ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dva roky pominuly, ako vojna trvala. Ľudia ani nerozprávali už o nej; privykli čajsi na ňu. Ženičky sa uspokojily, vžily a privykly, i že im chybujú synovia a mužovia. — Paľo Sekan len po dvoch rokoch, keď mu syna vzali, zbadal, že je vojna. Dotiaľ ešte sa mu ľúbilo, keď ceny tovaru, čo predával, sa výšily, pochvaľoval si, posplácal dlhy, ba zakúpil i susedov sad, desať rokov ležiaci podaromne pri jeho dome. Ale ako prišiel rad i na jeho syna Jana, do Paľa Sekana — i tak človeka bezočivého — ani čo by zlý duch bol vstúpil. Ako ráno oči otvoril, prvé jeho slovo bola zloreč. A tak robil do večera, kým mu oči sen neprivrel. Na čokoľvek oko uprel, s ničím nebol spokojný. Na ženu, čo len tušil vo svojej blízkosti, už sa napajedil, nie to, keď i slovo prehovorila. Ani nevestu nešanoval tak, ako by sa bolo patrilo. Ako mu syna vzali, vôbec nebolo rady s ním, a ženám kríž bolo bývať s ním v jednom dome. Ich život, i tak oželený, stal sa peklom.

„Tak,“ šomral hneď za rána v konici pri statku, keď napájali, „syna, čo bol niečo hoden v mojom dome, mi vzali, sluhu nedostať, čo by ho zlatom platil, zajatý je len zajatý, — môžeš sa aj pretrhnúť, nik ti nejde na pomoc!“ I zafľočí ku dverám do domu, kde uvrzla nevesta a zkade sa ozýval nábožný spev ženy-gazdinej.

„Mara!“ skríkol na nevestu a hlas jeho temer sa trasie zlosťou. „Čo nejdeš napájať? Či sám mám šafle s vodou prikladať pred statok?!“ Ale v jeho dome je všetko naopak, bez poriadku. Iba si na tom láme hlavu každý, ako by jemu protiveň urobili. Nevesta vbehne do chyže vprostred napájania a Rus stojí pri studni a cigaru krúti, miesto žeby vodu ťahal do vedier; — žena vyspevuje!

„To je tobôž za poriadok mňa tu nechať,“ osopil sa na nevestu, ako prišla. „Za dve hodiny budeme napájať? Čo si robila v chyži… a nenadhadzuj tie šafle, ty si ich nekúpila! Aj ten tam už sto ráz mohol odtiaľ naťahať tej vody. Keď sa aj ten musel mne tak na krk dostať!“ Sekanovi i v tom stala sa protiveň. Druhí ľudia dostali poriadnych Rusov, on Poliaka, čo robiť nechce, iba jesť a cigary fajčiť.

„Pol hodiny, čo je pri studni… A stará čo robí?“ spytuje sa mlčiacej nevesty. I nevesta mu je na odpor. To by sa mu ľúbilo, že mlčí, ale ona zo vzdoru. Niekedy i pol dňa prejde, čo slova nepovie, mnoho ráz ani keď ju oslovia.

„Čo robia? Veď počujete, že spievajú,“ odpovie nevľúdne nevesta teraz. Pred troma rokmi, keď sa vydala sem, bola štebotavá ako vtáča; tu v dome Sekanovom omrzenou je i ona ako druhí. ,Vždy len v tej knižke prehŕňajú,‘ chce riecť, no predsa nepovie. Veď sa modlí mať za syna — za jej muža. Pravda, to možno aj pracovať, aj modliť sa. Ako ona i dnes, kým pozametala dom, tri modlitby odriekla. Tu je nie do modlenia z knižky každý deň, kde je málo čeľade a taký gazda! — Hľa, už šomre:

„Veď jej ja vyspievam vždy. Či je fruštik už na stole? Zasa horúce budeme hltať ako včera! Potom iba že sa toho chleba minie sila. A keby ho boli nechali aspoň do sýtosti. Ale aj robíš okolo neho, aj ti ho užiť, koľko treba, nedajú. Aj s ich rekvirovačkou… aj s takým poriadkom do pekla! No, ta! Chyť ten šiaf, preložíme koňom. Nechcú piť, ani nijako nežerú. Včera som nebol doma, vy ste kŕmili statok. Však ste zasa pustili do konice cudzích ľudí… Ženu nehodno púšťať do stajne, nič kaľavne nespraví. Dám aj tej v tej izbe, čo hriaka!“ zavŕšil s vyhrážkou na ženu, ako bola vždy jeho obyčaj, lebo ju za príčinu všetkého zlého považoval. Nechcel ju nikdy, ani za mladi, ani teraz na starosť. Pristavili ho k nej, lebo bola majetná. Nechcel ju, ani nikoho nechce na svete. Sekan len syna, a hľa, just toho nemá, ten je tam, kde tisíc nehôd čihá na jeho život, v daždi gúľ; a druhí, ktorých nechce, sú mu tu pred očami.

„Ta šafeľ! Ani kone nechcú piť. Už ste daly tomu statku! Nehodnice!“ Nadal im rozzúrene. Už sám si nevie rady so srdcom. Také mu je ako obliate najhorkejším jedom. Nič by ešte neriekol, keby syn bol nejaký Samson-mocnár, ale je človek chrevedný, nie mocne zdravý, slabo urastený. Nikdy by nebol pomyslel, že sa i ten ešte zíde. Cez koľko vizít prepadol — no, už všetko poberú, čo ruky a nohy má. Nenechajú nikoho, neušetria nič. Jemu je syn treba! On bol jeho nádejou, všetko, za čo bolo hodno žiť, lopotiť, katovať sa. A keď syna tam zabijú, on načo tu bude?… „Eh, keby aspoň tú diabli vzali mi s hrdla…“ zavŕšil o žene. Čo toľko zavýja. Boh nemal dopustiť, aby jeho syna vzali na vojnu.

„Stano, vody nenačim viac, statok nepije — vypi si ju sám,“ riekol zajatému, ktorý s plnými vedrami prišiel do staje. Stano mykol plecom, ľahostajne položil vedrá na zem a nedbalo oprel sa o cárok chrbtom a už vyťahuje cigaru, že si zapáli na ňu. To, vidno, bolo jediné, čo ho tu zaujímalo a tešilo.

„Už som ti koľko ráz povedal, aby si cigary v staji nefajčil,“ zavráti ho Sekan. „Chceš nejakú skazu spraviť? — Hneď by ti ju z úst vyrazil! Daj koňom ďateliny a kravám sečku…“ Zajatý odložil cigaru a berie sa s nechuťou vyplniť rozkaz. Málo vravel i ten. Čelo samý mrak; sivé oči mu snivo hľadia, ako by vždy mal diaľku pred sebou, a duch naveky inde, v ďalekej domovine… Do dverí staje prišla nízka shrbená žena, s vyplakanými červenými očami. Dopočula posledné slová Sekana, i povie:

„Kravám sečku… tak, od toho majú dať mlieko?“

Sekan, čujúc ten hlas, ani čo by ho jedovatá zmija uštipla, tak sa strhol.

„Čučíš! Čo sa starieš, čo tu chceš, bezzubá baba!“ skríkol, zafľočiac na ňu, ako by ju chcel tým pohľadom zabiť. „Radšej by teba bol čert uchytil, bosorka, ako ten tam má hynúť!“

„A ja sa dívam, prečo tak málo dajú kravy,“ na to ona, nedbajúc jeho rečí — už privykla na také zaobchodenie dávno. „So dňa na deň menej mlieka!“

„Ideš preč z tých dverí? Nepovedal som sto ráz, že je statku nie na osoh, keď naň niekto zo dverí pozerá — čo priam svoj! Ale darmo vravíš ovadu sprostému — nezamerkuje si nič. Ešte si tam?!“ Žena sa nehýbala — čakala, kým nevesta vezme od nej šechtár s vodou, ktorý jej doniesla, — pošiel k nej Sekan a postrčil ju z dverí. Potočila sa a udrela hlavou do verají. Zasrkla a išla preč, hovoriac:

„Pán Boh vidí aj tento môj kríž!“

„Veď sa iba choď modliť k nemu; na iné si aj tak nie súca. Baba bezzubá, tu ťa nik nepotrebuje.“

Stará Sekanka odchodí, utierajúc si oči. Nik ju nepotrebuje tu, to jej povie a každý deň vraví muž-prístavok. Jeho biedneho, nič nemajúceho k nej pristavili kedysi. Tak si počínal hneď a počína i teraz ako vladár v gazdovstve, a ona, ktorej je všetko, je slúžkou. Nikdy nemala slova v dome. Nie div, že je taká zničená, ako by už 60 rokov mala. Ešte sa diví sama sebe, že už neumrela v tom kríži. A keby syn nie, iste by sa to bolo s ňou stalo už dávno. To je jej radosťou a nádejou. Teraz je, pravda, na vojne, v nebezpečenstve tisícorakom, ale ona dúfa v Boha, že jej ho privedie nazpät…

Spurný Sekan oddal sa do Stana. Dnes je taký, že ho jed temer roztrhá. A krotiť by sa mohol aspoň voči zajatému, lebo zle zachodil, ba i udrel zajatého. I to je poriadok, že by človek nemohol ani so zajatými tak zachodiť, ako by sám chcel! Veď sú naši nepriatelia — aspoň na tých by sa vyvŕšil i za syna.

„Šafle usuš, staju vyšatri poriadne, zameť i dvor — darmo ťa chovať nebudem!“ rozkazuje zajatému a sám šiel raňajkovať, nečakajúc druhých. Potom odišiel do sadu a ľahol si tam pod strom na zem, jarou sa pariacu. Dva razy odzvonili do kostola, a on sa nepohol. Do kostola nerád chodil a od dvoch rokov, ako je vojna, temer ani nebol. Schválne nejde ta. Veď sa dosť druhí ta nachodia, a vojna len trvá. I na ženu sa hnevá pre jej ustavičné modlenie a spevy. Vidí, že to všetko nestojí nič. Boh dopustil vojnu a bude ju dotiaľ dopúšťať, kým sám chce, nie ako my chceme. A tá bosorka si myslí v tej chyži, že niečo vymodlí a vyspieva. Ale… Zaťal päste, srdce jeho túžilo vravieť reči rúhavé. Po zvonení sa zodvihol a ide pomaly hore sadom. Ruky založil nazad za ľadvie a pozerá dookola. Pred rokom prikúpil ku svojmu sad susedov. Od nepamäti po tom túžil, že si vystaví poriadny dom, ako druhí dobrí gazdovia majú, ale nemal miesta. Konečne ho dostal, ale čože mu je teraz z neho? Niet radosti. Sad má, ale syna nie. Ako sa radievali; pozerali, merali spolu, kde čo postavia. Aj on mal potešenie v kúpe, aj syn, a teraz, hľa… Sekan zaškripel zubmi. Len zlorečiť chce duša jeho, nič iné… V tú chvíľu ozval sa zvon na veži po tretie. Ľudia začali sa schodiť proti kostolu. Škripot čižiem sa ozýval od cesty.

„Len jeden bavká!“ šomre na zvony Sekan. „Vzali i zvony na vojnu, nič neušetria, nikomu neodpustia, všetko im je načim. Hľa, ten tamto je doma,“ myslí, nepriaznive pozerajúc na mladého sedliaka, kus pokrivkávajúceho na nohu, ktorý sa mu klaňal prívetive. Môžeš byť dobrej mysle, keď ťa vysuperovali navždy… Že sa vraj modlieval z jednej knižočky, čo mu pán farár darovali. Aj žena poslala synovi takú knižočku; uvidí Sekan, či ho zachráni tiež. Dosť ide tých modlitieb zaň… no, on sám sa nemodlí. Či by nemal oprobovať? Možno, že to osoží, lebo hnev jeho nestojí nič… Sekan postál kus zamyslený. Potom náhle sa obrátil a išiel do domu. Ide si háby vypýtať, pôjde do kostola i on. Veď ako je vojna, nezná, či bol tam tri razy.

Ako vstupoval do chyže, začul desný výkrik ženin a horekovanie nevesty. Mráz prešiel mu chrbtom. Zastal ako prikovaný vo dverách na chvíľu. Žena leží ako bez duše na posteli, nevesta, ruky lomiac, behá sem-ta a naprostred izby suseda, od ktorej kúpil sad, rozkladá rukami.

„No, čože je?“ osopil sa Sekan na všetky, zafľočiac. Domáce nepovedaly; suseda rezko vysvetľuje:

„Čo sa stalo? Nuž, nič dobrého. Zlý chýr. Ale sa nezľaknite, bačik!“ susede jazyk len tak melie; rada je, že sa jej dostala taká veľká vec, vysvetliť gazdovi vážnu novinu. „Jeden na Šuľkove písal, aby vám odkázali, že vášmu synovi obe nohy odtrhol granát. Teraz mi jedna Uhorčiačka vravela, ide do kostola.“

Sekan ostal stáť ako skamenený, neschopný ani slova. Keď sa prebral, strašný cit ovládol ním. Najradšej by bol nôž vopchal do srdca susede, ktorá mu ten chýr doniesla.

„Tak teraz už máš žobráka!“ oboril sa na ženu, zťažka vydychujúc. „Mala si sa za čo modliť! Radšej by bol umrel!“ Obrátil sa a vyšiel z domu. Odišiel do humna, kde, škrípuc zubmi, hodil sa do kúta na slamu. Svíjal sa v mukách ako ranený. Ústa mu vravely reči rúhavé a mysľou valila sa myšlienka, že by si mal život vziať sám.

*

Obilie na poli počalo dozrievať, ľud sa chystal na žatvu — leto nastalo. Aj u Sekanov žnú od týždňa. Ide im robota, ale pomaly, len ako nasilu. V dome teraz už každý chodí s mračnou mysľou. O synovi niet chýru. Už sa dotazovali na všetky kríže sveta; odvšadiaľ prichodí odpoveď, že nevedia o ňom. Či je zajatý, či umrel, nik nevie. Sekan si už iba to žiada, aby syn bol umretý. Hľadieť na ožobráčeného syna, bez rúk alebo nôh, mrzáka, ktorý mal byť jeho oporou na staré dni — to radšej nemať syna. Žena sa modlí a spieva ako prv, alebo ešte viac a skrúšenejšie. Ešte je shrbenejšia, ale akosi sa uspokojuje, čo on obsiahnuť nijako nemôže. Až je bez citu ako zo skaly; vždy, keď už nevládze so sebou, osopí sa na ňu:

„Nezavýjaj, bezzubaňa! Veď si si vymodlila. Mali sme sa čo katovať. Moja práca, moja mladosť — všetko je zmarené! Nezavýjaj, počuješ!“

No Sekanka, hoci sa aj utiahne na pár dní, potom „zavýja“ zase. Na jeho spurné reči navykla dávno. Veď inakšie ani nepočula od neho — ak by inak vravel, to by jej divné bolo. No nedbá už ani o jeho nelásku. V inom nachodí uspokojenie, práve v tom speve, za ktorý ju on zavracia, a v modlitbách. To je jej útechou i teraz, ako jej bolo vždy cez celý život neradostný, kde ona v dome svojom bola slúžkou potupovanou a on pyšný vladár… To ju posilňuje i teraz. A hoci o synovi niet zvesti, jednako nezúfala. Ak je na žobráka privedený, srdce i jej sviera sa bolesťou, no i to porúča do božej vôle. Ak umrel, nezúfa ani tak, lebo malý čas a koniec bude i jej žitiu a vtedy vidí si ho v záhrobnom živote. Modlitby však svoje končieva takto: „Bože, dajže mi vidieť ešte môjho syna, kým neumriem!“

„Aleže ma nepokúšaj už!“ zahriakol ju ráno Sekan, ako i dnes odznel ten vzdych z jej úst. „Nie si hodná žiť. Syna vidieť bez nôh… či ty máš svedomie? Modli sa, aby radšej bol umretý, radšej nech je pod zemou. Eh…“ odpľul s odporom. Ide preč z domu na celý deň. Už to nestrpí. Zavolal síce nájomnice nadnes, ale nedbá o ne. Nech robia, čo chcú, a robia, ako chcú. Už sa o nič neobzrie, lebo už nevládze. Nechá všetko tak, nech zhynie všetko, keď syn zahynul. Všetko alebo premárni, alebo podpáli a potom si i sám o svet príde. Nebude trpieť túto rozopru, tento kríž, tohto čerta v duši. Keď už všetko: syna vzal mu Boh, čo mu nedá, aby sa uspokojil ako-tak. Ale jeho srdce je v mukách, ako by ho diabli trhali. Vzbúreno ide von dverami, no nájomnice idú práve do domu. Vrátily ho a on vydal im rozkazy, kde majú ísť žať. A nájomnice, sotva že dovravel, otvorily klebetné ústa a už sypú sa chýry, kto písal, z ktorého frontu, kto padol, kto kde hladuje a kde sú bitky. Sekan zaťal zuby, ale ako videl, že si i nevesta zastala k nim, zavolá spurne:

„Do práce sa, Mara!“ zahriakne ju, keď cudzie nemôže. „Ta s rečami daromnými!“

,Nehodnica!‘ nadal jej v duchu ešte. Či jej nepríde do umu, že treba čím viac nashŕňať mania, aby mali z čoho žiť, ak príde muž jej ožobráčený?! Všetko ho len k jedu ženie. Nevesta, keď nechce robiť, môže odísť k rodičom. Ak jej muž nežije, ona nemá čo tu hľadať. Ak bol zlý, teraz bude sto ráz väčšmi.

Nájomnice zamĺkly. Pomkly sa bližšie k sebe a tá, čo chýry doniesla, pre ktorú Sekan nevestu zahriakol, šepla druhej:

„Pohan, to ti hneď orúti človeka ako polenom!“

Pojedly trochu z raňajok a vyšly s nevestou na zeme žať. Gazda šiel na druhú zem, čo bola pred troma dňami sožatá, aby tam poviazal žito. Na obed neprišiel ani na zem, kde žaly, ani domov najesť sa. Nebude jesť. Nech ho od hladu vezme diabol — už je aj tak v jeho rukách. Ani reptanie, ani modlitby neosožia — vojna trvá. Ale nech, hoc i sto rokov. Keď on prišiel o syna, nech hoci každý mladý chlap tam dušu položí — on nedbá…

Večer sa vrátil domov pozde. Nájomnice už sedely za stolom. Tá, pre ktorú zahriakol nevestu, dosiaľ sťahovala ústa, urazená. Žena rozkrajovala varenú, dobre páchnúcu údeninu na kúsky, každému jeden, a i pritom, ako pri všetkom, myslela na syna, keby i on mohol si z nej zajesť. Sekan sadol bez slova za vrchstola k večeri. Nabral si polievky na tanier, druhí za ním. Ticho si naberajú z misy a jedia vážne. Sekan hlce ako vždy. Je polievku a chlieb hnevivo, ako by nepriateľa mal pod zubmi a toho hrýzol v zlosti. Nájomnice mlčia, no vynahradia si to hneď, nech len z domu vyjdú, teda súdia v duchu s nenávisťou:

,Čert taký, veď ani neje ako ľudia, ale ako vlk. Čím je starší, tým je horší; že mu to Pán Boh trpí!‘

,Pohan, ani nie si hoden toho, aby sa ti syn navrátil domov!‘

Nevesta je zamĺknutá tiež. Prežiera jedlo s nechuťou — srdce plné reptania. Nebude tu. Načo by tu robila darmo, drala sa, mladosť svoju utrácala? Muž jej je zabitý — nevráti sa viac. Tak ona nemá nič, čo by ju tu zdržiavalo. Hneď navečer, keď sa všetko uloží v dome i dedina utíchne — odíde k rodičom.

Sekanka položila rozkrájané mäso na stôl a ide sadnúť ostatná za stôl, ako sa svedčí poriadnej gazdinej. Vezme tanierik, že si naberie z jedla, prv však vzdychne:

„Ach, Bože na nebi, kedyže si ja takto nachovám syna!“

Nič nebolo treba starému, len to, aby syna pripomenuli. Nie dosť, že mu je vždy pred očami, ešte i druhí budú mu ho na myseľ donášať. Hodil lyžicu na stôl, hoci hlad ešte neutíšil, a vstáva od stola, že ide preč. No tu ozvalo sa na dvere mocné zaklopanie. Zastal, premohol sa, čakajúc cudzieho, a sadol zpät. Zafľočil k dverám a zavolá nevľúdne:

„Dnu sa, kto si!“

Dvere sa roztvorily a na prahu zastal nízky, mladý chlap belavej farby, vo vojenských šatách odetý. Všetkých oči uprely sa naň, a rozoznajúc jeho tvár v pološere, ktorá sa veselo usmievala, všetci chveli sa radosťou a strhli.

„Jano náš!“ skríkla nevesta, zarudnutá v tvári, a beží, k nemu sa hodiac, kým mať temer zamdlieva radosťou.

„Môj syn… môj syn… môj mladý kvet…“

„A zdravý a všetok celý tu,“ jochtá i otec. „Ukáž ruky, hlavu… nohy…“ a ohmatávajú ho, smejúceho sa, a hladia ho, kde kto dosiahne. „A zkade ideš, kde si bol? Nepísal si nám ani raz. Už sme sa pre teba utrápili celkom… umorili.“

„Ej, zle som bol, zle. Ranený na obe nohy. Sami doktori sa mi neúfali. To bude vraj veľký div boží, ak neumriem — tak vraveli vždy. A hľa, tu som. To ste ma iba vy, mamko moja, vymodlili. Vždy som si tak na vás spomínal,“ vraví syn materi, plačúcej blahom, hladiac jej zvädnuté, upadnuté líca. Sekanovi tvár zapálila sa studom. On sa nikdy nemodlil, iba zlorečil. Ale odteraz musí sa premeniť všetko. Nikdy neprestane ďakovať Bohu, že ženine prosby vyslyšal a na jeho reptanie nepatril.

„Tak tu som vám. Na rok ma vysuperovali.“

„Na rok celý!“ skríkly ženy s radosťou. „A dotiaľ, ak Boh dá, vojna sa utíši!“

„Bože daj, aby tak bolo!“ rečie Sekan skrúšene. „A teraz, starká, nachovaj si syna, daj mu večeru: lačný je, viem. A ty, Marka, čisté oblečenie mu prihotuj… I vy sa najedzte, ženičky, skončte večeru!“ riekol i robotniciam vľúdne. A sám sa ponáhľa preč, kde bude sám, aby ďakoval Bohu za návrat syna.