ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iba čo sa zvečerilo v nedeľu, vystúpil Ondrík Borievkovie na podsteň konča domu s harmonikou a zahral. A ako zaznely zvuky večerným súmrakom, pohla sa mládež celej dediny ako čarovným prútikom dotknutá. Ako by Ondrík harmonikou volal: poď, poď! so všetkých strán začali sa hrnúť mládenci k nemu. I dievčatá, ktoré boly po domoch poschodené, vystúpily von, shromaždily sa spolu a zastaly na moste proti domu Borievkovie. Je príjemný večer, jarný, teplý. Stromy začínajú kvitnúť, okolo vôňa sladkastá — mesiac nad dedinou práve. I staré ženy povychodily pred domy, posadajúc si po skalách, i poniektorí chlapi, jemnejších citov… Vyšiel do dveriec i gazda Borievkovie, otec Ondrov. Oprel sa tam o veraje a i on prizerá sa na mládež. Gazda má už vyše 40 rokov, no peknej tváre je dosiaľ. Postavu má silnú, nesklonenú, čelo hrdé — len v očiach zdá sa mu akási únava.

„No, chlapci, a taže sa poriadne držte!“ napomenul mládež hneď, ako si tam zastal. Tak sa patrí naúčať ich, lebo sa zíde, i sami to čakajú od neho.

„Nebojte sa nič, bačik!“ odpovedali ochotne, no zato baví sa každý tak, ako sa mu najlepšie ľúbi, šantujúc na pažiti pred domom. Jano Červíčkin duby váľa, dvaja sa boria, jeden spieva, i tancujú niektorí a dobrou vôľou iskria sa oči každého. Paľo Kabzúr vyniká v shone medzi všetkými. Vrtí sa ani klbko pred Ondríkom, čo hrá, ruky rozmetáva na všetky strany ako šialenosťou popadnutý. Vše zadupoce nohami, vše vyskočí a kričí vždy:

„Hraj, Ondriš, hraj! Zahraj mi tú: Vprostred Ameriky…“

Ondrík Borievkovie má tvár okrúhlu, líca červené ako dievča. Smeje sa skoro vždy, silné, biele, veľké zuby naveky sú mu tuvon. Oči jasné a čisté ani kryštal, v nich nijaký iný výraz, len radosť. Na slová Kabzúra zastal hneď — je prívetivý ku každému — a zahral mu po vôli.

„Stoj, čuš! Nie tú!“ skríkol Ďuro Miháľov, počujúc nôtu Kabzúrovu. Dosiaľ šmrngal hrudy zeme k mostu, kde stoja dievčence, teraz sem ide sa zastarieť. I odstrčí Kabzúra a postaví sa sám pred Ondríka. „To je starodávna… Túto hraj, Ondro!“ I začne hvízdať jednu nôtu, najnovšiu v dedine, Ondrík jasných očú dohral najprv Kabzúrovu a hneď potom začal druhému po vôli.

„Ako ti rozkazujú, ani čo by mali bandu pred sebou!“ povie Ondrov otec a usmeje sa pohŕdlivo. Synova obyčaj nijako sa mu nepáči. Na Kabzúra alebo Ďura Miháľovho by ani pozrieť nemal, nie to im vyhrávať podľa vôle. A on i kamarátov nevolí si zo seberovných — nedávno bavil sa so sluhom Tŕnkovie. Nepoznať na ňom, že je najbohatší mládenec!

Na brvnách, naboku naskladaných, opierajú sa traja najstarší mládenci dediny, a fajčiac papirosy, nemiešajú sa do zábavy, ale majúc klobúky nabok zacapené, vravia si spolu, že bolo by lepšie ísť do krčmy.

„Vy ste už huncúti!“ rečie im gazda káravo — ani tí sa mu nepáčia.

„Nuž a, bačik, čože nám i z toho príde, čo tu sedíme?“ odpovie Ďuro Beláňovie, vyslúžený vojak, práve prišlý domov na Veľkú noc.

„A čože by vám i z toho prišlo, keby ste v krčme sedeli? Najviac ak škoda, keby ste sa dali do pitia — viem, že by bez toho nebolo,“ na to on opovržlive. Za jeho mladi pýcha nedopustila mládencovi, len obšuchnúť sa o krčmu, a títo každú nedeľu večer vysedávajú v nej. Videl ich sám už pár ráz. „Choďte ku dievčencom; ľaľa, koľko ich je na moste,“ dokončí aj s hnevom. Tam, kde sedia, rastie stromček, čo vlani zasadil, aby krášlil preddomie. ,Ďurove krpce sú vždy pri ňom, ešte mi ho doláme.‘ — I rečie naň:

„Štep mi nezlám, lebo ti tu ostane kabanica!“

„Ale, dačo, bačik!“ na to ten ochotne, no krpca neodtiahne preč. Ani ku dievčencom neberie sa nikto z nich. Jeho zábavka s nimi už nezaujíma… Paľo Kabzúr, točiac sa dookola ako koleso, skríkol o tom:

„Veru koľko tých dievok, bačik Ondro! Veď sú všetky tam!“

„Neverím, že by bola tam Zuza Pávikovie!“ zvolá jeden, odfukujúc tu hore na brvnách vyštveraný, a utiera pot s červenej tváre — práve sa bil.

„Ba ver‘ Anča Hrana!“ skríkne Červičkin syn z dolného konca, mládenec pekných čiernych očú. Nepáčilo sa mu, že Zuzu spomneli, ktorú rád… i nechce, aby o nej bola reč.

„Azda že by tá chýbala?“ povie z troch najstarších jeden, usmejúc sa. „To si nemyslite, žačkovi!“

„Ba si myslíme!“ odpovie Červičkin. „Lebo ak by tam bola, už by sme počuli jej krik a smiech.“

Paľo Kabzúr zahodil jednu hrudu proti dievčencom a zavolal:

„Dievky, či ste všetky tu? Spievajte! Počujete, dievky?!“

„Tie o teba nestoja!“ riekol s úsmevom jeden zo starších, keď ani jedna neodpovedala. Paľo Kabzúr zahodil k nim ešte raz. Dievčence sa obzrely na hrudu, ktorá sa rozpraskla pri ich nohách na ceste, no nepodbaly nič. Stoja v kole a shovárajú sa čosi medzi sebou. Na oslovenia Paľa Kabzúra ani jedna sa neohlási — z mladších mu čosi odpovedaly. No taká dievka, ako je i Zuza Kocúrkovie, ktorú držia za najkrajšiu v dedine, ani okom nemihne v tú stranu. Zuze ide chýr i po druhých dedinách. Tak vravia o nej, že je biela ako mlieko a červená ako krv. Postavu má ani jedľa, rovnú, vysokú a svižkú — má si na čom zakladať. Len to je chyba pri nej, že nemá peňazí… Pri Zuze, držiac ju o poly, stojí Kata Pandúrovie, nahnutého chrbta, s červenými hrubými ďasnami dievka. Za tou Mara Šestákovie, najstaršia medzi všetkými. Tá má už 25 rokov, a vydať sa nemôže, hoci každý rok sa úfa tomu. Vrkoč jej je už ťažký ani cent na chrbte a už i vraví, že by za hockoho šla, i takého, čo má drevenú nohu… Anča Hrana, ktorú spomínali mládenci, stojí oproti nim, opretá o most. Je z mladších, ale prvá. Háb má silu na sebe, stužiek veľa všade po nej navešaných, na väzoch hodvábny ručník s dlhými francľami. Tvár jej je okrúhla, čerstvá, pekná, ale oči má chybné — každé hľadí v inú stranu. Ona je najbohatšia z nich a rozvírenosť jej nemá páru.

„Pávikovie vari zasa nepríde!“ povie Iľa od Tŕnkov, vrstovnica Ančina, dievča pekné, bledej tváre. Dievčence frkly perami, a Anča ani to nespravila. Jastrí chybnými očami proti mládencom a na ústach smiech.

„Či ste počuli, že Ondra Borievkovie neoženia, iba keď sa vráti z vojenčiny?“ spytuje sa Mara Šestáčka, ktorá zo zlosti, že sa nemôže vydať (a už by za kohokoľvek šla), len hnevá a pokúša druhé. I hľadí na chybnú Anču, či si ani toto nevezme hor’. Pobadala, že s tým začína koketovať, a už jej závidí.

„I u nás spomínali bačik!“ prisvedčí nízke dievča, pekných modrých očú, a z mladších, no že je veľmi chudobné, je závistné tiež. „Až čo tí chcú, to je pravda!“

„Ver’ nie čo tetka!“ povie niektorá.

„Oj, dačo ho neoženia!“ zastarie sa Pandúrovie Kata, čo sa držala o poly s krásnou Zuzou, a úmysel má i ona pokušiť Anču rozpustilú. „Veď vari už i boli u Pávikov vohľady. Tú si vezme — rodinu!“ Že Anča ani na to sa neohlásila, len šibe očami ku Borievkovcom, stará dievka Mara obrátila sa k nej, rovno sa spýtajúc:

„Anča, a ty čo na to?“

„Ojój, nech!“ odpovedala a mece plecami pochabe, len ďalej sliediac krivými očami. „Stará tetka tú chcú, druhý nik!“

„Ale čože nás je po tom!“ ozve sa Iľa Tŕnkovie z horného konca. Ju nezaujíma Ondro, lebo jej Borievkovci už dávno vypovedali, ale i že sa jej páči druhý — ich sluha. „Spievajme radšej!“

„Ba ver’ i bačik tú chcú, že je tichá, pekná, usilovná…“ povie hlavato Mara, a pozrúc k Ili, vrkne: „Spievaj si, ač chceš!“

„Taká ako druhá!“ odpovedaly dievčence urazeno. Na Zuzu Pávikovie každá sa hnevá. Nejde sa zabávať s nimi, nešantuje, nešepce v kostole, nerobí smiechoty… A čo sa má deliť od druhých? To aby jej šiel chýr a aby druhé zatienila. Keby bola nejaká veľká boháčka, ešte by jej odpustily, ale je len ako najviac. Že je pekná — to je nič!

„Že ju i bačik chcú?“ ozve sa Anča s pochabým smiechom a berie veľkú citoru z vrecka, že si ju k ústam priloží. „Ale ich žena, tetka Košáčka, nie!“ i chichoce sa tajomne.

„Ktovie, či i tí nie?“ povie Kata i zato. Dievčence nechcú ani Anču a rady sa proti nej postavia. Čo sa rozmetáva, keď má chybné oči? Že je bohatá, že má silu pekných háb? Bohatstvo — to je nič… Keby bola nejaká krása…

„Ale nevravteže, nerobte reči!“ napomína opäť Iľa, ktorú Ondro nezaujímal. „Vyžalujú im!“

„Ó, tí nie!“ odpovedá Anča s tajnostným smiechom na Katine slová.

„Tí azda teba?“ zastarie sa, vyjdúc už z trpezlivosti, i najkrajšia Zuza Kocúrkovie — krv a mlieko. I zazrie na Anču s hnevom. Veď by ešte, mazna, iba po bokoch mala obstávať s druhými mladšími, a ona sa všade dopredu tisne. Také čudo rozpustilé čiaha za najonakvejším. Ona je ani ľalia biela, rovná ako páva, pekná ako kvet, a musí jej byť dobrý jeden Ďuro Belánovie. I ona by radšej na takého, ako je Ondro, pristala!… Ondro Borievkovie sa každej páči. Je priateľský či k bohatej, či k chudobnej, či je to gazdovská a či želiarova dcéra, preto myslia naň a úfajú sa mu všetky. I povie s tajeným hnevom:

„Keby ho už len skoro oženili, aby vás nemátal toľko!“

„A teba tiež!“ odsekly jej.

„Ale dosť už!“ povie Iľa Tŕnkovie a už sa i nahnevá. „Pozrite, tu je i malá Marka od Lipkov — počuje všetko!“ Dievčence pozrely nabok a tvárami im prešlo zahanbenie. Na samom kraji za druhými stojí učupené dievča, za ktorého bratom je vydatá sestra Ondra Borievkovie. Marka je dievča hodné, hoci má len 14 rokov, no krásy jej veľa nenadelili. Má veľké oči, napäté, uši jej trčia od hlavy preč a čelo samá peha.

„I ty si tu, Marka?“ vravia jej a zamrzí ich, že ju nezbadaly. „Taže nevyžaluj u Borievkov o tom, čo si počula — či nepovieš?“ Marka iba omkla hlavou odmietave. — Vtedy zafundžala popri nich šúplata a Jano Miháľov im zavolal:

„Čo ste také zunované dnes, čo nespievate? Nič je z vás bez Hranovie Anče!“

„Veď ti je tu i tá!“ odpovedaly mu úsečno. Iba teraz čo ich rozhnevala, a zas ich ňou pokúša, ako by ona naozaj bola hlavou dievčencom.

„Tu?… Tak čože ste tak ticho?“

„Vás čakáme!“ zavolala koketne Anča.

„Darmo čakáte!“

„Akí ste pyšní!“ smeje sa Anča. „A prečo darmo?“ Nečakajúc odpovede, rozvírená Anča začala pesničku chrapľavým hlasom. Dievčence mimovoľne sa usmialy, pozrúc na ňu pohŕdlivo. No nezastarely sa, len čo Kabzúr zakričal od Borievkovcov:

„Vrana kváče!“

Ani na to ani jedna nepodbala. Proti nim vidno ísť štíhlu postavu mladého dievčaťa — to ich zaujíma. To ide Zuzka Pávikovie, ktorá sa delí správaním od nich. Dievčence štoply jedna druhú lakťom, šepnúc:

„Ide princezná!“

„Ba ver’ mníška!“ zasmiala sa Anča, šibnúc chybným okom na príchodziu.

Zuzka Pávikovie je naozaj inakšia ako druhé. Nekričí už zďaleka na dievčence, ani sa nevyškiera mládencom ako iné, ani nesmeje sa hlasne. Tvár má bledú a smutnú. Ide ticho, a dôjduc, ešte sa im i pokloní.

„Kdeže sa to berie, že ty ideš?“ zavolala jej Kata s červenými ďasnami, keď potlačila smiech pre jej poklonu. I ony sa pozdravujú jedna druhú, ale nie s vážnosťou ako pred pánom farárom.

„Mamka ma poslali. Ja som ani nechcela ísť,“ odpovie Zuzka; nič viac, a tvár jej je, ako bola: smutná. Pozerá dookola, kde by jej bolo najlepšie si zastať, aby druhým oči neklala. Pri stĺpe, kde stojí Zuza — krv a mlieko, jesto kút — tam si zastane.

„A prečože si nechcela?“ spýtala sa jej tá, ku ktorej prichodila. Zuzka len plecami pohodila, neodpovedajúc. Dievčence ju sprevádzajú zvedavo očami, ale ona nepozrie ani na jednu. Zuzka je naveky smutná. Otca stratila, kým bola ešte maličká — strom ho zabil v hore. Teraz býva u Pávikov, kde sa jej mať po druhý raz vydala za chudobného mládenca. Otčim nemá veľa ľútosti k nej; neverí jej, že je ešte slabá, i do ťažkých robôt ju núti — i tento celý týždeň poháňala mu pri pluhu.

„O jednu vás je viac!“ zavolali mládenci od Borievkov.

„A vás o desať!“ skríkne nazpät hotová Anča.

„Akých desať? Iba jeden prišiel — Rataj!“

„I ten nič nestojí!“ zasa Anča pochabe. Okolo nastal smiech. Smeje sa i k mládencom prišlý Jano Rataj, okrúhlej tváre, a sadá veselo k Ondríkovi, tam si zapáliac na papirosu.

„Dobrý ti bude!“ zakričal Anči niektorý, zmeniac si hlas. Tvár buclatej Anče sa zachmúrila na chvíľku, no hneď sa vynašla a zvolá:

„Alebo druhej!“

„A tebe prečo nie?“

„Druhého čaká!“ vetí najstaršia Mara zlomyseľne.

„Koho?“ divili sa tí u Borievkov.

„Ani jedného z vás!“ vetí Anča rozvírene.

„Ani jedného?“ divili sa i smiali, i žartovali mládenci.

„Ani jedného, čo kričí!“ napraví sa Anča rozpustile.

„Ták!“ mládenci sa akosi nahnevali. Rozmaznanica, veď sa jej ani nesvedčí tak sa s nimi prehárčať. Pávikovie Zuzka, hľa, ako mlčí, i druhé.

„A tuto Ondra Borievkovie by si ta?“ zavolal jej pomstive. Anča sa zapálila ako trafená a okolo nastal smiech. Nik ju neľutuje. Načo sa dáva s chlapci do žartov? Veď by sa mala ešte len za druhé kryť, ako tuto napríklad Katka Lipkovie, nie tisnúť sa vždy dopredu.

„Spievajme, dievčence!“ povie Iľa Tŕnkovie, aby zhladila vzniknuvšiu nepríjemnosť.

Dnes povetrie je akési príkre — hneď každý vzplanie. Načože sa smejú i dievčatá na Anči? To všetko je len pre Ondra Borievkovie — bár by každú vzal…

„Poďme domov!“ rečie Anča s nadurenou tvárou. „Čo máme tu vystávať toľko?“ I stojí trucovite od Borievkov odvrátená. No dievčence nie veľmi sa hýbu. Anča, svojvoľná, sebe dovolí všetko, ale jej nech nikto oproti nepovie — nech ide domov, ak chce. Poradiac sa o pesničku, dievčence začaly spievať najnovšiu, čo práve skrsla v dedine:

„Amen!“ zakričal im Kabzúr prevrátený, keď skončily.

„A kišasoňa Hranovie čože nespieva?“ zavolali druhí, nezbadajúc drapľavého hlasu Ančinho medzi spevom. Dievčence neodpovedaly, aby nevznikol vážny spor. O Anču tak veľmi nechodia, no má mamu, ktorej dobrota je vôbec známa každému — tú nechcely by nahnevať… Mládenci odpovedali si teda na otázku sami:

„Hnevá sa!“

„Ani neodpovedá!“

„Hrdá je!“ skríkol na to ktorýsi.

„Hrdá, ale chybná!“ zavolal Paľo Kabzúr; jemu sa tak i nepáčilo, že ho Anča nechce. On myslí, že keď má chybné oči, mala by ísť zaň, čo je i bohatá. Nastal smiech i u Borievkov, i na moste a chlapci, vidiac, že to dobrú vôľu donieslo, opätovali desať ráz:

„Hrdá, ale chybná!“

Anča sa zapálila ani plameň. To jej ešte nik na oči nevyhodil, a dosť sa šiali a prejedá všade s každým. V prvom hneve chcela im navolať, lebo smelosti má dosť, no že to počul i Ondro Borievkovie, tak ju žiaľ ovládal, že nevedela povedať ani slova. Ovesila hlavu, červená od hanby, a skrútnuc sa, s plačom poberala sa domov… Dievčence, ktoré po nečase zbadaly, aká to bola urážka pre Anču, zatíchly, pozerajúc za ňou.

„No, už ste ju ta vyklali!“ zavolala mládencom Iľa Tŕnkovie s výčitkou. Ona jediná nesmiala sa na Anči.

„Azda odišla?“ spytujú sa mládenci zadivení. To nečakali, ani nechceli ju naozaj uraziť.

„Kdeže by nešla?“ ohlási sa Jano Rataj nahnevaný. „Načo také kričíte? Veď je takých ľudí, čo tak hľadia, dosť!“

„Choď za ňou, keď ti je ľúto!“ odvrkli mu. Jano odvrátil hlavu — hnevá sa veľmi. Sediac na skale pri Ondrovi, čo hrá, nestaral sa dosiaľ do ničoho, len počúval vykrikovanie mládencov a čo im Anča odpovedala. Janovi sa páči Anča rozvírená, čo sú jej oči i chybné. Každé jej slovo sa mu páči a rád ju počúva. Sú susedia s Ančou. Ona je bohatá, ale ani on nie je z najposlednejších. Od malička rástli vedno, od malička mu ju sľubovali — i dajú mu ju. Preto posmech, čo stihol teraz Anču, páli i jeho. I odišiel by, keby ho nevysmiali…

V tú chvíľu u Hranov mať Ančina sedela v izbe, osvetlenej malou lampkou, a hýbala na stole hrdé háby dievkine, v ktorých bola dnes v kostole. Naboku na stole má i knižku roztvorenú. Beňuška i spieva pritom, vše okom hodiac na litery. — Nie je sama v izbe. V kúte na posteli blízo ohniska leží stará žena, macocha mužova, chorá už štyri týždne. Je zapuchnutá, ani sa nepohne, už ani nevraví, a bola predtým žena udatná: trýznila svojou zlosťou i pol dediny, a najväčšmi Beňušku, na ktorej lásku je teraz utisnutá. Tá bola jej len za podnož, a preto i vravia, že si kríž, v ktorom teraz upí, zaslúžila, a nie ju, ale Beňušku ľutuje svet, že ju musí opatrovať. No ona robí to bez reptania, súc dobrá a vždy trpezlivá.

Beňuška je nízka, trochu rapavá, ťažká, povoľná. Tvár jej je samý ranec — minulo jej už 50 rokov. Vlasy na sluchách začínajú sa belieť ako starenám. Nik by nemyslel, že je Anča jej dcéra, a nie vnučka. Mala ju v 40. roku, keď už prestala sa modliť, aby deti mala, a s odriekaním vžila sa do toho, že darmo robí u Hranov, trpí krivdy od mužovej macochy, mladosť zmárni, keď nemá potomka, a všetko zdedí nevlastná sestra mužova, planá i tá… No teraz je už vo všetkom po vôli Beňušky. Dediča má — a v dome je pani ona… Kľúče sú za jej pásom… Teraz má už len starosť, ako by dievku najlepšie vydala. I teraz pri hábach na to húta. Do umu prichodí jej susedovie Janko Ratajov, ktorému ju sľubovala od malička. Či mu ju má dať naozaj? Tam dobre by bolo dievke — i gazdovstvo je dobré, i čeľadník súci, no v posledné časy i Ondrík Borievkovie ju začína omínať…

Do izby vrútila sa Anča nenadále, pretrhnúc jej rozmýšľanie. Beňuška zdvihla hlavu od rancov gecele, a vidiac ju len samu prichodiť, hneď sa zľakla. Anča chodieva domov s celým húfom. Odprevadia ju i dievčence, i mládenci — teraz ide sama. Na tvári má vzdor, v chybných očiach slzy.

„Čože ti je?“ povoľná Beňuška zdúpnela. Ona drží si ju ako perlu vzácnu, hľadí ochrániť od všetkého zlého a len na to myslí, ako by všetko najlepšie pre ňu pripravila, a teraz jej ide v takom stave domov!

„Nič!“ vetí Anča trucovito. Že ju urazili, že má chybné oči, a vôbec vždy za všetko i na mať sa hnevá. Hodí sa na lavicu, vyložiac rameno na stôl, na tvár vtlačí a začne plakať.

„A čo sa ti stalo, Anka moja?“ spytuje sa Beňuška nastrachovaná, i prestane háby hýbať, uprúc tupé oči na ňu. „Krivdil ti niekto?“ Čo ako ju chráni, pred zlým svetom ju neobráni.

„Choďte ta!“ dievka sa zdúva. „Pravdaže mi ukrivdili! Naveky ma pokúšajú, každá sa mi posmieva, nechcú ma… a teraz večer… povedali chlapci… kričali na mňa.“ Anča nevie ďalej povedať od plaču a vzdychania.

„Čo povedali?“ spytuje sa Beňuška, nízke čelo sberajúc dovedna vo veľkej úzkosti.

„Že, že… povedali, že: hrdá, ale chybná!“ vyplače Anča konečne. Stará zdeseno hľadí na dievku a celá sa rozpáli od divu. Dievka vyrástla jej tu pred očami ani jabloň veľká, šikovná do práce, s tvárou ani ruža červenou, a nikdy nikomu neprišlo do umu, že by jej chyba bola vôbec chybou. Ani čo by ju bol horúcou vodou oparil, nebolo by jej horšie, ako jej je teraz, vidiac dievku trhať sa v plači. I jej, otupelej od veľa prežitých krívd, pery sa potriasajú v cite.

„Čo by si zato plakala?“ rečie však hlasom, ako by si to ani hor’ nebrala. „Neboj sa ty nič! Takých ľudí je dosť, čo majú také oči ako ty, i len v tejto dedine. I Petákovie tetka tak hľadia, a to sú gazdiná dosť dokonalá — i Bebuľovie Anča. To je nie chyba nijaká! Čože by to bola! Veď si nie slepá alebo krivá, alebo hluchá, a i takých je dosť na svete. A to že ti ktorý povedal?“

„Ja neviem, vari Kabzúrovie Paľo, a dievčence sa smialy.“

„To zato, že sa hnevá, lebo ťa jemu nedáme. Zato ty neplač nič. Čo by si plakala! To ti je od Boha; to si si ty nenadobárila sama, aby si sa musela za to hanbiť… A či i Borievkovie Ondro tam bol?“

„Aj; ale ten nekričal, toho hlas som nepočula. Kabzúr skríkol prvý, a za ním druhý… a dievky sa smialy!“

„No, nič sa netráp. To si ku srdcu nepripúšťaj. Zato neplač! To by ťa z tých ktorýkoľvek vzal, len by som ťa dala. Neplač… Ty si zato taká ako hociktorá druhá z tých, čo sa smialy — ešte inakšia!“ Beňuška pohladila jej husté vlasy a doložila: „Neboj sa nič, prídu tí ešte za tebou. Ale nech len prídu!“

Len čo odznela vyhrážka vždy ťažkej Beňušky a Anča ako-tak uspokojená poutierala tvár od sĺz, dajúc sa tiež do hýbania háb, zaznel huk pod oknami.

„Ľa, už idú!“ rečie Beňuška, napnúc sluch. Potom vstane a ide sama proti nim, nepustiac Anču von. Do dvora vskutku prichodí mládež a zastane pri dverách, v ktorých sa Beňuška zjavila.

„Tetka, kde je Anča?“ spytujú sa dievčence. „Pošlite ju von… Anka, Anča, čo si ušla od nás? Hybaj sem!“ Obanovaly, že ju urazily, i prišly ju udobrovať, ale zvlášte o hnev Beňušky si chodia. Starej, vždy trpezlivej, oči zablysly, čujúc ich slová. Keby boly prišly, až ju prvý hnev minul, odpustila by skôr, takto skríkla:

„Čo chcete s Ančou? Anču nechajte na pokoji, lebo je moja dievka hrdá, ale chybná!“

„Tetka, a či sme jej to my povedaly?“ divily sa dievčence, ale hlas im je nízky. „Veď to chlapci!“

„A vy ste sa smialy… Ja Anču nepustím — choďte s Bohom!“

„Nehnevajte sa, tetka, veď to bolo len zo žartu!“ zavolali zpoza chrbtov dievčeniec i mládenci. Mrzí ich, čo Anči vykonali. S jednej strany sa im to i nesvedčilo. Koľko ráz sa tu zabavili. Rozvírená Anča je predsa akási hlavná, pri nej sa možno dobre cítiť. No Beňuška, ktorá 40 rokov trpela bez reptania od macochy mužovej krivdy (od čoho i otupela), teraz nezná milosti, keď ide o žiaľ dcéry-jedináčky vyžiadanej.

„Choďte s Bohom! Ani sa mi neukážte viac pri dverách!“ I zaplesne dvere pred nimi, ešte i kľúčom skrútnuc v plechu.

„A ty spať!“ povie Anči, ktorá bola prišla za jej chrbát a pozerala ponad plecia na dvor. Beňuška šla do kuchyne pre háby pohýbané. Tam obslúžila ešte i mužovu macochu, postavenú v ťažkom kríži, potom šla i ona za dievkou do komory. Ako otvorila dvere, zavial na ňu prievan z otvoreného oblôčka. Beňuška pozrela ta cez pološero. Pri okne stojí Anča a za ním v záhrade vidno okrúhlu počernú hlavu Jana Rataja. Beňuška videla dosť ráz tú hlavu tam, i dievku s Janom sa shovárať, ba i sama vše sadla tam na ládu k oknu k nim, no dnes, vyrušená z otrockej poddanosti svojej, skríkla nahnevaná:

„Aleže mi choď od toho okna! Čože máš ešte tu?!“

„Tetka, veď som to ja!“ ozve sa Janko Rataj ticho a dôverne, i čaká, že stará, keď ho pozná, zmení hlas. Sú susedia, chodieva sem od malička a Anča mu je dávno sľúbená.

„A čo si kto, a čo si i ty, prac sa!“

Jano ostal ako omráčený, roztvoriac oči na starú. Ona pristúpila k oknu a zacapila mu ho pred nosom, odstrčiac i Anču od neho, vzbúrená.

„A ty si ľahni a spi!“ rozkazuje Beňuška dcére, hoci to nikdy dosiaľ ešte nespravila. Otupelá, vždy ovčia, korila sa i pred dcérou. Dievke sa i nepáči nový tón. Jeduje sa, no predsa začne skladať po jednom háby so seba. Beňuška ide tiež ku svojej posteli. No ona nesoblieka háby… ako je chorá macocha mužova, spáva oblečená — chodí ju do chyže obzerať cez noc i desať ráz. Ani neľahla; sedí na posteli s hlavou sklonenou. Nevie zabudnúť, ako jej pohanili dcéru, na ktorú ona len s tichou radosťou pozerá. Tak si ju držala ako boží dar, ako odmenu za prácu a všetky utrpenia, čo zažila tu. Aké uspokojenie cítila, že ju má, a hľa, teraz ako jej srdce ranili.

„A ty čo nespíš?“ povie Anči, zbadajúc, že je živá tiež a nepokojne sa mece na vankúšoch. Dievka je trucovitá vždy a proti každému, i proti materi, nad ktorou i panuje. Ak sa jej páči, odpovedá, ak nie, neodpovie — i mlčí len.

Beňuška sedí skľúčene, nohy dolu opustiac s postele, a utláča vzdych, aby dcéra nepočula. Aká jej bola vyžiadaná, tá dievka, a teraz aký veľký žiaľ má pre ňu! Keď jej ju Boh dal už v takom veku, čože jej ju nedal celkom bez chyby?

,Ale či je to chyba?‘ prišlo jej do umu zasa. Veď je nie slepá. Vidí dobre, čítať, písať i šiť vie krásne, už krajšie ako ona sama, chýrna vyšívačka. Ale to je všetko len zo závisti. Bohatstvo jej závidia, peniaze, šatstvo. Nashŕňala Beňuška imania dosť, hoci planej macochy mužovej bola len za podnož. Vyšila, a kto zná, ešte akým divom — i štvrť dediny jej je dlžna.

„A čo ti je, že nespíš?“ prevraví zasa dcére, zbadajúc, že nielen nespí, ale i plače. Utlmené vzdychy zaznievajú zpod jej periny. Anča neodpovie zas. Azda sama nevie, čoho jej je ľúto. Či posmech, utŕžený na dedine, či ju mrzí Ondrík Borievkovie, a či banuje, že Jana susedovie odbili.

„Čo už toľko ujúkaš?“ povie jej Beňuška, darmo čakajúc odpoveď. „Nič sa neboj! Ešte zahanbí Pán Boh tvojich posmievačov, a ktoré dievky sa dnes smialy, ešte i plakať môžu!“ A tu predstaví sa jej v mysli Ondro Borievkovie s červenými lícami, smejúcej sa tváre, ktorým najväčšmi zahanbil by ich Pán Boh. „A čo ma čo bude stáť a čo si i o čo prídem, ty musíš byť ženou najbohatšieho mládenca… no, neplač… nech sa zadusí závisťou svet!“

Anča ani tak nepovie — už spí. Dych jej ozýva sa tmavou komorou. Beňuška spustila sa s postele a ide ju pozrieť. Anča leží ticho medzi duchnami. Vyplakala sa dobre — zaspala tým sladšie. Beňuška sa uspokojila tiež. Prežehná ju, ako malé deti zvykli (aby im zlí duchovia neuškodili), a ide spať už i ona, len čo obzrie ešte mužovu macochu, v ťažkom, zaslúženom kríži postavenú.

A medzitým Jano stojí ešte vždy pri okienci, v záhrade o múr opretý. Hlavu má ovesenú, oči upreté dolu do zeme. Stará, nahnevaná na mládencov, ho odpravila, no to by ešte oželel, ale i Anča ho prijala nevľúdne. Od pár čias badá tu akúsi premenu. Ako by ho už nepotrebovali, a kedysi bol im dobrý!

*

U Borievkov gazda sedí na dvore na soťatej dubovej sneti a kreše. Oračka už minula, i úhorenie odbavili, teraz, kým príde kosba, popráva si domáce riady. Gazda je šikovný do každej roboty — vie i to. Borievka vôbec v práci nachodí najväčšiu radosť a záhaľka nikdy nebola jeho chlebom. No teraz je akejsi zlej vôle. Tvár má zunovanú, v očiach chlad. Večer totiž, ako prišiel od mládeže s preddomia, nahnevaný i tak (štep mu šťastne zlomili), jeho žena, ktorú Kosáčkou volajú v dedine, lebo od Kosákov pochodí, ktorú on nikdy nechcel (a ona jeho tiež nikdy), vyšla za ním, ako je jej obyčaj, pokúšať ho, a sadnúc si blízo jeho ľahy na skalu pri vokole, riekla mu toto:

„Ondra oženíme, už je čas tu!“

Gazda bol naučený na jej trucovitý, úsečný tón, i to vie, že mu vždy protirečí ako svojmu nepriateľovi, a preto jej i málokedy odpovedá a temer sa ani neshovára s ňou: vtedy schytil sa zadivený, zabodnúc oči do nej.

„Oženiť?… Keď príde z vojenčiny!“ odsekol s hnevom. Či sa nevyslovil i sto ráz, ako o tom húta? A ona ho i predvčerom tým pokúšala.

„Že keď z vojenčiny príde?“ vpadla ona hneď do reči, chytrá jazykom, a už sa seká s ním: „Aj predvčerom si mi to povedal! Ja ho teraz chcem oženiť, lebo ja som slabá! Ale čože ja to tebe vravím? Ty nedbáš nič, ty si ma nikdy nechcel, ty o mňa nechodíš, ty sa ani shovárať nechceš so mnou!“ I strela si tvár dlaňou. Dopotila sa jej, a to naveky, keď sa jeduje a rozčúli. On neodpovedal na to nič — mlčal ochladený. Nikdy ju nechcel a teraz mu je už celkom spríkrená. Zlostná bola naveky, s nikým sa nesmieri, ani s deťmi nezachodí, ako by mala. Pre pletku robí vojnu s nimi, a potom sa hnevá, že ju menej rady ako jeho. A jemu i teraz, zostarená, bezzubá, robí protiveň a posmech. I minulý mesiac ho nechala a ušla k bratovi na druhú dedinu… teraz chce oženiť syna! Pravda, taká je obyčaj v dedine, že v 18. roku ženia mládencov na písma — no on to nedopustí. Dávno, len čo Ondrík akomak vyrástol, zaumienil si, ožení ho len pozdejšie. Aj jeho len skoro oženili… a či vie 18-ročný chlapec, ktorá by mu bola po vôli? (Ani on nevedel.) Pristane na tú, ktorú mať naloží vziať, vyhľadá — ako i on pristal. A syn pristane ešte skôr. Vidí nespokojný gazda, že si Ondro nič hrdo nepočína. Ako by ani nebol z najinakšieho rodu syn. Prihovorí sa hocijakému bludárovi, kamaráti sa i s Kabzúrom. Či by sa on bol obzrel na takého za svojho mládenectva? A on mu včera na vôľu nôty vyhrával… Borievka je v zlej vôli dnes veľmi. Vie dobre, že pre ženenie bude ho už teraz žena pokúšať každý deň. Lebo ona neustúpi, kým sa jej vôľa nevyplní. I s čertom dala by sa do boja, keď ide o jej žiadosť. I dnes mu bude húsť za ušima — vie to. I teraz ju čaká každú chvíľu — vari už aj ide…

Gazda zdvihol oči od kresania, čujúc hlasy neďaleko seba. Vskutku ide ona, vyziabnutá, chorá, ale nie sama. Kmotra Vilička, širokej tváre, ide s ňou hore dvorom. Žena bola pri vydatej dcére u Lipkov a kmotra, kto zná kde, pridala sa jej. Vilička je veľká klebetnica. Chodí po mlynoch za rečami, niekedy za týždeň, ako by to bola pre ňu nejaká vážna životná potreba. Má líca ako zapuchnuté od tučnoty, oči hore vyskočené a bezočivé ako u žaby.

,No, čože tá tu chce?‘ myslí si Borievka, len tak s pleca odvetiac na jej pozdrav. Kmotra sa nemôže chváliť veľkou úctou v dedine vôbec. Kdeže by ju teda on chcel, ktorý bol naveky prieberčivý?! I kmotrou mu je len zato, lebo ho ona volala k synovi… Krešúc zuby do hrablí na blízku hrabačku, gazda tajne pozoruje, kde žena Viličku zavedie.

,No, budem mať čo počúvať!‘ myslí si, vidiac, dve ženy sadly si neďaleko neho na podstenie na lavičku. Iste má on to všetko počuť, čo budú rozprávať. Gazda si zaumienil, že sa nezastarie do nich ani slovom.

„Ver’ ste vy, kmotrička, slabá, biedna!“ počul prišlú, hoci ani počúvať nechcel. „Kde sa vaša líčnosť podela, tá vaša krása? Bože, a v tom veku! Veď by ste mali ešte kvitnúť ako ruža. Však sme vrstovnice. V jednom roku sme chodili ku spovedi — veď ja viem, čo ste sa i na druhej dedine zrodili!“ Príchodzej sa oči lisnú a okolo tučných úst úsmev samoľúbosti. Jej tvár je ani sito široká, pretučnutá, krv čajsi presakuje na lícach, ruky a buncia na nohách, že ani jedna žena v dedine takých nemá.

,Veď sa tá nepovaľuje bez roboty po mlynoch ako ty!‘ myslí si gazda, krešúc zuby do hrablí. Robotnosť ženy vždy uznal i on, ba i pyšný je na ňu. ,Tej jeden krok viac hoden ako tvojich desať!‘ A na tvári má opovrženie.

„A vy aká ste krásna!“ povie žena, ktorej dobre padly kmotrine slová, „a ja ako by chleba nejedla, ač raz za týždeň. Ale to je všetko len zato, že ma on, nešvoňa, za nič nemá!“ doložila mužovi, nedbajúc, že je on tam. Nedbá ani on. Počul to už nie raz — každý deň — a už sú 25 rokov vovedne. Iba tvár čo mu ostane zunovaná.

„Nie že by trpela nedostatok, poživeň máme, chvála Bohu, čo by aký rok padol,“ pokračuje vo svojej reči Kosáčka, „ale to trápenie i za Ankou, že umrela v tej mladosti, v tom najkrajšom kvete!…“ I zalejú sa jej oči slzami. I kmotrine oči to spravily hneď. Obe ženy plačú chvíľku, utierajúc si oči.

„Nesuchotinárte sa už toľko za ňou, kmotrička,“ rečie Vilička potom. „Z hrobu ju tým nezdvihnete a sebe si iba škodíte!“

Kosáčka si utrela oči, premôžuc sa, a rozpráva zvyčajným hlasom ďalej: „Nuž aj veľká robota je to na mne. Hospodárstvo veľké — čeľaď malá… iba my dve s mamou čo sa katujeme. Ale to by všetko ešte preniesla, keby nebola v tomto súžení, keby mala muža vďačného…“ doloží hlavato a so žiaľom. Nechcel ju muž nikdy, ak rok-dva po vydaji — a to je nič. A mohla sa vydať i do svojej dediny. Mládencov dosť mrelo za ňou — bola pekná — a muža v tie časy temer nabili, že vyniesol najinakšiu dievku z obce. Ale ju omámila jeho krása a bohatstvo. Teraz má! Jednej hodinky šťastná pri ňom nebola.

„Nezastane ma ako muž ženu, nedbá o mňa, ani nikdy nedbal.“

Gazda sa nezastane, ako by o ňom ani reč nebola. Zunoval to už, lebo také výčitky počuje každý deň teraz, ako ostareli. Len čo má na tvári opovrženie. Aj on nebol šťastný, po nečase zbadal, že nie táto mala byť jeho ženou, a nezradil to nikdy nikomu, čo by priam umrieť bolo prišlo. A ona žaluje sa pred každým, i pred jednou Viličkou. O ich žití vie už celý svet.

„Keby ma šanoval, či by mi nespravil i teraz po vôli a či by neoženil syna? Ja umriem; nedá mi tento môj stav dlhý život, veď som už celkom vyschnutá. Nuž nech si ho vidím v poriadku, nech sa poteším… veď mám iba toho jedného!“

,Už sme tu!‘ pomyslí si gazda, a nehľadiac k nim, strúha ďalej.

„A či ho nebudete ženiť? Veď už má osemnásť!“ diví sa kmotra, ako by nebolo roznesené po celej dedine, že boháči Borievkovie oženia syna tak ako chudobári, bez písma — keď príde z vojenčiny. A gazda sa i zato hnevá.

„Nie, neoženíme! Starý nechce — ja sa darmo spieram. A koľko žien sa ma už spytovalo… veď je čas tu na to!“

„Kdeže by ste ho neoženili?! Či je dáky zakrpelý, že by mu žena nepristala? Ondrík je mládenec, ako načim — bujný, záživný. Veď je už čajsi taký ako kmotrík sami. A krásny! Líca má ani tie najkrajšie bochníčky… ani môj Jano nebol už krajší od neho!“

,Vari Žajdlík?‘ usmeje sa opovržlive gazda, pomenujúc v mysli jej syna tak, ako ho prezývali pre malý vzrast: Žajdlíkom. No, nerečie nič. Veľká opovržlivosť, ktorú cíti proti nej, nedá mu slova.

„Veď aj ja tak myslím, že mu čas už prišiel. Aj mama chcú, aby sa oženil, aj moja Zuzka u Lipkov — nuž aj celá rodina, len tento tu si nedá povedať. A, Bože, päť rokov!… kdeže ja potom budem? Pri mojej Anke v cintoríne!“ Kosáčka utiera si oči, do ktorých vo chvíli nalialy sa slzy zasa pri spomienke na dievku, ktorá v 18. roku umrela. Gazda sa zachmúril. V tom sú jedno so ženou. I banuje veľmi za dcérou, umretou pred dvoma rokmi, ale nerád, keď ju hockedy a pred hocikým spomína.

Kmotra si utiera žabie oči tiež.

„Kde by ste čakali dotiaľ, kým vyslúži! Veď je to azda nie Ďuro Beláňovie,“ povie potom, keď ju ľútosť prešla a poutierala si oči. „Vari nemáte zkade troviť na písma? Aj hanba by vám bola!… A dievčeniec jesto dosť na vydaj súcich, krásnych — môžete si vyberať!“

„Veď len by mi ho dal oženiť… Dievča by sa už len našlo kde-tu.“

„Veru našlo aj desať!“ prisvedčí kmotra, rada, že prišlo na toto — však ju Beňuška za Anču poslala. „A Ondrík že by ktorú rád vziať?“

„On nevravel nič, ani som sa ho nespýtala ešte,“ odpovie Kosáčka tichšie a šeptom, aby muž nepočul, vraví ešte: „Ani neviem, či sa mi aj on nebude spierať; ale som mu vo všetkom po vôli. Kúpila som mu tú harmoniku za šestnásť korún a teraz na jarmok na Stanislava za osem korún lajblík čierny a za dvadsať čižmy — tak mi azda pristane.“

„Že si už len tú Pávikovie vezmete!“ povie Vilička na tajné slová kmotrine, kývnuc súhlasne hlavou.

„Pávikovie? Tak ho radšej neožením! Z tej roty ja nechcem nevesty, čo by len tá jedna bola!“ povie Kosáčka a chudé líca jej očervenejú. Zuzu Pávikovie nechce, lebo jej stará mať pochodí z rodu borievkovského, a to je všetko čert. I muž je zlý, i svokra, 70-ročná, panuje nad ňou, aj syn je nie najlepší k nej, ani dcéra. Nedávno, keď už strpieť nemohla nelásky, ktorou ju mučia v tomto dome a odišla k bratovi na druhú dedinu, deti naskočily prvé za ňou, či sa nehanbí — preto chce z druhej, lepšej rodiny nevestu…

„Nuž veď jesto i druhá. Ja len čo som počula, že starý kmotrička chcú, aby sa z rodiny oženil. Ale to s jednej strany aj nechvália… I Kocúrkovie Zuza, napríklad, je hodná dosť!“

„O, z toho domu nebudeme brať nevesty!“ stiahne pyšne ústa Kosáčka. „Vezmeme len zo dvora, a Kocúrkovie je i staršia od Ondríka!“

„Pravda je, kmotrička, vám neprichodí zo želiarskej chyže brať nevestu,“ uzná Vilička. Veď ani ona nemyslí naozaj na tú. To všetko len tak prispomnela, lebo nemôže Anču Beňuškinu pomenovať prvú, v ktorej záujme je tu. „Ja len, že ju za najkrajšiu pokladajú… Aj Tŕnkovie dorástla, dosť ich je i gazdovských, pekných. Ver’ je krásna, napríklad, aj Anča našej Beňuškina u Hranov… a trebná!“ I pozrie blyštiacim sa zrakom na výraz tváre kmotrinej, zvedavá. Kosáčkina tvár sa ani nepohne, je ako smrti podobná. Oči tamdnu sedia mútne a nepríjemné (a boly pekné kedysi), pokrúca iba hlavou.

„Tŕnkovie nebude. Tej som ja to vypovedala, ešte bola maličká, lebo jej mať veľké posmechy robila na mojich dievčencoch, i na tej, čo mi umrela… Ale Beňuškina Anka?…“ i uvažuje trochu. „To je dievča súce — mne by sa ver’ pozdala.“

Pretučná Vilička pozrela dookola víťazne. Ani čo by ju bola pohladila po tvári, tak sa dobre cíti.

„Ja som ver’ na tú Aničku už aj sama myslela,“ rečie opäť po malej prestávke Kosáčka, „ale neviem, čo by syn povedal, a tu starý…“

„Ondrík, keď vy chcete, pristane. Veď je nie, že by bol dáky prevrátenec… Tá by vám ver’ bola! Aj rod je dobrý, nie svárlivý. S jej otcom bys’ mohol v jednej košeli chodiť a o Beňuške tobôž žiaden duch nič zlého povedať nemôže. Len po tom môžete vedieť, aká je, že mužovu macochu, čo jej toľko nakrivdila, ako opatruje teraz — no, čo nič iné nepoviem! A dievka je dobrou obyčajou, aj dobrého srdca tiež. Ver’ i tú koľko ráz vidím vodu podať tej starej v tom kríži,“ rozpráva ohnive Vilička a žabie oči hrajú jej ani hodiny. „Pravda, počula som, že ju vysmievali chlapci ktorýs’ večer za tie oči, ale ja si myslím, že to všetko len ten národ borievkovský robí u Jablkov. Svoju si vyvyšujú a na druhej nachodia pochyby. A chlapci, pochabí, dajú sa naviesť na hocičo…“ zasekne sa, zbadajúc, že to mohla aj nepovedať, i hodí žabím okom ku krešúcemu kmotrovi, trochu stŕpnutá.

„Ja by ver’ na tú pristala,“ rečie Kosáčka, „ale neviem, čo tuto starý…“

„Nuž aj tí privolia k dobrému, však, kmotrík?“ Vilička obráti sa k nemu, lichotive pozrúc na jeho tvár. No gazda je nie očarený jej zaliečaním, ani nepozrie od zubov a tvár mu je samý chlad. Že ani neodpovie, no vrkol predsa:

„O päť rokov máme čas o tom rozhutovať!“

Kmotru schladilo. Poobzerala sa po dvore, pritiahla obrúsok, ktorým bola okrútená poza plecia, a vstala s lavičky. Kmotor ľudí za nič nemá aj myslí, že je on najinakší na svete — veď sa to vie…

„Nuž, veď ak ho naozaj len potom budete ženiť, tak času máte dosť!“ rečie zmenená.

„Ja ho ožením teraz!“ na to zlostne Kosáčka. „Aj Ondrík mi už privolil!“

„Privolil?“ zadivil sa gazda a všetka nevšímavosť zmizla s jeho tváre, pozrúc žene do očú. Potom zasmeje sa urážlive, neveriac jej. „No, ja neprivolím!“

„Ale ja ho ožením!“ tvrdila hlavato ona, „a ver’ tak, ako sa mne páči!“

Gazda neodpovie nič. Uháňať sa nezvykol, najmä so ženami, a zo svojho nepopustí. Syna neožení, kým nebude mať lepší rozum, a čo mu mať čo bude vystrájať, aby neprešiel tak ako on. Bol šťastný, bol, jedno 2 — 3 roky po svadbe. Žena bola krásna, ani nebolo takej tváre v ten čas — no jej srdce svárlivé skoro to šťastie zničilo…

Vilička ožila na Kosáčkine osvedčenia zas.

„Nuž veď ho len ožeňte, kmotrička, a vyberte si, ktorá sa vám páči. Dajú vám s radosťou ktorúkoľvek, len by ste iba brali!… Keby si ja tak bola mohla vyberať, keď som Jana ženila… ale chudobnému mládencovi len čo ostane. Ja som si len zadrhla syna — Mara sa zas ani nepohne!“

„Tak je chorá zas?“ dopytúva sa Kosáčka súcitne. „Bože, či vystojí i tá chudina, a aká to bola dievka hodná!“

„Ver’ bola, bola, ale teraz ver’ len leží vždy. Kroka nespraví, čo by nad ňou horelo, ani do rúk chytiť nemôže. Ženy vravia, že jej je to hostec,“ začne vypravovať Vilička teraz o svojom, keď cudzie odbavila. „Dobre sa mi srdce neroztrhne od žiaľu, keď si pomyslím na syna — dobre neskapem. Taký človek, a tak som ho zamárnila!“

„Choďte k doktorovi s ňou!“ ohlási sa gazda akosi hlavato, ako by jej na priek.

„Čože doktor vie? To, čo ja!“ Vilička s výčitkou pozrie žabím okom na kmotra. Ešte aj troviť má na nevestu, čo jej nijakého osohu do domu nedoženie?… „Ani doktor je nie Pán Boh. Aj ten jej zdravia nedá, tak ako jej ho ja alebo vy nie.“

„Veru nie!“ prisvedčí prívetive Kosáčka, aby zhladila nevľúdnosť mužovu. Veď aj ona vie, že Vilička radšej nevestu pochová, ako by 3 — 4 zlaté na ňu strovila, ale zato sa tak s ľuďmi nezachodí — a ešte s kmotrou! „A krstný je v meste dosiaľ?“

„Tam pri tlačiarni. Má dobrú plácu, to je pravda, aj darov dostane dosť — veľmi ho radi vidia páni — ale keď je robota veľká na ňom. On tlačí noviny sám.“

„Veď ich vari aj on píše,“ povie gazda s úsmeškom.

„Čožeby on písal!“ Kmotra sa urazí zas. To je pravda, že sú Borievkovci pohani, čo kde jesto jedno steblo z nich — vysmejú každého. No, zato vypovie, čo chce vypovedať ešte: „Dobrý je to zárobok! Ak by nebol šiel ta, nikdy by sme si neboli ten fundoš Kováčov odkúpili, ani dom postavili… Tak, len ožeňte Ondríka. Dievčeniec teraz jesto, chvála Bohu, dosť. Ver’ aj Anka Beňuškina je mocná, do roboty ani oheň, aj s dobrou náturou — aj peniaze budú.“ A stiahnuc obrúsok k sebe, ako by už mala ísť, povie ešte: „Len nahovorte aj kmotríka. Slabí ste, môžete, i Pán Boh si chráň, umrieť!“

„Veď i ja zato najviac!“ povie vľúdne Kosáčka; no gazda mlčí zas v sebe zatvorený. Vilička myslí, že sa už poddáva, ale žena, ktorá ho pozná, vie, že zato mlčí, lebo nedrží za hodné s kmotrou o tom preriecť slova.

Vilička, aby sa nevidelo, že prišla Anču ponúkať, prosila kmotra, aby im šiel zúhoriť zem pod konope, ktorú kúpili tiež z majetku Kováčovho za Janove peniaze. Kmotor odoprel a Kosáčka odprevadila Viličku ku dverciam dvora, celá zúfalá. Ani čert už nepochodí s tým človekom — i hanbí sa zaň. Neprehovoril ani tri slová za celý čas, kým tam bola kmotra — aj tie nič nestály. Len na posmech boly a zlosť. A len čo sa odvrátila od dveriec, už otvára ústa, že mu vyčíta i zato. No v tú chvíľu záhumním pribehla Marka Lipkovie, veľkých sivých očú, pehavej tváre. Na chrbte nesie ich malú vnučku, nahnutá vpred. A tá malinká a mizerná (hoci chovaná všetkým dobrým) nahýna žltú kuštravú hlávku, ovenčenú králikmi, otŕčajúc vycivené ručičky naproti Borievkovi.

„Talý apo, talý apo!“ šteboce, vyškierajúc drobné zúbky ako myšky…

Kosáčka miesto mužovi prihovorí sa im, milo prekvapená:

„Prišly ste? Veď som vás už i spomínala. A aká nevesta s vencom čačaná!“

„Hybaj, hybaj, Marka moja!“ rečie i gazda a složí i zuby, i kresačku, zdvihnúc svalnaté ramená proti nej. „Daj mi ju sem, nech sa aspoň poteším!“

„A kde si bola s ňou, Mariška, v sade?“ prihovára sa Kosáčka prívetivo opäť, prichodiac bližšie tiež. Každý deň donesie im vnučku aj tri razy, i príjemná je i jej, i každému. A hoci cíti ako by výčitku, v slovách mužových povedanú, nebráni sa teraz. Nechá ho, i láska sa s maličkou, hoci i žiarli, lebo aj vnúča lepšie sa ťahá k nemu ako k nej. Ide do komory a po chvíli vynesie ztade jabĺčka prezreté, kašavé, chránené v skrini už temer rok.

„No, tu máte ešte ostatné. Maličkej Zuzke jedno a tebe, Marka, dve, lebo ty si väčšia,“ rečie roznežnená. Marka i maličká vzaly dar a hneď pustily zúbky do jabĺk.

„Ej, či sú dobré!“ chváli Marka. „Keby ich ešte veľa bolo!“

„Bobé,“ kyvká ovenčenou hlávkou i maličká, chrumkajúc.

„Potom ju sem dones, Mariška!“ bolo počuť hlas z domu. To gazdova mať, maličkej pekná mama, volá k nim. „Aj ja som vám čosi dobrého opratala!“

„Pôjdeme, pôjdeme!“ povie Marka, jediac jabĺčko, a sadá na brvno k bačikovi, čakajúc, kým jej vnúča nazpät oddá. Kosáčka po chvíli sobrala sa na trávu, nemôžuc dlho strpieť nečinne. Zašla len za vrch, za dedinu. Tam stretla Beňuškinu sesternicu, idúcu s batohom zo mlyna. Od tej počula Kosáčka, že s Ančou hneď po sobáši dajú 200 zlatých vena. Popoludní šla trhať rascu na lúku a vtedy sa dozvedela od druhej ženy, že Anči dajú nielen 200 zlatých, ale i junce, dvaročiačky, hodné štyri stotiny. To zvediac, Kosáčka, ani čo by jej zem horela pod pätami, nemohla obstáť ďalej na lúke. I nechala rascu tam, hoci i tej jej bolo ľúto, a šla domov. Peniaze rada má (ale ktože ich nie?). A dievka sa jej páči i tak. Syna musí oženiť, lebo Hranovci za päť rokov čakať nebudú — dajú dievku inému. Ešte dnes večer prinúti gazdu, aby šiel na faru po písma… Z poľa príduc však, muža nenašla doma. Odviedli ho do Lipkov piť oldomáš — svat predal jahnence. Ztade sa vrátil o hodinu, no nie sám. Doviedol so sebou kupca s kosami (brinkal po dedine od rána, sama ho počula) a dal sa s ním do jednačky. Kosáčka nemôže svoj rozhovor začať pred cudzím človekom, čo jej je ako ponáhlo. Po večeri gazda zvykol si posedieť, kým vyfajčí pipku dohánu, dajú sa s matkou do rozhovoru o zajtrajšom dni, čo sa bude robiť, no teraz hneď vstal, vyšiel z izby, len idúci fajku nabíjajúc. No tu mu už neodpustila. Hodila lyžice neumyté na ohnisko a pobrala sa rýchlo za ním. Borievka stál ešte v pitvore, tam si už zapaľujúc na pipku, a káral syna, ktorý, smejúci sa, vždy vľúdny a nie prieberčivý, usiloval sa, majúc harmoniku pod pazuchou, von na čerstvé povetrie.

„Azda ideš zasa vŕkať? Nie ti je dosť po nedeliach, ešte i na každý deň budeš baláchať svet?“

„Ale, človeče, či sa ti už aj to nepáči?“ povie Kosáčka, hneď chytrá protirečiť. „Mladý je, čože by sa i nepobavil? Veď sa dosť napracuje celý boží dlhý deň, od rána do samého večera.“ Deti si zastane žiarlive vždy proti nemu, hoci k nemu lepšie sa vinú ako k nej… Gazda sa obzrel s nevoľou. Či mu je už za pätami? Pravda, i čaká ju, cíti od rána, že po ňom túži, aby sa s ním dohadovala. Lebo tak ide za ním. Nie že by ju vernosť ťahala k nemu, ale aby ho dráždila, keď iným nie, aspoň svojou prítomnosťou, vediac, že ju strpieť nemôže. I vychodí na dvor. Aj zato dnes nebude z vady nič!

„A či zasa pôjdeš k sluhovi Tŕnkovie, či ti je to roveň? Len mi nepríď do deviatej domov, ty bludár!“ zavolá na syna, idúc proti koniciam nahnevaný. Ženy si nechcel len 2 — 3 roky za mladi, ale i na syna sa hnevá. Nie mu je po vôli, lebo je nie prieberčivý v ničom. Či by on za svojho mládenectva bol vzal harmoniku do ruky, či je to pre poriadneho sedliackeho čeľadníka? Tam v komore má píšťalu ako palica veľkú, i na 50 dierok, z ktorej pískaval on, nech sa učí tú. Harmonika je len pre kadejakých mlynárskych tovarišov.

Kosáčke sa od zúfalstva a rozčúlenia zapálily líca, vidiac jeho tvár, po ktorej pozná, že už bude hluchý i slepý pre ňu dnes.

„Bože, ako ja toho človeka prinútim, aby sa shováral so mnou?“ vzdychá, a vidiac, že gazda prehodil kabanicu cez plecia, tam na klinci pri stajni zakvačenú, a ide niekam záhumním preč, i složí všetko úfanie, aby dnes slovo od neho vytrhla. Sadá na skalu na podstení, že sa aspoň pomodlí tam pod holým nebom a potom pôjde spať na pokoj. Ešte šla do dveriec dvora pozrieť v stranu oproti Lipkovcom, kde je Zuzka vydatá. Tam chodieva Ondrík sedávať na krytý srub studne, pred domom vykopanej — či je tam. Harmoniku hlásať už chvíľu nepočuje. Kosáčka uprela cez polotmu mútny zrak oproti Lipkovcom do diaľky, no Ondrík je bližšie. Tuto na ceste s kýmsi sa prejedá. Počuť jeho slová i tlmený dievčenský smiech.

„Ondrík, tu si?“ spýtala sa zvedavá, s kým je. Či nie s Ančou Beňuškinou práve?

„Tetka, tetka!“ skríknu k nej hneď, ako jej slová odznely tenkým ako zvonček hlasom. „Ondro mi chce prsteň vziať! Ten, čo mi apo včera spravili zo striebornej lyžice.“

Kosáčka sa usmiala, poznajúc malú Marku Lipkovie.

„Ten nový?“ spytuje sa jej milo. „Nechajže jej ho, Ondriš, lebo ti prikrútnem!“ vraví žartom. Rada má toto dievča, lebo je príjemné: hľadí starším robiť po vôli. „A kde ideš, Mariška?“

„Na salaš, s večerou valachovi… Ondro, pusť ma! Rozčapká sa polievka, bude ma hrešiť valach, až mu málo bude!“

„Nemusí sa naveky najesť do gigoľa!“ smeje sa jej Ondrík červenolíci. „Pustím ťa, ak mi prsteň dáš!“ I obtočí jej plecia ramenom v borbe oň, k sebe ju tuho pritisnúc. „No, dáš ho?“

„Nechaj ju, Ondrík; načože ti je ten prsteň?… Chce ti ho odniesť daktorej dievke, Mariška… A čo tak pozde ideš na salaš? Či sa nebudeš báť?“

„Veď idú aj apo so mnou. Ľa, už sú tu. Apo! Ondro ma nepustí!“

„Aleže mi choď od dievčaťa! Či si si ty našiel lyžicu v potoku?“ kára žartovne gazda Lipkovie, ta došlý, na pleci so železným kolom idúc. Bude košiar prestavovať ovciam na roli, zato ho so sebou nesie. Cez deň nestačí pre iné roboty, musí i nocou natáčať. „Či vidíš tento kôl?“

„Chachacha!“ smeje sa Ondrík veselo, pustiac Markine ruky. „Bačik, na Búdovej sa ľudia bijú so železnými kolmi, a ja som neoral na potoku, aby lyžice nachodil!“ A zdvihnúc harmoniku so zeme, išiel preč. O chvíľu už zaznievajú jej zvuky teplým večerom.

Kosáčka sa spýtala ešte na vnúča, či už spí, prehovorila pár slov o gazdovstve i so svatom a šla nazpät do dvora. Obzrela ešte prázdnu mužovu ľahu pod vokolom, napravila vankúš na nej a utiahla sa potom do bočnej komory, kde mala posteľ. Hneď si ľahla a hneď ukonaná i zaspala; no, o chvíľu bola už zas hore. Kosáčka nikdy dobre nespáva, lebo jej spať jej stav nedá. Nechce ju muž, ani ju nikdy nechcel, ani nik v tomto dome, a teraz ju ešte i toto ženenie súži. Tak túži po tej Aničke Hranovie, no vie, že tá nikdy nebude jej nevestou, lebo jej syna za päť rokov nedočká a starého skrotiť nemôže. Celý život jej je len číre katovanie… Kosáčka sadla na posteľ, rukami si kolená obtočiac, že si tak posedí chvíľku v myšlienkach. No tu sa ozvaly kroky na dvore pod okiencom. Skrútila sa k oblôčku, aby videla, kto je tam. Ani muž, ani syn je nie, kroky sú ľahké ako pri žene. Kosáčke sa líca zapaľujú, tušiac cudziu bytosť, lebo i žiarlivosť ju morí i dosiaľ, hoci už ostareli. No nik nie tam nebezpečný. Hore dvorom kráča svokra — stará gazdiná s obnaženým hrdlom, a ide naproti vokolu, kde spáva jej syn. Tam sadá na skalu, kde i ona často sedáva, pokúšajúc muža. Kosáčka prilipla uchom ku sklu obločnému. Svokra iste myslí, že ona spí — či nejde sa žalovať synovi? Dnes pred večerom stĺkly sa v rečiach (ako to každý deň robievajú) a povedaly si v ten čas (ako vždy) do pravdy. „Mamo, či vy ešte nespíte?“ počuje muža. Teda je už doma i on. „Čo si neľahnete? Dosť sa narobíte celý deň!“

Tvár Kosáčky poleje sa žiarlivosťou, čujúc jeho slová. O ňu by sa nestaral, čo by sa pominula v robote. Svokra všetkých lásku ku sebe prihrnula, ešte i jej vlastných detí, a ona nemá nič.

„Veď som už ležala, syn môj.“ Svokrin hlas je vážny a prívetivý. I ona tak k nej nevraví nikdy, hoci 25 rokov, ako ju slúži. „Zaspať nemôžem — starý človek sna už nemá — tak mi poschodí všeličo do rozumu. Myslela som, či toho Ondríka naozaj neoženíme? Dnes sa už i pán farár dopytovali oň.“

„Ľa, už aj vy o tom!“ odpovie muž nevrle, no hneď. (Jej by neodvetil, len keď za pol hodiny derie si jazyk.) „Iné ani nepočujem, len: či sa Ondro neožení — máme čas!“

„Nuž veď ako sa tebe páči; ako ty za najlepšie uznáš, nech je tak. Zato sa nemusíš hnevať, syn môj.“ Na to mať jeho hlasom vážnym, ale nepoddajným. Mama sú panovitá dosiaľ, hoci majú už do 70 rokov — i Kosáčka to pociťuje… „Ja len, že každému rodičovi je hlavnou vecou deti do človečenstva priviesť. Všetci si synov v tom veku, v akom je teraz Ondrík, ženia, veď vieš sám. Ani my nebudeme inak vymýšľať — i s tebou sme tak spravili.“

,Veď dosť zle!‘ myslí on a teraz už neodpovie ani materi nič.

„A pomoc je i potrebná do domu, syn môj. Ja som slabá; veď sa mi aj nenadiví — odo mňa veľa nečakajte. Pominulú nedeľu vstúpila som do sedemdesiateho roku — to je nie týždeň! Desať rokov, čo som vdovicou… I mať mu je slabá, tak sa zídu mladé, šikovné ruky, čo ju odmenia. A keď ešte Ondríka vezmú za vojaka, čože si počneme, taká malá čeľaď, pri tom gazdovstve?“ Kosáčka v komôrke zapálila sa teplotou, i srdce zabúchalo jej tuhšie, že svokra spomenula i ju. To nečakala, že by mama i jej uznali, veď sú vždy v rozopri medzi sebou.

„Vezmem sluhov a vy si držte slúžku!“ odpovie gazda.

„Sluhov? Vieme už aj to, čo je sluha. Mali sme ich všakovakých, kým ešte bol Ondrík maličký, i starých, i mladých — všetko nestálo nič. Viac stojí jeden svoj ako traja sluhovia alebo slúžky… A Ondrík sa chce oženiť sám, kým nepôjde na vojenčinu.“

„Sám sa chce oženiť teraz?“ zadivil sa gazda a sadá na posteľ, aby pozrel k materi. Žena mu to povedala tiež, no tej neveril. Matke si uverí a nevie, či sa má smiať, či hnevať.

„Nuž, keď sa chce oženiť, tak ho ožeňte!“ rečie potom odzbrojený, i líha na širicu. Eh, nech všetko berie čert, nech má aspoň pokoj on.

Mať vstala so skaly, vydýchnuc, a po peknej, pravidelnej, dosiaľ zachovanej tvári rozlial sa úsmev — môže už odísť uspokojená. Pávikovie Zuzku, ktorú ona chce za Ondríka, nespomenie, hoci to i čaká za sklom obločným Kosáčka — dosť je na raz jedno vymôcť od syna. Povie len hlasom prívetivým:

„No, veď tak, syn môj. Čeľadníka načim oženiť, keď mu je čas. Žena zachráni muža od veľa zlého…“

Gazda nič neodpovedá… Hlavu si zakrútil do širice, že sa oddá snu. Mama vždy majú pravdu, vždy ho prevládzu a vždy vedia na svoju stranu strhnúť — i hnevá sa, že je podmanený. ,Predsa sú tá mama nie taká celkom zlá,‘ myslí si v komore učupená Kosáčka a teplý cit vďačnosti rozpálil jej srdce naproti svokre, že vymohla od muža to, na čo sa ona darmo namáhala.

*

O týždeň do Jablkov, kde bývala stará mať Zuzky Pávikovie, prišla suseda Anča Zoboľka, mladá, radorečná žena, štíhlej postavy, a len čo prekročila chyžný prah a videla, že sú len ženy doma (naschvál si ten čas vybrala), zavolala im:

„A vy čo sedíte ako dudky, čo sa nehýbete aj vy?!“

Domáca gazdiná, sesternica Borievkovi, chudobne odetá žena, sedela pri stole, šijúc chlapskú košeľu. I pozrela zadiveno ponad okuliare k nej a riekla, nerozumejúc ju:

„A čože sa máme hýbať, začo?“

„No, že začo; ešte sa spýtajú títo, tetka! Nuž za Zuzku… že začo!“ opätuje Zoboľka a rozkladá rukami ponad stôl. „Zato, že budú Ondra Borievkovie ženiť, a vy sa len oblieňate a nekonáte nič, lajhári!“ nadá dobromyseľne, ako by ich pohladkala, takým hlasom. Anča Zoboľka má chybu, že sa do všetkého zamieša. Chce spravovať celý svet, dirigovať každého — len to je zle, že nik na ňu nepočúva… „Veď ste azda počuli, že mu už aj apa povolili a že už i písma pôjdu za ním… A čo to šijete, tetka?…“

Gazdiná sa usmiala akosi i zato, čo vraví, i pre ňu samu. Radšej by o svoju robotu mala Zoboľka takú starosť ako o cudzie veci. Ona je osoba vážna, nerada daromné reči, ani smiať sa nerada hockedy, a keď sa i usmeje, jej smiech je akýsi maliciózny či ironický. Rady Anče susedinej sú jej nie potrebné. Ona sa o tom s tetkou, starou Borievkovie, dohovorila i tak. No, hockomu svoju tajnosť na nos nezavesí — i rečie jej:

„Mňa je do Ondra Borievkovie, čo nám je i rodina, nič. Nech sa ožení s Bohom!… Oblečenie starému šijem…“ hodí pobočne slovo i o tom.

„A čože máme robiť?“ spýta sa Zuzkina mať od Pávikov. Tam je i ona. Prišla si od bývalej svokry požičať nitelníc. Hoci je jar, práce sila, dá sa do tkania… Vzrast má malý a tvár ako jablko okrúhlu. Bola by pekná, no lilavé fľaky po lícach a čele ju veľmi špatia.

„Že čo robiť? Čože robí Beňuška? Každý deň pošle štafetu do Borievkov, ponúkať dievku… A domáci sú vám kde? Starý bačik, zaťko, Iľka?“ spýta sa medzitým.

„Chlapci úhoria a Iľka im šla s havrankou,“ odvetí gazdiná najprv o tom, potom povie o vnučke: „Čože by sme ju ponúkali, veď vedia o nej!“

„Nuž veď aj o Hranovie vedia, a núkajú ju! Beňuška sľubuje s ňou hneď po sobáši dať dvesto zlatých, či aj vyše a voly dvaročiaky, tie, čo sa u Paľa Vodovie na úžere. Tak ver’! A vy, lenivci, čakáte, že vám pečené holuby do úst poletia.“

Gazdiná sa nerada smeje, no teraz sa musí usmiať a jej smiech je nepríjemný — akýsi maliciózny. Nerada, keď sa do nich niekto mieša, a zvesť o Beňuškinom konaní popudila ju.

„My nečakáme nič, ani sa natískať nebudeme nikomu — ja som nie Hranovci! Ak chcú Zuzku, nájdu ju i bez ponúkania. Vedia, aká je… že je aj pekná, aj pracovitá, aj pobožná. Že sa nevypína ako druhé, nelepí na seba všetky čerty, zato nevie o nej nik. Ale ja to sama nechcem, tie čačky, blysky daromné. Len poriadno a čisté nech je…“ rozhorlí sa gazdiná s hnevom. Vnučku by vďačne vydala do Borievkov, aj žiada to, aby ju vzali. No ponúkať jej cit nedopustí… a že druhým — Beňuške — dopustí, hnevá ju veľmi.

,Veď to poznať aj po vašom obleku, že len čistotu chcete!‘ myslí Zoboľka, hodiac pohľadom po nej. ,Čistí ste, ale samá záplata!‘

„Šikovná je, usilovná, v práci naveky, ešte aj v takej, čo je pre ňu i ťažká,“ rozpráva gazdiná s akýmsi hnevom. „Že Beňuška dvesto zlatých sľubuje? Nech sľubuje i tisíc. My ver’ nesľúbime, lebo ani nemôžeme. Keby jej otec žil, možno, že by i ona mala stotiny do vena, ale takto…“ I skloní hlavu nad šitie nízko. Nevidí dobre, hoci je nie taká stará veľmi, no veľa sĺz za synom jej oči skazilo.

,No, už kážu ani kňaz!‘ myslí si Zoboľka, zle dojatá, že jej protirečí.

„Nuž veď ja viem, že je Zuzka na päť p,“ povie potom hneď, ako gazdiná skončila. „Mne to darmo vravíte. Aj peňažitá bude, čo jej otec aj nežije, lebo vy máte peňazí dosť. Tak čože by ju Borievkovci nevzali? Hádam lepšie pristane do toho dvora ako Anča s chybnými očima? A rodina má byť i prednejšia…“ Zoboľka usmeje sa víťazne, pozrúc po oboch ženách. Vie, že popchla starú, jej peniaze pripomenúc, ktoré gazdiná tají žiarlive, ako by sa bála, že ju o ne donesie každý, kto zvie o nich.

„Nuž ver’ je Zuzka nie podlejšia ako Anča Hranovie,“ ozve sa Zuzkina mať, okrúhlej fľakovitej tváre, vydatá po druhý raz u Pávikov, „ale ja dievku natískať nebudem — veď jej ešte neprebehlo. Sedemnásť rokov jej pominulo teraz — nech zmocnie ešte doma!“ Pávičkin hlas je namrzený — Zoboľkine rady hnevajú i ju. Vydať dievku ešte veľmi aj nemôže: nemá všetko, čo je načim, schystané. Ale by ju ešte ani nechcela dať od seba. Čože by robila bez nej? Doma má ešte okrem nej dvoje detí. Jedno osem-, druhé dvaročné, ktorého otcom je už Pávik — a jedno teraz čaká… Nech ju slúži ešte. Ak by sa Zuzka vydala, tak sa ona v robote i pretrhne, lebo chudobný muž nemá z čoho nájomnice platiť. Ak ju Ondro bude chcieť, také šťastie, pravda, zavrhnúť nemôžu, no nebude jej ani veľmi po vôli. Borievkovie hrdý rod sa i jej nepáči a po bohatstve ona netúži…

„Mamo, dajteže mi tie nitelnice!“ povie potom svokre, netrpezlive sa obrátiac. „Nech idem…“

„Doma ona veľmi nezmocnie,“ vraví gazdiná s tým istým malicióznym úsmevom, s akým i Zoboľke vravela, a skladá okuliare, že ide vyslúžiť bývalú nevestu. „Ťažká práca mladučkým údom len poškodí. Keby ju vedel otčim zašanovať, ale to je nie ako vlastný otec… aj teraz je však na dreve s ním!“

Gazdiná vyšla a Anča Zoboľka pristúpila bližšie k Pávičke. „No, ľa, ako vedia zarútiť hneď. Či rodina, či nie, každému povedia do pravdy. Súdia celý svet — bol by z nich aj kňaz,“ šepce jej, k nej sa nahýnajúc. „Len ty nahováraj starých, nech sľúbia peniaze so Zuzkou, veď ich majú dosť, ale ich držia, ako sa vraví: pod siedmimi zámkami. Za svet krajciara nevyhodia, ani prístavkovi nedali by groša na dohán alebo pálené. A ver’ takému chlapovi, čo tak tuho robí ako i on, aj zíde sa vypiť pod spôsobom… Veď sú to krutá osoba — nie div, že sú z borievkovskej roty! Len odkladajú, odkladajú, a keď umrú, shrnie všetko dievka, čo je tu s nimi, a tvoje deti nedostanú nič. Nech sľúbia so Zuzkou aspoň tri stovky, tak aj tvoja dievka poskočí v cene — povedz im!“

„Čože by ja vravela! Ja sa do ich peňazí nemiešam,“ odpovie chladno a zďaleka Pávička, netešiac sa, že jej šepce. „Mám iného trápenia dosť.“

„Nuž veď každý máme svoje trápenie, ale je i to pravda, že sú tetka skúpa a držia groš u seba väčšmi ako ja, čo nič nemám. Boháč sa bojí hladu, nie chudobný. Keď boli starý bačik chorý v zime na pochabú chorobu, čo ju týfusom zovú, vieme my o tom susedia dobre, ako sa im žiadala sliepka. Nezarezali im ju — mohli i umrieť. Bože, čo by iba jednu mala, uvarila by ju ťažko chorému, a oni ich mali šestnásť… A to je i dievka taká skuhraňa, ani tá nikoho nepováži.“

Pávička neodpovedala na to nič, hoci Zoboľka i čakala, že jej prisvedčí. No nemýlilo ju to — vraví ďalej:

„Viem ja, že je to už nie tak, ako bolo, kým im syn — tvoj prvý muž, žil. Teraz už len dievky hrnú, čo je s nimi, a tvoje deti sú im už len ako nie vlastné… S jednej strany ani nemôžu rozdávať pre ňu. Vieme, aká je lakomnica i tá…“

„Ah, tá im dajú. Zaodiali ich, v zime aj zaobuli. A teraz dali Zuzke na ten pamuk, čo budem tkať,“ povie Pávička zas len obďaleč. Pravda, vie sama, že spravila ujmu deťom, keď sa vydala po druhý raz za chudobára, ktorý, hoci je dobrým otčimom, planého slova im nedá, ale stotiny odkladať nemôže jej deťom, len by svoje zaopatril poriadne. No s bývalou svokrou sa pre Ančine rady nepohnevá…

„Tak tkať budeš?“ dozvedá sa Zoboľka a pomyslí si: ,Tak sa predsa úfate Ondrovi, keď idete tkať v takýchto robotách… A ako sa činia, falošnice.‘ I zájde jej srdcom chlad. Ona prišla k nim ako dôvernica dobroprajná, a oni sa taja pred ňou.

„Nie veľa, len štyri húby. Mama chcú, aby ho otkala teraz.“

Do izby vstúpila gazdiná s nitelnicami. Rozprestrela ich bývalej neveste pred očima, aby videla, že sú celkom nové, naúčajúc ju, kde ktorú má uviazať, aby sa veľmi nepodraly v tkaní.

„Ja som ešte netkala v nich, len v starých, šanovala som ich,“ vravela medzitým, „Ak si človek nezachráni sám — druhý mu ver’ nie. A to je všetko groš. Štyridsať krajciarov som platila kraviarke iba za prácu, a priadza bola moja. Teraz je tvrdo žiť. Ani na dávky nedostačí človek. Ešte želiarom je lepšie ako gazdovi. Takého, čo má čo-to, na všetky strany trhajú. Aj vo štvrtok som odniesla notárovi osemdesiat korún, a ešte mi nebolo dosť!“

„Bože, tetka, a ja čo mám iba tú škvarku: tridsať korún len samých porcií platila som tomu drancierovi — a potlék ešte kde?“ zvolala Zoboľka. „Čože by ste sa vy žalovali? Vy aspoň máte od čoho platiť, ale ja, čo nemám nič!“

,Bodaj ste boli želiari, keď im závidíte!‘ doloží v sebe potom. ,Keď si všetko preješ, tak nemáš nič!‘ myslí gazdiná s odsúdením. ,Veď sám tvoj muž sa ponosuje, že ti nedorobí. Keď donesie groš do domu, štrúdle, kochy vypekáš.‘

„Veď si i ty mala dosť,“ rečie potom nahlas.

„Veď som mala, mala, ale kde je?“

„Gazdovstvo Zoboľkovie bolo z prvších v dedine, ale si to treba vedieť zavarovať,“ vraví opäť gazdiná. „Ver’ ak by sme aj my, napríklad, na nášho zaťka počúvali, skoro by šlo všetko dolu vodou. Aj on chce len haja-buja do sveta. Nevie ten, čo je šanovlivosť, a keď my starí umrieme, ak by moja Iľka nebola, skoro by nemal tak nič, ako i ty!…“

„Tetka, a či som ja skynožila Zoboľkovie majetok?“ vpadne jej do reči Anča prudko, hoci tá ešte nezakončila svoju reč. „Veď viete, ako pili apa?“

„Veď i ten…“

„No, ja idem domov, robota mi stojí!“ rečie v to Pávička, vidiac, ako sa rozhovor na zlô obracia a obe ženy, i svokra, i Zoboľka, prichodía do prudkosti. K tomu i Zoboľku chce upomenúť na odchod. Je pravda, že svokra neodpustí nikomu, kto zle robí, kára ako kňaz, ale i Zoboľka nemala by sa stavať oproti starej, skúsenej osobe. Pávička berie k sebe nitelnice a ide preč. I dve, hádajúce sa, pretrhly rozhovor mimovoľne a pohnú sa za ňou. Gazdiná ide bývalú nevestu vyprevadiť a naúčať ešte — Zoboľka nechce v cudzom dome sama ostať, hoci jej i srdce horí túžbou ospravedlniť sa pre skynožený majetok Zoboľkovie. Na dvore už zabudla, ako ju popichala stará, a keď Pávička odišla, riekla jej, pristúpiac blízo:

„Tetka, len sa vy obracajte za Zuzku! Pávička nedbá, čo sa jej dievka nikdy nevydá, lebo jej je na pomoci — tá iba na seba húta. Dobre vraví svet, že kto má otčima, má i macochu. Aj ona len o muža chodí.“

„Ja to dobre viem, že aj ona nie je taká k sirotám, ako by bola, keby môj syn žil. No na tom už nezmeníme — už je darmo. Hora je vraj ako vojna: kto do nej ide, ľahko sa raní… Keby ten žil, bola by Zuzka prvá dievka v dedine; takto, chúďatko, iba sa trápi. Ale ja núkať nebudem. Mládenci sú aj druhí poriadni, vezme ju z tých. Ešte sa každá dievka vydala, žiadnu do lesy nezaplietli — ani ju nezapletieme.“ I obracia sa ku dverám — už ju i zunovala. ,Bože, tých nevyčká, kým skončia,‘ myslí Zoboľka a hneď, ako tá zatvorí ústa, vraví ona:

„Veď nezaplietli žiadnu, ale sa každá usiluje čo lepšie uchytiť. A Beňuška už ako čo by jej bolo isté, šije háby, vari už i čepce, jeden krajší od druhého, a na vašej robí posmechy. Kde by si vraj tú vzal Ondro, veď to bude s takou tarkavou tvárou ako jej mať, no vidíte!“ Zoboľka vyzradí i to. Dopraje susede šťastia a na Beňušku sa i hnevá, nechcela jej požičať peňazí teraz, keď mala starosť — krštenie u kmotrov, že jej je dlžná i tak a spláca zle… No na jej slová už i gazdinú opustila trpezlivosť. Skríkla na Anču, ako by ona to zlé o Zuzke bola povedala:

„A čo by sa tá na mojej vnučke posmievala? Nech si pred svojimi dverami zametá… Či už zabudla, čo jej na dievku vykrikovali, že: hrdá, ale chybná? Aj ja jej budem vedieť čo odkázať, nech nám len nedá pokoja!“ I nechá Anču na dvore stáť, nahnevaná. Aj táto mohla by sa radšej o svoje veci starať, nie trápiť sa o cudzieho. Veď jej onedlho i tú škvarku predajú, čo ešte má…

,No, hľa!‘ húta si Anča, na dvore ostavšia. ,Povedz pravdu, prebijú ti hlavu… Veď som vám len dobre chcela!‘

Gazdiná v izbe sadla ku šitiu opäť. No reč Zoboľkina, hoci ju za nič nemá, pobúrila ju veľmi. Hnevá sa zvlášte, že jej vnučku, tichú a opustenú, ktorá ani muške neublížila, ohovorili. Večer aj nezdržala sa nazrieť starú tetku u Borievkov v záujme Zuzkinom, čo dosiaľ ešte nespravila. A Beňuške odkázala, súc z posmešného rodu Borievkovie, aby dievke dala do svadobného daru i jeden pár okuliarov, nielen dvesto zlatých a voly dvaročiaky.

*

Minulo pár týždňov. V dedine nastaly tuhé boje. Nieto dňa, čo by si Beňuška s Pávikovci neublížili a nevyhodili na oči všetky hriechy a chyby, čo o sebe vedia. Beňuška, dosiaľ tupá, dala písať posmešné listy, ktoré posiela večer do okien Jablkovcom alebo Pávikovcom, a stará mať Zuzkina skladá pesničky o Anči chybných očú, majúc i ducha básnického, ktoré potom chlapci po nedeliach vyspevujú dedinou.

No i u Borievkov nie je bez hriechu, ako sa tomu úfal gazda. Cez deň, keď sa všetko po práci rozíde, je ticho v dome, ale večer, keď sú spolu dve ženy, strhne sa vada hneď. Ženiť povolil syna, no teraz sa už na neveste trhajú. Mať chce sesternicu, Zuzku, že je tichá a usilovná, žena Anču Hranovie, lebo má dobré srdce: podá vodu starej v kríži i sto ráz denne bez ošomrania. Len syna, že koho by rád, ktorého sa to týka, nik sa nepýta. I teraz, že je večer a že sú spolu, už sú aj v boji.

„No, vieš, ľúba dievka, Zuzku Pávikovie vezmeme Ondríkovi,“ vraví mať hlasom pokojným. Ona vie nad sebou panovať, nekričí, čo i stojí na svojom — a jej chlad je iba olej na rozpálenú myseľ ženinu. „To je dievča ako včela a ochotné do každej práce!“

„Nikdy Zuza Pávikovie nebude mojou nevestou!“ kričí Kosáčka a chudé líca jej horia. „Radšej si syna zadrhnem. Ja nechcem z vašej planej rodiny nikoho viac; dosť, čo ma vy všetci katujete. Ja si vyberiem synovi ženu sama, ako si druhé matky vyberú — to je moja starosť… A ty čo už nespravíš pokoj medzi nami?“ skríkne na muža, ktorý sa obzrel za klobúkom, že ide von, nie aby ju zastal ako muž ženu.

Gazda zdvihol klobúk s lavice, že vyjde von, nechtiac počúvať a starať sa do ich vady a pletiek, no že spomnela pokoj, riekol jej:

„Pokoj?… a čože iné ja chcem, ak to nie? Veď som ti preto povolil oženiť syna! Ale že tam, kde si ty, pokoj nemôže byť, už som skúsil… Tak že ktorú chceš za nevestu?“ spytuje sa vzplanutý, nedajúc jej času zaťať pazúry zato, čo jej vyčítal práve.

„Ktorú? Nuž koho iného ako Anču Beňuškinu?!“

„No, a tú ver’, ľúba dievka, ja neprijmem do svojho domu,“ povie mať pokojne ako vždy, ale s dôrazom. „To je dievča vzdorovité, pochabé, nie k nám súce…“

„Ja tú chcem!“ skríkne žena náružive. „A ja som prednejšia vyberať ako vy — ja som matka. Ja uvidím, čie bude víťazstvo!“

„No a ja som stará matka a všetko toto, čo máme, zo mňa záleží, moja dievka!“

Gazda pobral sa von dverami. Už si i život zunoval s týmito ženami: každý večer mu srdce otrávia jedom.

„A ty čo?“ skríkne naň žena. „Zasa len utekáš pred nami?!“

Gazdovi je čelo červené a oči mu iskria na ten krik, no premohol sa a rečie chladno:

„Robte si, čo chcete, keď ho teraz ženíte proti mojej vôli.“

„Ľúby syn,“ zastaví sa ho i vážna mať, „ktože sa má zastarať do toho, ak ty nie? Veď si mu otcom… Povedz, ktorú chceš ty sám, a ja pristanem na teba. Ty rozsúď — no, ja už nedbám.“ Materin hlas je vľúdny, vraví v tichosti.

„Ja sa nežením, čo by ja vyberal? Jeho sa spýtajte, ktorú chce!“ povie on hladšie. Tiež mať vždy má moc nad ním, teraz jej neodolá.

„Čože by on vedel?“ povie ona vážne zas. „Či osemnásťročný čeľadník vie, ktorá by mu bola dobrá? To je nie žart, to je na celý život, syn môj — vieš dobre sám. My matky to lepšie musíme vedieť, ktorá by bola pre neho i pre nás najlepšia!“

,Ako ste pri mne lepšie vedely!‘ pomyslí si on príkro, potom zrazu skríkne na syna, ktorý vbehol dnu po harmoniku, na poličke položenú: „Kdeže ideš zas, bludár? Túlať sa po noci s harmonikou? Ale ti ju razom na kusy dolámem, ty mlynár! Stúpaj sem ku mne hneď!“

Ondrík, čerstvý a veselý, s lícami ako bochníčky tučnými, ani nevie, aké sa preňho vojny vedú, kým on každý večer blúdi po dedine. Pristúpi bližšie a smejúce sa oči, jasné ako lúč, uprie hore na otcovu tvár. Nie je zľaknutý, že Borievka kričí, nepochopiteľne zrazu vzbúrený, dve ženy však zatíchly mimovoľne, — čo sa mu stalo zrazu a čo bude robiť?

„Niečo sa ťa opýtam,“ rečie gazda a hlas mu je už stíšený, vidiac syna pred sebou. Oči svoje odníme nevdojak od jeho skvelého zraku. Pohľad na syna zhladí mu všetok hnev, ba ešte i úsmev tisne sa na pery, hoci nechcel by si uškodiť na vážnosti otcovskej. Ondrík prestupuje s nohy na nohu. Prsty mu už chodia po drobných klávesoch mizerného hudobného nástroja v netrpezlivosti — túži preč. Celý deň v práci, jarme — mladý duch hľadá i voľnosť.

„Čo chcete, apo?“ rečie veselo. „Ale skoro vravte, skoro!“

„Len si počkaj kus, bludár. Nemusíš celé večery hajdúšiť po dedine ako Kabzúr nejaký. Tuto, ľa, mať a stará mama uháňajú sa ti pre nevestu. Jedna tú chce, druhá druhú. A ty by si ktorú rád, povedz sám!“

V Ondríkových ústach vo chvíľočke ukázal sa rad bielych silných zubov. Zasmial sa a oči hodí preč od pohľadu otcovho, zapálený.

„Ktorú ty chceš, vezmeme ti tú. Mať i stará mama musia pristať na teba, aby si potom nemal zlé srdce na nás, ak dostaneš planú ženu.“ — ,Ako ja,‘ doložil v sebe.

Stará mať hľadí s úľúbou na vnukovu peknú tvár. A so synovým počínaním je spokojná — má nádej, že zvíťazí — tak — ale Kosáčka oči sklonila k zemi pri spomienke zlej ženy, cítiac sa tým bodnutá. A že sa neohlási, zato len, lebo chvíľa zdá sa jej veľmi slávnostná.

„Pávikovie Zuzku, rodinu, by si ta vzal?“

Syn sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Tak tú nechceš, moje dieťa?“ povie stará mať zadivená a na tvári zjaví sa jej cit urazenosti. Ako sa sklamala vo vnukovi, maznanom ňou. V nič neberie jej žiadosť — spraví si materi po vôli! … A tej už zablýskajú oči radosťou.

„Azda Anču u Hranov?“ spytuje sa otec syna. Ondrík opäť len hlavou pokrútil, smejúc sa.

„Syn môj, Ondrík môj, čo si zažiadaš, to ti vykonám, len mi sprav kvôli!“ modliká mať v strachu. „Kohože by si si vzal druhú? Veď krajšej nieto, ani robotnejšej, ani lepšej v dedine? Azda len nechceš Iľu Tŕnkovie?“ spytuje sa zajakavo a celá očervenená od rozčúlenia… I na tvári starej mamy vidno napnutosť. V tom sú rovné dve ženy. Ani jedna tú nechce. Tej mať sa posmievala ich dievčencom, i tej umretej, a to najmä ťažko im je zabudnúť.

„No, tú ti máme vziať?“ spytuje sa gazda pokojne a nič nie vzbúrený. „Povedz smelo; ak tú chceš, dáme ti na vôľu — ja nedbám. Mne ženské pletky nevadia. To je nič, čo si ony niekedy naklebetily. Dievka je tomu i tak nie vina. Ak sa tebe páči — dievča je poriadne — my ju vezmeme!“

„Ani tú!“ odpovie syn, a smejúc sa, vyletí z izby von. Ďalej nedá sa skusovať — hanbí sa. O chvíľu už zaznievajú zvuky jeho hudobného nástroja, opovrženého Borievkom, a hlásia akosi trasľavo, sladko, jemno, ako by Ondrík všetky city mladého srdca, čo ho teraz asi opanovaly, vlial do nich. Sám gazda ich pozorne počúva, ako by ich porozumel, a jeho tvár sa zapaľuje citom. Ani nezbadal, že dve ženy, mať s nevestou, ktoré už tri týždne len vadou prehovorily k sebe, teraz, prekvapené počínaním Ondríkovým, spustily rozhovor mimovoľne. A všelijakými citmi opanované, hádajú, ktorú to asi chce Ondrík? Veď všetky prednejšie mu pospomínaly!

„Prešiel vám cez rozum!“ zasmial sa im gazda obveselený. S peknej tváre zmizla mu únava i nevšímavosť. Čelo mu je jasné ako dávno nie. Syn, Ondrík, hoci vidí sa dobrákom, nie je taký ako on, kedysi hrdý mládenec. Tomu nedajú ženu, ako jemu dali, ale si vezme sám… I vychodí potešený z domu a ide do dveriec brány, aby pozrel, kadiaľ asi chodí syn.

Ondrík ide hore prostred dedinou po ceste. Nie je už sám, i druhí mládenci sa k nemu pridružili. Teraz zachodia na rad, kde je dcéra Zuzka vydatá u Lipkov. Gazda ho hladí rukou. Na tej strane je dievčeniec veľa — z toho nezmúdrie. I vracia sa do domu zpät. Nebude si hlavu lámať, však on povie, ktorá mu je po vôli, len keď si ju vyberie sám! Ale ženám nie je tak ľahko na srdci ako gazdovi. Ani spať nejdú… sedia v kuchyni obe a čakajú Ondríka, mysliac si o jeho počínaní. Teraz im len schodí do umu, že tá, ktorú chce on, môže byť i najposlednejšia. Veď mu pripomnely všetky, čo by boly jemu súce. Ani matke, ani starej matke nespravil po vôli, hoci mu obe len dobre chcú. Svojhlave vyberie si sám, a kto zná, akú smeť dovedie do domu. Jesto želiarskych, nerobotných dosť, i asi štyri služobné. — I môžu sa zasa chystať do boja, teraz už proti nemu.

Dočkaly ho, kým neprišiel domov, a prišiel len pred polnocou, čo nespravil nikdy, vediac, že to otec nestrpí. Hru jeho bolo počuť vždy od domu Lipkovie, kde je Zuzka vydatá. Nezviedli ho veľkí mládenci do krčmy, ani nijakej dievkina mať do domu — nemusely sa báť. Keď prišiel, nezastavil sa v dome, hoci čakaly, že si harmoniku odloží na poličku v chyži, ale vyšiel nakoniec spať do sena. Ženy chytily ho potom ráno pri fruštiku na otázku, aby povedal, ktorú si vyvolil, no neriekol ani vtedy, ani na druhý deň, hoci ho obe pálily, len o týždeň vyzradil otcovi.

„Nuž tak že koho chce?“ spytovaly sa nastrachované, ako zbadaly, že gazda vie jeho tajnosť.

„Neviem, či sa nezvadíte zas,“ na to on, no smeje sa pritom, „a či bude už pokoj niekedy v tomto dome, či len horšie vždy — Marku Lipkovie chce!“

„Tú?!“ obe ženy stleskly rukami od divu, potom obe rozosmialy sa s obľahčením. Veď na tú i ony myslely prvú, ale že má len 14 rokov, nazdaly sa, že je ešte mladušká veľmi.

„A či ju ta dajú? Veď ešte chodí do školy!“ spýtaly sa potešené.

„Dajú, dajú! Dávno tí o tom vedeli… Dnes som sa s nimi shováral — i jej sa musia písma písať!“

*

Nič sa nestalo, keď sa roznieslo dedinou, že si Ondrík Borievkovie nevezme ani boháčku Anču Hranu, ani Zuzku u Pávikov, ale malú Marku od Lipkov, čo chodí ešte do školy. Iba gazdiná Jablkovie, ktorá nikomu neodpustila a súdila všetkých skutky v dedine, riekla s iróniou toto:

„Či to bude tá pomoc, čo ju tak veľmi potrebujú?“ A pohladiac tmavovlasú hlavu vnučkinu, rečie jej: „Netráp sa nič, dieťatko moje dobré, i pre teba sa nájde ešte nejaký poriadny, vydáš sa i ty — žiadnu dievku do lesy nezaplietly!“

Vždy trpezlivá Beňuška, sklamaná v nádejach, riekla len toľko: „Keby ja o tom bola vedela, už by Anča bola za Ratajom dnes!“