ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer prichodil a Ľudmila Karmanová dostávala ružovšiu vôľu. Hľadiac v záhrade zpod ovocných stromov, kde čítala knihu celé popoludnie, na zapadajúce slnce, za strechu posledného humna v dedine, začala spievať pesničku, začínajúcu sa: „Kde hľadia oči moje…“ Dopoly vyspievajúc ju, prišla do takého oduševnenia, že nemohla ďalej ostať na zelenej pažiti, ale vyskočila a zasmiala sa do dlane utláčaným, potuteľným smiechom. I začala chodiť po záhrade veľmi rýchle, zhybujúc sa ku každému kvetu, čo jej padol do cesty, a prizrúc sa mu láskave. Na konci záhrady zastala a, obrátiac sa tvárou hore, pozrela nabok, kde pri uhle ich domu, rovno s ohradou záhrady, stál biely domec — kancelária otcova — s otvorom i na ulicu i do záhrady. Ľudmila hľadela naň dlhšie s utajovaným úsmevom, potom zrazu sa odvrátila. Z domu na ulicu vychodil mladý človek, Cyril Čavkovič, okrúhlej hlavy, stredne vysokej, niečo plnej a trochu i nedvižnej postavy, a zakašľúc slabo, postál, obzerajúc sa po dedine. Ľudmila nečakala, kým jeho zrak dôjde i k nej; ale bez šumu, ako potajme, rýchle ponáhľala sa poza stromy zo záhrady a vstúpila do čistého dvora. Tam pod lipou sedeli jej rodičia s nevestou Júliou, šla teda k nim a oprela sa o sneť lipy, dajúc ruky za pás. Matka a otec boli už dosť starí, ona päťdesiatšesť, on šesťdesiatšesťročný. Sedeli jeden pri druhom na stolcoch, on v čítaní novín pohrúžený, ona prizerala sa na vnučku Vieročku, ktorej na Jána minul deviaty rok, ako nanáša s veľkým namáhaním päťročného buclatého bračeka, hrajúc sa s ním, že ho nesie na krst. Naproti nim sedela nevesta Júlia, mladá pani peknej bielej tvári. Mesiac minul pred troma dňami, čo sa vydala za ich syna Daniela, a už vzdychala, obracajúc oči k nebu a myslela si: „Áno, banujem strašne, že som sa vydala!“

Myslela si totiž, že keď sa vydá, stane sa čosi neobyčajného, áno, vznešeného, a tu svet ostal takým, aký bol, život celkom obyčajný. Jej muž, úradník na blízkej, pol hodiny vzdialenej železničnej stanici, odchodí ráno a nepríde len večer celkom proste. A jemu ani nepríde na um diviť sa, aká krásna je ona, aká oslavovaná bola, ako neobyčajne duchaplná, ale všetci títo domáci: rodičia, dve sestry i muž staršej sestry, Žovkin, pokladajú ju za nič nie zvláštnu, ba sám Daniel ani len nie je pyšný na ňu! Nesmierne sklamanou sa cítiac, sťahovala obrvy nechutne, vše-vše hodiac zrakom hore k vetvičkám lipy. Domáci pán, ako videl, že jej je clivo, prihovoril sa jej bol láskave, no že len jednoslabične odpovedala, dal jej pokoj. To isté spravila i svokra, no utiahla sa tiež. Ľudmile neprišlo na um prihovoriť sa jej, ona, nôtiac si pre seba, tajne kukala ku dverkám dvora. V nich o chvíľu zjavil sa mladý človek, Cyril Čavkovič, a priblížil sa ticho a trochu nedvižne pod lipu. Poklonil sa hladko a veľmi úctive a sadol ku Karmanovi. Pokašľal slabo a začal mu čosi z úradu oznamovať — bol totiž Cyril Čavkovič podnotárom pri Karmanovi. Keď dohovoril a domáci pán prisvedčil hlavou, odpovedal, zaštoblajúc malým prstom do fajočky, aby stlačil nižšie dohán v nej, Cyril Čavkovič pozorne obrátil hlavu k slečne, čo stála opretá o sneť, a riekol potichu, ale významne mihnúc očami:

„Slečna, na druhý týždeň bude výročitý jarmok v Lúčkove: vysúkať rukávce!“

Ľudmila pristúpila bližšie, oprúc sa na operadlo stolca matke za chrbát, a odvetí ligotavým hlasom:

„Či už viete?… Vy ani na iné nemyslíte, len jarmoky obzerať, ako… ako… haha… nejaký Žid!“

„Áno, to je moja najvážnejšia starosť!“ uisťuje Cyril Čavkovič a pozrie pozorne na jej tvár, či zbadala význam tých slov.

„Veď je to divné…“ ponosuje sa ona, usmievavý zrak odvracajúc od neho, „slečna, a pomáha v kancelárii, ba ešte i pasy píše!“

„Nijaká čestná práca nesnižuje… to si zachovaj!“ hneď zastarie sa otec vážne, ba ešte i čelo sa mu zamračí.

Ľudmila utíchla ako skrotnutá, no jej ligotavý pohľad očú prezradzoval, že práve takú odpoveď čakala.

Medzitým zvečerilo sa celkom. Do dvora vchodil rad pluhov, jeden za druhým, vracajúcich sa z poľa. Mocné voly so širokými väzmi a rohmi zastaly vážne do úzadia, čakajúc, kým ich oslobodia z jarma. Katušin muž, Ján Žovkin, a otcov išpán — Metod Karman mal totiž i veľký majetok — prišiel do dvora ostatný. Bol to malý človiečik, tenkej šikovnej postavy, čiernych vlasov a brady. Tvár jeho ohorená ako sedliakova, s buclatými tučnými lícami, z ktorej smiešne vyzeraly drobné čierne oči, iskriace ako dva uhlíky — bola naveky vľúdnym úsmevom poliata. I bol Ján Žovkin ako milý a úslužný Židáčik.

Najprv šiel, kde sluhovia vypriahli, a sám — hotový ku všetkému — pomohol, šikovne sa zvŕtajúc. Potom pristúpil pod lipu a, sadnúc si k tesťovi, dal sa s ním do rozprávania o poli.

„Dobre stojí… všetko dobre ide!“ zakončieval s potešením, zahŕňajúc si krátkou dlaňou čierne vlasy, zatým hladiac si rovné úzke čelo. A domáci pán, zaďubúc malým prstom do fajky, s tvárou zduchovnelou, ako by spomínali vyššie veci, riekol:

„To je najlepšie!“

Ján Žovkin po takomto radostnom uznaní prívetive spýtal sa novej švagrinej, ako sa cíti dnes, zamiešal sa vľúdne do žartovného dohadovania sa dvoch mladých, usmejúc sa na Cyrila Čavkoviča, ako ten nepovedome priťahuje stolec bližšie k slečne, túžobné pohľady hádžuc na jej váblivú hlavu, a ako s potuteľným smiechom odstupuje sa ona. Konečne Ján Žovkin posvolával k sebe deti, ako kvočka kurence, a maznajúc sa s nimi, pobral ich na lono. K nemu odboka prišla jeho žena Katuša, najstaršia z detí Karmanových. Vyšla z kuchyne a mala rozohriate líca i čelo. V náhlosti, utierajúc ruky o zásterku, volala Ľudmilu prikryť stôl na večeru, no ona zato prišla celkom pod lipu, aby sa jej dostalo kus ľúbeznosti od muža. Naozaj, on obrátil ohorenú tvár svoju s úzkym čelom k nej, potom zodvihol dlaň a pohladil ju po chudej, rozpálenej brade. Ona naklonila sa k deťom, čo mu sedely na lone, a Žovkin, použijúc príležitosti, pritiahol nežne jej hlavu k sebe.

„Či ich vidíš…“ divila sa Júlia, „ako sa láskajú!“ Ju mrzely i žarty Cyrila a Ľudmily, a toto popudilo ju rozhodne. Tak ona tu umiera od nudy, a oni ako by nič, si dvoria, i poznamenala očividome s iróniou: „Či sa vy dosiaľ ešte veľmi radi máte!“

Žovkin usmial sa milo a vďačne pozrel na Júliu. Katuša usmiala sa tiež a oči jej zašľahly hrdosťou, čo Júliu prekvapilo ešte väčšmi. Toto je divná vec; tak oni sa tu obľubujú, ako by ona ani nebola nešťastná, a myslia si ešte, že sa jej to páči! I spraví posmešnú grimasu ústami, keď Katušin uveličený pohľad došiel k nej. Tá zadivila sa, že jej líca sčervenaly od toho, potom sa akosi zmýlila, to zas namrzelo ju, no nič neriekla, len pobrala sa do domu.

Cyril Čavkovič, keď sa i slečna vzdialila, vstal so stolice a počal sa ticho prechodiť poza chrbty druhých, po bielom suchom dvore. Robiac si papirosu, zdalo sa mu, že by sa mal prihovoriť niekomu, a on začal upierať oči — ktoré hlboko ležaly v svojich jamkách, boly tmavej farby a príjemného lesku — vše na jedného, vše na druhého. Myslel, že by sa mal prihovoriť Júlii, no neopovážil sa; imponovala mu svojím zunovaným výrazom na tvári. Neurobil to teda a sobral sa za slečnou.

Našiel ju v bývacej izbe so spevom prikrývať stôl a rozkladať taniere na biely obrus. Keď vstúpil Cyril Čavkovič, neprestala spievať, ale na jej trblietavom zraku zrejmá bola radosť, že prišiel za ňou. Usmejúc sa, ukázala žartovne rozkazujúcim posunkom, aby šiel pomáhať; no Cyril Čavkovič zakrútil hlavou so dva razy a nešiel, ale oprel sa o vereje otvorených dverí od druhej izby a stade, na potešenie Ľudmile, hľadel túžobne na každý jej pohyb. I začal spomínať veci prosté, čo dialo sa v kancelárii, ako komisne držal sa dnes mikynčiansky richtár, hoci jemu chcelo by sa celkom iné… iné hovoriť, napríklad akej oslňujúcej krásy je Ľudmila.

Medzitým shrnula sa rodina k večeri. Ostatný šiel mladý pár: Daniel a Júlia. On vysoký, pekne, rovno urastený, mal belavé vlasy, dlhé žlté a veľmi úhľadné fúzy a sivé podlhovasté ako slivka oči. Práve došiel so stanice a bol v belasom kepienku, majúc úradnícku čiapku s ligotavou strieškou na hlave. Oni pozaostali naschvál za druhými. On, vedúc ju a držiac ju okolo pása, nahol sa k nej a spýtal sa:

„Čo si robila dnes?“

Júlia neodvetila hneď. Mala povedať, že nudne jej bolo a že sa sklamala vo všetkom? Nadišiel ju odpor proti nemu, ako príčine všetkého toho. Konečne riekla s tieňom chladu:

„Nič!“

Daniel Karman, všeobecne za veľmi pekného pokladaný, naklonil belavú hlavu ešte nižšie, aby videl, či jej je i tvár taká neprívetivá, ako bola odpoveď, a presvedčiac sa o tom, odstúpil nadurený. Hľaďže ju! On — za ktorým túžilo dievčat z pol stolice — jej mužom, a ona ani len nie je šťastná!

*

Cyril Čavkovič v noci ani nespal poriadne, a ráno už o pol piatej bol hore. Nie namáhavá práca, čo ich čakala dnes v kancelárii, zobudila ho, ale to, že Ľudmila — ktorú, ako obyčajne, keď bolo nadmier veľa práce, brával so sebou starý Karman na výpomoc — príde i dnes s otcom a on celý deň bude môcť byť v jej blízkosti. Cyrilovi zdal sa tento deň nevysloviteľne zvláštnym a on i cítil sa akosi inak… ako vo sviatok. I obliekol sa pečlivejšie než inokedy. Sivej farby nové šaty ako uliate priliehaly mu na stredno-vysokú, trochu plnú postavu, golier pri hrdle ako srieň a pod bradou mal červenú mašličku s ihlou, na konci ktorej blýskalo sa žlté srdiečko. Bol trochu i rozochvený i netrpezlivý, i noc zdala sa dlhá, i hodiny. Vyšiel pred dom a tu prišlo mu na um, že dnes treba včaššie raňajkovať než inokedy, i pobral sa tichým krokom ku Karmanovcom. Približujúc sa k dvoru, videl Jána Žovkina na prahu dverí stáť. Na ramene mal prevesenú krivú paličku a do nízkeho čela zatlačený klobúk z čiernej slamy. Dvor bol pustý, len pri studni stála Katuša vo vyšedivených šatách a ťahala vodu na polievanie ruží a kapustnej priesadky. Cyril Čavkovič myslel si, že Katuši bolo by milé, keby ju videl zaliatu, i postál vo dverciach, do poly odvracajúc sa, a čakal, že príde k nemu Žovkin, Katuša zbadá jeho hlas, keď sa bude shovárať s ním, a utiahne sa niekam. No Ján Žovkin, vidiac ženu pri studni, usmial sa milo a nešiel von zo dvora, ale prv k nej.

Čavkovičovi zdalo sa, že môže počúvať, čo sa budú shovárať, a nič sa nestane zato, i postúpil ďalej za dvierka a oprel sa o múrik.

„No, už ideš?“ spýtala sa Katuša, a Cyril Čavkovič videl cez škáru rozrušených dveriec, ako keruje jeho pohľadu ako mladá, a na ústach zdržanlivý sladký úsmev. Muž jej pokyvkal hlavou a zahľadel sa, ako nalieva vodu z vedra do kupy. Keď doplnila, odložila krčiažok na srub, sklonila sa rýchle a chcela vodu vziať a odniesť; vtom Žovkin obzrel sa šikovne dookola a, naradovaný, že má ženu zvláštnu, ktorá neštíti sa nijakej práce, čo akej ťažkej, rýchle objal jej plecia.

„Pre Pána, čo to stváraš? A ak by niekto videl?“ užasne ona a rozpáli sa v tvári, i chce sa veľmi nahnevať. „Či nevieš, že sme už starí? A tak na očiach!“ i pozerá chvatom dookola, no dvor pustý, brána zavretá.

Ale v krajnom okne, kde mala izby Júlia, videla peknú hlavu, ako hľadí na nich a sa usmieva. Ján Žovkin nevidel toho, a keby i videl, nepodbal by. On hľadel len na ľakanie Katušino, jej červené líca, čo mu pripomenulo roky mladosti, a on zacítil sa od toho naozaj ako 28-ročný. Oči zablysly mu ohňom a hlava Katušina našla sa v jeho dlaniach.

„Jaj… ty… ty!“ bráni sa ona hlasom už teraz naozaj zúfalým a odtíska ho.

Cyril Čavkovič myslel si, že prichodí mu odstúpiť od dveriec, a poodišiel prechodiť sa pred dom. Šliapuc zarosenú trávu čistou topánkou, rozmýšľal o Žovkinovi, i zdalo sa mu, že toho život je príjemný a na závidenie. Keď videl ho vychodiť zo dvora, obrátil sa chrbtom, sám nevediac prečo, a staval sa veľmi zahľadeným do dediny. No keď Žovkin vzdialil sa na kuse, Cyril Čavkovič hneď — s namáhavou rezkosťou — sobral sa do domu. V pitvore stretol Daniela odchodiť na stanicu a v izbe našiel Karmana pri stole. Prázdny pohár stál pred ním a on, s veľmi komótne rozloženým telom, kúril z dlhej fajočky a, rozhŕňajúc jemnou rukou riedke vlasy na temene, zdal sa vravieť: „Ach, či som ja indolentný, a ako je to príjemné!“

Naozaj, Metod Karman, ako dostal zaťa, na plecia ktorého složil starosť o majetok, a svedomitého podnotára, i Ľudmila narástla na výpomoc — olenivel celkom. Už len zväčša prizerať a dohliadať mal, a i to zdalo sa mu ťažkým a veľkou prácou.

Cyril Čavkovič prisadol ticho na koniec stola, kde bolo jeho miesto od dvoch rokov, a miešajúc kávu v belasej šáločke, hľadel po izbe za Ľudmilou. Že nebola tam, ani šálka na jej mieste, začal sa strachovať v duchu, či je nie chorá. Konečne, keď dopíjal kávu, zašuchotaly ženské šaty za dverami… to ona! Cyril Čavkovič zachvel sa a pobledol. No vošla nie Ľudmila, ale Júlia s nechutným výrazom na tvári a ledva badajúc úctivé „dobré ráno“ Čavkovičovo, sadla s akýmsi vzdorom k stolu. Začala jesť s veľkou lenivosťou, ako by jej káva nechutila, alebo ona vôbec nebola lačná; no ju vlastne veľmi rozžialilo, že Karman zdá sa ako človek úplne spokojný so všetkým, nijakého oblaku na širokom čele, a ona nespala v noci od nešťastia. Rozhľadela sa po izbe, a vidiac, že všetko je v nej pokojné, čisté a útulné, a ona rozrušená, cítila kýsi plačlivý cit a zažiadalo sa jej, aby sa Karman nahneval a znosil ju.

„Brr, zunovane!“ ohlásila sa ako mimovoľne.

Starý Karman pozrel na ňu, vyfúknuc dym z plných pier a, vidiac, že je tam ešte i Cyril Čavkovič, zamračil čelo.

„Hľadaj si zamestnanie, a prejde ti zlá vôľa,“ riekol vážne.

„Aké?… Dve sa varešky nechytíme… to je Katušino; pritom také veci nie sú pre môjho ducha.“

„A doma čo vznešeného si robievala?“

„Tam bol inakší život!“… i vzdychla. „Ľahký, samá radosť a zábava. Tu sa len pracuje, lopotí sa… Či neviete, že nielen samým chlebom žiť bude človek?“

„Ale i spevom a tancom?“ usmeje sa Karman dobrotive a čelo sa mu vyjasní.

Júlia odvrátila hlavu na stranu a vzdychla.

Vtedy Cyril Čavkovič sa spamätal, že jemu zišlo by sa vzdialiť a on nemusel byť svedkom tohto rozhovoru, i vstal. Otvoriac dvere, podržal ich chvíľku v ruke a chcel sa spýtať, či Karman skoro príde do kancelárie, no neurobil to a vyšiel do kuchyne, cez ktorú sa chodilo do obývacej. Ani tam Ľudmily nevidel, len Katušu. Katuša, stojac pri stole, vaľkala biele cesto na lopári, majúc ručník uviazaný na hlave ako sedliacke nevesty, a biele čelo, s jemnými vráskami perlilo sa jej od potu. Iný nebol tam, len Vieročka sedela na prahu od pitvora a s vážnou tvárou rozťahovala v tenkých prstočkoch harmoniku. Malý braček Petrík však sedel na zemi pri jej nôžkach a dumne prizeral sa na jej tvár, počúvajúc. Popred Cyrila Čavkoviča prešuchla sa Júlia cez otvorené dvere, a predbehnúc ho, zastala pri Katuši.

„Katuša,“ osloví ju polohlasne, „či si sa ty z lásky vydala za svojho muža?“

„Prečo?“ smeje sa Katuša a mimovoľne zohne hlavu nižšie.

Umom blyslo jej ráno pri studni, na čo hľadela Júlia s unižujúcim svitom v očiach.

„Naozaj si bola doň zaľúbená?“ dozvedá sa Júlia ďalej a hľadí odboka na Katušu, ako by ju skúmala. „Naozaj… ale to je hádam nemožno!“ hovorí hladkým hlasom, stávajúc sa úprimnou.

„A prečo?“ spytuje sa Katuša, prekvapene zdvihnúc hlavu a udivene primrie zrakom na Júlii.

„No, no… ja len myslím, aké sú vkusy rozdielne…“ a zamlčí sa na chvíľu. „Ale to predsa nemožno, že by si ho ty bola ľúbila naozaj.“

Katuša zadivila sa ešte väčšmi, nevediac, čo si myslieť a povedať. Takéto čosi po prvé počuje. Jej muž je síce nie pekný, to sa vie, no charakterom bezúhonný. Je miláčikom všetkých a nikomu neprišlo na um pochybovať, súdiť ho, alebo hľadať v ňom poklesky. Nahnevala sa teda a riekla úsečným hlasom:

„Človek po kráse sa azda nesúdi!“

„Ale ani celkom hocijaký nemá byť!“ hovorí zas Júlia hlavate. „A konečne…“ pokračuje s figliarskym úsmevom a ľahkomyseľne: „kto zná, či aj iné nieto pri ňom na odsúdenie…“

„Ba ver’ tu každý bude šťastný, len ja nie!“ myslela si, odchádzajúc a neobzrúc sa viac o Katušu. „Nik nesmie byť, keď ja nie, to poviem!“

Katuša, dívajúc sa za ňou, nedbala o nič, len si myslela: „Hľa, ako je zle mať sesternicu za švagrinú… veľa si dovolí!“

„Eh, čo?“ prišlo jej na um zasa. „Rozmaznaná, nenaučená trpieť: niečo jej je nie po vôli, i zúfa a zadiera do každého.“

Potom skrslo v nej podozrenie, či naozaj jej muž je taký bezúhonný, za akého ho pokladajú…

Cyril Čavkovič nepočul, čo sa shováraly. Priblížil sa ku Katuši a chcel sa jej spýtať, kde je slečna. No videl, ako ona, zbadajúc ho, trhla sa z myšlienok, nevrle hodila pohľadom po ňom a odvrátila sa. Cyril Čavkovič sa naľakal a vyšiel. Kancelária bola obstatá húfom ľudí z druhých obcí i tejto. Poklonili sa mu, a on, vytiahnuc kľúč z vrecka nohavíc, odomkol dvere a vstúpil prvý. Kancelária bola dlhá a priestranná. Dve čierne kasne stály v dvoch kútoch, pult medzi oknami a dve stoličky na druhej strane. Naprostred izby stál dlhý, žlto farbený stôl a pri ňom také dlhé, tiež žlto farbené, bez operadiel lavice. Čavkovič sadol si na jednu oproti oknu, z ktorého bolo vidno do záhrady na chodník. Pozrel najprv ta, držiac v ruke listinu, a zrazu výraz jeho tvári sa zmenil a oči v hlbokých jamkách ožily a zaskvely sa. Rýchle sklonil hlavu nad listinu a dal sa do práce, no pozoroval pritom dvere, ktoré sa o chvíľu otvorily a vstúpila Ľudmila s otcom. Otec dal sa do pozdravovania s ľudom a do rozhovoru, ale Ľudmila bez meškania sadla k práci a, nepozrúc nikam, chvatom schytila pero do ruky. Bola svieža v tvári, ako by sa len pred chvíľou bola umývala. Kvetavé biele šaty zdaly sa krajšie dnes než včera a od nich páchlo orgovánom. Cyril Čavkovič pohniezdil sa na lavici od blaha, pokašľal do dlane bez potreby a, nakloniac hlavu, písal ďalej, ďalej…

„Ako sa voláte?“ spytuje sa veľkého sedliaka zo susednej obce, ktorý v širici predstúpil pred neho a mäždil v prstoch obdratú particu klobúka.

„Prečo je dnes taká vážna?“ rozmýšľal, preslyšiac odpoveď sedliaka. „Ani nepozrie hore!“

„Ako sa voláte?“ spýtal sa po druhý raz občana.

„Jano Hrnok!“ odpovedá ten druhý raz už zvučne, mysliac si, že podnotár nedopočuje, a pohodiac hlavou — aby sa mu dlhé vlasy zahodily na šiju — pristúpil bližšie.

„Načo pas?“ spytuje sa Cyril Čavkovič ďalej a, pozerajúc na Ľudmilu, myslí si: „Aká škoda, že je dnes taká vážna, aká škoda!“

Jemu totiž neodolateľne žiadalo by sa povedať jej dnes, že jeho život len tak bude mať cenu, ak bude môcť žiť v jej blízkosti. No takto — takto sa neopováži! I zavzdychá, pohýbe sa na lavici a opäť skloní hlavu nad prácu. Píšuc pozoruje, či ubúda ľudí a oni aspoň na chvíľku ostanú samotní. Prešlo predpoludnie i popoludnie, a ľud hrnul sa neprestajne, ledva vystačili. Pred večerom konečne vyprázdnila sa sieň. Starý Karman zašiel k pultu medzi okná napchať si do fajočky, obrátiac sa k nim chrbtom. Cyril tiež odložil pero, složil ruky dovedna, pohýbal sa na stolici a uprel svoje tmavé, hlboko ležiace oči na Ľudmilu, zavzdychajúc. Dopísala i ona, červená v lícach od usilovnosti, a zdvihla hlavu, prejdúc zmýleným od stáleho písania zrakom po izbe, ako by nechápala, prečo ostalo ticho. I stretla sa s jeho očami, a nemôžuc potlačiť akýsi úsmev, opäť sklonila hlavu.

„Chvíľu sme samotní,“ preriekol Čavkovič.

A keď ona len kývla hlavou, spamätala sa, že mu to bolo škoda riecť. Veď to vidí i tak, radšej iné… Pomlčal chvíľočku, potom riekol:

„To nám osud už praje…“

Ľudmila neriekla nič, a Cyrilovi prišlo na um, že tým vlastne on zhola nič neriekol, z čoho by Ľudmila mohla myslieť, že ju ľúbi. A teraz po tretí raz chcel povedať slovo naozaj významné, keď prekazil mu v tom húfček čerstvo došlých ľudí. Vzdychol, že sa mu vždy čosi kladie do cesty, a vzal pero. Keď odbavili ľud, Metod Karman, zapaľujúc zhaslú fajku a vidiac, že sa deň chýli, povedal Ľudmile, že ona už môže odísť. Ona však sa nepohla, ako by nepočula, ale, majúc hlavu podopretú dlaňou, biely lakeť na stole, hľadela zamyslene ponad plece Čavkoviča — ktorý sedel jej naproti — cez okno na nebo. Čosi ju zdržiavalo ešte, čosi rada by počuť — kto zná, prečo dnes — z úst Čavkoviča… Karman, vidiac, že sa nepoberá a tma hustne, kázal podnotárovi zažať lampu. Stalo sa. I vidí Cyril Čavkovič, že blízko veľkej lampy, visiacej nad stolom, vlasy Ľudmiline od svetla sú, ako by ich pozlátil, hlava jej ako by bola okrúžená gloriolou, a on cíti sa, ako by mal anjela pred sebou. Karman chodí od kasne ku kasni, od okna k oknu. Čavkovičovo srdce zas preplnené je láskou, no on predsa neodváži sa vravieť zhola nič. Hatí ho jej zamyslenosť; teda len upiera zhlboka tichý, ale horúci pohľad na ňu a vzdychá ťažko, zaľúbene.

„Ach,“ myslí si, „keby jej apa odišiel kamsi, čo len na chvíľočku!“

Naozaj, ledva domyslel, Karman vzdialil sa do vedľajšej izbičky Cyrilovej; no vstala i Ľudmila. Cyril sa naľakal, zasmútil a vstal tiež, Ľudmila však nešla von, ale k oknu. Tvár jeho hneď ožila a on, usmejúc sa, podišiel za ňou.

„Otvoriť okno?“ spýtal sa a hneď i vystrel ruku s namáhavou ľahkosťou, že vykoná. „Tu je naozaj pach za sedliackymi šatami…“

Ľudmila nedovolila otvoriť, ale, vyložiac biele ruky na poličku, oprela sa na ne a pozerala von na dedinu, v súmrak zahalenú. Cyril Čavkovič uznal, že takto bude omnoho lepšie preň; čo on povie, nevyjde oknom a nepočuje iný. I zakašľal sucho, prejdúc si bielymi, ale trochu hrubými prstami cez pery, a preletí zrakom po izbe, aby sa presvedčil ešte, či naozaj sú sami. A tu sa Cyrilovi zdalo, že nemôže hovoriť; tá sladká samota, v ktorej počuť, i ako ona dýcha, desila ho. Zatúžil, aby bolo nesmierne mnoho ľudí tam v úzadí, aby sa vlnilo okolo nich, hmýril život…

Do kancelárie vrátil sa Karman a od ulice vstupoval richtár, vysokej postavy, ten, čo mal špatné ústa. Zápäť za ním vošly ešte dve zapozdené ženičky v čistých obrusoch, zastaly skromne pri dverách a vzdychly z obyčaje. Richtár vytiahol listinu z kožúška a podišiel ku Karmanovi, povravel s ním a, podajúc mu ju, odstúpil sa šepkať so ženičkami, k ústam priložiac dva prsty. Bol totiž veľký ctiteľ žien a rád šeptom sa shováral s každým. Karman medzitým prezeral listinu, zavolal Cyrila Čavkoviča, aby sa podpísal ako svedok na nej, potom vyšiel vyprevadiť richtára pred dom, ním vyvolaný. Richtár mal mu totiž čosi tajomného rozpovedať. No skrútol ešte hlavu odo dverí a zavolal dcére, aby šla, že i on už pôjde.

„Hneď, hneď!“ odpovedá ona chlácholive, no nejde, ale sadne k stolu, berúc pero.

Jednu ženičku obslúžila ona, druhú Cyril, a keď odišly i tie, Ľudmila zdvihla hlavu a pozrela Cyrilovi rovno do očú, v hĺbke dlejúcich, ako by riekla: teraz vrav!

Cyril pohýbal sa na lavici, zachvel sa a pozrel po izbe dookola, Ľudmile i navrch hlavy, sladkým pohľadom a začal takto:

„Aké kvety sa vám, slečna, najlepšie páčia?“

„Neviem…“ odvetí ona, hoci so smiechom, ale nedbale od sklamania; „neprišlo mi do rozumu myslieť o tom.“

„Mne sa páči ruža biela, keď je rozvitá… Ach, vtedy odtrhnúť ju… osvojiť si!“ Zamlčal sa a pozrel na Ľudmilu, či uhádla z toho, že o nej vraví a len ona sa mu páči na svete. „Viete, ruža…“ začne opäť, vidiac pokojný výraz jej tvári, „ale taká, čo nekvitne v záhrade, ale v prenesenom smysle… čo rastie v dome.“

„Dievča,“ doplní ona, uhádnuc, na čo myslí.

„Áno, to, deva… krásna, s červenými lícami, ako hmlička jemná, ako pierko ľahké a spevavá ako vtáča…“

„Čože z toho bude,“ myslí si v duchu Ľudmila, „a kam to príde asi?“

„A takú devu dostať, s takou žiť bolo by veľké šťastie!… Život by nebol ani život a púť trampotná, ale ako milý sen, ako prechádzka v krásnom údolí… plnom kvetov, spevu slávičieho, voňavého vánku…“

„Môj Pane!“ lká v duchu Ľudmila. „On pospomína i všetky hviezdy, kým dostane sa na pravú cestu.“

„Ah, či by som bol šťastný, keby teraz zrazu našiel som sa v takej záhrade, pod jasným nebom, kde mihoce sa tisíce hviezd a mesiac svieti! Pri mojom boku deva krásna… ja vyznal by jej ľúbosť vrelú…“ Pomlčal, potom začal rýchlejšie — nie tak roztúženo. „Mne sa zdá, slečna, že Pán Boh, keď stvorí jednu dušu, hneď určí pre ňu i druhú, a tí potom tu na zemi neminú sa, musia sa spojiť, čo by jedna bola za morom, druhá tu — čo by jedna bola vysoko postavená, druhá nízko… čo by kto ako bránil!“ Zastal a významne pozrel na Ľudmilu, potom spýtal sa: „Či nie, slečna?“

„Ja neviem,“ odvetí ona akosi zdĺhave a podumá si: „Kedyže sa vymotá?“

Táto ľahostajná odpoveď upamätala Cyrila, že ona vlastne z toho nemôže vedieť, že oni dvaja sa neminú, čo by priam ona sama tomu sa bránila; začal teda inak, bližšie.

„Slečna, čo by ste povedali na to, keby vám niekto lásku vyznal?“

„To by záviselo od toho, kto by on bol!“ odvetí ona trochu živšie.

„Tak je… tak je…“ uznáva Cyril a vidí, že je tam, kde bol.

I pohýbe sa na lavici a pozrie dookola, či nieto nikoho, kto by sa ho zaujal. No izba pustá, tichá, len čo vše prerazí vrava tých dvoch zpred domu. Ani knihy nevravia, ani kasne a pult, ani lavice. Ona sedí tam v kráse omamujúcej, ale tvár jej prezradzuje netrpezlivosť a zlú vôľu. Tu odpadla mu všetka chuť a opovážlivosť. Zamĺkol úplne a, držiac päsť na stole, len vzdychal ťažko a oči jeho z hlbokých jám smutne pozeraly na ňu.

„Pre Pána!…“ myslí si Ľudmila, vidiac ho tak. „Pospomínal všetko, a neprišiel k slovu: milujem ťa!“ Znechutená sobrala sa, vzdychnúc mimovoľne, a vezmúc čipkový šál s klinca, ukrúcala doň svoju peknú hlavu.

„Už idete?“ spýtal sa on naľakane.

„Tatuška dovolil… je večer,“ odpovedala so stiahnutým obočím; jeho vzdychanie a vytriešťanie očú ju už neočarúvalo. „Nieto už čo robiť, ani nepríde už nik. Ale čo by aj prišiel… Ani vy nedajte čakať za sebou k večeri.“

S tým, neobzrúc sa viac, uvrzla.

Cyril Čavkovič ostal sám a skľúčil sa. Skrútol hlavu k oknu, popred ktoré mala prejsť v záhrade, a keď zatíchly jej rýchle kroky, Cyril zahľadel sa pred seba na stôl, zafŕkaný černidlom, ťažkým pohľadom. Dlho sedel tam a bol skormútený, pripomínajúc si jej dnešnú vážnosť a stiahnuté obrvy, keď odchádzala. I zdala sa mu nemilosrdná, a on ani nešiel do domu v ten večer.

Ľudmila medzitým sťahovala ďalej obrvy na dvore, opretá chrbtom o lipu, majúc hlavu naklonenú, no spievala predsa. Nebola tma, čo sa i celkom zvečerilo. Mesiac svietil plným svetlom, ako sito veľký, do dvora, kde dokonávali cúdenie pšenice, merali a naberali do vriec. Ján Žovkin, v šedivom krátkom kabáte odetý, krútil sa tam, rozkazoval, napomínal a pomáhal sám. Čierne fúzy a krátka brada boly mu zapadnuté prachom a drobné oči v tučných lícach iskrily mu zpoza zaprášených mihalníc. Ako takto zvŕtal sa tam, usmieval sa vľúdne, vravel mäkko, bol ako slušný, každému vôľu hľadajúci Židáčik.

Katuša chodila v kuchyni od okna k sporáku a od sporáka k oknu a hnevala sa, že zaveľa babrú sa na dvore a večera schne na ohni. Ale ona vlastne chodila pozorovať muža, a hľadiac naň — cez otvorené okno — okom kritickým, ako na cudzieho, naľakala sa. Tučných zaprášených líc s drobnými očami a nadmieru úzkeho čela všimla si len teraz dobre. Mäkký hlas a maličká, obratná postava, nie pre statného muža, ale babku. Katuša sčervenela prekvapením a ľakom. Oči zrazu otvorily sa jej a ona zmrznutá opätovala otázku v duchu: „Naozaj, ako som ja mohla ísť za neho?!“

Do kuchyne v ten čas vošla Júlia. Pred chvíľou rozprávala Ľudmile, že nesmelosť u mužských je najodpornejšia vec na svete; všimla si smiešnej, zaprášenej figúrky Žofkina, i ponáhľala sa vyhľadať Katušu.

„Azda sa ti i takto páči?“ zavolala zo dverí, smejúc sa veselo, a vidiac, že Katuša trhla sa síce pri okne a pozrela, no nedbajúc, neodpovedala. Júlia pohodila hlavou spurne: To by sa jej páčilo! Akáže je ona krásna, a že by jej slová odznely bez účinku!

„Rozhodne nechápem,“ začne s figliarskym úsmevom a stúpi bližšie, „ako možno na toho dívať sa teraz…“

„Vieročka, choď von!“ pretrhne ju Katuša s výkrikom na dcérku, ktorá pri stole pred zrkadlom, čo si slúžky spoločne kúpily od Žida včera napoludnie, obzerala si líčka, že jej nechcú byť tuhé a červené ako husiarkine Katkine.

Na výkrik matkin Vieročka trhla sa a naskutku pobrala sa preč, obracajúc ustrašeno hlávku odo dverí k nej. Katuša potom skrútila sa k Júlii a pozrela, ako by riekla:

„No, teraz vrav, ty pokušiteľ!“

Júlia, ako by pochopila, kývla hlavou, že odobruje, a začala vravieť:

„On je len dobrý, vľúdny, milý a láskavý, ako nejaká ženička…“

„Ako vidno,“ pretrhne ju Katuša žartom, ale s veľmi ligotavým zrakom, „veľmi ťa interesuje: jedine dobrá babka…“ a pohrozí sa jej: „No, no, aby si sa mi doň nezaľúbila!“

„Čo? Hahaha!“ zasmeje sa Júlia a odchodí trochu uspokojená.

Katuša je pomýlená, a Júlii veľmi dobre padne vidieť, že trpí aj iný, nielen ona sama. Keď šla cez pitvor, osvetlený lampášom so steny, stretla sa s mužom, ktorý v kepienku a liskavej úradníckej čiapke vracal sa zo stanice. Oči stretly sa im a oboch čelá sa zakabonily, ako by boli videli čosi divného, a obaja nafúkali sa k tomu. Vyhnúc jeden druhému, ako takému, čo páli, prešli pomimo bez slova, no pri dverách ich izieb Júlia ozvala sa predsa:

„Zajtra pôjdem domov k rodičom… povedz, že prosím koč!“

„Dobre.“

„A tam budem týždeň!“

„Dobre.“

„Za dva týždne… alebo za štyri!“

„Ako chceš!“

„A keď sa vrátim sem, začnem inak žiť; nech svet vie o nás… Dom sa otvorí a povedie veľký!“

Daniel Karman, nadurený do základu, stiahol ligotavú striešku čiapky na oči, aby ju nevidel, k tomu ešte odvrátil sa a bez slova sobral sa ďalej, ale, spraviac niekoľko krokov, zastavil sa a obzrel.

„Keď ti je ťažko žiť takto, čo nepovieš?“ spýta sa zrazu ľúbezne. „Julišienka… keď chceš ľahký, veselý život, ži tak… áno… ako sa ti žiada.“

Júlia otvorila dvere, no, prekračujúc prah, prišlo jej na um, že si on zaiste bude myslieť, ak neodpovie, že ju frapoval svojím medovým tónom, i zavolala energične:

„Aby si vedel, že to i spravím!“

„Takýto život je rozhodne hlúpy…“ myslela si, keď došla do izby, a hodila sa na diván. „Načo ja tu žijem, komu som ja tu potrebná?… Oj, a doma ako sa slávne žilo a krásne! Obdivovaná, imponovala som celej spoločnosti, moju vôľu hľadal každý… a títo myslia si, že som ja ako iná — neuhnú sa… Jemu ani na um nepríde, ako praje mu osud, keď mňa dostal; ba azda čaká, že ja ešte budem si zakladať, že si ma vzal!“

*

Cyril Čavkovič vyliezol v jedno predpoludnie do záhrady pred dvere na slniečko. Robota tak trochu sa premlela v kancelárii, pritom zišlo sa mu i vydýchnuť na sviežom povetrí. I vyniesol si stolec a noviny pod topoľ a zapálil papirosu. No noviny nechal nedotknuté, stolec pustý a on, ticho a zvoľna prechodiac sa, myslel na Ľudmilu. Jemu vlastne nechutilo nič, iba žiada sa mu vždy a neprestajne pozerať do tvári Ľudmilinej a vyznať jej, ako ju vrelo miluje. Opäť prešly tri týždne, a jemu nenaskytla sa príhodná chvíľa vyjaviť jej to. Ľudmila vše je veľmi zamyslená a vážna, druhý raz prídu slečny Kuklovské z Hríbova, tretí raz je zamestnaná prácou alebo dohaduje sa s Júliou, ktorá nemôže strpieť jej spevu. A Cyril vidí, jasne vidí, že to takto nemôže byť ďalej; zadusil by ho ten ohromný cit, jestli nevyjde na svetlo. Dofajčiac, odhodil konček cigarety na stranu, strčil ruky do vačkov kabáta a sobral sa voľným a trochu nemotorným krokom k domu. V pitvore postál nerozhodne, nevediac, v ktorú stranu. Napravo bolo bývanie mladých, Daniela a Júlie: rovno salón, naľavo kuchyňa a obývacie izby. Ztade zaznieval šramot z odchýlených dverí. Čavkovičovi zdalo sa, že dobre bude počúvať trochu, či neozve sa niekde hlas Ľudmilin a tak vstúpiť na isté ta, aby ju videl dnes aspoň raz, kým neodíde po povinnosti do Mikynčíc. Tu dve krátke ruky dotkly sa mu pliec od chrbta, ako tam stál. „Čo tak zamyslený?“ spytuje sa ho Žovkin, prizrúc sa mu bystro do očú, a nečakajúc odvety, náhle a obratne prejde popred neho de kuchyne.

Cyril Čavkovič zazrel, keď sa dvere roztvorily, že je tam nik iný, len Katuša pri sporáku a Vieročka sedí na lavici ospalá a so zadumenými očkami. Kým rozmýšľal, čo už teraz, Žovkin vstúpil do kuchyne a zastal blízo Katuše, spytujúc sa:

„Len teraz vstaly deti?“

Katuša potrhla plecom a po prestávke vrkla:

„Vidíš, že len… Čo sa spytuješ?“

Ján Žovkin, človek nežný, spravodlivý a vľúdny ešte i k žobrákom, uprel s myšlienkou drobné oči na ženu. Tri týždne badá u nej premenu a včera i dnes i divný tón, a nechápal, prečo. Pristúpil k nej a, spytujúc sa o jej planej vôli, chcel jej krátkou dlaňou pohladiť líce, ale ona rýchle odtrhla si hlavu. Žovkin zadíval sa na ňu a videl, že sivé jej oči sú červené a stenknuté pery — krása ktorých minula už — zaseknuté za zubmi. To dotklo sa mu srdca, i tak nežného, a úzke čelo utrápené zvráskavelo sa ešte naužsie.

„Katuška, zle sa cítiš?“ vyzvedal sa starostlive.

„Ech…“ omkla hlavou omrzle a potom akýmsi prudkým krokom pobrala sa z kuchyne.

I muselo ju popudiť, že pozerá za ňou skúmave, lebo trepla dverami väčšmi ako inokedy. Žovkin postál na mieste, potom, obrátiac sa, prišiel k Vieročke, ktorá, sediac na lavici, obe nôžky mala vyložené a vťahovala si pilno šnúročku do topánok.

„Čo si tak pozde vstala, dievčička?“ prihovoril sa jej, vyhladiac jej lesklé vlásky s čela.

„Zaspala som…“ odpovie ona a vzdychne rýchle a kratuško. Vidno, ešte niečo morí jej útlunké srdce. „Mamičke som vravela, prečo ma nezobudila, ale ona povedala, aby som ju nehnevala, že jej je len dotiaľ dobre, kým nás nevidí…“

Žovkin prinútený bol nad touto odpoveďou zamyslieť sa; potom vravel:

„I Petrík teraz vstal?“

„Ten ešte spí, lebo ho mamička ubila, keď chcel vstávať. Že či sa budeme naň potkýnať! I tak vraj len zavadzia, že nech spí do poludnia. Povedala mamička, že by bolo lepšie, keby sme neboli!“ žaluje rozťažkaná dievčička a očká jej slzy zalejú.

Žovkin bol prinútený zamyslieť sa nanovo. Vieročka však, zručne zaviažuc si šnúročku na topánke, sošmykla nôžky s lavice, že jej odvisly, a pritiahla sa bližšie k stolcu, kde sadol si jej otec. I prešla útluškou dlaňou povrch čiernej hlavy jeho a, skryjúc si tenké rúčky jemu pod bradu, šeptala:

„Vy ste dobrý, tatuško!“

Žovkinova tvár ožila, milo pritiahol si dcérušku k sebe a teplý cit šťastia naplnil mu srdce od otcovskej radosti. Ale potom predsa chcel vedieť, kde je Katuša, i vyšiel za ňou. Bola v komore a prekladala kusy pečiva, čo od včerajšej večere zostalo, s misy na tanier; no keď vstúpil on, rýchle, ako by ju ktosi naháňal, odišla ztade do detskej izby. Šiel za ňou i ta, ale ona ešte so spurnejšou tvárou ušla i ztade. Je isté, že Ján Žovkin teraz po prvý raz zakusoval také zneuctenie od ženy. Dojalo ho to velmi nemilo, i tvár zmenila sa mu a drobné oči jeho skormútené šľahly zpomedzi tučných víčok. Keď odchodil z domu, úzke čelo jeho tak sa smraštilo, že sa mu vlasy s obočím temer sišly.

„Oj… oj, ja blázon!“ šeptala si Katuša ľútostive, vidiac ho. „Veď je skutočne ako opica; nič na ňom!“

A v zúfalstve oddala sa kárať Vieročku, čo k nej prišla s hrebeňom, že sa nevie sama učesať a je už veľká.

Cyril Čavkovič bol by vošiel, vyhútal čosi, o čo by prosil, ale počul káranie Katušino a naľakal sa, že je v dome vada. Prišlo mu na pamäť, že v taký čas on nemá tam čo hľadať, i sobral sa nazpät. Pred kanceláriou zastal pri čiernej tabuli na stene zavesenej, kde za drôtovými dverciami nachodila sa ceduľa ohlášok, a zadíval sa na ňu túžobne. Prišlo mu na um, že keby teraz pri ňom stála Ľudmila, ako ľahko bolo by jej čosi povedať o láske. No jej niet, a Cyril Čavkovič odchodil so vzdychom dovnútra. Ruky založiac za bedrá a nakloniac hlavu, prechodil sa potom dlho po kancelárii a rozmýšľal, kedy dožije sa príhodnej chvíle byť osamote s Ľudmilou. Zrazu zastal, položiac prsty k perám, a oči jeho hlboko ležiace zažaly sa. Vzchopil sa a spechom šiel sadnúť si za stôl i vzal pero do ruky. Prišlo mu totiž na um, že škoda mu je čakať za príhodnou chvíľou, ale napíše proste čosi lásku vyznávajúceho, a to podstrčí nejako Ľudmile — to že bude najmúdrejšie. Sklonil teda hlavu a písal chvatom:

„Keby ste vedeli, slečna, krásna ako kvet, ako hviezda, ako trpím a hyniem!“

Zasekol sa a nevedel, či dosť je tým vyzradené, či nie dosť.

Niekto zaklopal na dvere. Cyril Čavkovič sa trhol a hrozne nahneval, že ho vyrušujú v takejto chvíli. Oči krútily sa mu v hĺbke, keď dychtive šiel pozrieť, kto to. Do izby prv, než by on bol dvere otvoril, hrnul sa húfček ľudí čisto odených. Štyria chlapi v bielych košeliach a tri ženy, medzi nimi mladá dievčina, s figliarskym úsmevom a jastrivých čiernych očú. Cyril sa spamätal a hneď vedel, že sú to svadobníci. Siahol bielymi, ale trochu hrubými prstami po hustých fúzikoch a usmial sa príjemne. Kázal im posadať, a chlapa, ktorý stál v širici v otvorených dverách a mal červené remence zapletené v kečkách, oznamujúceho, že je už tu s vozom do Mikynčic, poslal pre Karmana.

„Teraz musím odísť, teraz…“ myslel si, zahýnajúc list, na ktorom písal Ľudmile, a kryjúc ho do vnútorného vačku kabáta, ako nejaký poklad, „keď Ľudmila príde dívať sa, ako Karman sodáva mladý pár… Či ma to ukrutne hnevá!“

Jemu totiž zrazu zdalo sa, že lepšej príležitosti neobsiahne ako teraz. Síce dosť ráz bolo takých, a on ich nepoužil, ale teraz cítil istotne, že táto bola by tá pravá. Podišiel k háku za dvere, shovárajúc sa s prišlými o vetre, čo sa od polnoci schytil — aby sňal šedivkastý kepeň a zahodil ho na plecia. Tu mu prišlo na um, že keď ho bude kefovať, odtiahne niečo času, a počal chodiť za kefou. Kým našiel ju niekde vo svojej izbici, prišiel Karman čiermo odetý a velmi dajúc si záležať, aby bol čo najvážnejší. Rozložil knihy na žltý stôl, kázal mladým predstúpiť, a podnotárovi riekol, aby ostal ešte. Zavesil trojfarebnú stužku cez plece, pomyslel si pritom čosi smiešneho a zdržanlivý úsmev poihral mu na chvíľu okolo hrubých, plných pier. Potom zdvihol hlavu k mladým, že bude rozprávať, no dočkal ešte, kým Ľudmila s malou Vieročkou prejde cez dvere, izbu a sadne si za horný koniec stola. Potom pričkal ešte, kým Cyril Čavkovič shodí kepeň s pliec, zavesí ho opäť na hák za dvere — s namáhavou ľahkosťou — a poodíde k najďalšiemu oknu sa oprieť, aby ztade sladko pozeral na nich i na Ľudmilu. Konečne nastalo hrobové ticho. Karman povedal malú reč a hneď potom začal sdávať mladý pár.

„No, Matúš Krivoš, i ty, Ilka Slezáková, osvedčte sa tu pred týmito svedkami, či chcete vstúpiť do manželstva?“ spýtal sa Karman.

Dievčina stiahla ústa vo figliarskom a trochu hanblivom úsmeve, hodila pohľadom na Ľudmilu a tak odpovedala. Mladoženích uškrnul sa, pohol — a bolo vidno, že i jemu veľmi by chutilo zasmiať sa, no vážny obličaj pána notára hamoval ho. Odpovedal teda vážne, ako v kostole: „Chcem!“ Hlas jeho odznel priveľmi pevne a Ľudmile nesmierne chcelo sa smiať. Nedbajúc na nič, smiala sa, zakryjúc si dlaňou ústa, šepla čosi Vieročke, ktorá so sobratými ústkami a natiahnutým hrdlom skrúšene počúvala, hľadiac na starého otca, a vymieňajúc pohľady dôvery s mladou nevestou, len tak z dobrej vôle šibla okom i k najďalšiemu oknu, ľúbezne a koketne pohodiac hlavou nabok. Cyrila Čavkoviča, ktorý opieral sa tam veľmi pekne a bol ako namaľovaný, opanovala myšlienka nezdržateľno príjemná, vidiac pohľad Ľudmilin, a zalomcovala ním vrelá túžba riecť jej sladké slovo. I sobral sa, pozorne na prsty stávajúc, aby krokmi nevyrušil Karmana, že pošepne Ľudmile, ako strašne by on rád tak stál pred pánom notárom a ako i jej pristalo by pri boku mladého ženícha, takej krásnej. Vtom Karman obrátil k nemu hlavu a zavolal:

„Pán Čavkovič, poďte písať!“

Cyril pohodil rukou, naklonil hlavu a, stanúc na celú nohu, šiel k stolu, sadol si poslušne a vzal pero.

„Už je jedno…“ myslel si, uspokojujúc sa, „keď dopíšem, poviem, čo som chcel povedať.“

No Ľudmila s Vieročkou odišla prvej, než sa skončilo a jemu potom hneď bolo treba sadať na voz a ísť do Mikynčíc.

Bol večer a vlhko, keď sa vrátil ztade. V prostred cesty zachytil ho dážď, ktorý trval síce krátko, ale zmočil ho dosť dobre. Keď vstupovali do dvora, nebo už bolo vyjasnené, ba i mesiačik vyťahoval sa zpod oblaka a odhaľoval dom z tmy ako zpod závoja. Cyril skočil s voza s nútenou ľahkosťou a rýchle prešiel cez mokrý dvor do domu. V pitvore striasol so seba mokrý kepeň, dajúc ho slúžke usušiť, ošúchal topánky o zem, poutieral si bielym ručníkom čelo, líca a drobné husté fúziky a, počujúc hlučnú vravu, spýtal sa slúžky:

„Kto je tu — azda hostia?“

„Áno, slečny z Hríbova s bratom a pána notárovou, a ešte jeden mladý pán.“

„Zkade ten pán?“

„Neviem… prišiel len pešo.“

Cyril Čavkovič pošuchtal ešte podošvami udlapčenú pôdu v pitvore a vošiel do veľkej osvetlenej izby. Veselý rozhovor, v ktorom vynikal hlas oživenej Júlie, a smiech ozýval sa tam. Visiaca lampa s povaly osvetľovala rad hláv okolo stola sediacich. Slečny Kuklovské z Hríbova, Adela a Julka, sadly na diván, vraj: i zato. Jedna, mladšia, s hrdinským výrazom na tvári, bola, ako by v každej chvíli bola hotová s niekým sa škriepiť. Druhá, Adela, kratuškej brady, ale dosť pekná, v módnych šatách, bola omnoho jemnejšia. S perí jej neschádzal zhovievavý úsmev, ako by vravela: ,Vy všetci ste ľudia prostí, ale ja vám to odpúšťam.‘

Pri Júlii sedela kolegova dcéra Anička, čiernych ako uhoľ horiacich očú. Bola veľmi okúzľujúca a duchaplná a mala zvyk žasnúť nad sebou. Ani pekná je nie, ani bohatá, a predsa každého očarí… Čo je to?

Domáci pán sedel, ako obyčajne, veľmi komótne rozložený pri slečne s hrdinským výrazom na tvári. Rukou rozhŕňal si riedke vlasy na temene, a i teraz sa zdalo, že vraví: „Výborne je takto sa rozložiť!“ Podľa úsmevu jeho plných perí cítil sa dobre a najmä vyznačoval svojou pozornosťou slečnu Adelu, majúc úľubu v jej zhovievavom úsmeve. K tomu bola ho pochválila, že má dobré vtipy, čo sa mu veľmi páčilo a nemohol potlačiť kýsi úsmev. Na strane stáli dvaja mladí ľudia, jeden z nich brat Adelin a Julkin. Mal peknú čiernu bradu, bol pyšný na ňu, naveky hrabúc sa v nej, málo vravel a myslel, že každé dievča, čo naň uprie zrak, chce sa vydať za neho. Druhý mal akési hranaté pohyby, drsnatý hlas a veľkú hlavu s dlhým bledým nosom. Daniel bol tiež tu; práve čo došiel zo stanice a hneď ponáhľal sa medzi spoločnosť. Staval sa veľmi ľúbezným, krútiac v jemných, tenkých prstoch dlhé žlté fúzy, a vôbec zdal sa byť spokojný so všetkým, čo ho obkľučovalo. I s tým, čo robí a vraví jeho žena, i s hrdinským výrazom slečny Julky, i so zhovievavosťou Adely, ba i s tým, čo sa ešte iba malo stať.

Cyril Čavkovič, príduc, poklonil sa s nútenou ľahkosťou a pokašľal slabo do dlane. Privítajúc sa so všetkými, šiel k veľkým kachliam z červeného črepa, oprel sa pekne o ne, založiac nohu za nohu, a pozrel po spoločnosti. I zbadal, že pán hranatých pohybov a dlhého nosa, ktorého videl po prvý raz, veľa vyznačuje Ľudmilu svojou pozornosťou, i súdil z toho, že je i to mládenec. V jednu chvíľu, keď Ľudmila poodišla pozrieť oknom na nebo i na cestu, či ešte nejde z trhu Žovkin, šiel sa jej opýtať:

„Slečna, kto je ten neznámy?“

„Viliam Ladida — veď vás predstavili navzájom?!… Viete, ten, čo ho vyvolia na vaše miesto.“

„Ach, Ladida… ozaj!“ spamätá sa Cyril, prikyvujúc hlavou, a začne robiť papirosu, aby zahnal pohnutie. „Tak je… tak je…“ mrmoce a pozoruje odboka Ladidu.

Vidí, že nič na ňom zvláštneho, a najmä nič príjemného v držaní; ale že často obracia sa k domácej slečne a zaliečavo, začína sa mu nepáčiť. Pozdejšie cíti rovno antipatiu, a tá tak ho zaujme celého, že ani nejde viac blízko k spoločnosti, ale prechodí sa poza ich chrbty, odtrhujúc násilne od úst papirosu od zlej vôle.

„Či aj Ladida bude u vás tak ako ja?“ spýtal sa o chvíľu Ľudmily, ktorá opierala sa o črepové kachle, kde on prvej. „A kedy príde sem ako podnotár: hneď, ako ho vyvolia?“

„Ešte i dotiaľ tu ostane, a tu bude tak ako vy… Kde by inde bol? Veď u Žida nemôže byť v koste.“

„Ták?!“ Cyril Čavkovič od pohnutia prešiel sa pár ráz po izbe. Potom zasa postál pri slečne, vraviac utlmeno, aby druhý nepočul: „Tak teda ja musím už odísť…“

„Prečo odísť?“ povie Ľudmila a pozrie naň trochu netrpezlive.

„Nuž načo by sme boli dvaja?“

„No, zas…“ diví sa ona trochu zle dojatá. „Ani traja by neboli veľa pre našu kanceláriu… vy viete… K tomu vy máte odísť dvadsiateho — prečo by ste odišli skôr?…“

„On mal len vtedy prísť… A ja len to poviem, že keď sa vtisol on, ja ustúpim.“

„Vtisol!“ opätuje Ľudmila a sťahuje obočie. „Nevedela som, že prijatie chudobného šuhaja, ktorý nemá sa kde šinúť, tak odsúdite.“ A doloží chladným tónom: „Myslela som, že ste lepší!“

Čavkovič zahryzol do pery a neriekol nič viac, len sa prechodil; ale horkosť jeho vzrastala, počujúc jej tón, a s horkosťou rástla i antipatia k Ladidovi. Nevediac sám, prečo, nevydržal tam, i sobral sa urazený v srdci a vyšiel. Do dvora práve vtiahly tri vozy, čo vozily pšenicu na predaj Židovi do mesta, a do kuchyne cez pitvor i Žovkin. Bol zmoknutý i on, a že dlho sedel na voze, i preziabnutý. Tučné líca boly mu osinuté a drobné oči ligotaly sa mu čerstvo od zimy. Cyrilovi, s ktorým stretol sa v pitvore, zdalo sa, že sa svedčí, aby pomohol mu kepeň sobliecť. I pomohol, potom postál v otvorených dverách kuchyne a hľadel dnu. Žovkin pristúpil najprv k testinej, bozkal jej ruku úctive, potom šiel bozkať ženu v čelo; no ona, že také komédie nemusia byť zakaždým, odtiahla sa nevrle od neho. Žovkin pozrel maličkými očami na ňu a, nepovediac nič, ponáhľal sa do druhej izby.

„Mamička,“ ohlási sa Katuša, keď i Cyril — vidiac, že je zbytočný tam — vyšiel z pitvora, „spokojní ste vy s mojím mužom?“

Karmanová najprv pozrela na dcéru pre neobyčajnú otázku, potom riekla hlasom, zreteľne prezradzujúcim nespokojnosť, nad otázkou:

„Prečo by sme neboli?“

Katuša mlčala; ani nevie, ako povedať, čo povedať a predsa musí!

„Či proti jeho charakteru nebolo by námietky?…“

„Čo-ó?“ diví sa jej mať, a hneď — iste už prvej namrzená pre čosi — pokára ju prísne: „Ako to len môžeš hovoriť!“

Katuša usmiala sa núteno, no nezatíchla; už tri týždne, ako o tom premýšľa.

„Mne sa zdá, že je divná vec: on prišiel, nič nemal, a tu sa usalašil ako v svojom…“

„Nuž ale si teba vzal!“

„Hľa, čo aj… Tu vo vašom je ako pán, hospodári, sadol na cudzie. Či je to nie nečestne… Vám sa nevidí?“

„Nečestne?“ diví sa mať a už sa i nahnevá: „Čo to len vyhutuješ! Či hospodári sebe?… Otec je hlava, on — ruka jeho.“

Z izby pribehla Ľudmila s oživenou tvárou a pozrela po kuchyni, ako by niekoho hľadala.

„Čo chceš?“ osloví ju mať akýmsi hnevlivým tónom; slová Katušine len teraz ju náležite popudily. „Načo odbehúvaš od hostí?“

„Veď idem, idem…“ povie Ľudmila rýchle a chlácholive, a vyšuchne von.

Z pitvorných dverí vyzrela na dvor a, vidiac Cyrila stáť opretého o stĺp dveriec záhrady, usmiala sa pre seba a sišla s prahu na podstenu. Cyril, vidiac, že sa k nemu približuje, pohol sa a zachvel. Hnev prešiel mu a tvárou preletel krátky zduchovnelý úsmev. Zasa mu čosi vravelo, aby sa ponáhľal so svojimi úmyslami, lebo táto chvíľa je ostatná príležitosť na to a viac takých nebude. Siahol do vnútorného vačku kabáta za listom, písaným jej; no keď Ľudmila pristúpila, zdalo sa mu, že je to nedostatočné. Strčil list nazpät a pomyslel si, že osud zaiste chce, aby to vykonal slovom.

„Či viete, slečna,“ spytuje sa, preslyšiac jej otázku: čo ste sa odtiahli do samoty? — „že jestvuje taká ľúbosť, ktorú strpieť je ťažko?“

Ľudmila sa usmiala, pozrúc trochu koketne na neho, a povie:

„Možno…“

„A potom čo poviete… aké to musia byť ostré, hrozne ostré muky, keď nedostane tú, ktorú ľúbi? Ten to dozaista neprenesie — zničí sa!“ dovŕši s dusením od premáhania citov. „Však, slečna?“

„Ja to neviem…“ odpovedá ona, mysliac akosi na iné.

Cyril ochladol trochu pre jej neoduševnenú odpoveď. Pohol sa a jeho hlboko ležiace oči zmenily svoj zúfalý výraz. Spamätal sa, že ona z povedaných slov nemôže iné rozumieť, len čo je povedané, a nie to, že sa on zničí, ak jej nedostane.

„Čože, slečna?“ začne Cyril. „Či by ste verili… áno, či by ste verili, že ja sám mohol by tak vykonať, áno, i vykonám?“

Ľudmila zbadala, k čomu si robí cestu, a že bola dobrej vôle, nuž sa usmiala.

„Nie, nie… vy toho nevykonáte!“

„Áno, vykonám!“ tvrdí on ukrutne.

„Nie, nemali by ste odvahy.“

„Vykonám… vykonám, uvidíte!“ tvrdí on ešte náruživejšie a mykne hlavou v zúfalej odhodlanosti.

„Tak ste zaľúbený?“

Cyril prudko zdvihol hlavu a pozrel. Aká otázka! On si myslel, že už vie i to, že pre ňu strojí konať tieto veľké veci. I začne sa mu zdať, že ona schválne nechce mu rozumieť, zahráva sa s ním, šantuje len, a či — zbadajúc jeho slabosť — i preto hlavate chce zreteľné vyjavenie. Sklonil hlavu a riekol pridusene od trpkosti:

„Áno, som.“

„Do koho?“ examinuje ho ona ďalej.

„Do devy… krásnej… krajšej ako tie hviezdy,“ vraví roztúžene a zdvihne oči.

„Veď to asi vedela som i bez povedania!“ hovorí ona, zrazu ostanúc zlej vôle, a potom hneď zvrtne sa a poberie preč.

„Babroš i s babrošom!“ myslí si nahnevaná. „I pomáham mu, i nič neosoží… Za teba ver’ hodno je zanedbať hostí!“

V dverách prišlo jej na um, že budú sadať k stolu, i obrátila hlavu a zavolala cez plece akýmsi cudzím hlasom:

„Nech sa páči večerať!“

„Ďakujem, nie som lačný…“ odvetí on tiež schladený, aby videla — keď je ona bez srdca — akým ukrutným on tiež vie byť.

I ostal tam opretý o stĺp, nepohnúc sa na nijaké volanie, ale zapálil si papirosu a pozeral na hviezdy. Vykúriac tri papirosy, začala sa tratiť jeho zmužilosť, stiahol vystretú hlavu, postúpiac krok napred. Keď vchádzal do domu. Júlia s mužom práve sišli sa náhodou v pitvore. Ona šla z komory, kde bola ruku bozkať zdvorile svokre po večeri, on šiel von — a že sa im oči tiež náhodou sišly, obaja usmiali sa unižujúco.

„No, však dobre sa cítiš… Dom šumí od hosti deň po deň,“ povedal on.

„To je isté!“ odvetí ona a spýta sa uštipačne: „A tebe ako sa to páči?“

„Nevýslovne dobre!… Nikdy som nebol taký šťastný… hneď sa vrátim dnu.“

Júlia prešla do izby. Daniel ponáhľal sa von; vo dverách stretol Cyrila.

„Viete, čo?“ vraví, teplú dlaň položiac mu na plece. „Poďte, ideme do vašej izby pri kancelárii.“

Cyril zastal a pokýval sa neodhodlane.

„Ale, prosím…“ vraví nerozhodným tónom, mysliac na Ľudmilu a Ladidu, „azda mohli by sme ešte trošku ostať.“

„Načo?“ prehovára Daniel. „Viete, človeku, čo je zamestnaný celý deň, nechutia prázdne zábavy a klebety… Lepšie bude spať, držte so mnou!“ s tým, pochytiac Cyrila pod rameno. odviedol ho.

O polnoci, keď hostia uložili sa na odpočinok a dom stíchol, sedela Katuša v kuchyni — totiž len tam mohla byť dnes osamote — pri stiahnutej lampe. Ustatá bola i ona, lebo vedenie domu bolo zväčša na jej hlave; no spať nemohla ešte, musela rozmýšľať, čo robiť… či sa rozsobášiť, či ako?… Čím ďalej, tým väčšmi sa jej otvárajú oči a čím ďalej, tým väčšmi sa diví, ako mohla toho človiečika tak vysoko ceniť. A hnevá ju to, že po nečase padlo jej rúško s očú, keď najkrajší vek minul jej pri ňom.

„Ja s ním žiť ďalej nemôžem!“ tvrdí predsa a ide k stolu, nad ktorým visela malá kuchynská lampa, aby vytiahla svetlo. I pozrie do zrkadla, čo viselo tam blízko, ovenčené Vieročkou ružami, či nenašiel by sa iný, čo by ju vzal. Vtom vrzly dvere a vošiel Žovkin, majúc prevesené na ramene čosi liskavé. Bol v dlhom rannom a teplom plášti, rozopätom pri hrdle, a stiahnutý červeným povrázkom v páse, i bol v ňom ako dobrý, krotký Židáčik Kristových liet. Katuši tvár dostala výraz zaťatosti. Odvrátila sa dopoly k oknu, oprúc sa lakťom oň.

„Katuška, kde si? Čakám ťa už chvíľu v našej izbe, ani sme sa neshovárali, ako som prišiel,“ hovorí Žovkin, ako by nič protivného nebol dosiaľ u nej zbadal; no jeho drobné oči skúmave pristavily sa nej.

„Čo sa máme shovárať?“ odvetí ona nevrle, neobrátiac sa k nemu.

„Pozri, kúpil som si nový kepeň z vošteného plátna… Vidíš, to sa mi veľmi zíde, keď sa toľko mocem kdekade. No, koľko by si mu hádala?… Či som, reku, neplatil veľa?“ a pozrie na ňu vnímave, držiac kepeň tak, aby ho videla. No Katuša nepozrela, ani neodvetila hneď, len po chvíli.

„Čo po tom… koľko si dal, toľko je zaplatené,“ a potrhne plecom a hľadí vždy do okna. „I tak si neplatil zo svojho!“ pomyslela si rozľútene a stisla zuby.

Žovkin zahodil nový kepeň cez plecia a, hľadiac na ňu prenikave, zvolal užasnutý:

„Ale čo sa s tebou stalo, pre Pána!“

Katuša nevšimla si jeho výkriku, ale keď videla, že sa k nej sbližuje, skríkla a pokročilia prudko ďalej.

„Čo ma nenecháš, čo sa spytuješ toľko? Čo chceš?… Nič mi je, ani nič sa mi nestalo, ani som nie chorá, nuž — môžeš byť na pokoji…“

„Na pokoji?… Keď vidím, že sa hneváš, ani nepozrieš, odvraciaš sa odo mňa… Aspoň vysvetli!…“

„Čo vysvetliť?!“ na to ona ešte hnevlivejšie, strmo dýchajúc. „Hnevám, nehľadím, utekám!… Veď azda nebudem za tebou chodiť, mám aj inú robotu! Či chceš, aby sme sa tu ako mladí pochabili, maznali?… Nám sa to už i svedčí!“ a pozrie žhavým pohľadom na zem na jeho topánky — na tvár nemohla od veľkej nenávisti.

Žovkin počúval, stojac na mieste ako pribitý, a hľadí na ňu zmýleným pohľadom od bázne, či ona azda netratí rozum.

„A to svedčí sa lepšie, aby sme sa my, od štrnástich rokov manželia, vadili a robili scény?“ spýtal sa nízkym hlasom a spodná zblednutá pera zachveje sa mu.

Nedostanúc odpovede, odvrátil sa dopoly a siahol dlaňou k úzkemu čelu rozčúlene. Nie je načistom, čo sa robí, a zmýlený je, sám nevediac, čo myslieť o nej. Tak ten ich príkladný manželský život, ktorým sa chválili, takto sa zmenil… Hľa, nič nemá stálosti! Zprvu myslel na neveru, i začal ju pozorovať, no nenašiel nie takého.

„Som prístavok, nájomník!“ myslí si konečne, poberajúc sa von. „Veď by sa ja inak postavil…“ A duša prudko zatúžila mu byť ďaleko, čím najďalej…

V pitvore stretol Júliu. Trepli sa dovedna vo tme, ale on, ako by nezbadal, išiel ďalej.

„Ty… ty zbabelec hodvábny,“ nadá mu chvatom ona, zlostiac sa, že s Katušou tak nezaobišiel, ako by sa to jej bolo páčilo.

No Žovkin, do svojich myšlienok zabratý, hoc i počul, nepochopil, že to na neho padá, a Júlia, vidiac to, ponáhľala sa do kuchyne s vyhrážkou v očiach. Počúvala totiž od prvopočiatku ich rozhovor, od pol hodiny stojac vo verejach domu a čakajúc muža. Kým bol medzi druhými, hnevalo ju, že je tam a zabáva sa, ako by ona ani nedusila v sebe žiaľ; keď odišiel, hnevala sa, že chybí. I Katuša ju mrzela, keď si muža zvelebovala, teraz popudil ju ich rozbroj… alebo ju vôbec zlostilo i to, i to.

„Čo ty to robíš?“ spytuje sa, zastanúc na prahu dverí a pozerajúc do kuchyne na Katušu, opretú dosiaľ pri okne, i usmeje sa. „Ja myslím, že je tebe už nebezpečné s ohňom sa hrať… Keby si bola mladšia…“

„Čo sa starieš?“ okríkne ju Katuša ako uštipnutá.

„Ja viem, že mňa do vás nič; ani sa nepatrí, aby sa starela, ale ja sa budem i preto!“ vraví hlavate Júlia. „Preto maj sa na pozore pri ohni, lebo obanuješ; pamätaj!“

S tým, ako by bola čosi potrebného vykonala, obrátila sa a odišla.

„Hľa, hľa…“ myslí si Katuša. „Či je dobre mať rodinu za švagrinú?… Ona si všetko dovolí!“

Predsa pristúpi k zrkadlu, i lampu sníme, a tak obzerá si tvár, či naozaj nebezpečný oheň. I vidí, že biele čelo je plné drobných vrások, líca bez ruží, pery už nevypuklé. Tridsaťpäť rokov, koľko má, zreteľne vidno jej na tvári, i viac; naozaj, už je po kráse — uvädla… že to nezbadala! Katuša pobledla ľakom a oči otvorily sa jej; nie očariť iného, ale muža — ak niet inej krásy — pripútaného udržať už práca?

Ráno vstanúc bola akási zmenená, ako nesvoja. Keď hľadel niekto na ňu, to ako by ju pichalo, odvrátila tvár a v každých očiach, čo sa na ňu uprely, tušila čítať: „Už si naozaj nie pekná — čo sa protivíš?“

S tajenou bázňou pozorovala i muža zboku, či sú i v jeho očiach tie slová, no Ján Žovkin choval sa v to ráno zvláštne, inak ako inokedy. Spal hodne dlho a nešiel potom do poľa, ani do dvora za gazdovstvom, ale, bez miery zamyslený, klonil hlavu nad biely obrus pri raňajkách a úzke čelo jeho bolo svraštené tak veľmi, ako sa len dalo. Ani nezbadal, že slečna Julka, s hrdinským výrazom na tvári, veľmi zaujímave dišputuje sa s pánmi, tvrdiac ohnive, že idealizmus u mužských trvá len dotiaľ, kým sú mladíkmi a nestarajú sa o chlieb. Ako Čavkovičovi vidno na tvári, že sa namáha nájsť v mysli čosi zvracajúceho, ako slobodne a smelo bráni sa včera prišlý Ladida a usmieva, nestarajúc sa, domáci pán.

Jedol akosi nasilu, ako by sa mu nechcelo, a v pol pohári prestal, složiac lyžicu.

„Nie je dosť sladké,“ podotkne a pozrie na ženu, prizrúc sa jej.

Poznať: nie preto hľadí, čo povedal, ale má to smysel iný, ako by sa chcel o čomsi ešte naostatok presvedčiť.

„Tam je cukor, oslaď si!“ na to ona cez zuby.

Ako otvoril ústa a pozrel, už zvrelo v nej. Žovkin neodvetil, ale ani si nevzal, a Katuša, nemôžuc strpieť, vyšla za prácou.

„Či som špatná, či som nie špatná, protivný mi je!“ pomyslela si spurne.

Po chvíli, keď sa hostia odobrali, prišla mať a zvestovala jej s akýmsi ostrým pohľadom:

„Pomysli si, Ján chce odísť sestru navštíviť do Pešti, na tri dni, a teraz… Čo je i posvážané všetko s poľa a do mlátenia tento týždeň nechce aby sa chytilo, je predsa divné, že sa zrazu tak odhodlal; pritom so sestrou sú i tak nie za dobro… No?“ i hľadí uprene na dcéru.

„Nechže len ide,“ odvetí Katuša nedotknutá.

„Počuj, Katuša,“ povie jej mať energične, „ja badám tu akési zmeny, nejaké búrky a boje, prevraty… Čo to znamená?“

„Aké boje?“ diví sa Katuša, akosi omrzle omknúc hlavou. „Vám sa to len tak vidí.“

Karmanová, vidiac, že sa ničoho nedozvie, odišla s nahnevanou tvárou a Katuša ponáhľala sa do ich spoločnej izby. Práve tam bol i Žovkin, už oblečený na cestu, ba i klobúk mal na hlave, a odtískajúc zamočené zastieralo i tácňu s vodou, čítal peniaze. Nový kepeň — dlhý po päty — z vošteného, liskavého plátna, nezapätý a zvoľna pustený, odrážal sa od čiernych ako noc šiat a malé lakové topánky liskly sa na bielej podlahe. Keď Katuša prišla, neobzrel sa, len čítal ďalej, v náhlosti; potom zasa tak rýchlo shrnul do toboľky a strčil do vnútorného vačku kabáta, i s akýmisi písmami tam so stola. I skrútol sa, že sa ide odobrať od spiacich detí, no, vidiac ženu, šiel najprv k nej.

„Idem k sestre,“ vravel strmo, ako by mu i vravieť bolo naponáhlo. „V nedeľu sa vrátim,“ a trochu pomlčiac, spýtal sa: „No, máme sa bozkať, a či sa nám to už nesvedčí?“

Katuša obrátila sa so zatisnutou perou a Žovkin, mysliac, že sa hnevá, odstúpil a pošiel rýchle k postieľkam detí. Petríka bozkal na čelo zľahka, ale pri Vieročkinej postieľke odhrnul záclonu a zobudil ju.

„Apa ide preč,“ vravel, pritiahnuc k sebe jej tielko, a bozkal jej hlávku a červené od spánku líčka. „Buď dobrá a poslušná, dievčička.“

„A kde idete?“ spytuje sa ona, vzdychnúc, a očká zavierajú sa jej opäť ospalo, hlávka odkloncne na plece otcovo.

Žovkin ju složil, pozakrýval starostlive, ale rýchle, a rieknuc ešte: „S Bohom,“ ponáhľal sa von. Katuša vyprevadila ho, aby nebolo čudné, s domácimi po bránu do dvora, a stojac so založenými rukami, mala tvár zmýlenú, ako by čosi nechápala. No počula predsa, ako Júlia so šibalstvom v očiach pochválila jej muža v novom kepeni, vraviac:

„Ah, ty vieš i pekným byť?“

Prizrela sa i ona lepšie, a naozaj, čierna odetá postava, so sivým liskavým kepeňom, nezapätým, ale voľne pusteným, zdala sa statnejšou a nie takou tenkou a vrtkou. Úzke čelo skryla partica klobúka, tvár bez príliš vľúdneho úsmevu a oči vážne — nie také bystré — a plné myšlienok. Naozaj, i Katuši zdal sa byť pekným a jej zas otvorily sa oči.

*

Cyril Čavkovič sedel v jedno popoludnie na koženom diváne sám v malej izbe pri kancelárii. Kúril papirosu a odháňal belasý dym od seba dlaňou, aby ho nedusil. V izbe bol veľký neporiadok, na podlahe plno smetí a papierov. Na prostriedku stály dva čierne kufry, jeden veľký, druhý menší, a na nich pohodený kepeň a klobúk. Cyril totiž zajtra mal odísť ďo Maťova, pakoval si háby a ustal. Bol trochu unavený aj ináč, zle spal v noci, a jeho oči, i tak hlboko ležiace, zdaly sa ešte hlbšie, tvár bola mu zblednutá. Ustate sediac, zamyslel sa na chvíľku, a tu musel bielu, mäkkú, ale trochu širokú dlaň naveky prikladať na čelo a plecia nahýnať ako pod ťarchou. Pred očami, čo kam hľadel, naveky videl Ľudmilu, usmievajúcu sa, a Ladidu. Cítil jasne, že keď on odíde, Ľudmila zabudne naň, lebo už i teraz, keď shovára sa s Ladidom, ktorý smelo a veselo sa jej tisne, ani nezbadá, ako on na strane zatína päste a čaká len na príhodnú chvíľu, aby sa srazil s Ladidom. Teraz síce je bez starosti o to, Ladida odišiel do Mikynčíc ešte ráno a on nemusí sa báť, že hrkúta pri Ľudmile tak, ako on by sa neopovážil, čo by ešte druhé dva roky bol v Sujove. Ako sbližuje sa k nej, šepce, nahýna, a že ona cúva ľahko a so smiechom, tváriac sa, že nič nebadá, dráždi ho tým väčšmi. Na toto keď hľadí, z lenivej krvi Cyrila Čavkoviča stáva sa vriaca, ako láva, a z baránka lev ukrutný, krvožíznivý. A veľký div, že Cyril v také chvíle nehodí sa na Ladidu ako dravec… A zajtra on musí odísť!… To zdalo sa Cyrilovi, ako by mu srdce trhal z tela. Zakašľal sucho od zlej vôle a vstal s divánika, poprechodiac sa, a začal rozmýšľať: či má konečne vyjaviť Ľudmile svoju ľúbosť, či len poslať pytačov rovno z Maťova? „Len z Maťova… keď zvíťazí nado mnou Ladida!“ zasmial sa hrozne trpko… Vyšiel do záhrady a sobral sa k domu. Na dvore našiel Katušu hlboko zamyslenú sedieť na skale pod lipou, a pri jej nohách Petrík. Pozdravil ju úctive, čo keď nepočula — roztržitá, že Žovkin dosiaľ, už týždeň, nevrátil sa — Cyril postál a nevedel, či sa jej má ešte prihovoriť. No neodvážil sa povedať slova, majúc úctu pred jej zasmušilosťou, a vstúpil dnu. V prvej izbe nenašiel nikoho, ani v druhej, a do tretej vojdúc, Cyril ako by bol spadol s neba na zem od divu. Tam totiž so starými manželmi a Ľudmilou hral sa v karty Ladida. Z baránka hneď stal sa lev. Očervenel v lícach i čele a oči v hlbokých jamkách zaiskrily mu hnevom. Rýchle vopchal ruky do vačkov kabáta a zaťal päste. Pohol sa i ta, i ta, nevediac, v ktorú stranu prejsť.

„A vy čo sa neukážete?“ spýta sa ho domáci pán, hrou rozveselený. „Aspoň v ostatný deň buďte s nami celý!“

Cyril pristúpil bližšie, poďakoval sa za vľúdnosť, no nesadol k stolu, ale začal sa strmo prechodiť po izbe, čo obzvláštne pristalo jeho nedvižnému telu. I nemohol hneď odpovedať, majúc zuby stisnuté, keď i ona spýtala sa ho, čo neprišiel.

„Mal som robotu,“ vyhovoril sa napokon.

„Ach, veď ste sa dosť narobili!“ zavzdychá Karmanová, obliznúc si prst, aby ľahšie mohla vyhodiť kartu na stôl. „A teraz už druhý bude robiť miesto vás.“

„Tak robiť,“ usmeje sa kyslo Cyril, „ako pán Ladida teraz, nerobí sa za mňa.“

„Hahaha!“ rozosmeje sa Ľudmila, zbadajúc, že tón jeho slov dotkol sa aj iných, najmä Ladidu. I podarilo sa jej slová Cyrilove prevrátiť na žart, a sám Ladida, ktorý chystal sa odseknúť mu, zasmial sa len a nič nepovedal. Ale Čavkovičovi nechcelo sa smiať na vlastnom vtipe, duša bola mu horká, zasekol peru a nevravel ničoho. Videl z posunku hlavy, aký spravila Ľudmila po smiechu, že jej boly nemilé jeho zlostné slová, i bál sa ju nahnevať. Nastalo ticho, hra bola v prúde. Ladida s veľkou zaujatosťou vyhadzoval karty, ale na čele i lícach pri nose mal črtu, ktorá prezradzovala, že ho čosi popudilo. Držanie veľkej hlavy s dlhým nosom zdalo sa akýmsi trucovitým. Po vyhratí ozval sa Karman opäť:

„Poďte medzi nás, Čavkovič.“

„Ďakujem,“ odpovedá on tlmene: „ale ja myslím, že pre mňa už nieto miesta tu.“

„Haha!“ zasmeje sa opätovne Ľudmila, aby zahladila nepríjemnosť jeho slov. „Tak sa vy už celkom odtrhujete od nás?“… i zavŕši žartovnou uštipačnosťou. „Pyšný…“

Cyril po tomto slove začal sa zmužilejšie prechodiť a sklonenou hlavou pomykával spurne.

„Áno,“ myslel si ukrutne, „pyšný som, aby si vedela, pyšný!“

Ale zato nemal ani toľko sily, aby tam pokojne obstál. Kedykoľvek zaznelo slovo Ladidu, povedané Ľudmile, stisol zuby. Vyšiel prudkým krokom, no nevydržal ani tam dlho, vrátil sa do izby, pochodil za chvíľku a vyšiel zasa. Zle bolo hľadieť naň tomu, kto by tušil, čo sa s ním deje; no Ľudmila nedala sa opanovať. Nezbadajúc schválne jeho rozrušenosť, žartovala s Ladidom i s ním, ako by sa nič veľkého nedialo, nedbajúc, že Cyril takým pritlmeným hlasom odpovedá, že ona nikdy nepočuje ničoho. Napokon vzmohol sa trochu, pridusil ako-tak zúriaci vnútorný oheň a sadol do kúta izby naproti Ľudmile, ztade oprúc v hĺbke dlejúce oči na ňu s výčitkou, i horkosťou, i žiaľom.

Po hre, keď rozišli sa od stola, sobrala sa so spevom i Ľudmila, vyvoliac si dvere, pri ktorých sedel Čavkovič rozbolený. Keď otvárala dvere a ony zavrzly, šepla mu so stiahnutým obočím:

„Čo sa robíte takým nemilým?“

Nečakajúc odvety, rýchle prešla do druhej izby, kde podráždene potrhla hlavou a trepla nohou o podlahu. Zatvárajúc druhé dvere, čo viedly do pitvora, zbadala, že ich niekto zadržuje, i obzrela sa zpät.

„Čože je?“ spytuje sa, vidiac za ňou idúceho Čavkoviča.

On zmýlil sa, zbadajúc netrpezlivosť na jej tvári. Zakašľal sucho do dlane, potom povedal s dusenou hlavatosťou:

„Ja len to chcem povedať, slečna, že Ladida bude tu požívať viac prívetivosti ako ja…“

Ľudmila sa zasmiala s utláčanou zlosťou a bez slova chcela preč, no obrátila sa opäť k nemu a povedala významne a s hnevom:

„Viete, čo… smelý človek všade víťazí!“

Cyril zastal vo dverách, hľadiac za ňou v nedorozumení. Potom sa spamätal a cítil, že tým jeho chcela bodnúť, i začalo sa mu zdať samému, že jeho chovanie je cele ťuťmácke. Zachvel sa; teda má byť smelý ako Ladida, ktorého nenávidí tak hrozne?… No uznal pravdivosť jej slov, vzmužil sa a pobral sa odhodlane, že ju vyhľadá, nech si nemyslí, že je on vskutku len taký, za akého ho ona pokladá. Našiel ju pod ovocnými stromami prechodiť sa. V ruke mala višňovú halúzku, pohrávajúc ňou, a pri jej boku Ladida. Cyril zasipel ticho a spravil krok i napred i nazad. V tú chvíľu zachcelo sa mu vrútiť sa medzi nich a narobiť hrozné veci.

„Zaškrtím ho!“ šeptal si krvožíznive, sadajúc na úzku lavičku pri včelíne, že tam dočká, kým odíde Ľudmila a sok ostane samotný. „Zaškrtím ukrutne!“

Dlho sedel a čakal tam; i večer nastal. Napokon Ľudmila odbehla popred neho, ale tak rýchle, že nestačil jej povedať ani slova. Teraz čakal, že pôjde i Ladida, ale ten po odchode slečny sadol si na lavicu pod jabloň a zapálil si cigaru, zboku hľadiac cez vetvy stromov na neho. Cyril Čavkovič nevydržal, vstal a šiel k nemu.

„Tak sa mi vidí…“ začal nie dosť odhodlane, „že vám úrad je nie hlavná vec; neuchnete sa o kanceláriu…“

„Nuž?“ spytuje sa Ladida svojím drsnatým spôsobom, ale nevyrušený z pokoja, ani sa nepohnúc, len čo spustil oči na hlavu Cyrilovu. „Je kancelária vaša, či čo?“

„To nie,“ odvetí Cyril ticho, vidiac, že je Ladida pokojný. „Mne sa len zdá, že sa vy nazdávate: vaša povinnosť je dvoriť slečne.“

„A tak teda čo?“ skríkne Ladida trochu podráždene.

„Len to, aby ste dali pozor na seba, lebo zle prejdete!“ hovoril Cyril a oči mu iskria v hĺbke, i líca stemnejú.

„Kto mne zabráni?“ zvolá Ladida a skočí s miesta.

„Ja!“ povie Cyril smelo a tvár očervenie mu ešte väčšmi.

Cyril Čavkovič, keď už raz dodal si zmužilosti, nechcel nadarmo, i lapil smelo Ladidu za rameno a, trasúc ním, sipel:

„Zadrhnem vás… zabijem vás!“

Ale v tej chvíli cítil búšenie do pŕs a odfrkol, potočiac sa.

„Hlupák!“ dopočul ešte hlas Ladidov, ktorý hurtovne poberal sa preč.

Cyril sa spamätal. Najprv zacítil bolesť v prsiach, potom prišlo mu na um slovo Ladidovo. Líca mu očervenely a zdalo sa mu, že je hrozne zneuctený. Zaťal obe biele päste a myslel na duel. Zakašľal, čo ho dusilo od úderu, a pobral sa zo záhrady. Cez dvor idúc, chcel minúť dvere domu, no prišlo mu na um, že sa bude treba postarať o sekundanta, aspoň o jedného, čo pošle k Ladidovi. Zastal a zamyslel sa, potom zamieril do dverí i búšil sa s Katušou, ktorá so zimničným zrakom vybehúvala od roboty tajne pozerať, kedy príde Daniel. Od pol hodiny, ako zaznel hvizd rušňa, to robí, a každodenne od štyroch dní.

„Odpustenie!“ prosí úctive Cyril; cúvnuc rezko zpät.

„Ďakujem!“ povie ona, nezbadajúc, že sa pomýlila v svojej rozčúlenosti; no nezbadal ani on.

„Pán Karman doma zo stanice?“ spýtal sa práve tak úctive a ticho.

„Hľa, tam ide!“ kývla hlavou ku dvierkam dvora, zkade šiel, a vidiac ho len samého ísť, vrátila sa so sklamanou tvárou k práci nazpät.

Cyril Čavkovič skrútol sa a šiel Danielovi v ústrety.

„Pán Karman,“ vraví mu tlmene, skoro šeptom, „tak sa stalo, že povadil som sa s Ladidom v záhrade… už neznám, prečo… a chcem sa s ním duelovať; buďte mojím sekundantom.“

„Ah, ah,“ povie ten, prekvapený novinou, a nezdrží sa neusmiať. „A čo ste sa to tak pohádali na rozlučné? Veď to treba vedieť i sekundantom…“

„Čo?…“ Cyril Čavkovič prestúpil s miesta na miesto a prešiel si prstami cez pery, nevediac, čo povedať, i pokašľal. „Čo tam… nemusíme podľa predpisu… Pán Karman, prijmite moju prosbu a oznámte mu: zajtra ráno o štvrtej na pištole v hore, na Močiari.“

„Ale naozaj by ste sa bili? Túžite vykonať rytierskosť a hrdinsky vystreliť do povetria?…“

„Nie, pán Karman, ja mám vážnu príčinu… ja sa chcem biť na život a smrť… Áno, na život a smrť!“

„Čože?“ zadiví sa už vážne Daniel. „Naozaj chcete sa pošpatiť zdvihnutím ruky proti životu blížneho? Ach, choďte!… Ste rozčúlený; keď ochladnete, rozmyslíte si vec a potom vám prejde i krvižíznivosť.“

„Pán Karman!“ tituluje po tretie Cyril, vždy väčšmi horiac, čím viac ho ten utišuje, „mne hnev neprejde nikdy… nikdy, na moju česť, a ja sa budem duelovať!“

Daniel už teraz úplne vážne podíval sa do rozrušenej tvári Cyrilovej a po prestávke povedal:

„Keď tak chcete… ale aspoň ste mali povedať, prečo to bude.“

Cyril Čavkovič odstúpil a odišiel do kancelárie, ani večere nedočkajúc; nechcel sa viac stretnúť s Ladidom. Daniel však vošiel do domu. V pitvore postál, načúvajúc. Z hosťovskej izby ozývala sa hlučná vrava Ladidova a zprava z ich chýž spev Júliin, tiahly, nechutný a zunovaný. Daniel volil ísť k Ladidovi, hoci mu i to bolo protivné, no prišiel mu na um Cyril s prosbou. Izba bola osvetlená zábleskmi žltej zore, príjemná a útulná. Nik iný tam nebol, len Ladida s Ľudmilou. Ona, ľahká ako pierko a tenká v drieku, stála pred oknom v lúčoch zore, ktoré robily jej vlasy ako pozlátenými, a smiala sa na rečiach Ladidových. On, kolíšuc sa na podošvách, mal ruky na bedrách opreté a škúlil zaľúbene na jej oslnenú hlavu.

„Slečna Ľudmilka,“ vravel, „na vás hľadieť teraz a — potratiť hlavu. Neverím, že by sa ja zo Sujova dostal so zdravým rozumom.“

„Hahaha!“ smeje sa ona rozpačite, i namrzená trochu, a očervenie v lícach.

„Áno, nie div veru, že Čavkovič je dnes ako zmoknutá sliepka.“

Zatíchol, lebo vošiel Daniel. Ľudmila potlačila svoj smiech a, trochu ešte pobaviac sa tam, odišla. Keď zatvorily sa dvere za ňou, Daniel hneď predniesol Ladidovi žiadosť Cyrilovu.

„Čo vravíte?“ zadivil sa Ladida so smiechom, v ktorom bolo badať nemilé prekvapenie. „Biť… ten chce byť rytierom?… Chudák!“ Ladida zasmial sa opätne, teraz už i s posmechom. Bol rok dobrovoľníkom, ale zato biť sa nemal vôle. Necítil sa vinným a ani za Ľudmilu nemal vôle život postaviť na kocku. Nepáčila sa mu natoľko, aby sa mu chcelo vybojovať ju krvou. „No, no, chce byť hrdinom!“ vtipkuje rozmarne Ladida. „Ale ja mu nedožičím byť ním a neprijmem vyzvania… A vy čo poviete, pán Karman?“

Daniel práve bol sa vhĺbil do myšlienok o speve Júliinom, ktorý počul, a temer zabudol, o čom je reč.

„Neviem, čo je príčina,“ vraví, „tak radiť nemôžem.“

„Nepovedal vám?“ diví sa Ladida a ide si k nemu dôverne sadnúť na diván, i povie so samoľúbym úsmevom: „Nazval som ho hlupákom; ale zaslúžil… Bola tam zprvu i slečna,“ doložil, významne mihnúc očami. „Nadal som mu, pravda, ale zato hneď strieľať sa bolo by hlúpe…“

Pozrel na Daniela v očakávaní, že on uhádne pravú príčinu a bude na jeho strane.

„Ba ver’ to vari krv žiada,“ pomyslel si Daniel, ale že bola srážka, ako tušil, pre Ľudmilu, povedal:

„Pravdaže, neprijmite; načo robiť komédie?… Radšej odkážte mu po kresťansky, že ľutujete svoje slová, aby sa nehneval.“

„Toho nespravím, pán Karman, nie a nie!“ ohlási sa hneď Ladida. „On hneď, ako som vstúpil do vášho domu, pri každej príležitosti nekresťansky, ako sršeň, šiel do mňa… A začo? Či ja viem… nič som mu nespravil, a ja mal by prosiť! Čavkovič dostal len, čo zaslúžil, a ja prosiť ani biť sa nebudem…“

„Je veľmi rozsrdený,“ hovorí Daniel unaveným hlasom. Nechcelo sa mu totiž o tom ani myslieť, ani vravieť. „Majte sa na pozore, ak ani to, ani to neurobíte: ten vás hocikde na ceste domláti.“

„To môže sprobovať, haha!…“ smeje sa Ladida, myknúc veľkou hlavou v povedomí svojej presily. „Áno, ak chce, nech oprobuje!“

Zavolali ich na večeru a bol koniec rozhovoru. Celá rodina shromaždila sa v obývacej izbe a posadala za stôl. Čavkoviča nebolo tam, a keď poslali preň, neprišiel.

„Len prečo nejde?…“ trápil sa starý Karman pri večeri.

Večera minula sa ticho a pokojne. Málo sa vravelo; zdalo sa, že každý má akúsi závažnú príčinu alebo myšlienku, ktorá ho zaujíma a nedá mu vravieť. Júlia napr. nevravela pre to nešťastné sklamanie, domáci pán a pani Katuša pre dlhé neprichádzanie Žovkina. Ľudmilu hneval Cyril, a tak len Daniel s Ladidom, ktorí sedeli vovedne na konci stola, prehodili vše-vše slovo o nezbednosti komárov, ktoré horou od stanice a lesom od Mikynčíc napádajú neznesiteľne.

Po večeri Ladida hneď sa odobral, no nešiel do kancelárie, ale zabočil do malej krčmičky na hornom konci dediny, kde ostal do rána v spoločnosti Židov a horárov, popíjajúc víno a politizujúc. Domáci posadali si kadekde po izbe, len Júlia ostala pri stole, kde bolo veľa svetla, aby sa videlo, akú má nechutnú tvár. Keď starý Karman opätne začal sa starať, prečo asi vystal Čavkovič v posledný večer, Daniel vyrozprával, čo sa prihodilo medzi ním a Ladidom. A obrátiac hlavu k oknu. kde stála Ľudmila, pozerajúca von do noci, podotkol:

„Ľudka, to hádam pre teba malo byť.“

„Ako… prečo?“ na to ona a pristúpi bližšie s oživenou tvárou. Nie jej je totiž nepríjemné počuť, že sa niekto chce biť pre ňu. „Ja som nezbadala nič… ostatne…“ doloží s potuteľným smiechom, „možno, že…“

„Tak čože si spravila?“ spytuje sa starý Karman zlej vôle. „Či je pekne byť na príčine roztržkám ľudí?“

„Ja… čoby ja spravila?“ diví sa ona a sladký úsmev zmizne jej s líc. „Ja sa chovám i k jednému i k druhému rovnako.“

„Rovnako, k obom pochabe, nesprávne!“ tvrdí otec a čelo sa mu mračí. Nebolo ho totiž ťažko nahnevať. Ako Žovkina nemôžu vyčkať, bol naveky nervózny. „Zabraňujem ti dráždiť ich! Chovaj sa ku každému prívetive, ale dôstojne. Nemôžem vystáť ženské, ktoré vše sú také, zas také. Hneď intímne, zas urážlivé; vše, kto zná prečo, veľmi ľúbezné, vše zas, kto zná prečo, nevšímavé… I pri tebe som to pobadal.“

„Hľa,“ rozhorlí sa Ľudmila a očervenie, „pravda je, že čo sa stane, vytrpí žena. ,Hľadaj ženu!‘ Kto zná, prečo sa tí poharkali — mameluci!“ doloží srdito.

Starý Karman, podívajúc sa na jej vzrušenú tvár, hneď vedel, že čo im i nadáva, nie sú jej ľahostajní, a ona je práve taká, ako ju on pozná.

„Nuž či solídne dievča nazovie nič po nič potupne mladých ľudí a nič po nič neváži si ich?… Uctiť treba každého, ale nie neuctiť a zahrávať, kamarátiť sa s nimi… To je sníženie sa.“

„Ale týchto uctiť nemožno ani jedného,“ hovorí Ľudmila a slzy ju zalejú, „a tu ešte vina padne na mňa!“

Roztrpčená do hĺbky duše vyšla do druhej izby, tmavej, kde hodila sa na diván v svojej horkosti. Po jej odchode nastalo ticho za hodnú chvíľu, až Karmanová sa ohlásila:

„Kto zná, kde sa vzaly tieto naše deti také trucovité. Nevedia sa nič premôcť, hamovať, nič si rozvážiť, ale ľahkomyseľne roztrepú všetko… Ani ja, ani ty sme nie takí.“

Katuša, ktorá sedela pri dverách na nízkom stolci, sklonila hlavu nižšie nad Petríka, spiaceho jej na lone. Vedela, že slová matkine teraz jedine na ňu padajú.

„Máš pravdu,“ povedal starý Karman s tvárou akosi zduchovnelou, rozhŕňajúc si rukou vlasy na temene. „Teraz nech skúsia, aká je neresť.“

I zaštoblal malým prstom do fajky, aby v nej stlačil dohán nižšie, a vzal noviny do ruky, ako by mal úmysel nevšimnúť si viac ničoho. Jeho syn, ktorý si vzal Júliu podľa svojej hlavy, bez poradenia sa s rodičmi, zadíval sa zamyslene do lampy a jeho ruka nepovedome hladila hlávku Vieročkinu, ktorá tam na diván bola sa utúlila, dajúc bosé nôžky pod seba.

„Kde sa len podel?“ začne zasa Karmanová vzrušeným hlasom, mysliac na Žovkina. „Už týždeň minul, a on neprichádza, ani nepíše… Katuša, toto je — len pre teba. Čo ste mali proti sebe?“

„Nič…“ povie Katuša nejasne a zrak jej zalietol k tvári Vieročkinej.

„Nič! Veď som azda zbadala…“ hnevá sa mať. „Dobrá…“

„Už aspoň nevravte pred dievčaťom,“ pretrhne ju Katuša nízkym hlasom v cudzej reči. „Keď som jeho stratila, nech mi aspoň deti zostanú.“

Stará mať zamĺkla na chvíľu a všetci pozreli na Vieročku. Hľadela práve na svoju mať s utrápenou tváričkou, a v očkách jej tichá, nepovedomá výčitka.

„Ba ver’ by si zaslúžila i to!“ zvolá Karmanová, no v cudzej reči. „Nech by vedela, že si ty vina všetkému.“

„No, no… len nie tak,“ tíši starý Karman od novín, nespokojným hlasom. „Ty tiež dáš sa zachvátiť.“

Ale jeho žena, nedajúc sa mýliť, vravela rýchle ďalej:

„Nuž či by ťa nehnevalo! Človek, že mu páru niet, a ona ešte začne robiť, kto zná prečo, divy…“

„Katuši prišlo do umu, že muž je len prístavok… popolvár,“ doloží starý Karman s chladnou iróniou, tiež dajúc sa zachvátiť.

Katuša mala hlavu ovesenú a už tri razy chystala sa odpovedať, no nemohla. Nič iné, chcelo by sa jej len plakať celé dni, celé dlhé noci.

„Druhý začal ho znevažovať…“ ospravedlňuje sa napokon namáhavým hlasom.

„A či u teba cudzia mienka má takú platnosť?“ pretrhne ju so smiechom Júlia, aby zahatila nápad Katušin.

Ona síce nič by si z toho nerobila, čo by ju Katuša i vyzradila, ale popudilo ju uvalenie viny na iného. Bola rozhodná nepriateľka zbabelosti.

Katuši naozaj zamkly sa ústa, iba čo švagrinú premerala zpod obočia temným pohľadom.

„Čo — čo to vravíte?“ dopytuje sa udivene Karmanová. „Kto ho začal znevažovať? My sme toho nevideli, ani nik. Kto by sa len opovážil jeho! To len na tebe je vina, rozmaznala si sa jeho dobrotou… žiadalo sa ti trochu trpieť.“

„Veru muža treba si vážiť,“ ozve sa zrazu z dúm zobudený Daniel a, zdvihnúc sa, sadne si rovno. „Treba uznať, že je on hlava a pán. Usilovať sa poľahčiť a spríjemniť mu život… šetriť. Nie ako ty, keď prácou unaveného vítala si ho so spurnou tvárou.“

„Eh,“ myslí si Júlia a spraví grimasu, „to už zasa mne platí…“

I vstane, strasúc sa od zlej vôle, a prajúc suchým tónom dobrú noc, odišla.

„Tak sa zdá…“ začal po jej odchode Karman a nedopovedal, ako by vedeli, že jemu o Júlii chce sa čosi povedať.

Medzitým Cyril Čavkovič rozochvený meral krokom svoju izbicu pri svetle voskovej sviečky. Prišla i polnoc, hlásnik odspieval, čo mal, a on len nemohol sa utíšiť. Teraz, keď bol sám a prešiel mysľou celý ten čas, čo prišiel Ladida, a za ktorý on nemohol sa dostať k slečne a len obďaleč musel hľadieť a obstávať — zas ostatná scéna pod stromami, nadávka — jeho hnev rástol strašne. Zatínal päste, škrípal zubmi a oči v hĺbke ležiace krútily sa ako vlkovi.

„Beda mu, beda mu!“ šeptal chvejúcou sa perou jedno za druhým. A ako približovalo sa ráno, tým väčšmi krútily sa mu oči a krok stal sa rezkejším. Keď žlté slabé lúče zablesly mu na okno, už i päsťou triasol nad hlavou a nešeptal: „Beda mu!“ ale vykrikoval hlasne. Zaklopali na dvere od ulice. To sekundant ide preň. Zachvel sa a rýchle siahol za klobúkom a vyšiel. Na ceste stál Daniel.

„Nech sa páči dnu…“ ťahá ho prudko Cyril, ako zadychčaný, „hneď sa schystám.“

„Ďakujem… idem na stanicu. Prišiel som vám len povedať — to som mal síce hneď včera, že Ladida neprijme vášho vyzvania.“

„Čo?!“ skríkne Čavkovič a oči zaligocú sa mu v hlbokých jamkách. „Čo poviete na to, pán Karman?… To je… to je zbabelec!“ dovŕši horlive.

„Neviem, čo je… ale ja som rád, že sa tak stalo.“

„Ale ja som nie rád… ja si to nenechám, ja ho prinútim, alebo ho zavraždím teda bez duelu, ako zvera, hocikde na ceste!“

„Utíšte sa a nemyslite na to. Konečne reči takého, ako je Ladida, nech vás veľmi nekormútia… Vy takého len ignorujte…“ zalichotil trochu z figliarstva Daniel, a zahŕňajúc golier na kepeni, aby si zakryl krk pred vetrom, odobral sa od neho. Prejdúc pár krokov, skrútol sa a zavolal: „Doma vás čakajú!“

Cyril — lebo čože mal robiť? — vrátil sa do izby. Tam hodil klobúk na stolík a vydýchol zhlboka, potom zvalil sa na diván ustatý a hneď zaspal. Bolo 11 hodín, keď ho prebudil hrkot voza, čo prišiel preň z Maťova. Vyskočil s divána a, napraviac si vlasy i golier s mašľou pod hrdlom, vybehol. Pohovoril s kočišom a dal vyniesť dva kufry na voz; potom, rozkážuc mu čakať, šiel sa odobrať do domu. Karmanovcov našiel rozptýlených po záhrade a izbách, no starý pán posvolával ich všetkých, a Cyril, poobedujúc trochu, odobral sa radom od každého. K Ľudmile prišiel naposledy, podržal jej ruku a pozrel do tvári, ako by sa mu žiadalo niečo povedať.

„No?…“ spýta sa ona tíško, zbadajúc to, a neodvráti zdvihnutých očú od neho.

Cyril zmýlil sa jej spytujúceho zraku, zakašľal slabo do dlane a odvrátil sa. Keď ho vyprevádzali dvorom, priplichtil sa k Ľudmile a povedal hladkým, nerozhodným tónom:

„Len to som chcel povedať, slečna, že je Ladida ľahkomyseľný šaľo a zbabelec… Ja viem… a netreba mu na lep sadnúť.“

Ľudmila trhla sa roztržite a stiahla prudko obočie. Myslela, že nejaké uisťujúce, sladké slová chce jej povedať.

„Babroš!“ zamrmoce tlmene a rýchle vráti sa do domu.

Katuša vyšla na dvor so žhavým pohľadom a poobzerala sa dookola, bez toho, že by mala úmysel niečo vidieť.

„Nevydržím ďalej!“ šepce si a chce ruky prudko sopäť, no zbadá sa, uvidiac v úzadí dvora zamestnaných ľudí, a premôže sa.

I vráti sa rýchle do domu, ako v dobrom úmysle, ale vyjde hneď zasa, majúc tvár ako chorá, úzkostlivú, a nedbajúc o nič, nechajúc všetko tak, prácu i starosť, soberie sa dychtive na cestu. Je už večer, slnce už dávno za vrchom, iba čo slabé žlté lúče ostaly ešte po ňom na nebi, no rednú i ony a hasnú. Povetrie teplé a príjemné, zem suchá. Chodníček za dedinou, kade kráča, belie sa v hustom, tmavom kosienku, kde-tu i drobný kvietok pri skale alebo v sklade. No Katuša nevšimne si ničoho, ona vôbec teraz ani nevie, ako dni idú a či slnce svieti, či je daždivo. Už týždeň zasa preč, a Žovkina nikde! V dome nastal nepokoj, ako by v každej izbe a v každom kúte chybelo čosi, a gazdovstvo ide celkom hocijako. Nieto, kto by ho spravoval náležite, ženské ruky sú slabé na to, a otec ledva môže sa odtrhnúť od úradu. Ladida totiž skoro dokázal sa byť nespôsobným, doma leňoší, ak je sám, a keď ide na dedinu, opije sa a nič nevykoná. Ľudmila, pravda, pomáha doma, ale ani to nepáči sa otcovi, že sa písma rozvlačujú, a so sebou do kancelárie nechce ju brať — protiví sa mu, keď Ladida potom len dvorí dcére a nič je nie prisporené. Tak všetko je len na jeho starosti. Všetci každým dňom čakajú Žovkina, a Vieročka každý večer i zakaždým, keď počuje vzdialený hvizd rušňa, vystáva pred bránou, napínajúc očká na cestu; ale Katuša cíti, že on viac nepríde. Teraz už len premýšľa o minulom a diví sa, ako mohla ničoho nepovážiť, nič nerozmýšľať, ale len búriť sa nerozumne, ako zlým duchom napadnutá. Teraz by už tak nespravila, čo by dvadsať pokušiteľov bolo v dome.

Došla na vŕštek za lúčkou a roľami, zkade vidno bolo na druhú stranu. Dolu na rovinke stála tmavá hora s chodníkom, a za tým hneď stanica, kde je Daniel úradníkom. Katuša stala si na skalu a napnute hľadela do diaľky, až jej oči ustaly a zavlhly. Utrela si ich dlaňou a hľadela opäť túžobne — a ak by teraz prišiel?… Tak sa vraví: Keď nádej klesá, vtedy príde pomoc… Hore vŕškom od hory, v randavom odeve, stonajúc, niesla na chrbte drevo Skúpovie vdovica a v zásterke huby s neočistenými koreňmi. Katuša, nechtiac sa s ňou sísť, pustila sa dolu, krížom cez skalnaté, zemiakmi vysadené roličky, a sišla dolu k hore, do nej pozerajúc. Tam bola už polotma, štíhle snete bukové pri belejúcej sa ceste všetky zdaly sa ako čierne postavy, a tam pri zákrute jedna živá sa blíži — len jedna zasa! Katuši srdce sa zatrasie. Spraví pohyb, ako by sa chcela hodiť v niektorú stranu, skryť sa zpred očú každého. Už vidí, nepozostáva jej iné, len zúfať. No tu Daniel zbadal ju a, prizrúc sa jej, i poznal.

„Katuška, to si ty?“

Ona omkla hlavou omrzle, práve ako chorá, a šla mu naproti, i začne sa ospravedlňovať:

„Nebála by sa zaň, uver, lebo čože by mňa bolo doň naostatok, keď on zabudol na nás… Nie som slabúch — ale deti, deti! Keby tých nie, ojej, nuž čože by bolo! Nič, veru nič! Nie som taká omámená za ním, žeby žiť nemohla bez neho, keď ma on nechal… nie, nie pre seba…“

„Verím, verím,“ uisťuje ju brat a skrúca nazpät. „Poď, neprišiel ani teraz, a o pol desiatej na rýchliku tiež sotva príde… K tomu, čo to stojí, keby si i čakala?… I ja ho čakám každý deň a vyzerám na každom vlaku…“ A po prestávke povedal: „Žovkin je hoden, aby si sa i z lásky k nemu oň strachovala.“

„Myslíš?“ spytuje sa Katuša a odvráti tvár nabok, aby prešla dlaňou cez oči. „Horký hoden; ktovie, kam šiel, k akej sestre…“

„Čo?… Na to si prišla?…“

„Nuž veď musím tak myslieť! Ako môže sa inak — no, povedz!“

To jest, ona neverí, bola by to strašná vec; ale jej dobre padne a slúži na potešenie, keď môže tvrdiť, že odišiel s nejakou, kto zná, do ktorého kúta sveta.

„Možno, že nejaká nehoda,“ hovoril Daniel a zasekne peru, zbadajúc sa, že zle potešuje.

„Ach, čoby nehoda… Zunoval tu, zunoval mňa a ušiel: len to je, ja viem!“

„Čo si spravila teda, že jemu zrazu stalo sa tu ťažko?“

„Nič… vlastne mne bol sa spríkril, ale on zato hneď nemal odísť.“

„Po štrnástich rokoch spríkril!“

„Veď to! Za štrnásť rokov pokladala som ho za takého, ako má byť človek, ba viac ako človeka, a to bolo hádam zle, to vyvyšovanie bez miery. Tu zrazu ona začala sa posmievať, vtipkovať, vo mne skrslo podozrenie, a potom šlo ďalej ako požiar: Hľa, on ani taký, ako iný, a ty robíš s ním toľké parády!“

„Ktože ,ona začala‘? Kto začal?…“

„Kto, kto… kto vraj, nuž…“ Katuša nedopovedala, samej zdalo sa protivným teraz pre svoju slabosť iného obviňovať.

Zamĺkli obaja. Daniel nespytoval sa viac, no akosi mrzute začal rozťahovať žlté, dlhé fúzy v tenkých, jemných prstoch, stiahnuc čiapku na oči. Vošli do dediny a prišli domov. Daniel šiel do izby k rodičom oznámiť, že je vymenovaný za kajsíra, podajúc im písma. Potom chcel vyhľadať ženu, no povedali mu, že šla k slečnám Kukľovským do Hríbova, a keď je už celkom večer, že sotva príde dnes. No prišla predsa o pol desiatej s oživenou a rozveselenou tvárou, ale náhle vstúpila do izby a videla muža sedieť na diváne, miesto toho, aby jej šiel pomôcť s koča, hneď sa jej zmenila tvár.

„Ah, tu si už?“ spýtala sa uštipačne, ako by preto bolo sa čo posmievať.

Daniel neodpovedal, a to bola príčina, že Júlia cez večer rozprávala rodičom, usmievajúc sa, aký je odporný starý Kukľa; on, keď sa mu prihovoria, nechce vravieť, ak mu je niečo nie po vôli. Daniel, zbadajúc namierenie jej reči, usmial sa a podotkol, že ten je ešte ta, ale Minka, jeho sestra, je naozaj na neznesenie: pokúša a starie sa do každého. Kým títo odsudzovali v iných seba, Katuša sedela v kuchyni na remennom diváne s deťmi, ktoré pospaly tam na vankúšoch. Skormútená pozerala po nich, tvrdiac v mysli, že sú siroty pre planého otca a ona ako opustený strom v poli.

„Čo nejdeš spať, Vieročka?“ osloví si dievča mäkkým hlasom, ale nepozrie na ňu. Vôbec málo hľadela do očiek Vieročky, ako odišiel Žovkin, namysliac si, že ju, čo i nevedome, odsudzuje.

„Nejdem ešte, mamička,“ povie ona, učupiac sa do kútika divána. Ako odišiel Žovkin, odučila sa od túlenia sa k materi, o čom ona sama nevedela síce, ale Katuša to zbadala. „Hádam príde dnes tatuško,“ dovŕši ako každý večer. A povzdychnúc kratuško, zažmúrila očká a zadriemala hneď, že sa jej hlávka odklonila nabok na útlučké plece.

„Príde ti, príde,“ mrmoce Katuša trpko. „Dočkáš ho!“

Zohla sa nad spiaceho chlapca a začala mu zobúvať s nožičiek obuv. Soberúc i šatočky s neho, chcela ho zdvihnúť na ruky, že ho odnesie do spálne, no skrútla prvej hlavu k otvoreným dverám kuchyne, nazdávajúc sa, že čuje nejaký šum. Vtom sa trhla a tvár vzbĺkla jej prekvapením i prudkou radosťou; temer spadla. Na prahu stál Žovkin, v liskavom, už pokrčenom kepeni, a hľadel do izby, majúc výraz na tvári, ako by váhal vstúpiť.

„Vieročka, Vieročka!“ volá Katuša premeneným hlasom, ako na poplach, a nevie, čo si počať; napokon beží oproti nemu. Z driemot vyplašená Vieročka skočila s divána s krikom a utekala k otcovi, dobre si tenké nožičky nepolámala, otŕčajúc rúčky k nemu. Rozletely sa dvere na druhej izbe a ostatní domáci sa vyhrnuli.

„No, ty zblúdilý syn!“ víta ho testiná káravo, ale úplne rozcítená od radosti.

Žovkinova tvár zmäkla, drobné čierne oči temer zavlhly: nečakal takého prijatia po dvoch týždňoch. Pustil ženu a Vieročku a pristúpil k testinej i bozkal jej úctive ruku, potom radom uvítal sa s ostatnými. Zaviedli ho do izby, usadili za stôl, a ledva sa spamätal a složil, nasnášali mu večeru ako naozaj poblúdilému, ale opäť navrátivšiemu sa synovi. I obsypali ho otázkami so všetkých strán, že nevedel, čo robiť: či uvoľniť sa akomak, či jesť, či odpovedať, a komu skôr.

„Veďže ho nechajte, nech si vydýchne skôr a naje sa,“ vyslobodil ho z trápneho položenia starý Karman, a pritom i sám rozložil sa do fotela akurátne.

Už dávno nesedel tak — ako odišiel Žovkin, a prizerajúc sa láskave s úsmevom spokojnosti na zaťa, začal si jemnou bielou rukou rozhŕňať riedke vlasy na temene.

Katuša chvela sa radosťou ako list a schudnuté líca horely jej ako mladej. Nemohla sa vynájsť nijako, i chodila hore-dolu zmýlená. Júlia, zbadajúc to, prinútená bola podotknúť:

„Ako si ty nevieš nájsť miesta… Nuž sadni si prosto k nemu.“

Žovkin pozrel a stiahol ženu, usadiac ju k sebe na diván, a Daniel po slovách Júliiných vstal hneď od stola.

„Dobre by bolo vari, keby sme sa my vzdialili a nemýlili ich.“

I poberie sa k dverám. Júlia pozrela na muža zadivene. To by sa jej ešte najlepšie páčilo! Aká je ona bohatá duchom, a žeby s ňou ako s dieťaťom zachodili: poď sem, alebo nejdi ta. A nepohla sa od stola. Napokon najedol sa Žovkin, utrel ústa i čierne fúzy s krátkou bradou a, pritiahnuc k sebe Vieročku na pravý bok, začal vravieť:

„Apa náš, ja som si hľadal išpánstvo… nehnevajte sa.“

„Čo?“ skríkli všetci a Katušino srdce zatriaslo sa. „Tak preto si bol?!“

„I našiel som na panstve. A tamdolu…“

„Ale čo vyhutuješ?“ okríkne ho testiná vzrušene. „Nás na starosť nechať bez pomoci alebo na cudzie ruky… Či sme si to zaslúžili?“

Ale starý Karman, s tvári ktorého zmizol úsmev, pohodil rukou na ženine reči, ako by povedal: Nie tak treba vravieť, a napraviac sa do rovného sedenia, spýtal sa chladnokrvne:

„Prečo chceš odísť od nás?“

„Nuž…“ vysvetľuje Žovkin nízkym hlasom, „vidí sa mi, že lepšie bude tak…“

„Ach, ešte čo!“ zavolá Karmanová horlive. „Lepšie bolo bez teba! Dokázalo sa teraz. Čože by sme si počali? Vziať ešte jedného cudzieho — kto zná, zasa akého. Hľa, apa od úradu sa ani nepohol pri Ladidovi… Ľudmila sa vydá a Daniel so ženou nebudú tu naveky, a ty chceš preč, lebo lepšie bude tak… Iba ak tebe lepšie?!“ príde jej napokon na um.

„Ani pre neho nie lepšie,“ hovorí Karman obyčajným nepohnutým tónom, ale čiaha rukou i v tú i v tú stranu za dohánom, nevidiac, že mu je pred očami na stole. „Tu si ty temer pánom…“ Keď videl zaťa pokrúcať hlavou, naprával: „Keď zapieraš, tak nie pánom; ale či vám je nie lepšie u mňa ako inde u cudzieho?…“

Žovkin mlčal, nevediac, čo povedať; reči tesťove dotkly sa ho, no nechcel sa poddať. Pol krajiny pobehal, všade idúc osobne, a teraz, keď našiel miesto, mal by ho nechať? Pritom, mysliac na prežité rozopre s Katušou, túžil mať svoj vlastný dom. I sklonil hlavu zamyslene a úzke čelo posberalo sa mu na dva prsty od starosti.

„Tebe zdá sa, však, že darmo pracuješ, lebo ti nevyplácam?“ vraví zas Karman práve tak vážne. „Ale ja som myslel, čo robíš, sebe robíš; čo zveladíš, sebe zveľadíš. Majetok dostane Katuša, títo peniaze… A či teba ťahá do panstva. A osoh, a dedičstvo vás i tak neminie?“

„Ach, apa náš!“

V tú chvílu odišla Katuša od muža, a že jej odchod bol akýsi prudký, pozrel na ňu a hneď dochytil za ruku. Mala pery zaseknuté a oči prižmúrené. Pochopila totiž, prečo on túži preč, i chcela čím skôr zpred ich očú niekam do kúta druhej izby vyplakať sa. Žovkin usadil ju k sebe nazpät, a následok horkosti Katušinej bol, že Žovkin zmäkol úplne a zriekol sa svojho úmyslu.

Napokon Júlia, keď jej odchod nemohol sa pokladať za poslušnosť, vstala od stola a vyšla. Do ich izby príduc, jasavej od svetla veľkej lampy, zastala naprostred oproti mužovi, ktorý prechodil sa tam, a premerala ho očami vyzývave. Tvár jej bola vzrušená a oči vlažné. Ba každý pomerí, vyrovná sa, len oni nie! I zacítila zášť proti mužovi, nazvúc ho v duchu hlaváňom a zatvrdilcom, s ktorým nik nepochodí.

„Prečo si chcel, aby som odišla z izby?“ spýtala sa pánovite.

„Preto, aby si nekalila ich radosť svojimi výsmeškami!“ odpovedal jej on prísne a tiež pánovite.

„Ohó… ty mi chceš robiť výčitky? Kamarát, nedaj sa na to, lebo ja ti potom poviem, čo sa ti nebude páčiť.“

„Napríklad?…“ núka on pokojne a nič nie poľakaný.

„Načo si sa ženil, keď si ženu zanedbávaš a keď ti je ona nie nadovšetko… i nad úrad?“ i zasmeje sa sama nad sebou, ale predsa s odporom hľadí mu do očú.

Daniel chcel povedať, aby žila a zabávala sa podľa vôle, no keď spomenula úrad a videl ju smiať sa, nepokladal za hodné odpovedať. Odvrátil sa a prešiel k oknu, potom nazpät, a vidiac, že neodstupuje sa zprostred izby, kde mu zavadzala v prechádzaní, zastal obďaleč a povedal strmo:

„Povedz mi, čo chceš, ale úprimne, nech ťa rozumiem! Teraz prejdeme bývať na stanicu tanovskú, nechcem, aby i ta šli sme v rozbrojoch; nech je koniec týmto komédiám… No, čo ti chybí… v čom som vina?…“

„Načo my pôjdeme bývať na stanicu tanovskú?“ spýtala sa, nedbajúc na druhé reči.

„Vymenovaný som za kasíra a ako taký musím tam bývať,“ odvetí zmierneným tónom a sadne si do nového nízkeho foteľa, čo ona doniesla vo výstroji, i skloní čelo do dlane.

Akási ľútosť ho nadišla zrazu, ustal v boji a myslí si, že toto bolo ostatné, on radšej složí zbraň, nedbá viac na svoje právo a ustúpi… Čo po tom? Život je i tak unavujúci, tvrdý, tak aspoň nech má pokoj.

Júlia stála ako uliata na jednom mieste a hľadela v myšlienkach pred seba. Zvediac, že dosiahne, čo chcela: byť naveky v jeho blízkosti, ustala tiež a nechce sa jej ďalej bojovať. Radšej skrotne a poddá sa, či je krásna, či zvelebovaná bola, je jedno. I pohne sa a pozrie na neho zpod obočia, ako by ešte rozmýšľala, potom priblíži sa celkom a sberá mu dlaň s čela, aby pozrela naň cez horúce slzy. Daniel sa zadivil: toho nečakal teraz, keď odriekal sa víťazstva, no vďačne prijal jej kajanie a smieril sa láskave.

*

Leto a jeseň pominuly a začala voda mrznúť na potoku i v koľajach na ceste. V prírode pusto, hlucho, ako to býva v ten čas; ale u Karmanov ruch i pri ospalosti prírody. Páni síce pokojne fajčia v zakúrených izbách, Ladida lenivo vyvaľuje sa v kancelárii na stole, — lavice totiž sú úzke a na zem nechce sa mu, — čakajúc, kedy príde večer a jeho zavolajú k dnešnej — ako tušil — dobrej večeri, a Karman so zaťom hovejú si doma. Žovkin, vrtko sa skrúcajúc, prejde vše k peci, v ktorej príjemne dudoce oheň, vše podíva sa na Vieročku, ktorá pri stole píše úlohy, majúc nôžky krížom založené a útlučké plecia shrbené, i dvíha jej čielko ďalej od písanky, vše prehodí slovo s tesťom, čítajúcim noviny, majúc o politike úplne tie náhľady ako on. Ale v kuchyni ide celkom rezko. Karmanová zabudla, že bude mať o týždeň 56 rokov, Katuši rumenejú sa líca od usilovnosti, ako mladej, a Júlia, ktorá prišla tiež, ľúbezne pomáha vo všetkom. Dnes večer totiž čakajú pytačov Cyrila Čavkoviča, ktorý chce prísť pre Ľudmilu, dajúc sa prvej kadejakými bočnými cestičkami dozvedať, či nedostane košíka. Všeobecne dobrá nálada na každej tvári, okrem Ľudmily. Vzrušená je i ona, ale na zlo. V kuchyni nechcela pomôcť ani najmenšie, ale, stojac pri stole, nametávala list Danielov — ten práve prišiel jej pod ruku, — ktorý poslal od ženy, sám nemohol prísť, v ktorom chváli sa, ako príjemne žijú a aká zvláštna žena stala sa z Júlie, — a sťahujúc obočie, nahnevane hľadela do zeme.

„Vravím, babroš, dobre vravím…“ myslela si o Cyrilovi Čavkovičovi. „Tak on chodníčkami starých tetiek ide ku mne!“ To zdalo sa jej také protivné a ťuťmácke, že jej vôľa úplne odpadla od Cyrila. „Každým svojím krokom dokazuje, aký je zmužilý… ozajstný rytier, hahaha!…“

„Tak mne on tú krásnu chvíľu, v ktorej by mi povedal osamote: ,Milujem ťa‘, prehajdáka!“ zlostí sa ďalej.

„Čakaj,“ myslí si zasa, „môžem sa vyvŕšiť na tebe, a čo som ti aj starými tetkami sľúbená, nemusím sa ti teraz sľúbiť ja!“

Vyšla z kuchyne, trepnúc dverami, aby spravila čosi na priek tým, čo tam hotovily lahôdky pre Cyrila a jeho ľudí, a zatvorila sa do svojej izby. Zastanúc k oknu, zadívala sa von na potok, po krajoch ľadom pokrytý, medzi ktorým žblnkotala voda; ale omrzelo ju to skoro a hodila sa na diván, zažmúriac oči. Zprvu myslela o svojom živote, čo prešiel, potom zaspala. A tu vo sne videla Cyrila Čavkoviča tak živo, ako by pred ňou stál: málo dvižná a priveľmi plná postava, hlava trochu naklonená, ale oči v hĺbke dlejúce svietia mu ako orlovi. A tie oči upierajú sa na ňu, očervenejú ako oheň, pália ako žeravé uhlíky a vpíjajú sa do tvári, že ju líca rozbolia od toho. Tu zrazu trepne čosi a Cyril s ohnivými očami zmizne. Ľudmila trhla sa a zobudila. Líce vskutku bolí, dlaň držala si pod ním, a to ju tlačilo. Odo dverí, ktorými trepla v náhlosti, skackala k nej Vieročka.

„Prišli hostia,“ oznamuje jej a smeje sa, kryjúc si dlaňami ústka, „stará mamička poslali pre teba.“

„Dobre, dobre…“ odvetí Ľudmila veľmi chladno a ide k stoličke pred zrkadlo. Nevidela sa už v ňom dobre pre súmrak, i musela zapáliť svetlo.

„My sme to zaveľa spali,“ zapaľujúc, žartuje so sebou, stávajúc sa ľahostajnou, aby premohla pohnutie, ktoré nasilu chcelo ju zachvátiť. Líce, na ktorom ležala, bolo jej veľmi červené, i musela si dlaňou pošuchať druhé, aby jej boly rovnaké. Idúc ponaprávala si ešte účes jednou rukou, druhou držala rúčku Vieročkinu.

„Koľkí sú?“ spýtala sa matky v kuchyni.

„Traja…“

„To si málo doviedol,“ posmieva sa v duchu. „Tí nebudú mať smelosti vypýtať ma, ak sú všetci ako Čavkovič!“ a otvárajúc dvere na izbe, z ktorej zaznievala vrava hostí, pomyslela si ešte: „To si mal celú armádu zachytiť.“

V izbe bolo veselo a príjemne. Štyria páni motali sa krížom cez ňu. Niektorí kúrili, bez čoho, ako sa vie, nemôžu byť. Čavkovič stál na strane, čierno odetý, a pod bradou blýskalo sa mu žlté srdiečko, v belasom nákrčníku zapäté. Bol trochu bledý od pohnutia, čelo nesmelé a pekné tmavé oči nepokojne krútily sa v hlbokých jamkách. Keď vošla Ľudmila, prestali sa prechodiť a šli ju pozdraviť. Cyril Čavkovič šiel ostatný zmýleným krokom a, nakloniac trochu hlavu, stisol jej ruku. Potom odstúpili jeden od druhého. Ľudmila zastala pri stole blízko Vieročky, kde tá začala ceruzou maľovať vtáky s rozpätými krídlami, Cyril však podišiel tichým krokom a s nahnutou hlavou k oknu. Tam sa oprel, pokašľúc slabo do dlane, nehovoril nič, stál, ruky majúc vo vačku kabáta zastrčené. O chvíľu okolo úst pohral mu úsmev zduchovnelý, pozrel na Ľudmilu a žiadalo sa mu ísť bližšie k nej. No keď spravil váhave krok, ona, tušiac to, vybrnkla von. Cyrilovi úsmev minul, no cítil sa trochu i voľnejšie. Pokojne podňal oči na čiernu, ako by namastenú hlavu sesternicinho muža Jána Steblu, čo prišiel s ním, a ktorý miesto nákrčníka nosil čierny hodvábny ručník a na tom ešte teplý zimný šál; bol totiž chorľavý na hrdlo i musel si ho chrániť od prechladnutia, mal hrubú spodnú gambu a viedol z nich hlavné slovo. Druhý pytač, tiež Ján, ale Topoľský, mladý človek, červený v tvári, ale s plešivým temenom, opieral sa o chrbát postele bedrom, nakrívený, a kúril cigaru.

„Báťko náš…“ začne po pohľade Cyrilovom Ján Steblo, čo bol chorľavý na hrdlo, „tušíte azda, prečo sme prišli k vám?“

Tu počuť suché pokašľanie naľakaného Cyrila, ktorý so sklonenou hlavou prestupoval ticho s jednej nohy na druhú.

„V mene mojej rodiny a priateľa Cyrila Čavkoviča, notára z Maťova, opovažujem sa prosiť o ruku vašej dcéry slečny Ľudmily…“ vraví ďalej vážne Ján Steblo a páni zastanú si zoči-voči. „K prosbe svojej pripojujem uistenie, že dajúc mu slečnu, vy dostanete dobrého zaťa, ona dobrého muža, i v hmotnom ohľade dobre postaveného. Cyril Čavkovič zaslúži si vašej dôvery: je solídny, prísne plniaci svoje povinnosti, verný svojmu úradu, spravodlivý k ľudu… ale, čo budem reči šíriť… veď ste ho poznali a skúsili za dva roky, čo bol u vás.“

Metod Karman zakýval hlavou a spravil tri kroky cez izbu, ostanúc trochu rozčúlený.

„Áno, pán Cyril Čavkovič je súci, solídny človek,“ vraví potom, „nemožno mať proti nemu námietky, a ja, jestli s tým i ona i jej mať súhlasia, dám mu vďačne Ľudmilu.“

Ján Steblo vzdychol spokojne, naprávajúc si šál pri vyholenej brade — bol totiž kňazom. Žovkin usmial sa milo a poslal Vieročku pre starú mať a Ľudmilu. Ale Cyril Čavkovič skláňal hlavu hlboko a skromne pri vychvaľovaní svojho pytača a nemohol očú zodvihnúť. Čakal s búchajúcim srdcom príchod Ľudmilin. Domáca pani prišla hneď, a keď jej bolo vysvetlené, prečo ju volali, sľúbila dať Ľudmilu s potešením. Ľudmila prišla pozdejšie, a keď je vraj taká vôľa i rodičov, privolila tiež, ale potom nemohla ostať ani za minútu v tej izbe. Vyšla do druhej, kde zapálila lampu, čo visela s povaly naprostred izby, a ztade ušla pred svetlom do tretej, tmavej, kde hodila sa na diván. I začala ťažko vzdychať, ako by čosi hrozného bola vykonala proti sebe.

Medzitým páni v prvej izbe usalašili sa po domácky. Ján Steblo složil s hrdla teplý šál a prisadol k stolu i s Topoľským, kam volal ich Karman k vínu, čo bol zať ponalieval do pohárov. Pristúpili všetci, poštrngali pohármi a vypili dospodu každý, len Cyril Čavkovič nedopil. Jemu totiž nechcelo sa víno piť v tú chvíľu, ale byť v blízkosti Ľudmily, ktorá je už jeho a — nie jeho. Prešiel sa najprv s naklonenou hlavou poza chrbty sediacich pánov, ticho a pomaly, potom otvoril dvere na susednej izbe. Uvidiac tam Ľudmilu, vstúpil oživený a so spokojne svietiacim zrakom. Všetka ťažkosť je už premožená, on má už voľnú cestu k nej, bez vysvetľovania. Oči sišly sa im usmievave a sladko. Cyril sa zachvel, ruky potrhly sa mu a jemu žiadalo sa neskrotne sovrieť ju do ramien, no neodváži sa, nevediac, či mu to už slobodno, a pozrie letmo po izbe, či nieto, kto by sa ho zaujal. V tú chvíľu zaznela otázka, jej tichým hlasom povedaná:

„Tak teda ma milujete?“

Cyril pozrel ustrašene: či ešte nie je dokázané a jemu, hoci doviedol vysvetľovačov svojich citov, neverí sa? Sklonil hlavu a nemohol hneď odpovedať od pohnutia. Ľudmila cúvla pred ním, oprúc sa o teplé kachle z červeného črepa.

„Načo mne ten babroš bude?“ myslí si, hľadiac zpod obočia na neho, a v duchu predstavil sa jej protivný život s ním.

Cyril napokon priblížil sa k nej, oprel sa o stenu plecom a vhĺbil svoje hlboko ležiace oči v tvár Ľudmilinu, s prosebným a horúcim výrazom zašeptajúc lkavo:

„Milujem vás!“

A div, po vypovedaní tých slov sa izba nezakrútila a nič veľkého sa neprihodilo. Kasne sú len kasňami, okná nepopadaly, svetlo nezhaslo, kachle z červeného črepa stoja a Ľudmila o ne opretá.

Cyril Čavkovič, keď zbadal, že ani on nepodel sa nikam, dostal veľkú smelosť. Vyšinúc sa z koľaje svojej prírody, pristúpil celkom blízko k Ľudmile a sám schvátil vrelo jej ruku do dlaní, horúce ju tisnúc k perám a lícam.

„No, vycibrí sa azda!“ vyniesla láskave úsudok nad ním Ľudmila, keď pustil jej ruku skoro dodrúzganú, a za odmenu objala ho vrúcne.