ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Reinherdov začaly sa veľmi zaujímavé časy. Stará Židovka, čo celé dni ešte i v zime vysedúvala ako kukučka na brvne pod stenou otrhanej krčmičky, nemala už nijakého pomeškania, ale behala po dedine od rána do večera, zastavovala z poľa idúcich ľudí, najmä ženičky, aby sa rozhovorila s nimi. A starý Šalamon, obslúžiac prišlých na trúnok, obstával okolo domu a striehol na pána farára, keď pôjde z prechádzky, majúc veľkú palicu na podpieranie, aby ho zastavil a povedal, čo musel vypovedať:

„Phán farár, mhôj Phódi sa žení!“

„Žení sa Pódi?“ ozvalo sa to celou dedinou od domu do domu, od chalupy po chalupu.

Ženičky začaly klebetiť a smiať sa, ale najmä chlapov to zaujímalo. Oni totiž Pódiho najradšej mali na svete. Kto zná, či že pálenku predával a či si to aj inak zaslúžil. Pokrúcali hlavami a pretriasali pri každej príležitosti udalosť.

„Ale, ale, že sa náš Pódi žení! Ako mu to len na rozum prišlo, jemu! Že si našiel!“

„Ba akú si vezme?“

„Veď ju uvidíme… Budeme mať novú Židovku.“

„Bačik Sitár ju už videli,“ povie územčistý Paľo Jakuba, o ktorom vraveli, že je najmocnejší v dedine. „Že je akási kaľavná, veľká — inakšia ako Pódi. Bačik Sitár povedali, že by sa mu tá kaše s hlavy najedla.“

„Zato on v zime čiastky kupoval od Čorku, že dostane pomoc do domu. A my sme sa dívali, načo sú Židovi zeme.“

„No, Židovka je súca do poľa, uhádli ste!“ smial sa ten najmocnejší.

Stará Židovka, ktorá sa volala Šára a bola tenkej postavy, rezká ako srna, s veľkými prednými zubmi, šla v jeden deň i do fary a školy čosi požičať a hneď začala o tom:

„Môj Pódi sa žení, a prosím, vezme si veľmi fajné dievča. Je pracovité a vzdelané veľmi. Tento krivý čert, Pódi, prosím, prekabáti všetkých svojich bratov. Ani jedného žena je nie taká ako jeho snúbenica. Dostane s ňou tristo zlatých; veľa nemôže pýtať, keď je chybný… A, prosím, býva v kaštieli.“

„Tak že to čo bude?“ smialy sa poľakané dámy inteligencie dediny. „On nás svojou ženou chce azda zatieniť?“

No nezostalo len na tom, že sa rozhlasovalo: Pódi sa žení! Ale Pódi, poobzerajúc dôkladne krčmu, podopretú štyrmi stĺpmi, aby sa jej strecha nesviezla na dvor, videl, že je to nie súce bývanie pre poriadneho človeka.

Na jar, keď sa siala dedinská jarina a chlapi prišli do dvora, aby vypili oldomáš, čo im dala namerať vrchnosť, ako je to obyčaj pri každej obecnej robote, Židovka Šára zastala si pred nich — syn a muž vysluhovali — a metajúc rukami okolo seba i pred seba, začala vravieť:

„Ako budeme bývať v tejto diere, v tejto kolibe? Pozrite na ňu… Ani nezvieme, len keď sa zvalí v jeden deň. Pán notár Steinlicht už dávno majú v pláne krčmu stavať — to sú veľmi múdry pán, niet takého múdreho notára v celej stolici — lebo vidia, že je to pre Cigána bývanie, a nie pre krčmára. Akože bude tu bývať i žena Leopoldova, čo v kaštieli rástla? To si pomyslite!“

Sedliaci, pretrhnutí v rozhovore o dobrom počasí i dorobení obecných zemí, zamĺkli a upreli oči na zem.

„Ja, kamaráti moji,“ vraví Pódi zvysoka, ako by sedel na túrni, „v takejto hospode bývať nebudem. Alebo mi vystavíte druhú, alebo odídem… ja si krčiem nájdem i desať.“

I vytiahol fajku z úst a odpľul pyšne nabok.

„Ja neviem…“ začal odpovedať Ondro Jalovec, čo ho ruka bolela, i nosil ju uviazanú pri sebe, a nedokončiac slová, nechal tak.

„Nuž veď…“ povie i Paľo Matejec dolný, ale ďalej sa ani tomu nechcelo vravieť a nechal i ten tak.

„Ba ver’ sa nám vari farské konice majú zváľať!“ ohlási sa Ondro Šramka, ktorý naveky povedal také slovo, čo nemal, a kazil všetky dobré veci, nemajúc spoločenských spôsobov. Rád sa vstrčil všade a motal po dedine. Majúc štyroch synov, on už málo robil. Ako spomínal, keď bola najsúrnejšia viazačka, on šiel mlieče sbierať do hory. „To by sme mali najskôr,“ i čiahne lenive rukou za skleničkou, ako by mu ani po vôli nebola.

„Ba ver’ most tam na potoku vyše školskej záhrady,“ ozval sa Ďuro Ripan, posmelený. „Aj v stredu, keď som stavance vozil za Brezia — že je teplo, môžeme, reku, tamvon nocúvať s ovcami, povedal som bratovi — na zeme, čo boly kedysi bačikove Verovie pred komasáciou, iba o kúštik, že som sa so všetkým činom do potoka nestrepal.“

Stará Židovka sa nahnevala.

„A ktože vám je najlepší priateľ, najlepší dobrodinec, kto vám je najlepšie potrebný, ak nie môj syn. Kdeže idete, keď vám príde písmo, na radu? Či nie najskôr sem? Či vám môj syn nespomôže naveky, nezborguje chudobe? Keby ste boli vďační ľudia, sami od seba by ste dali krčmu postaviť a nenechali by ste nás v tejto kolibe…“

A syn Pódi, zakníšuc sa na čaptavých nohách, povie ešte pyšne:

„Nemusím tu byť!“

„Nech sa nehnevajú, pán Lemhert,“ chlácholí ho kasír Agáčovie, ktorý nerád kňaza, iba Žida, ale najmä skleničku. „Veď to vieme, že pán notár, pán Špendlík, dávno chcú krčmu… Nuž bude, ako bude, nech sa neboja…“

„Ja nedbám, čo priam hneď…“ povie Paľo Matejec dolný už krotko. Mal dlžobu osem zlatých, to ho zlomilo.

„Čo sa mňa týča…“ ozval sa kostolník Paľo Kocka, vo veľkých čižmách stojac skľagane, a obzrel sa, či zbadali slovo „týča“, ktoré podchytil od pána farára, usilujúc sa rozprávať vyberane. „S jednej strany, pán Lemhert, aj majú pravdu, aj pán notár, pán Špendlík…“

A druhí, aby nepovedali, že sú horší ako tí, a nestratili lásku Pódiho, ale zas i aby zodpovednosť nepadala na nich, ak by naozaj niečo z krčmy bolo, riekli:

„Pre nás nech sa robí, čo chce…“

„Veď je tak!“ riekol i najmocnejší Jakuba.

„Ba ver’ či sa páči, či nie,“ zavolá ešte predsa Ondro Šramka, čo rád mlieče sbieral, „ale sa nám aj vyhňa zrúti!“

„Aký majster, taká hospoda!“ osopí sa mocný Jakuba horlive. „Ba ver’ tomu budeme paláce stavať! Keď chceš sekeru brúsiť, hybaj na druhú dedinu. Veď iba pije aj on, aj jeho žena. Aj včera bubnoval si však, Jano, aby sa ani jedna duša neopovážila od nej nič prijať. Čo zachytí, to prepije… Ľa, tam mlynárovi čižmy, čo si doniesol podkovať, odpeľala dade. Teraz ich už hľadajú po celej dedine… Ale moja žena ešte ani strapku neprijala od nej — to už nie!“

„Zámok mu postavíme, ako je v Haliči!“ smiali sa druhí.

„Všetko je na zrúcanie,“ mieni Ďuro Horniak, ktorý bol i majster na skrine, ale mal tú vlastnosť, že robil veľmi draho, a ešte sa mu aj museli prosiť. „Nuž aj krčma…“ doložil ľúbezne.

„Ja nedbám…“ začne dobrodinec Pódi zvysoka zas, „ale ja odídem, ja sa do tejto krčmy ženiť nebudem. Ale to poviem…“ tu hlas zazvučal mu a nohy sa zakolísaly na vyčaptaných členkoch, „že za tri týždne všetka rešta musí mi byť vo vačku!“

Gazdovia zamĺkli a zamysleli sa, hľadiac do zeme. A keď pán Reinherd doniesol čerešňovice zadarmo, už ani jeden sa neprotivil. Keď chlapi dopili oldomáš a odišli, Pódi povolal vrchnosť do domu, kde ich napojil a pohostil osobitne ešte lepšie. Ešte v ten večer písalo sa pánu notárovi — ktorý bol tiež izraelita ako Pódi — aby prišiel písať prosbu na stolicu o dovolenie vystaviť krčmu na obecné útraty.

Už bolo po polnoci, keď vyšla vrchnosť, občerstvená, na ulicu. Pri potoku, čo tiekol prostriedkom dediny, postáli a chceli sa ešte akomak poshovárať pri svetle hviezd. Ďuro Ripáňovie, ktorých bolo dvaadvadsať v jednom dome, povedal s veľkým posmechom:

„Ja by len rád vedel, kde by odišiel ten randoš ztadeto…“

„Nuž nikde!“ odpovie najmocnejší Jakuba a rozhodí rukami, ktoré rád na bedrách za pásom držal. „To sa iba vyhráža. Žid, to vám je pľuhavstvo.“

„Veľmi si on to hrdo počína…“

„A čože, Židovi je všade dobre, ten všade vyžije,“ osopí sa kasír Agáč, zazrúc na Ripáňa. Čo chce? I tak má presrstené. Pil a jedol s nimi tamdnu — nemohli sa ho striasť — a nie je v úrade. „A pravda je, veľa ľudu zborguje, pováži. Kňaz nedočká, ani rechtor, iba Žid. Tak čo sa staviate?“

„A krčma sa, s jednej strany, aj zíde poriadna,“ povie i kostolník, stojac vo veľkých čižmách, a pozrie dookola, či zbadali, ako múdre rozpráva. Potom vezme belasú vreckovku a poutiera si nos ako pán, sivé fúzy, ústa, i pozrie, či to videli. „Či notár, či aký pán, čerti-diabli, to všetko ide sem iba. Na faru už nejde nik v terajšom čase.“ Tu príde mu na um, že je kostolníkom, i povinný teda brániť, čo je pod jeho rukou, i rečie, ak by sa pánu farárovi dostala jeho reč do ušú: „Čo sa týča farských koníc, aj tým by sa zišla reparácia akurát — alebo nové vystaviť. Špatia tam faru i kostol. S jednej strany by tie tam ani nemaly byť, ale naboku dade… A čo sa týča toho, aj pán farár a pán rechtor dočkajú aj odpustia dlžobu…“ a doložil ešte: „I rechtorova záhrada je zle opravená. Hocikedy kadejaký hyd im vbehne s cesty do nej.“

„Veď je to iba, a tu ešte krčma!“ rozhodí rukami najmocnejší Jakuba.

„Ale taže, ta. Aspoň nepokúšaj!“ zahriakne i richtár protiviacich sa, tváre širokej, na ktorej sedela naveky akási sentimentálnosť.

I zazrie na Ripáňa, od ktorého pošlo pohoršenie. Čo bude siať neshodu medzi ľudom. I zjedol, i vypil, čo nemal, a ešte sa bude protiviť…

*

Minulo niekoľko týždňov, niekoľko schôdzok u richtára i tajných v krčme, a v dedine nastal nový ruch. Pán notár, pán Špendlík, ktorý bol veľmi múdry, napísal prosbu za krčmu, odoslal podpísanú najlepšími gazdami, nevynímajúc ani Ripáňa a Jakubu, okrem chlapov Špalierovie, a hneď začali robiť prípravy. Pán notár, pán Špendlík, v žltých gamašiach — bolo akomak blato — v ruke majúc merťuk a retiazky, začal vymeriavať fundus krčmy sťa nejaký inžinier. Lebo pán notár do všetkého sa rozumel a rád mal všetko pod svojou rukou. Fundus bol malý oproti plánu, ale on si spomohol hneď. Odsekol akomak z lúčky gazdu Paľa Keroje tam odvrchu — darmo sa hlásil — a odboku z druhej lúčky druhého gazdu. Napredku bola dedinská šírina, z tej môže sa vziať, koľko treba, lenže tam zavadzia potok, ktorý beží všakovakými nerovnými cestami popred krčmu, dolu pomedzi školu a faru. Pán notár prižmúril veľké, múdre oči, trochu sa vážne zamyslel a dal vybubnovať celej dedine, aby sa ustanovila s motykami, rýľmi, lopatami, lebo vyženú potok zo starej hospody a vykopú mu druhú, aby nezavadzal. Ľudia sa shrnuli a oddali sa do roboty usilovne, kde im nameral on. Gazdovia na jeho rozkaz začali voziť skaly zpod brala z hory — tam, kde rady chodia farské slečinky na prechádzku — a skladajú ich do stohov nad školskou záhradou. I murárov zjednal pán notár, lebo on bol pán neobmedzený. Každý sa mu koril a poslúchal ho v dedine, lebo im povedal, že je on ich bohom… I na vápno dal závdavok.

Smiech a vrava ozýva sa vzduchom. Veselé nevesty v ligotavých čepcoch sú do roboty ako oheň a dievky ako srny s mládencami vyhadzujú zem z nového koryta, ba i starší, ktorých nič nevyruší z ľahostajnej nedvižnosti, sú elektrizovaní úplne. Ide robota chvatom a zimničnou rýchlosťou, že pán farár, hľadiac z veľkého obloka peknej faričky, napína oči, ako by nepoznal svoje ovečky. Či sú to tí hospodári, pre ktorých, kým ich dostane na nejaký konvent, musí okrem ohlásenia s kancľa ešte i kostolníka poslať, aby ich docitoval? Ktorí vidia, že konice idú sa rozrúcať a špatne pristanú pri ceste od kostola, a nevyruší ich to z driemot? A ani mu nič nepovedali… Hja, s takým nejdú na faru; vedia, že by ich odrádzal od stavania krčmy a od zadĺženia sa pre ňu. A keby krčma aspoň nebola tu na očiach, aby nevidel tú hlúposť svojich…

No nik nevšimne si vzdychania svojho pastiera. Chlapi síce nedobre sa cítia, vidiac bielu hlavu otca v obloku. Je to veľmi nepríjemné, že je krčma pred očami fary. Vidno, kto ta ide, ba ešte i to, čo nesie a koľký raz — ale zato robotu nepretrhnú a nenechajú. Pán notár je už síce nie tam, ale celá vrchnosť, podopretá paličkami, tam stojí. I stará Židovka rozmetáva rukami a vraví ustavične a bez oddychu, ba i Šalamon šedivej brady povzbudzuje ich do práce.

Pred starou krčmou, ktorej dni zdajú sa už spočítané, stojí Pódi. Oči jastrabieho výrazu má klobúkom zatienené, vo vačkoch ruky, v ústach malú fajku, dumá. Všetko sa mu robí po vôli, ako on chce, nikomu inému. Farské konice ostanú stáť ako dosiaľ na zrúcanie, do rechtorovej záhrady hocikedy vbehne prasa. Pán je on tejto dediny. Jeho moc šíri sa navidomoči, i majetok. V zime kúpil zeme i pol domu od vdovice Rakoje, kravu od Mary Škripcovej, čo jej muž umrel na fašiangy — a vzal sluhu. I bude Pódi pán zeme a groša veľký. Bude sa mu koriť celá dedina, ako sa korí susedná veľká obec Mraková bohatému Sternovi, čo skupuje vlnu. Dovedie ženu, vychovanú v kaštieli, krásnej tváre, vzrastu plného, a závidieť mu bude všetko, všetko, i tamten… Mihne naproti na záhradu otrhanej opravy, kde stojí učiteľ kučeravých vlasov, ktorý nechce si s ním potykať, hoci ho už dva razy oslovil o to… Učiteľ za lesou mračno pozerá zpod srastených obočí na zimničnú prácu dedinčanov. I jemu lesa na záhrade je porúchaná, včera žriebä sbehlo dnu s cesty, pol hodiny ho naháňal, a nik si z toho nič nerobí. Nezdrží sa, súc človek trochu vysokomyseľný, ktorý dbal veľmi o svoju autoritu — vravel, že je on panovníkom dediny — ide pozrieť bližšie prácu ľudí, aby im vyhodil na oči planú lesu.

Zabočil skôr proti Pódimu, ale ten nechcel zbadať približovanie sa učiteľa, hľadel len, s pyšno zdvihnutou hlavou, ďaleko kamsi.

Učiteľ dal sa do reči so starou Židovkou.

„Prosím, to každý uzná, že v takejto kolibe nemôžu bývať statoční ľudia, a ešte také fajnové dievča, ako je Ilonka! Akože by sme ju došikovali sem?“ vraví a rozhadzuje rukami ohnive. „Len sa pozrite, prosím…“ obrátila sa tvárou k otrhanej krčmičke a tak i k Pódimu.

Pán učiteľ pozrel na krčmu, potom od hlavy po päty na Pódiho a spýtal sa:

„A veľmi je zaľúbená do vás, pán Reinherd, vaša snúbenica?“

„Prosím, nevýslovne! Keď odchodím, už som ďaleko, ešte kýva z kaštieľa ručníčkom za mnou, kýmkoľvek ma vidí,“ odpovie Pódi, hľadiac len do diaľky, a nie naň.

„Hm, hm,“ hundre učiteľ, nemôžuc pochopiť, a pozerá naň ďalej.

„Ale aj ja ju veľmi milujem. Prosím, každý deň mi je ako rok, čo nás delí od sobáša.“

„A, prosím, ako tvrdo čaká list od nej, ja sa aj smejem,“ trkoce stará. „Celkom sa premenil, ako by ani on nebol — naveky je zamyslený… Nuž ale aj nie div: také dievča vzdelané, krásne, fajnové, z kaštieľa nie každý dostane!“

„Hm, ona má kaštieľ?“ spytuje sa učiteľ zarazený.

„Nie ona, ale… prosím, to je tak. Jej tetka árenduje tam panstvo a tak i kaštieľ, a táto Pódiho pri nej rástla, lebo tetka jej je bezdetná, a zas ich je šesť dievčeniec.“

„Teda panský kaštieľ…“ povie pán učiteľ obľahčeno a kýva hlavou, ako by už chápal ako-tak. A nezaujímajúc sa viac o to, spýtal sa: „A toto ako sa tu stavať bude?“

„Ako, prosím? Krčma bude tu vystavená, kde je stará, ale aspoň tri razy taká. Bude kuchyňa, pitvor, dve svetlice, šenkovňa, špajz a jedna veľká osobitná izba, aby mal pán notár, keď príde do dediny, kde byť, lebo mu veľmi škodí povetrie v nečistých domoch sedliackych. Prosím, tu sú ľudia veľmi zatrepaní, a taký fajný človek, ako je pán notár, to neznesie. Tu sa budú schôdzky odbývať…“

„To je dobrá myšlienka,“ pochválil učiteľ, „keď hospodári vysmädnú, môžu sa ísť občerstviť do šenkovne — bude blízo…“

„Aj to sa môže stať…“ odpovie chladno Pódi. Zdalo sa mu, že je v reči učiteľovej trochu posmechu.

„A potom, prosím, vymurujú sa i konice tamto naproti. Keď syn bude mať zeme, kravu, sluhu, ženu — budú i kone!“

„Ozaj?“ spýta sa učiteľ a cit irónie sadá mu na peknú tvár.

„Áno, už som aj kupoval na ostatný jarmok, ale ani jedny, čo tam boly, sa mi nepáčily. Iba som sersám kúpil na ne za štyridsať zlatých. Kone pre mňa súce neboly. Môj Bože,“ pretrhne sa, zaškúliac hore na slnce, a složí klobúk, aby si zahladil husté, pekné vlasy, „ako je teplo, na moj’ pravdu, ani cez Turíce!“

„Azda na celom jarmoku neboly súce kone pre vás?“ spytuje sa učiteľ a už sa ho chytá i hnev. Ako vidno, nad všetkých sa dostane a vyvyšuje.

V tej chvíli prelomili zem, ktorá delila ešte starý potok od nového koryta, a voda s pleskotom vrhla sa po hlinastej zemi, zažltiac sa, i letela rovnou novou dráhou. Chlapi, ktorí sa opozdili z jarku vyskočiť, otriasali nohy z vody, šomrúc, a ženy zavrieskly, hoci sa im nič zlého neprihodilo:

„Ojoj, ojoj!“

„A kdeže budeme právať, veď tu ani jedna skala!“ zvolala zľaknutá rapavá gazdiná Matejcovie.

„Ľa, čože si to skôr nepovedala, neboli by sme nový potok kopali,“ žartuje pán richtár melancholickej tváre, ale ani fúzom nepohne, aby sa usmial nad tým, čo povedal. „Ženy ako husi, iba o to stoja, aby sa mohly plačkať…“ I zaškúli ku krčmičke túžobne.

Slušná vec by bola niečo vypiť si vrchnosti po takej práci. Pódi mal by naliať, jemu tu robia…

„A vy len o pálené dbáte!“ zavolala mu veselá nevesta, ako by bola uhádla jeho myšlienky.

„Ja? Ej, pravda,“ odpovie on, obrátiac chrbát krčme, trafený, s hnevom proti veselej žartujúcej.

„Bačik, a či aj sklené dvere budú na novej krčme?“ spytuje sa mládenec Likoje, ktorého mať žialila, že malý narástol, a dosť ho dobre chovala, ešte i v noci, a nenarástol predsa.

Pán richtár sa zapálil, nahneval, ale neodvetil nič. Vie, že je to narážka na bohatú Vrábeľčíčku, ktorá si dala také dvere spraviť na nový dom a s ktorou jeho potvárajú, že sa mu páči.

„Aspoň nepokúšaj!“ povedal predsa opovržlive.

„Ver!“ súhlasí niekto. „Na také je iba Vrábeľčíčka, ale tá už ani nevie, čo má robiť v rozkošiach…“

A Pódi len stojí a hľadí do diaľky, celkom sebou zaujatý. Oči hrajú mu iskrami a tvár samý vnútorný jasot. Vše vidí sa v hrdej krčme, zas na hrdom koči pri boku krásnej ženy, čo sa v kaštieli vychovala, závistlivými zrakmi sprevádzaný, s vačkom, plným peňazí.

Zasa šum v dedine. Pod Ripáňovie podstenou stojí všetkých osem chlapov, so ženami a deťmi, spolu dvadsiatidvaja, pred Likovci oba prístavkovia i Paľo Matejec. Na vŕšku, kde býva kostolník s veľkými čižmami, celý rad chlapov prišiel ku kostolu bližšie cesty a i on sám zastal si pri Ďurovi Kukučkovi, dlhých fúzov, vo svojich čižmách. Ba i sami Špalierovie chlapi — obri, akých ešte žena v tejto dedine nevychovala a ktovie, či i vychová druhých kedysi, ktorí do krčmy nikdy nechodili, ňou pohŕdajúc — vyšli tiež pred svoj dom pod vŕby. Od Fúzov Jano najstarší, čo metal hlavou ustavične, aby si dlhé vlasy s očú odšmaril, ktoré mu naveky liply ta, vyšiel na cestu spolu i s tým, čo ho pokladali za najmocnejšieho. A vrava zaznieva ranným povetrím živá.

Leopold Reinherd totiž kúpil kone. Kúpil ich ešte včera na jarmoku, a hneď ešte večer rozniesla sa zvesť po dedine. I prišli ich pozrieť bližší susedia naskutku, no bola tma, nemohli posúdiť kúpu celkom dobre. Ráno, keď ich poriadil sluha, Mógus zvaný, ktorý mal zjednané 20 zl., 10 kíl raži, voz dreva pre ženu, krpce, koľko zoderie, a mal spodnú čeľusť veľmi pyšno vydutú napred — bachter, od Ripáňov traja chlapi. Pódi, Šalamon a Gaškoje Jano, ako vedeli najlepšie, vyviedli ich na dvor k vozu. Ligotavé štverne dali im na chrbty, a ako to zbadala dedina, vzrušila sa. Ako na vetre rozniesla sa zvesť, že kone stoja tu von. Všetci, čo kone držali i nedržali, vyšli pred dom, nechajúc všetku robotu, potom i k nim. Pozerali ich so všetkých strán dôkladne, hlavy, chrbty a všetko na nich, dvíhajúc im i papule, a krútili hlavami. Čo ako hľadali chybu, nemohli nájsť nijakej. Kone sú bez úhony, pekné, sťa paripy haličského grófa.

„Oni nás všetkých previedli,“ povie Jano Krupiš, čo mal povesť, že veľa zje. „A za čo boly?“

„Brat môj, iba za štyri, nie viac,“ odpovie Pódi cez zuby, ani nepozrúc naň.

Práve vydával rozkaz bachterovi, aby šiel na faru i do školy, že keď budú potrebovať furmana, aby iného nevolali, on že pôjde všade.

„Akože sa volajú?“ spýtal sa mládenec Likoje, čo ho i v noci chovali, aby veľký narástol, i tľapká koňom chrbty s pôžitkom.

Pódi tomu ani neodpovie, musela Šára, a jej jazyk ešte nezastal, ako vstala o štvrtej ráno.

„Mérgeš a Irma. Ale sú pekné, však?“

Keď boly kone pripravené do koča, Pódi rozkázal sluhovi sadnúť hore a pohnúť, on že sa bude dívať, ako pôjdu.

Sluha vysadol hneď, vzal cifrované opraty do rúk a tvár jeho s vydutou spodnou čeľusťou zrazu zduchovnela a zbledla. Do umu prišly mu v tej chvíli mladé časy jeho, keď on bol bohatej vdovice syn a mal kone tiež. Ach, časy, časy…

Keď podvečer, nesúc sa na koni, v ústach s cigarou, letel ponad farskú záhradu, kde bývala vdovica Hefka, ktorú miloval — ale mať mu ju bránila — aby ju videl a ona jeho, obíduc záhradu, hoci cesta na pastvinu tade ani neviedla…

No minul ten čas slávy. On musel si vziať dievča, čo mu mať vynašla, ktoré bolo ničomné, a keď prišiel o majetok pri nej, umrela, zanechajúc mu tri deti. Teraz vzal druhú ženu — Hefka umrela od žiaľu a vodnatieľky — a tá je ešte daromnejšia. Rapavá, neznesiteľne jazyčná. Vadila by sa od rána do večera — zato slúži on tu u Žida…

Chytil opraty rozžialený a potrhol nimi. Kone sa vzopäly, pyšne zarehtaly a zafŕkaly svojvoľne. Potom rýchlo pustily sa po skalnatej ulici, a vyjdúc na hlavnú cestu, ako šnúra rovnú, daly sa letieť dolu dedinou ako vo víchre.

Pódi, stiahnuc pyšno klobúk na oči, pozerá od krčmy ohnivým zrakom za nimi.

„Ach, jaj, či sú to kone!“ znely výkriky, kadiaľ prebehol koč.

„Pekné si kúpil…“ mieni prístavok Likoje, ten z druhej dediny prišlý, ktorý mal zvyk naveky držať ústa otvorené i bola mu pera ako kôra od povetria dnu a von idúceho, ináče človek poriadny. „Tak sa mi vidí, že takých ani v celej dedine nieto, iba ak kým som ešte i ja kone držal, a nie voly.“

„No, pekné!“ dosviedča i Paľo Matejec dolný, čo tiež voly držal.

„He, ba ver’ ja moje ani za takých desať nedám,“ ozve sa Ďuro Ripáň, čo bol najstarší v dome medzi dvadsiatimi dvoma, „ver’ nedám!“ tvrdí ešte raz, ale tajne bije mu srdce závisťou.

Na dolnom konci, kde neboli tak blízko ku krčme a tak mohli mať slobodnejšie jazyky, shovárali sa chlapi, keď kone prefrnkly podľa nich:

„Žida neoklameš! Druhého človeka i odrať môžeš, ale Žida nie.“

„Ale mu i pristanú, tomu čaptošovi, tie kone. Akože bude za nimi chodiť? A ten sluha, ako si to vedie, ani čo by jeho boly!“

„Ja iba to poviem,“ zvolá najmocnejší Jakuba, „že tie kone nebudú zaveľa panovať. Či Židovi treba kone? Zoderie ich toho leta. Batoh a sklenica!“

„Keď má zeme, treba mu je i statok,“ povie od Fúzov Jano i zahodí hlavou, aby si vlasy odšmaril s očú.

„Pódi čo chce, to robí,“ povie jeden obor od Špalierov, ten starší, naoko nedbalo. Bol krásny chlap, ktorý by bol i tri ženy dostal, ale u chlapov neobľúbený. Do krčmy nešiel nikdy, ani do úradu k richtárovi, ale kritizoval skutky vrchnosti i notára, za čo ho nenávideli, ani nevolali medzi seba. „Dve čiastky sú už jeho, pol domu má, kravu, kone, sluhu, hádam i salaš bude mať, a ešte sa mu i nová krčma postaví… Nech si postaví sám, keď chce hrdý dom, ale nie za naše groše! Ale richtári na všetko privolia. Aj s tým potokom čo spravili? Či sa to svedčí tak pošpatiť dedinu? Ale vrchnosť všetko spraví po vôli Židovi. Ani sa neporadia súceho, na faru nejdú. Zato je už hocijako v dedine…“

„Aj ty by si bol taký, keby si k vrchnosti patril,“ pomyslí Jano Fúzovie, čo musel naveky hlavou metať, „lenže to nikdy nebude, že by si bol medzi nimi, čo by celá dedina chcela. Lebo to pán notár, pán Špendlík, nedopustia…“

„Dvíha sa ten, brat môj!“ povedal len.

„A veď sa môže!“ zavolá Jakuba najmocnejší a rozhodí rukami od bedier. „Z čohože sa dvíha? Z nás… Na moj’ pravdu, len z nás… Nuž ale ja za to len to poviem, že vygazduje!“ i hodí opovržlive rukou uspokojený a ide do svojho domu. Pri dverciach dvora postál ešte. „A čímže ich bude chovať? Seno zjedla mu krava a na poli sa ver’ ešte nenaje. No, ľahko on tie zlontruje!“ potešil sa opäť.

A Pódi, nedbajúc ani o klebety, ani o chvály, hľadí len na kone. No videl pritom predsa, že vo veľkom obloku fary sú tri hlavy a v školskej záhrade chodí kučeravý učiteľ, s ktorým si potykal v nedeľu, a zastáva naveky na také miesta, zkade vidí kone dolu po ceste cválať. Potom obrátil sa hore, pozdraviac Pódiho. Obdivu oproti nemu neobráni sa ani on, ako vidno. Pódi zaďakoval, ale nešiel bližšie k učiteľovi, ani ďalej od domu pozrieť kone. Má aj inakšie myšlienky teraz, nielen pýchu na kone. Nebo sa mu vari ide zatieňovať, a tvár jeho je poblednutá…

Večer, ako sa začalo sotmievať, zahodil kepeň na chrbát Mérgeša, a vylúčiac sa naň sám — včera na jarmoku sa mu to nepodarilo, len keď mu dvaja pomáhali — vopchal krátku fajku do zubov, krivuľu do vačku zakvačiac, stiahol klobúk na oči i pohol zo dvora. Pozrel po dedine clivo a nie pyšno, ako by si to niekto myslel. Prešiel na koni vedľa starého potoka, kde skromne žblnkala vodička, predratá akosi z nového koryta, a vyšiel na cestu. Tam skrútol sa hore dedinou von do poľa. Pódi nechal všetko doma, rodičov pri krčme, sluhu pri krave, a ide si kone napásť sám. Lebo on sa rozumie do každej roboty a nemá sena, čo by dal koňom, strovil ho pre kravu. K tomu smútok zaľahol mu na srdce — chce byť sám…

„Či ti pristane na tom koni!“ zašomral Ripáň, keď videl, ako Pódimu visia nohy kadejako dolu, obe na jednej strane. „Čo bude robiť s tými koňmi na paši? Či sú ony na to naučené a či je to pre Žida robota pásť kone? Keby ti len ušly!“

Pódi prišiel na lúku hodne vyše dediny, kde bolo plno krov a spevu vtáctva. Sňal kepeň s Mérgeša, ako sostúpil s neho, a prestrel na trávu. Potom ľahol si naň, oprúc si lakeť o zem a ztuha do dlaní. Nechal hrýzť pašičku koňom a on dal sa do hlbokých dúm. Dobre je tu. Teplé povetrie sadá mu na líca, hviezd milióny ligocú sa mu nad hlavou a trasú. Spev slávika odboku zaznieva k nemu ako hudba… Od neho neďaleko, v širiciach zakrútení, ležia na zemi druhí pastieri koni. Tí ho ochránia, ak sa mu niečo prihodí, a jednako duša Pódiho je neveselá. Nebo jeho sa zamračuje. Prosba za krčmu už tri týždne je odoslaná, a odpovede dosiaľ nieto. Ale čože by to ešte bolo Pódimu? Dom, ak chce, časom môže vystaviť i on — má dva fundusy v dedine. Ale chorá je jeho snúbenica…

Kone kúpil, že prvú ju dovezie na nich, zajtra mal byť sobáš — pristala vydať sa i do koliby. Šaty čierne, za štyridsaťpäť zlatých ušité, nové, sú v kasni pohotove…

Pódi vzdychá, dvíhajúc hlavu, a obráti zraky na kone. Zazdalo sa mu, že sa ktorýsi nepokojí. Áno, Irma hrabe nohou pri rozkvitnutom kríku hlôhovom, voňavom.

„Čože ti je? Nikdy si nebola na paši, že sa nepasieš?“ okríkne ju Pódi, ale sa nezdvihne, ani nedbá o ňu viac, len snuje svoje dumy ďalej.

Prečo tresce Boh jeho, Izraelitu, tak? Veľmi oddal sa svetu tomuto? Nehľadí na to, čím je on, bratíčkuje, kamaráti sa veľmi s inými? Veď to všetko len za zisk, nie aby v sebe potupoval Žida… Pravda, o hviezdu večernú nechodí, modlieva sa málo, darmo šomre otec… Tu pretrhne niť myšlienok a načúva. Kone zaerdžaly, zľaknuté od čohosi, alebo len nepáčila sa im paša. Začaly sa krútiť ako v nedorozumení a potom, zamihocúc, divo cválaly okolo…

„Hohó, Mérgeš, Irma!“ skríkne Pódi a schytí sa s pokrovca. Vezme palicu a uteká za nimi, krivkajúc na vyčaptaných nohách kadejako. „Bodaj ste zdochly, čože vám je?… Pomôžte, bratia!“ zavolá na pastierov udychčaný.

I naháňajú sa s koňmi po háji…

A v tej chvíli rozprávala stará Šára pred krčmou ženám, čo išly z kopania, na chrbte nesúc motyky a filfasy, kde naprávaly cestu do poľa, ako rozkázal pán notár, pán Špendlík.

„Planý chýr, ženičky! Počúvajte, aká nás nehoda potkala. Synova verenica ochorela a vari ani nevstane. A čo nás už stála, len povážte! Kúpili sme jej zlatú reťaz za šesťdesiat zlatých, prsteň, obrúčku za osemnásť, náramnicu za dvadsať. To všetko sa tam prepadne — nevráti, lebo je pri nás taká obyčaj… A k tomu syn dal si i nové šaty ušiť za šesťdesiat zlatých… počúvajte, za šesťdesiat zlatých! Dosť sme my v strachu, ak umrie… Syn dnes ani nejedol!“

To šla i do fary a školy rozprávať, a to isté i starý Šalamon rozpovedal na druhý deň i pánu farárovi, idúcemu napoludnie s prechádzky, zastaviac ho na dedine.

*

Ráno, ako sa začalo brieždiť, Pódi vzal palicu, zatlačiac si klobúk na oči, ktorých lesk bol ostrý ako u jastraba, a pohol sa zo dvora. Zavlačujúc čaptavé nohy, hľadel do zeme, ani nepozrúc po dedine. Na starom potoku, kde i teraz tiekla vodička, kde-tu prederúc sa zpopod skál, vystrel čaptavú nohu a preskočil na protivnú stranu na skalu. Tá sa zaknísala pod ťarchou jeho tela a on sošmykol sa do vody. Pri novom potoku to isté sa mu prihodilo, i mal obe nohy mokré. No, on si z toho nič nerobí, otrasie sa a ide ďalej, vzdorovite dvíhajúc bradu… Pódi je už nie tak celkom zmorený. Neprišla zvesť, že snúbenica umrela, tak azda jej nič nebude. A Pódi s novou vôľou zasa chodí okolo všetkého… Teraz ide kosiť. Sluha šiel popredku i s jeho kosou a s jedným robotníkom, Ondrom Bukvom. Lebo Pódi všetko vie a do všetkého sa oddá.

O štvrť hodiny prišiel na lúku do doliny. Na jeho táli stáli dvaja chlapi a skosili už hodný kus. Pódi nebol spokojný predsa; no nepovedal ani slova, ale, pozdraviac ich, vzal kosu do ruky a obzerá ju so všetkých strán. Potom zastal si napredok, popľul dlane, vzdychol, ako všetci chlapi zvykli, začínajúc prácu: „Bože, pomáhajže!“ a rozohnal sa zmužile kosou. Tráva zašumela — podťatá padá mu rýchlo k nohám. On povie, prácou rozrušený dobre:

„No, kamaráti, aby sme do večera boli na konci!“

„Ak sa budeme usilovať, tak to môže aj byť!“ povedia oni.

„Ak tak budeme všetci, ako ja, tak bude!“ povie Pódi a tne s chvatom.

Oni dvaja mlčia. Ani jednému sa nepáčily slová Židove — no nepovedia nič. Bukva, nádenník, ktorý mal vlastnosť, že robil dobre len cudziemu a pil, koľko len mohol, pozrel naň bokom, ako sa rozháňa a krivé jeho nohy ako sú zapäté do zeme, a usmial sa tajne. Sluha však nahneval sa na pána, pera na vydutej spodnej čeľusti sa mu nafúkala.

No Pódi len tne ďalej s chuťou. Do srdca prichodí mu zas blaho — verenica jeho ozdravie. Slnce jasá sa mu, skveje… Ach, dni krásne!…

Tu zastal zrazu v práci a pozrel kosu. Zazdalo sa mu, že tvrdo kosí.

„Dobre som ju naklepal…“ povie sluha, tiež zastanúc.

Všetci začnú ostriť kosy. Cvengot jasný ozýva sa vzduchom. Spev škovránkov šteboce im nad hlavami, všade samý jas.

Pódi rozháňa sa kosou zas, no tvár začína sa potiť, líca červenieť, dych ostáva strmý. O chvíľu ruka jeho obracia kosu už s namáhaním. Zastal, odfúkol si, vyberajúc ručník z vačku, aby si utrel čelo.

„Hej, kamaráti,“ vraví, „keby toto bola moja kosa, ba ver’ by rúbal!“

„Veď som i túto dobre naostril,“ ohlási sa sluha Mógus a zlostne pozrie naň.

Či je pre Žida kosa? Iba ich zabáva večným ostrením, a potom starí budú šomrať, ak nebude lúka skosená.

„Hádam je ruka na vine, nie kosa, mladý pán,“ povie krotko Bukva. „Páni sa nerozumejú do sedliackej roboty.“

„Čo, ja?“ skríkne Pódi urazený. On by sa do niečoho nerozumel? „Brat môj, keby si sa ty tak rozumel! Lenže s touto kosou mi nejde a moja sa zlámala. Koľkože som sa nakosil, keď bolo treba dať koňom žrať? Zakaždým som odkosil v záhrade…“

Zamĺkli a začali, ako on, ostriť kosy, ale sluhova tvár prezradzuje opovrženie. Nakosiť za náručie koňom a kosiť celý deň je vari iné!…

Pódi začne robotu zas, ale myslieť na iné: verenicu, škovránky i krásny deň už nemôže. Pot rinie sa mu po tvári, husté vlasy prilepily sa mu na čelo, košeľa zvlhla na chrbte. Zas musel zastať a cvengot kosy zaznel zas. Potom opäť kosí, kosí, až mu vypadne kosa z rúk a on prestrel sa na zem na trávu. Dvaja chlapi, zahryznúc úsmevy a odvrátiac tváre, prešli popri ňom a kosia ďalej.

„Veď som povedal, že tak bude,“ rečie sluha, ktorému sa zdalo, že to bol povedal Bukvovi.

„Veľa si on to zakladá v sebe,“ povie i Bukva, keď boli už ďalej od Pódiho, „vraj ak tak budeme kosiť, ako on, do večera skosíme, he-he…“

„Tak by sme ju pekne skosili!“ hnevá sa sluha. „To je jedno: odkosiť za náručie a kosiť celý deň!“

Pódi však vyfukuje na tráve a parí sa v pote, neobzrúc sa viac už na kosenie. Keď o pol hodiny prišla stará Šára s raňajkami, riekol:

„Mamika, ja tu nebudem, lebo by ja tu umrel.“

„Len to by bolo treba ešte!“ kára ho stará. „Nie dosť, že ti je verenica chorá?!… Nemusíš kosiť, choď domov. Aspoň kým bude svadba, šanuj sa — skosia títo i bez teba.“

„Ach, mamika, ktovie, či zo svadby i bude niečo!“ hodil Pódi rukou rezignovane.

*

No o tri týždne si predsa Pódi doviezol ženu. V jeden večer, keď zore svietily a keď už boli všetci ľudia doma, zahrkotal s veľkou rýchlosťou koč na ceste. Ľudia vybehli pred domy, či to nejde Pódi. Vedeli, že šiel na svadbu, a len Žid tak durí kone. Keď videli ligotať sa v zorách hrdý postroj na trochu schudnutých chrbtoch koní, nastal poplach. Pódi si vezie ženu! Ľudia obstali krčmu dookola, učiteľ nechal knižku, čo čítal, a vyšiel do záhrady na samý kraj, zkade bolo dobre vidno ku krčme; vo veľkých oblokoch fary hlavy slečien… Pódi, oblečený ako ešte nikdy, veľmi elegantne, v bieluškej košeli ako srieň, zdvihol ženu z koča, požičaného od pána Špendlíka, a složil ju na vymetený dvor. A tu bolo vidno, akú krásnu, vysokú, plnú postavu má ona. Tvár ako ľalia, čierne veľké oči a vlasy tmavé, bohaté, začesané dolu na uši po móde.

Všetci zarazili sa i v oblokoch fary. A srdce učiteľovo, ktorý ešte nemal ženy, zabúchalo v bolesti a závisťou.

„Tento Pódi má šťastie, ten naozaj doviedol si ženu, akých málo…“ súdili ľudia medzi sebou.

„Ešte môže aj ujsť od neho,“ hodí posmešne rukou Ďuro Ripáň a odíde ľahostajne, keď sa bol už dosť nahľadel na ňu.

„Vidíš, v akej kolibe bývame!“ šteboce stará Šára neveste, ukazujúc jej štyri stĺpy, ktorými je podopretá krčma, i strieľa očami po shromaždených, pyšná a šťastná. „Ako privykneš tu, Ilonka?!“

Ilonka, s tvárou bielou ako ľalia, pohodí zľahka hlavou, a zdvihnúc krásne obočie, rečie:

„Nič to! Bývala som v kaštieli, teraz budem v kolibe… A môže sa stať, že budem zasa v kaštieli bývať. Kto pozná budúcnosť?“

*

Minul rok. Na dedine navozené skaly v stohoch omachnately. Krčmička, podopretá štyrmi stĺpmi, stojí ďalej a bude stáť kto zná dokedy, lebo páni nedovolili stavať novú. No zato nesmúti nikto, radosť je v nej. Smiech a vrava ozýva sa i na ulicu otvoreným oblokom. Izba plná je chlapov, sviatočne odetých, a stará Šára, ako jašterica, rezko behá okolo nich a obsluhuje ich.

Pódi pláva v úplnej radosti. Oko jeho jastrabie horí pohnutím a pýchou. Pred dvoma týždňami narodil sa mu syn. Keď dali mu meno po týždni a podľa obradu izraelitského Móricko, povolali občanov na hostinu. Lebo treba dokázať ľudu prítulnosť. Nech vidia, že nie sú ako učiteľ, ktorý nepriatelí sa s nimi, bojac sa o svoju autoritu, ani takí ako kňaz, ktorý nemá ani jedného kmotra v dedine, ktorý vydal dve dcéry, a nik nemal z toho slávy. Nech vidia, kto im je pravý priateľ a kto chce s nimi žiť…

I povolal Pódi každého dobrého gazdu i Špalierovcov, ktorí do krčmy nikdy nechodili. Chudobu nechal — načo im trovu robiť?

Gazdiné potom za tri dni a noci ani nespaly, ani nerobily od veľkej nesnádze. Nevedely totiž, čo majú doniesť Pódimu, keď triefno nejedia. Hrniec, čo sa sliepka varila v ňom, čo nosievajú mladečkiniam, odniesť nemožno — to Židovka nezje. Ani makovú štrúdľu, váľkom vyvaľkanú, alebo panpúchy pražené na loji. Už na tom boly, že sa idú na faru spýtať, keď sama Šára zbavila ich trápenia. Dala pošepnúť od susedy, čo im právala, aby gazdiné doniesly masla, vajec, syra a miesto koláčov žita. Tak naplnila sa komora Šárina tými vecami a pitvor žita čistého.

Gazdovia, čisto poobliekaní, prišli všetci, čo boli povolaní, a naplnili veľkú izbicu krčmy. Dobrá vôľa nastúpila hneď, ako si posadali za dlhé stoly a pozreli na červenajúce sa dobré pálené. Stoly zakryté sú bielym obrusom, ešte i servít kde-tu. Šára by ešte i riad svoj dala, keby jej náboženstvo nebránilo. Takto musela požičať z fary i od gazdinej Beberky, čo na vŕšku bývala, kde i kostolník vo veľkých čižmách. Obsluhuje ich sama, rezko ako srna, nosí plné misy dobrých jedál pred nich, šteboce — jazyk neustáva jej. Núka ich prívetive:

„Pite a jedzte, páni kmotríkovia, sama som nachystala!…“

„Ej, veď, pani Lemhertka…“

„Hoho, pani kmotrička!“ vpadne ona s chvatom do reči.

Na všetkých tvárach zjavil sa jas a úsmev tichého šťastia. Tak sa kmotríkmi budú volať s Pódim?! I začaly sa chválospevy Pódimu. Pospomínali dávnu vinu kňaza, že si ani za jedného kmotra nevolal nikdy zpomedzi nich; ohovorili učiteľa, že nechodí do sedliackych domov na posedenie, ba ani k Pódimu, hoci si s ním i tykal, lebo do krčmy chodia sedliaci, i múdreho notára, hoci je Izraelita, lebo mu smrdia sedliacke chyže — a všade i vždy mýlili sa, nevediac Pódimu povedať: pán kmotrík.

„Viete čo?“ zvolá stará Šára v huku smiechu. „Kto sa pomýli, platí korunu!“

„Dobre, mamika!“ skríkne Pódi. „A čo sa soberie, dáme na kostol!“

Všetci sa zadivili príjemne prekvapení, chváliac nanovo Pódiho. Aký človek je on! Ako ani nie Žid! Ešte i na náš kostol má starosť. Na toto už i najmocnejší Jakuba, i obor Špalier, za ktorého desať žien chcelo ísť, čo bol krásny, ostali odzbrojení.

„To je už pravda, pán Lemherd…“ začal chválospev prístavok Likovie.

„Pán kmotrík, pán kmotrík!“ skríkla Židovka, napraviac ho.

Smiech zaznel okolo stola, plný potešenia.

„Korunu, korunu!“ berie tanier Šára a ide s ním pred neho.

Prístavok vyložil korunu, a nedopovediac, čo chcel, čakal, či sa i druhý pomýli, aby mu nebolo ľúto za peniazom.

Zasa rozhovorili sa a pomýlil sa sám Pódi. I on zaplatil korunu, potom kostolník vo veľkých čižmách, Šalamon i sama Šára.

A tu zrazu, vprostred smiechu, žartu a huku ozval sa prenikavý výkrik z druhej izbice. Všetci zatíchli, načúvajúc. To novonarodenec zaplakal.

„Pán kmotrík, majú radosť,“ povie Ondro Šramka, čo rád chodil za mliečmi. „Dostali potomka. A čo sa im krčma aj nevystavila, môže sa ich synovi.“

„Čo sa mňa týča,“ povie i kostolník Kocka a utrie si ústa belasým ručníkom vážne, „pre mňa mohla sa aj im postaviť.“

„Aj pre mňa… Ó, aj pre mňa,“ prisviedčali všetci vďačne, najmä keď vedeli, že z toho i tak nebude nič.

„Čo, krčmu jemu?“ zvolá Pódi, vytrhnúc fajku z úst. „Páni kmotríkovia, z môjho syna nikdy nebude krčmár!“

Gazdovia zamĺkli úctive, čakajúc ďalšie reči.

„Môže byť aspoň doktor alebo fiškál,“ ozve sa Šramka, chtiac napraviť, čo pokazil. „Ja len, že majú tie zeme tu, nuž reku, že nás nenechajú už nikdy…“

„Čo ma po zemiach, iba škoda s nimi. Predám ich a syn môže byť tremárs… tremárs…“

„Tremárs minister!“ zakričí stará Židovka, smejúc sa.

Všetci sa rozveselili, prikyvujúc hlavami.

„A či nám ho neukážu?“ spýta sa obor od Špalierov krásnej tváre, chtiac sa sblížiť, skloniť.

„Dačo nie, dačo nie…“ povie Pódi a stará Šára hneď i soberá sa do druhej izby poň.

O chvíľu vyniesla nemluvňa, hoci mladá matka sa vzpierala, ku krstným otcom, v čipkovom vankúši, bielučkej košieľke a riedkom čepčeku. Dieťa spalo. Ale ako by zacítilo pohľady, upreté na sebe, zaševelilo sa a zaveslovalo priezračnými ručičkami. Svraštilo tvár, roztvoriac bezzubé ústa dokorán — a budúci minister sa rozplakal. Stará rýchlo zakryla mu tvár riedkym ručníkom a utekala s ním nazpät, aby ho dala plačúcej za ním matke…

A tamvon na dedine Irma smutne sa pasie, nikým nespozorovaná, schudnutá. Na jar mala zahynúť, taká bola oslabená, iba ju dvíhali s mostovín. Pódi len zarába na nich, derie ich, a žrať dá málo. Preto je celkom svlečený zo špikov i Mérgeš, spoločník. Pódi hnevá sa zato nesmierne a tvrdí, že predá ich oboch. Nebude na špaty hľadieť, čo i škoduje. Kúpi si druhé, alebo predá i zeme — sluhu odošle…

Lebo Pódi má veľké nádeje do budúcnosti. Bude shŕňať peniaze, postaví dom sám a syna vychová na veľkého pána…