ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anča Kanátovie práve doumývala riad, čo ostal po dobrej večeri chlapov, ktorí jej doviezli z druhej dediny nevestu, vydavšiu sa dnes za jej syna. Poutierala taniere a misky vechtíkom, pozakvačovala každé na svoje miesto, potom sadla na lavicu k ohnisku, aby si oddýchla. Ruky složila do lona a hlavu naklonila, uprúc oči do zeme. A ako sadla a telo prestalo pracovať, dal sa do činnosti jej duch. Tvár zastrela sa jej starosťou, keď pomyslela na tento deň. Či to bude dobré a prospešné pre nich: syna a ju, čo sa dnes vykonalo? Na Paľovi totiž, ktorého dnes oženila po druhý raz, nebadať, že sa raduje.

„Bože, Bože,“ vzdychá zhlboka, „maj deti, máš starosť. To je pravda, nič iné!“

Kanátka druhý raz oženila syna, hoci Paľo má ešte len dvadsaťštyri roky. Prvú ženu vzala mu tu z dediny, krásnu dievčicu Sitovie, no s tou bol Paľo len za pol roka. Po pol roku nechala ho, lebo ho nechcela nikdy, tupila, prezývala sprostým ľoľom, lebo nerozumel žartom, nefajčil, nenadýmal sa. K nemu šla len z prinútenia rodičov, a ledvaže pobudla pri ňom chvíľku, už žiadala rozsobáš. Mať mu ju vzala z hlavatosti a z trucu. Syna jej vysmievali, mládenci v dedine znevažovali, ľoľom volali, nech teda vidia, že Paľovo bude najkrajšie dievča v dedine. Ona mu ju vybrala, Paľo sa nestaral a i túto druhú mu vybrala ona. Bola staršia od neho o tri roky, vdova z druhej dediny, mala jedno dievčatko. A ver’ nevie Kanátka, či zas nebude zle. Veď sa Paľo v tento deň ešte nezasmial. Ani pri pití, ani pri dobrej večeri, ktorú pripravila, nerozveselil sa, ba vari začal naposledok i plakať. Kanátka svesí hlavu v smútku. Prv súžila sa, že žena syna nechcela, teraz vari prichodí jej súžiť sa, že on nebude chcieť ženu, a nepokoj v dome, hľa, zas!

Za dverami bolo počuť kroky. Potom sa dvere otvorily a vstupuje nízka žena bielej tváre, so žltými výkrutami pri ušiach. To je sestra Kanátkina, Mara, vydatá u Drozdíkov. Je stará už i ona. Vráskov na čele má celé rady, ale oči jej bystro a mladistvo lietajú dookola.

„Dobrý večer, Anča naša; čože robíš?“ poklonila sa, a zazrúc sestru sedieť skľúčene, svojím chytrým rozumom uhádne hneď, že jej je niečo nie po vôli. „Čože sedíš tak osamote? Kde ti je syn a tá nová nevesta? Neťažkaj si, že som ti neprišla pomôcť variť večeru, ale svatvica Líškovie už len že dotiahnu. Nuž nemohla som ich nechať samu, syn im je v meste.“

„Čože by som si zato ťažkala? Tú večeru som aj sama ľahko zhotovila. Veď to nebola naozaj dáka svadba… A nie sú lepšie stará Líškovie?“

„Nuž veď sa ani nepatrí vystrájať rozsobášenému svadby, to už len ako vdovcovi, s tichosťou,“ uznáva i Mara, vážne pokyvujúc hlavou. Bola v dedine pokladaná za veľmi múdru, i ona mala tú mienku o sebe, a preto bola i pyšná na seba. „Horky sú lepšie svatvica! Ja si hútam, že už ani nikdy nebudú lepšie. Taká sú už ako vosk žltá a len-len že ich nezadusí, nič im nedá dýchať.“

„Kdeže by im dalo, aj, kde by im dalo!“ povie na to Kanátka a pritom vzdychne sa jej samej. Spomínaná je už starena, majúca do sedemdesiat rokov, no v tú chvíľu nedbala by Anča, keby mala ona toľko a tak ležala, čakajúc smrť, aby sa zbavila všetkých trampôt. „Sadni si, Mara naša,“ povie sestre a hotuje jej miestečko na lavici pri sebe. Mara sadá si na krajíček, ako by sa ulepila len na chvíľku, a poobzerá sa dookola po izbe. Jej ostré, skúmavé oko hneď zbadalo v nej premenu. Je vymetená; po laviciach niet rozmetaných kabaníc, kapcov a iných vecí, ako je v obyčaji v chyžiach sedliackych a ako i u Anči vždy býva. I podstenie videla Mara vymetené, hoci je večer; i dvor ako dlaň čistý. A predsa na čele Ančinom mrákavy.

„Vidím, že máš pomoc v dome,“ povie, kývajúc hlavou a sliediac po izbe očami. „Vidím, že je tu inak, ako býva.“

„Inak, inak,“ vzdychá Kanátka, „zametala, poriadila — nová metla dobre metie. Veď si o tom hútam, Mara naša, či som si reku syna zasa nezadrhla? Aj prvý raz len ja som bola na vine, že si vzal Zuzu Sitovie, ja sama!“

„A čože sa ti nepáči?“ spýta sa Mara a pozrie na tvár Kanátky, aby uhádla, čo sestra skrýva pred ňou.

„Sama neviem…“ začne Anča ako by kus v rozpakoch. „Do všetkého sa hneď chytala, ako by ona mala byť gazdinou, a vieš, že do kuchynskej roboty nevestu neberú nikde.“

„Ak je len to, zato sa neboj! Aj moje nevesty v prvý týždeň každý deň riadily, zametaly, a teraz je už ináč. To je nič!“

„Nuž veď ja viem, že to tak nebude naveky, lebo ani nemôže, ale — nuž ver’ kadečo mi schodí teraz na um. Aj že je staršia od neho, špatná, aj že má to dievčatko.“

„Nuž veď si ju videla!“

„Veď som ju videla, ale on ju videl len vtedy, keď mali ísť o ohlášky. Nevidela som ja toho zasmiať sa dnes,“ vzdychne Kanátka. „Iba toho sa bojím, že naveky bude banovať za Zuzou Sitovie. Darmo je, ale táto je Zuze ani podošvou!“

Mara zapichla ostré čierne oči do tváre sestrinej.

„Teraz už tú budeš spomínať? A či si už zabudla, aká bola? Čože bolo z jej krásy, keď ti syna nechcela a tebe nedala úcty, ako sa na nevestu patrí, nepozvala mamou? To si rozváž!“ rozhorlí sa múdra Mara, s odsúdením merajúc očami sklonenú hlavu sestrinu. Hoci bola mladšia ako Kanátka, predsa ona panovala nad ňou.

„A túto on nebude chcieť,“ povie Anča so žiaľom. „Stretla som sa s ňou, ako vieš, v mlyne. Tam sa mi zapáčila, že bola rezká. Snášala vrecia k hrvotu, ako by boly plevou naplnené, kým druhé ženy povaľovaly sa tam po laviciach. To, reku, bude dobrá Paľovi, pretože je taký — no už poviem, čo mi je i syn — ľoľo spozdilý. Potom som hneď aj šla k nej, a len vtedy som videla, že má i to dievčatko. Keby aspoň toho nebolo. Čože má môj Paľo cudzie dieťa chovať, tam nejakého gondášovu^[1] sirotu?“

„Tak jej prvý muž bol gondášom?“ spytuje sa Mara, a tu už i ona pokyvuje hlavou. Bola vždy pyšná na seba, svoj dom a rod. Ich rod kanátovský naveky bol predný v dedine. Držiavali vždy po štyri voly a nebohý apo prešli cez každý vážnejší úrad v dedine, a tu do ich rodu vhupne kadejaká gondášova vdova a sirota.

„Načože ste sa tak náhlili?“ povie.

„Vieš, že som slabá, že chorľaviem, že nás je málo čeľade a gazdovstvo nie je najposlednejšie. Chcela som ho zaopatriť, ak by som umrela, aby neostal na svete sám ako prst. Ale i preto, že som sa zaverila Zuze Sitovie, že Paľo skôr musí mať ženu ako ona muža. Tak, hľa, čo som mu vykázala.“

„Zato si sa mohla neponáhľať. Zuza sa nevydá tak skoro. Sama, na moje dve uši som počula z jej úst, že si požije na slobode, keď jej je hlava začepčená. Bola si vinovatá zato sa ponáhľať.“

Obe ženy zatíchly na chvíľku. V pitvore za dverami ozvaly sa rezké kroky bosých nôh. Do izby o chvíľu vstúpila štíhla, nevysoká žena, za ňou malé, asi šesť-sedemročné dievčatko s tenkými ručičkami a nôžkami. Mara Drozdíkovie uhádla, že je to tá nová nevesta, i prizrie sa jej do tváre. Tvár vstúpivšej je ohorená, žltá. Čelo má na dva prsty úzke, oči belasé, hlboko ležiace. Nie je pekná. Tvár jej je zvráskavená, predčasne chudá, zvädnutá, bieda zdá sa na nej odtlačená. No oblečená je veľmi ozdobne. Lisknúci sa čepiec má na hlave, brusliak zamatový a červený ručník na väzoch.

„Vitajteže u nás,“ privítala už podomácky Maru. Jej hlas je škrekľavo ostrý a prezradzuje revnivosť, ako pri ženách, ktoré sa rady vadia.

„Bodaj si zdravá bola!“ zaďakuje, ako sa sluší, Mara.

„Akože ťa volajú? Zuzkou? Aj tá prvá sa tak volala… No a nech ti Pán Boh len pomáha v tom, čo si si pred seba vzala,“ vraví Mara múdre, „aby bolo lepšie, ako bolo…“

„Pekne ďakujem, nech len Boh všemohúci uslyší. Ja sa už len budem chcieť usilovať… Či ste vy tá tetka od Drozdíkov?“

„Ja. Či ste ma spomínali? Počula si o mne, však? No veď mňa vo veľa domoch spomínajú, lebo ma aj majú za čo…“ vraví zaľúbene Mara. „A toto dievčatko je tvoje?“ ,Vetchá hába slabá prikrývka,‘ myslí medzitým. Ver’ jej Ondro alebo Ďuro, keby im bola takú ženu doviedla do domu, boli by ju vyhodili i s ňou predo dvere. Ale čo len sestrin ľoľo…

„Moje,“ odpovie nevesta a stiahne ústa vedno. „Keby ho radšej Otec nebeský k sebe vzal.“

„Nuž ver’ by bolo lepšie, keby nebolo,“ ohlási sa Kanátka, „ale čože, ako sa vraví, nemôžeš ho zadrhnúť.“ Jaj, Bože, Bože, či má tvár ostarenú ako škribeľ, myslí si nastráchaná medzitým.

„Veď sa nemalo ani narodiť!“ vzplanie nevesta akosi hneď. „Komuže je sirota potrebná na svete?“ Tu zrazu zatne pery, ako by chcela zahatiť cestu slovám, von sa tisnúcim. „Keby aspoň bol chlapec,“ povedala tichšie potom.

Múdra Mara prejala potom slovo.

„Možno, že sa ti ešte zíde niekedy, podá vody, opatrí na starosť, nezloreč! A o to sa nestrachuj, že je nie chlapec, iba raduj. Dievka je naveky milosrdnejšia k rodičom, keď ostarejú, ako syn. Ja mám jednu dievku a dvoch synov, ale by nedbala, čo by som mala dve dievky a jedného syna. No, ver’ tak!“

„Dievka má veľké ústa, Mara naša. Treba jej veľa do skríň. Tá gazdovstvo iba vyvláči,“ povie Anča a jej pohľad mimovoľne uprie sa nepriaznivo na vybiedené tielko dievčatka, ktoré, chytené o sukne matkine, nesmelo pozeralo dookola v tomto cudzom dome. A tu huplo Anči do umu s novým nepokojom, že i toto bude mať veľké ústa a mať jej bude pre ňu obkrádať gazdovstvo. ,Ver’ som si len nachystala tomu synovi, ver’ som si len!‘ myslela skľúčená nanovo.

„Čo dievke aj veľa treba, čože zato?“ povie Mara sebavedome. „Šiť, priasť, tkať, všetko som vedela a viem ako máloktorá v dedine. Za mladi ja som predok viedla ženám. Jaj, Zuzka moja, akože som ja bola dakedy,“ obráti sa k novej neveste múdra Mara, „chýr mi šiel. Takej dievky i na pozor málo sa vyvrhne, ako som ja bola. Mohla som sa vydať aj za dvadsiatich. Na žatve páni ma chodili pozerať ako na divy. A hrdlo aké som mala! Keď som začala spievať, len tak vrelo pole… ale hrdlo ešte i teraz mám dobré, dosť ráz prekričím i pána rechtora v kostole. Jajaj, ty nevieš, aká som ja bola dakedy dievka, Zuzka moja!“

Zuza počúva, vážne hľadiac na Maru, a dojatá nevie, čo povedať, len toto:

„Hm!“

,Nešťastná stvora, veď má tvár čajsi špatnejšiu ako ja!‘ lká medzitým Kanátka v duchu za nevestu. ,Aká bola Zuza Sitovie — a ešte i toto škvrľa tu! Aké len časy čakajú nás zasa, Paľo môj!‘

„Keď som šla na tanec, bili sa pre mňa!“ rozpráva ďalej Mara, ponoriac sa úplne do tých čias a oči ligocú sa jej od nadšenia. „Na každom krv tiekla pre mňa, i trom boly hlavy prebité. Ale som sa aj vydala dobre! Tuto sestra moja, čo ti je už mamou od dneška, ani o polovicu sú nie tak ako ja. Drozdíkovci naveky boli vzácni v dedine. Náš apo boli kurátorom za desať rokov. Na faru chodievala som k pani farárke — ale ešte i teraz chodím — ako k materi. A táto kišasonka, čo sa teraz vydáva, čo ju Irmuškou volajú, keď bola malá, mňa mala radšej ako svoju vlastnú maminku. No, ver’ tak, Zuzka moja!“

Dve druhé ženy mlčia. Kanátka hľadí do zeme, nepočúvajúc reč sestrinu, a húta o svojom: Bože, aká čierňava sa zas rozprestiera nad jej domom! Ani nevesta nepovie Mare nič. Pokýva hlavou a potom obracia sa k svokruši, vraviac jej:

„Keby som vedela, kde máte zeme, šla by tej krave odžať.“ Kanátka zdvihne k nej oči.

„Čože by si šla do poľa už teraz?“ povie trúchle. „Choď len do sadu, okolo lesy odžni, čo jej bude, kým podojím.“

„Veď ja ju podojím,“ povie nevesta, chytrá a usilovná. Hľadiac na tvár svokruše, čaká odpoveď, aby potom bystro vyšla. Kanátka kus pomlčí. To je veľké vyznačenie, keď gazdiná sverí si kravu na cudzie ruky, a nie svoje.

„A či vieš dojiť?“ spýtala sa.

„Kdeže by nevedela?“ povie Zuza s ochotou. „Veď som od malička slúžila pri gazdoch.“

„Nuž tak podoj; šechtár je na lese zakvačený.“

Zuza vyšla rezko — dieťa za ňou — a na jej tvári, zakapanej, biednej, vysadol úsmev šťastia. Prišla z biedy a v celom svete potĺkala sa len s neláskou.

Dve sestry ostaly zasa samy. Boly ticho na chvíľku, potom povedala Mara od Drozdíkov:

„Nuž ver’ je nie Zuza Sitovie na parsún, ale pováž, čo bolo z nej, keď ti syna nechcela a teba nikdy nepozvala mamou? A vieš, to je najväčšie zneuctenie od nevesty.“

„Veď keby aspoň to dievča nebolo, ale preto bude vždy podpaľačstvo. Veď vieš, ako je teraz ťažko žiť. Svoje je tvrdo vychovať, nie to cudzie. Ver’, ako hovorím, nevidela som dnes Paľa veselého.“

„Hm. To bude chyba, ak ju on nechce!“ uznáva i múdra Mara a pokyvkáva hlavou. „Čo ste si dobre neuvážili túto vec? Načo si mu ju teda vzala?“

„A kohože som mu mala vziať?“ povie Anča chvejúcim sa hlasom, slovami sestry zas väčšmi poľakaná. „Pýtala som tu so tri, ani jedna nechcela ísť za rozsobášeného. Potom som sa nahnevala a zariekla, že sa tu viac ani jednej nebudem prosiť.“

,Nuž ver’ je tvoj Paľo nie moji synovia,‘ myslí si Mara, ,mne sa nevesty núkaly!‘

„Mala si sa jeho spýtať!“ povie sestre.

„Veď som sa ho spýtala. Iba plecom hodil. Vieš, aký je, že vždy pristal na všetko, čo som ja chcela, že ma počúva, že by i do ohňa šiel pre mňa. Ako kura ku kvočke, tak sa túli ku mne ešte vždy. Niet takého syna v tejto dedine, ver mi, Mara moja. Tichý, poriadny, neohrešný. A toto som si spravila s ním!“ doložila horko a staré oči naplnia sa jej slzami.

„A kdeže ti je?“

„Neviem,“ odpovedá Kanátka a utrie šatkou oči. „Ako odišli chlapi, zmizol aj on. Či spí niekde, či čo robí. Bojím sa, že si niečo urobí v oželení.“

„Čože by si urobil?“ povie Mara s úsmevom kus opovržlivým, neveriac v taký odhodlaný čin Paľov. Vstáva s lavičky, že ide preč. Kanátka zadržala ju ešte chvíľku. Složila s police medové rezance, čo ostaly po svatoch, a ponúkla ju nimi. A v tie časy syn Paľo, oženený dnes po druhý raz, spal na povale nad stajňou. Bol sa kus napil, od radosti a či od žiaľu — nik nevedel — i vyšiel to vyspať do sena. Ležal asi hodinu, keď ho zobudila vrava tu dolu. Paľo načúval chvíľu, a čujúc hlas nezvyčajný, nový, poznal, že je to tam žena, ktorú mu mať vynašla a ktorú doviezol si dnes, a usmial sa. Veselá nálada opanovala mu srdce. Natešený začal klipkať očami. Paľovi sa chcelo smiať celý deň, a celý deň sa zdržiaval, aby to druhí nezbadali, ba pri večeri i plakať začal, už nevie, nad čím, aby sa ukázal čím vážnejším. No teraz sa smeje. Má sa i začo. Ani sa veľmi neprisilil, a žena, hľa, tu. Potom počúva hlasy oddola, a vyrozumejúc, že sa žena bojí priblížiť ku krave, vstal a sliezol s povaly. Žena vyhŕňala rukávy kabáta a hlavu okrúcala do červeného ručníka, aby jej pekný, lisknúci sa čepiec nezapadol v stajni. Líca má červené od usilovnosti a vnútorného potešenia.

„Vari dojiť?“ prihovoril sa Paľo, kradmo jej hodiac pohľadom na tvár. Paľo je nízky, ale pevný chlap. Je dosť poriadny. Žltasté vlasy má brčkavé ani vlna jahňaťa. Z nich trčí niekoľko býľ sena, čo sa mu zapichly, keď spal na povale. Na tvári sedí mu tajený smiech a sivé oči úžia sa mu v blízkosti ženy, ktorá sa mu skrúca pred očami, uradostená, že prišiel. Paľo je rád, ale i smiešne mu je, že táto žena, ktorú videl dva-tri razy, bude už jeho navždy.

„Dojiť idem, a neviem, či mi bude stáť,“ odvetí ona. „Naberže z tej trávy za náručie.“

Paľo obrátil sa k cárku, vzal trávy a odniesol pred kravu do jasieľ. Ponapráva ju tam, aby bolo lepšie vyberať krave, a prejdúc jej dlaňou po chrbte, povie:

„No, Rysuľa, stojže!“ Potom myslel, že by mal odísť, ale ostal tam o válov opretý a úsmev neschádza mu s tváre. Tak divne sa cíti, neobyčajne akosi, že ani nevie, ako sa chovať. Je zmýlený.

„Či ti, reku, pustí?“ povedal neskoršie, lebo predsa treba sa jej vari prihovoriť, aby ľahšie privykla, vidiac jeho vľúdnosť.

„Ver’ neviem!“ odpovie mu ochotne. Prichodí so šechtárom a stolčekom, a idúc, hodí zpod obočia pohľad na jeho kučeravú hlavu, aký je. Či bude spokojný s ňou, staršou, či jej bude dobrý, či ju bude mať rád? Ona všetku svoju lásku a dobrotu i oddanosť nesie mu v ústrety. „Či nekope?“

,Paľo,‘ chcela dodať, no nejde jej akosi ešte po mene ho osloviť. Sú takí nesvoji a samej jej je divné, kde sa vzala tu pri ňom, cudzom, o ktorom ani nevie, aký je; a jemu bude patriť naveky.

„Mamu nekopala; vás… teba…“ Paľo sa poplietol. „Len smelo k nej, Zuza!“ povie potom zmužile i napráva trávu v jasliach. „Kde si ju nažala? Aká je ani brlieng zelená.“

„Tu v sade. Len jej daj dobre, naklaď, nešanuj. Na ráno odžnem zas!“ odpovie Zuza úslužne. Paľo ide k cárku, a v rozcítení zle vidiac, stane krpcom na bosú nôžku dievčatka, ktoré prišlo za mamou do stajne a zastalo si za ňou, nemôžuc si nájsť miesta a pokoja v novom dome. Dievča zavriesklo. Paľo i Zuza obzreli sa naľakaní.

„Ideš do kúta, prôšťa akési,“ povie Zuza, vidiac, že jej on ublížil. „Čo zavadziaš apkovi,“ vraví s chvatom akosi a sa i zapáli pri slove „apkovi“. Paľovo srdce zatriaslo sa od radosti. Položil trávu do jasieľ a ide hladiť mizernú hlávku dievčaťa.

„Neplačkaj, veď som ti nechcel ublížiť!“

„Veď ti už toto budú apka, čože sa odťahuješ?“ povie Zuza náhlivo, vidiac, že sa dieťa odvracia. „Ten ti už budú chlieb krájať…“

Paľo prikyvuje hlavou láskavo a tvár svieti mu dobrým citom. Do umu prišla mu rozsobášená žena, ktorá ho volala len ľoľom a mamu nie mamou, a táto, hľa, hneď prvý deň ešte i dieťa učí, aby ho uctilo. Nechcel sa ženiť po druhé, lebo sa bál, že zas dostane zlú ženu do domu, a že privolil, to len preto, lebo nechcel hubiť vôľu materi. No teraz už má radosť.

„No, hľa, vidíš, ako ti dobre púšťa mlieko,“ povie žene, cítiac potrebu milo k nej vravieť, „na moj’ pravdu, ako by si ju od malička vždy ty bola dojevala.“

Zuza sa usmiala potešená, čujúc chválu z jeho úst, i zdvihne vďačný pohľad k nemu.

„Ztvrda pustí všetko,“ povedala skromne, „ale čo na prvý raz i nedá všetko, pustí na druhý raz.“ A zas mu hľadá tvár očami, plná oddanosti. Paľo, vidiac jej zrak, plný vďaky a uveličenia — rozsobášená tak nikdy naň nepozrela — priblížil sa k nej ako pritiahnutý, a ruku položiac jej na plece, povie:

„Neboj sa nič, Zuzka, keď si zvykneš u nás, všetko bude dobre.“

„Dobre bude, Paľo!“ povie aj ona tlmeno a skloní hlavu od blaženosti. Potom obaja zamĺkli, zaujatí svojimi citmi. Ona bola rozohriata v mysli uveličením, že i jej ukázalo sa šťastie, jej, ktorá bola vždy odstrkovaná, naháňaná. Od malička slúžila, nemajúc otca, matere. Po svete sa plietla vždy. Potom vydala sa za gondáša-chudobára, pijana a surovca, kde málokedy bolo i čo jesť. No už všetko pominulo. Hladu sa nemusí báť a i muža bude mať dobrého.

I Paľo húta o tom, aký bol jeho život s rozsobášenou ženou, ktorá ho volala ľoľom. Teraz bude už dobre s ním. Žena táto ukazuje sa ochotnou, s dôverou sa obracia k nemu, a vidí, že je šikovná. Ani mame nebúri sa tak mlieko v šechtári ako jej, i dom ako krásne poriadila, ledvaže vstúpila doň.

,No, ja som nespravil zlú čaru, čo kto čo povie!‘ myslel si uspokojený…

Kanátka, keď vyprevadila sestru na dvor a keď sa ešte i tam dosť navzdychala v strachu pre osud synov, šla k stajni. S mliekom mala už ísť nevesta, ide ju teda pozrieť. No v strachu je o syna, kde je tak dlho i on. Dochodiac ta, zaznel jej do ušú veselý hovor. Pristúpila k dverám, a vidí, ako syn Paľo, ktorého ona v duchu už videla na motúze, stojí o cárok opretý s novou ženou a ruku má položenú poza jej väzy. Kanátka skoro zdúpnela od divu, vidiac, ako zo šechtára chlípe mlieko biedno nevestino dievča, ktoré ona, hoci je len deň tu, už nechce. Prešla jej telom horúčava, ako čo by ju ohňom obšľahal. No zmôže sa, hoci by najradšej dieťa schytila za vrkoč a vyšmarila na dvor. Sklopí ešte i oči k zemi, aby ani pohľadom neprezradila búrku srdca. „Ja vás čakám, a vy tu stojíte!“ povie len.

Paľovo rameno spadlo s pleca Zuzy. Novomanželia odstúpili od seba. Zuza rezko zohla sa po šechtár a vychodí zo stajne, dieťa s bielymi penami na ústach od mlieka za ňou. „Paľo, zamkni stajňu,“ povie Kanátka synovi a chce ísť za nevestou, no vráti sa, poobzerá dookola, či všetko poriadne obriadili, a čaká, že sa jej syn prihovorí. On šmotre sa tam a odvracia tvár od nej. Ani slova nepovie. Azda ani nezbadá, že mu je mať tam. A Kanátka už cíti, ako by sa čosi stavalo medzi nich, čo im srdcia odďaľuje. Akási predtucha zlého sa jej zmocňuje. Ako by cítila, že už nebude synovi tým, čím bola dosiaľ. Kanátka vychodí so sklonenou hlavou a srdce chveje sa jej od hnevu a urazenia.

,Z môjho mlieka a z plného šechtára dať sa maznať tomu šteňaťu,‘ šomre, vzbúrená v duši. ,Zato sa tak poddávala dojiť kravu. No, veď ju ty viac nebudeš! Pekne začíname! A Paľo nedbal a ešte rukou obtáčal jej väzy!‘ prišlo jej na um a osteň bôľu prerazil jej srdce ako nôž. Cíti, ako by čosi prehrávala, tratila čosi najdrahšieho. A synovi, ktorý sa túlil k nej dosiaľ vždy ako kurča pod krídla sliepky, ostane už len druhou osobou — prvá bude žena. No zdržala sa a nepovedala nič, hoci jej ťažko padlo, ale zaspať nemohla, len ak o polnoci.

*

V dome Anče Kanátovie je dnes popoludní hlučno. Paľo predal voly Janovi Kozáčkovi — pijú oldomáš. Pooral i poúhoril, a tak sa bez nich zaobíde do jesene. Kúpi si menšie. Cez leto sa vypasú; narastú, na jeseň už budú orať, a čo zvýši peňazí, bude na splátky.

„Lebo teraz je už tak, že statok musíme odpredať na porcie,“ rozpráva popíjajúcim chlapom stará gazdiná. Pri stole sedí i sused Ďuro Marčin, ktorého povolali tiež na oldomáš, lebo i on Paľa naveky voláva v takú príležitosť. Drozdíkovie gazda i starší syn Ondro — mladší je na vojenčine — je tiež tam. I sestra, múdra Mara, sedí pri chlapoch na kraji lavičky ako prilepená. Volali len muža a syna, no ona rada spoločnosť, prišla i sama. Shovára sa veselo s ostatnými, a keď ju ponúknu skleničkou, tiež nepohrdne.

„Ťažko je žiť, ťažko,“ vzdychá Kanátka ďalej, hoc nik jej prv neodpovedal. To je stará história a to vie každý, že je žiť ťažko a že splátky bijú gazdu, nuž čo sa to má toľko spomínať? „Bár by každý krajciar do deviatich uzlov zaviazal — a s nami ver’ neviem, ako bude,“ vraví, dokončiac, aby vzbudila pozornosť, keď poukáže na obzvláštnosť ich stavu.

„Čože, tetka?“ spýta sa ten, čo voly kúpil, pekný mladý chlap, ľahkým, vľúdnym hlasom. „Neopatrujete sa najhoršie… Nedávajte, bačik, hlava ma bolí od pitia,“ povie skromne Murčinovi, ktorý meral pálené, i odtíska podávanú mu skleničku.

„Ej, už ťa len nevynechám!“ na to ten dobroprajne a hlavate. „Len vezmi!“

„Hlava ma bolieva od neho, bačik!“ povie kupec Kozáčik, no vezme, odpije svrchu akomak, aby neurazil spoločnosť. „Dobre sa opatrujete, tetka!“ povie ešte raz gazdinej, len tak pre priateľstvo, nie zvedavosť.

„Dobre sme sa opatrovali, tak povedz, Janko!“ napráva stará s výrazom zlomyseľnosti na tvári.

„Nuž a teraz sa už nie? To že je ako, tetka?“ spýtal sa Ondro, syn Marin, človek úzkej tváre a s takými dlhými fúzmi, že by si ich čajsi za uši mohol zakvačiť. Kanátka trúchle pokyvuje hlavou, ale v očiach má svit nepriateľstva.

„Hm, len tak… nevesta sa nám vari nepodá.“

„Zas i táto!“ vybuchne sused Marčin, akomak chleba hodiac do úst za páleným. A Paľo-ľoľo zdvihne oči na tvár matere, zadivený počúvajúc.

„Ej, ej, tetka!“ povie sestrin fúzatý syn, „rezká je to žena. Do roboty ako oheň. Sám som to skúsil, keď na dedinskom hrabala.“ Jemu síce nepáčila by sa taká žena, lebo je špatná v tvári, a mať by bol vystrčil i s ňou, ak by mu takú ženu bola chcela vziať, ale Paľovi-bratancovi je to dobrá. Paľo nepovie nič, len oči s výčitkou uprie na tvár matere.

„Ver’ i táto!“ odpovie Kanátka hlavato, nič nedbajúc ani na sestrinho, ani na svojho syna.

„Prečo to vravíte, mamo?“ zvolal Paľo.

Kanátka mlčí chvíľku. Nevie, či odseknúť synovi: výkrik jeho iba zväčšil oheň jej rozhorčenosti. Veď sa mu ani nediví, že ju zastane. To je už nie jej syn Paľo, prítulný, ktorý sa utiekal so všetkým, či zlým či dobrým, k nej, k svojej materi. Už mu je druhý tešiteľom, dôverníkom — žena. Tej sa oddal cele. Tú zastáva; tej chýb nevidí; s tou sa radí; a za prvej ženy koľké večery presedel pri nej na lavičke v žiali a smútku. Mať je len vtedy dobrá, keď je zle, a potom, keď je dobre, bár by už ani nebola. Ju nevyhľadá nik, o jej mienku nestará sa nik — sami sú si dosť. Ah, čo i zhreší, ale škoda Zuzy Sitovie, vtedy mala aspoň syna, teraz nemá nikoho. Hriešna mať!

„Ver’ i táto ako druhá!“ povie hlavato a roztrpčene.

Múdra Mara, ktorá mala za sebou slávnu minulosť, ako ani jedna žena v dedine, odchlipnúc dopoly zo skleničky, povie jej:

„Čože si si už vynašla, Anča, proti nej? Mne sa tá osoba ver’ pozdáva. Ľaľa, i táto chyža to dosvedčí, že je lepšie s ňou ako predtým. Aká čistota, a bývala ani raboveň.“ Prítomní sa usmiali, ale urazená Anča odvetí pre výraz raboveň:

„Ako aj tvoja, Mara naša.“

Marin muž pozrel dookola a zadivený zbadal tiež premenu.

„Taká čistota, ani u pánov!“

Mara, ktorá panovala nad svojím mužom, usmiala sa na jeho výkrik s opovržením:

„Čože by si ty vedel, ako je u pánov? Keby to ja, čo každú nedeľu idem do fary a tam ma hneď do svetlice zavedú a usadia na kanapu, že sa vydávajú kišasonka, ver’ im jedno-druhé i poradím — ja viem o pánoch, ja…! Chlapi, nedávajte mi už tú skleničku, opijem sa vám.“

„Budete aspoň spievať, tetka, aj tak radi!“ podotkol pekný kupec a pritom si pomyslí, či Maru i za svatku nezavolajú na faru, keď je v takej vzácnosti?

„Rada, rada, Janko môj. Ja to netajím, lebo sa za môj spev ani dnes nezahanbím. I v nedeľu na večierni som prekričala pána rechtora a potom viedla spev ja — aj hneval sa.“

„Ej, tetka dobré hrdlo majú,“ pochváli i sused, „aj ja som bol v nedeľu v kostole. Pán rechtor začali neznámu pesničku a potom si nemohli pomôcť. Dobre, že tetka tam boli, tá ich vytrhli zo závozu.“

„No, vidíš!“ povie Mara a v očiach hrá jej iskra pýchy a obdivu nad sebou samou, „však neluhám!“

„Ľa, veď náš rechtor…“ otrčí peru jej muž, ktorý silou-mocou driapal sa zpod jarma panovania Marinho, i rád jej protirečil, „to je nie, ako tí starí boli. Tento o pesničky nestojí, len o gule, mapy, čerty. Ver’ tí boli, Bože, ver’ boli starý rechtor Barcovský! Ale nás tí aj ťali ako koňov, odpytujem…“ vzdychol skrúšene.

„Aj tento bije, a nenaučí nič,“ povie Murčin. „Môjmu dievčaťu vlasy na jednom boku vytrhal dočista — také je ako plešivé.“

Chlapi boli by sa rozvraveli o priestupkoch, chybách a nedostatkoch pána rechtora, no stará Anča pretrhla ich a ozvala sa o svojom.

„Že čo som si vynašla proti neveste, Mara naša? Či by sa tebe páčilo, keby ti nevesta ráno, miesto toho, aby šla na trávu, zastala pred zrkadlo hlavu naprávať? Či sme my tak boly naučené? My hneď z postele do poľa, do rosy, a keď svitalo, šly sme s batohom ako koliba domov — a Zuze je prvá robota oblízať sa.“

,A keby aspoň bola nejaká, ale taký ostarok!‘ pomyslí si s hnevom.

Všetci pozreli na jej rozhorčenú tvár, ale ani jeden nevie, čo jej povedať. Tu do izby prišla spomínaná. Oči všetkých zaletely teraz už k nej, mimovoľne sa jej prizrúc lepšie, ako treba. Je ver’ poriadne oblečená i teraz. Čepiec perlový liskne sa jej na hlave, na väzoch má biely ručník, brusliak s gombičkami a stužkami. Chce sa páčiť mužovi; bojí sa o jeho priazeň a lásku, nuž sa cifruje, ako najkrajšie vie. No i zato, aby sa pred druhými nezahanbil za ňu. Ale ten ozdobný odev nerobí ju krajšou. Len čo väčšmi vynikne pri ňom jej vráskovitá, chudá tvár. Zuza doniesla do izby vody v dreviankach, položí za dvere na lavičku a berie sa hneď preč. Murčin pristavil ju, ponúknuc jej skleničku.

„Nechcem, bačik; nedávajte, nebudem!“ ohŕňa sa ona a ústa sťahuje dovedna, ako by urazená. Na tvári jej vidia, že počula, čo vraveli o nej, i nechce sa ani pristaviť medzi nimi.

„Ej, Zuzka, nerob nám hanbu!“ povie jej pekný kupec milo znejúcim tónom. „Volky by sa mi nepodaly. Okoštuj aspoň!“

Zuza už chytala kľučku na dverách, no na vďačné slová kupca vráti sa. Tvár sa jej však nevyjasní. Zuby drží zaseknuté, aby nepovedala čosi, lebo i ona je žena srdnatá. Badá dávno, že je svokruši nie po vôli, hoc sa usiluje dosť. Zuza odchlipla svrchu páleného, aby neurazila kupca, a potom ide hneď preč. Je rezká ako srna, no i jazyk má nelenivý. Ak ostane tu, povie čosi nemiestneho: nezdrží sa, a ktovie, či by sa to Paľovi ľúbilo — o toho sa bojí.

„No, tetka,“ začne ten, čo kúpil voly, ako Zuza vyšla a iste zas načúva za dverami. „To je ta nevesta. A vidím, aj osoba úslužná, i vody vám doniesla do kuchyne.“

„Zbaví!“ dosvedčí i sused, kývnuc hlavou, už dobre ochmelený.

„Veď i ja to vravím! Pre tvojho Paľa táto je ešte aj dobrá. Čože tvoj Paľo! To nie ako napríklad moji chlapci,“ povie Mara povýšeným hlasom, už tiež dobre zohriata a červená. „Iba môžeš rada byť, že šla i táto zaň!“ Kanátka pozrie na ňu, no nepovie nič. Slávnej Mare už udrela krv do hlavy, nebude vedieť, čo vraví.

„I včera o poludní šla hrabať na lúku,“ povie, obrátiac sa k druhým. „A ešte vraj ta nevesta! Paľo môj, darmo čelo sťahuješ, ja ver’ vypoviem, lebo nemôžem ďalej mlčať. Kým si seba ucifruje, kým dievča oblečie… Veď si len pomyslite: češe i to každý deň. Či gazdovské tak robia? Učešú, okúpajú si deti v sobotu popoludní, to je na to deň, a viac nič. Len to poviem…“ No nepovie, čo chce. Oči padnú jej na dievča, ktoré práve prisadlo si na lavicu k Paľovi, učupiac sa, i povie o tom: „A tu toto dievča ešte chovať, odievať, hľadieť naň… Či nám bola treba taká nevesta s dôvažkom?“

„Čože to máte spomínať, tetka,“ povie vždy vľúdne kupec, chtiac reč len naľahšie obrátiť, „vedeli ste, že ho má!“ I poobzerá sa po pijúcich, či skoro skončia. Nepáčia sa mu reči Kanátkine. Nech si také veci rozpovie pred ženami, chlapov do toho nič.

„Veď som vedela, vedela… ale to šteňa mi je naveky na očiach. Načo len také žije na pokúšanie sveta. A ešte mu dávala piť mlieko zo šechtára…! Čože sedíš tam, to ti je nie apa!“ oborí sa na dievča žiarlivo, vidiac, ako Paľovi bozkáva a hladká ruku.

„Anča, Anča,“ vraví múdra Mara výstražne a už dobre rozohriata, „nerozprávaj na sirotu. Boh ťa potresce!“

„Mamo, to mlieko už nespomínajte toľko, už som vám povedal, že som jej ja kázal!“ ozval sa Paľo, hoci sa nechcel v prítomnosti cudzích ľudí ohlásiť. Dieťa neodtisne od seba, ale ho ešte i pohladí po vláskoch.

„Ty si kázal?“ oborí sa naň Anča. „Veď ja viem, že už iba o ženu dbáš, na tú myslíš, len jej vôľu hľadáš. Veď by si sa mohol i teraz hanbiť hladkať to prôšťa. Veď by sa ho nedotkla… Či je to tvoje dieťa?“

„Chlapi, poponáhľajte sa; roboty máme po dvoroch!“ povie v to pekný kupec, nepokojne sa obzrúc po pijúcich, ako videl, že gazdiná zabúda už i na úctu, podlžnú cudzím, a púšťa sa do zvady. Nechce byť svedkom ničoho takého.

„Veď hneď dopijeme,“ povie sused, nemilo dotknutý, že ich povzbudzuje zavŕšiť. Jemu je jedno, či Kanátka hanobí nevestu alebo nie. Hlavné je: sklenička a pri nej voľné posedenie s druhými.

„Prepáč, Janko,“ spamätala sa Kanátka, „veď len vravím, len sa žalujem v tomto súžení, len sa ponosujem. Lebo som v strachu, keď sa ja vyrútim, že príde o všetko pri nej!“

„Ale, ale, Anča, počuješ!“ ohlási sa Mara, rozohriata už dobre. „Aj ty len vymýšľaš naveky. Ani prvá nevesta ti nebola po vôli, ani táto ti je nie. Vieš, aj ty si riad! Dobre, že i táto šla k tebe. To je pre vás, pre Paľa i pre teba, dobrá. Čože by si vyhutovala aj ty?!“

„Ej, čože mi to vravíš, Mara naša,“ odpovie teraz už i Anča vzbúrená a neprehliada jej podnapitie. „Či som ja nie tak zo dvora, ako si ty, a nie z toho rodu, čo ty?“

„No, chlapi, prepáčte, ale ja nemôžem čakať, kým dopijete,“ vstane kupec Jano Kozáčik, „idem domov. Mám dnes ešte jahnence kúpať, seno z lúky doviezť… roboty svet…! Peniažky za volky som ti, Paľko, však už dal?“ obráti sa k nemu prívetive a berie sa zpoza stola. „Tetka, dajte nám retiazky, čo ich odvedieme!“

„Poďme i my!“ vstávajú od stola i ostatní. Oči Kanátky zasvietily previnile, i začala ich zdržiavať. Vstal i sused, len čo hodil pohľadom, plným zúfalstva, na fľašu, v ktorej bolo ešte asi na dva prsty.

„Len dopite. Čože by ste utekali?“ zdržiava Paľo. Kanátka skrútila sa za žinkami. „Seďte, bačik, tetka, Janko!“

„No, len poďme!“ povie Mara a tiež sa prace preč zpoza stola. Všetci vyšli na dvor, len Kanátka ostala upratovať po pití. Kupcovi oddali voly a pomohli vyviesť zo stajne. Vyprevadili ho i na cestu a tam sa rozišli, každý svojou stranou. Paľo sa vrátil a ide rovno do izby k materi. Utierala stôl, stíchnutá a previnilá.

„Mamo!“ osloví ju Paľo spurno ešte vo dverách, „prečo ste mi spravili takú hanbu pred ľuďmi?!“

Kanátka pozrie na syna a chce odpovedať, no vidiac jeho vyrušenú tvár a upreté oči ako dosiaľ nikdy, nepovie slova, len v očiach zjavia sa jej slzy. Teda s ňou už takto sa bude zaobchodiť? A to ten syn, ktorý sa dosiaľ so všetkým u nej stavil, túlil ako kurča ku kvočke? I zatrasú sa jej pery od žiaľu. Už nemá syna, biedna mať. A to ju nevesta doniesla o neho.

Na dvore v tú chvíľu shovárala sa nevesta so susedou Murčinkou, ktorá prišla za mužom. Zuza žalovala sa na svokrušu a Murčinka mala žalôb tiež silu.

„Čo stojí taký muž, ako je môj?“ vravela suseda. „Každý deň ma dobije.“

„Nuž a taká mať mužova, ako je moja?“ zas Zuza. „Veru tiež nič!“

Popri nich prechodila Mara, ktorá sa bola kdesi zatárala v sade.

„A ty si však počúvala, čo sestra rozprávala o tebe?“ spýtala sa Zuzy.

„Ej, veď mi len dali!“ povie Zuza urazená.

„Paľo ťa zastal…“

„Veď mi je Paľo dobrý, ale oni.“

„Veď je to hlavné, aby ťa on chcel. Že ťa Anča nechce, čože je to? To je nič!“ A hodí rukou odmietavo.

„Jaj, tetka moja, ja som sa nazdala, že som prišla do raja, keď si ma Paľo vzal. Dosť som sa najedla tej krivdy po svete od malička bez otca-matere, aj pri prvom mužovi.“

„Planý ti bol prvý muž?“ spytuje sa Mara; „bíjal ťa?“

„Ako mňa môj!“ vpadne suseda do reči. „Pozrite, tetka, aké mi je líce červené. Udrel ma, že som prišla za ním.“

„Ale sú ti dobrí domáci; svokra, svokor, počula som,“ povie Mara, hľadiac na jej buclaté, veľmi červené líca.

„Domáci sú dobrí, ale on…“

„Že ťa len on nechce, to je nič, len nech sú ti druhí dobrí!“ poteší i ju múdra Mara a odíde zo dvora. Odíde i suseda. Z domu vychodilo malé dievča a s mraukom obzerá sa za materou. Zuza, zazrúc ho, rozbehla sa proti nemu.

„A ešte i pre toto škvrľa musím trpieť!“ skríkla. Schytí ho rozľútená, perie po chrbte, i kde začiahne. Dievča zvriesklo a padlo na zem od úderov. „Nemalo si prísť na svet; načože si tu, čo tu chceš? Či chudobnému človeku treba dieťa? Či si to zaslúžim, žeby som ešte i za teba trpela?“

„Ono trpí za teba, nie ty zaň!“ kričí na ňu Mara s cesty. Postojí, a vidiac, že Zuza neprestáva, skrúca sa, že ho ide obrániť. No tu vyšiel z domu Paľo. Zastal zadivený, potom priskočil k žene.

„Zuza, či ty máš rozum; za čože ho biješ?“ vraví a odchytí dieťa od nej. Zuza, vzbúrená, pustiac uzdu svojej prírode, ešte raz začiahla ho päsťou po hlave.

„Tak ti darmo trúbim, že nemáš rozumu!“ oboril sa Paľo a odsotil ju nahnevaný. Potom vzal plačúce dievča na ruky a zašiel s ním do stajne, pritískajúc mu hlávku na svoje plece. I Zuza plače. Hnev ju nechal, keď videla mužovo počínanie, a srdce sovrie jej ľútosť. Pozerá za Paľom, ktorý sa zľutoval nad jej dieťaťom, ktoré vlastná mať zbila neľútostive, a v tú chvíľku zdal sa jej Paľo ako nejaký zjav, stojaci vysoko-vysoko nad ňou i všetkými. Ani sa neopováži k nemu sblížiť.

Paľo stál opretý o jasle, na pustom mieste, kde predtým stály voly. Keď Zuza vstúpila do stajne, dieťa na rukách mu už neplakalo. On sa mu prihovára, hladkajúc mu hlávku.

„Tuto boly naše volky, Anička, vidíš!“

„Už nemáme volkov?“

„Ale kúpime! Také… uvidíš, ešte krajšie, ako boly tie; červené.“

„Červené?“ smeje sa Anička, pozerajúc cez slzy na neho.

Zuze bolo zas ľúto, keď videla, ako zaobchodí on s dieťaťom. Zastala pri ňom a začala plakať.

„Zato neplač!“ vraví jej Paľo bez toho, aby sa spýtal, čo je. „Mama sú už raz taká planá ku každému. Usiluj sa, rob im všetko po vôli, neodvrávaj, tak sa premenia, udobria.“

„Dosť sa usilujem, dosť im robím po vôli, a iba sú horšia. No za čo, za čo ma katujú?!“ plače ona už preto prudkejšie.

„Neplač! Ja ťa nenechám, neopustím. Ale mamu len ucti, trp v tichosti. Veď nebudú žiť naveky; poníž sa!“ naúča Paľo. A Kanátka, za dverami, oprela sa o stenu ako hromom omráčená, aby nespadla. Vyšla k synovi, že sa vyhovorí pre hanbu, čo mu vykázala, a pri stajni vypočula všetko. Tvár sa jej premenila; už nejde za ním, ale vráti sa do izby. Sadne si tam v tme do kúta a slzy horkosti zalejú jej starú tvár. Srdce jej sviera pocit opustenosti. Už všetko prehrala, už nemá nikoho na svete. Nik o ňu nestojí; nik ju nepríde tešiť. Nemá syna; Paľo tam stojí pri žene a teší ju tým, že ona, mať jeho, nebude žiť…

*

Odkedy Anča Kanátovie počula od syna, že nebude naveky žiť, stala sa horšou. Predtým aspoň do očú ukázala akú-takú miernosť oproti neveste, ale teraz vadí sa s ňou každý deň od rána do večera. A kým zaťatejšie táto mlčí, čím viac usiluje sa Zuza, Kanátka tým viac ju nenávidí, lebo vie, že tým väčšmi sa rozmáha Paľova láska k nej a tým lepšie Paľa priťahuje k sebe a ju odďaľuje od neho. Nie, Anča to už ani strpieť nemôže, tak sa jej srdce trhá od rozhorčenia. Koľko ráz temer zamdlie, zmučená citmi. Keby sa nevesta len raz postavila proti nej, len raz, hoci tvár doškriabala alebo zastrčila, bolo by jej lepšie; no to jej mlčanie pripravuje ju skoro o rozum. Keď je Paľo nie doma, vtedy si Kanátka už ani rady nevie so sebou. ,Šteňa‘ strčí, ak jej je v ceste, a ak jej je nie v ceste, spraví, aby jej zavadzalo. A dievča i Zuza tlčie. Nad tým jediným má moc v tomto dome, na tom si vyleje hnev, keď na druhom si nemôže, a Paľo kázal trpieť.

„Choď si za otcom, šteňa!“

Dnes od rána je tiež dosť kriku v dome. Začala sa žatva. Ľud dal sa do nej s horlivosťou, už i hŕbky vidno na niektorých zemiach. No u Kanátov, hoci je päť hodín ráno, nevesta dosiaľ neberie kosáka. Do štvrtej bola na tráve, potom dala sa do zametania domu — stará dnes, i vôbec cez žatvu, dom nechávala len ako raboveň — doniesla mame vody zo studne, hoci jej nik nekázal, a teraz sa riadi pri zrkadle. Nosiť sa musí pekne, všetky ženy v žatve chodia pekne, a ona najmä musí dať pozor, lebo je staršia od muža. O jeho lásku sa bojí, lebo ak by i tú stratila, čo by bolo z nej v tomto dome?

Stará Kanátka varí obed a potom i ona na celý deň chce vyjsť preč. Srdce jej vrie od jedu, že je Zuza ešte doma. „Na žobrácku palicu vyjdeme pri tebe, no, už viem,“ žehrala na ňu, zazerajúc odboku. „Mala si už štvrť zeme sožať. Obilie vyprší na koreni. Musím vari najať žnice k tej troške raži. Ide zametať dom… či je to predok gazdovi; či sa z čistoty naješ? Žito prezrieva, a ona sa pozerá do zrkadla. Ah, jaj, ah, jaj! Ja nešťastná mať! Akože budeme žiť, ako splácať poplatky, ako nachová gazda čeľaď cez zimu, ako zaopatrí odevom, keď úroda zahynie na poli!?“

Zuza neodpovedá. Líca a oči jej horia; sto odpovedí má na jazyku, lebo je i ona žena rárožná, no premôže sa. Chytro dokončí obliekanie a potom schytí ručičku dieťaťa, ktoré nemá čo hľadať na svete, a strhne ho k sebe.

„Poď, ty prôšťa nepodarené, nech ideme preč z tohto pekla!“ povie mu, dusiac sa vo vzbúrenosti.

„Veru peklo, peklo opravdivé, ako si ty tu,“ horlí Kanátka, čujúc, čo povedala dieťaťu. „Hanbím sa do očí pozrieť ľuďom pre teba, nehodnica. Aké sú druhé nevesty? Mladé, pekné, a ty si ani robotná nie. Len zaháľaš doma.“

,Zaháľam?‘ myslí si Zuza a zuby stíska, aby nič nepovedala, lebo Paľo rozkázal trpieť, hoci srdce by chcelo hrýzť. Či nedoniesla batoh trávy ako dom, že jej skoro vyliezly oči z jám; ledva ho doteperila? Čím väčšmi sa usiluje, tým je horšie. No mlčí. Zahodí dieťa na chrbát s úmyslom, že ho ponesie, aby skôr prišla na zeme.

„A ešte si i to šteňa vezmeš?“ skríkne Kanátka, i za to sa oboriac, čo by bola urobila i tak, ak ho tam nechá. „Čo ho nenecháš tu, nech leží niekde v chládku? Chceš i tam mrhať čas s ním? Pre teba sme vo všetkom ostatní. Obilie na poli nám rozvláčia koniari. Dosť mám jed, že ti ho musím chovať! Či som si to zaslúžila? A ešte vraj stará mama! Čo by ja bola hocikomu starou mamou…?!“ Tu zatíchla, lebo Zuza už bola kdesi na dvore, ba ani nevládze ďalej. Akási slabosť, ako by mdloba, otáča jej srdce. No nediví sa sama. Ten jed, čo musí prežúvať, podkope jej zdravie a do hrobu ju donesie. Skrútne sa k hrncom, že dovarí obed, aby potom i ona vyšla na zeme. Tu nevesta opäť vstupuje do izby a obzerá sa kamsi dookola, na chrbte s dieťaťom. Kanátka sa nazdala, že aspoň na chvíľku nebude sa musieť hnevať, no vidiac nevestu, vzbúrila sa zas.

„Nuž a čože sa vraciaš? Skoro ideš do poľa! No, smej sa, svete, ide žať, a krčah s vodou si nechá doma! A dieťa na chrbte i teraz! No, ty nemáš svedomia, Zuza! A to ti poviem, aby ma tvoje škvrľa viac nepozvalo starou mamou, lebo ja hoc…“ nedopovedala, striasla sa zrazu, schytila proti srdcu a zblednutá, s belasými perami, klesá bez slova na ohnisko, ztade dolu na zem. Zuza už bola vo dverách, keď zaznel pád, ako by sa bolo zvalilo ťažké vrece. Zachvela sa, hoci nevedela, čo je to. Chce len náhliť preč od svokruše, no obzrie sa. A zastala vo dverách ako primrazená. Kanátka ležala pri ohnisku, kde strhla so seba i niekoľko horiacich polienok, so zavretými očami. Zuza sa zľakla, no nehýbe sa na pomoc. Pomsta, horkosť, zlosť, to všetko pocítila v jednom mihu, a to nepustí ju s miesta. Zamdlela, či umrela? A čo je ako, nevráti sa k nej, nech zahynie, veď to bude aj oslobodenie.

„Spadli stará mama, mamka!“ povie dievča na jej chrbte. „Udreli si hlavu… hore ich!“

Zuza strasie sa a stojí ešte chvíľku, ako by bojovala so sebou. Potom spustí dieťa s chrbta a vráti sa k spadnutej starej. Nahla sa k nej a zdvihla jej hlavu. Pofŕkala jej tvár vodou a začala jej triasť sluchy.

„Žijú!“ povie si, keď vzdych predral sa zo zaseknutých perí Kanátkiných. Teraz mala by ju dať na posteľ, ale ako sama?

„Dievča, choď do susedov k tetke…“ Ale tá je nie doma, ani nik — ľud je na poli. Zuza teda prisilí sa sama, chytí svokrušu a dovlečie do kúta, kde stojí posteľ. Tam ju pozakrývala so všetkých strán. Kanátka, ako sa jej údy zohrialy, otvorila ticho viečka a oči sa jej zastavily, ako by ešte dobre pri sebe nebola, na jednom bode. Potom sa poobzerala okolo a oči jej padly na tvár nevesty, uklonenej nad ňou. Pamäť sa jej pomaly navrátila. Vie už, že sa vadila s ňou, že tá odchodila, že zamdlela, spadla na ohnisko a teraz tu pri nej je ona.

„Paľo môj, čo sa so mnou porobilo?“ zašeptala, kerujúc pohľadom, aby nevidela nevesty.

„Paľo je nie doma, ani nepríde ešte,“ odpovie Zuza, „len ja som tu.“ Svokra zatvorila oči, aby ju nevidela, a nepovediac nič, vzdychla si zhlboka. No tu už ani Zuza nemôže sa opanovať viac, hoci nemala úmyslu vravieť proti svokruši a proti tomu, že Paľo kázal sa ponižovať.

„Ja som vás vzkriesila,“ povie, nezdržiac sa, že svokruša zatvára oči pred ňou. „Ja som vás zachránila, boli by ste zahynuli, zhoreli tu. Nik by o vás nebol vedel, nik je nie doma. Mne zľútilo sa nad vami (a mohla som vás nechať), mne, ktorú katujete, ktorej robíte krivdu od tej hodiny, ako som tu!“

Anča nepovie ani slova. So zatvorenými očami počúva, čo vraví Zuza, a duša jej plače, že sa tak stalo, že zachránila ju tá, ktorú nenávidí.

„A teraz idem žať,“ povie Zuza s trpkosťou, vidiac neobmäkčenú tvár svokruše. „Zohrejte sa, nebude vám nič. Vyprší zrno, ako bude gazda živiť čeľaď na zimu a poplatky platiť, keď ja, nehodnica, tu oblieňam?! Poď, šteňa!“ S tým schytí dievča za ruku, že ho vyloží opäť na chrbát.

„Neodchádzaj!“ počuť slabý, namáhavý hlas od postele. Kanátka nemohla sa hnúť, porážka zašla ju v bok. „Nenechaj ma tu samu — zahyniem!“

Zuza zastane a váha. Keď sa dostala navrch, použije to. Chce preč, hoci ju prosí zostať. No na um jej prišiel muž Paľo a ona skrotla zas. Složila dieťa s chrbta a ostala.

Kanátke bolo potrebné ležať po ťažkej chorobe za dva mesiace, aby skrotla úplne a aby zničila svoju nenávisť proti neveste. Po dvoch mesiacoch, opierajúc sa na palicu, oslabená, vyšla do dvora na slniečko sa ohrievať. Sadla tam na teplú pažiť a dievča-šteňa švitorí okolo nej, zavrávajúc ju. Po chvíli prišla do dvora múdra Mara.

„Už si von?“ spýta sa, a pokyvujúc hlavou, povie ešte: „Nikdy by sa nebola nazdala, že z toho vyjdeš, Anča naša. Ale ťa aj opatrovala verne tá nevesta…“

„Tak, tak!“ uznáva krotko Anča. „Kto mi bol najprotivnejší, ten mi je najlepší; koho som nechcela, toho mám rada…“

„A kde sú Paľo, Zuza?“ dopytuje sa Mara dojatá.

„Šli kosienok shrabovať. Vo všetkom sú naostatku, chudáci. Veľa si zameškali pre mňa, chorú. Ja ostávam doma s touto malou, ona ma poslúži — podá vody!“

„Ako sa ti zišla aj tá!“

„Zišla, zišla. No, veď sa jej ja odmením. Všetky moje háby dám jej, nech má pamiatku. Veď mať jej i tak nemá z čoho spraviť.“