ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Veľkomožná“ slúžka z fary založila si ruky a vystúpila z brány na ulicu. Tvár, na ktorej kvitnú líca ako ruže, hoci prešla Anča už štyridsiaty rok, skláňa trucovite akosi a krok jej je vážny, ako by ona bola najbohatšia gazdiná v dedine. Čierne lesknúce sa oči upiera na zem a okolo úst črta akejsi vyhrážky. Pred šiestimi rokmi bola Anča vo veľkej núdzi. Detí troje na hrdle, ani variť nemala čo a muž chorý. No chlapci jej podorastali a šli svetom po službe; jedno vzal k sebe Boh a ona s mužom šla na faru slúžiť. A čím viac slúži Anča, tým väčšou paňou sa cíti byť. Sebavedomie jej už počína prekračovať hranice. Keď vraví, to takým krikom rozpráva, že ju i do susedov počuť, a smiech jej hlása dvorom, ako by tridsaťročná žena tade chodila.

„Tak veľmi by mohla Anča i nekričať!“ hovorili chlapi v dedine, krútiac nepokojne hlavami. „Ako sa vám to vysoko smeje; nedarmo ju veľkomožnou prezvali. A taký krik ani nesvedčí sa robiť na fare.“

Zuza Jamníkovie, ktorá karhala každú neprávosť a žila životom prísnym od mladosti naveky, odsúdila ju tiež v jeden deň, keď Anča s krikom išla dedinou:

„Vari nevieme, aká bola pred šiestimi rokmi? Ani čo obliecť, ani čo zjesť. Po kuse predávala stavänie — pajtu sme my odkúpili sami, a teraz aká pani. Počula som, že si kúpila za osemnásť zlatých kožuch, pôločku s hodvábnymi francľami a na šatu čipky. Či jej to prislúcha, takej starej?“

„Čože ešte to, tetka!“ riekla na tom istom dvore bývajúca a hlučnú vravu Ančinu tiež počúvajúca Iľa Hučekovie, ktorú pre nakrívený chrbát Sáľou prezývali, „ale si vám kúpila fialovú sukňu a belasou obšívkou ju dala obšiť, zpod obšívky biele zuby naprišívať.“

„Ešte čo! No, tá nemá rozumu!“ zhrozily sa i druhé ženy, čo sa k studni boly sišly s dreviankami. „A teraz, div sa svete, keď nám zbije pole. Taká stará! Že sa Boha nebojí a sveta nehanbí — ešte zuby!“

„Ja ani neverím, že nemala by niekoho, komu sa cifruje!“ zasmiala sa Sáľa s krivým chrbtom.

Veľkomožná vedela o všetkom tomto, a ako by na priek, tým väčšmi sa vypínala. Vie dobre, že jej ženy závidia ruže na lícach a bezstarostný život i pohodlný — lebo Anča sa nepretŕha, hoci je v službe! V chôdzi sa kníše vážne, postáva, rozpráva veľa, a keď vraví, stojí vždy. Hnevá ženy i to, že ona, ktorá bola ponižovaná medzi nimi, viac je už nie, ale vyšvihla sa ešte nad mnohé. A aby v dedine bolo ešte viac závisti, Anča kúpila si atlasovú geceľu a šatu, akú iba hrdé gazdiné mávajú, i to nie každá.

Teraz ako vyšla z brány a videla pri uhle fary Maru Kacovie, ženu nízku, s ovisnutými bledými lícami, ktorá dala ju vyvolať, usmiala sa veľmi zvláštne. Bola v tom i úľuba, i potutelnosť, i vyhrážka akási. Nakrianila šiju trucovite a tak kráča k nej, oči iskriace uprúc do zeme.

„No, čože je, Mara moja?“ spýtala sa čakajúcej ju Kacovky, ako sa dokynášala svojím vážnym krokom, hoci vie, čo chce.

Mara Kacovka ovislých líc stavia dom a nemá dosť peňazí. Nie je toto prvý raz, čo ju takto vyvolajú, a Anču teší to veľmi. Odvolajú ju od roboty — čas sa minie — a žene dá čakať hodnú chvíľu. Lebo Anči neimponuje nič na svete. Čože je jej! Má všetkého, čo jej treba, a k tomu v skrini tristo zlatých skrytých.

„Ale vrav, lebo ja mám roboty silu, — je sobota. To nie ako s druhým človekom. Tu čo by mal i desať rúk, ani tak by nepostačil. Ja nemám ani minúty pokoja, ani noci, ani dňa!“ I zastane si pred ňu, pohodlne založiac ruky.

„Veď vám verím, tetka!“ uznáva Kacovka krotko a bokom pozrie na jej rozloženú postavu. „Nebudem vám dlho meškať, lebo je i mne nie do postávania… Ver’ viem, že by to hocktorá nespravila, čo vy. Päť kráv dojíte, však?“

„Ani jedna by nespravila, ani jedna — ale ja spravím!“ odpovie veľkomožná sebavedome a úsmev samolásky sadne jej na pery. „Päť kráv dojím tri razy denne; ani jednej nedám starniakovi, čo sa páni i hnevajú. Piatim donesiem trávy… nespraví ani jedna!“ I hodí rukou s potupnosťou o druhých. „Tak, Mara moja… ale vrav, čo chceš!“

Mara Kacovie, ovislých líc, sama je netrpelivá a čaká tvrdo ostatné slovo z úst Anči, aby predniesla svoju žiadosť.

„Prišla som, tetka, aby ste nám požičali peniaze, ak máte.“

Tvár veľkomožnej zaliala sa úsmevom radosti akejsi. Čierne iskriace oči zahorely a pery zavrely sa pevne na chvíľku. Hlavou mykla vzdorovite nazad, no hneď sklonila ju zas.

„A načo sú ti, Mara moja?“ spýtala sa potom vľúdnym hlasom.

„Chystá sa gazda na škríbeľ, a nemá, koľko mu treba. Keď to už i nedochodí, tetka, na všetko, verte mi!“ žaluje sa Kacovka úprimne.

„A či už budete pokrývať?“

„Už budeme. A verte mi, už sme len peňazí strovili vyše dvesto zlatých. Tak, keby ste…“

„Nuž ale vám to bude dobre už teraz,“ pretrhne ju Anča, nedajúc jej dopovedať. „S jednej strany, ste už ani nemohli bývať toľkí v tej tesnej chyži.“

„Pravda, že nám bolo zle, tetka. Lenže sme sa vytrovili zo všetkého. Či peniaze, či poživeň… To by ani nemyslel taký, čo nikdy nebol v tom, koľko to stojí. Ak by ste nám požičali…“

„A či ste si len chyžu a pitvor dali postaviť, či i komoru?“

„Chyžu i dve komory… Veď by sme vám my ich nechceli za veľa požívať…“

Veľkomožná pretrhla jej zasa reč.

„Počuješ, Mara, to je i dobre, že ste si dve komory dali spraviť. Keď sa vám chlapci podelia, dobre im príde: jeden dostane jednu komoru, druhý druhú. Lebo viem, že sa rozdelia po vašej smrti.“

„Nuž ver’ nebudú lepší, ako druhí!“ prisviedča Mara bledých líc a čelo poleje sa jej starosťou, i prežrie slinu nevole. Čože toľko budú tu trkotať po daromnici! „Ja nedbám, tetka, čo sa vám i vexeľ napíše…“

„Mara moja, počujže! A či bratom diel svoj v starej chyži daruješ; nedajú ti výplacky?… Jano, však si nevyhnal šichníkov vápno hasiť?“ zavolala v to na hlásnika, ktorý kráčal strmo niekam a po zavolaní Ančinom ešte rýchlejše, aby čím skôr zmizol s obzoru. No odvetil jej jednako, nezdržiac sa, súc človekom veľmi jazyčným:

„Veď ste dosť mocná, ani ľvica, haste si sami!“

Anča, veľkomožná, usmiala sa milo dotknutá, že ju ľvicou pozval.

„Veď viem, že i to na mňa čaká,“ riekla samoľúbe. „Všade len ja, všetko ja. Nič bezo mňa — nič! Tak, reku, či ťa bratia nevyplatia z domu?“

„Ja som im i vravela, že po pravde mali by ma vyplatiť,“ odpovie Mara Kacovie, netrpelivá ešte väčšmi pre rozhovor Ančin s hlásnikom, a čelo jej je už samý vrások, „a oni mi na to, aby som si vzala jeden uhol z domu, ak chcem; ale že mi oni ani haliera nedajú, lebo že ma nevyháňajú z domu!“

„Hahaha!“ zasmiala sa s veľkou veselosťou Anča. „Vidíš, Mara moja, vidíš, ako ťa odbavili. Tak si vezmi jeden uhol. Nebude ti ani tak tvrdz; keď sa doň zaprieš, zrútiš ho, hahaha!“

Ale Mare Kacovke je nie do smiechu, ani času nemá tu klebetiť s Ančou, i cíti sa ako na ihlách. Zakníše sa netrpelive a na tvár vysadne jej zazlenie. Ako veselo je veľkomožnej! Zabudla už, že i ona pred šiestimi rokmi behala za pôžičkami, hoci ani dom nestaväla, len aby deti nakŕmila chlebom, a nepríde jej na um ani to, že jej strecha domu u Ripeľov prelomila sa v zime pod snehom a teraz pri každom spŕchnutí natečie vody do pitvora.

„Za posmech majú človeka,“ rečie Mara o bratoch; „a keby mi dali čo len štyridsať zlatých, i s tým by sa čo-to spomohlo… Tak nám len požičajte, tetka, zajtra by sa napísal vexeľ.“

„Hahaha!“ smeje sa Anča zasa, mučiac Kacovku. „Mara moja, veď keď sa do tej chyže kaľavný chlap zaprie, shŕkne priam!… Kdeže ideš, Ančurka?“ zavolala žartovne, pretrhnúc sa, na vysoké pekné dievča, ktoré ide cestou po druhej strane. Je to Anča Filekovie, najbohatšia dievka v dedine, ktorej stroja vziať prístavka na zimu. Anča prižmúri čierne oči, smejúc sa od dobrej vôle, aby ju lepšie videla proti slncu.

„Nepočula, čo som zavolala,“ rečie, keď dievka len ide ďalej nevyrušená. No Anča nespúšťa s nej oka. „Krásna dievka! Azda ani nieto takej na okolí… ani jedľa, a tučná, záživná…“ vraví, ako by viac len pre seba, a na pery sadá jej akýsi úsmev. Umom Anči zrazu blysla jedna smelá myšlienka; no rýchle odtrhne oči od dievky, ako by sa sama zahanbila toho, len čo jej úsmev potuteľný ostal na lícach. „Pekná, záživná dievka!…“

„Pekná,“ dosvedčí i Mara Kacovie ovislých líc, ale nehľadí za ňou. Nemá času, ani nezaujíma ju tak veľmi. Má síce i ona dvoch synov, jedného by i ta dala od seba, lenže je dievka Filekovie pre nich, chudobných gazdov, vysoko. „Na jeseň by sme vám peniaze vrátili do krajciara. Chlapci pôjdu do hôr — zarobia.“

„Veď je tak, veď je tak… ale som už i zaveľa tu. Viem, že ma už i hľadajú, lebo ani za minútu nemôžu byť bezo mňa — bezo mňa je nič!“ vraví Anča, ale sa nehýbe, ani nezmení svojho pohodlného rozloženia a rozpráva ďalej: „I mojej chyži by sa zišla reparácia. Keď prídu chlapci… ale tí ani neprídu viac sem,“ odmieta potupne veľkomožná. „Môj Ondro ostane len na nižinách — tam mu je dobre. Ľaľa, už šiesty rok, ako odišiel na Rákytie, a nebol tu odtiaľ ani raz, len čo ja k nemu chodím. Taký vyrástol tam, ako buk. Nepoznala by si ho, Mara moja. Každý iba híka, kto ho vidí… I Jana ta dám, nech zmocnie i ten; môže tam Belajke kravy pásť…“ pomlčí a tvár vzdorovite nahne dolu i rečie, ako by všetkým na priek: „A ak sa nahnevám, pôjdeme i my dvaja ta!… Ale horký naše nižiny,“ rečie zasa hneď vrtkavo; „do Ďura môžeme i pomrieť!“ I usmeje sa a čaká, že jej bude povedané, ako jej býva na tú reč: Ešte čo nevyhútaš, bláznivica, umrieť, veď si ani ruža krásna!

„Čože by ste umreli?“ vetí Kacovka, o ruži však vynechajúc. Je už dokonca omrzlá i sotva vládze sa opanovať. Na ovislých lícach zjavujú sa čerevné škvrny rozčulenia. Ak veľkomožná nedá peniaze, treba jej inde sa obrátiť, a ona ju tu drží s jej hrdými rečami na daromnicu. I povie strmšie: „Tak či požičiate, či nie, tetka? Povedzte; lebo ak nie — inde idem!“

Veľkomožná pozrie jej do tvári a v očiach jej zablysne rozkoš akási, okolo úst úsmev vyhrážky. Teraz však prídu k nej, keď má peniaze! Ale dotiaľ každý sa jej stránil, ako mohol. Založila ruky odhodlane a tvár jej má výraz ukrutný.

„Mara moja, ja nepožičiam peňazí, lebo nemám!“

„Tetka, statočne vám ich prinavrátime; i úroky dáme, aké budete žiadať. Môžete sa nás nebáť; veď sme ľudia!“ sľubuje Mara dychtivo.

„Ja viem, Mara moja, no nič! Nemám peňazí; dala by, ale nemám. Služba sa míňa s rokom. I na mňa veľa treba. Čo vyslúžiš — to zoderieš. Kúpila som si čižmy, kapce, atlasovú geceľu, plachtičku na hlavu damaškatovú, punčochy do hrobu a čo iné. A čo sú ešte peniaze, tie držím za čiastku, keď prídu páni rabovať za remanencie.“

„Vrátime vám ich čím skôr; predáme voly. A za remanencie staré dlhy že páni odpustia, počula som.“

„No, nič, ani nevrav, Mara moja! Horký odpustia. Páni by odpustili sedliakovi?!… To si len inde pohľadajte!“

„Ja som sa ver’ nazdala, že ma zachránite!“ vraví Kacovka hlasom nízkym od sklamania a duseného hnevu. Či by bola tu čas marnila pri nej, keby bola vedela, že nedá peňazí? Čo nepovedala hneď! Veľkomožná, ako vidno, zabudla už, že ľudia koľko ráz i zamkli dvere pred ňou, čo ich domŕzala o pôžičky. I odvráti sa rozhorčená a berie sa preč bez ďalšieho slova.

Veľkomožná založila si ruky a postála tam ešte, i hľadí za ňou, ako odchodí. Potom odvráti sa i ona, nahnúc šiju vzdorovite.

„Po kolená mala som si nohy zodrať, čo som chodila za pôžičkami. Deti maly mi hladom pomrieť, nik ma nepoľutoval,“ šomre, idúc do brány zrazu rozľútená. „Nič! Ani haliera nepožičiam nikomu — radšej ich premárnim.“

Pobrala sa do domu a začala vynášať drevený riad k potoku niže fary, že ho bude pieskom šuchať tam, ako každú sobotu. Kráča s nahnutou šijou, ani nepozrie po dedine, aby videla človeka, s ktorým dala by sa do rozhovoru a minul by čas. Je rozrušená bez miery. Staré, i tak červené líca sú jej rozpálené, v čiernych očiach oheň. Kľaká na pažiť k dreviankam, a ide si pripomínať zašlé plané časy. Za mladi, pravda, kým jej mať žila, bolo jej dobre na lazoch, kde bývali. Do pätnásteho roku iba ovce pásavala. Narástla, zbujnela a zmocnela, ale ako matky nebolo, všetko dobré zmizlo za ňou. Potom vydala sa za muža Paľa, vdovca oveľa staršieho, ako bola ona, a tu začína sa ešte len jej bieda. Muž ťuťmák, hluchý, nedvižný, ktorý tvrdo sa odhodlá čo len slovo prerieknuť, nie to spraviť niečo, kričať treba naň, túkať, a ona robiť na lazoch tiež sa nenaučila. Dosť ráz ani jesť nebolo čo. Neraz ľudia už i dvere zamkli pred ňou, čo ich trápila o pôžičky. Teraz, hľa, už neskryje sa nik pred ňou — ju vyhľadávajú. Každý deň najde ju chudobný ľud — dnes Kacovka!

„Ja nepožičiam!“ šomre s vyhrážkou v očiach, „a čo vám dom za tri roky nebude pokrytý, a čo sa mi peniaze tam splesnejú v skrini!“

Ale teda čo robiť s peniazmi? Tá otázka vyskytuje sa za každým takýmto prípadom, aj ináče. Dosť sa i nahúta (tú jednu starosť má Anča — nič viac!), niekedy ani zaspať nemôže. I v noci, keď sa zobudí, tá myšlienka priam ju pristihne. Ako peniaze najlepšie využiť? Či vymeniť zeme z dlhov, či ich má dať do banky, či predsa ľuďom na pôžičku, a či dom posprávať u Ripeľov?

„Dom poriadiť!“ Anča zrazu nechá robotu a berie sa dolu chodníčkom, i zastane konča farskej záhrady. Ztade vidno i na druhý rad dediny, kde nad spodnými Ripeľovci stojí ich dom v hornom rade. Ančine čierne oči uprely sa naň prenikavo. Dom je veľký, murovaný. Múry sú mocné — keby dala väčšie okná vylámať a vrch pokryť škrydľou, bol by ako tuto škola, taký pekný. Ona by ta chodila, ako majúca gazdiná, riadila ho, čistila, ako tu faru naučila sa riadiť, že by jej povesť šla. Toto je milá jej myšlienka už dávno. Ale čože, keď muž má tam brata bedára, ktorý nemá nič, len detí hŕbu a daromnú ženu, zajakávajúcu sa tak veľmi, že jedno slovo ani za štvrť hodiny nevypovie, a kríž je počúvať ju. Toho je polovica. A či ona tomu má svojím vyslúženým grošom dom naprávať, ktorý nikdy nebol dobrý k nim? Anča skrútla sa od tej strany rozhodnutá. Dom nedá prerobiť pre iného, nech sa hoci zváľa do zajtra. Synov dá na prístavky. Vie dobre, že Ondra vezmú kdekoľvek už teraz, ak ho vidia. Krásny mládenec vyrástol z neho. Nik by nepovedal, že je to ten jej chlapec ničomný, čo bol. Ani sama nebola by verila, že taký bude niekedy. Veď plával po vode, ako žaba, čo bol ľahký, keď sa narodil, a ženy daly ho do kúpeľa; teraz! Hocktorá by si ho mohla vziať — hocktorá… A umom Anči zasa blysla smelá myšlienka o dievke Filekovie záživnej. Usmiala sa príjemne, no hneď hodí rukou, ako by chcela odohnať to od seba, a povie slová, ktorých rada užívala:

„Nikdy nedožijem; márnosť všetko!“

Nechá i tie myšlienky, no neberie sa k riadu ešte, ale sa ide obzerať po dedine. Nikdy nebola jej obyčaj náhliť s prácou, ani keď sebe robila, nie to v službe. Teraz najmä nie. Keď jej je dobre, bude aj so silou gazdovať. Ani sa nepretrhne nikomu k vôli. No dedina je pustá; ľud je na poli pri sene, usiluje sa a náhli, ako včely pred dažďom — je sobota. Veľkomožná musí len k riadu. A len čo kľakla na pažiť a vzala drevianky, prikváčila ju zasa myšlienka o peniazoch. Čo má s nimi spraviť, aby ich najlepšie vynaložila? Akú veľkú starosť má, hľa! Nevedela, že by i peniaze zadaly trápenie človeku.

*

A „veľkomožná“ so dňa na deň stáva sa neznesiteľnejšou. S ľudom, čo ju prvej tupili, ani shovárať sa nechce; a keď ju vyžiada niekto von na slovo, už ani nevyjde. Nepoľutuje nikoho, ako by ona bola mala vždy chleba do sýta; vysmeje, zahanbuje, a dnes postavila sa už i proti vlastným pánom, v službe ktorých zbohatla. Teraz stojí Anča v stajni so šechtárom v ruke, že ide dojiť päť kráv; no tvár blčí jej, ako by sa chytiť mala od plameňa. Totiž, ako postavila sa proti vlastným pánom svojim, pán nahnevaný poklepal jej prstom po čele. To síce nebolelo tak veľmi, ale ju to páli tam, ako žeravý uhoľ, a srdce preplnené jej je zúrivosťou. Na ňu zdvihli ruku, čo nespravil dosiaľ nikto na svete, ani muž, ani brat, ba ani vlastná mať, čo ju vychovala. Ona, pravda, dosť ráz ublížila iným. Muža hluchého, ktorého ona iba starniakom volá, neraz orútila čímkoľvek, čo jej do ruky prišlo. I švagrinej, čo sa zajakáva a kríž je počúvať ju, dosť ráz strhla s hlavy čepiec, keď sa vadily, ba i do súsediek oddala sa neraz, súc ducha bojovného, vyrastená v svobodnom na laze. A Škrepcovi, tomu, čo trpel na záduch — ale je už pod zemou — zahodila poleno do boku, že sa mu hneď rebro prelomilo na dvoje, keď si bol neľudsky úroky pýtať od nej, kým ešte ona bola dlžníčkou. Ale že by sa na ňu bol odvážil niekto ruku položiť, to sa nestalo nikdy, a teraz také potupenie na starosť, teraz, keď má tristo zlatých v skrini! Anča zaťala zub, hodila šechtár o zem a, vezmúc mužovu krivú palicu, začala radom biť chrbty kravám, na ktorých dojení zakladá si tak veľmi.

„Stojíš, Srnuľa! Hneď ti kosti domrvím, hneď ťa zabijem!… A ty, starniak, trávy im dnes nedáš!“ kričí s blčiacim zrakom mužovi, na ktorého túkať treba. „Dobre sa nepretrhnem, kým ju dovlečiem toľkým, a nevážia si človeka. A ruky si umývaj! I ty budeš dojiť. Ja im dojím päť kráv, a oni takto zaobchodia so mnou!“

Paľo, starniak, chlap nízky, ale zavalitý, ktorý nikdy do ničoho sa nedohúta, postál na prostred konice a sleduje ju zrakom zadivený.

„A tože prečo?“ spýtal sa tichým hlasom, akým vravieval vždy k nej.

„A čo je teba do toho? Rob, čo ti rozkazujem; lebo hneď i teba opálim touto palicou!“

V tú chvíľu vstúpila do stajne slečna, matkou poslaná prizrieť robotu čeľade, a veľkomožnú, vidiac ju, zlosť popadla ešte väčšia.

„Päť kráv dojiť, to je však nič!“ volala zlostne. „A keby to boly kravy, ako druhé, ale také divé mechny. Keby moje boly, pobila by ich do jednej na hŕbu!“

Slečna neodvetila nič; ani nepozrela na ňu, ale obzrela sa za nejakým čistejším miestom, kde by si posedela a neumazala letné ľahké šaty.

„Kto sem príde slúžiť, nech sa radšej zmárni, a oni sa nazdajú, že je tu radosť byť?“ kričí Anča ďalej.

Slečna sedela už na senínci, z ktorého páchla vôňa čerstvo nažatej trávy a medzi ktorou pestrely sa kvety rozličnej farby — i pozerá za tými zaujato. Pravda, jej lepšie by sa páčilo sedieť v niektorej izbe fary, keďže okná sú na západ a teda teraz krásne od červených zôr večera, alebo chodiť po záhrade a spievať piesne, pokladajúc život za čosi krásneho; ale keď musí sem ísť, nuž ide a sedí tu. Ona sa vyrušiť z koľaje nedá takej Anči, ani ju nezavráti, no úplne ignoruje. To je i tak najmúdrejšie, čo môže spraviť ona… Že neodvetila slečna, srdce veľkomožnej zapálilo sa ešte väčším hnevom.

„Nazdajú sa, že je tu slúžiť nejaká radosť? Ani jedna žena v dedine nerobí toľko, čo ja. Ani jedna nedojí päť kráv; piatim nedonesie trávy. Veď by mi len okolo tých chodiť dosť bolo… Tu čo by človek i sto rúk mal, ani tie by nevystačily!“

Slečna, ktorá sedí tu síce, keď musí, ale radšej by bola v izbách, kde je veľa svetla zory, a spievala, neodpovie ani tak. Ignorovať — to je najmúdrejšie, čo môže spraviť, a nejde si ver’ dobrú vôľu hubiť a nebude sa zhrýzať s čeľaďou, kým je dievčaťom. Nech vraví, čo chce, démon jeden! I počne vyberať, nedbajúc o Anču, kvieťa čo krajšie, potom viaže dovedna, že si ho zastrčí za pás. A to vidiac Anča, že hýbe tú trávu, ktorú ona nažala, dovliekla, vzplanula hnevom ešte zúrivejším a osopila sa už zrovna na ňu:

„A načo oni prišli sem?“ zakričala, a oči dobre nevyskočia jej na tenkú postavu slečninu. „Ak chcem, vydojím dobre kravy; ak nechcem, nevydojím. Či oni sedia tam na tráve, vedia, ako ja tu robím? Preto môžu sedieť v hocktorej izbe na kanape!“

Slečna zadivená pozrela na ňu a krv ofarbila jej líca. Prestala kvety vyberať a jej ústa už otvárajú sa, aby ju zahriakla. No spamätala sa jednako. Nie, nebude sa zapodievať s fúriou, ani s nijakou slúžkou tohoto sveta. Dosť času, keď sa vydá — alebo radšej sa ani nevydá…

„Všetko len na mňa čaká; nič bezo mna, nič!“ lká veľkomožná, sklamaná, že jej ani na to neodpovedajú, „a na mňa ešte ruku zdvihnúť!“ i kladie stolček k Srnuli a sadá k dojeniu. No tu ozval sa hlas slečnin nečakano.

„Majte trpelivosť,“ vraví, a hlas zneje jej mierno, len čo si pery hryzie. „Do Ďura už len pretrpte, a potom bude vám dobre doma!“

Anča zdvihla hlavu prekvapená a pozrela na slečnu. Vysmieva sa jej, či čo? Veď každý vie, že jej všade lepšie bolo, ako doma. No na tvári slečny nebadať výsmechu, len čo je akási chladná, nehľadí na ňu a hryzie si pery. Nevie Anča, čo si má myslieť. Iba ak slečna cíti spolu s ňou, ako by ani nebola paňou, ale iba človekom. Svesila hlavu nad šechtár, oprúc čelo do boku Srnuli, a mlčí. Nečakané slová slečny odňaly jej reč, i nevie už teraz, ako, čo.

„Len preto im vravím, že načo sú tu,“ riekla po chvíli zmeneným hlasom, vždy hľadiac na spenené mlieko do šechtára, „že ich ľutujem, že je toto tu nie pre nich súci ďah.“

„Hm, sme zahanbení, ako vidno!“ pomyslí si slečna, vidiac účinok.

„Načože chodievajú, i keď napájam?“ osopí sa zrazu Ančin muž Paľo, ktorého tisnúť treba do každej roboty, ináče nič nespraví. Že sa stal obrat, on, hluchý, nezbadal, a myslí si, že sa žena dosiaľ vadí so slečnou. „Či nenapojím dobre i bez nich?“

„Ty čuš, starniak!“ zavráti ho Anča, jemu nestrpiac nikdy nič i tak. „Ešte na týchto budeš túkať, ktorých najradšej mám? Lebo ak chceš!…“

Paľo, starniak, otvoril ústa i oči bez smyslu a tak pozerá na ňu. Potom obráti zrak k povale, kde rád hľadel, a začne rozmýšľať, ako sa mohla tá premena stať zrazu. On si myslel, že jej povie po vôli.

Nastalo ticho v stajni; iba hučanie mlieka do šechtára a lomoz prežúvajúcich kráv čo neutíchol. Veľkomožnej zúrivosť zmizla a na tvári zjaví sa jej výraz zahanbenia, potom i oľutovania. Srdce jej skrotlo. Už necíti na čele ani stopy pánovej hánky, o čom bola si istá i tak hneď, že celou dlaňou mal ju začiahnuť podľa zásluhy. Na pery sadol jej úsmev rozpačitosti, ako by chcela prosiť odpustenie. O chvíľu prihovorila sa slečne o peknom dni, potom spýtala sa, po čom bol ríf červených šiat, čo má na sebe, sú veľmi pekné — ak nevyšedivejú — a konečne začala vravieť o synovi Ondrovi, ako každý večer. Ako zbujnel, opeknel na nižine, že príde v niektorú nedeľu, vidia ho i slečna a budú sa sami diviť. Celý svet sa počuduje, taký je krásny — na zvýšosť už ako ona veľký!

„Ak je i duchom taký démon, ako si ty, tak zbaví!“ pomyslí si slečna, no nič nepovie.

„Tam ho dosť volajú i do troch ďahov na prístavky!“ rozpráva Anča s chlúbou, a čierne oči lisknú sa jej od pýchy a rozkoše. „I tu by ho hocikde vzali, len by som ho dala.“ Usmeje sa potuteľne a v mysli utkvela jej dievka Filekovie bujnej postavy — i tá by ho vzala. „Ani by sami neverili, slečna, kde. Eh!“ dokončí zrazu so zamilovaným úsmevom, pretrhnúc si reč. „Márnosť; ja toho nedožijem, aby mala nevestu!“

„Prečo by ste nedožili?“ rečie slečna. Pre ňu síce môže i hneď ísť Anča, kde myslí; spytuje sa len tak od zunovania, hoci cíti radosť, že pokorila démona. „Ste ani pivonia…“

„Nie!“ pokrúca hlavou veľkomožná, a na tenké pery sadá jej úsmev samoľúbia. „Umriem… Nuž ale i umrieť môžem — mám všetko, čo mi je treba. Háby mám hotové, pekné. Geceľu atlasovú, brusliak zamatový, punčochy som si kúpila čierne… Ale ty, Paľo starniak, nemáš plachty na umretie!“

„Nuž a?“ zatúkol Paľo zhrozený a otvorí oči i ústa, pozrúc na ňu dlho.

„Tak sa táto hotuje ta, ani na bál!“ myslí si slečna medzitým.

Anča usmiala sa potuteľne a ide uspokojiť muža:

„No, neboj sa, starniak; dám ti ja moju, a ty keď sa vyrútiš, ja sa vydám!“

Paľo starniak, ktorý sa ťažko odváži, aby čo len slovo riekol, zagánil na ňu, nič neodvetiac na pochabú, jej už nepatriacu sa reč.

„Hneď sa vydám za Tehlára!“ opätuje ona i proti jeho zazeraniu, a úsmev pokúšavý nesíde jej s červených starých líc.

Paľo odtrhol svoj žiarlivý zrak s nej a nahneval sa. Pozrel do povaly a hotovil sa povedať slovo závažné.

„Čo len Tehlár — to je lahodný fial!“ i vzdychol, trochu i s obľahčením.

„Ale má kone; bude ma voziť na nich. Hej, či mi bude sveta! Len mri, starniak, mri!“ pokúša Anča neskrotiteľne a smeje sa jeho žiarlivosti. „Starniak!“ začne potom už inakším hlasom, ako by chcela zhladiť svoju bláznivosť, „radšej povedz, čo máme s čiastkou robiť — idú ju vari predávať. Či ju vykúpiť, či druhú vziať, lepšiu, potom na licitácii? Povedal kmotor Čipkár, že na jeseň i za päťdesiatku dajú jednu polštvrtinu. Čože majú peniaze ležať bez osohu? Ale ty o nič sa neťuchneš; všetko je len na mojej hlave. Len ja čo sa trápim… Trápenie — to ťa nikdy nechybí, či si v hojnosti, či v núdzi. Toho sa nezbavíš, kým žiješ, už vidím teraz. Ale ak sa nahnevám, popremieňam všetky na dukáty, keď príde notár hrnúť; i tak mi srdce už len po zlate pachtí!“

*

Minulo sa leto i jeseň, a veľkomožnej v skrini dosiaľ leží tristo zlatých nepohnutých — a s ňou je už nie na vydržanie. Už teraz nielen že sa protiví tým, čo ju ponižovali, kým v biede bola, nielen že hľadí, kde môže pokúšať pánov svojich, na ktorých chlebe stala sa slávnou, ale i veľká pýcha sa jej chytila a nechce jesť, čo donesie deň. Na bôb ani hľadieť nemôže, hrach nenávidí, od kapusty jej je zle, ražný chlieb je čierny a krumple sú nie pre človeka. Len mäso, i to iba tučné — a chodí s takou vzdorovite zohnutou šijou, ako by sa chcela v každej chvíli pustiť do boja. V stredu nejedla tiež, a halušky varily. Zunovala už i tie, ale i že má veľkú starosť na hlave — lebo starosti, tej sa nikdy nezbavíš, či si chudobná či boháčka… Nie dosť, čo má o peniaze peč, ako ich najlepšie využiť, ale ešte i iné ju prikváčilo. Ondro ju trápi. Sľúbil sa bol na jesenné spovede, a neprišel. A ona už aké veľké veci sľubovala si od príchodu syna! Ako bude každý híkať, vidiac ho, ako jej budú závidieť mamy, ktoré majú synov skrčených, ako ho vidí i dievka Filekovie záživná a nezdolejú ju rodičia, čo bude len jeho chcieť, nikoho iného; ako ona s hrdou gazdinou Filekovie bude svatvica a dievka pekná bude ju volať mamou!

„Len čo mu je, že neprišiel?“ Táto myšlienka ustavičene ju nepokojí, čo je v akej robote. Šla by k nemu, ale či môže kedykoľvek človek-sluha? Aspoň keby sa od iných dozvedela, ale nik nevie nič, hoci „nižiny“ Rákytie sú len tri hodiny odtiaľto. Konečne v jeden večer počula, že Ondro preto neprišiel, lebo ochorel na nohu. Anči ako by kôl do srdca vrazil, tak sa zdesila. Celú noc nezažmúrila oka, a ráno, sotvaže svitlo ako mak, šla do spodných Ripeľov pre Zuzu, rodinu po mužovi, aby šla za ňu na faru, lebo ona ide na Rákytie k synovi.

„Azda dnes ideš?“ zadivili sa domáci, keď povstávali a ona oznámila svoj úmysel. „A či nevidíš tej povíchrice?“

Veľkomožná iba mykla hlavou vzdorovite. Vedela, že sa jej proti postavia, a doviedla za seba Zuzu, tak čo chcú?

„Tetka, ver’ je naozaj planá chvíľa,“ povie i Zuza Ripeľovie dobroprajným hlasom, tichým a pokojným, ako vždy vravela, súc osobou, ktorej vždy bola duša v rovnováhe. „Mohli by ste počkať, kým bude lepšie. Ľaľa, veď sme ledva prišly od nás!“

„No nič! Ja idem dnes — Ondro je chorý!“ odpovie Anča, vzdorovite zohnúc šiju; nedojatá ani dobroprajnosťou Zuzy, hoci jej je rodina.

„Čo ho len noha bolí, zato neumrie, tetka, a vy môžete prechladnúť v takomto čase!“ zdržuje ju vľúdnym hlasom Zuza, pokojná zas. „Ani chlap by sa nedal na cestu teraz, iba ak by už dokonca musel, nie to žena!“

„Tu mi ochorie!“ povie rozhnevaná pani. „Nepôjdeš nikde dnes!“

„Nič, pani farárička, ja idem, ja sa nebojím, a vedia, aká je matka! Či by oni nešli, keby pán farár na Bilinkove boli chorí? I sedliak má dušu!…“

Pani mala úmysel Zuzu jednoducho odoslať a nepustiť ju, no posledné slová Ančine ju urazily. Odvrátila sa od nej. Keď chce, nech ide! Anča, ako vidno, ide sa už i proti nebu postaviť, nie dosť, čo sa ľuďom stavia. Nech teda — uvidí, čo vyhrá s tým…

„Veď to ty obanuješ!“ riekla len, idúc z kuchyne preč.

Veľkomožná usmiala sa víťazstvu. Že si popudila paniu, to ju vždy veľmi poteší, a kde môže, hľadí ju nahnevať. Preobliekla sa rýchlo do čistejšieho rúcha, vzala kožuch na seba, čo ju stál osemnásť zlatých, a na hlavu teplý, bavlnený ručník. Odkrojila ešte okrúžtek chleba, aby sa jej šťastne vodilo, a vystúpila z domu. Na ulicu vykročiac však, zastala a sama zarazila sa chvíle. Víchrica ešte väčšia sa schytila, ako keď Zuzu viedla na faru, a hádže, mece sa na ňu vše s tej strany zúrive, ako by ju chcela roztrhať, snehom zasypujúc jej tvár. Na chvíľku prevládla ňou myšlienka vrátiť sa zpät, no trucovitosť jej nedopustila spraviť podľa vôle iných. Mykla hlavou odhodlane a pobrala sa dolu cestou.

„Tú už rozum necháva!“ vravela jej pani, hľadiac oknom za ňou, neuspokojená a nahnevaná. Anča už teda ani tam nechce slúchať, kde jej dobre radí. I myslí si pani, že ju nebude ďalej držať u seba, iba tento rok, čo ako dobre a čistotne robí.

„Tí sa už ničoho neboja!“ vraví Zuza Ripeľovie, tiež hľadiac oknom, ako šklbe víchor háby na Anči, dobre ju nezrútiac na zem. „Veď sú i dopasení a krásni, ani dvadsaťročná nevesta!“ Chváli Zuza, chtiac zalichotiť panej. Vždy je chlúba gazdinej, keď má čeľaď líčnu.

Dlhšie očakávali ju, že sa vráti. No Anča nechodila — ale, ako by chcela dokázať svoju nezlomnú silu, v tom istom čase, v ten istý deň večerom i prišla domov nazpät z Rákytia. Domáci temer zdesili sa, keď vstúpila do izby s batôžkom na chrbte, s vyštípanými lícami temer do krvi.

„Pre Pána, Anča, ty si sa už azda zošalela!“ zvolala pani, nezdržiac sa, a pozerá s akousi hrôzou na ňu. Anča len mykla hlavou, nič neodpovediac, a shodila batôžtek na lavicu.

„No a čože je s Ondrom; bolí ho noha?“

„Už ho nebolí…“

„No, vidíš! Či ti bolo treba ísť v taký čas? Len by si to i neobanovala!“ kára ju pani, ale už nie tak celkom s hnevom, vidiac, že je zamĺkla akási — iste hodne prechladla.

Anča nahla šiju vzdorovite. Vedela, že jej to povedia, a tu bola Zuza miesto nej — či mali chybu? Pravda, ani jedna nespraví tak dokonale robotu, ako ona — veď ju zato držia už šiesty rok. I začne pozerať po izbe, či badať na nej dnešnú jej neprítomnosť, a samej sa jej nepáči. Tam pod posteľou hrnčeky s oplakmi, šaflík, črepňa kvetová na stole zabudnutá, pásavá miska na druhom klinčeku, zakvačená, nie na svojom, uterák veľmi zatrepaný; iste Zuza neumývala v dobre teplej vode riad. Nijak je bez nej — nič bez nej! No mlčí len a sadne k stolu na rozkaz panej, aby povečerala.

„A starniak už jedol?“ spýtala sa, vidiac, že je ešte dosť. „I ten mal by sa o deti obzrieť; ale iba ja čo sa trápim pre všetko…“ chcela ešte riecť, no nepovedala. Veď by pani hneď myslela, že obanovala svoju cestu, a tak je, ako jej ona predpovedala. Načrela jedlo lyžicou a počala jesť. Vyhladla — nejedla, iba ráno, keď šla z domu. Tam síce dávali jej rezance, biele ako kvet, s bryndzou a škvarkami ani palce veľkými, ale ona nevzala — nahnevala sa na syna, a nemôže jesť ani teraz. Tretiu lyžicu už nedochlípla, a ako opustila pani kuchyňu, podoprela si hlavu o dlaň. Ver’ dobre ju zima prejíma. Prechladla, musí uveriť sama, hodne. V sluchách ju pichá a štiepa i vrch temena. Ale to všetko by oželela ešte, keby nemala i na duši žiaľ. Plač jej je i teraz za zubmi. Syn, Ondro totiž, o ktorom s takou pýchou rozpráva a sníva rozkošné sny, pre ktorého by ona ani cez oheň neváhala prejsť, keď ju zazrel vstupovať do domu, osopil sa na ňu tam pred všetkými, že čo sa moce toľko k nemu po daromnici, miesto aby bol dojatý jej preveľkou oddanosťou materskou. Ani by sa nebola vrátila dnes, i zdržiavali ju, a nazpät idúc celou cestou bola by plakala, keby nemala toľko vzdoru a sily. I teraz by zaplakala, ale páni vychodia zo svetlíc. No keď ľahla do postele a všetek dom stíchol i nastala tma v kuchyni, nezdržiavala sa viac, ale rozplakala sa z celého srdca svojho. Ani zaspať nemohla a ráno prebudila sa s veľkým bolením hlavy. V údoch pritom prechodil ju mráz, no nič nepovedala.

„Veď to prejde!“ myslela si, zohýnňajúc šiju vzdorovite, a hneď by jej vyčítali: Však som ti povedala, že obanuješ!

*

Veľkomožná stojí pri potoku. Práve složila batoh na zmrznutý sneh — má pranie. Hlava bolí ju ešte vždy, a už tretí deň minul od cesty — a zima dobre jej nerozdrobí kosti. No dosiaľ nepovedala nikomu o tom, a keď spýtali sa jej doma páni pre zamĺklosť, nahnevala sa a riekla, že Ondro príde do lósov, i bojí sa, že ho vezmú za vojaka… Vyniesla šaty k vode, a teraz postáva podľa starej obyčaje — lebo sa pretŕhať nebude ani sebe, nie to druhému. Poniže perie dievka Baľovie, štíhlej postavy, pekných, tmavých očú, a má tam batožisko háb čiernych ako z komína. Kýva o dušu piestom na ne, dobre sa neroztrhá, a nechcú byť krajšie, ako sú. Anča založila si ruky a nehýbe sa. Po ceste idú tri ženy spolu, odeté v kožuchoch — na tie uprie svoj zrak. Jedna z nich je mať dievky Filekovie, o ktorej sníva ona, že jej bude svatvicou. Tú poznať po bystrej chôdzi, zvučnom hlase a bujnej postave, akú sa i patrí mať boháčke. Anči po osinutých lícach prejde úsmev úľuby. Pohýbe sa a chce prívetive čosi zavolať, no nechá tak. Bolí ju hlava, temeno, ako by to bola akási boľavá pokrývka, nemá chuti k vľúdnostiam, i skláňa sa k svojej robote nad háby.

„Zvárali ste?“ spýtala sa dievčice Baľovie, ešte postojac kus. „Či ste, reku, zvárali?“ opätovala, keď tá neodpovedala nič.

„Zvárali, tetka!“

„A mama nebude prať?… Či mama nebude prať, sa ťa spytujem!“ kričí Anča, keď tá opäť nepočula pre šumot vody a tresk piesta, čo sama robí.

„Ba ver’ budú!“ kričí dievka nazpät, „ale ešte majú robotu doma. Veď máme tri batohy.“

„A ja sama dva. Jeden s tarkavými mi je ešte v kuchyni. Na fare je vždy veľa prania, ani z desiatich ľudí. Tam je toľko roboty, že by i trom slúžkam dosť bola. Hoci by si mal i desať rúk… a keby ma aspoň hlava nebolela!“

Dievka Baľovie, štíhlej postavy a pekných očí, pozrela na jej batoh, potom na svoj, a videla, že veľkomožná i štyri kusy môže oprať, kým ona jeden. No nerečie nič — dievke nesvedčí sa doháňať so ženami, a ešte s takou, čo má syna.

„A čo sa tak náhliš?“ spytuje sa Anča, keď nič neodvetila, len perie o dušu.

A Anči je už na jazyku: Len sa usiluj; vezmem ťa za nevestu — ako to už každej v dedine sľúbila, s rozkošou mysliac na syna, no nechá teraz tak.

„Ej, tetka, veď je zima!“

„Haha! Čo je i zima. Ja sa nebudem ponáhľať. Operiem do večera, a hlava ma bolí veľmi.“ I kníše sa k perisku a berie zvoľna piest. Dnes nechce spraviť iné, iba toto pranie — i to je dosť od nej, chorej. „Toto sa mi nepáči…“ začne vravieť ešte prvej, kým kývne piestom. „Hlava, Marka, hlava ma bolí už od troch dní. Bola som pri Ondrovi v tej veľkej fujavici. Ale doma ani nič nevravím, lebo by narobili kriku dosť, nechceli ma pustiť.“

„Veď ste ani nemali ísť, tetka! Bačik Jano Poliak poziabli na nohy; boli vtedy s drevom v meste. Krpce a onice im iba strhali s nôh, čo im boly primrznuté. Teraz im tetka Zuza kapustné listy zakladajú na nohy… A či Ondro bol chorý, že ste šli?“ spytuje sa dievka pekných očí zvedavo, a tiež zastane na chvíľku. Už toľko chvál roztrubuje veľkomožná o ňom, že každého zaujíma.

„Bolela ho noha, ale mu je už nič. Hej, keby si ho videla!…“ i chce rozprávať, aký narástol chlap plecnatý, ani jeden z jeho vrstovníkov mu je nie roveň… Počkaj, príde v niektorú nedeľu, ako sa i tebe zapáči… No nechá tak. Zle ju prijal ostatný raz, a tá hlava jej odoberá chuť ku všetkému — i žartom. I začne prať napokon.

„I tento deň nebude mi na osoh!“ povie o chvíľu, prestanúc prať a narovnajúc sa. Ako bola zohnutá, krv sliala sa jej do hlavy a zaštiepalo ju v sluchách ešte ostrejšie. „Iba raz obľahnem, a budem ležať aspoň za tri týždne, ako poleno.“

Pozdejšie prišla i mať dievky Baľovie s druhým, ešte černejším batohom, a doniesla potom i tretí. Popraly všetky a odišly, ale Anča ešte i po nich plahočila sa vo vode, ako kačica. Večer potom bolenie hlavy zosilnelo, a keď ľahla do perín, vychytila ju horúčava, zatým opäť veľká zima. Nespala celú noc, len čo na svitaní zdriemla ako mak. Ráno bola zasa horšie, no trucovala ešte a nepovedala nič, hoci krok stával sa jej i neistým a pred očami menilo sa jej, ako v hmlách.

„Bojím sa o Ondra, že ho vezmú za vojaka!“ odvrkla, keď sa jej spýtali, či jej je niečo, „a ja to neprežijem!“

Pred večerom šla k rychtárovi, kde bol výbor, i pán notár prišli do dediny — aby sa dopýtala, či bude licitácia pre remanencie a kedy. Potom nespala zasa celú noc a na druhé ráno už nemohla ďalej tajiť svoju chorobu. Sadla na posteľ a dala hlavu do dlaní, ani sa nehnúc.

„No, čože ti je?“ spýtala sa jej pani, pozrúc na jej pošmúrnu tvár.

„Hlava… Toto sa mi nepáči; odtiaľ, ako sme prali, naveky ma bolí.“

„Ba, hádam, ako si bola pri Ondrovi!“ povie pani, zavrátiac ju.

„Nie!“ pokrúca hlavou Anča a démon už jej je v očiach. „Ako sme prali, odtiaľ! Šiat bola sila. Tu je naveky šiat ani z desiatich!“ a doloží ešte, pokúšajúc: „Sluha za pánovu robotu i život musí položiť!“

Pani sberala sa, že jej ide za liekmi, ale jej odpoveď spravila ju tvrdou. Tak Anča len popudzovať bude naveky? A kto je vina, že prala háby za šesť hodín, čo mohla za dve oprať, akže vtedy prechladla? Nedbajúc o ňu, pani ide do svetlíc. Nie, nebude ju viac trpieť v dome, nech len prejde rok… Veľkomožná usmiala sa víťazne, vidiac odchodiť nahnevanú paniu; potom prevalila sa na posteľ. Hlava len bolí ju vždy väčšmi a neprestáva — temeno, ako boľavá pokrývka. Dnes bude ležať celý deň — je nedeľa, roboty nieto; azda prejde jej choroba, a zajtra vstane silná zas. No sotva ležala chvíľku, zabrechal pes na dvore.

„Kohože už nesú paromy?“ zašomrala a vstala s postele nahnevaná. Majú rozkaz, keď čujú psa štekať, hneď vyjsť von; ale ten starniak nepohne sa z konice, aby obránil — ona musí ísť všade. A vonku na zime bude jej ešte horšie. Mráz prenikne jej všetky kosti a na temeni, ako by všetky vlasy ožily, zježia sa, hýbu i pichajú hlavu, ako ihličky. Doknísala sa k dverám šomrajúc a chcela ich otvoriť, keď niekto zaklopal na ne. Anča mimovoľne postala — to je pán nejaký… Do chyže vstúpil mladý, vysoký chlap. Plecia sú mu široké, tvár krotká a oči veľké, sivé, hľadiace mdle niekam do diaľky. Anča, uvidiac ho, spľasla rukami. Tvár zmenila sa jej a oči zasvietily pýchou a rozkošou.

„Ľaľa, môj Ondro!“ zavolala, zabudnúc vo chvíli na všetko, i že preň ochorela a on ju zle prijal na Rákytí. „Kto by sa bol nazdal, že dnes prídeš! Veď si vravel, že len na druhú nedeľu,“ i bozkáva mu tvár.

„Teraz ma poslali páni; oni na druhú nedeľu odídu z domu,“ odpovie prišlý, trpiac jej bozky, a hlas zneje mu akosi tupo, i všetek zdá sa akýmsi ospalým. Zastal tam blízo dverí a mädlí v prstoch maďarský klobúk, okrášlený štetôčkou. Kabanice nemá, ale kabát z čierneho súkna, i nohavice — celý pán! Na nohách veľké čižmy, ktoré vrzgocú hlasite pri každom jeho kroku. Ančine oči pasú sa na ňom s rozkošou, i nevie odtrhnúť zrak svoj nijako od neho.

„Keď si len prišiel, Ondro môj; no keď si len tu!“ kričí, zabudnúc od radosti na všetko, i boľavú hlavu, ale i aby dopočuli domáci v svetliciach a šli sa podívať na jej syna. „Tak pôjdeš na spoveď?“ spytuje sa živo, ani nevediac mu najsť miesta. A hneď predstaví si kostol plný ľudu, kde bude i dievka Filekovie a všetci budú sa diviť Ondrovi.

„Nuž a, veď som na to prišiel azda!“ odvetil on, a hlas zneje mu tupo, prezradzujúc i akúsi bezcitnosť.

„No, dobre, dobre!“ povie Anča a pozrie po izbe bežno, či nik nezbadá ten zle znejúci tón, či nieto tu nikoho. „Veď i ja pôjdem s tebou. Nejedla som ráno i tak, ani včera večer… Sadni si, Ondrík. Ustal si však, syn môj — zle je ísť… Nejedla som…“

Ondro hľadí ospalými očami dookola po kuchynskej stene, kde navešané sú rozličné kvetavé tanieriky, ale nespýta sa materi, prečo nejedla, hoci by sa bolo svedčilo. Anča zasekla peru za vylámané zuby.

„Keď si len tu, či som rada!“ zakričí hneď zas, zabudnúc i jeho nevšímavosť, a hádže pohľadom k dverám izieb nedočkavo, že nejde nik. No o chvíľu zavznely jedny kroky a potom zjavila sa vo dverách pani. Počula veľmi hlučnú vravu Ančinu, i prišla pozrieť, čo sa deje, ale i preto, že premohla svoj odpor k trucovitej slúžke — pani v jednej chvíli sa hnevá, v druhej odpúšťa — a nesie liek na jej boľavú hlavu.

„Ľaľa, môj Ondro prišiel, pani farárčička!“ zavolala Anča, von z koľaje od radosti, sotva že pani vkročila. „No, kto by sa bol nazdal?“

Pani postála, pozrúc.

„To je tvoj Ondro?“ spýtala sa.

„On, veru on!“

Ondro sňal zrak s tanierkov navešaných po stene, poklonil sa a berie sa ťažkým krokom, vrzgotajúc hlasite veľkými čižmami, proti panej, aby jej bozkal ruku.

„No, však by ho neboli poznali?!“ kričí Anča v rozkoši a pasie oči na ňom, pozorujúc každý jeho pohyb. Ako pekne bozká ruku pani farárke, odpovie úctive a odíde opäť k lavici, vrzgotajúc čižmami, kde si zastane skromne a oči zdvihne opäť k tanierikom.

„Hodný šuhaj, naozaj!“

O chvíľu prišla i slečna zvedavosťou hnaná a, podívajúc sa naň a usmievajúc sa, vychválila ho, ako vedela. V duchu nemohla sa však prediviť jeho tupým očiam a akoby nezobudenej tvári. Zatým vyšiel i pán farár do kuchyne na chvíľku a i tomu páčil sa Ondro — Ondro tiež bozkal mu ruku slušne. Potom prišiel hlásnik, čo bol jazyčný a mal krivé oči, ako Japonci, i ten chválil Ondra, a naposledy kostolník Jano Kríčok. Tento chcel najprv len tak prejsť cez kuchyňu do izbice, náhliac k pánu otcovi. Zaspal ráno — opozdí sa, vie už! Večer strihal svákovi Kožkárovi nohavice z domáceho súkna, i pili potom trošku spolu. No zazrúc Ondra stáť pri matke, postál mimovoľne.

„Veľkomožná, to tvoj syn?“ spýtal sa, pokrúcajúc hlavou, ako by ani neveril celkom.

„Môj Ondro!“ odvetila pyšná ona, a oči blčia jej i ohňom. Na bolenie hlavy už nedbá dokonca, i ako by ju bolo minulo. Schytí sa zrazu a ide do druhej kuchyne, do pekácej, kde má skriňu složenú, že sa oblečie, hoci je tam zima. Vzala atlasovú čiernu geceľu, tú, aké iba hrdé gazdiné nosia, pôločku s hodvábnymi francľami, kabát nový i sukňu obšitú belasou obšivkou, zpod ktorej trčia dolu biele zuby.

„Azda i ty ideš do kostola?“ podivila sa pani, keď vyobliekaná prišla do kuchyne, vidiac jej osinelé pery. „Veď si teraz stonala, že si chorá?“

„Nič, pani farárčička, ja idem! Keby Ondro nebol prišiel, nešla by. Ale takto —“ a pozrie plamenným zrakom na syna, ktorý ticho sedel na lavici pri hlásnikovi krivookom. Kdeže by nešla tešiť sa z neho? Ľaľa, ako híka každý naň — zazliť nemožno to materi!

„Tak si aspoň kožuch vezmi.“

„Nie, kabát si vezmem, pani farárčička! Veď som si ho zato dala šiť, aby ho nosila!“

„Povážte, Anna,“ zastarie sa i slečna, čo žiť pokladala za vec milú a ktorá ináč myslela si, že má i duchovnej moci nad ňou, lebo pred ňou zamĺkla v onen večer v stajni, i usiluje sa jej pravo k srdcu vravieť: „Sebe robíte zle, nie nám. Ste chorá, a v kabáte môžete ísť, keď bude teplejšie…“ Lebo Anča si myslí, že všetko, čo im na priek spraví, je dobre jej. Veľkomožná hodila rukou odmietavo.

„Kým bude teplejšie, môžem i umrieť!“

„Ver’ je teraz zdravo tamvon, a najmä ešte v našom kostole!“ zastarie sa i hlásnik japonských očí, no doloží hneď: „Ale takej medvedici, ako ste vy, nič neškodí, ani choroba.“

Vtedy Ondro sňal oči s tanierikov, skrútol ospalú tvár a pozrel na mať.

„A čo vám je?“ spýtal sa konečne.

„Hlava ma bolí; prali sme — prechladla som!“ I usmeje sa pokúšavo a pozrie kradmo na paniu.

O chvíľu vyzváňali a kychyňa sa vyprázdnila. Anča, ako ostala na chvíľku sama so synom, sladko usmievajúc sa pristúpila k nemu, chytila mu ospalú hlavu do dlaní a bozkala ho na obe líca.

„Keď si len tu, Ondro môj!“ teší sa len vždy. „Poshovárame sa i o tú čiastku; budú predávať vari i našu. Či ju máme vymeniť?“

Tvár Ondrova ospalá nepremenila sa, len čo zacítil mrzutosť, že ho bozkáva, ako malé dieťa. Nič neriekol na jej slová.

„Ale peniaze musel by si i ty dať.“

„Ja?“ tu Ondro tupé oči sňal s tanierikov a prilepil na jej tvár. „Ja nedám z mojich peňazí ani krajciara. Pre mňa môžu predávať i desať ráz… Ja by platil a polovica bola by Janovi?“ a hlasom zneje mu i čosi surového.

„Ej, nuž ver’ by i Janovi bola!“

„No, hľa, a tak ja mám —“

„No, veď je nič!“ pretrhne ho ona, čujúc zvuk odporný v jeho hlase, i hodí očami k dverám izbice. Potom zahladí jeho dobre namastené vlasy na sluchách a vraví o inom: „Ale si mi krásny; ale si mi narástol! Ako sa čuduje každý, kto ťa vidí. Nahľadiaže sa na teba ľudia v kostole!“

Ondro neriekol nič, a nezobudené oči zdvihne zasa na tanieriky.

„Dobreže sa prizeraj i ty; najmä dievčencom!“ vraví ona potuteľne ďalej. „Tej Filekovie, Ondro môj!“

„Ktorej, Anči?“

„Tej! Prístavka jej vezmú!“ rečie ona tajomne, viac šeptom, a hľadí mu tklivo do očí, usmievajúc sa mu.

„A či je už taká veľká, že by sa i vydať mohla?“ spytuje sa on, ale hľadí len ta, kde prvej — na tanieriky.

„Ver’ taká, Ondro… ale už odzvonili — poďme.“

Vyšli na ulicu práve v dobrý čas. Sveta bolo už veľa pred kostolom, a i so všetkých strán hrnul sa ešte ľud. Veľkomožná, usmievajúc sa a akási zahanbená, kráča ticho za synom. Hľadí dolu, zohýňajúc šiju, iba vše čo pozrie hore, no hneď kloní ohnivé oko k zemi. Ľudia náhlia do kostola, ale zato každý pozrie na nich, čo len na chvíľku, prizrúc sa Ondrovi.

„Ale veď je to vari veľkomožnej syn, ten starší!“ uhádol Sovela Bielkovie.

„Čerta, ten!“ odsekne prístavok Groš černovlasý. „Ten by bol taký pán?“

Odhora prichodí v húfe druhých žien vysoká gazdiná Filkovie, odetá pekne, v čiernom rúchu. Na hlave má damaškátovú plachtičku, lesknúcu sa, akú si i Anča kúpila v jeseni. S ňou ide i dievka, červená ako ruža, tučná — záživná. Tá je samý skvost, len sa tak jasá v slnci, a stužiek sila lieta vetrom okolo jej pliec… Anča veľkomožná sklopila zrak k zemi a čaká ich oslovenie.

„To je tvoj Ondro, Anča?“ zaznel zvučný hlas gazdinej-boháčky, o ktorej sníva Anča, že jej bude svatvicou.

„Môj!“ odpove Anča a líca sa jej zapália. Kradmo pozrie Ondra i dievku a okolo úst rozleje sa jej sladký úsmev, v oku má tajomný lesk. I dievka zbadala Ondra a pozrela na nich. Oči sú jej veselé, líca bucľaté a ústa červené, ako čerešne.

„A kedy si prišiel, Ondro?“ prihovorila sa, hoci náhli za materou — dievka nie je pyšná.

„Toto je Filekovie Anča!“ štopla veľkomožná syna, keď tá unikla od nich.

„Ktorá? Táto vysoká a či ktorá?“ povie on ešte dosiaľ dobre nezobudený, a oči sú mu v diaľke.

„Tá, čo sa ti prihovorila!“

V kostole Anča sadla pod chór, medzi druhé staré ženy. Ztade nebolo vidno Ondra, ktorý bol na chóre, ale ona zato videla vždy len jeho a myslela na neho, porovnávajúc ho s dievkou Filekovie, ktorá stojí jej pred očami s druhými pred oltárom. Ani spievať nemôže, ani modliť sa, ani počúvať kázeň. Vždy len o nich húta. Áno, Ondro pôjde do Filekov na prístavky, vezmú ho, vie. On je najinakší zo svojich vrstovníkov — azda i zo všetkých v dedine. Ver’ pristane do toho bohatého dvora i čo sa schránlivosti týka. Ten nebude nikdy taký bedár, ako mu bol otec. Už teraz má stopäťdesiat zlatých odložených. Za svet by nič nestrovil, nekúpil by si čo len jednu cigaru, ako druhí mládenci, ani za čiastku, ľaľa, nechce dať z peňazí svojich, ba ešte nikdy nezavďačil sa ničím ani jej, čo ho vychovala. Kde by ho nevzali? — I parsún krásny. Každý sa mu prizrie, kto ho vidí. A, hľa, teraz ešte i gazdiná Kučerovie, čo pri nej sedí, nechá modlenie a kloní svoju hlavu k nej, vážená od každého človeka, ktorá nechodí do kostola, aby reči robila, ako druhé, ale slúži Bohu — i šepká jej:

„To je tvoj starší syn tu, Anča?“

„On, Ondro!“

„Počula som, že hodný vyrástol!“

*

Minul týždeň. Veľkomožná obľahla a leží už päť dní neprestajne. Hlava ju bolí, i kašeľ ju sužuje veľký, a od toho klanie v boku. A vždy upadúva do ťažkého sna — vždy by len spala. No ten sen je nie občerstvujúci, len ustane od neho, slabne so dňa na deň a chudne navidomoči. Je ťažko chorá; ale čo aká veľká je jej choroba, duch jej je v práci naveky. Ako zobudí sa z toho sna, vždy snuje plány o tristo zlatých v skrini odložených. Už teraz vie, čo robiť s nimi, len by ozdravela čím skôr. Zeme, nakúpi zeme, nech sa jej duša nasýti. Ondrovi jednu štvrtinu, Janovi kúpi druhú. Brata mužovho vyplatí z domu, nech jej tam nezavadzia — dom je jej treba! Hádam nebude sa potĺkať do smrti po službe? Ondra dá na prístavky do Filekov — vezmú ho, vie iste. Hľa, dievka pekne sa mu prihovorila. A Jana prižení do domu. Nájde i tomu z prednejších dievčeniec — dorastú dotiaľ. A bude sa ešte volať k nim do bohatých Ripeľov, ako niekedy dávno že sa volávalo, spomína svet.

„A ty čo neješ nič?“ spytuje sa pani, keď míňajú sa dni, a ona ničoho sa nedotkne, čo by jej čo predložili — len vodu pije.

„Nechcem, nemôžem! Nech odložia, pani farárčička!“ odmieta ona. Jesť nebude, kým neozdravie. Akúsi bázeň má a nedôveruje nikomu, pánom svojim najmenej, ktorých hneváva veľa. Kým neozdravie, i tak jej nechutí jedlo. Áno, nech len skoro minie ju tento kríž, hneď spraví poriadok so všetkým. Ondra dá na prístavky, ešte kým nepôjde pod lósy. Čiastku mu kúpi na licitácii, aby mu Filekovci nemohli povedať, že nedoniesol nič, keď sa v rečiach stlknú, a Janovi ostane stará.

„Neje nič!“ riekla pani v izbici domácim, „iba spí naveky a vodu pije. Neviem, čo bude s ňou.“

„Rozkáž jej, nech zje aspoň polievky!“

„Keby si ona dala rozkázať vo veciach, ktoré sa len jej týkajú?… Ani ja tú viac držať nebudem, dávala som jej lieky, iba hlavou myká. I teraz, keď je ťažko chorá, hľadí len popudiť.“

„Idem ja k nej,“ núka sa dcéra, ktorá pokladala život za vec krásnu a myslela si, že má kus moci nad vzdorovitým duchom Ančiným.

„Iď!“ súhlasili s nepatrným úsmevom. „Ty si jej i tak miláčik!“

Slečna vzala tanier a vyšla do kuchyne. Anča sedela dosiaľ na posteli so svesenou hlavou. Šaty sú jej dokrčené od ležania a biely čepiec pošinutý na bok. Nohy drží ovisnuté dolu, bosé, a ich palce dotýkajú sa zeme. Po pošmúrnej tvári vidno jej, že trpí veľa a myseľ jej je smiešaná od bolesti a horúčky, líca jej horia. No zato i cez tú nejasnú myseľ preniká jej tá jediná myšlienka, čo bude robiť, keď vstane z choroby — len nech skoro vstane!… Keď prišla slečna a ona videla v jej ruke tanier, hodila sa na vankúše a zavolala:

„Nechcem, nechcem — nech odložia!“

„Povážte, Anna,“ začne slečna čo najvážnejšie, „ak nebudete jesť, sebe robíte zle, nie nám. Lebo kto neje, ztratí vládu, a kto nemá sily, ten chorobu —“

„Nebudem, nebudem; nech odložia!“ pretrhne ju Anča so strachom. Lebo neverí nikomu a marí sa jej, že nik nemyslí po dobrom s ňou.

„Veď je to len čistá, mäsová polievka!“

„Nie, nebudem, nebudem!“ kričí Anča vždy prudkejšie.

Slečna stojí v nedorozumení s tanierom v ruke a nevie, čo si počať. Je i zahanbená. Chlúbi sa, že vie krotiť démona, a hľa! Tu však blyslo jej čosi umom, a ona podniesla lyžicu k ústam, ochutnajúc sama.

„No, hľa…“ vraví, „ochladne celkom…“

A tu Anča zrazu zdvihla sa a otrčila ruku proti nej, i berie rýchle tanier od slečny, ktorá zapálila sa radosťou. Anča zjedla chvatom všetku a pýta ešte i vody, takej citrónovej, akej jej včera pani farárka tu v kuchyni spravili. Slečna odbehla pre citrón a cukor, a veľkomožná sadla opäť na kraj postele, bosými palci dotýkajúc sa zeme.

„Keď ozdraviem, hneď pôjdem do Filekov,“ myslí so zvesenou hlavou, čakajúc na slečnu. „Keď bude tam, azda ho ani za vojaka nevezmú. Kde by z takého gazdovstva i vzali? Také niečo musia uznať i páni, čo sú akí pohani. A keď Ondro pôjde ta, bude gazdovstvo ešte väčšie, lebo mu i ja kúpim zeme, aby mu Filekovci nemohli povedať, že je žobrák. Oj, kúpim mu, mám, chvalabohu, za čo… Iba o to som v strachu, že licitáciu spravia, kým ja neozdraviem…“ Postála, nevediac myslieť pre kašeľ, čo ju pochytil; ale len čo ju minul a klanie prestalo po ňom, myslí zas.

„Ani ja slúžiť viac nebudem, iba do Ďura. Inde by nešla, a tu ma už nebudú držať, viem, keď im zle vravím. Kto vie, čo je to, že sa už nič nebojím, a potom mi je i ľúto… Brata mužovho nechám v chyži — vyhnať by sa mi i tak nedal; ale si dám chyžu zhotoviť z komory. Okná dám vylámať veľké, ako na škole; na ne kúpim riedke záclony, ako tu jesto v izbiciach. Takú budem mať hospodu, že sa každý podíva…“

Do izby vrátila sa slečna s citrónom v ruke. Pred jej očami ho rozkrojila, vytlačila do vody, ocukrila a ochutnala, či je dobré. Potom, miešajúc to lyžicou, pristúpila k nej, pozorne a akosi zvedavo prizrúc sa zjavu Anči, ktorá zdala sa jej divnou i zaujímavou akousi pre svoju premenenú tvár a neporiadne zavitú hlavu do bieleho čepca, zpod ktorého trčaly vyšklbané vlasy, čierne ako havran. Veľkomožná zdvihla chorú hlavu a pozrela na slečnu tiež. Oči stretly sa im mimovoľne, ako boly celkom blízo jedna druhej, a v tej chvíli v očiach slečny zatriaslo sa zdesenie. Trhla sa, ako by chcela zpät od nej, no, spamätajúc sa, podáva jej pohár, so strachom klopiac zrak pred jej očami, z hĺbky ktorých, premenenej, divnej, ako by volalo:

„Ja som už nie tá, čo som bola; ani taká viac, ako vy druhí. Medzi nami povstáva čosi, čo delí mňa od vás, odtíska, niečo silného, rastúceho, neznámeho — strašného…“

„Toto vám bude dobré…“ Chce riecť slečna, no nepovie. Drží jej tam pohár v chvelej ruke so sklopenými očami. Anča vzala nápoj k ústam, ale neodvracia prenikavého zraku od zblednutej tvári slečny. A, vidiac jej zdesenie, vo chvíli pochopila, čo je s ňou a čo bude s ňou. Na tvári zjavil sa jej výraz strachu a zúfalstva. Odložila pohár prudkým posunkom, že scvengotal o stoličku, a padla zpät do vankúšov svojej postele, ako bez seba.

„Anča neobstojí,“ vravel jej muž Paľo pánu otcovi, keď ten prechodil sa pod oblokmi pred večerom, a on práve vyšiel bol od Anči. „Psi jednostaj zavýjali i tej noci, čujú smrť. Takému chorému, pán farárko, kde psi v dome vyjú, môžeme sa neufať!“

*

U dolných Ripeľov po tieto časy nevyhášajú svetla celé noci. Pokojná Zuza síce by nemala príčiny olej páliť, ale k nej utiahla sa veľkomožná a leží v jej dome už štvrtý deň. Do mužovho domu, kde býva zajakávajúca sa švagriná a kde je hŕba vreštiacich detí, Anča nešla; ani na fare nechcela ďalej ostať, ako pochopila, čo bude s ňou. A je už celkom schudnutá. Tvár má upadlú a zmenenú úplne — choroba pokračuje v svojej robote. Vlády už nemá; na nohách neobstojí a sotva už i sedí; ale duch jej je nepremožený a búri sa. Horúčka ju už netrápi, Anča ani neblúzni; vždy je pri sebe, a vždy si je vedomá toho, že nevstane viac. Toto je, čomu nemôže sa pokoriť, čomu sa spiera silou-mocou. Tak ona teraz, keď má všetkého dosť, ked vyšla na vrchol slávy svojej… teraz má klesnúť a opustiť všetko. V biede koľko ráz i zlorečila, že je na svete!

„Zuza, netkaj!“ riekla večer štvrtého dňa, ako prišla do Ripeľov, hlasom bezvládnym. „Dosť sa natkáš cez deň; aspoň večer nechaj tak!“ Zle jej je počúvať plesk bidiel; ale i všetko jej je zle strpieť už a nenávidí všetko, čo ju obkľučuje.

„Veď by i netkala, tetka, ale —“ začne Zuza, no nechá tkanie predsa. Má dve dievčence; tým bude treba plátna moc, a keď v zime neotká, na jar ho ani tak nie. Ale i veľa mešká, ako je tu Anča. Je ver’ i nepríležitá, a ťažko je s ňou Zuze. Nespí celé noci — Anča teraz už spať nemôže — je hlavatá, zlostná a vymýšľavá. Vše to, zas to aby jej snášala, a keď donesie, musí ona vziať popredku do úst zo všetkého, i liekov, aby ju neotrávila. Pri doktorovi bola s ňou dva razy, nakúpila na jej rozkaz všelijakých dobrých vecí. Anča čím viac chce z peňazí stroviť pre seba, kým je tu — a jesť nemôže už nič.

„A ten starniak je tu ešte?“ spytuje sa Anča o mužovi, ktorého nikdy nechcela, ale teraz ho už ani strpieť nemôže pri sebe. Tak ona mladšia, súcejšia musí preč, a on, na ktorého túkať treba, ostane s peniazmi pri živote!

„Nie sú tu. Bačik Paľo odišli už chvíľka!“

„No, veď to!… Akože sú sami bez slúžky?“ vraví Anča o fare, s veľkou láskou spomínajúc ju teraz vždy. Hej, keby ešte raz vstala, poslúchala by ich vo všetkom a nehnevala by ich viac už nikdy — keby vstala!

K posteli k nej pristúpila Zuza, s lyžičkou a fľaštičkami.

„Čo chceš?“ schytí sa Anča zrazu a so strachom otvára oči na ňu.

„Z tejto fľaštičky ste ešte neužili, tetka!“

„A nekoštúvaš… chceš ma otráviť?“ Anča prudko vyrazila lyžicu z ruky Zuzinej, udrúc i ju po tvári. Lebo všetci sú jej nepriatelia, čo na žive ostanú; cíti to, a čakajú na jej odchod zato, lebo nikdy dobrá nebola nikomu. Zuza prekvapená pozrela na ňu veľkými očami a utrela si líce, i odstúpila urazená. Anča vysilená tým výbuchom, klesla na ľahu zpät.

„Zuza!“ ozvala sa po chvíli oslabnutým hlasom. No Zuza, hoci má srdce citlivé a vľúdnosť zachováva ku každému, teraz neohlási sa. Ona Anču prijala, hoci nemusela; trpí ju, opatruje, znáša jej vrtochy, a hľa… „Zuzka moja!“ opätuje Anča, vydychujúc ťažko, i driape sa hore a hľadá očami Zuzu. „Poď sem — nehnevaj sa! Ja už neviem, ani čo robím!“ Keď jej neodpovedala, schytí sa prudko a sadne na posteľ. Zúfalosť zračí sa z celého jej zjavu — zúfalosť, že musí preč, a strach… „Nejdeš, Zuzka?“

„Tetka, ja som si toto nezaslúžila od vás!“ začne Zuza a prichodí k nej. „Ja vás opatrujem, ako vlastnú matku… A či som vám ja nadarmo v tej zime chodila pre lieky? A čože by ja mala vás otráviť? Pre tie háby a vankúš, čo ste mi poručili?… Veď ja bez toho i budem!“

„Nehnevaj sa, Zuzka!“ vraví Anča a hladí jej tvár. „Už ti nebudem tu dlho zavadzať… Sadni — rozpoviem ti, čo máte robiť, keď umriem. Truhlu kúpte mi v meste peknú farbenú, nech aspoň to mám zo svojej dlhoročnej služby, i plachtu riedku, čiernu. Peniaze dajte do banky — ak chcú chlapci nech si kúpia zeme, ak nie — nie. A háby dones mi sem, čo ma oblečiete… Tú geceľu atlasovú, punčochy, čepiec a brusliak zamatový…“

„Háby sú vám už tu prichystané, tetka!“

„Kde?“ zježí sa Anča opäť. „Preč ich, preč! Zato si ich doniesla, aby som skôr umrela? Preč i ty odo mňa!“

Zuza odstúpila, a Anča, zavrúc oči, ľahla vysilená na vankúše. Po dlhšej chvíli ozvala sa však zas, ako premožená, a ako by sa bola spamätala.

„Zuzka, vezmi knižku a spievaj pri mne.“

Zuza poslúchla; vynašla pesničku, o ktorej myslela, že je dobrá pre ňu, ale sotva zaspievala jeden verš, v ktorom do vôle božej oddáva sa človek, Anča vzbúrila sa zasa.

„Dosť; nechcem, nechcem!“

„Vody daj, Zuzka, daj vody studenej, ľadovej. Oheň ma páli — a oblok otvor!“

Zuza podala vody a šla k oknu, no sotva štrkol, už Anča skríkla nastráchaná:

„Zavri! Tak by skôr prišli pre mňa. A zamkni i dvere!“

„Tetka,“ osloví Zuza pokojná, keď bola pozatvárala, vidiac jej muky, „mali by ste sa pomodliť za pokojné skončenie…“

„Čo chceš?“ schytí sa Anča a roztvára oči. „Za skončenie? Už by si chcela, aby ma nebolo tu? Ty… ach!…“ Anča nedokončila. Klesla zadychčaná a bezvládna od výbuchu. Zuza odstúpila od nej ticho a sadla do kúta i pomodlila sa sama miesto nej za ňu. Po chvíli, keď zdvihla hlavu, videla, že Anča sedí na posteli a hľadí na ňu vpadlými očami, s tvárou zmenenou. A prizrúc sa jej, pokojná Zuza videla, že do rána nedožije.

„Tetka, ja som vás dnes nečesala…“ rečie, idúc k nej. „Keď sedíte, mohla by vás teraz.“

„Umriem už?“ schytila sa Anča a hľadí dychtivo na jej tvár, ako by z nej chcela vyčítať svoj výrok. No Zuza je pokojná; vie panovať nad sebou — tvári nezmení.

„Čo by ste umreli? Môžete i obstáť. To len že na deň nestačím.“

„Pletieš! Ty ma už ta hotuješ!“ riekla, no dovolila. Hlas Zuzin zneje tak nežne, že krotne mimovoľne od neho a nevie odolať.

„Či ma i umyješ?“

„Ak chcete, tetka,“ vraví Zuza. „Ale ste sa ráno umyli, a zajtra môžete sa zas!“

A Zuza vraví tak mäkko a také láskavé jej je zachodenie — materské… Anča, ako by pochopila toho príčiny, zrazu začala plakať.

„Neplačte!“ chlácholí Zuza; „všetko sa na dobré obráti. Veď ľudia i chorejú.“

Učesaná a umytá zatíchla a ľahla zpät. Oči privrela a dlho ležala tak nepohnute. Nečakane potom schytila sa, hľadiac k dverám, a lesk oka bol jej už nalomený.

„Zuza, vidíš, tamto moja mať?“

„Kde?“ Zuza skrútla hlavu, a opanoval ju samú, pokojnú, zvláštny cit. Zdesila sa. „Ja nič nevidím… To sa vám azda prisnilo…“

„Tam pri dverách; prišla pre mňa!“ Klesla opäť bezvládne a ležala zas ticho, dlhú chvílu. „Nemôžem umrieť,“ riekla polohlasne, „nemôžem, Zuza, pre deti…“

„Nie pre deti… tie už budú i bez vás!“ vetí Zuza tým istým mäkkým hlasom, preplneným nežnosťou. „Tie nech vás nesužujú! Ľa, odkázali sme im, ako ste, a neprišiel ani jeden. Ale to manie tvrdo opúšťate, tie peniaze… a vás tam čaká bohatstvo iné — lepšie!“

„Bohatstvo lepšie?…“ Anča šepce ledva slyšateľne. Na tvári má akúsi bolesť a výraz, ako by všetko, čo ju sväzovalo s týmto životom, opúšťala, a všetkého zlého, čo ju tu držalo a nepustilo, bola konečne sprostená… O chvíľu ešte pýtala si vody, a že nemohla sa už zodvihnúť, Zuza podobrala ju rukou poza chrbát. Anča omočila ústa, a zrazu hlava jej skľoncla na plece Zuze a odvisla…

*

„Tak naozaj umrela veľkomožná?“ divili sa v dedine, keď prenikla zvesť o Ančinej smrti, a zaujal mysle podivný cit. Taká udatná žena, a už jej niet! Či je veľká moc božia predsa, keď človeka kedykoľvek smetie so zeme. Márnosť všetko, márnosť!

„To s jednej strany Pán Boh už ani trpieť nemohli…“ riekol jej muž Paľo, starniak, keď už bol dosť natrúchlil, i kar odstál. „Vypínala sa nad každého, úcty nehľadela nikomu, už ani v službe nebála sa nikoho. A mňa potlačovala za dvadsaťštyri roky spolužitia naveky. A, hľa, ona silná šla, a ja som tu… Kto trpí, panuje!“