ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Z denníka dievčaťa.)

Tatuško ohluchol, i zrak mu slabol a nemohol viac učiť deti. Preto dnes po veľkom rozmýšľaní a radení zasadol k stolu, ťažko spustiac sa na stolec, a odpísal svojmu priateľovi Somošovi — s ktorým vžak neschodil sa pre diaľku — aby mu poslal syna, od leta pripraveného na učiteľstvo, za pomocníka. Keď list bol napísaný, složil okuliare, utrel oči od sĺz a zavolal mamičku, aby ho prečítala, či dobre napísal. Ona prečítala — a dala zavolať starú Katu, želiarku s dolného konca dediny, ktorá bola jej tajomníkom, aby sa poradila s ňou, ako sa bude žiť, keď príde pomocník, čo variť a ktorú izbu mu dať na bývanie. Usniesly sa, že každý týždeň musí sa štrúdľa ťahať a v nedeľu pečienka piecť; tak to robia i u Krásnovských, súsedných učiteľov, ktorí tiež majú pomocníka. Izbu zo troch, čo sme mali, vyvolily moju, lebo bola najmenšia a mala východ do bývacej izby a pitvorca školskej siene. Ja, vyrušená ich rečami z obyčajných myšlienok, utiahla som sa do svojej izbičky, zastanúc si tam na prostred, a snivo pozrela som po nej, založiac ruky za väzy.

„Táto izba už nebude moja,“ mrmocem si, a predstaviac si, že ona bude sídlom mladého učiteľa, zdala sa mi zrazu cudzou, zvláštnou a slávnostnou. Sadla som si na diván, dajúc líce do dlane, a začala som si predstavovať v duchu budúceho pomocníka s havrannými vlasmi, čiernych očú, príťažlivého ducha, zvláštnej dobroty a — hodiac zrakom do zrkadla, čo viselo naproti — žiadala som si, aby sa do mňa zaľúbil.

*

Dnes prišla odpoveď na tatuškov dotaz. Somoš písal, že jeho syn vďačne prijme miesto pri otcovi, a že keď je taká potreba naň, dovedie ho sám hneď na druhý týždeň. Mamička dala sa do riadenia malej izbičky, zavolajúc starú Katu s dolného konca na pomoc. Pomáhala som i ja zrkadlo utierať a iné, no nie zaveľa. Kata totiž — ktorá bola dávno oddaná nášmu domu a dovoľovala si už mnoho — a potom i mamička začaly snovať plány o mne a budúcom pomocníkovi. Ja som sa rozčuľovala, hnevala a nechcela o ničom počuť. Napokon, keď Kata neustúpila, s pleskom odišla som preč. V bývacej izbe potom sadla som si na obdratú kanapu a rozmýšľala, ako zmení sa náš život, aký inakší bude náš dom, ja a všetko dostane slávnostnejší náter. I tešila som sa, ako budem môcť pred Estou Krásnovských vravieť po každom druhom slove: „Náš pomocník to povedal… náš pomocník to spravil“, ako to ona robieva. Už ma nebude ľutovať, že v celej našej dedine nieto gavaliera. I odpísala som jej ešte v ten deň, aké veci dejú sa teraz u nás.

*

Dva týždne minuly, a pomocníka nemáme. Tatuško sa hnevá a zlostne utiera boľavé oči od sĺz. Mamička vadí sa na čeľaď neunavne, a ja som ostala najhoršie: musím totiž ja brať do ruky odznak učiteľský, feruľu (slečna a feruľa!), a učiť deti; Všetkých dovedna ich je 60, a keď ja zjavím sa v klase, to akoby nič. Robia šepot, kričia, smejú sa, natoľko im neimponujem, že sa chlapci koľko ráz do vlasov oddajú pred mojimi očami. Ja trepem prútom na táfeľ, aby pozdvihla svoju auktoritu, no ani to nepomôže. Veľa ráz vzdychám, zmučená ich neposlušnosťou: „Čože je to, že ani nad týmito drobizgami nemám moci? Ak tak nebudem imponovať ani — pomocníkovi?“

*

Dnes večer konečne prišiel netrpelive čakaný. Slnce už zapadalo, a ja, vypustiac deti zo školy, ležala som v bývacej izbe na obdratom diváni, opustiac ruky, v ktorých ani iskry vlády nebolo od preukazovania auktority. Mamička miešala na sporáku — v tej izbe totiž máme i sporák — pariacu sa polievku, melinky v mlieku zavárané, čo tatuško nesmierne ľúbil, a on prechodil sa po izbe krokom ťažkým od staroby, ruky majúc na bedrách, keď zaklopali na dvere. Rýchlo zdvihla som sa a napravila účes na hlave, postrapatený od ležania, hodiac zrakom do zrkadla. Do izby vstúpili dvaja páni. Jeden tučný a nízky s veľkou plešivou hlavou, ktorej tvár zdala sa zrkadlom veľkej dobroty. Druhý, mladý, strednej výšky, štíhlej postavy. Na čele černely sa mu havranné vlasy, pod čelom ligotaly sa čierne oči, iskriace, až priiskriace. Srdce mi zabúchalo, vidiac ho v pološere stáť. I poponáhľala som sa zapáliť svetlo, a vykonajúc to, prosila som ich čo najmilším hlasom, aby si posadali. Starý sadol hneď bez ceremonie, ale mladý ostal stáť. Páčilo sa mi, že postava jeho je rovného držania a neobyčajne pekných pliec. I núkam osobitne i tohoto, aby si oddýchol, nakloniac hlavu ako mak, a tak zdvihnem zrak na neho — mamička totiž vravela, že také zdvihnutie očú mi dobre svedčí — a v tú chvíľu ostanem ako oparená. Sršiace svetlo nezaclonenej lampy padalo dúškom na jeho tvár a osvetlilo mu jamkavé, rapavé líca. Ivan Somoš bol veľmi špatný. Ako by ma bolo postihlo veľké nešťastie, ostala som bez vôle, a onedlho vyšla som z izby, zatvoriac sa do malej, čo bola už pre neho pripravená. Tam, sklamaná do základu srdca, sadla som si na divánik, ovesiac hlavu. Akože budem pred Estou pyšno rozprávať: „Náš pomocník toto riekol, môj gavalier toto mi spravil?“ Radšej aby nebol prišiel, radšej aby mi stŕply ruky každý deň od dokazovania auktority…

*

Už týždeň zaujal Somoš svoje postavenie. Tatuško spokojne utiera si oči od sĺz, mamička dá pokoj čeľadi a je láskavá. Len ja som nie spokojná. Dnes totiž dostala som list od Esty, v ktorom oznamuje, že príde k nám čím skôr. Toto kormúti ma nevýslovne; ona, uvidiac Somoša a prirovnajúc ho k ich pomocníkovi hladkej tvári, tučného podbradku, modrých očú, bude sa chichotať a pôjde do mňa so svojimi štipľavými poznámkami.

So Somošom sa ani neshováram a ledva pozriem naň; zbadala som však, že on, vidiac moje fumigovanie, tiež neobzrie sa o mňa.

*

Sedeli sme všetci vo vykúrenej bývacej izbe v pološere. Práve bola som dočítala z novín chýrnik mamičke a bola som červená od toho i od zloby, že Somoš tam stál, opretý naproti o nízky kredenc, fajčil cigaru a tak v oblakoch dymu svietily jeho oči, čierne ako noc.

„Nemáte vy dnes nijakého zamestnania?“ oslovila som ho žartovne, ale s tajenou zlomyseľnosťou, keď mamička odišla a apa nepočul i tak.

„Neľakajte sa!“ povie on flegmaticky a vystrie sa. „Ja som vás nepočúval,“ i zazívne, ako by celkom obyčajné reči bol povedal.

Potom prešiel sa po izbe, vystierajúc chrbát a plecia, sekaným krokom. Čakala som, že odíde do svojej izby urazený; ale on, tváriac sa čo najľahostajnejšie, sadol si k tatuškovi a, dajúc si jednu ruku na okraj stola, druhou objal operadlo stolca a tak začal sa shovárať s ním o diurnistských platoch, ako by len oni dvaja boli v izbe. Mne bolo veľmi do hnevu; no nechcela som odísť a zutekať s bojišťa. „Má izbu, nech ide ta!“ myslím si a nehnem sa. I zotrvala som tam mlčiac, kým nebolo treba ísť spať. Potom, keď on vytiahol nohu z našej izby, vstala som, vystrúc ruky nad hlavu, a zazívajúc, aby som premohla svoje pohnutie, riekla som mamičke:

„Pamätáte sa, čo ste sa shovárali s Katou?… Len by ste ma nedali tomuto?…“

„Nestrachuj sa!“ odvetí ona nevrle a s planou vôľou; azda hnevala sa, že som celý večer nepovedala slova.

Uspokojená vyšla som na dvor. Zima nebola ešte veľká, ale mláčky v koľajach, kde chodily vozy cez dvor, čo nám drevo vozily, boly primrznuté. Po dvore belely sa rozfŕkané čerstvé ívery dreva; želiar Borica rúbal popoludní. Nebo bolo hviezdami posiato, ale bezmesačné. Sostúpiac do dvora, videla som, že okno na Somošovej izbe bolo otvorené. On sám sedel na divániku pri okne a vietor rozháňal mu havranné vlasy. Čujúc moje kroky po zamrznutej pôde, zdvihol sa; ale uvidiac mňa, sadol opäť.

„Načo držíte okno otvorené?“ spýtam sa mimovoľne, mysliac si, že kurivo ide do sveta a on ochorie alebo čo — nám na škodu.

„Dym je, až dusí,“ odvetí on a pošuchá tvár rukou, ako by mu bolo zunované so mnou sa shovárať; potom doložil nedbalo: „Kachle sú pokazené.“

„Vlani, keď bývala som tam ja, nikdy sa nekadilo…“

„Toto bola vaša izba?“ na to on ľahostajne a neočarený, i doloží zazívajúc: „No…“

Neodvetiac nič, vrátila som sa dnu, ale nemohla som zatajiť nevôľu, že on, kedykoľvek shovára sa so mnou, naveky zíva.

*

Dnes prišla Esta s otcom a s ich pomocníkom. Starší usadili sa k medovcu a vínu v bývacej izbe, ja zaviedla som Estu a Ľudovíta — ako volali ich pomocníka — do hosťovskej izby, keď sa bolo totiž zakúrilo v nej. Esta bola zaujímavé dievčatko; samopašné, švítorné, s maličkými očami a trochu nahnutým židovským noštekom. Ľudovít mal peknú hladkú tvár s tučnou bradou a belasými očami. Držal sa elegantne a bol si povedomý svojej hodnoty. Vravel veľmi pekne, veľmi lichotive, pripodobňujúc nás k hviezdam a ružiam, a hľadel nám do tvári zaľúbene, prižmurujúc belasé veľké oči.

„A kde je ten tvoj gavalier?“ naraz štopla ma Esta laktíkom a doloží, smejúc sa: „Ty toho ani neukážeš; azda sa bojíš, že ti ho očarím?“

„Áno, áno…“ nakriví hlavu Ľudovít; „slečna Estika tomu rozumie veľmi, veľmi!…“

„Môžeš ho očariť,“ uisťujem ju, šepnúc jej, aby iný nepočul. „Veď je to len taký…“

„Len taký?“ opytuje sa živo, a z maličkých očú šľahá jej samopašná škodoradosť.

„Napokon…“ vravím, „idem ho zavolať.“

Somoša našla som pri pánoch chodiť v oblakoch dymu sem a ta. I zdalo sa, že sa nikdy tak dobre necítil, ako teraz, medzi tými dvoma starci: tatuškom a Krásnovským. Pristúpila som k nemu.

„Ja som myslela,“ vravím, „že škripty píšete v klase, že sa neukážete. Poďte do hosťovskej… chcú Vás vidieť… slečne na poklonu.“

Somoš ma počúval, hladiac si čierne fúzy tenkými prstmi, potom, urovnajúc si lepšie plecia, riekol:

„Keď ma chcú vidieť, nech idú sem!“

S tým odvrátil sa ľahostajne, ale ostrý výraz jeho očú zdal sa vravieť: „Keď chce sa vám pošantovať na mne, ponížte sa predo mnou!…“ Zapálila som sa a ostala stáť nerozhodne. Povedať odkaz jeho nechcela som ešte; štítila som sa totiž, že taký negalantný človek žije pod našou strechou. Vrátiac sa k nim, oznámila som teda, že Somoš má súrnu prácu, značí lajster detí, zameškavších školu, čo sa zajtra musí odoslať. Esta nedôverčivo pozrela na mňa — azda pre môj neistý hlas — a bolo mi ju ťažko zdržiavať… zvedavosť jej nedala pokoja a žiadalo sa jej ísť do bývacej izby. Pár ráz som ju zdržala, nechcejúc, aby sa podľa vôle Ivanovej stalo; no konečne odišla predsa. O chvíľu túžil za ňou Ľudovít, a ja, rozbúrená, musela som ich nasledovať. Na moje potešenie vtedy zavolala ma mamička prikrývať stôl na večeru. S obľahčeným vydýchnutím vbehla som dnu. Páni práve odstupovali do Ivanovej izbietky, kým sa prikryje stôl, čakať, až ich zavolajú. Ostatný šiel Ivan, práve keď som ja oproti dvere zatvárala. Prekročil prah, skrútnuc hlavu, a pozrel na mňa ponad rovné plecia svoje veľmi výrazným pohľadom. Vedela som, že jeho pohľad od víťazstva je taký… Keď zatvorily sa dvere za ním, Esta pristúpila ku mne, bozkala ma na líce, čelo i ústa a štebotala takto:

„No, už si ty nešťastné dievča na svete. Jeden gavalier dostane sa ti horko-ťažko, a ani ten nič nestojí. Veď sa ten bezpečne môže skryť pri našom pomocníkovi!“

„To je isté…“ dosviedčam ja trpko.

Stôl sa prikryl, povečeralo sa — trojaká štrúdľa, čo mamička pripravila, kapún a ovocie — a riad odložil sa starej Kate, ktorá za dvermi umývala, oblizovala a miešala sa do každého rozhovoru, drapkajúc do starých pánov.

Ľudovít cítil sa veľmi víťazne a domácky. S úsmevom krútil si žlté fúziky, blahosklonne zbadajúc, ako my obe holdujeme jemu, obsypávajúc ho svojou ľúbeznosťou. Zbadal i to, že na Ivana sa ani neobzreme; napäl prsia sebavedome a tiež — podľa nášho príkladu — fumigoval Somoša. Ivan zas dvoril starým pánom, i každému, čo bol starý v našej izbe, nevynímajúc ani starú Katu, a tak akosi pútavo, ľúbezne a nevinne, že nevdojak i nám pozornosť obracala sa ta. Potom išiel si oprieť rovné plecia o vereje svojej izbičky a hľadel na nás. Moja vôľa rástla, keď som videla, že on nebadá vypätého Ľudovíta, i Estike dá pokoj svojím pohľadom, ale hľadí jedine na mňa. Myslela som, že jeho bolí srdce, lebo ho ignorujeme, a ja, chtiac zostriť jeho bôľ, ešte s väčšou ľúbeznosťou obracala som sa k Ľudovítovi, hádžuc vše pohľadom na Ivana, ako by riekla: „Vidíš, čože si ty nie taký!…“ I čakám, kedy on odíde preč zronený, trucujúc; ale on len hľadel a hľadel, neodvracajúc očú, že ma to začalo mýliť. I prizriem sa mu lepšie a vidím, že jeho pohľad nemá ani zbla urazenosti, ale ligoce sa takým svitom, ako by cítil ľútosť nado mnou. Vzbĺkla som v lícach, čo on zbadal, vediac, že som ho pochopila; usmial sa v sebe a potom už odišiel. Dali sme sa do hry „otázka a odpoveď“, pri ktorej Ľudovít dokazoval svoju duchaplnosť a čítal nie to, čo bolo napísané, ale vyhútal sám čím zábavnejšie otázky, aby sme sa smiali. No moja vôľa klesla na nulu. Smiať sa mi nechcelo na Ľudovítových výmysloch, a čo ako som sa premáhala, nezdolala som zlú vôľu. „Keby aspoň nebol zbadal, že som ho pochopila,“ myslela som si, „bol by sa mohol dívať, koľko chcel a ako chcel!“ Uspokojovalo ma aspoň to, že odišiel a nevidí, aká je so mnou premena. No ani to mi nenechal zadlho. O chvíľu vrzly dvere na jeho izbici, on vstúpil a, neobzrúc sa o nič, šiel bez okolkov sadnúť si ku mne. Očervenela som podráždená; tak on pochopil všetky moje city, a teraz, mysliac si, že zíde sa mi trochu poľutovania, milostive prišiel ku mne. Skrútla som hlavu so všetkou opovržlivosťou, čo som mohla ukázať, že ho premeriam zrakom, a naskutku sklopila som ho zmýlená. Somošove blýskavé oči boly upreté na mne horúce, ako by ma ľúbil, a nie ako som očakávala, s láskavou ľúbeznosťou. Hnev môj vyšiel na zmar a ja i to som zabudla, čo som chcela robiť. Úplne zmýlenej pozdávalo sa mi len, že mi smysly berie k sebe, a v tom ľaku zdvihnem zrak na neho prosebne, aby zmenil moc svojich očú. On sa usmial a, azda pochopujúc ma, odvrátil oči. Medzitým Esta zbadala — hoci zabávala sa s Ľudovítom — moje dvíhanie očú na Ivana. Bola prekvapená zprvu; potom dusila smiech v sebe. Vzbĺkla som v lícach, spamätajúc sa, a mrzelo ma veľmi. Keď my dve šly sme spať do hosťovskej izby a zastaly sme si k otvorenému oknu ochladiť sa i pohliadnuť na nebo, ako to robievajú všetci mladí ľudia, naskutku ospravedlnila som sa pred ňou.

„Ty si nemysli,“ vravím, „že sa mne páči Somoš a zaľúbená som doň. Ja som len preto tak pozerala na neho, lebo mi bolo ľúto chudáka, že je taký hocaký, aj aby sa nenahneval celkom a neodišiel od nás, nechajúc apu.“

Dokončila som a pozrela na Estinu tvár, či uverila. Hľadela na nebo zamyslená a pokyvkala hlavou. V tú chvíľu ozvaly sa kroky pod oknom a na osvetlenom mieste začernela sa hlava Ivanova. Prešiel akoby nezbadajúc nás, ale keď zašiel zpred okna, skrútol hlavu a pozrel mne do očú, ako by riekol: „Počul som!“

*

Od Estinej návštevy Ivan naveky tak si usporiadal robotu, že keď treba ustanoviť sa k jedeniu, on nikdy nemôže prísť. Mamička sa hnevá, že mu jedlo vychladúva a on potom plané jie, i bála sa, že nebude spokojný so stravou, bude ju ohovárať, a to dostane sa do ušú Krásnovskej, ktorá pomocníka chovala, ako by mala úmysel vytučiť ho. Tatuško je tiež nespokojný, že sa Somoš skoro neukáže v našej izbe, lebo nieto, kto by jeho zvedavosť ukojil, keď sa niečo vravelo a on nepočul. Mamička totiž, ako tatuško ohluchol, nerada sa s ním veľa shovárala a ja hanbila som sa veľmi kričať, že to počujú na ulicu alebo — pomocník do svojej izby, a nazdajú sa, že sa vadím. Cítila som, že Somoš nechce sa so mnou sísť, preto neprichodí. Vykutal tými svojimi čiernymi očami, že chcem vyhovoriť svoje slová pred Estou povedané a udobriť ho akosi, i nedoprial mi už toho. Konečne dnes prišiel na volanie; no tu mne zachcelo sa ukázať, že môžem žiť, i keď ho nevidím, teraz teda ja neukázala som sa v izbe.

*

Už päť dní, čo som nevidela Ivana. Keďže to zbadala i mamička, urobila som dnes koniec dokazovaniu takej duchovnej sily. Bola nedeľa a ja do poludnia šla som do kostola. Ztade prijdúc uzimená, nešla som sa utiahnuť do hosťovskej izby, kde sa nekúrilo, kým odstane obed, ako som to robievala od piatich dní, ale šla som do bývacej k sporáku a hriala som si nad ním skrahlé ruky. O chvíľu prišiel s červeným nosom od zimy Ivan — zabudli mu do izby zakúriť pre chystanie hrdého obeda, bola totiž „hostina“, pamiatka posvätenia chrámu — shodil svrchník s rovných pliec na obdratý diván a šiel rovno ku mne. Začervenala som sa naskutku a odtiahla sa trochu od neho, ukradomky pozrúc, akú má tvár. Rapavé líca boly mu osinuté, oči iskrily sa mu a on usmieval sa akosi pre seba. Už zasa uhádol, že som sa zaradovala jeho prítomnosti. No nezmýlilo ma to teraz, i mne, i jemu — ako sa zdalo — žiadalo sa zaveseliť. Skrahnuté ruky — uisťoval ma — skôr sa zohrejú od teplej pary. Chtiac použiť teda jeho rady, dala som dlaň nad hrniec vrelej vody, ale on vzal mi ju a pritiahol ku svojim rtom, počnúc dýchať na ňu. Usmieval sa, že ja nebránila som mu v tom, a jeho oči leskly sa podivným leskom, kým ja vše, vše podnímala som oči k nemu.

Popoludní čakali sme hostí všetci spolu. Skutočne i prišli hneď popoludní zasnežené, v teplých ručníkoch farské dievčence zo susednej dediny a Esta s otcom i pomocníkom. Ale ledva minula hodina, ja ostala som bez vôle. Ivan Somoš totiž ledva odpovedal na moje slová, ale zabával dievčatá cudzie, a to tak majstrovsky a s takou ľúbeznosťou, že Ľudovít, ktorý najprv sa nadýmal, bol prinútený utiahnuť sa.

„Nebola by pomyslela, že tento tvoj Somoš vie byť takým zvláštnym,“ šepla mi na odchode Esta, sadajúc na sane. „Môžeš sa ty bezpečne doň zaľúbiť.“

„Môžem!“ myslím si ja roztrpčená, vracajúc sa s bieleho, snehového dvora.

V izbe sadla som si na obdratý diván, dajúc si hlavu do dlane smutno i pred mamičkou a apom. Bola som zronená a ľúto mi bolo za všetko, ale najväčšmi, že som toľko ráz pozrela na Ivana, keď mi ruky zohrieval. Pochopila som už teraz, že on len preto ukázal sa milým, aby môj žiaľ teraz bol tým väčší.

„Turek!“ šepcem rozžalostená, so slzami v očiach.

*

Od „hostiny“ ostala som tvrdá a studená ako skala k pomocníkovi. Ledva som sa zasmiala a vážnosť moja nemala hraníc. Ivan usiloval sa rozveseliť ma, a ja bola by som myslela, že obanoval a z poníženosti je taký, keby som nebola zbadala pri ňom akýsi tajný úsmev. Cítiac teda, že on opäť má niečo za lubom — ako sa to vraví — nezmäkla som ani dnes, keď on s jasavými očami sadol si ku mne na obšuchaný diván, kde ja plietla som podbradník pre krstné v dedine, a začal nás s mamičkou zabávať tak, ako vtedy cudzie dievčatá, soberúc všetku svoju ľúbeznosť. Naostatok začal rozprávať o škole, čo sa dnes prihodilo. Tu zvýšil hlas, aby počul dobre i tatuško, obrátiac sa viac k nemu, a rozprával, ako kostolníkov chlapec, keď druhý spieval a otváral ústa, strčil mu prst do nich, a že aké to bolo smiešne. On sám vraj smial sa najväčšmi, a preto ani nemohol potrestať toho chlapca.

„No, veď vy tie deti naučíte poriadku!“ ohlásim sa ja, neberúc podiel na smiechu mamičkinom a apovom, ale odsudzujúc Ivana do základu. „Ešte sám smiať sa na ich samopaši! Potom boly by vinovaté nerobiť pletky…“

Ivan sa usmial na moje horlenie s akýmsi potešením, potom riekol:

„Čo ja pokazím, vy ponaprávate…“

„Čo by ja naprávala?“ spytujem sa chladno.

„No, že nie?“ hovorí on a vstane s vážnejšou tvárou. „Taká krásavica všetko zošľachtí, kde sa ukáže!“

Pozrela som naň, či sa posmieva, či čo. No on prechodil sa tak strmo, že nebolo možno preskúmať výraz jeho tvári, a potom zmizol za dvermi svojej izby.

„Prečože,“ spytujem sa mamičky po chvíli, „vraví, že ja napravím?… Keď je tu, len nebudem ja chodiť do klasy naprávať?…“

Mamička len potiahla plecami, nič neodpovedajúc; iste bola namrzená pre čosi.

„Spýtajteže sa apu,“ prosím ja nanovo.

Mamička zakričala na apu — azda nie veľmi vďačne — a tatuško najprv zakýval hlavou, potom utrel si oči od sĺz, snímuc okuliare, a riekol:

„A som vám nevravel? Volali ho na próbu do Chmeľova.“

„Čo-ó?“ zvolala mamička, akoby zobudená.

„No, áno… list prišiel včera.“

„Nuž a tyže ako budeš, ak ho vyvolia?“

„Nuž ako?… Nijak! Kdeže teraz najdeš človeka, v pol zimy? Ale je už viac ako pol — bude ona učiť,“ i kývol hlavou na mňa.

„Ja… ja?… Pre Pána… pre Pána…“ vravím zajakavo.

Keď zmohla som sa ako mak z prekvapenia, spýtala som sa tatuška:

„A či jemu svobodono len tak hocikedy odjísť? Nepustiť ho!…“

„Nepustiť ho!“ opätoval on takým hlasom, ako by sa hneval na mňa. „Cirkev je veľmi dobrá… Chmeľovo… a ja som tiež nie zlý.“

Podbradník pre krstné vypadol mi z rúk a ja potratila som chuť ďalej pracovať. Odišla som do izbietky pomocníkovej, sadnúc si tam na divánik, a ztade pozerala som ťažkým pohľadom na každý predmet Ivanov, nič nemysliac. Keď sa zvečerilo a odznela pieseň žiakov, i modlitba a ich samopašné kroky v pitvorci, zacítila som túžbu ísť do klasy. Pobrala som sa hneď. Ivan tam sedel ešte na svojom mieste a pred ním žiača, prváčik, v košieľke a halienke, pri čiernej tabuli však kľačali dvaja chlapci. Keď som vstúpila, Somoš ostal vážny; iste hneď uhádol, čo je so mnou, a už zas inak obrátil kepeň. Ako by ma ani nebolo tam, on ďalej učil si žiačika, a ja prechodila som sa sem a ta, obzerajúc školské predmety. Prešla asi štvrťhodina, a deti, čo kľačaly, začaly sa ševeliť a prosiť sa domov. Ale ich nepustil, vážne vyťahujúc hodinky.

„Ešte štvrť máte…“

„To i mne bude veľa čakať!…“ myslím si, hoci nevedela som, čo chcem tam.

I poberám sa von. No ledva otvorila som dvere, začula som jeho hlas:

„Môžete odísť!“

Zastala som vo dverách, prepustiac žiakov von, potom obzrela som sa nazpät. Ivan tam stál pri tabuli, hľadiac za odchádzajúcimi, a čierne oči ligotaly sa mu v pološere ako iskry. Rýchlo vrátila som sa zpät.

„Vás volali na próbu?…“ spytujem sa šeptom, hoci iný tam nebol, okrem nás, zastanúc si blízko neho.

„Áno,“ na to on vážne a odstúpi krok ďalej.

„Neodíďte!“ prosím ja zas len šeptom a zdvihnem oči na neho.

„Stanica je šesťstozlatová,“ odpovedá oň ešte vážnejšie a doloží, zdvorile, ale chladno sa ukloniac: „Ďakujem vám, že ma zdržiavate.“

S tým sa skončil shovor. Ja vyšla som von a hneď, zatvoriac dvere, zacedily sa mi slzy z očú. Vyšla som na dvor a ztade dookola — aby ma rodičia nezbadali — prešla som do hosťovskej izby. Tam plakala som dlho, a potom, keď obľahčila som si tým srdcu, hanbila som sa, že som sa dala tak zachvátiť.

*

Somoš odišiel na próbu, bol vyvolený, opustil nás, a ja chodím do školy učiť deti, držiac svoju „auktoritu“ v ruke. Tatuško chodí so mnou tiež, ale nerobí nič, len sedí tam, aby žiaci predo mnou mali rešpekt. Skutočne oni trasú sa predo mnou, kým tatuško neskloní, zabudnúc sa, ustatú hlavu a nezadrieme; no potom je po tichosti. Žiaci prídu nad driemaním otcovým do rozpustilej radosti, a dusenému smiechu nieto konca-kraja. Dnes šla som do školy bez tatuška. Nechcelo sa mi každému osobitne napísať navrch písanky vetu, ako bolo treba; ale napísala som ju na tabuľu, prikážuc deťom, aby si to spísaly do písanôk. Súsedov chlapec, veľmi pilný žiak, vstal hneď a oznámil mi, že to pán pomocník tak nerobili.

„A či si ty myslíš, že ja viem menej, ako pán pomocník vedel?“ okríknem sa na chlapca podráždená, že zaspomnel Somoša, toho, čo tak bezcitne odišiel preč, ľahostajne sa lúčil a ktorého ja každý deň čakám a nemôžem vyčkať. „Ty sa však nazdáš, že už múdrejšieho nieto od toho?“

„Ej, veď Ondra radi mali, zato tak vraví…“ ohlási sa kostolníkov synček s blyštiacimi sa očkami.

„Rád ho mal?“

„Najradšej!“ pochválil sa sám Ondrík.

„No, teda hneď a hneď poď si kľaknúť k tabuli!“

Chlapec zdvihol prekvapené oči, nevediac, ako si to vysvetliť, potom šiel a kľakol. Pozdejšie sa rozveselil; a keď som nehľadela naň, vyškieral drobné krivé zúbky. V tú chvíľu ozvaly sa pod oknami kroky a ukázal sa vrch tvrdého čierneho klobúka. Pošla som k oknu a — vidím Somoša. V srdci nastal mi obrat; hneď kázala som vstať Ondríkovi, a keď som bola so pár detí vybozkávala na útle zababrané tváričky za dobré lekcie — či boly dobré, neviem — dala som im zaspievať, podľa stavu svojho ducha: „Díky Bohu vzdejme…“

„Veď je to ranná,“ nadmietali tí múdrejší.

Chcela som sa ich spýtať, či chcú k tabuli pre neposlušnosť; no ustúpila som. Uznám, nie je súca zaľúbená ženská učiť deti. A ak by prišiel teraz Somoš?… A iste príde sa mi prizrieť ako „kolegovi“. I dala som im zaspievať, ako obyčajne, večernú, a čakala som, kedy vstúpi Ivan.

Hneď, ako sa vyprázdnila škola, prišla mi stará Kata oznámiť, že je tu Somoš, aby som šla.

„Dobre,“ odpoviem cez plece.

„Hádam prišli na pytačky,“ drapká stará Kata ďalej.

„Dobre!“ odvetím zasa len to. „Choďte pomôcť mamičke, neklebeťte.“

„Nuž ale nech idú.“

„Pôjdem, keď sa mi bude chcieť!“ zavolám a sadnem k táfli, kde prv deti sedely, aby som napísala úlohy na písanky.

Stará Kata pobrala sa s vyhrážkami, a ja písala som do tmy, a keď nevidela som písať, sedela som len tak asi pol hodiny. Napokon, keď som videla, že darmo čakám Ivana, sobrala som sa s nevľúdnou tvárou — lebo prečo by som sa ja mala pri všetkom pokoriť? — do izby. Tam bol naozaj pekne odetý, ako na pytačky; čierne fúzy boly mu v bezúhonnom poriadku a čierne oči jasaly mu zvláštne. Vstúpila som a on sa obzrel… Hneď vedela som mu po tvári, že vie, prečo som neprišla. Privítali sme sa ako cudzí; zdvorile, ale chladno, nič nepovediac jeden druhému. On si sadol k otcovi na stolec k obdratému divánu, ja naproti, nemiešajúc sa ani slovíčkom do rozhovoru. Vše pozrel na mňa, ako by riekol:

„Ty myslíš, že tvoje prijatie prekrižovalo moje úmysly?“

„Báťka a tetuška,“ začal o malú chvíľku, obrátiac sa tvárou k mamičke, „myslím, uhádnete, prečo som prišiel…“ Tu zastal, ako by rozmýšľal, ako povedať ďalej. Potom potrhne plecami, ako by riekol: „Nebudem veľa cifrovať,“ a dopovedal so smiechom: „Zle človeku bez ženy.“

Toto bolo také smiešne, že mať i stará Kata, i ja — hoci som veľmi nechcela — daly sme sa do smiechu, a tatuško, vidiac to, neustal sa spytovať:

„Na čom sa smejete, na čom?“

„Slečnu pýtajú!“ prišla mu zavolať do ucha stará Kata, ktorá vôbec rada viedla predok v našej domácnosti.

Tatuško spokojne kývol hlavou, pozdejšie však, vidiac, že sa len smejeme, nahneval sa.

„Čo na tom smiešneho?“ okríkol nás. „Ak dievča chce sa vydať, nech ide.“

„Áno, nech ide…“ dosvedčí i mamička.

Tu zraky obrátily sa na mňa. Bola som červená od zdržiavaného smiechu i hnevu pre jeho spôsob pýtania. Žiadalo sa mi tiež niečo proti jeho vôli vykonať.

„Zajtra odpoviem…“ vravím ľahostajne.

„Tak dáte mi bez odvety odísť? Lebo ja do zajtra neostanem tu.“

Vedela som, že nemal úmyslu ešte dnes odísť, cesta do Chmeľova trvá dve hodiny, večer bol tmavý; ale on chce ma prinútiť, aby som povedala dnes, a on víťazil všade.

„Ostatne,“ vraví vážne, „jestli vám je na ťarchu odpovedať, neodpovedzte; bude to znamenať, že som oslyšaný…“ a pohladí si rukou čelo lenivo, ba ešte i zazíva tajne.

Bola som vzrušená v najväčšej miere a tvár mi horela. On je istý, že ho neodpravím. „Počkaj!“ myslím si pomstive, „veď tebe prejde tá nesvedčná ľahostajnosť.“ I rečiem:

„Nech sa teda neodpovie.“

„Čože?“ skríkne mamička užasnutá, a v svojej horlivosti pozabudnúc sa, zvolala: „Blázniš sa dievča? Či nevieš, aká je dobrá cirkev Chmeľovo?“

A aj stará Kata prichodila sa mi hroziť.

Ivan stál s vážnou tvárou, zahodil kepeň na rovné plecia a, vezmúc tvrdý klobúk, šiel sa odporúčať, ničím nepomýlený. Mamička stála na prostred izby a jej staré líca červenaly sa vzrušením, i zagánila zle sľubujúcim pohľadom na mňa. K nej pristúpil Ivan najskôr, bozkal jej ruku úctive, potom šiel k otcovi.

„Nuž…? A čo to znamená?“

„Veď vám vysvetlia,“ odpovedá Somoš a odoberie sa i odo mňa zdvorile, ako by sa jemu nič nepríjemného nebolo stalo.

Keď sa zatvorily dvere za ním, stará Kata šla vysvetliť apovi, čo sa stalo, a mamička oddala sa do mňa:

„Čo si to vykonala?… Či ty nevieš, že ťa len samú máme a že čakáme len na to, aby si sa vydala, aby sme mohli potom k tebe ísť?! Či ty nevieš, že otec tvoj nemôže byť učiteľom bez pomocníka, a pomocníka nieto kde vziať? Viem, rada vidíš Ivana; tak prečo si neprišla po škole sem, prečo si tak odkázala a tu sedela potom ako zo skaly?“

„Jaj, mamička,“ bránim sa ja ľútostivým hlasom. „Vy to nerozumiete… Vy to už nemôžete pochopiť!“

„Čože?… Veď som azda i ja bola kedysi mladá…“

„Ale ste hádam zaľúbená neboli…“

„A či v terajšom čase košík dať, trucovať a zle zachodiť s mladým človekom znamená ľúbiť? Pravda,“ zahorlí mamička s červenými lícami, „my sme takej lásky nepoznali, ale tá, ktorá všetko znáša, všetko trpí a sa nenadýma…“

Vyšla, som do izbice, čo bola Ivanova a teraz opäť moja, a bolo mi ťažko, veľmi ťažko. Zažiadalo sa mi na svieži vzduch do dvora, ztade na cestu a cestou dolu, ako sa do Chmeľova ide. Na moste nad šumiacou vodou zbadala som čierny tieň. To Somoš stojí tam a obracia sa zpät. Schvelá pristúpila som a zdvihla oči na neho, aby som sa stretla s jeho pohľadom.

„Ste to vy?“ spytujem sa utlmeno.

„Videl som ťa a čakám,“ povie on šeptom a pritiahne ruku moju k svojim rtom: „lebo škoda ťa predsa mučiť ďalej…“

*

Dobre mi je v Chmeľove pri boku Ivanovom. Komôrka naša je plná zo šesťstozlatového dôchodku; jesto z čoho vynášať. Otec a mamička presťahovali sa k nám už pol roka. Dni idú dobre a hladko, len mne sa vše pozdá, že nemusím byť vo všetkom poslušná mužovi. Tu začnem vzdorovať, odvrkovať chladno, bočiť od neho, čo trvá niekedy i tri týždne. Muž zíva, napráva pyšne rovné plecia, tvári sa čo najflegmatickejšie a — zvíťazí naveky.