ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od pár dní Marína Majtáňová šila, ako by sa chcela pretrhnúť. Ráno, sotva otvorila oči a obriadila seba i jednu izbicu, sadla k ševke a šila bez oddychu do večera. Líca jej — už vpadlé — vzbĺkly od náhlosti, ustávala, ale nebolo ju možno odvolať. Ešte i cez obed, kým sestra Ela donášala jedlá, odbehúvala k šitiu. Tamvon slnce teplúško jasalo sa tisícimi lúčmi, že srdce strepotalo radosťou každému v dome a naplnilo sa túžbou ísť von, kde voňalo jarou a pole zobúdzalo sa k životu. No Marína stráni sa pozrieť oknom, len šije, šije. Totiž sberá sa preč z domu na celý rok, do ďalekého mesta. Treba prichystať sa na taký dlhý čas, medzi neznámy svet, a už má iba týždeň. Ani nevyjde von, ani nestarie sa do vecí domácich, ani inej roboty nevezme do rúk, ba ani nepočúva rozhovoru domácich, ktorí prichodia popoludní posedieť si k nej. I teraz sú tam, trpia tresk ševky a shovárajú sa. Práve dokončili rozhovor o Jolane, priateľke Maríninej, ktorú má veľmi rada, aké je to podivné dievča. Ani dotknúť sa jej. Nedávno notársky pomocník, Izor Mórach, keď odchodil, povedal jej: „Pá.“ I hnevala sa zato naň tri týždne, úplne opovrhnúc ním za ten čas, musel ju odprosiť. Doktorovi zas — ktorý síce má špatné obyčaje, všetko haní — ošomre každé jedlo. Totiž u nich je na strave. A pritom počína si Jolana tak hrdo, ako by kto vie čo bola!… Po tomto rozhovore začala rozprávať Ela, mladšia dcéra, ktorá bola veľmi vážna a zvláštnych vlastností, že Zuza Špalierovie nechce ísť za Ondra Rapáňa, lebo sa na Žida ponáša. Totiž Ela bola veľká priateľka ľudu a rada o ňom rozprávala.

„Za brata jeho že by vraj šla, ale…“ tu nedokončí.

Ševka zrazu zatíchla a Marína, obzrúc sa, či je niekto tam, zdvihla hlavu.

„Ale ak to nebude tak, ako si predstavujeme!“ rečie a obzrie sa po tvárach, čo tí.

Sberá sa totiž až do tretej stolice za spoločnicu. Prišiel list od Eleny Krimskej, vydatej tam už desať rokov, ktorá bola krstná tatuškova, tá radila jej a volala ju do mesta blízo od nich, k bohatej, inteligentnej, bezdetnej vdovici.

„Ale už len nevrav toľko!“ odpovie jej mať. „Keď Elena radí, zbytočné je váhať. To je miesto dobré bez otázky. Ja chcem, aby si šla, treba ti premeniť povetrie, si ako skelet.“

Ale tatuško je nie dobrej vôle, hladí vysoké vráskavé čelo dlaňou a odpovedá:

„Som tej mienky, aby nešla nikde. Kým žijeme, načo motať sa po svete bez potreby?“

„Jeden rok je nie celý svet… rozumie sa, že nie viac. Azda premena povetria bude jej osožiť…“

„Mne sa zdá,“ zastarie sa prevážna Ela a chodí hore-dolu od okna k dverám, pletúc — nerada sedávala, „že tejto príležitosti netreba opustiť. Ak ty nepôjdeš, pôjdem ja, lebo, zdá sa mi, položenie pri našskej panej,“ Ela bola totiž oduševnená národovkyňa, „nemôže byť plané, ťažké. Ako doma! K tomu zkúsiť sveta, vidieť náš svet, ľudí našich… Tu sme obtočení samými odrodilci, a vlastne ani nevieme, kto sú to tí ,rýdzi‘, ako našich Ema Pergerová menuje. Hľa, tam býva i Javor!“ Postála, aby si zodvihla spadnutú mašľu. „Eh, nerada takéto babraniny!“

„Pravda, pravda!“ prisvedčila Marína a samej naplní sa srdce radosťou nad Javorom.

„K tomu tebe,“ rozpráva Ela zasa a usmeje sa trochu ironicky a milo, „ako spisovateľke…“

„Hahaha, čo?“ zvolá Marína chytro a oči sa jej zaskvejú.

„Nuž len…“ a smeje sa i Ela, „a to je dosť vážna vec, nesmej sa! Treba ti naozaj ísť do sveta, zkusovať ľudí, sbierať modely, téma…“

„A ešte čo?“

„Už si naozaj dávno nepísala nič,“ zastarie sa ich mať. Naveky musí ju poháňať do toho, ináče by sa nepribrala.

„Potom tá pani pôjde do kúpeľov, i tam koľko sveta vidíš, ducha napasieš…“ Ela postojí a zasmeje sa nad tým výrazom.

„Haha!“ smeje sa i Marína nad ním. „Nuž a ak mňa doma nechá?“

„Ale nesmejte sa už toľko!“ kára ich mať. „Čo aká vážna vec, všetko berú ako žart. Že by teba doma nechala… tak ty vlastne nevieš, čo je spoločnica. Hádam si ju zato držia, aby panej krátila čas, naveky bola pri jej boku, zabávala ju a čo… K tomu, ak nebude to miesto, ako sa patrí, jednoducho prídeš domov!“ rozhodla domáca pani, a to uspokojilo všetkých, i otca.

„Potom, keď sa ty vrátiš, pôjdem ja,“ riekla ešte Ela.

Marína sa zasmiala a chytila sa so spevom zasa do šitia. Naozaj, ako dobre bude ísť poznať našich, tých zvláštnych, i Javora. V svojich oduševnených myšlienkach ani nezbadala, ako povychodili z izby, každý za svojou robotou. Tatuško, ktorý sa už uspokojil, vyšiel do poľa, Ela kvety vysádzať do záhrady, mať na dvor. Keď zbadala, že šitie jej černeje, zdvihla v nedorozumení hlavu a pozrela po izbe i do okna. Hľa, večer! Slnce je už celkom žlté, hľadieť možno doň. Vstala a rýchle poskladala šitie, i zatvorila ševku. Potom posberala niti s tenkej, nízkej postavy svojej, navešané od šitia, a ide i ona von, lebo je tam krásne, vidno oknom. Vôbec tu, tu je večne krásne v tomto dome, v tejto dedine. Vybehla so spevom radosti do záhrady, vyhľadajúc Elu, aby šly do poľa… Ah, krásne, krásne je i tu!… Aha, už stromy sa zabelievajú a čerešne idú kvitnúť, tak skoro! I trávička chvatom sa dvíha, ovce štrngocú poľom… Krajčovci už sú von s košiarom!… Ona odíde ďaleko, treba! Po prvé je ,spisovateľka‘, po druhé tam bývajú ,naši rýdzi‘, po tretie… toto je hlavné, prečo ide, ale to nepovie nikomu…

*

Keď nastal večer, pani Julia Bukovičová zahodila kabátik na seba a opustila svoj pekný dom. Vystúpila rýchle zo dverí, i pri dobre stučnenom tele, a rezko kráčajúc i neobzerajúc sa nikam, prižmurovala oči, trochu krátkozraké; usilovala sa dolu ulicou, idúc trochu koso. Nešla dlho. Hneď vedľa nej nižšie bývala pani Anna Halmová s dvoma dcéruškami, ktorá bola jej najlepšia priateľka. Každý deň sa schodia. Bukovičová veľmi sa jej pridŕža. Keď jej nevidí len deň, už jej je zle. I teraz už dva dni sa nevidely. Halmová má mnoho roboty, šije. Počuť do pitvora hrkot ševky; je to žena, akej v celých Vodňanoch nieto. Do brány vybehlo černooké dievčatko umnej tvári. Je to Anuľka, dcéra Halmovej a krstná Bukovičovej; vôbec Bukovičová má pol mesta krstniat. I začaly rozprávať takto:

„No, Anuľka, čože je, čo? Doma mama, hej?“

„Áno! Šije šaty nám na zkúšku,“ odvetí Anuľka a zohýňa sa k jej ruke, ktorú Bukovičová kryla za chrbát. Nerada, keď jej ruky bozkávali.

„Tie belasé?“

„Áno.“ Anuľka je veľmi umná, i rada ju vidí Bukovičová.

„No, no, Anuľka, a budú pekné, hej?“

„Áno, chutné budú.“

Išly k dverám, ktoré Anuľka bystrá, ako veverička, pribehla otvoriť. Rezko vstúpily. Bukovičová prižmuruje oči — nízka izba je tmavá, a prišli z vidného — ledva vidí Halmovú pri okne s druhým dievčatkom. Obe obzrely sa na vstupujúcu. Pani má oči tie isté, čo Anuľka, veľké, čierne, behajúce sem-ta naveky. Menšie dievča je belavé, tvár bez výrazu a vôle. Neskočí, ako umná Anuľka, krstnej mame lapiť skrývanú ruku.

„Tak som ťa dávno nevidela, Anička moja! Šiješ, hej? Ale chutné budú tie šaty, no, no… Anička moja, aká šikovná si ty; keby ja taká bola!“

„Načo by to tebe bolo?“ povie Halmová flegmaticky akosi. „Ty máš peňazí dosť, môžeš si dať ušiť.“

Bukovičovej tvár poleje sa mrakom. Neodpovedá na to, chváli len šaty a prikladá Anuľke, čo bola umná, ku tvári.

„Kľampa, aká je chutná v nich. I ja si chcem dať doniesť od doktorky, pôjde vari do Pešti. Azda mi to potom Marína ušije. Neviem, či bude niečo vedieť, či nič.“

„Tá nová slečna je Marína, hej?“ spýtala sa Anuľka.

„Hej, Marína Majtáňová sa volá. Čože, pozdáva sa ti?… Skromné, tiché dievča, naoko veľa neukáže. A chudá je ako kostra, Anička moja. Neviem… to je nie zdravá… to by mi bolo treba!“ i spraví ustarostenú tvár a, nepríjemne dojatá nad tým, pozrie na domácu paniu, ako o radu.

„Zato, že je chudá, môže jej nebyť nič. Ak bude chorľavieť, pošli ju domov, ako Málku,“ odpovie Halmová, ktorá hneď vedela rozlúštiť všetko a každej veci vynašla spôsob. I bola potrebná Bukovičovej, lebo tá zas pre všetko hneď zúfala.

„Ale je tá slečna veľmi dedinská,“ ozve sa Anuľka, rozložená na diváni. „Však, krstná mama, je z dediny?“

„Hej. Dobré, tiché dievča. Vidno na nej po rečiach, že je z dobrého domu. Žanka, keď sa hnevala — tejto som ešte nevidela hnevať sa, nuž ale sú ešte len dva týždne, ako prišla — bola ako fúria.“

„I mne sa pozdáva, solídne dievča, ak také ostane.“

„Vidno na nej veľmi, že je z dediny, veľmi vidno. Ja som ju včera videla ísť po ulici. Žanka, čo odišla…“

„Ty mlč a seď krajšie!“ zavráti umnú Anuľku jej mať. „Zovňajšok je nič, a počula si, že je krstná mama s touto spokojnejšia.“

„A, počuješ, Anička moja, ona je spisovateľka. Síce ja som hneď vedela, že čosi trčí v nej… píše novely.“

„Hej?“

„Hej! Divila som sa, prečo jej prichodia z Michala karty, podpísané i dvadsiatimi, a, kľampa, nepovedala mi, tají pred každým. Iba dnes dostala som od sestry list, tá mi píše. Ja, pravda, jej prác som nečítala — vieš, že nerada slovensky čítam, mne sa zdá to akosi sprostým; ale ju chvália. Rada som, že je ona tu. Vieš, že sa mi ponúkaly mnohé, i rodina Oľga Vodická, — rodina je po mojom dobrom, drahom Janíčkovi — ale ja rodiny nechcem. Cudziu, keby sa mi nepozdala, prosto pošlem preč, a na rodinu musela by mať ohľad.“

„Pravdu máš, Juliška!“

„Anička moja, bola si dnes pozrieť Želu u Burianov? Prišla som sa ťa spýtať, ako je, chúďa. Tak by ju rada vidieť, keby sme sa nehnevali…“

„Nebola, pôjdem zajtra. Náš doktor povedal, že nevyzdravie.“

„No, chúďa, tak ju ľutujem!“ i šuchá si ruky s tvárou plnou starosti a nakloňuje stredne vysokú, ale mocnú postavu. „Aké dievča to bolo! Duchaplné, múdre, veselé; nazdávala sa, že je celý svet jej, tak si počínala, vysmiala každého, a hľa! I ku mne ona chovala sa najšpatnejšie pri tom spore. Odvrátila sa odo mňa, keď ma videla.“

Domáca pani neodpovedá, počula to už mnoho ráz. Bukovičová spýtala sa:

„Pôjdeš k nej, Anička moja, na večer, či s nami na prechádzku?“

„S vami! Veď vravím, že zajtra pôjdem k nej. Ale neviem, či ten tam nebude divy robiť.“ I mihne na dvere, kde býval jej starý muž.

„Veď tak!“ A Bukovičová by hneď niečo špatného povedala. „Príď, Anička moja, my budeme iba tu chodiť pred domom, budeme ťa čakať. Pá, dievčatá!“

Bukovičová vyšla rezko, ako prv, na ulicu, vyprevádzaná Anuľkou. O chvíľu zasa bolo ju vidieť v spoločnosti štíhleho, vysokého dievčaťa, ktoré bolo jej krstňa, sirota, a bývalo od jesene u nej.

Ulice ožily, ako mravky počalo sa hmýriť obecenstvo na nich. Na námestí, na prostriedku, proti domu, kde býval básnik Javor, vysadli Cigáni a začali smutné, tiahle melodie. Neďaleko nich hostinský nastaväl zelených búd, navešal lampionov do nich, dal i stôl. Ta chodievajú pod večer páni na pivo, niektorí i so ženami. Bukovičová vopchala ruky do vačkov kabáta a vážne i sebavedome kráča si napred. I krstná Žela má ruky vo vačkoch a hlavu drží drzo vystretú. Na okrúhlej príjemnej tvári úsmev nežný i falošný, ponížený i príkry. Oči veľké, belasé, s dlhými riasami boly jej pekné, pútavé. Prešly dolu ulicou, kde stála palota viceišpánova, čo bol dlžen Bukovičovej veľa peňazí a ani interesov nemal vôle platiť. Na námestie nešly teraz, keď sa hralo tam, hoci Žele srdce túžilo tajne za tým. Pri palote vrátily sa nazpät a došly opäť pred Bukovičkin dom. Ona zlobne pozrela na dverká vrát.

„Ešte nejde? Čo vie robiť za toľko naveky? Nemožno jej vyčkať!“

„Kto vie, čo robí,“ začne i Žela, kadejako si ústa nakrivujúc — to bol jej zvyk, keď vravela. Veľmi rada by po vôli všetko i robiť i vravieť Bukovičovej. „Azda klebetí so Zuzkou.“

Bukovičová neodpovedala; vedela, že Žela, čo povie, jej k vôli hľadí povedať; ale teraz ju to hnevalo. Šly rezko, ako by ich naháňal niekto, a čím bola nervóznejšia Bukovičová, tým strmšie šly.

„Pozri, Žela, či sa ešte nevlečie… Dobrý večer, pán Halma; Anička ešte nemôže ísť s nami?“ vraví pánovi, ktorý prešiel popri nich vážne a pomaličky.

Keď prešiel mimo, zlobný výraz vrátil sa hneď na tvár Bukovičovej. Žela obzrela sa zpät, driek držiac rovno.

„Ešte nejde!“

Bukovičová zašomrala by hneď ošklivé slovo, ale idú zasa známi oproti, musí sa premôcť. Ide Javorova pani v bordó kockavej mantile a za ňou mladý pár. Chovanica so snúbencom. Všetci utekajú. Bukovičovej tvár stala sa vo chvíľke ľúbeznou.

„Kamže, kam, Miluška moja?“

„K Žele do Burianov, ideme ju pozrieť.“

Pani je pod závojom, i chovanica. Sú veľmi elegantné.

„Chúďa, a akože je?“

„Lepšie, oveľa lepšie ako včera,“ odpovedá tá; bola rodina Žele, videla všetko v lepšom svetle. „Môj muž bol dnes popoludní tam, nuž chválil.“

„No, chúďa, keby jej len nič nebolo!“

Prešly jedna popri druhej a rýchlia krok.

„Už ide,“ oznámi Žela Bukovičovej, keď bola sa zasa obzrela, a tvárou jej preletí úsmev zľahčujúci. „A ako si zasa hlavu dolu drží a hľadí, ako by peniaze hľadala.“

„Hahaha!“ Bukovičová zasmiala sa pri všetkej svojej nazlobenosti. „Ty kľampa, či ju vidíš, ešte ona bude sa posmievať niekomu. Ty že si aká?“ pokára ju prísne a i ona obráti sa na chvíľku zpät.

Naozaj, ide od domu nízka, tenká postava a hlavu drží dolu, ako by peniaze hľadala. Zdá sa byť rozdielnou od druhých dám na ulici, krok má strmý, ale ako by sa nútila k nemu, na tvári úzkosť a akýsi naplašený svit v očiach. Vyšla na ulicu akoby do zakázaného, pozrúc dookola, ale potom hneď zabudne, kde je, že ju tu ľudia vidia, a ide ako by nikoho nebolo, iba ona, s ovesenou hlavou. Keď prišla k Bukovičovej — podotknúť treba, že tá tým rýchlejšie ponáhľa sa, ako naschvál — zašomrala na ňu:

„Pre Boha, slečna, idete skrčená, ako osemdesiatročná žena. Čo si nedržíte hore hlavu? Dosť ste malá, a ešte sa dovedna hrbíte. A aká roztržitá, nič, ale zhola nič nedá pozor a nevie, čo sa okolo hej robí!“

„To je pravda,“ myslí si slečna Marína, čo si hlavu dolu držala a prišla sem svet zkusovať i ducha napásť. „Ale ja držím si hlavu, ako sa mne páči, a nie ako sa to páčilo tu tejto dáme, čo ide oproti nám. Azda je len jeden v tomto meste, čo by tak šiel, ako by ja chcela?“

„Tak som sa akosi naučila!“ rečie nahlas s úsmevom nežným i prejde si rukou po čele, čo paniu nahnevalo.

Ustavične hladí si čelo. Radšej ani nebude sa jej prihovárať. Ale na uhle viceišpánovej paloty, kde sa skrúcaly, pochytil ju kašeľ.

„To ako sme boli na Kameni, ustavične dusí ma ten kašeľ,“ vraví s výčitkou, „keď ste mi kabátik odniesli a vy vybehli ste na skaly.“

Že spoločnica neodpovedala, lebo od týždňa počuje to každý deň i dva razy, len čo zakašle Bukovičová, — panej tvár prijala výraz rozhodne opovržlivý. Ide strmo, len tak sa vlnia sukne na nej a potriasa tučná postava. Spoločnica ledva stačí za ňou. Ukonaná je, robí tu tak, ako u nich slúžky robia. Od rána do večera pracúva v záhrade s kuchárkou a — darmo je — nebola na také naučená. I pani robieva — chce schudnúť; ale akosi neosoží, iba ohorela veľmi, i začína to nechávať. Marína namáha sa a dá pozor, aby nezaostala a nenahnevala si paniu. Žela, ktorá šla napred, smelo držiac ruky vo vačkoch kabáta, pozrela za seba a ňu a pomyslela si, stiahnuc pery: „Už zasa nebude vládať! I v nedeľu, keď sme boli u Krimských, nevládala nič. Ostatní všetci neboli sme ustatí, a ona sotva že prišla, už si sadla. Ale jej krstná mama dobre riekla; keby len aj teraz dostala!“

„Zamkli ste všetko? A čo ste robili toľké časy? Nikdy nie ste hotová, keď sme my,“ kára pani.

„Veď som sa ponáhľala,“ odpovie Marína, a na oči vysadne jej úzkosť.

Opäť prejde dlaňou po čele, ako by všetko zlé chcela zahrnúť. Ona má odpratať so stola ostatky večere, má pomôcť panej pri obliekaní, má so seba shodiť šaty, zababrané, v ktorých robila cez deň, obliecť druhé, pozamkýňať kasne, izby poobzerať, okná pozavierať a vtedy vyjsť na ulicu, keď pani. A Ela aká je dáma, a nik na ňu nežehrí!…“

Prešly na horný koniec ulice, nad hostínec Žida Weinera. Za tým hlbšie v rade je starosvetský dom, v záhrade vystavený, kde býva Burian s chorou dcérou. Odtiaľ ozývajú sa zvuky husieľ, škriekajúcich akúsi melodiu. Marína trhla sa a skrútla hlavu v tú stranu.

„Nehľaďte ta; nazdali by sa, že som vám to ja kázala,“ riekla jej pani.

Ale vtom jej prísna tvár dostala výraz ľúbezný. Proti nim idú dve mladé dámy, čierno odeté. Už zďaleka volaly jej: „Ruky bozkávam, milosťpani!“ a Maríne jedna z nich, staršia: „Dobrý večer!“ Hlas ich znel ulicou zvučno a hrdinsky.

„Kamže, slečinky?“ spýtala sa ich Bukovičová milo, a ešte spýtajúc sa ich, kedy boly u slečien Weisových, prepustila ich. Sotvaže spravily krok, osopila sa na Marínu:

„Čo nezaďakujete, keď sa vám poklonia?“

„Zaďakovala som,“ rečie ticho Marína a sotrie si čelo. Pot vysadol naň akosi.

„Ktože to počul? Pod nos si mrmlete!“

„Veru,“ zastarie sa i krstňa na predku, „povedala slečna Stolová, že sa vám viac nepokloní, keď nezaďakujete.“

„Bola by blázon!“ horlí pani.

Marína stiera si čelo. Či má právo niekto i do jej súkromných vecí sa starať? Čo koho do toho, ako ona zaďakuje? A veď ju Adela Stolová pozdravovať nemusí. Blázon, slúžke sa klania! Na pery spisovateľkine sadol zlostno-posmešný úsmev, ale len na chvíľu, kým to pani nezbadá. A tu predstaví sa jej miesto, kde poznala sa so Stolovou. Stanica medzi horami na poli, osamote. Inteligentných ľudí len málo, všakové ženy s preplnenými košmi, mrzáci — ktorých je, ako sa jej zdalo, na každej stanici veľa — hmýria sa sem i ta. A tu na zábradlie opretá čierno-odetá, tenučká mladá dáma. V ruke drží červenú knihu a vše i pozrie do nej, hoci je mrmot dookola, ako by chcela zahnať si zunovanosť, ktorá ju tu obkľučuje. Marína, vidiac ju, sbližuje sa jej, že sa spýta, či dlho stojí tu vlak. Ale v akej reči sa jej prihovoriť? I hodí okom po knihe, čo v ruke držala rozovretú, a vidiac, že je to román Jókaiho, spýtala sa v tej reči.

„Ah, nie, pôjdeme už o chvíľu,“ odpovedá tá a jazyk sa jej zapletie skoro pri každom slove. „Idete do Vodnian?“

„Áno, ta idem.“

Čierno odetá dáma pozrie ju pozornejšie. Marína vidí, že má pekné sivé oči a veľké.

„Zkadeže idete?“

„Zďaleka, až z …skej stolice.“

Tvár černoodetej akosi ožila.

„Vy idete azda k pani Julii Bukovičovej?“

„Áno. Vy ste z Vodnian azda? Poznáte ju?“

Marína pristúpi bližšie zvedavo. Čo ozaj táto povie o budúcej panej? Na jednej stanici počula, že je nervózna a roboty „moc, moc“ nakladie na spoločnicu.

„Poznám ju.“

Dáma vidí na tvári Maríninej, že by rada i viac zvedieť, i rečie:

„Teda vy musíte hovoriť i po slovensky. Shovárajme sa tak, lepšie nám pôjde… Je to pani prostoreká, prchká, ale veľmi, veľmi dobrosrdečná. Jestli prijmete odo mňa radu, upozorňujem vás, aby ste boli len veselá, čím viac vraveli, smiali sa — to ona rada. Žanka, ktorá odišla, preto sa jej nepáčila, lebo že prešiel by i deň, ona nepovedala slova. Tak len veselo, veselo!“

Marína sa usmiala, a už iba dámu pozoruje. Je z tých, medzi ktorých ide ona. Reč, v akej je kniha, vraví veľmi zle, ale zato číta ju, nech vidí svet. A hľa, teraz zasa začala si nôtiť v tej reči pesničku. Vie ju i Marína a vidí, že dáma celkom ju prekrucuje, chyba za chybou. Čo nespieva svoje, keď takéto dobre nevie? Zdalo sa jej to trochu kocúrkovským…

Marína, mysliac na toto, temer búšila sa do jednej naproti idúcej panej, ktorá klaňala sa Bukovičovej, a ona jej nezbadala. Pani zapálila sa za Marínu hanbou. Čo nehľadí, kto ide oproti nej, ale ide ako slepá.

„Čo si nedáte pozor?“

„Nezbadala som… Nehnevajte sa,“ odpovie ticho.

„Vy nič nezbadáte! To bola pani Brodská; či už neviete, kto je to?“

„Naozaj, už neviem,“ odvetí Marína zľaknutá.

„No, no! A včera som jej povedala i predstavila… i podaly ste si ruky!“

Pani skrútla sa strmo, nič nepovediac schválne. Napredku krstňa, nevediac o tom, ide ďalej drzo, ako by sa nič nestalo, a spoločnica, privolajúc jej, uteká panej na ľavú stranu. Pozrie bokom na zlobnú tvár panej a kloní hlavu stiesneno. Prišly pred dom Halmov. Pán už je doma a stojí v okne. Hľadí, a pani vravieva: „Kritizuje celý svet ten starygáň a posmieva sa z každého, čo tade prejde.“

„Anička ešte nemôže ísť?“ spýtala sa ho Bukovičová vľúdne.

„Ešte nie!“ odvetí ten; iné nič. Nerád, keď mu ženu volajú na prechádzku.

Pani stisla zuby, prejdúc strmo. Za uhlom zašomrala hnusné slovo na takých mužov-tyranov, ako je Halma. Spoločnica sa zľakla a líca jej vzbĺkly — nikdy ešte nevidela dámy s takými rečami, i bojí sa čo len pozrieť na ňu.

Prišly opäť pred Bukovičkin dom. Naproti býva starý mládenec Skalák, ktorého pani nerada, lebo jej vyhýbal. Okná sú mu otvorené na všetkých izbách, v jednom, na kancelárii, vidno jeho stáť. Je už starší; na temeni má plešinu, ale tvár mu je takého mäkkého výrazu, že zdá sa byť dobrý ako anjel. Keď videl, že Bukovičová ide so dvoma, odstúpil od okna. Marína, hľadiac ta, usmiala sa.

„Čo hľadíte naveky ta?“ rečie jej pani nespokojne. „No, naveky ta pozerá, nikdy som to nevidela. Nazdávate sa, že je to kto zná aký človek?“

„Ja sa nič nenazdávam a nechcem nazdať tu nič,“ odpovie Marína v duchu.

„A čo nevravíte niečo? Myslí, myslí a naveky len myslí, kto vie čo, a slova neprehovorí!“ i rozpaľuje sa tvár panej.

„Slečna, ako prišla, osem slov povedala,“ ohlási sa Žela napredku.

„Azda si čítala, Žela, hej?“

„Hej! Osem slov, nič viac!“

„Hahaha! Ty si kľampa, Žela!“

Spoločnica sa zapálila a hryzie si do pery. Žela bola jej protivná, ale teraz azda má i pravdu… nevie! Skutočne, už tak je, že zabúda paniu svoju rozvrávať a iba o to pečuje, čaká, strachuje sa, kedy ju a za čo zasa a zasa zahriakne. Odpovedala Žele:

„Dosť vy rozprávate. Tam, kde ste vy, netreba druhého. Kto je duchaplný, nech vraví.“

Na tvári Želinej nepríjemný výraz, i pani prestala sa smiať. Každý môže zbadať, nech je viac so Želou, že je dosť plytká. Zrejmá vec, Marína sa posmieva.

„Veľa rozprávať, na to netreba duchaplnosti,“ odpovie pani, zastanúc Želu, a tá trochu skromnejšie podotkne:

„Ja som už referovala krstnej mame o všetkom, čo som počula a vedela.“

„Áno, dosť si sa naposmievala z ľudí,“ myslí si Marína; „nuž ale veď ti dovolia…“

„Keď budem lepšie obznámená tu, i ja budem vedieť referovať,“ povie Žele nežným hlasom.

„Ba ver’, slečinka, povedzte: keď ma budú Vodňany interesovať,“ napraví ju pani láskavo.

V ústrety, odetá v golieri dohánovej farby, ide pani Halmová. Bukovičová zrýchlila krok naradovaná, za sebou nechajúc spoločnicu.

„Už som sa nazdala, že ani neprídeš, Anička moja. Či si dlho!“

„Ten šomre tam…“ odpovie ona cez plece. „Dobrý večer, slečinka!“ kývne hlavou Maríne prívetive; zabudla jej bola zaďakovať skôr, i prepustí ju popredku so Želou. Ony idú potichšie.

„Čo si robila tak dlho, Anička?“ spytuje sa Bukovičová lichotive. Už jej bolo do nestrpenia s Marínou, no nerečie pred druhým zle predsa.

„Na chlieb kvások; toľko sa toho chleba minie…“

„Hej, i u vás? I u mňa, iba mizne, Anička moja. Päť kilo dám doniesť každý pondelok na dva chleby, a v nedeľu i koláč pečieme, a predsa nikdy nedôjde do týždňa. No, pomysli si, Anička moja!“ Hlas panej bol žalobný a rozhorčený.

„To i u nás tak,“ odvetí Halmová flegmaticky.

„A na Turíce budeš piecť, Anička moja?“

„Len biely koláč, inakší nebudem… Nuž hej, bude i bez toho.“

„Tebe je dobre, Anička moja, máš svojich doma, môžeš, ako sa ti páči. Nech by som ja tak, nuž by celé mesto vedelo a vravelo, aká som. Jaj, u mňa nič nesmie chybieť, ja som hneď planá, skúpa a kto zná aká. Pomysli si, Anička moja, minulý mesiac strovila som stoštyridsať zlatých. A keď pôjdem do kúpeľov, to, viem, že nik nič nezašanuje. Zuzka, tá by všetko spahltila. Veď uvidím, ako budú gazdovať. Slečna, to musíte i vy dozerať, aby všetko nešlo len vospust sveta,“ povie Maríne a hlas jej je ešte rozhorčenejší.

„Slečna ostane tu?“ vraví Halmová. „Nuž veď tak, ako by si i ty tu bola, nemusíš sa báť.“

„Veď i ja mám nádej, že azda obe zašanujú… Ja by len rada, Anička moja, ísť do Pešti bývať, tam najať dom a držať okrem slečny iba jednu posluhu, čo by ráno prichodila. Je tam život omnoho, omnoho lacnejší, ako tu.“

Halmová neodpovedala. Počula to už i desať ráz a Bukovičová má peňazí značné tisíce.

„Zuzku budem držať iba do jeseni, čo i tu ostanem,“ vraví Bukovičová opäť. „Od Všechsvätých vezmem si z tých dievčeniec Šurovie. Vieš, Anička moja, slečna ju vycvičí, variť naučí.“

„A to ti načo bude také ledačo? Či obe vezmeš?“

Tvár Bukovičovej sa zamračila. Obe! Keby aspoň pred spoločnicou nevravela také veci. To dievča a spoločnica len spravia toľko, ako jedna poriadna slúžka? Na ňu nemá kto robiť, umrel ten, čo robil, a i spoločnicu darmo platiť nebude. Nevzala si ju pre luxus.

„Divná pani!“ myslí si Marína, kráčajúc napredku so Želou. „Načo drží pri sebe ľudí, keď sa hnevá, že jedia, a ľúto jej je každého krajciara, čo stroví s nimi?“

„Slečna,“ vraví jej Žela, ktorej jazyk rozviazal sa už celkom voľne v neprítomnosti Bukovičovej, „čo ste si nevzali ten druhý kabátik?“

Hneď, ako prišly dovedna, začaly rozhovor v cudzej reči.

„I tento mi je dobrý,“ odvetí nedbalo Marína.

Žela osobuje si právo, ako od Bukovičovej vidí, drapkať naveky do Maríny.

„Ale je ten krajší; ja by si ten bola vzala.“

Slečna pohla plecom a neodpovedala.

„Ale veru v meste vravia, že ste vy nie taká, ako Žanka bola, čo odišla. I krstná mama povedala. I váš biely klobúk tak vám zle pristane.“

Marína obrátila hlavu k nej. Ten klobúk že zle pristane? Ten klobúk, čo sa tak páčil Edmundovi Gregorovi, tomu, čo hlavnú rolu hrá v jej osude, čo ju miloval a ona jeho — páčil a hneval sa zato, že jej pristane dobre, lebo sa bál, že to i druhý vidí a on musí žiarliť.

„Čo koho do môjho klobúka? To nosím, čo mám a čo sa mi páči!“

„Veru i krstná mama povedala, že by ste si mali druhý kúpiť, že je tento veľký k vašej postave.“

„To je pravda,“ myslí si spoločnica zlobne, „ja si peniaze strovím a potom, keď mi bude treba na iné, nebudem mať.“

„Nehnevajte sa, slečinka; ale povedalo jedno dievča — pravda, nielen jedno — že je ten váš klobúk ako vahan.“

„No, naozaj povedalo?“ zadiví sa Marína.

„Či to má byť útlocitné dievča!“ I odvráti tvár od nej. Tu vôbec, ako zkusuje, ľudia jeden druhého iba ohovárajú. Ona myslela, že Kocúrkovo naozaj nejestvuje, a hľa!… Ľudia idú hore-dolu, shovárajú sa hlasno, ponáhľajú, klaňajú jeden druhému, a všetci sú jej protivní. Zaiste, každý, čo pozrie na ňu, vysmeje ju, pohaní a povie špatné o nej. Čo chcú? Či ona sa stará do nich? I stiera čelo s odporom.

„Slečinka, či vám čelo odpadne?“ spýta sa jej Žela.

„Prečo?“

„Že si ho naveky dlaňou držíte.“

„Aha, táto žaba,“ diví sa Marína, „čo si to dovoľuje! Ona sa nazdáva, že môže tak zadierať do nej, ako pani.“

Ani odpovedať nechcela, no riekla predsa:

„Lepšie bude vám iba mlčať, lebo ak raz ja začnem vaše poklesky vyčitovať…“

„Ja viem, že i ja mám chyby,“ odpovedá Žela niečo krotkejšie, „ale sa budú smiať na vás, keď vám je ruka naveky pri tvári.“

„Ako vidno, tu každý iba na tom si láme hlavu, ako by sa mne vysmial — Kocúrkovo!“ zakončí oporžlivo.

Načo len prišla sem, načo? Ale ruku od čela už strčí do vačku, kde nosí tvrdý predmet, fotografiu Edmunda Gregora, zakrútenú v papieri, ktorý ju miloval a ona jeho. Tú stiskla zúfale a náružive.

„Slečna, Javor!“ zavolá jej pani od chrbta.

Marína trhla sa a obzrela dookola všade, čo paniu spravilo nervóznou a u Žely vylúdilo úsmev.

„Proti vám ide!“ skríkla jej pani dusivo a zlobne a rečie Halmovej: „A naveky inou rečou trkocú, nie našou!“

Maríne líca zbledly. Naozaj, naproti ide vysoký, mocný, už starší mužský. Na oči vysadne jej svit zahanbenia; radšej bola by sa videla na kraji sveta. Iste i tento zbadá jej nedostatky, a ešte kto vie, za akú ju pokladajú tu, a to ju pred týmto kormútilo. Keď básnik Javor priblížil sa k nim, ona hľadela sa ukryť aspoň do poly za vysokú Želu. Nech nevidí, aká je.

Javor sňal klobúk s hlavy a klaňal sa panej. Hlas jeho zdá sa Maríne tenký a prislabý k jeho statnej postave. Tvár široká, naozaj slovenská, ako z ľudu. I prejde vedľa — keď pani bola sa ho povyspytovala ľúbezne o všeličom — a, odstúpiac sa, letmo pozrel i na ukrytú Marínu. Pozná ju, pani rozprávala o nej — boli jej rodina. Marína so strachom spozorovala jeho letmý pohľad, majúc oči opreté na ňom s opojením a žiaľom. Zdalo sa jej, že i pohľad jeho je zvláštny, a nie ako sa všeobecne pozerá.

„Ako sa vám páči, slečna?“ spýtala sa jej pani, keď boly prešly ďalej.

„Na krásu pekný je nie.“

Bukovičová ostala nervózna.

„Ktože sa vás spytuje o kráse? Už viem, že sa vám tu nik nepáči, vy máte veľmi divný vkus. Ernest Ripkay, o ktorom každý vie, že je krásavec, jej je špatný, náš pán farár tiež je nie akosi pekný… Neviem, akí ľudia bývajú tam, zkade ste vy!“

Spoločnica nepovie nič, ale ako by oheň pálil od panej, tak jej je zle. O Javorovi z jedného stretnutia a pár slov počutých len o zovňajšku môže byť reč. Ale vidí, a ešte je len dva týždne tu, že čo by čo povedala, pani sa nahnevá.

„Básnik nie je pekný, slečna má pravdu,“ podotkne Halmová.

„Áno, áno!“ vpadne spoločnica radostne a s vďakou do reči, „ale jeho ruka je pekná!“

„Ba rozum, slečinka, srdce!“ usmiala sa i pani a pokračuje: „Veď vy, slečinka, tiež mohli by ste písať i tu, ako doma.“

Písať? Marína prekvapeno pozrela na ňu. Kedy má písať? Cez deň zapriahnutá je v robote, ani potajme by nemohla, pani je naveky pri nej, a keď nie, chodí ju s času na čas pozerať, alebo i sama dá sa s ňou do roboty, azda aby ona lepšiu chuť dostala. A tu pracuje sa nie tak, ako inde, tu divne sa robí všetko, na pr. dnes nasadí sa bôb, pozajtre sa pozrie, či neklíči. Ak neklíči, vymece sa a nasadí druhý. Predvčerom nasadila sa priesadka: dnes, ktorá trochu zvädne, vymece sa a nasadí druhá. Ničomu nedajú pokojne sa rozvíjať a rásť, vžetko silou. Pani síce vraví, že sa do záhrady nerozumie, ale keď Zuzka, — Marína nie, nemá smelosti vôbec slova povedať proti, nevidela panej ešte takých obyčají a sklamanie sklátilo ju veľmi, — keď Zuzka povie, že je to nie dobre, pani vzbĺkne hneď a skríkne, aby nepapuľovala. I slúžka zatíchne a nepovie viac nič; kto by dbal konečne? Sadí sa teda a vyšklbáva priesadka a iné, a zasa sadí. Večer zas treba ísť behať po meste, pani rada sa prechodí, i že chce schudnúť, lebo telo jej dvíha sa vždy väčšmi, a Marína ustatá nikdy nevládze. I teraz Žela už tri razy so škodoradosťou jej vraví:

„Však už zasa nevládzete, však!?“

Marína neodpovedá, ale dodá kroku rýchlosti, nie že jej Žela vraví, ale bojí sa, že to zbadá i pani. Hľa, mohla doma byť! Keby Edmunda nebolo, sotva by ju bolo niečo prilákalo, ani Javor… A ozaj čo povedal on, keď sa dozvedel, že odišla? Azda pokladá to za dôkaz, že ho nečaká. Chce sa ženiť, ale nemôže sa odhodlať vziať si ju — počula od vernej priateľky Jolany, ktorú rada. Nemôže sa odhodlať; nie div, ani nebolo by dobre, keby sa odhodlal. On krotký, milý ako holub, a o nej vraví teta Margita, a to je pani múdra a pravdomluvná, že jej chyba je veľká dobrota, a predsa prely sa naveky. Vidí, ako bolo na fašiangy v zime. Ona pri rodine v tej dedine, čo on. Niet mladých ľudí — dievčeniec dosť, tam býva i drahá Jolana; len Žid, pomocník notársky Mórach, a lekár mrzkých zvykov i on. Chodia jeden ku druhému každý deň, a idú týždne príjemne, hladko a milo jeden za druhým. Ale na fašiangy príde bratanec Edmundov, čierny, vyzkúsený, čo videl veľa sveta, žil veľa a zažil veľa, dopraje si všetko, čo mu srdce zažiada a — pokoj sa stroskoce. Marína je jeho ideál oddávna, to sa vie, i divný zostal Edmund v tých časoch. Nadúva sa, nadúva, ako by ho dusil kašeľ, a nemôže si spomôcť. Hladí tmavovlasú hlavu rukou bieluškou, ako by ho bolela, oči akési zahalené hmlou a jej nepovie slova, čo by mu zaplatil! Marína spytuje sa ho to i to, prihovára a on stavia sa, že nepočuje. Prejde preč od nej nadutý a pritom tak mu je, ako by mu zuby trhali. Najmä, keď bratanec, ktorý videl veľa sveta, sbližuje sa k nej. Vtedy on — hoci sa bráni tomu — očami je tam už a tvár jeho má výraz, ako by mu srdce bodali tisícimi šípmi. Aha! Marína uhádla: on žiarli! I nazlostí sa, čože sa bude nafukovať na ňu, akým právom, čo mu je ona a čo spravila? Vzdor vysadne jej na oči a ona, pohodiac hlavou, naschvál žartuje s tým, čo zažil veľa. Edmund oprie sa o okno a pozerá na ňu pohľadom plným mraku s boku zpod mihalníc…

Naproti nim šiel mladý belavý šuhaj, širokej tvári. Vídajú ho tu často, i on sa prechádzava, alebo s inými sedáva tu pri židovskom skliepku na lavičke. Teraz je sám, hlavu drží smelo hore a šimrikuje trstenicou, dobre, že idúcim oči nevypichá.

„Toto je však náš?“ spýta sa Marína Žely, slovo „náš“ vypovedajúc ironickým zvukom, odkedy je vo Vodňanoch.

„Hej. Prečo vravíte?“

„Len.“ Marína odstúpila, aby sa do nej nebúšil, alebo oči jej nevybil paličkou.

„Čo sa mu odstupujete? Nech sa on!“ povie jej zlobne pani.

Spoločnica niekedy ponižuje sa bez potreby, i včera Palovčíkovej — a tá je ešte nie stará — bozkala ruku. Marína pozrela za seba, nevedela už, komu sa vystúpila, i chce vidieť. Môj pane, taká je, ako ani nie tá, čo bola doma, pamäť ju hneď necháva i všetko dobré.

„Slečna, chcem vás upozorniť, aby ste sa krstnej mame neohlasovali v inej reči, toho ona nechce.“

„Ba aby nenapomáhala odrodilstvo i ona!“ ohlási sa pani, dopočujúc Želine slová. „Vy, slečna, naveky druhou rečou trkocete, i do sklepu nejdete našou, aká ste vy naša spisovateľka?“

„A vy čo dobrého robíte pre našu vec?“ myslí si Marína a neospravedlní sa, čo paniu nahnevalo. „Či držíte naše časopisy, či podporujete, ba ani čítať nechcete, čo naši napíšu, je vraj sprosté… Vôbec, aké dobrodenia preukazujete? Keby ja mala vaše prostriedky, tisíce sŕdc muselo by láskou o mne myslieť, taká dobročinná by bola, a vás neznajú nikde.“

Šly popri židovskom skliepku. Marína oznámila, že si ide kúpiť dopisníc a známok, ale vlastne chce byť aspoň na chvíľu od nich.

Panej sa to veľmi nepáčilo, zaškúli na ňu, no dovolí, potiahnuc plecom.

Vstúpila do sklepu, kde červenobradý Žid práve vadil sa so Židovkou, ktorá plakala, sediac vzdorovite na stolci. Po maďarskom pozdravení Maríny spýtali sa lámano, čoho sa jej páči.

„Dopisnice a známky.“

„Čoho, prosím, čo, listový…“ i drhne sa rečou, nijak nevediac vypovedať, a vidno, že nerozumie nič, čo vraví Marína. Spýtal sa nemecky.

„Známky a dopisnice!“ opakuje Marína v tej istej reči, ako by na priek každému.

Žid spýtal sa po slovensky, a keď Marína staväla sa, že ani tomu nerozumie, zavolal si na pomoc vyplakanú Židovku, hoci hneval sa na ňu, bolo vidno. Potom už spoločnými silami obslúžili Marínu. Ona, vyjdúc na ulicu už mrakom zastretú a pozrúc letmo okolo, postála a pozrela kúpené karty. Štyri pošle bratom a sestrám s vyobrazením tohoto kraja, a jednu, najšpatnejšiu, obzerajúc, usmiala sa radosťou.

„Túto pošleme Hurtovi!“ myslí si a odstúpi sa mladej dáme — dievčaťu, ktoré nosilo klobúk ako čepiec pod hrdlom uviazaný. Pokladaná bola za veľmi krásnu. S ňou šiel mladý človek čiernej tvári, vychudnutého tela. Tak predchodil Maríne, ako učiteľ vo fílii bratovej. Mladý človek odetý bol v dlhom kepeni po členky, a s paličkou, ktorú prehyboval ustavične v akomsi sladkom rozčulení. Usmieval sa a vravel:

„Čakali ste ma? Môj Bože, keby ja o tom bol vedel!“

Viac nepočula, prešli ďalej. I Marína pohne sa a ide v protivnú stranu, ako odišla pani. Ešte chvíľočku nech je sama!

„Hurtovi mám poslať kartu?“ myslí si a teplý letný vetrík kĺže sa jej po schudnutých lícach. „Či je hodno zapodievať sa ním?“ On poslal jej krásnu kartu v jeseni z Mníchova. Nikdy ju nevidel, nepozná ju, ani ona jeho a vraj: „Rôčok k rôčku čas už znatný, v plánoch prešiel nenávratný.“ Zasmiala sa, keď ju dostala a zdalo sa jej to interesantným, ba — zrovna páčilo sa jej. Ako dobre, že je niekto, čo zaujíma sa za jej časy, drží si ich v pamäti a myslí na ňu ešte i v takom ďalekom kraji! Lebo ona nedbá o ne, ani o súd nikoho. Taká šťastná je naveky, veselá, že všetko vidí v svetle jasnom a dobrom. I nedotknú sa jej malichernosti kadejaké. Smiala sa, že i on myslí si, akú spravil zvláštnu múdrosť, keď zadrapil sa do nej. Nech má radosť!

Ale teraz tu v tomto živote vodnianskom, kde všetko cíti dvojnásobne, kde ju urazí všetko, dotkne všetko veľmi, teraz bude sa hnevať i zato. Čo Hurtu a vôbec niekoho do jej plánov i že čas už znatný? Azda je to nejaké previnenie? Ale Hurta — tak sa zdá — v svojej roztopašnosti bez hraníc si myslí, že jemu všetko je dovolené. Ohó!

„Čo je Hurta?“ spýtala sa na istej stanici dámy z toho mesta, kde on býva.

„Hurta je maliar, pomýlený človek. V jeseni bol v Mníchove.“

„Hľadať pravú cestu?“

Dáma sa zasmiala…

„Nepošlem karty, nebudem sa…“ Maríne zrazu zasekly sa myšlienky. Preľaknutá postála na chvíľu a pozrie splašenými očami dookola. Proti nej ide básnik Javor. Už vracia sa s prechádzky, obďaleč vidno jeho statnú postavu, odetú v sivom obleku. Ujsť i vrátiť sa hanbila sa, pritom cítila i nejakú radosť, že ho vidí. Čím väčšmi blížila sa, tým väčšmi búchalo jej srdce, a už budú z tvári v tvár. Všetka krv sbehla jej z líc, a dobre nespadne, tak je preč. Pozrela na neho, ako na takého, ktorý má moc ju zničiť alebo pozdvihnúť, a zbadá, že i jeho oči opreté sú na nej s myšlienkou. Prešiel popri nej bez slova, a Marína prebehla tiež, rýchlo, ako omámená.

„Ó, toto je predsa drahý, drahý náš!“ myslí si, strmo dýchajúc, a ide ako v opojení, ani nevediac, kam. Slová volajú jej vnútri: „Obzri sa zpät, obzri, obzri!“

Marína skrútla hlavu, ale v tej chvíli odvrátila ju zpät. Básnik, radosť národa i chlúba, stojí a tiež pozerá nazpät, azda za ňou. Bože, na mizernú spoločnicu nervóznej Bukovičovej, na ktorej smejú sa celé Vodňany, lebo si hlavu dolu drží. Líca vzbĺkly jej hanbou, i ponáhľa sa rýchlo ďalej, ďalej.

„Kde ste tak dlho, slečna?“ volá niekto na ňu, a ona zmizne.

To hlas panej. Všetko očarenie zmizne z nej, iba ľaknutie a akási horúčosť potom obleje ju od hlavy do päty.

„A kde ste sa zachytili, nevidíte nás i dom tu? No, to je strašná vec!“

Marína nevie, čo povedať, krotko pristúpi a sotrie čelo dlaňou.

„Čo sa dáte toľko vyčkávať? Už by sme dávno boly šly spať. To je len pekne, počuje, že už deväť dávno odbilo, a ona, kto vie, kde chodí. Jaj, slečna nepovie nikdy, kde chodí, ja to nemusím vedieť, ja som v tom najostatnejšia.“ A vidiac v ruke Maríny karty, spýtala sa: „Komu to budete písať?“

„Sestrám,“ rečie priduseno Marína. Vidí sama, zvinila. Hodín síce nepočula biť, ale pani Halmovej už tu niet. Načože šla dolu ulicou? Či darmo bude brať od panej plat? I cíti sa veľkou vinníčkou.

„A dnes od Hurtu dostali ste dopisnicu?… Chyťte tú lavicu, dnu ju preložíte so Želou, nestojte! Či čakáte, že ju vezmem? Vy by ste nedbali… A kde ste sa s Hurtom poznali?“

„Ja Hurtu nepoznám…“

„Nuž tak prečo vám píše?“

„To ja neviem. On mi písal ešte, keď som bola doma. Mena toho nikdy sme my ani nepočuli. Tu som zvedela, kto je.“

Ale pani nie je spokojná s odpoveďou. Čo nepovie, i čo jej písal? Ona chcela by, aby sa so všetkým zdvôverila, ako matke, aby priľnula k nej, ľúbila ju, a hľa, kľampa, ako sa zatvára do seba vždy väčšmi.

„Ja nerozumiem, prečo by vám písal neznámy človek, či ako spisovateľke?… Skorože s tou lavicou, nech tu nestojím!“

Slečna neodpovie hneď; pani, zdá sa jej, tak nesrozumiteľne vraví nosom, že jej nikdy nerozumie, iba keď pomyslí nad tým, čo povedala. Pani myslí si, že nechce odpovedať, i hnevá sa a je nervózna preto. Lavicu doniesly do dvora, pani zamkla dverká, ony dočkaly ju pri chodbe a pustily popredku na chodbu. Mocná, sladká vôňa zelenej kvetinky po chodbe hore sa ťahajúcej zarazila ich. Z pitvora, ktorý bol veľký a maľovaný bordó farbou, vyskočil pes červenej srsti, miláčik panej; ale vidiac ich, začal obšmietať sa okolo nich naradovaný. Pani uteká do izby, len tak potriasa sa jej tučná postava. Žela beží za ňou a Marína naostatok — keď bola kukla, či skutočne zatvorila kasňu v pitvore. Pani hodila cez plece rozkaz Maríne:

„Zavolajte Zuzku postlať!“

Nevie, čo robily, kým nešly sa prejsť, že nepostlaly, aby do hotovej izby boly prišly.

Svetlo zaskvelo sa v lampe, ktorú zapálila Marína dosť nezručne. Kto zná, doma ide robota hladko, rezko, ale tu všetko robí sa so strachom, lebo pri každom čaká okríknutie panej. Preto ide jej všetko netrebno. Kým Zuzka poodprávala postele, ona pozrela do každého kúta, pod postele, za šifóny a kachle, každé dvere ešte raz, či sú dobre zamknuté, i v druhej izbietke, cez ktorú sa vychodilo, či nieto zbojníka ukrytého, čo by ich v noci zabil. Pani bola bohatá a bála sa o svoj život. Marína potom ide do kuchyne umyť sa, kde mala so slúžkou spolu lavór, i Žela. Pani umývala sa v izbe. Keď bola do poly umytá, pribehla k nej Žela.

„Slečinka, choďte skoro do izby, ja musím si hľadať reklík.“

„A čo sa deje?“

„No! Krstná mama je sama, či som vám už nevravela, že sa bojí?!“

„Aha!“ svitlo Maríne v hlave a beží dnu s tvárou do poly utretou.

Pani stála na prostred izby, akoby v cudzom, obzerajúc sa.

„Toto je ešte, obe vyjdú, a ja musím tu byť sama! Ale vás to, pravda, nezaujíma, vám ja to darmo vravím, vám je to nič. Vy sa o nič nestaráte, o nič nechodíte!“

Marína nevie rozhodne, čo si počať, iba čelo sotiera. Môj pane, čo sa jej stalo za tých päť minút!

„Áno, vy nedbáte o nič!“ vraví pani, ešte väčšmi rozhorčená jej mlčaním. „Žanka len tak obskakovala okolo mňa. Čo mi na očiach videla, to spravila, vôľu mi hľadala. Vás do všetkého treba nútiť, vy do ničoho nemáte chuti. Žanka i v noci, keď ma počula len pohnúť sa, skočila, čo mi je. Vy spíte ako zabitá. Ja sa zobudím, a vy nie.“

„Slečinka naozaj tuho spí,“ zastarie sa i Žela. Práve prišla s reklíkom a ponáhľa sa za pravdu dať krstnej mame, a okrúhla jej tvár dostane výraz zľahčovania. „Ozaj, slečinka, či ste počuli minulej noci muziku? Vyhrávali Božene Burianovie. Ako krásne hrali, jáj!…“

„Tej noci?“ Marína utrie si čelo. Naozaj, nič nepočula.

„No, hľa! Ani psa Skalákovho však nepočujete štekať nikdy?“

Marína neodpovie, na čo pani prerečie popudeno:

„Jaj, Žela, čože ty žiadaš od slečny! To je nie Žanka; tá sa dosť nazlostila, že ma ten pes ráno zobúdza a nedá pokoja… Vám je to však jedno?“

„Môj pane!“ myslí si spoločnica, a čelo sa jej perlí. Čo má robiť? Či má ísť zabiť psa Skalákovho, či čo?

„Ba kedy bude písať Žanka?“ pani začala melancholizovať. „Keď odchodila, dosť sa naplakala, chuderka, i ja som ju rada mala. Iba zprvu, že bola taká čierna, ako Cigánča, som ani hľadieť nemohla na ňu, taká mi bola protivná.“ Berie knihu, ktorú podávala jej spoločnica s mučeníckou tvárou, a strojí sa modliť. „Hej, boly začaly jej byť Vodňany milé! Keď išla po ulici — opeknela tu — alebo bola v okne, vždy v okne stávala, len tak jej jastrily oči za každým pánom, ktorý prešiel… Zato som ju zunovala. Málka nebola taká, to bolo statočné stvorenie, lenže veľmi zvlačkavé. Vše som jej na päty stávala, tak sa vliekla, a keď hockedy v robote podprela si jeden prst o líce a zastala i myslela, myslela, to som nemohla strpieť! Vše som skríkla: Čože je, slečinka?“ Kľaká k stolu, k modlitbe, Žela ju nasleduje. „Tá bola tu iba za desať mesiacov; bola by zostala za viac, ale sama som ju poslala preč. Často chorela mi tu na krku.“

Spoločnica stála pri posteli opretá, nekľakla a nezúčastnila sa na modlitbe. Nemôže sa tu modliť s paňou… Nemodlieva sa vôbec rada, keď cíti k niekomu nelásku alebo hnev, len keď srdce je osvobodené od všetkých zlých citov. Panej hlas zneje veľmi pokorne a oddane. A čím jej hlas zneje pokornejšie, Marína pozoruje, že jej srdce ostáva tým chladnejšie naproti nej i modleniu. Keď dokončila pani čítanie, sklonila hlavu skrúšene na stôl do dlaní — tak spravila i Žela — a modlila sa ešte tak chvíľku. Potom vstala rezko, pozrela koso na boku opustene stojacu Marínu a odvrátila sa. Chytro shodila šaty so seba, zahasila sviecu, keď Žela a spoločnica ešte sa ani nesobliekly — nech darmo nehorí, nemá muža, čo by na ňu robil!

„Kľúče sú tu všetky, slečna, a dvere ste pozamkýňali dobre? I tieto zamknite. A ráno, keď idete von, taký buchot robíte, že sa hneď zobudím. Naveky viem, keď vstanete.“

„No, a ja tak pozorne otváram,“ vyhovorí sa krotko.

„Ah, slečna, vám je to nič, či sa mne robí nepríjemnnosť, či nie.“

Marína zatíchne. Ostala tma, nevidno nijakého predmetu, ani panej tam v kúte ležiacej na posteli, ani jej nik nevidí. Ah, ako dobre! Môže ako mak myslieť v pokoji… a žiada sa jej myslieť nevýslovne, a myslieť o smutnom. Vie, iste vie, že Edmund, len čo počuje, že odišla, odvráti sa od nej…

„Slečna, písali ste Hurtovi?“ ozval sa ešte hlas panej.

„Nie, nepísala,“ odpovie Marína a myslí si: „Nepísala, ale budem písať… čo asi?“

Skloní hlavu a zatvára oči. Také ťažké sú jej víčka, že ich nevládze držať otvorené. Hneď spadnú jej na oči.

„Pôjdete i vy na Barnabáša na Lehotu?“ spýta sa pani.

„Ak dovolíte, milosťpani.“

„Ako chcete… Povolaná ste, však?“

„Áno, vraveli… i Cyril volal.“

„Ten Cyril,“ myslí ďalej s tou istou ubitosťou — muž Elenin, ktorá ju dopravila sem. Ah, Elena! Bola u nich už, videla ju po desiatich rokoch obtočenú deťmi — pravda, krásnymi — a zľakla sa jej. Môj pane, či toto bolo to kvetúce, krásne dievča, čo sme ospevovali s bratmi a sestrami? Veď zdá sa ako ani nie tá, ale cudzia, akási druhá, taká zničená. Cyrila videla len dva razy, kým sem neprišla. Teraz prichodí často sem do domu na chvíľku, len na chvíľočku, a ide — kto zná, prečo tak uteká. Nepremenil sa, len stučnel. Tie isté červenkasté fúzy, belasé nežné oči, hodvabná reč… Ale čo Hurtovi písať? Takto: „Viac dopisníc nepríde? Ja čakám, lebo, ako vidím, vy ste veľmi duchaplný človek…“ Tu usmeje sa, ale smiech rozíde sa jej po celej tvári vo chvíli. Zasa padajú víčka a sen rúti sa na ňu mocou. Trhne sa naľakaná, už zaspáva. Pre pána, veď chcela hore byť, alebo spať len tak podľa vôle panej, slabo, aby počula, keď budú v noci vyhrávať Božene Burianovie i psa Skalákovho brechať.

„Jaj!“ trhne sa opäť zúfale, keď zbadala, že zasa unikol jej život a pritláča ju sen, pred ktorým mizne pani s prísnou tvárou tam v druhom kúte a Žela i Vodňany, smejúce sa na nej, i Javor i Edmund.

*

V meste od rána neprestal hrkot a šum. Koče bežia jedno za druhým, jeden dnu, druhý von z mesta, a zelené šalogátre na oknách Bukovičkinho domu sú už celé zaprášené, hoci jej je to veľmi nemilé. Ona i Marína sberajú sa na Lehotu, kde kňaz — rodina Bukovičovej — slávi dnes svoje meno; ale prvej pani obliekla sa na jarmok. Spoločnica zatým berie robotu a šije. Tvár jej je úzkostlivá, ako vždy v tomto dome. Na Lehotu už ani sa jej tak nechce ísť; zdá sa, že ju i pani neberie celkom vďačne — práca sa zamešká; ale nevie doista, tak nepovie nič, bojac sa zahriaknutia. Lebo, čo tam bude robiť? Vôbec nijako nevie sa vžiť do svojho položenia, ako sa chovať…

Žela, len čo pani odišla, poometala knižky a sobrala sa do okna k Maríne, i hľadí von na koče a ľudí, sedliakov, hmýriacich sa po ulici v dlhých vyšívaných halenách.

„Slečinka, dajte, učešem vás.“

„Načo? Dobre mi je i takto.“

„Ale táto vaša frizúra nie je pekná. I krstná mama povedala, že sa tak teraz nik nenosí. Nie je v móde.“

„To som vedela, že sa ty nezdržíš, aby si sa do mňa nedrapkala,“ pomyslí si Marína a povie:

„Teraz je móda česať sa, ako sa komu páči. A z mojich vlasov nedá sa nejaká krásna frizúra spraviť, keď mi vyšly, čo som bola v jeseni chorá. Nechajte ma!“ i odtíska ju od seba.

Nech príde pani a vidí, že sa šitie nesporí!

„Veď vy môžete zato šiť! I krstná mama povedala, že by ste sa mali inak česať, nie celkom navrch ten kontík.“

„Nie, odíďte! Tu je mne takto celkom dobre.“

Spoločnica je bez vôle. Načo by sa tu parádila, keď je iba spoločnica a ani sama nedbá o nikoho? Keď bola doma… No jednako dala sa nahovoriť a Žela učesala ju podľa najnovšej módy. Keď pani prišla s jarmoku, Žela ju hneď upozornila na hlavu Maríninu.

„Veď už sa obliekať načim,“ rečie pani, bokom pozrúc na ňu. „Čo ste sa vy už neobliekli?… Mne prichystajte tie hodvabné šaty čierno-biele, spodnú sukňu, tú s garnírom — vyšívaná je nie čistá, zaiste mi ju Žanka nosila, bola práve tej výšky, čo ja. A kľampa, ani nepovedala, že by sa bola oprala. A vy si ktoré vezmete?“

„Ružové mi dobré budú, milosťpani?“

„Dobre!… Žela, pozri, či to už nejde Krimský?“ S tým maly ísť. „Slečna, nestojte, doneste mi šaty a i vy sa obliekajte. Mňa Žela obslúži.“

Spoločnica, ktorá by tiež bola chcela pozrieť oknom, vybehla, zabudnúc si kľúče na stole. Vrátila sa pre ne so strachom — a naozaj, pani zbadala jej chybu, a čelo mračí, zaškúliac na ňu koso. Prichystajúc panej šaty, klobúk, črievice a iné, svoje šaty vyniesla do kuchyne. Chcela zatvoriť, jednou rukou rozpínajúc šaty, aby skôr bolo, keď počula kroky na chodbe. Pričkala vo dverách — zabudnúc, že nesvobodno postávať — a vyzrela, kto ide. To už naozaj Cyril Krimský, farár z Brezín, muž Elenin, čo ju sem dopravili. Odetý je elegantne, v dlhom kabáte čiernom, a kráča rezko, čo veľmi pristane jeho trochu hrubej, stredne vysokej postave. Tvár, na ktorej belasé oči svietia nežno, mu je okrúhla, plná. Ide s chlapcom, Janíčkom sedemročným, a boli privítaní Mogusom, ktorý, naježiac srsť, oddal sa do nich. Marína chytro chcela im na pomoc, keď zamotala sa do šiat. Cúvla zdesená zpät a rýchlo zapäla šaty. Cyril ju však zazrel a prišiel k nej. Ona zastala si do dverí, aby nemohol dnu a nevidel rozkladené šaty na posteli Zuzkinej.

„Dobré ráno, Marienka!“ zavolal jej, a hlas jeho zneje nežne, skoro maznavo. Pozrel na ňu s úsmevom, kde stála vo dverách zaseknutá a nepohla sa ani von, ani dnu. „Čože si taká strápená, azda plačeš?“

„Ó, to už nie!“ smeje sa ona, dávajúc mu ruku zo dverí. „Bukovičová je v izbe, choď ta… nech sa ti páči.“

„Už oblečená?“

„Nie… pravda!“ i nevie, čo mu má poradiť.

„Ale na Lehotu ideš i ty, Marienka?“

I pohladí jej tvár. Oni doviedli ju sem, a taký zúfalý výraz má, že je žiaľ na ňu pozrieť.

„Pôjdem… Ale nech sa ti páči dnu — tam do stolovej,“ núka ho a tvár ostane jej ešte zúfalejšia.

Odtisne jeho ruku. Ešte je v domácich šatách, príde pani!

„Idem do sklepu, Janíkovi kúpiť šnúročku na klobúk, kým sa oblečiete. Prišiješ mu ju, však, Marienka?“

„Áno, vďačne; len choď, už, choď!“

„Ale, čo ti je?“ diví sa Cyril, hľadiac na ňu. „Ako ma posiela… ja nejdem!“

Pre pána! Tvár spoločnice skúpa sa v pote. Ešte je ani preobutá, ani oblečená, a on sa nepohýňa! Nazdáva sa, že je v dome, kde sa žije po ľudsky?

„Choď už, choď, choď, prosím ťa!“

Cyril sa namrzel. Kto zná, čo jej je. Oblieva sa potom a je ako nie pri sebe. Keby ju aspoň oni neboli sem doviedli! Siahol rukou na jej líce, potom s nedobrým výrazom odvrátil sa a vyšiel.

„Idem do sklepu, oblečte sa dotiaľ!“ zavolal z pitvorných dverí.

Marína trhá so seba šaty a druhé mece na seba. Pot leje sa jej s líc, ako keď v úpeku so Zuzkou pleje v záhrade. Ešte driek zapäť, ten nemôže si sama, a nikoho tu nieto. Ešte topánky preobuť, a už čuť kroky po pitvore. To nie Žela, to je ona!

Dvere kuchyne sa otvorily a v nich zastala pani, tuho posťahovaná a odetá v elegantných hodvábnych šatách. Pozrela po spoločnici koso. Jej ružové polhodvabné šaty nezdaly sa jej. Sú pri hrdle kúsoček vykrojené, a teraz nosia sa goliere také, čo i uši zakryjú. A všetky jej šaty sú také…

„Tu máte tieto peniaze,“ vraví jej nevľúdnym hlasom a podáva; „ja mám malý vačok na tých šatách, vytratila by ich. Vezmite ich vy, ak mi budú treba, akže sa budem hrať v karty. No, berte!“ skríkne nervózne, keď Marína dlho nemohla si najsť vrecka a potom nemohla doň prísť.

Podobizeň Edmundova je v ňom, i dnešná karta od Hurtu — vlastne list.

„Načože mi to dáva?“ myslí si medzitým, ako ich kladie do vačku. „Veď pani nikomu nedôveruje, nikomu neverí, nedrží za statočného nikoho, upodozrieva zo zlého každého…“

„Tu bol Krimský i s chlapcom?“

„Áno, bol; šiel ešte do sklepu.“

„Ako banujem, že som nenajala koč. Teraz on musí sedieť pri kočišovi. Či ma to hnevá!“

„A keby aspoň ja nešla!“ myslí si spoločnica.

„No, len sa skoro, aby sme aspoň raz nečakali za vami! Tomu chlapcovi doneste z toho pečiva; i sebe vezmite i Žele. Ja nechcem, ja nemusím jesť, len si vy vezmite… A kde je Zuzka od toľkých čias? Kľampa, už zasa klebetí niekde!… Na chrbát sa vám zapínajú šaty? Dajte!…“

„Nie, nie… Ruky bozkávam; veď mi Žela zapne,“ vetí chytro a uteká zľaknutá popri nej do izby.

Keď do izby prišla, zabudla, načo je tam, i všetko, čo jej vravela pani. Zastala ako stĺp.

„Ak sa ja nezbláznim tu, tak sa môže nik,“ myslí si a vracia sa nazpät k dverám. Koľko ráz, ba naveky robí sa toto s ňou a musí sa dva razy spytovať. Či div, že pani ustavične žehre, je nervózna a nespokojná s ňou? Sama je vina. Vidno, nesúca je na toto, i čo nesedela doma, keď je nič z nej? Keď otvárala dvere znova, prišlo jej na um, čo jej bolo naručené, i slová panej: „Ja jesť nemusím, len vy jedzte!“

Spoločnici vpadlé líca sa zapálily. Vezme pečiva pre chlapca na tanierik a i Žele.

„Na hrdlo si niečo nevezmete, slečna?“ spytovala sa jej Žela, keď jej priniesla.

„Nie, nerada nič,“ odvetí Marína. „Ani nikdy nenosievam.“

„Ale je to nie pekné také holé,“ pokrčí nos Žela. „I krstná mama povedala!“

„Môj pane!“ rečie netrpelive Marína, „že vás tak interesujem. Ja by nedbala o vaše hrdlo.“

„Ja vám len dobre chcem. Viem, že i krstnej mame sa takto nepáči.“

„Dobre je to… tu dobre mi je i tak!“

A nedbajúc o Želu, ide k panej, aby ju nečakala. Človek naostatok všetko zunuje.

V pitvore bol už i Krimský s chlapcom. Shováral sa s paňou, ktorej tvár bola prívetivosťou zaliata. Ako mak napred nahnutá šuchala si ruku o ruku, a vravela ľúbezným hlasom.

„Javor nechce ísť na Lehotu, pomyslite si! Ten uťahuje sa až priveľmi. Vraví, že táto spoločnosť nie je pre neho. A veď prídu ta hostia i z Michala! I Markovský povedal, že tiež nepôjde; ale to neverím. Ten by chybel! A Skalák pôjde?“

„Nie; má akési pojednávanie v súde. Keby to zajtra, že by šiel.“

Tu videl ísť Marínu z chyže, šiel proti nej, oddajúc jej šnúročku s prosbou, aby prišila. Marína vzala a šla do izby prišiť.

„Len skoro, Marienka!“ privolala jej pani láskave, čo spoločnicu zle dotklo akosi.

Pani v prítomnosti Krimských vynechávala i slovo „slečna“.

O chvíľu sadli na koč. Pani so spoločnicou, on s chlapcom a kočišom na kozle. Cez mesto ledva sa predrali, tak bolo naplnené jarmočníkmi. Čas bol jasný. Pani so spoločnicou málo sa shováraly. Pani nevravela. Ba, bude ona spoločnicu zabávať, rozvrávať! Marína zas sedí ako na ihlách; obanovala zo srdca, že ide. Mala by rozprávať, cíti; ale čo? Nevie zhola nič vravieť tej, ktorá, nech len ústa otvorí, karhá ju a o ktorej cíti, že azda, ako na predošlú Žanku, ani hľadieť nemôže na ňu. Prišli ponad rieku na výšavný most. Ani nepočuť šumotu vody, tak vysoko je most nad ňou; no aj ide si tá voda celkom pohodlne, prevaľuje sa. Voda je krásna, čistá a plytká. Spodok jej, posiaty drobnými čistými skalkami, vidno ako v potoku. Len kde-tu hĺbka čierna. Keby bola doma, ako by sa jej to veľmi páčilo. Predsa i tu riekla:

„Aká podivná, zvláštna rieka je toto!“

Pani má tvár odstrkujúcu. Mlčiaca spoločnica, potom jej namáhanie riecť niečo, ktoré zbadala, zasa otázka jej naplnily ju hnevom.

„No, predsa jesto niečo, čo sa vám tu páči,“ odpovedala. „To je niečo nové!“

Spoločnica odvrátila oči na hory. Teda či vraví a či mlčí, panej je všetko odporné. Ešte niečo povie predsa:

„Včera, keď som záplatky hľadala na ten sivý kabát v izbietke na povale, videla som v jednej škatuli vyšívané záclony. Aká krásna robota! Či i to Žanka robila?“

Tu sotrie čelo, odhrnúc nepríjemnú myšlienku, čo jej pri tom na um prišla. Totiž včerajšie hľadanie záplatôk otrávila jej pani, ako si ona myslela. Prišla ju pozrieť, a práve vtedy, keď ona nehľadala, ale išla pozrieť výšku z okna na ulicu a myslela si, aký asi musí byť vysoký tento dom, keď ľudia po ceste idúci sú ako deti, a ako by sa naisto zabila, keby spadla ztade. Azda i to dopálilo paniu. Aby každému na krku sedela! I obzerá sa po izbe a zazrie v kúte na žŕďke visieť klobásy.

„Slečna, a viac klobás už nieto?“

Slečna rýchle obrátila sa a pozrela na ne. Nevidela ich dosiaľ. I to je opatera!

„Hádam nieto viac…“

Hádam! A kto tedy má vedieť? Načože ju drží?

„Mne sa zdá, že by ešte malo byť viac; vám sa nezdá?“

„Kde by sa boly podely?“ vraví Marína a cíti sa prepodivne, že jej i tvár zahorí. Či ich ona podieva niekam? „Sem mačka nemôže prísť!“

„To nie; ale mne sa zdá, že by ich malo byť viac.“

„Nik sem nechodí, iba ak ja!“ povie Marína a odvráti tvár.

Viac už nepovie nič, nech si pani myslí, čo chce…

„Aha, tie záclony, slečinka? To som ja robila v tú zimu, keď môj drahý, dobrý Janíčko umrel. To ste si mali dobre pozrieť! Ah, veď ja vtedy, kde som si sadla, tam som sedela a plakala. Iba robota a modlitba čo mi daly trochu útechy.“

I utrie si oči. Nemohla nikdy smrti svojho muža bez sĺz spomínať.

Spoločnica mlčí, akosi trápne dotknutá, a myslí: „Neplačte predo mnou, nehodno je. Súcitu u mňa nenajdete, zabíjate ho vy sami.“

„Veď mne bolo i dobre, keď môj drahý, dobrý Janíčko žil. Tak nebolo ani jednej panej vo Vodňanoch; ale mala som i závistníkov dosť. Všade ma so sebou bral, ešte i na to pivo večer — bezo mňa nikde! Teraz načo je môj život? Radšej by i ja tam bola, kde on! Veru, slečinka, bol u nás život inakší, ako teraz. Zábava za zábavou; každý deň tance, muzika, lebo i on i ja radi sme mali spoločnosť.“

Zakašľala ako mak.

„To, čo ste mi odniesli kabátik na Bralci. Preto kašlem, tam som prechladla,“ myslí si spoločnica a čaká, či naozaj to povie pani.

„Dosiaľ mám ten kašeľ! Slečna, to ste vy na príčine, že som prechladla,“ rečie pani rozhorčeno. „Vzali ste mi kabátik so sebou a šli po skalách skákať. Neprišlo vám na um, že môžem prechladnúť!“

Spoločnica neodpovedá, len skloní hlavu a myslí si:

„Cez deň raz zakašlete, a už také strachy! Veď teraz vravíte, že váš život nemá ceny, a jedného zakašľania sa bojíte!“ —

„Ešte ďaleko je lehota?“ spýtala sa úctive.

„Jáj, vy by ste však už chceli, aby ste tam boli! Počujete, pán farár, Marínka sa spytuje, či je ešte ďaleko Lehota?“

Cyril sa obzrel a usmial.

„Ešte jedno tri kopce, Marienka. A veď sú u vás ešte ďalej dedina od dediny!“

„Ó, nazdávate sa, že ja naozaj túžim čím skôr tam byť,“ myslí si Marína; „banujem, že idem. Čože ja tam budem robiť? Platená slečna! Ja len aby som nesedela už s paňou, ktorá ma nemôže vystáť.“

Prešli dedinu, kde bývala Želmíra Burianovie, ktorá je teraz chorá. Počula od panej, že tu bola učiteľkou, a to bolo jej nešťastie. Ani nedokončila školského roku, ochorela a deti po dedine behajú bez školy… Z tej dediny vyšli k železničnej ceste, kde bola i vozová. Potom ešte jedna dedina a konečne Lehota. Na rovinke vidno ju rozprestretú so zelenými stromami a dvoma vysokými vežami. Krásne je i tu; kde pozrieš, všade bujné polia. Keby nebola Marína spoločnicou.

Prišli do dediny a zastali pred farou, kde sosadli. Podivné, že hostí čakajú a bránu držia zavretú. Tam stretli sa s dvoma pánmi. Jeden z nich predstavil sa Maríne ako doktor R. Druhý bol vodniansky farár; tohoto už poznala i z kostola, i chodieval k panej každý týždeň.

„Mohla som doma sedieť!“ myslí si Marína, idúc za paňou do domu. „Čo ja budem tu robiť? Ja nepatrím sem…“ I cíti, že sa hanbí, lebo je spoločnicou panej. Všade cíti ťarchu svojho postavenia, ktoré nie je pre ňu, vidí po nečase. Platená slúžka panej! I zdá sa jej, že ju každý môže potupiť. Ona azda má iba na strane stáť, ani nevravieť, iba keď ju oslovia. Vôbec nevie, ako sa chovať, i cíti sa, ako by ani nepatrila medzi hostí.

Zaviedli ich do izby, kde Božena Burianovie, neter domácich, utierala taniere a dávala na zakrytý stôl. Bola odetá v bledo-belasých šatách hodvabných a jej tučná ružová tvár zdala sa ako rozkvitnutá ruža, najmä pri mizernej Maríne. Keď sa usmiala, zablysol sa jej jeden zúbok so zlatou záplatkou, čo zle sa dotklo Maríny. Domáca pani vysokej postavy a sivých pekných očú bola černoodetá, s lilavou vložkou a čipkami napredku. Živo chodila okolo Bukovičovej, sberajúc jej klobúk nežne s hlavy. Riekla i Maríne:

„Složte sa, slečna, i vy tam v druhej izbe.“

„Ďakujem!“ odpovie Marína zdvorile.

I zdá sa jej, že domácej panej slová boly len tak cez plece povedané, ako takej podlejšej.

„Hlúposť bolo prísť…“ myslí si.

„A kto je už tu, Olinka moja?“ doptáva sa Bukovičová a celá je oživená.

Nakláňa ľúbezne svoju postavu vpred, ruky šuchá jednu o druhú a usmieva sa, milo prižmurujúc oči. I celá je pútavá, že spoločnica mimovoľne musí sa jej prizerať. Prečože je nie takáto naveky, veď takúto musel by každý milovať!

Prišli Dubákovci, senior Drozd i štyria páni z Michala. Balko je tu od včera… príde gróf Madnický, i podžupan. Popoludní Kotrušovci.

„Kto prišiel z Michala?“

„I Vilinský je tu.“

„Hej?“ i skladá si všetko a ide do druhej izby shovárať sa.

Spoločnica pri mene Vilinský obrátila zvedave tvár, obliatu radosťou a plnú očakávania. Je hrozne zvedavá, musí ju za to ešte pokárať; chcela by všetko vedieť.

„Povedz mi, Olinka, príde i Burian?“

„Švagor sľúbil sa len pozdejšie; ale mať moja i Božena sú tu od včera.“

„O Žele čo si počula, je lepšie? A ten Voliak ju vezme, Olinka?“

„Kto vie, ako je. V nedeľu, keď som, tam bola, zdala sa mi lepšie.“

„Ako ju ľutujem, chúďa!“ i šuchá si ruku o ruku.

Marína dala sa hneď pomáhať Božene prikrývať stôl, mysliac si, že je to teraz i jej povinnosť. Medzi shováraním sa s ňou myslela si radostne: „Tak tu je i Vilinský?!“ Kto by si to bol myslel, že príde čas, kde vidí všetkých zvláštnejších ľudí národa. Toho Ela nedosiahne doma! Len či je i tento taký milý, ako Javor?… Už sišla sa s Javorom, bol raz panej na narodenie vinšovať, v jeden podvečer. Ona zametala veľkú izbu hosťovskú — bola sobota — keď pani, ktorá sedela na chodbe, voviedla ho dnu. Tvár zahorela jej radosťou i zahanbením: prachu narobila v izbe, a ide on! No zabudla, že je ona platená posluha panej, ktorej netreba sa miešať do ničoho, len čakať, — a ide mu v ústrety, ako by bola doma. Pani, vážna a, ako obyčajne, mračná, predstavila ich. On podržal jej ruku a vraví:

„Teší ma, slečna, že vás môžem v našom kraji vidieť. Len by si prial, aby ste ostali medzi nami čím dlhšie…“

Ešte vravel i viac — zdá sa, že je samá dobrota ku každému; ale nepamätá sa, ani vtedy nepočula, lebo kým vravel on, myslela ona:

„Jaj, Bože, či musíš mi aj ruku držať, kým vravíš?“ i oblieva ju horúčosťou blaha. „Nezaslúžim ani, aby si blízko prišiel ku mne!“ Keby aspoň pani nestála tu. Zaiste jej je to ani po vôli!… Ale, ako nečakala, pani zavolala ju i do salóna, kde zaviedla svojho vzácneho hosťa k pozlátenému stolíku.

„Aj Vilinský, aj Vilinský! Ten, ktorý pomenoval ju raz v liste, keď pýtal prácu od nej: „jedna z najlepších síl…“ Hľa, Ela doma predsa nezažije, aby ho videla. Čakaj, budeš závidieť.“ Ako dobre predsa, že prišla do tohto kraja!… Či neprišiel i redaktor časopisu do ktorého ona posiela svoje práce?

„Nie, nie, ten nech nepríde!“ myslí zrazu, keď boly cez izbu prešly dve panie s domácou beztoho, aby sa jej prihovorily len slovom alebo len pozrely na ňu. Nie teraz, keď je v tomto stave poníženia. Keby bola doma!… Keď stôl bol prikrytý, Marína išla k oknu pozerať na kostol, tam v záhrade stojaci; potom vyšla i ona za Boženou. V pitvore zastala, poobzerajúc sa. Nad dvermi nápisy videla minule, keď bola tu naprávať domácej panej šaty, čo jej krajčíri zkazili, výpovede z Biblie na čiernych tabličkách. To páčilo sa jej veľmi; zaiste je toto dom kňaza, aký má byť!… V kúte medzi stolovou a pánovou izbicou postavený je podstavec s kvetmi. Plné sú tri poličky v ňom a kvitnú všetky rozmanitými farbami. Založiac si ruky, hľadela na ne, mysliac, ktorý bude si pýtať od domácej panej, ktorú rada. Potom pozrela hore: na izbe domáceho pána vrzly dvere a z nich vyšiel vysoký pán, s dlhou čiernou bradou, v šedivom obleku. Marína zdvihla hlavu a srdce zabúchalo jej nečakane.

„To je Vilinský!“ myslí si zrazu a čaká, čo stane sa ďalej.

Pán pozrie ju celú, trochu potisne klobúk na hlave a rečie:

„Dobrý deň!“

„Dobrý deň,“ odvetí i ona a hľadí, nakloniac hlavu, akosi podivne za ním, ako odchodí.

Páni sú v záhrade, počula od Boženy, ide k nim. Marína siahne si rukou na čelo, stojac nepohnute, a divne, zle, veľmi zle sa cíti.

„Iste viem, že je to on!“ zašeptala, hryzúc si pery, aby ju slzy nezalialy.

Do pitvora prišiel pružným krokom jasnej, prívetivej tvári mladý človek. To je teolog Balko a rodina domácich. Už ho videla a počula o ňom. Bol u nich raz a jej ostalo v pamäti, že choval sa k nej, ako doma sa chovávali k nej mladí ľudia: úctive a priateľsky. Teolog Ján niesol krčah a pohár. Mal vyšívanú košeľu a v gombíkovej dierke klinec, pripätý od Boženy. V kúte stál súdok piva v šafli vo vode, a on, pozdraviac sa s Marínou, kľakol k nemu. Nacedil do pohára a okúsil.

„Dosť je už studené,“ hovorí, „môže sa piť. Bude sa vám páčiť, slečna?“

„Nie, ďakujem, nepijem,“ odpovedá ona, idúc bližšie sa dívať.

A smejúc sa, chce vravieť, že pivo chutí jej ako atrament. Však príde jej na um, že je len spoločnica, i nerečie nič. To je otázka, či sú jej žarty dovolené… I zmizne jej s líc úsmev a odstúpi, kde stála prvej.

„Ba budete aspoň trošku, to osvieži v tej horúčave. I vy ste unavená. Však bude sa vám páčiť?“ i berie sa pre čistý pohár, čo ako odopiera Marína.

„Nie, nie!“ spoločnica sa zachveje netrpelive.

Čo jej nedá pokoj? Teolog Ján doniesol pohár, nacedil a podal spenené pivo Maríne, poučiac ju, ako treba odrazu vypiť. Vzala ho, nechtiac viac robiť komédiu, a odpila. Chladný mok zvlažil jej vyschnuté pery a hrdlo, ale neodpila veľa.

„Však občerstvuje?“

„Áno, ani nebola by myslela. Ďakujem!“ odpovie a, nechtiac tam byť ďalej, odnesie nedopitý pohár do kuchyne i ostane tam.

Kuchyňa preplnená je kuchárkami a posluhovačkami. I domáca pani vydáva rozkazy, dozerá, a okrem nej jedna stará pani — jej mať. Tá prišla k Maríne, kde kládla pohár na okno, a spýtala sa jej, či je ona od Bukovičovej.

„Áno, Marína Majtáňová.“

„A ja som mať domácej panej, rodina Bukovičovej. Jej muž bol môj brat…“

Po dlhšom rozhovore dobrodušná pani povie ešte o Bukovičovej:

„Hádam už zanechá smútok. Veď už, chuderka, dosť sa nažialila.“

„Nie je taký život pre pani Bukovičovú, aký vedie,“ vraví Marína a zahryzne si do pery.

Ľaľa, ako sa bude vážne starať o život panej, súdiť! Kto zná, či je to nie urážka od nej, tá smelosť. I pozrie na starú tvár panej, aká je.

„Ja si tak myslím, že je ešte nie pre ňu ten spôsob žitia, aký vedie,“ napraví sa skromne.

Stará pani usmiala sa dobrotive.

„Hej, pravdu máte. Veď ona už azda zanechá ten mníšsky život. I čas je. Dva roky minuly, ako umrel brat Janko…“

Marína hľadí otvorenými dvermi do pitvora, kde teolog Ján vynáša fľaše piva za fľašami do záhrady.

„Môj pane, ako pijú tí páni naši!“ myslí si zarazená.

„Dva roky, áno, že dva…“ rečie panej, ale je nie tam duchom.

Díva sa do pitvora prekvapená úplne. Aha, ctihodný, pekný a mladý Markovský shodil kabát a tak, iba vo veste, nosí usilovne s teologom pivo do záhrady.

Kuchárky, ustavične ochutnávajúc jedlá rad-radom, oznámily, že je obed už hotový. Domáca pani i Božena s Marínou šly rozdávať polievku. Teologa poslaly pre pánov do záhrady. Keď poslaly pre nich ešte asi troch poslov a polievka už temer vychladla, začali prichodiť. Tváre sú im spotené — je horúce — a ustaté akési. Prvý prišiel jeden, ktorého, ako sa zdalo, uctili veľmi a odstupovali sa mu zďaleka. Je vysoký, dobre vyrastený a tučný starší pán. Už videl, ako sa zdalo, všetkých, iba Maríny nie, lebo berie sa rovno k nej.

„Gróf Madnický,“ vraví a podáva jej ruku.

„Čo, gróf?“ Marína sa zmýli, dajúc mu ruku, a vypovie svoje meno skoro neslyšateľne. Iste nevie, že je ona iba spoločnica, keď prišiel k nej.

Panie vzaly ho so sebou a on rezko, bez ceremonie sadol na vykázané mu miesto. Na pravý bok od divána k farárke zo Švetíc. To bola vysoká kostnatá dáma prívetivej tvári, ale nie peknej. Marína videla, ako pred chvíľou shovárala sa s Bukovičkou o nej a Bukovička povedala: „Hodná, zdá sa.“ Podivné, že nič špatného.

Za grófom prišiel lekár, kňaz Markovský, už zasa v kabáte, a druhý čiernych očú ako uhoľ, potom jeden letavý, strednej výšky, nepokojných akýchsi pohybov. Týchto rad zavŕšil nízky mladý človek, ktorý ustavične trhal sebou, odstupoval sa naveky a zostal v kúte.

„Ozaj, či je i toto náš?“ myslí si Marína. Ale nemá na tvári sebavedomého a hlavatého rázu, ktorý tak často vidno u našich. Stojí pri dverách a s veľkou ochotou skacká i vystupuje sa ostatnému húfku, za ktorým ukázala sa i hlava statne, ako dub vyrasteného domáceho pána, prevyšujúceho o hlavu všetkých. Toto boli štyria páni z Michala, medzi nimi i pán s čiernou bradou.

„To sú Michalčania,“ šepla jej Božena, odvolajúc ju do bočnej izbičky, kde bolo prikryté deťom, domácim a jej, lebo poprosila ju Božena pomáhať pri obsluhovaní.

Na žiadosť Maríny pomenovala Michalčanov po mene. Černobradý muž je naozaj Vilinský; ale redaktor, ktorého sa bála Marína, neprišiel.

Marína sadla si na miesto proti dverám, a tvár jej sa celkom premenila. Pozerá po štyroch pánoch radom, a dych zatajuje sa jej. Hľa, ľudia rozdielni, inakší! Treba ich obzrieť dobre, aby si ich zachovala v pamäti. A, prizrúc sa Vilinskému, pocítila opäť ten ťažký cit, ako v pitvore, keď ho videla. Tvár jeho má výraz veľkej bolesti a utrpenia. Toho nečakala, hoci vedela, že býva naháňaný po súdoch a žalároch; ale on je ducha inakšieho, stojaci nad inými, i nad slabosťami. A tu, hľa, človek, ktorého tvár skrívila muka. Odvrátila sa rýchlo a zohne sa nad polievku, miešajúc ju a nevidiac do nej pranič pre slzy. „Oh, tí, tí…“ šepce a nemôže najsť slova dosť špatného pre tých, ktorí ho trýznili…

„A Cyril je kde?“ prišlo jej na um, i obzrie sa zasa k hlavnému stolu. Tam sedí pri malom človeku, čo šklbal sebou, na konci stola. Tam zas sedí gróf, pri boku farárky zo Švetíc, a ledvaže zjedol polievku, vstal ako taký, čo predok má viesť, vzal pohár a začal pripíjať hostiteľovi v nemeckej reči. Druhí začali poháre nalievať ochotne a fľaše vyprázdňovať. Teolog Ján ponalieval i tam pri súkromnom stolíčku a sadol s veselou tvárou, že bude počúvať. I on má oči liskavé a líca rozohriate — možno, lebo Božena mu je na blízku, sedí naproti, blaho to robí. Ani nepočúva naozaj, ale hľadí na ňu ustavične a šepce jej. Marína musí sa zasmiať, keď pozrie na nich, i chráni sa hľadieť v tú stranu. Poháre zaštrngaly a potom nastala tichosť, každý pil. Mladý človek s vyholenou tvárou, ako kňaz, pil a pozeral do izbičky ponad pohár na Boženu.

„To je velký figliar,“ riekla ona Maríne, „s tým nehodno dať sa do reči.“

Za polievkou doniesli hovädzie jazyky s makarónmi. Nasledujúci rečník začal toast na zlé jazyky, najmä na jazyky testín. Veľa smiechu ozývalo sa, kým vravel.

„Je to už zunované pri ňom,“ rečie Božena Maríne. „I do novín napísal besednicu o tom; nečítali ste? Pani Veličná, tiež testiná, sa i vyplakala od toho.“

„Čo, plakala? Haha!“ zasmiala sa Marína mimovoľne.

Jej toast páčil sa veľmi. Zas zaštrngaly poháre. Marína, keď si štrngla, k vôli Božene a teologovi, zachlipla z vína tiež a pozrela s túžbou na Vilinského. Má bolestnú tvár, ako prvej, nevraví nič, len jie, ani sa nestarie do nikoho. Pri ňom sedí mohutný pán, už starší, s lysinou na temeni, ten nejie. Výraz tvári má naozaj ako nejaký vodca a oči akési divné, neobyčajné. Nie, nedá sa to vysloviť, aké sú to oči. Ani nepije, ani nejie, ale hľadí — s podivením zbadala Marína — na ňu. Obrátila sa k teologovi — Božena vyšla do kuchyne — a spýtala sa ho, kto je to.

„Ten, čo sedí pri tete Bukovičovej a Vilinskom? Advokát Čierny…“

„Aha, ten čo… čo tak krásne, energicky a ohnive bránil Vilinského? Teraz vari i jeho poženú pred súd.“

„Áno.“

„Môže i seba brániť. Vie!…“

Zasa vstal iný rečník oslavovať domáceho pána. Po hlase poznala Marína, že je to Cyril. Za tým Markovský, ktorý nosil pivo do záhrady bez kabáta. Začal, ako farári, s písmom. „Ty, ako človek; ktorý si spravil večeru, pozval si nás…“

„Ja som vás nepozval!“ zastarie sa žartom domáci pán, stojac vo dverách, hlasom hromovým, lebo taký mal. On nesedel medzi hosťmi, ale tam v izbičke a či radšej nikde, chodil okolo najviac. Jeho impozantná postava celé dvere zaujala. Marína nič nemôže vidieť pre neho. Rečník ako mak splietol sa a zastal.

„Ale my prišli sme i bez volania…“ Potom ide už reč ďalej hladko, nik nepretrhne rečníka.

Potom vstal opäť gróf a teraz už v maďarskej reči pripil domácej panej. Nebola tam, i rozbehla sa Božena s teologom za ňou, aby šla počuť. Keď prišla, zastala si do dverí s pohárom k mužovi, a keď rečník dokončil a išiel k nej, rezko podskočila naproti, priveľmi buchnúc o jeho pohár.

Tu pretrhol sa poriadok a do izby vstúpil nový hosť. Podžupan, najkrajší človek vo Vodňanoch. Marína poznala ho, lebo dostala zaň od panej, keď riekla, že nič zvláštneho nenachodí na jeho tvári. Usadili ho ku grófovi a začali mu snášať jedlá od radu. Domáci pán prišiel sám pre jazyky do izby, kde bola Marína. Ona bystro vstala, aby ho odmenila, a niesla sama i čistý tanier preložiť. No obanovala svoju ochotu. Podžupan-krásavec obrátil celkom k nej tvár svoju a pozrel jej rovno do očú pohľadom obyčajným u švihákov, že cítila mimovoľne v ruke šklbnutie, ako by ho chcela pľasnúť. Roztržite a rozpálená v lícach držala mu misu a pozrela, či nehľadí pán tých podivných očú a nevidí jej rozpaky. Ba hľadí, a teraz je celkom blízko, len stôl delí ju od neho, a ostrý je jeho pohľad veľmi. Čo sa díva? Istá vec, že preto, lebo napísala tých pár noviel; nazdáva sa, že je niečo, a tu vidí, že je nič. I tá výkrojka pri hrdle ju zlostila, hnevalo všetko a hanbila sa za seba. Netrpelive berie misu preč, keď si bol nabral podžupan jazyka, delikátne a pomaly na jej zúfalosť, a potom zasa obráti plnú tvár k nej, aby sa jej prizrel. Ide položiť misu tu vedľa na stolíček, nad ktorým visí veľké zrkadlo. Tam je i druhá misa, a chce sa pozrieť… Videla, že líca sú jej rozpálené; doma bola by sa potešila, lebo Edmund vychvaľoval ju takú, ale tu bola si protivná. Tu, kde ju hania, kárajú, znevažujú naveky, vidí i sama, že je niže všetkej kritiky, a ešte tento hľadí na ňu toľko. Odvrátila sa a zazrela Cyrila na kraji stola. Hľadel na ňu nežnými očami, ako patron. Nevdojak octla sa pri ňom.

„Ty si veľmi pekne vravel, Cyril,“ šeptom mu hovorí.

„Naozaj?“ na to on láskave a zhladí jej líce. „A ako sa cítiš, Marienka?“

„Dobre!“ odpovie ona a pozrie po stole. Pán s lysinou na hlave pozerá i ta na ňu. Odtiahla sa za postavu veľkého lekára, potom pobrala sa nazpät k svojmu stolu.

V izbičke bolo ich už viac o jedného pána. To je Boženin otec, asi štyridsaťročný, počerný a pekný človek. Tvár mu je takého pekného výrazu a oči krásne, belasé, veselé, že Marína, vidiac ho, pomyslela si: „Môj pane, či by to bol dobrý model za ideál na novelu!“ Len divno jej bolo, že so svojím synom, asi pätnásťročným, pije a štrngá si, ako so seberovným.

Božena prišla si sadnúť na chvíľočku k otcovi. V druhej izbe vstal kňaz nepokojného držania a bystrou rečou začal toast o Židoch, ktorí hubia národ a celú krajinu. Marína rýchlo pozrela ta.

„Aha, teraz začnú sa už interesantné reči!“ myslí si a hľadí na Vilinského.

Tvár už nielen že mu je mračná, ale akási chladná. Ani nepozrie nikam, ani nepovie nikomu slova, iba ak svojmu súsedovi s plešinkou na temeni, ako by nedbal o iných pranič.

„Ojej, akýže je to?“ myslí si Marína a už mizne z nej pohnutie. „Čože ti títo spravili, že sa tak držíš?“ Tu prišlo jej na um, že nevidela svojej panej už dávno. Tam sedí na diváni, a teraz má tvár takú, ako doma máva, prísnu. Hľadí dolu na stôl, ani očú nepozdvihne. Shovára sa s pánom predivných očú, a on — Marína zmýlila sa — hľadí sem na ňu zasa, ako by sa o nej shovárali, a tvár mu je prívetivá. Marína rezko odvrátila zapálenú tvár. Azda nevravia špatne o nej?!

„Zas zdravica!“ upozornila ju Božena.

Gróf zasa rečnil, a teraz už vraví slovensky a oslavuje kuchárky i Boženu. Ide mu veľmi zle, pomáha si i rukami i nohami. Kto zná, či naozaj nevie tej reči, a či, ako notár v okrese, zkade je Marína. Nepovie inak: „Keď som bola…“ pritom sa tak namáha, dobre sa mu niečo nestane — a to myslí, aby povedal čo najchybnejšie.

Za grófom povstal podžupan. Vzal pohár a ide sa poklonkovať domácemu pánovi, ktorý tam stojí impozantne, ako jedľa. Teraz je ešte väčší a stojí pokojne, kým podžupan kadejak sa nahýňa, klania tak i tak a silí sa, kde treba dôrazne povedať alebo s citom — pritom srdce, kto zná, kde mu je.

Marína sa odvrátila. Nemohla hľadieť naň, lebo cítila žiadosť odsotiť ho od domáceho pána. „To je i Vilinský preto taký zamračený,“ myslí si, kým nastalo štrnganie. Totiž nedopriala podžupanovi, že si s ním štrngol domáci pán, a hádam i verí jeho rečiam. „Ba či ešte i ten tamto nebude rečniť?“ myslí si o mladom človeku, čo trhol sebou. „Mohol by i ten.“

„Zasa Krimský!“ vraví jej Božena, idúc s miskami od hlavného stola.

„Vraví?“

„Áno!“

Nakrianila sa, aby ho videla. I Cyril oddal sa do Židov, nazývajúc ich spoločným zlom.

„My sa hašteríme,“ vraví medziiným, „trháme, hryzieme sa…“

„Nehryzte sa!“ vraví polohlasne pán krásnych očú, čo bol by i za ideál — otec Boženin.

Marína prekvapeno a so smiechom pozrela na neho.

„Hryzieme sa miesto toho, aby sme ruka v ruke oborili sa na spoločného nepriateľa… smierili sa.“

„Ale, Cyril, nevrav!“ myslí si Marína a oči jej zahoria. „Nie meriť! Ty chceš sa meriť s takými, čo ťa chcú zjesť a o tvoje merenie nestoja. Nič, biť sa budeme! Babám je maznať, meriť sa!“ Nezbadala v svojom nesmiernom ohni, že od druhého stola prišiel senior Drozd, černovlasý, a už v predobrej vôli zastal pri nej.

„Ako vás volajú, slečna?“

Marína divne pozrela naň, ale že videla starého človeka, odpovedala:

„Marína Majtáňová.“

„Čo, Marína Majtáňová? Aké je to vlastizradné meno?… Mariška!“

„Ticho, ticho!“ volali mu z tej izby, ktorí pre jeho krik nepočuli, čo vraví Cyril.

Senior sadol na pustý stolec pri Maríne a pritiahol sa k nej. Ona ako mak sa odtisla.

„Marína. Prečo nie Mariška, čo?“

„Tichože, ticho!“

„Židia viciciavajú náš ľud, oberú o groš naše kraje, na nivoč, na žobrotu nás dovedú!…“

A senior, nedbajúc ani o Cyrila, ani o Židov, ktorí chcú pohltiť nás i jeho, sadá bližšie k Maríne a volá:

„Mariška, nie Marína!“

„Jaj, čo ja budem s týmto robiť?“ myslí si Marína, červená v tvári, a vstane, aby sa odstúpila. Hádam si chce sadnúť na jej stolec, že sa tak tisne. Poobzerajúc sa, rezko vyšla do izbičky, ktorá bola vedľa domáceho pánovej. Tam ostala dlhšie, obzerajúc bibliotéku v kúte. Keď sa vrátila, senior už sedel zasa na svojom mieste a Cyril už mlčal.

„A vy nebudete vravieť ani jeden?“ myslí si o štyroch hosťoch z Michala, a pozrie na Vilinského. Ten na tvári teraz má už rozhodne chladné opovrhovanie. „Načo prišiel sem, keď sa mu tu nepáči?“ myslí si Marína.

Niektorí pri stole zapálili si cigary, a obedu kto vie ešte kde koniec.

Medzitým strhla sa hádka. Pán s plešinou na temeni a podžupan, ako vidno, strhli sa na Židoch. Pán s plešinkou, nahnutý nad stôl, spytuje sa, a jeho hlas zneje ostro, prísne:

„A koľkým kresťanom ste dali licenciu?“

„A či sa hlásil len jeden?“ povie podžupan tiež nahnutý nad stôl a smele.

„Koľkým ste dali licenciu?“

„A hlásil sa len jeden?“ opätoval ten hlavato to isté.

Pán holého temena odhol sa od stola, ako by nepokladal za hodné viac povedať. Odhol sa i oponent jeho, nedbajúc viac o Čierneho. Marína pocítila radosť, že Čierny zavrátil podžupana. No nemohla sa veľa poradovať v Čiernom — senior Drozd zasa ide si k nej sadnúť.

„Čo tento so mnou chce?“ myslí si Marína, netrpelive hľadiac, ako tisne sa k nej senior. Drapká sa do nej, lebo je len spoločnica…

„Bojíte sa ma, čo?“ volá on, uvidiac jej odťahovanie sa.

„Ticho!“ zakričia mu z druhej izby.

Azda zas toast? Marína sa zľakla. Zasa na Židov zle? Nebude počúvať; vlastne ani nemôže, senior tisne sa a pýta si tých kúskov, čo si vzala, aby jedla počas toastu.

„Azda mi nedáte z neho, čo?“

„Nech sa vám páči; tu sú na miske.“

„Ale ja z vášho chcem, no?“

„Slečna, to vám patrí,“ vraví za jej chrbtom Božena, prejdúc k nim.

„Čo?“ i zvrtne sa, že si azda niečo ztratila a Božena jej našla.

„Toast. Pán farár Krimský vraví.“ Božena sa usmiala.

„Ba ešte čo!“ zadiví sa Marína a stiahne vystretú ruku zpät, zľaknutá počúvajúc. Naozaj spomína akési ženské talenty, z ktorých jeden je i medzi nami teraz, a nech žije. Marína sa zapálila a potom zbledla hanbou. To by nebola čakala od Cyrila, že ju takto postaví na pranier. Čo viac, keď dokončil, ľahkým krokom pošiel k nej s pohárom.

„Čo chceš, Cyril? Jaj, či sa hnevám na teba!“ prijala ho s výčitkou, celá sa chvejúc.

To je strašné, to sa jej ešte nestalo. Čo by to za hocičo a hocikomu?… I sršia jej oči naplašené a zúfalé.

„Veď sa neprezraď!“ napomína ju on nežne a s výčitkou.

So smiechom štrngne o jej pohár a dá potom miesto i dvom pánom z Michala, ktorí prišli tiež, povediac svoje mená, a naostatok i kňaz nepokojného držania a jasnej reči. Marína hryzie si pery, odvrátená od hlavného stola. Potlačiac všakovaké pohnutie, vzala pohár naostatok, že odpije teraz z neho. Pán krásnych očú, čo sedel jej naproti a chcel si dosiaľ naveky štrngať s ňou, teraz zahľadel sa na ňu, ale — už si viac neštrngol. Senior otvoril oči a zvolal:

„Čo je to, čo?“

Marína odvrátila hlavu a zasmiala sa na ňom.

O chvíľu dokončil sa obed. Páni pozapaľovali si cigary a kúrili usilovne. Dym vznášal sa ponad stôl a počal zahaľovať hlavy hostí, a rozhovor stal sa už hlučným. Panie opustily izbu a vyšly na svieži vzduch do záhrady. I Božena prišla pre Marínu, pomáhajúcu sberať so stola.

„Neustávajte sa viac. Veď to posberajú. Poďme do záhrady, páni budú tu hrať v karty.“

V izbietke domáceho pána stretol ich kňaz bystrých rečí, pozrel na Marínu a lapá ju za ruku.

„Kamže, kam, slečna-spisovateľka?“

„Do záhrady!“ a bráni sa jeho ruke. „To je hrozné…“ myslí si. „Čakaj, Cyril!“

V pitvore zastal jej cestu senior.

„Čo? Vy ste spisovateľka? Musím sa vám teda inak preukázať, aby ste ma, reku, nevymaľovali… Poďte sem, poďte medzi nás…“

„Nie, nie! Ideme do záhrady,“ vyhla mu a rýchle vyšla na chodbu.

Tam sedí Cyril s pánom krásnych očú na sviežom povetrí. Oba kúria. Marína, zbadajúc, že Božena kdesi zaostala, prišla pred Cyrila:

„Hnevám sa na teba, Cyril, hrozne,“ rečie mu polohlasne.

„Ale sa pomeríš!“ žartuje on a, sediac, priťahuje jednu stoličku bližšiie, aby si sadla.

„Do smrti sa budem hnevať!“ vraví ona, ostanúc stáť.

„Ale nevrav, nevrav!“ smeje sa on a lapá jej ruku. „Aha, aké robí divy!“ Ona odtiahla si ruku, a hoci sa smeje, vidno naozaj, že je rozčulená.

„Tak nepíš, keď sa hneváš!“ povie on.

„Veď už nebudem, nikdy nebudem!“

Cyril pohol plecami. „Nepíš!“ Vidno, i on sa nazlostil. Nastalo ticho. Marína sa obzrela, či ešte nejde Božena. Volá ju a potom nechá tu, že nevie, čo robiť. Cyril už mlčí; spoločník jeho riekol:

„Tak dobre je tu a krásne!“ i rozhľadí sa dolu na polia za záhradou farskou, na vrchy a hory lehotské.

„I Vodňany sú krásne!“ rečie Marína, chtiac mu zalichotiť, i že sa jej skutočne takými zdaly.

„Ah, nie! Ten vrch nad samým mestom je nepríjemný. Človek ako by bol pridusený… ani voľne dýchať nemôže…“

Marína pozrela naň. Nemyslela nikdy, že by ten vrch mohol sa nepáčiť, alebo tlačiť niekoho. Veď je taký krásny, zarastený lesom; z okien Bukovičkinho domu vidno ho veľmi dobre. Slnce ráno opiera sa oň, keď vstáva, a večer ukryje zaň.

Od chrbta prišla Božena a, oblapiac ju okolo pása, viedla ju do záhrady za dom. Tam natrhaly si kvetov, Božena klincov červenej farby na hruď a Marína bielych do vlasov. Edmundovi páčilo sa najmä, keď si dala také kvety medzi vlasy, a hneval sa, že sa mu páči… Potom prišly pod okno fary a sadly tam na lavičku. Počúvaly chvíľku krik, ozývajúci sa z tej izby, kde boli páni. Marína podoprela hlavu dlaňou, a zrazu zacítila v srdci veľký žiaľ, ako by chcela plakať čo najhorkejšie…

„Ja som taká ustatá, že ledva chodím,“ začne Božena. „I včera toľko hostí sme obslúžili.“

„I včera boli hostia?“

„Áno, tu z dediny — vrchnosť, kostolníci, učiteľ a katolícky kaplán, čo je i teraz tu.“

„Učiteľ je ten nízky, čo sa tak krúti?…“

„Áno, ten.“ Božena zasmiala sa nahlas. „Žení sa teraz a berie si tunajšiu poštárku. Ona je o trinásť rokov staršia.“

„Naozaj?“ usmeje sa Marína a potom zakaboní čelo.

I ju chcel raz istý mladík — nie Edmund — taký, čo bol o tri roky mladší, a to bol človek bezúhonný, i pekný; dosiaľ ju to mrzí. Ale ona robila komédie, nešla. Hľa, táto je smelšia, nebojí sa trinástich rokov rozdielu. Zhladila čelo, aby odhrnula myšlienky tie od seba. Dosť je všetko nepríjemné i tak. Zpoza fary vyšiel nečakano vysoký hrubý pán, jeden z Michalcov. Maríne sa zdá, že ten, ktorý pozoroval ju od stola, ale nevie doista. Tu je svetlo urážajúce, veľké, inakší je ako tam v izbe. Temena nevidno mu, má klobúk, a oči prižmuruje. I jeho slepí tá nekonečná jasnosť poludňajšieho slnca. Zastal pri Božene a začal sa s ňou shovárať; ona ponúkla ho lavicou.

„Ďakujem, lepšie je stáť, dosť sme sa nasedeli,“ i pozrie zpod striešky klobúka na Marínu, ktorá bez vôle sedí tam a cíti sa byť takou mizernou, že nevie, čo robiť. Pán pozrel do otvoreného okna. „Vrie tam ešte…“ poznamenal.

„Dohadujú sa páni,“ usmeje sa Božena.

„Vilinský sa dohaduje?“ spýta sa Marína, na chvíľočku oživená.

„Nie, podžupan s Mišovičom.“ Mišovič bol kňaz nepokojného držania.

Marína upadne zasa do zmalátnenosti. Už ju nezaujímajú ani Michalci, ani to, že Čierny zas hľadí na ňu, ani že Vilinský zatvorený bol za rok a nedržal za hodné slova povedať pri stole. Ale zato predsa sa raduje, že netoastovali. Zdalo sa jej to byť i demonštráciou; ale či mali i oni o Židoch rečniť?

Akosi mimo svojej vôle odpovedala dvoma slovami na otázku, s ktorou Božena obrátila sa k Čiernemu; ale ju hneď i obanovala. „Čo nečuší? Aha, spoločnica!“ i tak schytila ju akási skľúčenosť, a hladí si čelo s odporom.

Čierny pozrel na ňu prižmúrenými očami. I ona zdvihla hlavu a pozrela, či sú to tie oči predivné, jedného z najenergickejších národovcov slovenských.

„Zato mohli ste domácemu pánovi predsa povedať zdravicu. Pri jeho stole ste sedeli!“ myslí si a zasa kloní čelo do dlane. Čo sa jej bude prizerať, načo? Hnevá a hanbí sa seba. „Pravda, že som chatrná, a čo teba do toho!“ Netrpelive čakala, kedy odíde.

„Privykli ste už vo Vodňanoch?“ spýtala sa jej Božena, keď boly zasa samy.

„Áno, krásny je tu kraj!“

„Žanka, tá veľmi tvrdo privykala.“

„Naozaj?“ Marína sa zadivila. Veď Bukovičová vravela, že Žanka privykla hneď a dobre sa cítila. Povedala iba: „Tá vedela utešené ručné práce robiť, plný je dom jej rúk.“

„Áno. Chudera, ona si i oči zkazila pri nich. Ja som ju tak ľutovala. Od rána do večera šiť a oči napínať!“

Marína sa usmiala. Ako Božena svobodne hovorí o ťažkom položení tetkiných spoločníc a zastane ich. Aké krásne dievča!

„Poďme k rybníku!“ Božena vstane s lavičky. „Vozili ste sa už na člnku?“

„Raz tu na rieke… boli sme —“

„Počujete?!“ pretrhne ju Božena, lapiac ju za ruku. „Volá vás teta. Choďte, choďte skoro, lebo zasa bude zle.“

Marína skočila a šla. Ostatné slová Boženine ju však zastavily na chvíľku.

„Zasa? A kedyže bolo zle?“ spytuje sa.

„Odpusťte; nechcela som tak povedať… pomýlila som sa,“ vyhovorí sa Božena.

Marína sa usmiala. „Dobre ste povedali,“ rečie a beží preč.

Pani volala ju naozaj; hrá v karty. I tri stoly sú obsadené pánmi okolo hry. Spisovateľ Vilinský sedí v izbici, kde ona obedovala. Cez otvorené dvere vidí ho v oblaku dymu; ale už srdce jej nepohne sa, čo i hľadí na bolesťou zoranú jeho tvár. Ani nezdá sa jej viac veľkým, nadzemským. Pozrela, kde sú ostatní, i Cyril; no toho nikde tam nieto. Oddajúc panej peniaze a pozrúc, s kým sa hrá, vyšla na chodbu. Tam stál opretý Cyrilov Janíčko a díval sa na holuby, ktoré vo dvore poletovaly, hraly a hrkútaly. Prišla k nemu, pohladiac mu biele líčka, a spýtala sa, kde mu je tatuško. Obzrela sa zpät. Niekto ide po tehlách z domu, ale nie Cyril. Kňaz Mišovič, čo tak jasne rozprával. Uvidiac Marínu, rezko prišiel k nej; ona v predtuche čohosi chcela uvrznúť, ale kňaz zastal jej cestu.

„Slečna-spisovateľka, ráčte postáť. Nedám za nič túto šťastnú náhodu, že som sa stretol s vami. Chcem vám len povedať, že vy píšete veľmi dobre. Vy máte veľký dar pozorovací… Dokiaľže budete tu?“

„Nie zaveľa,“ odpovie ona mimovoľne a oči akosi začínajú sa jej zapaľovať.

„Škoda, veľká škoda! Tu ste medzi nami svojimi. Vám treba pohybovať sa vo svete, medzi ľuďmi…“

„A doma bývam medzi vlkmi?“ myslí si Marína a iskra v očiach jej zhasne. Utrie si čelo s nevôľou. Ale potom, ako by jej niečo bolo prišlo na um, zvedavosť poleje jej tvár i spýta sa:

„Povedzte, aké sú moje chyby?“ a pozrie mu do očú, čo tu málo robila, pokladajúc každého za svojho potupovateľa. Kňaz zamyslel sa, potom usmial. Vidno, mal by čo povedať, no nepovie, hoci oči jej visia na ňom, v očakávaní. Pohodil rukou, a Marína sklopila oči.

„Netrápte sa nič o chyby, nič sa netrápte. Chyba je to, že málo píšete. Píšte viac — a čítajte…“

„Čítať?“

„Áno! Na príklad Dickensa,“ vraví on, „alebo ruské romány…“ Zamyslel sa na chvíľku, potom vraví: „Len by ste viac písali. Tu máte, na príklad, téma dobré: spoločnica pri bohatej mladej, pomerne mladej vdove.“

„Oh, o tom nebudem písať,“ myslí si ona odmietavo.

„Potom: on a ona,“ kňaz sa usmeje: „ale nesmú sa dovedna sísť!“

„Nie?“ i pozrie na neho zvedavo a zasmeje sa. Ona zas rada šťastných ľudí.

„Nijako nie!“

Niekto dotkol sa jej pleca od chrbta. To Cyril v bielom kepeni; už ide preč a prišiel sa od nej odobrať.

„Už ideš?“ spytuje sa ona zľaknutá.

„Už. Môj vozík tu nechám pre vás. Ja idem s Pavkom. S Bohom, Marienka!“ stisol jej ruku.

Ale pozrúc na jej tvár, na ktorej zjavil sa taký žalostný cit opustenosti, musel sa ospravedlniť.

„S vami pôjde i pán farár Markovský, i doktor, nespratali by sme sa.“ Potom pošepol jej už i káravo: „A buď už raz veselá, smej sa!“

Marína usmiala sa chladne a oprela o stĺp chodby, pozerajúc cez otvorenú bránu na ulicu, kde stál vozík. I piati sú na ňom, plný je; divná vec, že sa tu tak radi tisnú jeden druhému na koče.

Keď odišiel Cyril, Marína sišla do dvora a ztade do záhrady. Záhrada bola veľká, ako park, a pekná. Tamdolu stály dve búdky zeleňou zarastené, z ktorých bol krásny výhľad na pole. Božena nebola ani v jednej; ale zazrela ju tamdolu pri jazierci, na konci záhrady.

„Sem poďte, slečinka!“ zavolala Maríne, keď zbadala, že ju hľadá.

Bola zohnutá pri vode, obrastenej vŕbami, a odväzovala člnok od brehu na malom mostíku.

„Sadneme si doň,“ vravela, keď Marína prišla k nej. „Vy sa nebojíte? Niekto sa bojí…“

„Ja sa nebojím… Už sadnúť?“ spýta sa oživená a zrazu počne zabúdať svoju zronenosť.

„Áno; ale dajte pozor, lebo člnok sa preváži ako mak, keď doň stane. Potom sadnem i ja. Tak… Čakajte, čakajte, aby neušiel!“

„Veď sa hrozne prevažuje, jaj!“ zvolala Marína, keď čln, ako vstúpila, zakolembal sa na hlbokej vode a ona sa potočila.

„Hohoó! Sadnite si… no, dobre je.“ Vstúpi i ona a berie veslo, odsotiac ním člnok od kraja. „Teta sa tu každý večer člnkuje s ujcom. Niekedy naháňajú tu kačice, keď tie nechcú ísť spať.“

„Pekne je tu. Nie div, že sa im nechce spať odtiaľto,“ smeje sa Marína. „A voda zdá sa hlboká, spodku nevidno. Aká čierna. To by sa utopil v nej?“

„Ó, áno! Hoó! Prečo sa spytujete? Azda nemáte úmyslu…?“

„Ó, Bože chráň v tomto cudzom kraji!“ odvetí ona, potešená jej divne znejúcim smiechom. „Doma hocktorú minútu umrieť… Len, reku, ak by sme sa prevrhly.“

„Tak by sme sa veru obe utopily, hoó!“

„Potom by doniesly noviny zvesť pod nápisom: ,Senzačná zpráva‘, trkoce Marína, úplne zabudnúc, že je spoločnica. Ešte tak voľne sa necítila.

„Áno! Dve mladé devy sa utopily…“ pokračuje Božena a jej smiech zavzneje: „Hohooó!“

„Hahaha! Veď by to bola interesantná vec!“

„Veru. Sprobujme!“ Ale tu Boženina ružová tvár zrazu sa zmenila. „Ja by nedbala, čo by i umrela,“ rečie zvážnele; „radšej, ako moja sestra Žela, ktorá musí, a tak rada by ešte žiť.“

„Rada by žiť?“ Marína uprie zrak na príjemnú, zvážnelú tvár Boženinu. Hľa, ako darmo ju oklebetily, že sa jej netkne sestrino položenie.

„Plače, že umrie.“

„Chuderka!“ Obe sa zamyslely a zamĺkly.

Božena priveslovala dolu ku koncu jazera. Voda tam bola ešte hlbšia. Po nej po vrchu rástla a rozťahovala sa akási zelina s drobulinkými lístkami a kvitla tam na vode pekným plným bledoružovým kvietkom. Obe odtrhly si z neho; Marína vraví, že na pamiatku, i zapchne si ho za pás a o chvíľu ztratí, nezbadajúc, kde. Potom začala veslovať i ona, keď Božena ustala. I rozháňa vodu celou silou, až ustane, a člnok stojí na jednom mieste. Božena sa jej smeje, potom vezme veslo k sebe, sama vesluje ďalej, stojac v člnku. Jej plnú mladú postavu osvetľuje večerné slnce, i tmavo-žlté vlasy, hrajúce okolo jej ružovej tvári. Marína sedí a pozerá na ňu dlhšie. Dobre je tu. Necíti jarma svojho povolania… Potom zahľadí sa na vodu, ako blízko je… Ak by sa tak čln prevalil naozaj a utopily sa, čo by povedal Edmund? Nič! Zabudol na ňu, vie. Už i ona nemyslieva každý deň naň. Oni sa neľúbili… Či by to bola láska, kde každý vynasnažuje sa to konať, čo druhého uráža a mučí? Pamätá sa, keď prišlo cudzie dievča, čo aké, on chvatom dal sa mu hneď dvoriť jej na priek; a zas príde mužský zďaleka, i začne ona zabávať sa s ním, žartovať čo najľúbeznejšie, či sa jej páči, či nie, a srdce bije jej radosťou, vidiac, aký je Edmund. Spieva jedno za druhým: „Bola jedna, bude druhá…“ Vypína prsia, prechodí sa hrdo i zastane pri slečne, sediacej blízko Maríny.

„Zajtra, jestli nebude pršať, pôjdem na Mokrú Lúku,“ vraví pyšno. „Krásna je tá Adela… Veru takého dievčaťa tu niet. Že jesto?“ osopí sa na Jolanu, ktorá bola drahá Maríne.

„Ja nevravím, že jesto!“ diví sa Jolana, so smiechom zdvihnúc krásnu tvár na neho.

„No, veď tak!“ Ani nepozrie na Marínu, ale vyhodí hlavu pyšno a začne si vlasy sem a ta hladiť bieluškou rukou. „Pôjdem zajtra, tu je na splesnenie nudno. Takého dievčaťa, ako je Adela, nieto viac. Či si vy myslíte, že ste vy inakšia?“

„Ja?… Čo by si ja myslela?“ odvetí Jolana zarazená.

„Veruže pôjdem, nič ma nezahatí, zajtra hneď… Ilona!“ kričí dychtive na sestru, a tvár mu je celkom vpadlá akási. „Zajtra pôjdem na Mokrú Lúku, aby mal, čo mi bude treba!“

„Zaoblačilo sa veľmi,“ podotkne Jolana nevinne.

„A čo klince budú padať!“ zavráti ju on surovo.

Marína počuje ich rozhovor, hoci ta nehľadí, a ide sa zajsť od potešenia. Trp i ty!

„Čo ste povedali, čo?“ spytuje sa cudzieho mladého človeka, ktorý tvrdil, že takého prelestného dievčaťa nevidel ešte.

„Nepočuli ste?“ Ten opätuje svoje tvrdenie.

Tak robili, i nemohla to byť láska, vidí teraz. Strčila ruku do vačku za podobizňou jeho, či ju neztratila, keď panej peniaze dávala. Tu je, i Hurtov list, sotva prejde do vačku. Niečo treba vyhodiť; tam zasa paniu spravila nervóznou, keď jej peniaze dávala.

List Hurtov má obsah: „Ctená Slečna! Vašu kartu práve na deň Božieho Tela som dostal do rúk, a zalichotilo mi to tak, že v tej chvíľke odpovedám. S mojou duchaplnosťou je to nie tak, ale zlý človek som nie, preto karty nevystanú… Váš Hurta.“

„Váš Hurta!“ Toto v celom liste zlostilo ju najväčšmi. Pán Hurta sa nazdáva, že jemu je všetko dovolené… Ale fotografiu Marína vyhodí. Čo jej je po nej? Keby nie Edmund, nebola by tu. Vraj ženil by sa, chce si ju vziať, ale nevie sa rozhodnúť. Ohó, kamarát, len si choď na Mokrú Lúku, Adela je dievča utešené a dobré — žiarliť nemusíš. I chce vyhodiť jeho podobizeň, no miesto nej vezme list, dotrhá na malé kúsky a hodí do vody za čln, odvrátiac sa, aby Božena nevidela. Papieriky zvlhly v šumiacej vode a pomiešaly sa s kvetami na hladine, sotva ich rozoznať medzi nimi…

Tu čln zatriasol sa na vode a voda vyšľahla hore i po nich. Marína zdvihla tvár udivene na smejúcu sa Boženu, ktorá tiež zafŕkaná obzrela sa na ňu zpät. Jej celá tvár je zaliata purpurom a vodnými kvapkami, ale neutrie sa, iba vesluje rýchle ďalej.

„Pozrite, idú sem dolu,“ rečie; „pôjde vlak o šiestej tadiaľto. I michalskí páni vysadnú naň, idú sa teda dívať. Ide i teolog Ján, ale mu nepovedzte, že sme sa člnkovaly; hneval by sa, lebo ja včera nechcela som ísť s ním… že sa bojím, som mu povedala.“

„Dobre… Tak teraz odídu Michalčania?“

„Áno, teraz.“

Doveslovala k mostíku na kraj a obe rýchle vystúpily; Božena pripevnila čln o kolík. Keď došla tlupka hostí, medzi nimi i teolog Ján a traja noví hostia, ony tvárily sa, ako by naveky len na brehu boly bývaly. Božena šla veselo uvítať sa s novoprišlými, s jedným mladým párom a staršou paňou, matkou mladej ženy. Mladý pár je ako by mal krýdla pripäté, takej zvláštnej vôle; veľké šťastie srší im z tvári; teraz sa iba sobrali. Najmä mladej panej svietia oči ako hviezdy, blahom a sebavedomím.

„Prišli sme čakať vlak a ostatné s Bohom dať Michalcom,“ oznamuje domáca pani.

Postavili sa tam na kopec do radu. Mladý pár, držiac sa o poly, aby neušiel jeden od druhého, stál pri Božene. Teolog Ján vo vyšívanej košeli sadol do člnka, že ztade bude sa klaňať s veslom jachajúcemu vlaku. Volal Boženu so sebou na čln; keď nešla, obrátil sa k Maríne.

„Ja idem,“ rečie Marína a hneď sa i berie.

„Nie, nejdite!“ odhovára ju Božena a lapí ju za ruku. „My tu budeme stáť, nech len ide sám.“

Teológ odvesloval od brehu a letel rýchle na prostred rybníka.

„Ako tomu dobre ide,“ riekla Marína, hľadiac za ním.

„Keď je mocný.“

Vlak zapískal, zapachtil a zašumel. Všetci zaševelili sa a upreli zraky v tú stranu.

Marína sklonila sa k zemi, odtrhla si žltý kvietok a šklbe ho. Cíti sa veľmi zle. Asi taký cit padol na jej srdce, ako keď Cyril odchodí… Vie dobre, že tých už viac nikdy neuvidí…

*

Nastal nový deň. Slnce vyskočilo zpoza vrchu za mestom a ide obsušiť zem od rosy. Zaskvel sa v jeho ranných lúčoch i pekný dom Bukovičovej s veľkými oknami. Ona ešte spí, i proti tomu, že pes Skalákov brechal celú noc i ako deň nastal a neprestane brechať ani do večera; ale život už hýbe sa v tmavom dome. Zuzka, kuchárka panina, zametá tamvon kuchyňu, a vnútri spoločnica riadi izbu pri spálni. Tvár jej je, ako obyčajne, úzkostlivá, chodí na prstoch a zametá pozorne, aby nezobudila paniu. Marína vstáva o piatej. Pani, keď vstane skôr, hnevá sa, a keď pozdejšie, ani to sa jej nepáči. Ale spoločnica už celkom rezignovala, už nehľadí tak úzkostlive robiť jej všetko po vôli, veď i tak i tak je zle. Akási ochablosť ju ovládala. Keď je sama, ešte jej je najlepšie… Poutierajúc prach, vyšla do pitvora na prstoch a pozorne otvorila tam kasňu, kde držala si všedné šaty. Z kuchyne vyšla Zuzka, nízkej, tenkej postavy a žltej tvári. Práve sa čese — zaspala dnes; dlžizné vlasy jasno-žlté skoro niže kolien, ako závoj, spustené sú jej po šedivej sukni, ktorú jej predošlá slečna darovala.

„Či už i pani veľkomožná vstali, slečinka?“

„Nie,“ i otvára kasňu tichúčko. Kasňa zavrzla, obe stŕply a pozrely na dvere. Marínu zalial pot.

„Chvalabohu, keď spia ešte! Len pomaličky nech zatvárajú… i dvere tam veľmi vrzgocú — musím ich namastiť olejom. Keby len spali ešte aspoň hodinu,“ i vracia sa do kuchyne nazpät. Vo dverách zastala. „Pôjdem pre mlieko; nemajú niečo na poštu? Odnesiem vďačne. I Žanka, čo odišla, ráno písavala, lebo sa pani hnevali, keď veľa písala.“

„Nemám teraz nič, Zuzka.“

„Vďačne by odniesla!“

Tu trhne sa a obzrie, utekajúc von. Vzácny Mogus zježil červenú srsť a breše. Zuzka na chodbe duseným hlasom začala vadiť sa naň.

„Ty daromník, parom ťa vzal, ale čušíš! Zobudí pani veľkomožnú, a len dotiaľ je dobre, kým spia… Vidíte, dosiaľ vás nepozná toto ledačo!“ rečie k rožkárke, ktorá ledva sa vtrepala cez dvere pre hrúzu sukieň a dlhý oválny kôš, ktorý niesla na ruke. I Marína vyšla pozrieť, no vtom zavznel hlas Želin s výčitkou:

„A vy čo robíte, slečinka?“ Je ešte len v reklíku a v spodnej krátkej sukni. Oči temer ešte v sne a vrchná hrubá pera odutá nespokojnosťou s Marínou. „Krstná mama už odkedy vás volá, a vy nejdete!“

Spoločnica v momente zvrtla sa a ponáhľala dnu. Vo dverách utrela si čelo s potu, na oči sadol jej ľak. So strachom chytila kľučku dverí. Pani azda zlej vôle, bude to pekelný deň…

Už bola hore a poprávala si posteľ, odetá len v nočnom kabátiku. Vrkoč po pás kolimbal sa jej chrbtom, ako potriasala sebou. Nedbajúc o Maríninu poklonu, kosom pozrela na ňu s tvárou prísnou.

„Či ste na rožtek podsudcovi vzali peniaze?“ spýtala sa.

„Áno, vzala dnes ráno.“

„Zasa ste včera zabudli pýtať, však! A kľúče opäť tamvon nocovaly — za to budete dostávať!“

„Nie tamvon, v druhej izbe boly.“

„Tie sem treba doniesť naveky!“ zvolá prudko. Povie, tam v druhej izbe, a možno, že v kuchyni boly. I Žanka ju tak klamávala. Zuzka mohla sa naglgať rumu z kasne, koľko chcela. I v zime jej tak za fľašu vytloskala. I zazrie s hnevom.

Spoločnica začala svoju posteľ poprávať, dávajúc do nej i periny Želine, ktorá tam na divánku spávala. Pani vyšla do druhej izbičky umyť sa, a Marína zamietla spálňu. Potom vzala chlieb, cukru, pre každého koľko bolo treba kúskov — cukornica sa nevynášala, aby Zuzka neuchytila z nej — a vyšla, so strachom kráčajúc izbičkou, kde obliekala sa pani. V kuchyni poskladala na stôl, prv zakryjúc ho sivým obrusom, a začala utierať šáločky. Kávu pani robila naveky, z jedného mlieka sebe a podsudcovi, čo u nej býval na hospode, a Zuzke aj im dvom z druhého.

„Akáže pani vstali?“ prišla sa Zuzka spýtať šeptom.

„Zlej vôle akejsi.“ I utrie si Marína čelo: čo ju bude i táto večne obťažovať otázkami.

Zuzka pohla plecom.

„Nuž ako naveky! Čože má človek robiť?“ A vidiac úzkosť v očiach Maríniných, rečie: „Ver’ šak aj oni neboli naučená na takôto?“

„To hádam ak sa im ja nepáčim, preto sú takí.“

„Nech neveria. Predtým ešte horší boli, lebo tým nik neuhovie. Akáže bola Žanka proti nim. Čo im na očiach videla, to spravila. Len tú zimu čo sa im narobila, od rána večer do jedenástej naveky zohnutá nad vyšívaním. Niekedy, chudera, dobre neoslepla, a predsa panej nebolo dosť. Oni chodievali večer do Halmov, a keď prišli domov, iba zazreli na Žanku a s krikom vytrhli jej prácu, že či sa usilovali.“

„Môj pane!“ myslí si Marína, „do jedenástej bez oddychu zhrbená nad robotou, a ešte pekného slova nedostať. U nás večer mať dovolila slúžke sebe robiť.“

„Ako plakávala, ruky spínala, aby už skoro prešiel rok.“

„Že mohla tu ostať celý?“ diví sa Marína.

„Nemala rodičov… Čože mala robiť? Ale si vše i nič nerobila z kriku panej. Niekedy také smiechy robily so Želou… Hej, toto je falošník!“

Marína udivená počúvala, akú tá mala smelosť, však ona ani voľne dýchať sa neopováži. Žanke teda bolo lepšie…

„Oni šak nebudú tu?“ spýta sa Zuzka na zadivenie Marínino.

„Mne sa zdá, že sú so mnou nie spokojní; ja neviem, ako to mám robiť…“ odpovie Marína vyhýbavo.

„Ale čoby! To robia, ako i Žanka. Veď nech si len povážia, od Všechsvätých do Nového roku mali šesť slúžok, ja som siedma…“

Bolo počuť kroky v pitvore, Zuzka rýchle odbehla k ohňu a Marína s klepotajúcim srdcom utiera šálky v chvejúcich sa rukách.

Pani vstúpila už oblečená v čiernej starej sukni a ľahkej blúze. Koso pozrela po kuchyni a zdala sa jej nečistou.

„Zuzka, povedz mi, čo ty robíš ráno, že ešte ani len tej kuchyne v poriadku nedržíš? Aký je to nečin v tom kúte? I vy, slečna, mohli by ste starosť mať na to.“

„Pani veľkomožná, prosím ponížene, veď som ju zamietla hneď, ako som vstala. To mi je naveky prvá robota. Ale to sa zasmetí — Bože môj, odkedyže som už hore! Tu som kurence chovala a husiam sekala pŕhľavku; pani veľkomožná, nech sa neráčia hnevať,“ vraví Zuzka a jazyk ide jej, ako vreteno. „Zajtra ju vydrhnem, ešte kým pani veľkomožná budú spať. Ó, ja to ľahko urobím; nech sa len chytím, hneď bude hotová.“

Pani veľkomožná nedbá o jej reči, hoci ju hnevá veľmi jazyčenie Zuzkino. Vie dobre, že po celých Vodňanoch ju ohovára, falošník!

„Tu je chlieb, slečna?“ spýta sa Maríny, nepočúvajúc Zuzky.

„Áno, doniesla som i chleba, nech sa páči,“ odpovie ona ochotne a preloží ho bližšie k panej. Ale pani nahnevá sa a, prižmúriac oči, s odporom pozrie po nej.

„Zasa chleba. Čo kazíte reč? Chleba a naveky chleba. Chlieb!“ i berie ho z ruky s hnevom a poobzerá. Zdá sa jej, že chybí z neho od večera.

Spoločnica stojí, ako na tŕňoch, ponížene, a utiera si čelo, šeptajúc si: „Ja to neprenesiem!“ Šla by preč za robotou, ale včera zavrátila ju pani, že či ju majú osobitne vyvolávať k raňajkám. Pani berie kávu a robí s nervóznymi posunkami. Zasa stojí Marína, ako socha. Hja, týmto je nie nikdy naponáhle!… Urobiac kávu, odkrojila Žele chleba a riekla zlobne:

„Sadnite a jedzte, hotové vám je! Žela!“ Spoločnica jej je taká odporná s jej poľakanou tvárou, že ani hľadieť nemôže na ňu. I prižmuruje oči a díva sa na chlieb, čo odkrojila, i obracia ho v prstoch všakovak a tak hľadí naň.

„Žela, čo tak chlípaš?“ privolá na Želu káravo, nevediac toho strpieť.

Tá sa usmiala prosebne i trochu falošne.

„A vy čo sa tak ponáhľate? Ako by horelo!“ rečie Maríne, nevediac zniesť jej rýchle jedenie. Jie, jie, ako by sa mala zadrhnúť; ani nehryzie dobre, iba tak prežiera. Joj, či je protivná!…

„Aby bola skôr od vás!“ myslí si spoločnica, ale nepovie nič. Už nedbá, neusiluje sa udobriť paniu… Predtým vyhovorila sa, potom usmiala; teraz už nedbá. Už usmiať by sa azda ani nemohla, pomaly i vravieť zabudne v tomto dome. Hneď, ako dopila kávu, ponáhľala sa do izieb riadiť. V spálni prach utieravala pani — z dlhej chvíle, riekla Maríne, keď tá chcela. Marína šla do hosťovských. Sú zariadené bohate; Maríne páčia sa izby pekné, ale tieto nedokly sa jej, pozrela po nich chladno a začala hneď od dverí stierať, ako prichodila, i myslí na iné. Včera bola u Eleny Krimskej a je roztrpčená na ňu nesmierne. Docituje ju sem, beztoho, aby dokonale vedela, aká je to pani, kam ju odporúča, a teraz, keď jej riekla, že nevydrží, Elena sa nahnevala a povie:

„Privykneš, ona si ťa chváli. Veď i slúžky tak nemôžu privyknúť, ale ktorá privykne na jej obyčaj, taká už potom ostane za viac rokov. Jednu mala za dva, a jednu až za päť!“

„Tak, pravda, keď slúžky privyknú, môžem i ja…“ myslí si Marína a dosiaľ ju to zlostí. Teda slúžka a ona je jedno. Elena to vedela, a písala o ňu. Keby oni to boli vedeli doma!… Hnevá sa i na tie dve, čo boly pred ňou: vzdelané dievčence, a privyknú na také nehodné zachodenie… Keby Elena bola nestranná, povedala by: „Ja som chcela i tebe i jej dobre (toto i povedala); ale keď vidíš, že zachádzanie, akého sa ti dostáva, nie je pre teba, odíď!“ Nemožno hľadieť na dobro len jednej strany; ale Elena ju už nechce…

Marína utrela si čelo nechutne. Radšej ani myslieť na to. Rozčulená ide vytriasť prachovku do okna. Živo je na ulici. I oproti na dome starého mládenca Skaláka otvorené sú okná. V okne kancelárie stojí pisár Micko a drží akýsi list pred očami, ale pozerá od neho na ulicu. Principál, ktorý mal v tvári výraz anjelskej dobroty, prechodí sa popred dom Bukovičkin, ktorej vyhýbal, neklaňal sa jej, ba ešte i z okna ušiel, keď ju videl.

„A koľkí sa tu najedli, napili, zabavili, kým žil môj dobrý, drahý Janíčko, a teraz ani sa ti do známosti nedá!“ prišly Maríne na um slová panej. Keď druhý raz išla si vyprášiť handru, Skalák s Halmom prechodili práve popod okná. Halma tučný, zarastený, prekladá nohy pomaličky, hľadiac nepohnute do diaľky, pričom pekná hlava potriasa sa mu divne; ale starý mládenec zdvihol tvár a pozeral do okna, kde stála Marína, no v tom momente i sklonil ju zas.

Marína sa usmiala, napraviac si červený ručník na hlave.

„Azda bojíš sa i mňa? Uisťujem ťa, že ma zaujímaš ako nepriateľ panej, a preto — i milý si mi.“

V druhej izbe zašramotily kroky. Pani sa vymodlila a ide tiež utierať v spálni. Maríne udrela krv do líc, odvrátila sa od okna rýchlo a začala utierať prach so spotenými rukami, i čaká, kedy ju príde pozrieť. Neprišla, len keď už utierala ostatok v salóne, kde temer všetko bolo pozlátené, čo Marína nerada. Opršiavala pozlátka pri najmenšom dotknutí.

„Kde ste, slečinka?“ zavolala pani zo dverí a vstúpila dnu. „Nezabudli ste tieto kvety poliať? Aby nebolo tak, ako v zime so Žankou. Najskôr dala vyschnúť kvetom a potom tie, čo zostaly, tak polievala, že im korienky zhnily. Hľa, ako kape ten leoner. To dievčisko hlúpe ma oň pripravilo!“

„Kto to spravil, milosťpani?“ spytuje sa Marína. Už koľko ráz počula tak vravieť paniu, ale nikdy nepovie, kto je príčina hynutia vzácnej kvetiny. Pani neodpovedala, ale obzerá so spurnou tvárou kvet. Spoločnica tiež by chcela všetko vedieť, ustavične ju obťažuje otázkami. Iné nevie, iba spytovať sa… Elenina varovkyňa v zime sa strepala medzi kvety a shodila ho na zem, kľampa. Ale nepovie Maríne, lebo vie, že by Elene hneď vyklebetila, ako sa ona hnevá.

Počkala, kým Marína poutierala všetko, a potom šly do záhrady, kde tiež nepríjemnosť potkala paniu. Totiž maly ju husi poštípať, a Marína, ktorá vrátila sa pre nôž vyrezať špargu, nebežala jej na pomoc rýchle. Jaj, pre tú mohly by ju i pohrýzť!

V záhrade, okrem vyrezávania špargy, nebolo teraz roboty. Je čistá ako stôl. Ale u Hrebínov — panej sa vidí — záhrada je omnoho krajšia. Čože, tu nikoho nezaujíma, či je pekná, či nie, a ona sa do záhrady nerozumie… Vrátily sa nazpät, pani do izieb a spoločnica, preoblečúc si ranné šaty, sadla si na chodbu k vyšívaniu. ,Nanecovala‘ vložiek do paplonov; pani vraví, že sú jej ani netreba, ale akúže jej robotu má dať, keď nevie ručné práce ako Žanka a šitia nieto? Žanka! Tá krásne ručné roboty vedela. Ako ľúbil ju za to i básnik Javor! Lebo darmo, v terajšom čase sa to i vyžaduje. —

Marína vyšíva ,necované‘ vložky od rána do večera — robota v záhrade skončila sa za čas. Vyšívanie ide pomaly, i osem ráz treba do jednej dierky pichnúť ihlou. Drobunké dierky oči menia od ustavičného hľadenia do nich, a Marína, keď večer skončí a pozrie hore, vidí, že všetko sa trasie, čo má pred očami. Tak, ako doma, keď raz do týždňa písala, bez pretrženia, celé dni. Vyšla von a s ľakom i podivením zbadala, že dvor, stajne, lipy pri kostole a všetko dookola sa chveje. Od tých čias nikdy tak nepíše; ale tu nepovie nikomu, pani by iste povedala, že sa jej len robiť nechce. Odtrhne niť a navlieka do ihly so spotenými rukami, potom vezme rám a zohne hlavu k nemu.

„Tak Edmund berie si Adelu…“ začne myslieť, cítiac sa v pokoji. Včera dostala list od Ely a v ňom tá zvesť — má plné vrecko listov. Zvesť o Edmundovej ženbe, diví sa sama sebe, netkne sa jej. Ona je to, či nejaká iná? To ľahko teda dosiahla, prečo vlastne prišla sem: odľúbiť jeho. Hahaha! I siahne rukou do vačku, že pozrie ho na fotografii, keď vrzly dvere. To pani! Podivná vec, že naveky vtedy príde, keď ju dolapí iné robiť, a nie prácu. No nebola pani, ale podsudca, čo býva v dome na hospode v jednej izbici. Vstáva ráno o deviatej a ide do úradu. Je vysoký skoro do povaly, chudý, ako kostra, pobelavých vlasov, ale počernej tvári. Nevie po slovensky, ale rád sa shovára a smeje, naveky vycerujúc veľké zuby. A kto vie, predsa akýsi príjemný je a i pani, hoci zle jej ide jeho rečou vravieť, rada s ním pošteboce. Vyjdúc na chodbu, pozrel na spoločnicu, a že bola len sama, poklonil sa: „Ruky bozkávam.“ Ináče jej klaňal sa iba „dobrý deň“, alebo ani sa nepoklonil. Vôbec veľa hostí príde a odíde beztoho, aby ju čo len pozdravili. Marína zaďakovala mu s chladnou tvárou.

„Ah, ako dobre, že to ešte nebola pani!“ I siaha za podobizňou poznove, keď začuť zasa kroky a teraz i hlas panej panovitý.

„Zuzka, kde je slečna?“

„Na chodbe, prosím ponížene, pani veľkomožná.“

„No, no, falošník, ako odpovedá, a viem dobre, že ma po celom meste ohovára!“ myslí si pani a ide s novinami „Pesti Hirlapom“. Prižmuruje oči a pozerá na spoločnicu koso. Je odetá v letných šatách bez goliera, s čipkami na hrdle. Ona odela sa do druhých šiat, pani je tak, ako ráno chodí. „Hja, vari slečne záleží na tom, aby skoro a čím viac sa spravilo, len nech sa ona vycifruje. A hľaď ju, kľampu, sotva zdvihne tvár, aby pozrela kto je tu!“ I odvráti tvár od nej; ani hľadieť nemohla na ňu.

Sadla na druhý kraj k stolu, bez slova, a začala čítať nahlas román z francúzskeho preložený. Spoločnica, ktorá sedela preľaknutá, videla, panej po tvári, že sa hnevá na ňu pre niečo a nie je spokojná. I zdá sa jej k tomu ešte, že pani taký odpor cíti proti nej, že jej strpieť nemôže.

„Načo ma drží?“ myslí si, kým pani číta román, plný senzačných scén. „Načo vôbec drží ľudí, troví sa s nimi, keď nikoho nechce. Tak už nikdy lepšie nebude. Ja toho neznesiem, ja tu prídem o rozum!“

„Slečna, čo je to ,vesződik‘?“ pani zdvihla od čítania tvár, spytujúc sa. Spoločnica zľakla sa; pranič nevie, čo pani čítala. Ak to zbadá!

„Vesződik, vesződik…“ i nevie ani, či je to slovo a aké — v tú chvíľu.

Pani s odporom odvrátila hlavu a, nerieknuc nič, nečaká jej odpovedi, číta ďalej.

„Jaj, ja hlúpa, sprostá… či už zhola nič neviem?“ myslí Marína, potajme vydýchnuc, že ju pani nepokárala. „Dokiaľ bude trvať ten strašný román? I tí novinári mohli by radšej užitočnejšiu prácu konať, ako dať tlačiť také rozvláčené neprirodzenosti.“

Zprvu, ako prišla sem, ona chytala noviny čitať panej, ale tej sa to nepáčilo. Slečna tak strmo číta, že ju nič nerozumieť. I číta sama radšej. Pri tom spoločnica prácu nemešká. A zas zaujímavejšie je, keď niečo dve čítajú — možno sa o ňom poshovárať.

„Ale že by Edmund tak skoro bol sa rozbehol za ženou, jednako som nečakala!“ upadne do myšlienok Marína opäť. Veď je len šesť týždňov tu. Ale dobre, dobre, že sa žení, ani jedno dievča sa o takého viac neobzrie, ani ona…

„Čože je?“ zdvihne hlavu zrazu, lebo pani číta premeneným hlasom, a vidí, že sa borí so slzami. Prišla smutná scéna v románe, čo pripomínala jej ztratu muža, i púšťa sa do plaču. Vytiahla šatku kradmo, utrela slzy, aby lepšie videla; ale nemôže viac čítať. Na konci chodby zabrechal pes na listára. Pani skočila zrazu a i spoločnica pozrela na neho dychtivo, ale neopovážila sa vstať od roboty. Listár podal panej listy, ona prečíta adresy a podá z nich jeden list i kartu Maríne, ktorá, vidiac, že karta je od Hurtu, zapáli sa celá. Kradmo pozrela na ňu a videla namaľovaný obrázok: dievča v kroji, volajúce šuhaja pesničkou: „Prídi, Janík, premilený, príďže k nám…“ Pred domom, opretý o lesu a odvrátený, spurne stojí šuhaj s veršom: „Nevolaj ma, bo falošné oči máš.“ Nad dievča napísal Hurta: z Vodnian do Michala, nad šuhaja: z Michala do Vodnian a svoje meno. Spoločnica zahryzla si do pery, aby sa nerozosmiala. Oh, zlatý Hurta, už šesť týždňov sa nesmiala. Potom nazlostilo ju. To je predsa človek bez všetkej hanby. Čo si on to dovolí a čo myslí o nej?

Začala čítať list od vydatej sestry. I pani číta, a prečítala skôr; jej obyčajne prichodia dopisnice, a i ona tak písava, málokedy list.

„Na nedeľu dostaneme hostí,“ vraví pani Zuzke, idúcej čosi do záhrady. „Prídu nám z Michala.“

„Od pani veľkomožnej, čo boli tu v zime?“ zastane Zuzka. „To sú tiež pani akurátna, osoba veselá. Tak som ich rada počúvala — naveky sa smiali.“

„Hej, tá je veselá naveky,“ povie pani a obráti sa k Maríne. „A vám Hurta poslal kartu?“

„Áno, poslal,“ a zalejú sa jej líca krvou. Nepozrie hore, šije ďalej usilovne. „Tak prídu z Michala?“ spýta sa rýchlo o tom.

„Hej, na sobotu.“

„Ah, či dobre, že prídu, či dobre!“ myslí si Marína naradovaná. Pani bude okolo hostí, ony vydýchnu ako mak.

„A dokiaľ budú tu?“ spýta sa živo.

Pani sa nahnevala.

„Či ja viem? To nepíšu… Vy ste, slečna, veľmi zvedavá, všetko by ste chceli vedieť!“ odvetí neláskavo a odvráti sa od nej. Začala rátať, čo sa má pripraviť na ten čas a koľko peňazí bude ju to stáť. Spoločnica zahryzla si do pery a kloní hlavu nad šitie.

„Zvedavá som?“ myslí si. „Ako vidno, ty ma pokladáš za lepšiu, ako som. Nie, nechodí mi po ume zaujímať sa o tvoju rodinu, ale chcela som zvedieť, ako dlho nebudeš ma mučiť.“ Tu zbadala sama na sebe, aké nešetrné sú už i jej všetky myšlienky naproti panej a ako chladne i ona. Či nehreší tým? Pani ani nie je azda taká zlá, ako sa vidí. Možno: tvár zúrivá, myseľ dobrá. Pritom ona prežila iste najväčší úder, aký môže potkať ženu: ztratila muža. Nie div, že jej je srdce rozrušené, že je popudlivá, nervózna, že urazí ju i najmenšie, nie to taká netrebná spoločnica, ako je ona, čo nijako nemôže privyknúť. Ona je vina všetkému zlému, a nie pani, lebo nemá trpelivosti, vytrvalosti a neznesie nič. Hľa, dve predošlé obstály. I ona musí!

Na chodbu prišla Žela zo školy. Uvidiac tam krstnú mať, jej milá okrúhla tvár vzala výraz ponížený. Uklonila sa jej nežno a úctive.

Pani, čítajúc opäť noviny, neodvetila na jej pozdrav, ale kázala Maríne doniesť pečivo z izby. Keď Marína podala jej to, zdalo sa panej, že ho je menej, ako bolo.

„Žela, nebrala si ty?“ rečie Žele; na čo tá hneď zaverila sa. „I zavárania chybí v špajzi. Slečna, vy i Zuzku púšťate ta!“

Dajúc z pečiva obom, prečítala ostavšie kusy a, vezmúc misu, sama odniesla do izby. Len čo zatvorily sa dvere za ňou, pribehla z kuchyne Zuzka. V ruke má nôž na ríf — husiam drobí šalát a prsty zazelenené.

„Nič nevraveli o mne pani velkomožná?“

„Nič, nič!“

„Či nevraveli, že si druhú slúžku vezmú, alebo že sa nie spokojní so mnou?“

Nemôže ďalej vravieť a ešte má celú salvu rečí, zasa ide niekto s čiernou knihou pod pazuchou.

„Pani doma?" spytuje sa, keď sa bol poklonil.

„Hej, tamdnu v tej izbe,“ odvetí rýchlo Zuzka a ide mu ukázať, do ktorých dverí má ísť, potom vráti sa na chodbu. Tvár jej je oživená, a i Žela so sladkou tvárou ide do záhrady pod stenu na pažiť. Ako dobre je takto samým! Použije to, a hodiac knihu nedbalo o trávnik, vystrie sa po ňom celým telom.

„Jaj, či mi je dobre!“

„No, veď im bude dobre, keď skríknu pani: ,Žela, ty kľampa, ty si iba leňoch!‘“ vraví jej Zuzka vyčítavo. No Žela, nepodbajúc nič na káravé slová, vystiera sa len sladko a hovorí:

„Slečna, však mi závidíte?“

„Čo?“ Marína pozrie od boku na ňu na chvíľku. Číta list sestrin druhý raz, pred paňou iba ho prebehla. Sestra súri, aby odišla od Bukovičky.

„Vy takto nemôžete, slečinka!“ volá oddola Žela, s pažiti.

„Čo? A prečo?“ vraví ona netrpelive a číta len.

Žela usmiala sa zľahčujúco a Zuzka povie Maríne:

„Že prečo nemôžu? Nuž preto, že by čas márnili. No, či nezbadali ešte, ako ich pani chodia pozerať, či nezaháľajú. A im sa tiež svedčí tak vyvaľovať… Idú!“ skríkne zrazu a ako víchor je v kuchyni opäť. I Žela v momente sadla rovno na pažiť. Marína musela sa zasmiať, a ani nešla pani, ale cudzí človek s čiernou knihou. O chvíľu však zavznelo volanie panej na Želu.

„Predým bolo tu slúžkam veľmi dobre, kým pán žili,“ prišla Zuzka zasa rozprávať Maríne, keď Žela odišla k panej. „Lebo tí, keď pani robili vadu, hneď skríkli na nich. Aj o stravu bolo lepšie — frišná pečienka každý večer. Čože teraz, tá švábka s tou kýškou, neomastená, ošomraná tiež. Ale mne sa zdá, že sa pani vydajú ešte…“

„Ale ešte čo?“ vraví Marína a obzrie sa netrpelivo. Príde pani a bude si myslieť, že ju ona volá klebetiť.

„Veru hej, keby prišiel taký, čo sa im páči… Tu podsudca tiež —“

„Čo len nevravíte, Zuzka!“ zavráti ju Marína a ľaká sa. Koniec bude, že ich pani tu dolapí spolu!

„Nech veria, slečinka, za tých by šli. Nech sa len dívajú, aké smiechy robia s ním, keď sa shovárajú. To by si tiež asi nemyslel o takej prísnej panej.“

„Veď sa to on smeje rád.“

„I oni s ním… Alebo i za pána Skaláka tu naproti. Lenže ten ani nepozrie sem, čo majú i veľa peňazí.“

„Či vám nepohorí niečo v kuchyni?“

„Čo? Veď sa ešte nevarí! A sliepkam nech idú dať jarca. V špajzi jesto, a ja viem, ta skryli pani predo mnou. Keby sliepky tiež nič nežraly, iba niesly dobre… Hospodine, zasa žobrák, akože idem pýtať dnu?!“

„Nejdite, nie, dám ja!“ vraví Marína a kutá vo vačku medzi listmi.

„Ale čo by oni tiež naveky dávali? I nedávno však dali biely, keď nemali drobných! Nuž ale pravda, i ja radšej dám sama, hoci som i chudobná, ako idem pýtať, keď sa pani veľkomožná hnevajú…“

„Ticho!“ povie jej šeptom Marína a zbledne. Pre rapotanie Zuzkino, ktorá bola chrbtom obrátená do ambitu, nezbadaly, že pani, vyobliekaná, v klobúku a so slnečníkom, ide pitvorom; azda počula všetko! Trochu koso idúc, pani pozrela na Marínu nevľúdne a hodila pred ňu na stôl sväzok kľúčov.

„Tu máte, slečna,“ riekla hlasom, ktorý prezradzoval zazlenie; „vydajte Zuzke masti na rezance a zamknite kasňu, aby neostala zasa otvorená.“

„Áno, milosťpani!“

Milosťpani obrátila sa zlobne a, nerieknuc viac, sobrala sa,preč.

„Kľampa jedna, aký úslužný hlas, a klebetila so Zuzkou! Ja myslela, že je inakšia, ako tie dve, čo so slúžkami boly dôvernice.“

Nastala úctivá tichosť, kýmkoľvek nezatvorily sa dvere za paňou. Potom Zuzka vybehla z kuchyne a Žela z pitvora — obe na chodbu k Maríne. Obe tváre sú oživené, hneď by výskaly. Žela, šijúc si akýsi driek, začala predstavovať, ako jedna família večer nemohla zahasiť sviecu, keď chcela ísť spať.

„Otec takto dúchal,“ i spraví ústa do jedného kúta sobraté, „mama takto,“ zas do druhého kúta, „dcéra takto,“ i dá spodnú peru na vrchnú, „a sluha takto, — ten nemal už zubov,“ založí vrchnú gambu, ktorá bola jej neobyčajne hrubá, na spodnú.

„Hahaha!“ zasmialy sa obe, i Marína.

„Ej, oni sú tiež kvietok!“ vraví Zuzka Žele a berie jej robotu z rúk. „A toto čo bude, čo to babrú?“

„Kabát si naprávam, že je nie po móde.“

„Treba im módy! Ale však by sa takto Srnkovi nepáčili? Zasa dostali kartu od neho. Veď im dajú pani veľkomožná — ako v zime.“

Žela frkla perami a trhla plecom, no, vidiac, že Marína pozrela od šitia, vyhovorila sa:

„Nuž a či ja môžem zato, že mi píšu?“

„A kde šli pani?“ spýta sa Zuzka Maríny.

„Ja neviem; s tým písmom, čo doniesol ten pán.“

„A aká nahnevaná tiež. Ja iba pozriem, a už viem, že im je niečo. Počkajú, to bude zle!“ a žltou, chudou tvárou preletí jej príjemný cit. „Slečinka, nech nešijú, aspoň teraz nech si oddýchnu!“ rečie Maríne rozkazujúco.

„Ba bolo by treba ísť dať na obed.“

„Ojej, tie halušky, tých ľahko navarím. Keby to bolo inšie… Ale pani veľkomožnej zle sa robí niečo. Hej, počkajú len, slečinka… nechže ich ako mak… Veď oni dosť nasekírujú človeka.“ Zuzka pľasne si do dlane s radosťou. A na tvári Želinej je tiež tajný úsmev, ba i Marína cíti, že i jej srdce je chladné proti panej a nedbá, že Zuzka tak vraví.

„Veď som ani ja nebola najhoršia. Mali sme s mužom dom. A mňa všade, kde som ešte bola, volali alebo: naša Zuzka, alebo: naša kuchárka. A tu iba čo slúžka, to slúžka… A či sa pamätajú, ako sa onehda ponosovali pred paňou Krimskou —“

„Poďme už, vydám na obed!“ Marína vstala, položiac rám na stôl.

„Oni sa naveky boja,“ rečie Zuzka a berie sa za ňou. „Veď sa nie doma pani, čo sa i poshovárame.“

Prišly do kuchyne a Zuzka prichystala rajničku na masť.

„Viac nech dajú, viac toho masla. Veď nejde z ich, čože sa boja?! Eh, tritisíc! Veď to budú tiež za halušky!“

„Ale toto je len dosť?“

„Horkýže dosť! Nuž ale nech bude; veď iste, pravda, že človek sa za všetko trasie, i najesť sa.“

Spoločnica zamkla kasňu a, vezmúc kľúče, vrátila sa na chodbu. Bez meškania vzala šitie, čakajúc s obyčajnou úzkosťou príchod panej. Dlho nešla. Prišli pre zeleninu od podžupanov za štyri krajciare a za päť pre poľky. Potom za šesť na špinát od Weisov. Prišla i z fary pestva ukázať malé dievčatko v škrobenom čepčeku; Žela mala ho zadusiť bozkávaním — a od Burianov triročná Martička pre kvety. Napokon prišla ona. Rezké kroky zavznely na skalách dvora, ktoré elektrizovaly všetky. Tváre staly sa vážnymi. I Mogus stojí na uhle domu a vrtí chvostíkom, príjemne dojatý. Pani vystúpila strmo, práve keď Žela, už celkom skromná, sprobúvala si driek, ktorý si napravila. I pošla jej v ústrety a vraví s úsmevom pokorným a lichotivým:

„Dobre mi bude toto, krstná mama, takto?“

„Ako? Vari tie krátke rukávy?“ spýta sa tá a hlas zneje jej akosi chripľavo.

„Na lakťoch boly mi deravé, nuž som si ich skrátila.“

„Ale ja to nedovolím! Hľaďže ju, kľampu! Čo si si nezaplátala? A toto tu čo máš za cafaty okolo hrdla zas?“ a pani neočakávane úplne rozrušená strháva jej čipky a stíska zuby…

Spoločnici zmizla všetka krv z líc. S hrôzou v očiach hľadí na desný výjav. Zavznelo hlasné fikanie Žely. Pani napokon spamätala sa a odstúpila od nej. Išla ďalej.

„Toto je hrozné!“ povie Marína, napokon príduc k sebe. Pozrie na Želu, hoci tá naveky bola proti nej; ovládala ju ľútosť.

Prišla Zuzka k nim na chodbu. „No, vidia, slečinka! Dosiaľ sa trasiem od ľaku. To i v zime raz tak dostala.“

„A jednako sa nebojíš tu zostávať!“ myslí si Marína zúfale.

„A počkajú na večer, ako sa budú modliť a spievať… Už môžu prikryť stôl, slečinka, hotový je obed… Bože, pomôž do Všechsvätých!“ i vzdychajúc vráti sa nazpät do kuchyne.

Marína sobrala so stola na chodbe všetko nepotrebné šitie, skryla do stola a vyniesla z kuchyne z kasne obrus. Keď prikrývala, vyšla pani už preoblečená vo všedných šatách a, prižmurujúc oči, pozerala nepriateľsky dookola. Žela pri svojom šifóne v pitvore zohnutá skrývala uplakanú tvár. Pani, vidiac Marínu prikrývať stôl, riekla prísnym hlasom:

„Už som vám povedala mnoho ráz, aby ste len vtedy prikrývali, keď je Žela nie doma. Čo naveky vstávate od tej práce… Vy nemáte, slečinka, nič trpelivosti. Nože, čo ste spravili?!“

Spoločnica v momente nechala všetko tak a uteká pre rám, aby ho ukázala. Pani pozrie a nerečie nič; inokedy obyčajne pochválila pekne vyšité lístky. Dala nazpät rám a bez slova sadla za vrch stola, čakajúc obed.

„Čo ste sa to, slečna, shovárali so Zuzkou, keď som odchodila? Počula som ju povedať, že: pani veľkomožná sa hnevajú —“

„Kedy?… Ja neviem, ja sa nepamätám…“ diví sa ona a zadúša slovami v zmätku.

„Nepamätáte, keď nechcete! Vy sa, slečna, veľmi viete zatajovať. Čo nepoviete, keď sa vás spytujem? Vy ste povinná! Žanka mi všetko povedala… Aká je múdra Zuzka, ja aby slova nepovedala. I včera, keď dlho bola a chodila som ju pozerať, tak sa nahnevala, že špinát capila Mogusovi na zem. Jej to svobodno, však! A napokon je hádam rozdiel: ja a ona. Ja môžem sa hnevať, ja ju platím!“

„Môj pane, či som povedala, že nemôžeš?“ myslí zúfale Marína a pot leje sa jej s čela. „Hnevaj sa, keď sa ti páči; či ja mám právo len slovo proti tomu povedať?“

Pani odvrátila sa s ošklivosťou od spoločnice. Vie dobre, že sa pretvaruje, zatajuje a ukazuje ako nevinná. Berie polievku, ktorú doniesla Zuzka s vážnou poníženosťou — štípance so zemiakmi. Zuzka chcela hovädzinu, lebo tá by všetko spahltila, tej nikdy nie dosť. Tak prišla i o dom, lebo všetko zjedli s mužom.

„Nie je dobrá, zápražka je zle upražená. Nemôžem strpieť, keď je polievka taká biela, a trieli dosť do tej mašiny. Lanská Marka i menej strovila, i lepšie uvarila. I tej zeleniny je moc v nej… Čo nejete, čo sa dáte ponúkať? Žela, kde si?!“

Prišla i tá. Ešte na dlhých pekných riasach zle usadnuté slzy, ale usmieva sa už ponížene, a prosí o odpustenie krstnú mamu. Jedli bez slova, iba štrkanie lyžíc a hlboké, hlasné ich prežieranie sa ozýva. Spoločnica sedí ako na tŕňoch, prajúc si čím skôr konca obedu. Po polievke Žela skočila za taniermi, hoci by to bola vďačne vyniesla i Marína — aspoň na chvíľku byť od panej. Ale i Žela robila to veľmi vďačne; v tom sa vždy pretekaly, Žela i preto, aby sa zalichotila krstnej mame, ktorá ju chovala.

Zuzka doniesla s tou istou vážnosťou rezance a položila pred paniu. Spoločnica podržala jej misu nežno.

„Vidno, že som nie ja dávala masť,“ vraví pani hlasom, prezradzujúcim rozhorčenie, „aké sú premastené! Nemáme šesť kráv, ako u vás; ale vy na nič nehľadíte. Vám je to nič, že je dnes ešte len štvrtok a či dôjde maslo do nedele, kým donesú druhé… Berte si!“

Marína zbledla ako smrť. Bez slova berie od panej misu chvejúcimi rukami a, naberúc si, podá Žele. Máva dobrý apetít, i pani vraví — doma takého nemala; ale teraz nijako nechcú ísť rezance dolu hrdlom. Horkosť ich nepustí.

Pani jie, ale všetko robí ju nervóznou. Že Želu ubila, že tá plakala i spoločnica že sa bojí. A aká tichosť, slova nepovie ani jedna! Či je ona čert?

„Azda sú ani nie také mastné, slečinka,“ začne, vidiac, že to len navrchu bolo veľa. Zuzka nemastí všetky, len navrch vyleje. „Však, slečinka?“ i usmeje sa na ňu láskave.

Tá neodpovie hneď. Prežiera horkosť i rezance, čo jej nechcú dnu ísť. „Ja neviem, vy viete,“ odpovie konečne ticho.

„Len tak, ako i ja mastievam.“

Ale spoločnici už nezabúcha srdce radosťou nad vľúdnosťou panej. Vidí, tu nemôže ostať. Ešte dnes povie jej, že odíde.

Pani bola hotová samá prvá. Zjedla málo, a tučnela predsa veľmi. Kým Žela sobrala so stola — spoločnica utekala k robote hneď — pani poobzerala kvety na chodbe, potom, zavolajúc i Želu — azda chcela ju udobriť — šly na jahody do záhrady. Tam ostaly dotiaľ, kým Žela nemusela ísť do školy. Pani potom sobrala sa pospať si do izby. Idúc po chodbe, kde vyšívala Marína, riekla jej:

„Čo ste vy nešli s nami do záhrady?“

Marína nemohla odpovedať, a to paniu popudilo veľmi. Ale či ju volala? A bez dovolenia ona môže opustiť robotu?

„A kto vám písal z domu?“ spýta sa pani zas a postojí pri kvietnikoch, rozostavených na chodbe. Dala doniesť desať štepníkov muškátových za päť zlatých. Tu sú na chodbe.

„Sestra písala.“

„Slečna, vy tieto kvety zanedbávate; aké sú suché! I na poludnie načim ich polievať, teraz slnce spáli. Viete, že som dala za ne velký groš. I Žanka ma tak pripravila o kvety. A čo vám písala sestra?“

Spoločnica zas neodpovie hneď. Zahorí a zbledne ako stena, ako by mienila vykonať niečo veľkého.

„Volajú ma domov, nazpät,“ vypovie konečne a dych zatají sa jej. Srdce tlčie jej na neznesenie, navlieka do ihly niť, no nijako nemôže natrafiť, tak trasú sa jej ruky, a hore ani pozrieť.

„Vás volajú?“ pani zastala a oprela oči na ňu dúpkom.

„Áno, aby som prišla; potrebná som doma…“ Úmysel mala povedať, že je i sestrám potrebná i bratom, i ta, i ta; no nemôže. Hlas jej je taký nízky, ako zpod zeme, a ruky ožlklé.

Pani sadla k stolu a hľadí na úbohú spoločnicu s tvárou chladnou, prižmurujúc oči. Konečne povie akosi stíšene:

„To mi je niečo celkom nové a neočakávané. A prečo máte ísť domov?“

„I že otec nechce, aby sama tu bola, keď vy odídete do kúpeľa…“

„No, na toto som ani neprišla, ani nemyslela. Myslíte, že to len tak, hockedy odísť?“

„Ale —“ spoločnici zadrhly sa slová, so zúfalosťou pozrela na paniu. Oči a líca horia jej a pot leje sa jej s čela, darmo ho stiera dlaňami.

„Nepustím vás!“ rečie pani energicky a urazená. „Vy ste sa na rok dali, vy tu budete! To vedeli vaši rodičia i vy, či ste potrebná doma, či nie, mohli ste sa teda nedávať. Dosť mám biedy inakšej, nie i toto! Prečo vás volajú? Niečo ste písali, však?“

„Vy nie ste spokojná so mnou, lebo ja nie som súca —“ zasa zasekne sa a nevie ďalej povedať.

„Ja som s vami spokojná, povedala som vám viac ráz, čo chcete viac? Ani nepustím vás, nemyslite si… Nijako. Jedine ak by ste sa vydávali, alebo vaša sestra.“

„Veď tá iste sa vydá…“

„Písala?… A za koho?… Teda pustím vás; ale len tak, ak mi nájdete takú, ako ste vy.“ I vstane celá rozrušená. „Toto je ešte novina! Keď ste nemali úmyslu tu byť do roka, mohli ste mi to odpísať. Či by sa ja bola len zapodievala vami, či by bolo hodno! Vám sa tu nepáči, to je jediná príčina; ale ja vás nepustím! To tak s ľuďmi nezachodia, to je nestatočné zachodenie, tak sa medzi inteligentnými ľuďmi nerobí!“

„Tak?… A ešte čo?“ diví sa Marína v duchu, a teraz už hlavate a pevne stojí na svojom. Aké mravokáranie, keď jej robí sa nepríjemnosť! „A ty zachodíš so mnou ako s inteligentným dievčaťom?“ Pani vidí, že spoločnica stojí na svojom.

„To vám pekne bude, celé Vodňany budú sa smiať na vás. Pekne, môžem povedať. Vyznajte pravdu, preto chcete odísť, lebo sa vám u mňa nepáči, a nik vás nevolá, ani nevydáva sa nijaká sestra, ani vy!“

Marína stiera čelo. Keby mala smelosť pravdu riecť, povedala by: „Áno, tak je, ako vravíš!“

„Volajú ma, ja nemôžem zato,“ rečie ponížene, ale i s chladom.

Pani úplne rozrušená ide do izieb. Spať už nebude, o to ju spoločnica pripravila. Ide k oknu, ale ani tam dlho nevydrží.

Spoločnica, keď ostala sama, obzerala sa dookola, ako v cudzom. Čože to vykonala? Či nie niečo naozaj neslýchaného? No len myšlienka tu ostať naplňuje ju hrôzou a zúfalosťou. Nemožno! Dej sa čo chce, ona musí odísť…

„Tak nebudú tu naozaj?“ vybehla k nej Zuzka.

„Počuli ste?“

„Počuť do kuchyne, čo sa tu shovárajú,“ a ide zamyslená nazpät.

O chvíľu vyšla zasa pani. Pozrela Zuzku v kuchyni, pokárala, že dlho babre sa s tým trochu riadom, potom vyšla na chodbu. Pozrela spurným zrakom na hlavu Maríne a videla i po sklopených jej očiach, že tá cíti jej príchod a zle jej je. Dosiaľ nemyslela asi, ako môže sa cítiť spoločnica pri jej zachodení, iba aká by mala byť k nej, ako ju ctiť, šetriť, aké sú jej povinnosti. V panej úmysly, že ju neprepustí, zrazu sa sklátily. Či ju má nasilu tu držať? Vrátila sa k Zuzke a sadla tam na stolec, ktorý jej prichystala úctive. Hoci chcela vravieť o nešetrnej výpovedi spoločnice, začala rozprávať, prečo si pani Maková nejde žať trávu do záhrady, keď si ju kúpila; je už prerastená. Rozhovor ich pretrhly kroky na chodbe.

„Ide podsudca azda?“ spytuje sa pani a káže pritvoriť dvere. Nerada, keď ju vidí v kuchyni. Ona pozrela oknom, načiahnuc sa a prižmúriac oči.

Po chodbe šiel Cyril Krimský v cestovnom bielom kepeni. Červenkasté fúzy má zapadnuté prachom a okrúhla plná tvár je vyhriata. Marína skočila mu celá zmenená v ústrety, na tvár sadol jej cit radosti: prišiel práve v takúto chvíľu ťažkú, ako anjel-potešiteľ.

„No, ako sa máš, už si privykla celkom?“ spytuje sa nežne, zadržiac jej ruku, a tvár jeho je ako ochrancova, samá láska…

Pani vstala so stoličky a vyšla. Akurát vhod jej prišiel Cyril. On a jeho žena dopravili túto sem. Ona ich síce veľmi rada, najmä Elenu — hodní ľudia a obľúbení i v celom meste u každého, ale keď vedeli, aká je Marína: robiť nič, iba ľahko žiť, cifrovať sa — načo jej ju radili? Či by sa bola len zapodievala ňou?

Spoločnica v momente odstúpila od príchodzieho, ako vyšla pani, a s tvári zmizla jej všetka radosť. S tajnou bázňou pozerá na ňu, berúc svoju robotu do rúk.

„Spytujem sa Marienky, či už cele privykla,“ vraví Cyril, keď sa bol panej zdvorile poklonil, a sadá k nej na ponúknutý stolec. Klobúk položil na stôl pred seba, i zdá sa, že mu dobre padne posedieť si trochu v chládku.

„Veď už chce odísť!“ zvolá pani miesto Maríny s hnevom. Najlepšie bude hneď oznámiť.

„Čo, odísť?“ povie Cyril nemilo dotknutý a pozrel v nedorozumení na Marínu. Teda predsa vykonala to, čo spomínala u nich; i cíti hanbu za ňu. „A prečo odídeš?“

„Vraj volajú ju… potrebná je doma!“ povie pani a hniezdi sa na lavici, prichodiac do hnevu. Hlas zneje jej ostro a rozhorčene. Či by sa bola len zapodievala! „Vy ste to teda prišli na vychádzku! To sa s blázny zachodí tak, nie s ľuďmi!“

Cyril nevie, čo povedať. Hľadí len na Marínu horúcimi očami, plnými výčitky. Aká nepríjemnosť pre nich s Elenou! I zahrozí sa jej prstom.

„Viac ťa nedovediem do tohto kraja!“

„I darmo by si sa ustával!“ myslí si Marína a musí sa usmiať jeho vyhrážke, i pri všetkej svojej skormútenosti. I diví sa jeho zdvihnutému prstu a tvári jeho dosiaľ vždy prívetivej a teraz — hoci úsmev na perách — vyrážajúcej hnev.

„Tak odídeš?“

Marína sa zľakla, vidiac, ako i pani čaká jej ostatné osvedčenie.

„Odídem,“ rečie ticho a nakloní hlavu, ako by po tom očakávala úder.

„No, no… počujete… Naostatok…“ a na tvári panej zjaví sa neskrotiteľná zlosť. Koľko klebiet bude po celých Vodňanoch! Radšej už ani nepovie nič viac o tom, ale, odvrátiac sa od Maríny s opovržením, ide rozprávať, ako dostala dnes ráno listinu zo súdu, kde oznamujú jej, že občania tam z jej rodiska, v druhej stolici, zaviedli proces proti jej horám, ktoré tam má ako dedovizeň, a chcú ju pripraviť o ne. „Taká som bola rozhorčená, že som nebola dobrá sama na seba, a tu ešte čo mi slečna Marína vykazuje!“ vráti sa zas k tomu a hodí pohľad plný výčitky na Marínu. To isté spravil i Cyril, a že cítil sa nevýslovne nepohodlne, sobral sa preč. Vstala i Marína, hoci nečakala, že sa od nej odoberie. Všetci sa už odvrátia od nej a nebude ani jedného na jej strane. Stojí tam stiesnená a hľadí za ním; no Cyril prišiel i k nej a, ako inokedy, i teraz podržal nežne jej ruku. Do očú spoločnice tisly sa slzy nasilu, ide za ním do dvora, ako inokedy, vyprevadiť ho.

„Prídeš ešte k nám?“ spýtal sa, idúc k bráne.

„Už neprídem…“

„Ani odobrať sa neprídeš?“

„Veď som sa už odobrala.“

„Nemysleli sme, že ty to naozaj vykonáš… Teda prídem ja ešte. S Bohom; choď, vráť sa!“

Marína vyšla ešte na ulicu, kde stál dlhý, plachtou zatiahnutý voz, na prostriedku oboch strán s otvorom.

„Na tomto si prišiel?“

„Hej. U vás takých vozov niet, však? Dobre je v nich, chránia od slnca a veľa možno na ne nabrať. Teraz vezieme múku do potravného spolku. No, choď už k panej, s Bohom!“ a pozrúc dookola, rečie akosi divným zvukom, akoby zahanbený: „Hľadia na nás!“

Marína pozrela a zadivila sa. Kto sa díva a čo koho do toho, že sa tu shovárajú? Zmenená, vo chvíľke sobrala sa dnu.

„Kocúrkovän i ty?“ myslí na Cyrila, idúc nazpät dvorom. „Čo ťa do toho, že sa kto díva?“

Pani ešte sedela na chodbe a čakala ju.

„Odišiel už Krimský?“ spytuje sa a hlas zneje jej drzo. „Čo ste nešli s ním, keď sa tak driete za ním?“

Spoločnica, ako hromom omráčená, pozrela na paniu a líca jej zaliala prudká krv.

„Či vás nevolal?“ spytuje sa pani miernejšie.

„Nevolal.“

Do večera neboly spolu. Pani ostala v izbe, písala listy. Keď prišla Žela zo školy, tú zavolala k sebe a od nej odkázala Maríne, čo má dať variť. Vyšla iba na večeru a bola vážna, prísna a slova neprehovorila. Po večeri zavolala Želu do okna dívať sa, a Marína na chodbe ostala sama. Bolo už polotma, ale mesiačik ešte nevyšiel. Vôňa kvetov na chodbe bola taká tuhá, že ako omámená sklonila hlavu… Takou opustenou necítila sa ešte ako žije. Začala reptať už teraz nielen na Krimských, ktorí ju sem dopravili, ale i na svojich, lebo dovolili, aby prišla sem. Keď chcela byť poštárkou, celá rodina sa zoprela: Nič! Tie sú odvislé, tých neuctia, nešetrí nik, a tu dali ju. Pravda, i vtedy jej chceli dobre; teraz už i oni súria jej návrat domov, keď vedia, ako je tu. Len Krimskí sú vina.

Zuzka prešla chodbou a nepostála pri nej ako inokedy. Už začne utekať každý od nej — azda predsa nemala to spraviť? Iba Mogus sedí na zemi pri jej sukni a hľadí do tmy na koniec chodby. Div, že i ten neujde. Že ju pani nezavolala do okna, nejako veľmi ani nebanuje. Boly to chvíle tam na neznesenie, a nevystaly ani jeden večer. Keď sa zmrklo a práca poskladala, daly sa dva stolce do okna a pani i ona kľakly na ne, oprúc sa lakťami do okna. Ulica ožíva. Deti kričia, smejú sa a naťahujú po skalách. Páni zas tiahnu, ako sluky pod večer, do búdy Židovej na pivo. I starý mládenec naproti odišiel spolu s „nehanblivým“ pomocníkom. Okná sú mu pootvárané na všetkých izbách. Marína hľadí ta mimovoľne, najmä ako prišla na leto neter Skalákova, ktorá bola krásavica. Pani hnevá sa preto. Marína vie dobre, že je v nepriateľstve s nimi, čo sa ta díva naveky?!

„Kto je to, čo ide oddola?“

Spoločnica pozrela a zapálila sa.

„Neviem ver’, zdá sa mi…“

„Nepoznáte?“

„Nie,“ a klopí oči. „Ona nízunká, on vysoký.“

Pán a dáma prejdú popred okno a poklonia sa.

„Veď sú to Hlochovci!“ vraví pani a prižmuruje oči, aby lepšie videla. „I desať ráz som vám povedala; vy hneď všetko zabudnete! Aké mala šaty?“

„Bože, či ja viem!“ myslí si spoločnica a stiera čelo. „Jaj, neobzrela som sa. Odpusťte…“

„Vy sa na nič neobzrete, nič neviete. Vy sa nestariete o to, že mňa to interesuje. Taká ste, ako i v samý prvý deň. Dosiaľ si vás viem predstaviť, ako ste prišli na stanicu. Veľký ručník ste mali na rukách a hľadeli ste na nás bez záujmu, ako by ste boli vraveli: ,Čo tieto kľampy tu chcú?‘“

„Po prvé,“ myslí si spoločnica, „slova ,kľampa‘ som nikdy nepočula, iba od vás.“

„Zdá sa mi, že je tučnejšia, ako ja. Čo poviete, slečinka?“

„Kto?… Ja, Hloch —“ popletie sa, už zabudla jej meno. „Oj, áno, oveľa tučnejšia!“ dokončí rýchlo, chvatom.

„Ja som nie súca na toto!“ myslí medzitým. „Ja musím byť veľmi hlúpa.“

„Ale nevravte, veď ani neviete, že je tučná!“ zavráti ju pani s odporom.

Spoločnici zaleje krv líca, hryzie si pery potajme. Nasledujúcej panej už tak sa prizrie dychtive na šaty, hlavu, klobúk, postavu, aby vedela o všetkom povedať.

„Čo tak hľadíte na ňu?“ zavráti ju pani. „Zbadá. No, no… ešte si bude myslieť, že vám to ja kážem… Toto tu ide slúžka od Javorov. Je to kľampa; u mňa bola päť dní. Ozaj, kde ide a čo to nesie, slečna?“

Marína utrie si čelo a rečie: „Nehľadela som ta…“ Potom rýchle, aby pani nemala času okríknuť ju, rozpráva: „Tamto ide Lajo Marínsky s Wienerovou slečnou.“ Tých poznala, lebo každý deň chodia spolu po ulici. Ona tenučká, on nízky. „A hore ide Ľudmila Kremeňovie s Markom.“

„V čepci je zasa?“

„Áno, v takom klobúku,“ vetí ona naradovaná, „a v šatách bordó.“

„To sú tie, čo bola v nich vlani v auguste v Michale.“

Marína, spokojná, že tak veľa vedela oznámiť o tom, vydýchla si a pozrela zpät do izby. Prievan zavial im na tvár. Vchodí Žela, už si spísala lekciu.

„Poďte, poďte, Žela. Vy lepšie viete vravieť milosťpanej,“ a rýchle, ešte je tá iba pri dverách, spraví jej miesto, prejdúc do druhého okna.

„Poď, Žela!“ volá i pani. „Či ste radi, že ste sa ma sprostili, a Žela tiež radšej bude pri mne.“

Žela spraví usmievavú tvár, milú. Najradšej, pravda, hľadí oknom s Marínou, keď je krstná mať nie doma a Srnka prechodí sa ulicou; ale teraz cíti sa takou poctenou, že začne hneď oznamovať:

„Ide Skalák s piva a klania sa krstnej mame.“

„Ozaj sa klania, Žela?“ spytuje sa rozčervenená Bukovičová; ona na druhú stranu nevidela. „No, to je div!“

„A teraz vyšla už i jeho sestra, v mantile, a poberá sa hore. A ten pes všade s ňou.“

„Tá dnes už celé mesto pochodila… A to je Veľkovská, čo ide?“

„Ona. Jój, ale je tučná strašne, jój!“

„Azda tučnejšia ako ja, Žela?“

„Ojej, a omnoho! To je inšie. Táto je nie tak pekne tučná. Táto je ako by bola rozliata, jój!“

„Počujte, slečinka, čo táto kľampa vraví?“ smeje sa pani, spytujúc sa: „Naozaj je tak?“

„Áno, veru!“ prisvedčí Marína rýchle, nevediac ani dobre, o čom je reč. Pani potupne odvráti hlavu, zbadajúc to.

Tak idú večery v okne.

„A tomuto všetkému zlému si ty vina!“ šepce nahnevaná, že Mogus napne uši, aby lepšie počul. Čiaha za fotografiou Edmundovou, aby ju roztrhala. Keby on nie, všetko toto nebolo by sa stalo… Ale fotografie niet. Skočila zdesená. Vytratila ju a najde ju niekto… pani. Bude vyšetrovať. I beží do pitvora ku kasni, otvoriac priečinok s hurtom (zabudla, v akom je dome), kde si držala i listy na spodku. Fotografiu našla medzi sošitmi začatých doma noviel a oddychujúcich si tam. Vzala ju s chvatom k sebe a ide k svetlu mesiaca, práve vychodiaceho, pozrieť. Tam je Edmund. Stojí so založenými rukami, v obleku telocvičnom. Žilnaté ramená sú mu holé a na boku belavá stuha. Oči prižmuruje a pery nadúva, aby sa zdal vážnym, impozantným. Zasmiala sa a chytila oboma rukami, že ju roztrhne. Čože je už po ňom? Ale tu pocítila akési pohnutie. Zastala — ešte nemôže ju zničiť…

*

Marína vstala, ako obyčajne, o piatej ráno, vyriadila izby, ale taká je rozrušená netrpelivosťou, že sa temer chveje. Dnes má odísť ztadeto, a hoci už iba dve hodiny dotiaľ, nemôže vyčkať. Tieto ostatné dni a hodiny zdajú sa jej zrovna neznesiteľnými. Pani je, ako inokedy, prísna a nevľúdna. So Želou sa vodí, ktorú rozhodla sa podržať pri sebe — nechce cudzej — a na Marínu ani nepozrie. Ale ju to už ani nezaujíma, večne spytuje sa Zuzky: „Len či ten koč príde na čas? Či sa neopozdím? Dobre ste mu povedali, že teraz a nie popoludní?… Či ste oddali včera tú kartu, a nik nevidel? Už nemám pokoja, ani trpelivosti nič. Čo mi to dávate, peniaze, čo som vám požičala? Nechcem — len aby už bol tu koč!“

„Ale už nech sa len neboja toľko. Nemôže prísť ešte, len osem hodín je, a o deviatej má prísť.“

Tak ešte celá hodina! Dnes pani ani robiť jej nedá, už iba čo izby poriadila. Aby skorej prečkala tú hodinu, ide do kasne, že napíše ešte jednu kartu. Ale — nie. Vrátila sa na chodbu. Do izby neopováži sa už ani ísť, ani nechce — a pozerá čas. V noci pršal dážď a akási milá riedka hmlička zastiera kde-tu kraj. Slnce nesvieti, je i teraz zaoblačené nebo na tej strane. Na chodbu vyšla pani v rannom obleku. Je prísna; vidno, že ťažko premáha hnev, tak pozerá na Marínu. Zuzku poslala pre mäso, Želu do sklepu pre šnúrky a čaká, kým odídu. Potom ide do izby, ale o chvíľku vráti sa zas na chodbu k spoločnici. Tvár teraz jej je zúrivá. Nepotlačuje svojho rozhorčenia; skoro chvejúc sa v rozbúrení, hodila pred Marínu na stôl peniaze.

„Tu je váš plat! Ďakujem za výlet. Druhý raz za blázna nemajte človeka. Vy ste už v takých rokoch, že si to môžete rozmyslieť. Mne tu daromné trovy narobiť!“

Marína ako ohromená stojí a bojí sa i dýchať — taký desný je vzhľad panej.

„Daromné trovy — zadrž si teda svoje peniaze, ja ti ich nechcem,“ myslí si, ale neopováži sa ani hnúť. Pozrela na peniaze, a vidiac ich, rečie odchádzajúcej panej: „Ale mne toľko neprichodí, milosťpani.“

„A koľko?“ skríkne ona urazená.

„Týchto je viac. Cestu, čo som prišla sem, vy nemôžete celú —“

„Berte si, koľko som dala; nie som taká —“

Slov ostatných Marína nedopočula, pani vtom s treskom zachlopila dvere.

Marína ostala sama a stála nepohnute, ako stĺp. Takou zahanbenou a potupenou necítila sa ešte ako žije. Peniaze tam ležiace boly jej ošklivé a, čo nestalo sa jej ešte nikdy tu, zalialy ju slzy… Vezmúc mzdu, vyšla do záhrady pred dom, aby sa premohla. Začala obtrhávať odkvitlé ruže, zarosené nočným dažďom.

Po chodbe prešla Žela, pozrela na Marínu s tvárou zneváženia a bez slova vošla do domu. O chvíľu však zjavila sa zas a volala Marínu, aby šla si pojesť na cestu. Marína poďakovala sa, že nebude. Žela šla oznámiť — teraz už držala sa veľmi pekne. Ale zasa prišla pre Marínu, že ju pani volá.

„Ja nejdem!“ odpovie celkom prosto.

„Ale, slečinka, krstná mama sa nahnevá.“

„Ja zato nemôžem!“ povie Marína, nedbajúc už o nič. „Nie na vás bude sa hnevať, teda čo sa staráte?“ vraví, vidiac, že Žele samej je to nemilé.

Zasa počuť kroky. To už strmšie a ťažšie, ako Želine; to je pani sama. Marína rýchlo sbehla na mokrý dvor ku mrežiam. Naozaj, pani vyšla z domu. Pozrie na ňu prižmúrenými očami a zastane na chodbe. Maríne zdá sa už ako cudzia.

„Dovolíte mi, milosťpani, odtrhnúť si jeden puk?“ spýtala sa, kto zná, prečo, lebo naozaj ruže nechcela, ani ničoho tu. Hlas jej je nežný, tichý, premohla plané pohnutie.

„Vezmite si, nielen jeden. Natrhajte si, koľko chcete,“ i prejde pomimo.

Marína odtrhla si dve ruže, očistila, od pichliačov a sviazala. Ale koč ešte nejde. Aby skôr prečkala, šla sa odobrať od pani Halmovej.

„My sme sa ver’ nazdali, že tu ostanete, kým sa nevydáte,“ vravela jej tá svojím flegmatickým spôsobom. „Že sa vám tu tak nepáčilo. Pravda, Bukovička je prchká, kričí, ale zlá je nie… je veľmi dobrého srdca. I Žanka tvrdo privykla, koľko ráz prišla s plačom sem, že čo už má robiť, a hľa, už by teraz bola zostala i viac… Ona bola spokojná s vami. ,Všetko tak robí, ako sa mne páči,‘ vravela o vás; ,aj obyčaje jej. Ale čože mi je z nej, keď nechce u mňa byť.‘“

Ich rozhovor pretrhnutý bol hrkotom koča, skrúcajúceho sa pred domom Bukovičovej. Marína sa odobrala; to bol jej koč. Keď prišla na chodbu, už kočiš vynášal kufor s rýchlosťou a pani, nervózne prechodiac sa po pitvore, čakala jej odchod. Marína rýchlo vzala klobúk, obliekla si kabát a pošla k panej, ktorá stála na prostred pitvora, koso hľadiac na Marínu. Stojí tam chmúrne, ako bohyňa hnevu, a čaká jej odobierku. Marína pristupuje k nej, nohy sotva ju nesú, tak oslabla; ale vidí, že i pani zbledla ako stena. Akási vina padla na svedomie Marínino zrazu. Ledva slyšateľne povie slovo rozlúčky a mimovoľne — hoci nechcela — sklonila sa k jej ruke.

„S Bohom!“ odpovie jej tá cez zuby.

Marína potom rýchlo šla do kuchyne odobrať sa od Žely. Žela usmiala sa žiaľno akosi — azda sama nevedela o tom — a Zuzka povie vážne a so vzdychom svoje: „Ruky bozkávam.“

Marína uteká potom preč, ako z plameňa. Na chodbe dopočula, že pani strašne plesla dvermi.

Ponáhľala sa na ulicu ku koču. Na byte Skalákovom okná sú otvorené, ale nikoho nevidno.

Krytý koč zarachotil na dlažbe ulice a letí dolu mestom. Marína oprela sa do kúta plyšového sedadla; ale tu ešte musela pozrieť, aby videla dom básnika Javora naostatok. Koč letel popri škole dievčenskej, už pustej, potom dome rychtárovom, ešte so tri a dom — jeho. Okná jasajú sa, ale nik v nich, len ťažké záclony dohánovej farby; potom zmizlo i to.

Už sedí vo vlaku. Stanice miznú za stanicami, letia polia i deň. Už prichodí veľká krížna stanica. Budovy vynorujú sa z belasej hmly diaľky vždy jasnejšie, belšie… už je tu. Ostrý hvizd, uši urážajúci, zatrasie povetrím, vlak stíši beh a zastáva potichu, tichšie, až zastane. Vo vozňoch nastal šum. I ona berie si škatuľu, v ktorej mala klobúk, a sostupuje. Ani sa neobzrela a šla rovno do čakárne. Tam už poobzerala sa. Iba v jednom kúte sedí černovlasý muž, už starší, a číta z knihy. O chvíľku vyšla na perón. Jeden vlak prichodí, druhý odchodí, naveky hurt a lomoz. Cestovatelia behajú sem a ta.

Marína musí čakať osobný vlak; bojí sa, že na rýchlik by nemala dosť peňazí. Strovila vo Vodňanoch na klobúky, čo mala — kúpila dva — a z domu nechcela pýtať. Obzerá si obecenstvo, má už smelosť. Vysoký, rapavý a, ako sa zdalo, vypitý mladý človek ide do jedálne so starým pánom. Vycifrovaná Židovka so Židom v okuliaroch idú vedľa a tiež do jedálne; ona všade má napriliepané ruže. Za nimi prišiel zas jeden, čo vysadol ešte vo Vodňanoch a pýtal si kartu na prvú triedu. I ten vedie dámu a i tá je vycifrovaná, a už staršia. Klobúk jej je samá fialka i pri čele i od chrbta, a tuhá vôňa zapácha za nimi naďaleko. A tu zas idú muž a žena. On starý a šedivý ako holub, ona mladá dosť. A zato vykračuje si tak predivne, ako by cítila, že každý vidí, aký je rozdiel medzi nimi, a divia sa, ako mohla ísť zaň, aká žertva je to a ako je on povinný vážiť si ju.

Marína sedí v čakárni. Zas jeden vlak. Dvere sa otvárajú a cestovatelia bežia jedni von, druhí dnu. Ponáhľa sa i pán, čo v prvej triede cestoval, i ten s čiernou bradou v kúte odloží knihu do vačku a ide, pohybujúc sa ako opitý. Dlho sedel, stŕply mu nohy. Pred čakárňou zastali traja prišlí, mladí. Shovárajú sa po slovensky, ale skoro ztratili sa vo vlaku.

Napokon prišiel i Marínin vlak. Berie škatuľu a ponáhľa sa i ona tak, ako tí, čo sa dívala na nich, ako by horelo. Vstúpila do oddelenia pre dámy, a zrazu ako by sa stala inou. Obľahčením zachvelo sa jej srdce a oči zaskvely radosťou. V momente zmizly Vodňany, prednejší dom Bukovičovej so všetkými ťažkosťami a paňou… Marína sedí na remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj.