný!“ myslím pritom hlavato.

„Ale nie vidieť ho tak, aby ja išla k nemu na vizitu — to je zahanbujúce,“ keď mi to prišlo zas na um, poviem nadurená.

„Stáva sa i tak. Život je ťažký, všeličo treba v ňom podstúpiť dievčaťu v takých pomeroch, ako si i ty,“ povie Viera bez smiechu. „Vážny je život pre každého… Teda vidieť môjho vdovca môžeš, i zapáčiť sa ti môže — a ty jemu…,“ dokončí zas živo a veselo.

„Čo len zapáčiť… naostatok…“ rečiem ja. Páčim sa i tak rada každému, ako každá ženská, ale akosi mimovoľne i krotnem od slov Vieriných, vážne a bez smiechu povedaných.

„Spravíme schôdzku; povoláme známych, i jeho,“ hovorí Viera.

„No, len pozdejšie… Teraz, keď on v bôľoch svedomia sa mučí, bol by nesmysel rozprestierať mu siete — až pozdejšie…“

„Ja ťa musím, musím vydať zaň!“ doloží svojhlave a energične.

„A čo, ozaj, chceš urobiť?“

„Predbežne nič… A teraz poďme večerať, iste je už doma i Metod. Bude u nás i istý Karol Kúdeľka. To je veľmi krásny pán, zverolekár, ale ťa upozorňujem, aby si sa nezaľúbila do neho, lebo bolo by to beznádejné — ten hľadá partiu…“ rečie, uvidiac, že sa nahýňam k obloku a zaujato pozerám za vypätou, krásnou postavou pána; za ňou, ako belasý oblak, vznáša sa dym cigary. „Zverolekár je to.“

„Len?“ odvrátim sa ja sklamano a všetko nadšenie mi uletelo. Do izby prišla kuchárka Beta, postavy mocnej, ako chlap, v kroji oblečená. Sukne sú jej po členky, plno výšiviek všade.

„Milosťpani,“ osloví Vieru civilizovane, „už je večera hotová, i páni sú tu“.

„Maňuška neplače?“ spýta sa Viera, a keď Beta zmizla, rečie ešte:

„Máme i jedného pisára, on sa tiež u nás stravuje. Ale ani do toho sa nezamiluj. Ten žije špatným životom.“

„Nuž tak do koho sa mám zaľúbiť?“ myslím ja, idúc za Vierou do druhých chýž, na druhú stranu domu. „Kúdeľka je pridobrý, pisár nehodný a vdovec mne nechutí… Aj zato chytím vášho Kúdeľku, počkaj!“ A v tom predsavzatí urovnám si účes i oblek na sebe, čakajúc so zvedavosťou poznať toho človeka. „Kto zná, či je tento práve nie môj ,on’?“

V izbe boli len dvaja páni. Domáci: Metod Krásnický a tučný, netrebný, nízkej postavy mužský, bledej tvári, s vydutými očami.

„Samo Bahyl,“ predstavil ho domáci pán s akýmsi úsmevom.

„Pisár,“ doložím ja v duchu a mimovoľne tisne sa i mne úsmev na pery. Bahyl je veľmi podivný. Tučný žalúdok trčí mu napred, tvár ako nafúkaná a krok klátivý, ako by nestál na pevnej pôde. Oči mútne a úplne bez výrazu.

„No, ty si krásny!“ myslím a teraz sa nahlas zasmejem, keď si pomyslím na Vierinu výstrahu, aby som sa do neho nezaľúbila.

„A Kúdelka je kde? Predsa neprišiel?“ spýtala sa Viera muža, ako sme sadali k stolu.

„Neprišiel. Ponáhľal sa, ide s večerným vlakom preč.“

„Tak?“ myslím ja a zatým už všetka nádej zhasne vo mne. Už viem, že ani tento pobyt v meste nebude taký, ako by ja chcela. K tomu veno a veno, to je hlavné všade a každému. Teda ja môžem dať s Bohom môjmu vysnívanému. „Aj zato nie!“ búrim sa v duchu, nechcejúc sa poddať zvykom sveta. „Premôžem a zvíťazím. Ja chcem, verím a čakám svoj ideál a jedine toho budem!“

„Tak málo jieš, Anna,“ povie Viera, okolo stola zaujatá. „A ty, Terka, daj Maňušku sem,“ povie varovkyni, ktorá držala ich triročné dievčatko na rukách, i potíska jej vysoký stolec k svojmu miestu.

„Odporné zvyky!“ zlostím sa ja ešte vždy v sebe. „Deva bez vena musí strpieť i to, že ju núkajú, a naostatok azda i to, že ju ani núkanú nevezmú. Haha, zato bolo hodno prísť na svet — a mne sem…“

Domáci pán začal rozprávať, aký veselý život vedie mládež v meste. Bývajú rozličné večierky, zábavy, divadlá, je i spevokol.

„Uvidíš, Anička, ako dobre sa budeš cítiť tu.“

„I večierky i tanečné zábavy?“ ožívam ja zas a srdce zapaľuje sa mi nadšením. Večierkov a zábav nezažila som ja ešte dosiaľ, a na nich azda predsa len stretnem „zázračného“.

Minuly štyri týždne. Ja som ešte dosiaľ v meste u Krásnických. Bola som na dvoch večierkoch, jednom divadle a na jednej tanečnej zábave. Všetko minulo sa veselo a s dobrou vôľou, len „zázračný“ sa dosiaľ neukázal. No netratím ducha. Kúdeľka sa ešte nevrátil, a o tom iste cítim, že je môj vybájený, neviditeľný…

Dnes s Vierou práve strojily sme sa na návštevu k jednej pravotárskej rodine, keď prišiel list od tety, aby sa brala domov. Bolo už dosť vyrazenia, písala, a jej bude otupno presedávať osamote cez dlhé, zimné večery. Ba i chorá bola, ako som odišla.

„Domov?“ zvolala Viera. „To nemožno, veď si sa ešte nevidela s Eugenom Rovným?“

„Čože ten, ale Kúdeľka!“ myslím ja a nahlas poviem:

„Nechajme si to na druhý raz.“

„Ba ešte čo!“ na to Viera energične. „Aby nám ho druhé predchytily!“ Pomlčí trochu, potom vraví zas: „Či sa borí v bôľoch, či nie, musíme ho prerušiť — darmo je! Pošleme pozvánky, spravíme schôdzku spolku ,Jalša‘, o ktorej ti vravela, že má byť u nás. Členom je i on, nuž príde… On ťa musí, musí vziať — ja chcem!“

„Chudák!“ ľutujem ho ja so smiechom. „Keby tušil, aký klepec sa mu tu stavia, neprišiel by.“ No sama som zvedavá na neho a pre jeho bôľne svedomie ma už i teraz zaujíma. Ešte v ten deň napísaly sme pozvánky a tete list, aby mi dovolila tu byť ešte týždeň.

„Ach, keby len skoro prišiel deň schôdzky!“ vzdychám medzitým oživená. Pozvánka bola poslaná i Kúdeľkovi, uvidím teda i jeho, a on bude, on môj ideál čakaný.

Deň schôdzky sa však ráno zle začal. Mňa zuby bolely, čo cele nepatrilo ta; Maňuška bola zlostná, že si nevedeli rady s ňou, a v kuchyni sladké pečivá nedarily sa nijako. Torty, ktoré inokedy naduly sa, ako pyšná dáma, teraz zatvrdile sadaly na dno. Pampúchy, inokedy ako lopty, napuchnuté a ľahké, z ktorých Bahyl po dvadsať kusov posiela do žalúdka, teraz boly nabité, ako gule, i nemožno ich dať pred hostí.

„Ak sa všetko tak vydarí…“ rečiem Viere, doložiac v duchu: „tak je i po Kúdeľkovi.“

„Ani nevrav,“ pretrhne mi slovo Viera, celá rozčulená. „Dosť sa hnevám i tak. Ty nevieš, čo je to pre domácu paniu, aká zlosť. Táto zvlača, Beta, zle vyrobila cesto.“

„Ale tortám kto je vina? Tie sme robily samy…“

Viera sa zasmiala; to rada robila, napriek nepríjemnému stavu vecí.

„Šťastie, že sú pečienky výborné,“ riekla potom.

Popoludní o druhej začali prichodiť hostia. Viera šla ich uvítať a ja ostala som ešte chvíľku v kuchyni — Beta bola niekam poslaná. Popozerala som po rúrach, i sporáku, či niečo neprihára, potom sadám na čistú, bielu lavicu kuchynskú. Založím ruky a dám sa do rozmýšľania. Viera horí rozčulenosťou a mne je veselo. Nijakej stiesnenosti necítim, ani sa nechvejem, ani neblednem, ako to robia devy v predtuchách, — srdce v pokoji, ako našej Marine duša, keď sa naje halušiek na večeru. Viera odbeháva od hostí a pribeháva do kuchyne, kde sedím ja so spokojnou dušou na stráži, aby nič neprihorelo.

„Pomysli, on ešte neprišiel!“ rečie mi.

„Naostatok ani nepríde,“ poviem ja.

„Ani nevrav, len jemu a tebe k vôli je celá táto schôdzka teraz, ináč bola by pozdejšie. Musím, musím ti ho chytiť. Všetko možné vynaložím — i nemožné!“

„No, hľa, tak ma predsa zavedieš.“

Ona sa zasmiala a ponáhľala sa zas preč. Sedím ešte chvíľku tam, a keď sa Beta vrátila, idem z kuchyne i ja. Ako som vykročila do predizby, v tú chvíľu vstupoval akýsi vysoký neznámy pán do domu. Bol černovlasý, bledý, veľkej hlavy, čŕt pekných. A len čo som pozrela na jeho tvár, výrazu akéhosi strnulého, uhádnem hneď, že je to Vierou čakaný vdovec.

„Eugen Rovný!“ pomyslím si, postojac len pri dverách kuchyne, lebo ma upútaly, ba naľakaly jeho čierne, ako priepasť hlboké a strašné oči. Pán pozdravil cez zuby, nepredstavil sa, ale spytuje sa, v ktorej izbe sú domáci.

„Pokladá ma za kuchárku,“ myslím a zapálim sa zahanbením, že on v momente nezbadal, kto som, aká som, a očarený nerobí hlboké poklony. Hneď i pocítim osteň nepriateľstva proti nemu… Poviem mu, kde má ísť, a ja sa skrútnem naproti do izieb domácich. Mimovoľne skladám veľkú empírku, ktorú som si bola vzala do kuchyne a ktorá zahaľovala mi šaty a postavu. Iste je tá vinná, že ma nepokladal za slečnu, ale za kuchynskú vílu. V domácej izbe idem rovno pred zrkadlo a s chvatom pozriem doň. Akáže som teda?

Do izby za mnou pribehla Viera.

„Kde si, Anča? On je tu!“ riekla v náhlosti a natešená.

„Videla som ho; taký čierny pán,“ odpoviem rýchlo. „V predizbe sa mi predstavil.“

„Aby si ma nejako k nemu nezaviedla,“ pomyslím si.

„Ozaj? No, čo povieš?“

„Naozaj, ja som myslela, že vidím bojmi a borbami vyčerpaného, skľúčeného človeka, a tu čosi, čosi… neviem sa vysloviť, ale nevšedného, nebezpečného — zľakla som sa ho temer.“

Viera prizrie sa mi, že toľkú silu v jednom momente videla som na ňom, no nemá času rozmýšľať o mojich slovách. Povie len, aby som sa popripravovala, tam a tam sú, ak chcem, biely prach i voňavka. S tým ide preč a ja sa obrátim k zrkadlu, uprúc na seba skúmavý pozor. Do srdca vkráda sa mi neistota a ničí moje povedomie. Prečo on vo mne nevidel hneď slečnu? A hľadiac na seba, vidím i ja, že som nepatrná, ba špatná — ničoho zvláštneho na mne. O chvíľu zas prišla Viera.

„Prečo nejdeš? Už sa i spytujú tie, čo ťa znajú, na teba. Tu je i sesternica Ela…“

„Po porade…“ odpieram ja, zľaknutá pre nekrásu svoju, ktorú som práve vynašla.

„Porada bude hneď skončená, ale keby i nebola, neškodilo by, aby si bola prítomná i ty. Veru nie je pekne, že o národné veci nič sa nezaujímaš.“

„To je dielo mužských, ja im to nechcem predchytiť. K tomu milujem všeľudstvo bez rozdielu jazyka.“

„A preto sa utiahneš od každej práce,“ usmeje sa Viera. „No, poď!“

Musím sa zasmiať svojej nepodarenej výhovorke, no myslím pritom: „Dajte mi môjho vysnívaného bohatiera, a uvidíš, čo všetko vykonám.“

V malom salónku, keď sme ta vstúpily, boly zväčša už len dámy. Páni utiahli sa do vedľajšej izby, ktorej dvere boly pootvorené. Všetky boly v jednoduchých, no vkusných úboroch. Čosi rokovaly medzi sebou ešte o výšivkách. Medzi nimi vynikala ohnivou vravou Ela, sesternica Vierina, černovlasá pani s iskriacimi očami. Pri klavíre sedela mládež. Dve sestry Valcovské, malého vzrastu, devy bystré, smelé a veľmi krikľavo shovárajúce sa. Potom milá, ale nepekná Oľga Krepková s vlasmi na ušiach v gučky skrútenými, dve krásne, ešte veľmi mladušké slečinky s vlniacimi sa vlasmi, a ešte dve-tri devy. Pred nimi stál mladík, Janko Dáždik, čosi im rečniac. Na diváne pohodlne rozložený sedel druhý pán, na prvý pohľad veľmi krásnej tvári, červenkastých fúzov a tmavých očú. Keď som prišla a pozdravovala som sa s hosťmi, vstal lenivo, ako by nepokladal za hodno pohnúť sa, no nasilu predsa ide pozdraviť — nos zdvihnutý dohora.

„Karol Kúdeľka!“ povie, a na krásnych perách má sarkastický úsmev, ako by kohosi zľahčoval.

„Ah, ty si to?“ myslím ja prekvapená i nezdržím sa úsmevu. Na prvý pohľad zdá sa divným, či prázdnym, ako pleva. Ani tento nemôže byť môj „zázračný“.

„Už som myslela, že sa nám ani neukážeš,“ rečie mi Ela lichotivým hlasom, ako vždy zvykla, a ide hladkým, nenáhlivým krokom ku mne. „Aká si mi driečna, Anička,“ je tiež jej obyčaj každému niečo milého povedať. Privedie ma k stolcu a prinúti sadnúť medzi nich, kde majú na stole rozkladené čipky a rozličné výšivky.

„Pozeraj, prosím ťa, aké je to všetko nádherné,“ rečie mi.

Môj stolec bol práve naproti otvoreným dverám izby, kde utiahli sa páni. To zbadajúc, ja hneď i hodím pohľad ta, od nádherných klepaných čipiek, aby videla čierneho vdovca, aký je. Páni robia hluk, shovor i smiech, a on sedí tam nemo, nepohnute na svojom mieste, ako by duchom ani tam nebol. Oči sú mu ako priepasť čierna, nebezpečná, upreté na jeden bod. Po chvíli vstal, pochodil po izbe, potom vyšiel k nám do salóna. Odpovedal neživo na ľúbezné príhovory Viery a Ely a, nevšimnúc si ma, vyšiel von.

„Toho okúzliť je číra nemožnosť, Viera!“ myslím ja.

„Tak naozaj nič vynikajúceho vo mne!“ ľakám sa, keď on vrátil sa dnu a, prejdúc popri mne, zas ma nezbadal. Pri stole potom Viera posadila ma tak, aby som bola naproti nemu a teda vždy pred jeho očami. Vtedy už zbadal ma predsa i uprel na mňa nebezpečné oči.

„Teraz vidí, že som slečna, a nie chyžná,“ myslím potom a skloním hlavu akosi zľaknutá. Jeho oči sú strašné, ako dve strely v čiernom mraku, nemožno ich vydržať. Niže Rovného, medzi dvoma sestrami, ktoré sú partie, sedel Kúdeľka krásnej tvári, s podzvihnutým nosom. On tiež nevenuje mi pozornosti, ani nikomu. Dve sestry, odeté v bielom — on je medzi nimi ako tŕň medzi ružami — robia mu krik s jednej i druhej strany. Tým vše odpovedá, no úsmev, ako by kohosi vysmieval, vždy mu je na perách.

„Do toho sa zaľúbiť, Viera moja, je holá nemožnosť,“ myslím. „Beznádejná láska nepovstane.“ Hneď zatým pozriem na Rovného, ale i hneď zdeseno trhnem oči nazpät. Hľadel práve na mňa, lebo som mu pred očami. Ja však myslím:

„Aké má tie oči, ako čierne vtáky, ako havrany, ako meče… to, to: meče naostrené!“

Jeden starší pán chudej, nahnutej postavy dal sa do pripíjania. Dlaň drží navrchu svojho pohára, nedvíha hlavy a hlas jeho je tichý, nízky, no v očiach plápolá mu oheň. Spomína národ, utrpenia jeho, potom vieru víťazstva — a vtedy mu na chudé, kostnaté líca vystúpi červeň. Všetkých pozornosť shrnul na seba a všetkých oči sú na neho upreté. Kúdeľka nepočúva, ani nehľadí ta. Pozdejšie však predsa vzbudila sa jeho pozornosť, počúva i on a potom sarkastický úsmev sadne na jeho tvár a výraz ako by vravel:

„Ja by som to inak vedel povedať, ako ty!“

„Nuž vstaň a povedz lepšie!“ myslím ja urazená, kým druhí hlučno pripili starcovi, a cítim, že moju tvár, od jeho slov oduševnením horiacu, zaleje vlna zlosti. Vtom trhnem sa, zacítiac čierneho vdovcove oči na tvári, a v tej chvíľočke cítim sa ako nie pri sebe, lkajúc v duchu:

„Meče, meče — nemožno tu sedieť, jemu naproti!“

„Seď len, Anna; posberajú Beta a Terka,“ rečie Viera ticho (starcovi práve odpovedá Metod), hneď zbadajúc, že chcem odísť, i myslí si, že chcem sobrať nepotrebné už náčinie so stola.

„Nech len pomôže,“ povie Ela tiež ticho, a kývne mi ľúbezne hlavou: „A len obratne!“

„Čože, či sa i táto postavila proti mne?“ myslím, hodiac na ňu pohľad upodozrievania. Prečo by som mala práve teraz obratne? To je strach, keď sa rodina oborí a chce ťa vydať! Rozčulená pomôžem Bete a Terke sobrať so stola, otvorím im i dvere, aby ľahšie vyšly s kopou tanierov, a vraciam sa popri zrkadle nadurená. Pozriem potajomne doň; teda som taká, že mi pomáhať treba — naozaj?!

Pri stole presadla som nižšie na Vierino miesto, jej svoje prenechajúc, aby som nesedela proti čiernemu vdovcovi. Rozmaznaná Maňuška beztak vždy, ako sme sadli k stolu, volá ma k sebe, hocikedy skríknuc: „Teta Anča, ku mne poď!“

„Teda nás už necháte, slečna?“ počujem slová utlmeno povedané, ledva som sadla ta. Pozriem vbok, či i druhý ešte jestvuje nielen čierny pán. Pri mne sedel pisár Bahýl, s červeným od pitia nosom a bezvýrazných očí.

„Odídem!“ rečiem s pleca a myslím si: „Prečo Krásnický drží tohoto u seba, či aby špatil dom?“

„Niekto, niekto oľutuje potom…“ vraví on ťažkým jazykom, s námahou a vypučenými očami, zádumčive zahľadiac sa na stôl.

Pozriem udivene na neho. Čože tento chce povedať? To by sa mi ešte páčilo, aby mi takýto city svojho srdca vylieval! I odvrátim s opovržením zrak od neho. Janko Dáždik, bystrého a ohnivého ducha šuhaj, tiež sa dal do reči s mladistvým ohňom a smelosťou. Oči mu horia a hlavu hrdo, vzdorovite dvíha, ako by volal do boja. I tento shrnul všetku pozornosť na seba a city, čo sú na jeho tvári, zrkadlia sa i na ostatných. Ja pozriem na Kúdeľku, či i na tej krásnej tvári — no od protivne zahryznem si do pery, lebo zasa čítam z nej slová: „Ja lepšie by to povedal, to je malicherné, ako vravíš…“

„Tak vstaň ty a ukáž svoju múdrosť!“ horším sa ja, a v tej chvíli mi preblysne, ako zovnajšia krása nemá ceny bez druhých dobrých vlastností. Pravdu má teta.

„Niekto, áno, niekto nešťastný ostane tu… niekomu slnce zapadne, zatmie sa, keď vás tu nebude!“ začujem Bahýlov tlmený hlas. Pozriem na neho vyrušená. Či tohoto rozum neopúšťa? Je naozaj na porazenie, že len takíto sú mnou upútaní. Do srdca vkráda sa mi zúfalosť, už je teraz jasné predo mnou, že som ošklivá.

„Neuhádnete, slečna, komu?“ pokračuje on zarmútene, kým druhí hlučno besedovali a smiali sa. „Neuhádnete?… Mne!“ dopovie zmužile, ako by ostatné slovo vystrelil. Dopočul to i Metod pri Maňuške, s druhej strany sediaci, i černobradý pán, súsediaci s Bahýlom, a usmiali sa na ňom.

Chcem sa rozosmiať i ja, no nemôžem. Odtiahnem stolec ďalej od neho, nezdvorile a vzbúrená. Zato, že sa ja bojím čiernych vtákov, a trniem, že je ani Kúdeľka nie môj „on“, že som špatná a ošklivá, nebudem hľadať útočište u teba, čo chodíš po mrzkých chodníkoch — nenazdaj sa!

„Nerozprávajte nesmysly!“ poviem mu cez zuby nahnevano. Bahýl trhol sebou a spamätal sa. Vypil zúfale plný pohár vína a zahľadel sa blbo pred seba na stôl. Ja však zdvihnem pohár, aby pripila, neznám komu, s druhými, pozriem k vdovcovi, vábená jeho strach vzbudzujúcim zjavom, a zachvejem sa tiež. Jeho čierne oči práve zapieraly sa do mňa, no ja teraz nesklopím zraku pred nimi, ale hľadím naň, strachom ako začarená.

Po večeri (Kúdeľka nerečnil) páni v bočnej izbe obsadili stoly a dali sa do karát. Dámy ostaly v salónku, hudbou a spevom sa zabávajúc. Janko Dáždik ostal s nimi, i viac mladých ľudí. Kúdeľka šiel sa kartovať, nedbajúc o nič, ani o dve sestry — partie. Ela, ohnivých očí pani, mala vždy starosť, aby som sa ja čím viac ukazovala v izbe pánov.

„Dones mi, dušička, redikül, tam som si ho zabudla na okne. Dones to a to, pozri to a to,“ vynachodila, pre čo mňa poslať ta. „Teda si mi i ty nepriateľom?“ myslím ja za každou jej takou prosbou. Úžasné, keď rodina sa rozhodne ťa vydať. Nálada klesla mi a ja zatúžim za naším domom a tetou, ktorá nikoho k tomu neponúka, ba ešte odhovára.

„A čo už nejdú preč?“ žehrem v duchu večer o desiatej, keď páni ešte vždy sedeli pri kartách a nálada mládeže v salónku vystupovala na vrchol veselosti. Žiadosť za pokojom ma ovládala, i pozerám túžobne na dvere spálne. Keď mi je niečo nie po vôli, vždy sa mi žiada spať, alebo umierať.

O jedenástej konečne odišli hostia, okrem Ely s mužom. Títo, ďalej bývajúc, ostali i na noc u Krásnických. My dostaly sme sa do postieľ, no ja zaspať nemôžem. Spaly sme tri v jednej izbe. Ela s Vierou, ktoré dávno sa nevidely, dlho sa shováraly. Ale i keď zatíchly, sen neprišiel na moje oči. Tá priepasť, tie meče vdovcove, bojujúceho so svedomím, cítim na tvári, ako by tu bol dosiaľ a hľadel ešte vždy na mňa.

„Čo ti je?“ spýtala sa ma Viera, keď zbadala, že nespím.

„Tie čierne vtáky toho vdovca ma týrajú,“ odpoviem mračne.

„Aké vtáky?“

„Nuž oči jeho! Cítim, ako by boly tu, a on že sedí tamto na stoličke, ako popoludní.“

„Hľa, to je zázrak sveta, nie môj vysnívaný!“ myslím medzitým.

„Ani ja spať nemôžem,“ povie Viera. „Kto zná, čo ten má v tých očiach neobyčajného…“

„Ani ty?“ spýtam sa s radosťou. Teda iste odstúpi Viera od toho, čo si zamyslela.

„Áno, zaujímavý človek, nevšedný…“ ohlási sa Ela; nespala teda ani tá. „Dobre by bolo, Anička, naozaj, keby ťa vzal.“

„Na šťastie som mu ani do očí nepadla,“ poviem so smiechom. „Strašný je! Ani voľno dýchať nemožno pri ňom — tak imponuje.“

„Áno, ja porobím ďalšie kroky,“ vraví Viera, a mne sa ústa otvoria od údivu. „Rozprestriem sieť. On si ťa musí vziať, musí! A počujem, že sa i Nela Chrobáčiková oňho zaujíma.“

„Ale, Viera!“ zvolám ja zľaknutá a už cítim, ako ma čierne vtáky berú. „Nič a nič nevymýšľaj.“

„Dobre, Vieročka,“ povie Ela, ignorujúc môj výkrik, „ak sa tebe nepodarí, ja mám pre Annu tiež jedného — budem konať ja.“

Ja otváram oči a neviem, či sa mám smiať, či hnevať, či plakať. Dve panie, pravda, obe vynikajúce i krásou i duchaplnosťou, nestrpely svojho času, aby sa do ich vydaja niekto zamiešal, a so mnou, hľa, čo robia. I rečiem im:

„Či i vás tak vydali? Vy ste šly za tých, za ktorých ste chcely samy.“

„Nuž choď i ty, vyber si podľa vôle, ak máš z čoho vyberať, Anička!“ povie Ela ľúbezne a lichotive, ako vždy. „Lebo ty si ho musíš, sami za tebou neprídu, keď si bez vena. K činu a hrdosť na stranu! Zaopatri sa, my ti dáme na vôľu.“

„Tu máš!“ zarazím sa a zahryznem si do pery. „Už mi i táto bezvennosť vyhodí na oči…“

„A ty koho to máš, Ela?“ spýtam sa po chvíli s rezignáciou.

„Aha, zvedavá si? Nepoviem — hádaj!“

„Akože ja uhádnem? Vdovec tiež?“

„Áno, Lovecký.“

„Hahaha! Ale kde ich toľkých doberáte, panie?!“ smejem sa, hoci som zronená.

„Je dosť i mladých ľudí, tebe rovných, ale to sú pre bohaté devy,“ odpovie Ela bez smiechu a bez ľúbeznosti.

„Teda tak; chápem už! To mi už i Viera povedala,“ rečiem i ja zvážnelá, a veľké ochladnutie i žiaľ ma opanujú. Tak teda s Bohom, ideál môj vysnívaný, nádherný, neobčiahnuteľný, s Bohom!

*

O týždeň bola som už na ceste domov. Viera vyprevadila ma na stanicu len sama. Pri rozlúčke povedala mi takto:

„Onedlho ti odpíšem, čo odpovie Eugen Rovný.“

„Načo?“ zarazím sa a pozriem na ňu, zlé zatušiac. Mám už na vlak vysadnúť, no ostanem, ako pribitá, stáť pri nej, čakajúc odpoveď.

„Oslovila som ho rovno, aby si ťa vzal — písala som mu.“

Mne v hlave zahučí a krv horúco zaplaví mi tvár. Temer sa potočím.

„Či i tak možno?“ poviem ticho, nemohúc vydať hlasného slova. No vlak už ide sa pohnúť; konduktor kričí ostrým hlasom, aby sa vysadlo. Viera nedopovie, ale potíska ma:

„Choď, choď; pohne sa!“

Vybehla som rýchlo hore, myšlienkou pri tom, čo som počula. Ako bez seba vpadnem do oddielu, na šťastie prázdneho, a tam hodila som sa na sedadlo.

„Strašné, strašné čosi — ponižujúce, čosi, odporné čosi! Ako to mohla?!“ vzdychám zničene. „Chce mi spomáhať, a nebadá, ako ma potupí…“ plačem urazená. „A to všetko musím pretrpieť, lebo svet chce veno… Špatný svet, bez citu — barbarský svet!“ nadávam vzbúrená.

„A ty kde si, kde, bohatier môj vyvýšený, bezúhonný, zázračný?“ lkám ešte. „Čo nejdeš, čo nezahanbíš všetkých? Ach, poď!“

„Sluha váš, milostivá slečna!“ zaznie vtom, mne za chrbtom, veselý a jasný hlas Rybárov.

Rýchlo sa vzchopím, kde sa vzal tam tak nečakano. Potom sťahujem obočie, nepriateľsky na neho pozrúc, že prišiel v taký nepríhodný čas, keď ja slzy roním nad svojím odporným osudom.

„Videl som vás vystúpiť,“ vraví on s radosťou, kto vie, prečo, nedbajúc na moje mračenie sa. „Idem i so Slivickovci, sme v druhom oddiele — ráčte ísť medzi nás.“

Na moje čelo sadá oblak veľkej nevole. Pozerám naň vyvýšene. Nezabudla som, že si si nechcel vziať Milky, nemysli si! „Nemôžem. Dobre mi je tu samej,“ odvetím s chladom všetko okolo zmrazujúcim. „Netúžim po spoločnosti.“

„Anna, poď sem! Tu som i ja, i viac známych je tu,“ zaznie vtom hlas Lénin z druhého oddielu.

„I ja som tu: Vilica, tvoj tieň!“ zakričí druhý hlas.

Váham. Vilici a druhým mala by som spraviť k vôli, ale tomuto, čo sa tu votrel ku mne, pretrhol moje žiale, nevzal Milky, cítim žiadosť robiť protiveň — i nehnem sa.

„Nejdete, milosťslečna?“ spytuje sa on nežným hlasom, ako by som sa ja ani nemračila a on nebol vinným predo mnou v ničom. (Toho človeka nič nedojme!) „Dovoľte, ale tu ostať beztak nemôžete: toto je oddiel slúžiacich.“

Pozriem dookola a, vidiac naozaj omyl, vstanem. So šomraním vyjdem von a vstúpim do oddielu, kde ukázal on. Bolo tam živo. Léna s mužom, mne odporným, sedeli na jednej strane. Pri nich malinký chlapček, opretý na koženom sedadle, obložený vankúšikmi a hračkami. Vilica sedela naproti, velmi pookrúcaná, hoci vo vozni bolo teplo. Rozprávala, že ide z Pešti, kde bola pri doktorovi-špecialistovi. Má hrdelnú chorobu. Doktor povedal, že od školského povetria a veľa vravenia… Ešte dve známe panie sedely tam a jeden pán. Veľmi živo hovorili. Sadla som si tam do kúta, no nezúčastňujem sa veselej vravy. Oprela som hlavu o kožené operadlo a zavriem oči, rieknuc im, že mučí ma bolenie hlavy. Pritom myslím a opakujem v duchu to svoje: „Zbožňovaný, ach, predsa len poď! Ideál, poď — ideál, poď!“ Opakujem to dotiaľ, až sa mi zdá, že každý to samé vraví. Léna, Vilica, dve panie, Rybár v druhom kúte oddielu sedliaci, — ba i kolesá vozňov hučaly: Ideál, poď; ideál, poď!

Bol už večer, keď sme došli domov. Teta vyšla mi v ústrety a mňa, ako som ju zazrela, zachvátila veľká radosť, i dom náš zdal sa mi takým prívetivým, ako nikdy dosiaľ. I hneď v srdci zaverila som sa, že neľahko zasa odídem z neho. Večer rozprávala som tete, čo všetko zažila som u Krásnických, zábav a veselostí, a napokon vyžalovala som i to, čo spravila Viera za mňa s Rovným. Teta bez slova a bez poznámky vypočula i to, a nezhrozila sa, ako som ja očakávala. No mne nevychodilo z pamäti. Cit zahanbenia mučil ma často a pritom každý deň so strachom čakám list od Viery. O mesiac i prišiel, a ja s chvatom roztrhla som obálku, i s chvatom čítam, čo stálo tam:

„Čierny vdovec na môj list ani neodpovedal — (Dobre má, myslím ja s ohňom) — tvári sa, že ho nedostal… (Múdre! Čo mal iného urobiť? — myslím ja ešte s väčším rozčulením.) Odtedy som sa sišla s ním; on sa tváril, že nevie o ničom, ale ja som vedela, že dostal môj list, lebo sa cítil vinným predo mnou, vyhýbal môjmu zraku a hľadel byť nadmier zdvorilým… Tak je z toho nič. (Tak treba!) Treba sa obrátiť v inú stranu…“

„Oh!“ klesám na stolec zničená a v zúfalstve hryziem si pery. „Ako to mám strpieť, ako strpieť — ja, obeť chudoby, ja, martyrka bezvennosti!“

„Áno, zato zbraň neskladáme,“ čítam v liste ďalej. „Ešte máme Loveckého a istého Kôpku. Tohoto posledného, pravda, veľmi neodporúčam — má šesť detí — ale za Loveckého, ktorý sa i zaujíma o teba, hotová som podujať každý krok…“

„Dosť, dosť!“ skočím ja vzbúrene a utekám vyhľadať tetu. Našla som ju v komore čosi tam riadiť medzi zaváraninami.

„Teta, teta! Pozrite, čo píše Viera!“ bežím k nej s krikom.

Teta mala ruky čímsi zaprášené a okuliare kto zná kde. Rýchlo ich vyhľadám a podám jej i list, s chvatom skúmajúc jej tvár, ako čítala. No, na moje podivenie, na tetino čelo nevysaduje červeň hnevu. Prečítajúc list, mlčky podala mi ho zpät a skloní sa nad svoju robotu.

„No, teta, čo poviete? To je strašné, a ja si to vyprosím!“ rečiem ja a plač tisne sa mi do očí, ako hľadím na ňu, hľadajúc u nej ochranu.

„Tebe dobre chce,“ povie pokojne a, pozrúc na mňa, doloží ešte: „Veď sa azda chceš vydať?“

Zahryznem si do pery a odídem. V izbe šmarím košík s ručnou prácou, ktorý stál na stole, o zem a, sadnúc si, píšem hneď Viere list.

„Netreba za mňa podujímať viac nijakých krokov! Načo si i s čiernym vdovcom vymýšľala? Veď som ťa prosila, aby si nerobila ničoho. Núkanie jednako neosoží — skôr poškodí. Dobre urobil havranooký vdovec, že ti dal košík. Ani ja by nevzala dievča, ktoré natískajú. Prosím ťa, viac mi také nevykonaj, lebo ja nerozumiem, čo je mne tým spomožené, keď ma sto vdovcov odbije…“ píšem, čím dial, tým rozčulenejšie. Dokončiac list, napíšem hneď i druhý, bezmenný, vdovcovi Loveckému — ktorý sa i zaujíma za mňa:

„Anča Páľovská je dievča veľmi divné a za macochu nesúce. Je zlostná, ľahkomyseľná, mrchavá, plná vrtochov. Opravdivým nešťastím by bola pre každého muža…“

Oba listy zalepím a idem s nimi sama, hnevom horiac. Eta Rapkayová býva v prostred dediny v žltom, vysokom dome. Na stene je pribitá železná truhlička — ta ich hodím.

„Ach, či mi odľahlo!“ chválim si potom, vydýchnuc. Nech čuší i Lovecký i všetci iní, tam, kde sú. Nikoho netreba — nechcem viac ani jedného. Ani zázračného čakať viac nebudem, — kto zná, či taký i jestvuje, — s Bohom i tomu! Nevydám sa! Môžem byť poštárkou, na pr. ako Žltá ľalia, Eta Rapkayová. Rozhodnúc sa v tom momente, vrátim sa ju navštíviť. Bola sama. Je to už stará deva, v štyridsiatom roku, postavy peknej, plnej. Ruky sú jej začernidlované, na očiach má sklá v zlatých rámcoch a pery smutne ovisnuté. Izba jej je plná rozkladených hárkov a papierov. Prijala ma s nervóznosťou, skoro plačúc.

„Toto je život pre psa,“ vravela svojimi silnými výrazmi, ako mala zvyk vravieť, sotvaže som prišla k nej. „Mám spočítanie, pomýlila som sa niekde, a nemôžem na to prísť, kde. Tri razy som všetko od počiatku srátala a tri razy som neprišla na chybu. Zbláznim sa už medzi tými číslicami. Každú ženskú nech radšej zaškrtia, ako má ísť za poštárku. Nech sa prepadne tá, ktorá prvá dala sa na to. Číslice, číslice a číslice… Nech to všetko vezme čert, i so mnou, ešte do večera!“

„Anna, nebuďže poštárkou!“ riekla ešte, keď si vydýchla.

„Ja práve do tvojich šľapají sa hotujem,“ poviem jej.

„Bože, Bože, kde máš rozum?“ volá ona v zlosti a krásne oči za sklom skvejú sa jej slzami. „Umri radšej, ujdi svetom, zabi sa!… Vydať sa treba, vydať! Nevidíš, ako je dobre Léne, keď má muža, na ktorého pleciach je všetka starosť o existenciu? A ja: píš, rob poštu, staraj sa o varenie, o chlieb, o výživu, o hydinu, o slúžku. Buď večne v putách, nepohni sa nikam, ani k tebe nech nepríde nik, ani rodiny nemaj… Na zdochnutie!“ zlorečí Eta a žlté líca jej poleje ružová záplava vzbúreného citu.

„Veľa práce máš ešte?“ spýtam sa jej, obzerajúc hárky.

„Pravdaže veľa! Do rána budem hore, a už dve noci po jednej idem spať. Na nivoč sú mi nervy donesené, som zrúcanina, na nič nie súca, len vyviesť na záhumnie a zabiť!…“

Večer odišla som od nej, s hlavou plnou myšlienok…

*

Zima nastala, napadol sneh, vody zamrzly. V našej izbe býva príjemno, milo a útulne v taký čas. Teta pletie punčochy a číta romány alebo cestopisy pritom. Večer však chodieva jej Rybár prečitovať články vážnych novín, aby večne „našou“ zostala, a potom v tom smere rozpráva jej o ľude i za dve hodiny. Ja neberávam podielu na ich rozhovoroch. Ohrievam sa pri peci, hľadiac na jej mrežové dverká, a obdivujem žltý, hukotajúci plameň. Vše hodím zrakom do zrkadla, ktoré je tam blízo pri stene postavené (povedomie krásy vrátilo sa mi zas), a myslím pritom:

„Ste báječná!“

Cítim sa predobre. Zdá sa mi, že až teraz začínam sa pravo rozvíjať. Vydať sa netúžim, zaujmem postať samostatnosti. Ani nezdar Vierin s Rovným ma netrápi, nečakám nikoho — „zázračného“ som pochovala. Teším sa životu… sladká lenivosť opanúva ma, voľkám si, ako mačka, ktorá na slnci sa ohrieva.

„Čo poviete, slečna, na koniec tej besednice?“ spýta sa ma Rybár, keď skončil predčitovanie, prerušiac moje sladké hlivenie.

„Koniec… koniec… veď, akýže bol?“ spytujem sa zmýlene a hryziem si pery, aby sa nerozosmiala.

„Tak ste nepočúvali?“ diví sa on. Pozerá na mňa akosi nespokojne, okolo úst výraz trpkosti. „A ja vám k vôli sa namáham, slečna!“

„Veď ste hádam tete čítali?“ odpoviem ja.

„Milosťpanej… ale i vám,“ povie on, a keď teta vyšla z izby (mohla radšej nevyjsť!) pokračuje akosi strmo a netrpelive: „To predsa nejde, slečna, to je nepekne, to je nezdvorilé! Ja čítam tak oduševnene, a vy neviete nič z toho!“ I zasmeje sa k tomu.

„A čo mňa do vášho akéhokoľvek čítania?“ osopím sa ja — tiež smelšie, že teta vyšla — popudená jeho smiechom. „Ako by ja bola ozaj povinná vašu hlúpu besednicu počúvať!“ pokračujem srdito a premeriam ho opovržlivým pohľadom — pričom namanie sa mi, že on teraz vždy je vkusne oblečený. Tak dobre som sa cítila, ako ukolísaná, a tento tu opovažuje sa rušiť môj mier…

„Ja k vám nepatrím!“ poviem ešte, aby ho hnevala.

„Hlúpu moju besednicu?“ smeje sa on. „Či ja som ju písal?“

„Veď ja viem, že nepatríte k nám. Kde by ste vy k utlačovaným a ponižovaným patrili?“ pokračuje nezvyčajným, rozčuleným hlasom a hľadí na mňa rovno, s hnevom. „Vy ste pyšná, vy ste namyslená, vysoko čiahajúca. Vy idete za leskom, slávou sveta, hoci by sa čakalo —“ nedopovedal.

Vo dverách zašumely sukne: teta sa vracia, tiež v nečas. No ja predsa, keď nie viac a keď nie nahlas, aspoň šeptom mu odpoviem: „Odo mňa vy nečakajte ničoho, viete, ničoho…!“ A v duchu doložím ešte: „Ty u mňa neznačíš ani toľko, ako na príklad tamto ten krčah s vodou — rozumie sa…“

Rybárovou tvárou prešla červenosť. Neodvetil však — teta sadá blízo — len pozrel na mňa plamenným okom, divným, ktorého výrazu som nerozumela. Vrátila som mu pohľad, aby videl, že sa ho neľakám, a keď teta šla ku knižnici, aby tam knižku, či nejaký obraz, či čo vyhľadala, ja mu rečiem ešte nasŕdená, tlmene, aby teta nepočula:

„A čo sa i vy máte vypínať s láskou k svojmu národu? Zvrtnite sa smelšie vo svojej škole, hneď ste bez postavenia — vy otrok!“

Na toto tvár jeho premenila sa. Prudká červeň zaplavila mu ju celú, potom bledosť temer smrteľná, a v očiach pomaly zjavila sa mu slza.

Ja skočím zľaknutá, vidiac ho takého, — teta pozrela od kníh vyrušená — čo strašného som mu vykonala? Prečo tá bledosť jeho nesmierna? Pre moje zneváženie jeho osoby a či žiaľ, že mám pravdu?

„Hla, toto je, o čom som vám vravela, že nerozumiem,“ obracia sa teta k nemu, prichodiac s knižkou, a on, ešte vždy bledý, berie ju do ruky, aby videl, čo mu ukazovala. Ja odvraciam sa k peci zpät. No už nemôžem obstáť tam, kde je on, a počúvať jeho hlas, zrazu akýsi bezzvučný. Beriem šál na seba a idem k Žltej ľalii, do šľapají ktorej chcem stúpiť, na návštevu. Cestou dudrem na Rybára:

„Vraj pyšná. Vraj vysokomyseľná! Koľko mi toho narátal! Kde vzal smelosti do mňa sa oddať? Toto je, ako vidím, zas nový spôsob chovania sa. Len to chybelo — nie viac… Nenávidím ťa, žralok odporný. Teraz už nielen pre Milku, ale i pre samú seba!“

„A tá slza, tá slza!“ zalkám vtom hneď užasnutá.

Eta Rapkayová nebola sama. Izbička jej bola plná halien, za akousi asekuráciou prišlých. Povetrie páchlo od mastných čižiem a hláv. Zas temer plače nervozitou a zas je zrúcaninou na nič nie súcou — a kto vie čím ešte.

„Ty si, Anča? Sadni, prosím ťa,“ vraví mi od pultu cudzou rečou, aby tam stojaci ľudia nerozumeli. „Som ruina, nesúca žiť! Pozri, táto háveď od poludnia ma šklbe. Nemám pokojnej hodiny, nejedla som od obeda. Aby čert vzal toho, kto prvý vyhútal ženu k pošte dať! Večne sedieť tu, večne tou istou prácou zaujatá, večne cudzie peniaze, cudzí majetok mať v rukách, večne byť sluhom a nie pánom, byť bláznom sveta, byť psom… hach!“

„Však poštári majú určené hodiny, kedy pracovať,“ rečiem jej.

„Anča, Anča!“ na to ona. „Veď viem, že majú, ale ja som žena. Nemôžem zniesť, aby títo, prišlí z druhej dediny, tu čakali, mrhali si čas, kým príde úradná hodina, a potom šli v noci domov v tme a zime. Preto nech…“ a Žltá ľalia spustila more zlorečení.

Hľadela som jej pomôcť, čo som vedela, a ostala som dlho pri nej i zato, aby, keď sa vrátim, Rybára už nebolo u nás. A on nebol u nás za týždeň, ale keď teta poslala Maru k nemu, prezvedieť sa, či je azda chorý, — prišiel zas. Čakala som, že ma premeria pohľadom zničujúcim. Boli u nás i druhí hostia: sladká Ili s matkou a Slivickovci — no on, na moje prekvapenie, hoci ku mne nevravel, hoci bol zmenený, ba i pochudnutý, na čele tieňa hnevu predsa neukázal.

„Čo je to?“ hútam ja, nechápuc toho človeka. „Prečo sa nehnevá a neodplatí mi urážku? Ja nechcem jeho prehliadnutia; ja som prisilná a hrdá, aby sa mi odpúšťalo! On nemá pýchy a povedomia, žralok protivný!“ zavŕšim vzbúrená. „My devy nerady baránkov, ale tigrov… čo ma nezničí, neroztrhá?!“

Jednako: nevedela som sa už tak k nemu chovať, ako prv. Až vzpieram sa tomu: mám akúsi úctu k nemu a nedávny výstup, kde on zaplakal nad sebou a nad tým, že mám pravdu, spravil z neho v mojich očiach rovno herosa, či mučeníka. Akýsi nepokoj ma oblápa v jeho prítomnosti, i myslím prudko: „Choď, choď preč od nás! Nemôžem ťa strpieť — teraz už ani tak, ako dosiaľ — alebo vráť mi zneváženie!“

Pozdejšie rozveselila som sa s druhými a potom už nedbala som oňho. Ili, vždy smejúcej sa, veselej, prišlo do umu obliecť sa do ľudového kroja. Vypýtaly sme teda šaty od Mary, z tých, čo má z mladých čias odložené. Ili obliekla sa za dievča s vypleteným vrkočom, ja za nevestu, vezmúc si ligotavý, perlami vykrášlený čepiec.

„Si očarujúca!“ čakám, že mi povedia, keď sme sa zjavily pred druhými, lebo mne zrkadlo ukazovalo obraz takej nevesty, akej som nevidela v dedine. Kroj okrášli… i plesám samoľúbosťou a víťazstvom. No každý len mlčky hľadel na mňa a prihovárajú sa radšej Ili. Ba tej i zaspieval Slivický: „Dievčatko, malé si…“

„To, to, keby si už mala, Anna moja, bol by čas!“ vzdychla teta, vidiac čepiec na mojej hlave.

Mne smiech víťazstva a blaha prischol na perách. Cítim sa, ako s neba spadnutá. Slivickovci a druhí zasmiali sa, ako žartu, ale Rybár, vždy len bledý a zamĺkly, pozrel na mňa takým pohľadom páliacim, prenikavým, či akým — neviem — že mi krv zaliala líca. No dvíham pyšne hlavu a rečiem potupne: „Čo len to — to je najmenej! Ak chcem, môžem ho mať o týždeň!“

No mlčí každý i na to.

„Nazdar!“ otvorí ústa konečne Slivický.

„Oh, oh!“ Hodím sa v druhej izbe na stoličku v ozdobných sedliackych šatách, hoci mi Mara naložila, aby sme ich nedokrčily. Som zničená. „Teda už i teta žiada, aby sa vydala, kdežto len starých vdovcov mi núkajú! Oh, čo niektoré dievča vystojí, čo pretrpí — dievča: to je martýr sveta!“

„Anča, Anča!“ zavznejú mi do ušú slová rozpustilej, sladkej Ili, a ona, maličká, dupoce splašená v Mariných veľkých čižmách ku mne, potkýňajúc sa všade. „Hostia, hostia prišli, — Bože, a my takto!“

„Kto je tu?“ rečiem ja ľahostajne a ukonane.

„Dvaja páni; nepoznám ich, jaj, Bože!“

Hodím rukou velebne, že čo mňa po všetkom. Ili však s chvatom sobliekla Marine sukne a berie na seba svoje červené šaty a drobné topánky.

„Skoro, Anča, i ty, Bože môj!“ volá mne pritom.

„Turci sú to, či čo, že tak súriš?“ spytujem sa, no vstanem a svliekam i ja so seba Marine šaty. Preoblečené potom ideme do izby ku druhým. Prekročím prah, a zarazím sa, ba i zapálim sa celá. Tu je kupec Konopa, človiečik tenkej, nízkej postavy, a jeho brat. Hneď pochopím, čo ich príchod znamená, a urazená v srdci, vidiac, že už i teta, v ktorej jedinej som skladala nádeju, postavila sa proti mne, obrnila som sa chladom šľachtickým. V duchu však vysmievam sa sebe: „Ako krásne napredujeme: najprv ideál nevídaných krás ducha i tela, potom vdovec bezdetný, vdovec-boháč s jedným, vdovec so šiestimi deťmi! A konečne kto ešte? Azda Rybár — iný už nepozostáva.“

Hostia ostali u nás do večera. No Konopa, pohyblivý človiečik, iste nemal radosti zo mňa, lebo ďalšie kroky vystaly.

*

Bolo Sylvestra. My s tetou len pri tichosti zvykneme zasvätiť tento deň, no teraz sme dostaly pozvanie od mladých Bogdanovičovcov, aby sme prišly k nim, že bude u nich väčšia spoločnosť pospolu. Teta vzala na seba čiernu hodvábnu blúzu, ja šaty sympatickej belasej farby, a pred večerom letely sme na saniach gazdu Vyšného na druhú dedinu, vzdialenú od nás na hodinu. Cestou neshováraly sme sa nič. Teta bola vážna, ako obyčajne, ja úplne bez myšlienok. V hlave nič, srdce tiež ľahké, duša ako páperie. Neťažia ma nijaké túžby, ani strachy — všetka rodina složila sa za mňa sa zaujímať — a rozhodnuté je, že stúpim na postať samostatnosti. Ani urážka, čo som vrhla Rybárovi do tvári a ktorú mi nevrátil, netrápi ma viac. Teším sa zábave u Bogdanovičov, i sanici, a počúvam s pôžitkom zvuk hrkálok, navešaných na koňoch, už dobre chovaných, bystrých, šum saní a dupot kopýt na zamrznutej, snežnej ceste.

U Bogdanovičov bol už dom osvetlený, keď sme prišly ta, a hostia všetci pospolu. Poskladajúc bundy, čiapky a ručníky, šly sme do salóna i my. Na diváne sedela prebohatá dáma Hermína Lichtová, v krásnych, elegantných šatách. Okolo nej na nízunkých leňoškách druhé panie: žena okresného lekára, Elíza, tučnej postavy, podnotárka a iné. Notár s rodinou bol tiež tam, i tamejší učiteľ malinkého nosa so ženou, veľmi jemnou paňou krásnej tváričky. Jeden vážny pán s veľkými, ako obloky očami, viac mladých ľudí a pekných diev. Medzi všetkými však vynikala krásou vychovávateľka v dome Lichtových, cudzinka, Nemka, krásnej, ako bohyňa postavy. Všetkých oči obracali sa na ňu, najmä zprvu, a páni rovno prenasledovali ju pohľadmi.

„Či je to krásna slečna!“ poviem ja, ňou tiež cele očarovaná, Vilici. Tam je i Vilica. Na hrdle má biely, hodvábny šál i tri razy okrútený a tvár bez života, ako vädnúci kvet.

„Čo jej je z toho?“ hodí ona plecom. „Len na ťarchu. Nikde sa nemôže dlho obstáť pre svoju krásu. Vandruje od rodiny k rodine svetom, ako večný Žid.“

„Aspoň je tým väčšia jej zkúsenosť a vedomosť.“

Vilica potriasla perou a povie:

„I to sa zunuje.“

„A tebe je čo?“ Vidím jej nevľúdnosť, kdežto dosiaľ naveky hlavu veselo hore držala.

„Môžem v takom položení byť dobrej vôle?“ povie ona. „Zas mám s hrdlom biedu. V lete cez vakácie nebolo mi nič, a teraz chorľaviem vždy. Keby bolo možno vrátiť sa zpät, inú postať by si vyvolila. Pre učiteľstvo je ženský organizmus slabý.“

„Tak?“ divím sa ja. Teda ani poštárstvo, ani učiteľstvo je nie pre ženskú… „Azda radšej v nejakom obchode, alebo v banke byť účtovníčkou?“ spýtam sa.

„Radšej to!“

„Oh, ani v tom je nie veľa radosti,“ ohlási sa jedna černooká deva, zastarejúc sa do nášho rozhovoru. „Ja mám príbuznú, pokladníčku v lekárni, ale i tej je život už potiaľto,“ ukáže na hrdlo pod samú bradu. „Čo myslíte? Večne sedieť za pultom, svobody nezažiť!“

„Na príklad vyššie sa učiť… doktorstvo?“ mienim ďalej.

„Fuj!“ preruší mi slová až z druhého hlúčku veľká boháčka Lichtová. „Hocičo iné, len nech je žena nie pitvárom!“

„Tak čo teda?“ spýtam sa ich, neustúpiac.

„Vzdelávať sa ako možno najlepšie, a potom sa vydať,“ odpovie akási tučná pani s ovisnutou perou. „Rozumie sa: dobre sa vydať!“ i pozrie po nás akosi s opovržením, ako by to zaopatriť si, čo ona vraví, záviselo jedine od nás, ale my sme hlúpe a neprídeme na to.

„No, hľa, tak, predsa len na moje vychodí; či ste nemoderné!“ posmievam sa im v duchu.

No tu vstala jedna z diev, veľmi hrdá a sebavedomá, ktorá chodí vyššie školy v Pešti a teraz je tu na prázdninách, i začala horlive zastávať právo a samostatnosť ženy. Ja myslím, kým sa ona rozohňuje, na ňu pozerajúc:

„Ste krásne takto, ako i teraz — veľkolepé! Keby ste vždy také zostaly a nestaly sa z vás Ety Rapkayové a Vilice…“

Deva skončila, panie nadpriadly ďalej o tom rozhovor. Mne padly oči na sladkú Ili. Behá z izby do izby za mladou paňou Martuškou, ktorá má tvár madony, celkom ustarostená a dojatá.

„Poď sem, Ili!“ volám ju k sebe, aby som zvedela, čo ju mučí.

„Nemožno,“ na to ona stiesnene, no príde.

Potom šeptom, mrzuto, lebo vie, že nesvedčí sa tak shovárať v spoločnosti, rozpovie, že Martuška a Janko sú zúfalí, lebo prišlo viac hostí, i boja sa, že nebudú sa môcť preukázať skvostnou a panskou pohostinnosťou, aká by sa im patrila. Vyšla som s ňou k Martuške do komory a zasmiala som sa, vidiac veľké, tam prichystané zásoby. Oni mi neverili, a ja priviedla som k nim tetu. V salóne medzitým dali sa do zabávania. Černooká deva hrala na klavíre, keď sme sa vrátily. Pehavá dcéra notárova spievala pri nej a mladý doktor Móro Stein hral na husliach. O chvíľu černooká prestala hrať, Mína spievať, hral teda len on sám za chvíľku. Ustal i on; položil husle na klavír a začal spoločnosť zabávať tým, že predstavoval tanec moderného Žida, i spievajúc k tomu výmluvnosťou toho národa, čo bolo tým smiešnejšie, lebo sám je Žid.

„Bravo, bravo, nech žije!“ kričali mu oduševnene a tlieskali rukami, všeobecne obveselení. On uklonil sa zľahka, elegantne a hádže dookola bozky, sťa nejaká balerína. Ustatý potom sadol si k pánom, ktorí vtisli mu do ruky plný pohár vína, aby prišiel opäť k svojej sile. Mládež dala sa do spoločenských hier. Sladká Ili pritom sadala si, ako motýľ, na lono bratovi a Bogdanovičovi, ktorí ju hopkali, ako malé dieťa, na kolene, a vraveli pri tom: Di, di, di!… Po hre pozrel na hodinky veľkooký pán, a každý sa zadivil, že je už po jedenástej. Sladká Ili skočila s lona bratovho, skríknuc:

„Jaj, a my máme ešte čosi pred sebou!“ I letí k nám, zavesí sa nám na šiju a šepce nám toto:

„Sviňu máme ísť počúvať, drahé!“

„Ej, ej, aké to tajnosti, milostivé?“ spytujú sa mladí ľudia, závidiac nám šeptanie Ili. „Aké tajnosti?“

„Povedzte ich i nám,“ prosil skrúšene jeden budúci pravotár okrúhlej tvári, „smilujte sa, slečna Ili!“

Ani jedna neodpovedala. On bol raz riekol, že je nenahraditeľný, preto hnevá sa naň každá. Nemka-krásavica, ktorú všetci sme obdivovali, nechápala, čo šepce Ili, i riekla:

„Ja tiež neviem, čo dámy chcú.“

„Neviete?“ skríkla Ili a ide jej vysvetliť, utlmeno hovoriac: „Ideme zaklopať na dvere chlieva varechou, a koľko ráz ktorej ošípaná zakrochká, o toľko rokov sa patričná vydá. Je to sylvestrový dievčenský žart…“

„Interessant!“ rečie Nemka a vstane s leňošky, graciózne chytiac sukňu do ruky, hotová podujať vychádzku s druhými.

„Kamže, kam?“ spytovali sa gavalieri, keď sme sa braly zo salóna preč. Sladká Ili tento raz ich pováži a odpovie, zpät obrátiac malú tváričku:

„K veštici!“

„Čo, ako?“ otvárajú oči oni. „Kde tu veštica?“

„K svini!“ zasmeje sa im Ili samopašne. Páni sa i zadivia, i zhrozia a potom sa zasmejú. Ako možno takým krásnym ústočkám, v salóne plnom vône, povedať také slovo? No jednako chceli s nami ísť, ale sme nedovolily, aby vypočuli naše tajomstvá. Vyšly sme z domu na dvor a prešly ku gazdovským staviskám, slúžkou vedené. Obstaly sme chliev s oboch strán. Prvá udrela varechou na dvere chytrá Ili. Nastalo ticho. „Veštica“ spala, lenivo odfukujúc. Potom slama zašuchotala a ozvalo sa krochkanie, ako otázky: Kto, kto to?… Maličká Ili číta na prstoch:

„Jeden, dva… dosť… tri… dosť už, štyri… juj, dosť, päť, šesť… netreba, čuš, nechcem, nechcem!“ I odskočí užasnutá preč od dveriec.

„Hihi, tak ti treba!“ smeje sa jej černooká. „Načo sa tisneš prvá?“

„Taký skrčok, a chce previesť každú!“ žartuje Vilica, ktorá šla tiež s nami.

„Tu máš varechu, ty štriknádľa závistlivá!“ odpovie podobne Ili a podáva jej varechu.

Ja myslím, že Vilica neprijme, súc pyšná na svoju neodvislosť. No vzala a hneď zaklope ňou na dverce.

„Vidíte, dala mi dva roky!“ zvolala potom.

Nasledovala černooká deva; tej dala veštica tri. Bohatej Míne jeden, na čom sa nik nedivil. Rozumie sa, že ona sa skoro vydá. Potom daly varechu cudzinke, a oči nás všetkých uprú sa na ňu. A ona naozaj spravila to ináč, ako druhé. Ani tu nezatajila svoju eleganciu. Nahla sa graciózne, skvostne, sukne zdvihnuté držiac tak, že jej nôžky i nad topánkami, bolo vidno, zaklope na dverce a zdvihne vkusne prst, rieknuc nám: „Silencium!“

Veštica je ticho, nazdáva sa, že to jej platí, a my ani nedýchame. O chvíľu predsa ozve sa raz.

„Ujjé!“ tlieskala úzkymi, elegantnými dlaňami Nemka, potom bozká pehavú Mínu tri razy na líce. Varecha dostala sa mne. No veštica už nechce veštiť. Zunovala, nevšimne si ničoho — odfukuje.

„Tak to čo znamená?“ rečiem, keď len nič.

„Ani jeden rok; vydáš sa v tomto!“ vysvetlí bystro a milo — Ili.

„Ah!“ odošlem ja tajne vzdych a vo chvíľočke vstane z mŕtvych môj pochovaný zbožňovaný a predstúpi pred ducha môjho v svojej skvelej nevídanej kráse — ešte raz a naposledy… Moje nadšenie zničila deva černooká — ktorej veštica dala tri roky — so slovami:

„Alebo sa nevydá nikdy. Deva bez vena teraz sa už nevydá, môže ona byť akákoľvek.“ I vypne sa pyšne, ako by riekla: „Ešte ani taká, ako som ja…“

„No, že i tu musela prísť reč na veno!“ zlostím sa ja v duchu. „Veno, a všade vždy veno — ošklivé!“ I poviem hlavato:

„Ba sa vydá!“

„Za koho?“ vysmieva sa ona akosi jedovato. „Teraz len tisíce majú cenu.“ I hodí neprajný pohľad na pehavú Mínu.

„Za — vdovcov!“ poviem ja, v tom už vyučená. Deva vypäla postavu ešte pyšnejšie.

„Keď sa nemám vydať za takého, ako chcem, radšej sa nevydám!“

Nastalo úctivé mlčanie; obrátily sme sa nazpät k domu.

„Ja sa nikdy nevydám,“ povie potom sladká Ili, akási zľaknutá. „Ja sa bojím vydať sa.“

„Ani ja, len za takého, akého som si ja vybájila,“ povie plavovlasé dievča veľmi peknej tvári, rodina Janka Bogdanoviča.

„No, len báj, až dobájiš, ako ja!“ smejem sa jej v duchu.

„Ja tiež nie!“ osvedčí sa bohatá Mína. „Všetci páni sú teraz takí — hocijakí.“

„Ďakujeme!“ ozve sa na to z chodby.

My sme sa trhly, rýchlo pozrúc ta, a potom nastal tlmený smiech. Na chodbe stáli gavalieri a čakali na nás.

„Pekne ste nás poctily, slečny!“ vravia a robia žartovné poklony.

Vidno, nie sú veľmi dojatí. Potom otvárajú dvere pred nami, lebo že už približuje sa koniec roku, tvrdo nás čakajú. V salóne pán veľkých očú stál v prostriedku, s hodinkami v ruke, a oznamoval veľmi vážnym hlasom, že je pol dvanástej. Spoločnosť prestala rozprávať a on začal reč na umierajúci rok, s dojatosťou, ako by oslávenca ukladal. Rozprával veľa, vysoko, nejasne, skvostne a neporozumiteľne — tak ho pred nami devami skritizovala tá, čo sa bola rozohnila za právo žien. Jeden z mladíkov, stojaci s druhými pánmi za nami, tichý, ale veľmi sympatický, ktorý sotva povedal slova v ten večer, riekol polohlasne susedovi:

„Dobre začal…“

„Ale zle pokračuje,“ odpovedal druhý, tiež tlmeno.

„Len nech dobre skončí!“ zas tretí.

„Ende gut, alles gut!“ šepne im, zpät hlavu obrátiac, pehavá Mína.

Konečne prestal vravieť okatý pán a oznamuje už len desať minút žitia. Potom dal pozhášať sviece na lustroch; ostala len jedna lampa horieť na stole, kde stojí on. Nastal šum, potom zasa tichosť. Na tvárach dookola zrkadlí sa cit; černooká deva utiera slzu. Vážny pán sťahuje knôt na pološero — nastáva umieranie… Tichosť trvá; počuť i naše dýchanie. O moje plece opiera si hlávku sladká Ili a plače. Gažo Lupkay, budúci merník a veľmi vtipný šuhaj, rečie devám, prerušiac náladu a dojmy:

„Bozk svobodný!“

O moje plece opretá Ili teraz už dusí smiech. Ja myslím, kým je polotma:

„Ktorý pán prvý príde mne k Novému roku blahoželať — toho budem.“

„Bože, či je to dlhý zápas smrti!“ šepol niekto ironicky.

Bola to krásna Lichtová, o ktorej je známo, že je veľmi nervózna, i to, že okatého pána nemôže vystáť, i že žiarli na muža, ktorý teraz pri druhej stojí, pri peknej Nemke, a nie pri nej.

„Hihihi!“ na to tichý smiech.

No okáň nedá sa mýliť — lampy nevytiahne. Niektorí páni, ako by mu neverili, vyberajú hodinky z vrecák a pozerajú i sami.

„Bože môj, uchovaj ma od dlhej agonie!“ vtipkuje nervózna.

Konečne svetlo sa zaskvelo. Izba so zrkadlami a obrázkami v pozlátených rámoch sa zajasala. Nastal šum a výkriky:

„Sláva Novém roku, sláva! Umrel kráľ, nech žije kráľ!“ I náhli sa každý potriasť ruku druhému a blahoželať k Novému roku, predchytávajúc veselo jeden druhého. Ja prižmurujem oči od tuhého, zrazu povstavšieho svetla a dám ruku, ktorú mi ktosi schvátil a stisol.

„Mnoho šťastia v Novom roku!“ počujem riecť, a ja temer spadnem, čujúc ten hlas — to Rybár!

„I vy ste tu?“ vyšlo mi z úst zadivene.

Dosiaľ naozaj som ho nezbadala — azda prišiel, kým sme boly u „veštice“? Po jeho tvári prešiel tieň, no neriekol nič. Ku mne prichodia druhí, a on sa tiež obracia k druhým… O chvíľu sadali sme k stolu. Rybár dostal sa niže mňa, na druhú stranu. Pri ňom sedela černooká deva, ktorá usilovala sa ho okúzliť. Ale mňa teraz už vždy urážal, ako by mi bol sedel naproti. Bil ma svojou prítomnosťou i každým slovom, čo povedal, ktoré som dopočula, každým pohľadom, čo hodil po mne, — a teraz už každý som zbadala. A bolo ich, na moje prekvapenie a úžas, mnoho, a boly ako plameň, pálily a priťahovaly, že sa až chvejem, ako obeť, ktorú sieťami obtáčajú. V srdci dvíha sa mi strašný odpor a cit zúfalej obrany. Ani zabávať sa už neviem, ani tešiť spoločnosti. Hryziem si pery a myslím:

„Oh, ty vrah! Tak by si mal byť môj ,on‘ — ty!?“

„Za kráľa a vlasť treba pripiť!“ štopne ma Vilica, pri mne sediaca, a pozrie na mňa s výčitkou:

Vie, že som bola v dome Krásnických, a odvtedy už neverí v moje dobré vlastenectvo. Ja schvátim pohár k ústam a myslím na Rybára:

„Veď je predsa nemožno, aby ma ľúbil on, ktorého som tak urazila!“

Po polnoci o tretej vrátily sme sa domov. Teta na moje zúfanie zavolala Rybára na naše sane. Vo mne vrie čosi, pery dohryziem si do krvi, i nepoviem celou cestou jedinkého slova. On sedí nám naproti; je v bunde zakrútený. Čiapku má nad samé oči stiahnutú; na nej, na práme i žltých fúzoch primrznutá para, a rozpráva málo, len hľadí vždy na mňa — vždy…

Sťahujem svoju novomódnu čiapku celkom do tvári a zúfalá obvijem si hlavu i vo tri razy závojom. Domov prijdúc, sotva sane zastaly, letím dolu, neobzrúc sa o nič a nikoho — Rybár tete pomohol — a vbehla som do svojej izby. Poshadzovala som šaty, kde čo odpadlo, a hodím sa na diván. Do rána som presedela tak bez sna, a len keď v dome začali sa hýbať, ľahla som si do postele. Zobudila som sa popoludní, keď teta prišla s hurtom do izby.

„Či žiješ, dievča?“ spýta sa, prichodiac. „Už mám i strach o teba — tretí raz som tu.“

„Ó, nič mi je!“ na to ja, stierajúc s očí spánok a zívajúc.

„Idem ti s novinou, hneď v prvý deň roku,“ zasa teta, a sadá na stoličku pri posteli. „Hore sa len, hore!“

„Čo takého?“ spytujem sa a beriem sa ukonane z postele. „Ah, či bolo dobre spať — zábava nejaká zas? — spala by týždeň nepretržite!“

„Čo zábava! Večne sa zabávať nebudeme. Načim už raz i vážne žiť — a ešte vraj spať za týždeň… Dnes ráno, kým si ty spala, bol tu Rybár.“

Mne od ľaku vypadly šaty z ruky a do tvári búši mi krv. Rybár príde k tete každý deň, a nikdy posiaľ mi to neoznámila ako zvláštnu vec. Zlé tušenie ma zachváti.

„Nuž tak, čo potom?“ rečiem, tváriac sa ľahostajne. Zdvihnem šaty so zeme, pričom mi srdce ustrašene tlčie.

„Vypýtal ťa!“

Mne sa hlava zatočí úžasom, hnevom, nenávisťou. Teraz už viem, čo to bolo, že sa nenahneval na mňa. No ja nechcem jeho lásky, nechcem!

„Tak čo s tým?“ tvárim sa naoko ešte predsa nedbale.

„Nepôjdeš zaň?“

„Pravdaže nie!“ odseknem ja prudko a odhodlane.

Teta sa nevyruší, nenadá mi, ako je ináč jej obyčaj. Je akási chladná, majestátna — inakšia, ako dosiaľ.

„Ako chceš, tak sprav,“ rečie. „Tvoja vôľa je hlavná — nútiť ťa nebudem. Musím ťa však upozorniť na dve veci.“

„Po prvé, že nemáš vena,“ myslím ja, kým teta ešte nevypovie. „Po druhé: dvadsať rokov ti už minulo…“

„Na dve veci ťa musím upozorniť,“ vraví teta ešte raz, aby som videla vážnosť toho, čo povie. „Po prvé: nie si bohaté dievča, partie nenačakáš. Po druhé: tu ti je čas vydať sa. Keď dosiaľ neprišiel pre teba nik lepší, nepríde ani odteraz. A vždy mladou a peknou nebudeš. Príde i vädnutie, od toho ani ty sa nezachrániš. Mladosť, krása pominie…“

Ja sklopím zrak od žiaľu, že ostanem ako druhé, na príklad teta tu, so svráskavelou starou tvárou, a krása je len na čas.

„On ťa vraj dávno ľúbi — od prvého videnia,“ rozpráva teta, „ale sa neodvážil dosiaľ hlásiť sa — len teraz. Čakal, až sa preinačíš, skrotneš, k rozumu prídeš; i teraz nie si je vraj istý, či pôjdeš za neho, ale ďalej sa premáhať nemôže, ani nechce viac.“

Neodpovedám tete, ale zúrim v duchu:

„Nie som skrotnutá, nie som preinačená, ani nebudem nikdy!“

„Postavenie jeho je dobré, hmotne dobre stojí. Človek čestného života, veď ho známe — tu je pred našimi očami. V povolaní svojom svedomitý, vážne konajúci povinnosti, srdca dobrého, v chovaní vľúdny. Nie pijan vína a hráč karát… Ja so svojej strany so spokojným srdcom by ťa dala zaň.“

Ja len mlčím, držiac hlavu dolu, ako by kameň bol padol na moje temä od tetiných chválorečí a od tej veľa dobroty, ňou vyrátanej.

„Nútiť ťa však nebudem,“ rečie zasa, keď som nič neodpovedala. „Ak chceš, choď zaň, ak nie, nechoď, v tom prípade však treba obzrieť sa ti za nejakým povolaním, aby si mala budúcnosť zabezpečenú, lebo čas uchodí — totiž môj čas…“

Zas len mlčím, sediac na posteli poloodetá, sklonená, a čakám, čo ešte ozaj povie teta a čím ma ešte udrie. Tak, to je koniec mojich slávnych snov… a vidím: tichý, nevoľný život v úzunkých pomeroch, v ukrytej dedine, v tôni…

„Rozmysli si vec,“ vraví teta. „Do zajtra večera dala som mu čakať na odpoveď. Potom ho zavolám, alebo, ak ho nechceš, nezavolám. Tak sme ostali; iného vysvetlenia netreba.“

Teta odišla z izby, a ja, skočiac, hľadím divo dookola, aby pochytila nejaký predmet a šmarila ho o zem, cítiac žiadosť vyzúriť sa. No niet okolo mňa nič takého, na čom dalo by sa vyvŕšiť, i klesám zničená na posteľ.

„Ó, strašné, strašné!“

Ostala som v izbe do večera, vyhýbajúc tete, ako nepriateľovi. Dlho hľadela som oblokom, na lúku, snehom pokrytú, jagajúcu sa vo večerných zorách, a keď deň zhasol, hľadím do tmy von, nič nemysliac. Konečne ľahnem si spať i bez večere. Na druhé ráno prebudila som sa s jasnou mysľou. Musela som sa smiať, ako bolo možno vzbúriť sa tak včera, kdežto nič prostejšieho, ako nejsť za Rybára, keď sa mi nepáči…

„Kto ma núti?“ smejem sa veselo. „Veď teta povedala, že je moja vôľa prvá. Smiešna, smiešna Anča!“ vravím si a idem sa česať pred zrkadlo.

„Ste báječná…“ chcela som si riecť jeho slovami, vidiac sa čerstvou, — no nepoviem. Tie slová musím už zanechať, lebo sa mi stávajú protivnými.

„Ale čo mi je z tej báječnosti?“ myslím si, ako hľadím na tú v zrkadle peknú, s rozpustenými, padajúcimi cez plecia po pás lesklými vlasmi. „Čo z nej, keď jesto vzácnejšia báječnosť, ktorá víťazí: lesk zlata! A či som naozaj i báječná, či to len moja samoláska nevidí tak?“

„A vôbec kto som ja, čo som ja, že chcem polboha?“ spamätám sa. „Inakšie devy boly, ktorým ani taký, ako je Rybár, sa nedostal! Možno, že i toho nie som hodna — inakší ľudia plesnejú v zátišiach… a práve ja mala by byť v lesku a na slnci?“

„Ale nebudem myslieť na to!“ rozhodnem zlostne, vidiac, ako upadujem zas do zlej vôle. Vyjdem z izby von, na čerstvý vzduch, no sotva vidím tetu v kuchyni, kde pripravovala raňajky, už myslím o tom:

„I zato nie Rybár!“

„Rozumie sa, že nie on!“ tvrdím si i pri obede, ako som sedela tete naproti, temer nič nejediac. Popoludní, aby zahnala myšlienky, šla som pozrieť Lénu do Slivických, potom Žltú ľaliu na poštu. Všetko nič neplatí. Myšlienky na Rybára striasť sa nemôžem. Doma zasa utiahla som sa do svojej izbice a dám sa s horlivosťou do riadenia. Bola rozmetaná, ráno nechala som ju tak. Neriadila som ju, shodiac vôbec všetky povinnosti so seba, lebo keď sa mne taká neprávosť deje, že ísť treba za Rybára, teda načo pracovať?… O chvíľu prišla ma slúžka Mara volať na večeru.

„Halušky budú, slečna, strapačky, kľokandy, myši,“ opovážila sa žartovať, v smiechu ukazujúc vylámané zuby svoje a vyrátajúc všetky mená tohoto svojho obľúbeného jedla.

Zazriem na ňu, že mohla s nôh spadnúť. Mizerný tvor, netušíš, čo deje sa so mnou strašného, ale žarty stváraš?!

Nechcem ísť za ňou, no idem. Od rána som sotva jedla, včera tiež skoro nič, temer zamdlievam už.

„Ak teta nepripomenie, budem, akoby nič, mlčať i ja,“ myslím, idúc, o Rybárovi.

Teta sedela na diváne, čosi sošívajúc. Prikryté ešte nebolo; tým sa mi iba prihovorily, ako vidno, ako by na prosté zavolanie nebola prišla. Ani nie preto volá ma teta, ale pre Rybára. Postavím sa teda k výsluchu, vyzývave, so smelým čelom, hotová do boja.

Teta ani nepozrie od šitia.

„Prikry stôl, Anna; budeme večerať,“ vraví a došíva akúsi šatu. Poskladá potom dovedna, složí nabok, i náprstok a niti, a oči padnú jej na mňa, tam vypätú, odhodlanú zápasiť na život a na smrť. Tvár jej zmäkla úsmevom i rečie:

„No, a ako si sa rozhodla — pôjdeš za Rybára?“

„Nechcem ho!“ skríknem ja prudko vzbĺknutá, i že sa teta usmiala, i že ma zaviedly: večera je nie na stole, a ja som lačná.

Po tvári tetinej prešiel tieň, rečie však:

„Ako ty chceš, nech sa tak stane. Teraz musím ťa zaopatriť ináč. Ja by ťa však najradšej videla po boku dobrého muža. Rybár bude ním — som presvedčená… On i v národnom ohľade je charakter pevný…“

„Prečo mi ešte i to pripomínate, čo toho do tejto veci? A čo je i z jeho presnosti, keď sú mu ruky poviazané, keď má putá, keď musí mlčať a byť zbabelcom?“ smejem sa zlostne.

„Častokráte pastouchova chýžka…“ cituje teta vážne a káravo hľadí na mňa. „Pomôžeš putá niesť a spraviť ľahšími. Nie každému je dané smelo vyznávať, čo cíti. Ale… zvrtne doba! A i v tichosti a tam, kde nik nevidí, možno robiť veľa dobrého.“

„Ale ja mám zásadu nevydať sa za takého, ktorého nechcem!“ zvolám, hovoriac s ohňom ešte väčším.

„Dievča bez vena nemôže robiť podľa zásady,“ rečie teta v tichosti a nič nie nahnevaná, hoci ja kričím. „Má len dve cesty: nepreberá, ale ide za takého, kto príde, alebo, ak má prostriedky na to, vyučí sa…“

Mne do očí tisnú sa slzy zúfania a nenávisti. Či mi večne každý bude chudobu vyčitovať? Ja som ju zavinila?

„No osud tých samostatných ženských, ktoré vlastne sú odvislé — veď sama si toho nie zbožňovateľkou,“ povie teta.

„Osud samostatných… nuž a osud vydatých, ako ste boli vy? Už zabudla o tom teta!“ myslím vzbúrená.

„Zunovali ste ma, chcete ma preč od seba, ani nikdy ste ma vďačne nedržali, na ťarchu som vám bola, na ťarchu — to je to!“ vypuknem ja, dve na tri vraviac slová urážky, a opúšťam, hlasno plačúc, izbu, nechajúc udivenú tetu stáť tam. V mojej izbe pochodím okolo, lejúc slzy. Od obloka k obloku, od steny k stene, a vraciam sa k tete, ktorú som práve urazila.

„Ja teda nedbám, teta Elenka,“ poviem v náruživom plači, vzdychajúc, ale už hotová putá pomáhať niesť: „nech príde Rybár!“