ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mara Krahuľovie sedí zamyslená vo svojom dome. Chudé dlhé ruky, prácou ustaté, drží v lone složené a tmavé oči, vždy pekné ešte, opiera na plameň pece pohrúženo. Pri stole sedí jej muž, tučný, červený a veľký chlap, kus nahrbených širokých pliec a očú veľkých, ktoré, i keď pekne chcel pozrieť, len gánily. No teraz ich drží dopoly privreté, lakeť vyložený na stole a v dlani hlava strapatá. Pred chvíľou prišiel domov od richtára, kde bol zákaz a po zákaze občerstvujúca zábava, je teda koštovaný akomak. I osprostel od toho tak, že sa mu iba driemať žiada. Pri okne syn Paľo, ktorému Mara dala zo zlosti, ešte kým bol maličký, i meno Kain.

Mara inokedy bola by privítala opitého gazdu salvou rečí, majúc jazyk obratný, ale teraz nevenuje mu ani pozornosti. Má iné trápenie. Totiž žení syna Paľa-Kaina, a ani jedna v dedine nechce zaň ísť. Pýtali šesť dievčeniec, a každá odoprela. Vígľašovie dievka iba perami frkla, keď sa o ňu hlásili; Gondúrovie Zuza vyhovorila sa, že ani skrine, ani kožucha nemá ešte; Polienkovie vyhúknutá Anča, čo jej je i do rodiny, ktorá, keď chce ísť do kostola, všetku rotu pobehá, aby si háby vypožičala, — nejde tiež. Ani farská slúžka, Kata, sirota, ktorá sa tlčie po službách od malička, ani Plameníkovie sirota, a krstná Marina odkázala, či majú voly, hoci sama je ako kostolná myš chudobná. A dnes, keď povolila Mara pýtať takú dievku, ktorú nechcela naskrze, dostali kôš, ktorý ju pohoršil ešte najväčšmi…

Tak, ako teraz sedí tu ustarostená nad osudom syna, ktorého nik nechce, vzdychala i ráno, a syn, prehodiac kabanicu s pleca na plece, riekol jej:

„Ojoj, čože už toľko budete bedákať; inšieho ani nepočujem. Jesto dievok ešte dosť!“

„Ktoré dosť?“ zadivila sa Mara. „Azda ti len nepôjdem boháčky pýtať? Iľu Štefúrovie hlavnú chceš? Tú i tak pýta každý, čo sa žení, tak ju môžeme i my. Chudobnejšie sme už všetky popýtali, a či chceš už i z najpodlejších? Shora Zuzu Gágorovie, kučeravú. Tú by ti ta dal Ďuro, lebo neviem, koho si dochapí i tejto, keď zle vychoval siroty… Alebo starú Iľu Mrhovie — lebo ja ver’ z druhej dediny nechcem!“

„A Matúšovie Zuza?“

„Tá?!“ Marine oči, i teraz ešte pekné, uprely sa dubkom na synovu červenú tvár a zavisly tam. Ona vedela tiež, že u Matúšov jesto dievka, no ona tú vynechávala naveky, mysliac, že tak robí i syn, a hľa, on hlási sa za ňu!

„To je ani najbohatšia, ani najchudobnejšia, ale taká, ako aj my,“ riekol ešte Paľo.

„Nuž ale veď tá kradne, Paľo môj!“ zavolala Mara.

Syn Paľo, ktorého sama mať pomenovala Kainom, lebo bol planý za malička, iba pometal stisnutými plecami.

„Keď kradne — sebe ukradne, a môžeme ju od toho i odučiť.“

Marine pekné oči rozišly sa ešte naširšie, zavisly na tvári Paľa-Kaina a pomaly prijaly výraz zľahčovania. Matúšovie dievka, čo sa majetnosti týče, je, pravda, im rovná: ani bohatá, ani chudobná, ale jej chýr je nie rovný s ich. Vie celý svet, že sa jej na prsty lepí všetko, čo vidí, a mať jej je z druhej dediny rodom. Hadica, ktorá nemá páru v dedine. So susedmi nie je na miere nikdy, s kmotrami sa vymetala a jej škrek počuje Mara i ku svojmu domu každý deň. Cti nehľadí nikomu, kostolník alebo ktorýkoľvek z vrchnosti aby sa neukázal v jej dvore. Onehda ešte i na pána rechtora vykrikovala zpoza komory všelijaké veci, keď oznámil úradu, že jej chlapec do týždňa i štyri dni zamešká školu. Jablko nepadá ďaleko od stromu — ani dievka nebude lepšia od matere. Pritom i Maru rátajú strmou: tak aký by to bol mier v dome Krahuľovie?… Teraz je dievka Matúšovie v meste od mesiaca. Ona cez zimu, keď je roboty málo v dome, ide slúžiť, a Mara počula o nej, že ju pani mieni odoslať; lebo všetko v sklepe pobabre. A tá by mala vtiahnuť do Marinho príbytku, čistého od takej škvrny?… Ale tuto Paľa, ako vidno, to nemýli: povedal, že keď kradne — sebe ukradne. Taká je teraz mladá čeľaď, bez Boha, hľa! Starších rady neslúcha, ide podľa svojej hlavy a hútok. Samopaš, pýcha a neúcta, to je, čo ich ozdobuje. Po nedeliach robia shon a spev i do desiatej v noci, z kostola bežia ako stádo, a keď idú do mesta, uchytia, čo môžu, chváliac sa tým ešte: veď pánom berú. Na to nepomyslí mládež, že ani nepriateľom netreba zle činiť. Ba už i do krčmy idú vysedávať, čo by nebol spravil za jej mladých časov mládenec ani jeden. Paľo jej nechodí za takými chúťkami, ale Mara vidí už ododnes po jeho rečiach, práve povedaných, že nie jej výchova, ale len jeho nešikovnosť hatí ho v tom.

„Tak Zuzu Matúšovie by si rád?“ vravela mu. „Lenže ja to, ľúby syn, nedopustím!“

„Ba ver’ ja ešte jednu lepšiu viem pre nás!“ ozval sa v to starý, ktorý sa holil vtedy pri okne. Do kostola sa sberal — ta chodieva — a pred večerom na zákaz k richtárovi. No Mara na toho reči nikdy nepodbala, ani nepodbá, a aj na jeho tvári bolo badať, že nečaká povšimnutia. Totiž Krahuľa vo svojom dome nebol gazdom, ale žena. Tak muselo byť, ak malo byť dobre.

„Čo by si sa ty starel?!“ zahriakla ho rozobratá i tak, a skrútnuc sa k synovi, povedala mu rozhorčeno: „Tak dievku Matúšovie!“… i dochodí mu prstom k červenému čelu, hroziac sa. „No, a ja ti to poviem, že tá mojou nevestou nebude nikdy; vieš, nikdy, kým som živá tu!“

„Ale umrieš!“ ohlási sa zas starý, zagániac od zrkadielca. Ani ženy, ani syna nechcel, lebo oba panovali nad ním. „Nebudeš naveky žiť. To nikto neobsiahne na tomto svete.“ I otrčí hrubú peru opovržlivo: „A ty si hútaš, že ťa ani smrť nezdolie a že naveky budeš tu panovať… čo chodíš iba o seba? So ženou on bude žiť — tak nech si vyberie, ktorú chce… Ale ja by vedel jednu, najlepšiu pre Paľa; lenže vy oba nepodbáte na moje slovo.“

Mara naozaj nezdá sa podbať na jeho reč — neodpovedala. No v duchu je trafená tým, že nebude naveky žiť. Nielen naveky že nebude, ale ani nie dlho. Záduch jej vadí, a či čo je to. Oproti srdcu tlačí ju, ako by tam veľkú skalu mala zatisnutú. Čas je naozaj syna do človečenstva priviesť. Ak sa vyvalí ona, ostanú oba: otec i syn, bludári a tuláci. Bez ženy, čo bude spravovať dom aj ich, z týchto oboch je nič. A Mare myseľ skrotla nečakane. Už ani proti Matúšovie dievke sa nespiera, keď druhá nejde a syn, ktorý s ňou má žiť, hlási sa o ňu. Radšej ešte tú ako z druhej dediny; ani tam by inakšej nedostala, len výmetok — dobré i vo vlastnej dedine rozchytajú — a od onoho špatného zvyku jej dlhých prstov ju môžu i odučiť, ako Paľo si trúfa. Mara, neotáľajúc veľa, poslala aj s plačom, na výzvedy dolnú susedu Iľu, o ktorej vravia, že zle gazduje, čakajúc vždy len s plačom odpoveď.

A teraz sedí tu pri večernom kozube rozhorčená. Ani Matúšovie dievky nedajú. Bez odkladu, zrovna odkázali im, že nepôjde. Mare staré líca rozplamenily sa, oko, dosiaľ pekné, zaiskrilo a ústa sypaly slová, plné nádaviek. Takýto posmech ešte i od tej! A oni ani nie sú najostatnejší. Majú kone, kravu, dom, zeme — dlhu ani haliera. Prečo tak nechce ani jedna za syna ísť? Hľa, Ondro Bučok, čo sa teraz žení — práve dnes je u Riazeľov na pýtankách — nemá nič svojho. Voly kúpil na borg, na diele dlh v banke, a najhlavnejšia dievka, Iľa Števúrovie, dobre neumrela, že ju nedali zaň. Ani Palackovie Jano nemá viac ako oni. Ba menej: ten poľa málo má, a predsa za toho by šla ktorákoľvek.

Mara už na všakovaké myšlienky musí prichodiť. Či azda preto, že ju rátajú za strmú a v dome za gazdu? Ale ktože má dom viesť, keď je muž nijaký. A veď odkázala každej, ktorú pýtali, že nebude dlho žiť. Tá skala v hrudi tlačí veľmi. Vše ju i kašeľ pochytí od toho a nepopustí i za štvrť hodiny — i to je úmorné. Bár by sa už iba do hrobu pripravovala… Tak prečo nechcú ísť za neho? Mara mimovoľne skrútla hlavu za synom, aby ho videla, aký je. Tu jej je na očiach naveky, a nikdy nepozrela naň okom kritickým; teraz ide ho súdiť ako cudzieho. A Mara vidí, že hoci je mohutný a červený, ale celý ovisnutý akýsi. Plecia ovisnuté, i líca, ruky. Hlava naklonená nad prsia — nič v ňom ľahkosti, nič rezu. Oči akési židovské, nadrapené, veľké, tvár dlhá a reč nezvučná, správanie nemilé — sama by nešla zaň, keby bola dievčaťom. Hej, tento ver’ nie je starší syn Ondro okrúhlolíci, čo šiel za ženou do Zúbeľov, ktorú nechcela Mara preto, že je i to z planého pokolenia, — ani Janko, čo umrel!

Mara mala totiž troch synov. Najstarší Ondro, ktorý ich opustil pre ženu, druhý s Paľom rovnoročný Janko, ktorý umrel. Mare dosiaľ srdce neuspokojilo sa za tým, ani neuspokojí sa nikdy, čo koľko bude ešte žiť, a i do hrobu složí sa s tým žiaľom, že ho stratila. Takého chlapca krásneho, ako to bol, Mara ani nevidela, ani nevidí viac. Tvár mal okrúhlu, bielu, vlásky žlté, líčka červené a dobrý bol ako kus chleba. Paľo opak toho: tento len bíjať chcel sa naveky. Preto nazvala svojich synov: dobrého Ábelom, zlého Kainom, a hľa, Ábel umrel (človeku naveky najmilšie býva odňaté?), Kain zostal a treba ho oženiť.

„Čo si počnem, hriešna stvora!“ vzdychá opäť ako ráno. „Kde ja pôjdem už!“

„Jedna by sa našla ešte pre nás!“ pokúša zas ako ráno, už teraz podnapitý muž, a otvorí na chvíľku gániace oči, aby blysol nimi k Mare. „Ale ty nepočúvaš, ty si gazda v dome, nie ja!“

„Ktorúže hútate? Už povedzte, keď toľko opakujete!“ vraví syn, hoci, zdá sa, ľahostajné mu je, či bude niektorá, či nie, či teraz, či niekedy, či nikdy. Sedí na lavici a opála nohami, no zunovano mu je už to isté počúvať toľko ráz od otca.

„Ja viem, ktorá; ale tu ti mater ani počúvať nechce, keď ja vravím. Ona je gazda, a nie ja!“

„Nuž veď musí byť niekto gazdom, keď si ty nijaký!“ zahriakne ho konečne Mara. „Bolo by to tu pekne, keby si ty bol ním. Kone, krava, i všetko, ba i tento dom by zmizol!“

„Sestrinu, mojej sestrinu ber!“ zatúka muž horlivo, aby pochopila už raz, i aby zavrátil jej slová, nepohodlné mu počúvať.

„Tvojej sestrinu?“ Mare i pera odvisla, tak sa zdesila. Staré líca sfarbila jej krv nečakane a oči zavisly na červenej opitej tvári mužovej. Potom odvrátila sa ku kozubu zpät, neobyčajne zamĺknutá, a sklonila zrak k zemi. Gazda-negazda popásol oči na nej chvíľku, usmial sa samoľúbe, a vidiac ju zatíchnutú a neprotiviacu sa, zažmúril oči pokojne na spanie. Ale syn Paľo nepovedal slova ani udivenia, ani súhlasu, ani nevole. Pomykal kabanicou, s pleca visiacou, a vyšiel z izby hvízdajúc. Vonku zastal na uhle domu, pod stenu, kde rád obstával i na deň, a majúc tvár nemilú, pozerá zunovano do dediny. Večer je vidný od belejúceho sa snehu, dedina hlučná ako každú nedeľu. Vrava rozsamopašenej mládeže, pískanie, spev mládencov i smiech ozýva sa večerným vzduchom. Od nového domu Borinkovie zaznieva i hra na harmonike. Borinkovie syn, jedinák pätnásťročný, maznavý, hrá pod stenou. Harmonika vrčí a robí chyby, do zlosti donášajúce — maznák len nedávno dostal ju od otca, i nevie ešte dobre hrať — ale v dedine vravia všetci, že mu pekne ide. Shon je ešte väčší ako po iné nedele — u Riazeľov sú pýtanky. Kata Riazeľka, postavy malej, ale veľkej uznalosti požívajúca v dedine, pre dokonalú vec, obcovanie i pobožnosť — ani len večiereň nezameškáva nikdy! — žena Paľa Riazeľa, trochu hluchého, ide vydávať dve dievky. Jednu, onakvejšiu, chce Bučok, ktorý kúpil na úver voly, a predsa má platnosť pred dievkami; druhej, staršej, berie prístavka, aby i tá nebola bez čepca, keď ho mladšia dostane. Do toho domu a z neho behá mládež rozveselená i preto, že po pýtankách bude i svadba, kde sa zabaví každý dosýta.

Paľo-Kain neberie sa, aby sa zamiešal medzi nich, hoci to dosiaľ nikdy nezameškal. Mládencom, vedľa idúcim a volajúcim ho, iba odvrkuje, od uhla domu ani sa nehnúc. Rady otcovej o Kukučkovie Anči nepovšimol si, ani nechodí o to, čo spraví mať. Ak chce, nech ide po ňu, ak nie — nie. Ale odkaz Matúšovcov, že nedajú dievky, trčí mu v srdci ako tŕň zapichnutý.

„Paľo, čo nejdeš?!“ zavolá v tú chvíľu naň i Ďuro Plameník, jeden z hlavných mládencov, čo sa samopašnosti týče, ale dievčencom sa nepáči, že má oči ako jablká. „Ver’ ty si blázon — hybaj skoro!“

Paľo plecom uhol nedbalo. Potom spravil krok od uhla, zatým druhý. Plameník, hoci jeho sestra i nešla zaň, bo nemá volov, ostal mu kamarátom najlepším, i berie sa k nemu na cestu. Veď ide pozrieť pýtanky, aspoň svet pokúšať bude tam, keď iné nie.

Prebrala sa z myšlienok i Mara pri kozube, a nechajúc muža vyvaleného na lavici za stolom, zamkla chyžu. Sišla na zmrznutú cestu a zabočila dolu dedinou k Riazeľovcom i ona. Kráča rýchle, ako by pudom hnaná, a čierne oči ligocú sa jej v očakávaní, na tvári výraz netrpezlivosti. Pod stenou domu pobožnej Katy, obkoleseného šantovnou mládežou, zastala a pozrela do okna. Prišla pozrieť pýtanky tiež. Vie, že všetky dievčence z dediny budú tu shromaždené — ak by nie, potupené by boly dievky Katine — teda i Anča Kukučkovie, a tú túži Mara vidieť ešte dnes. Pytači sedia už za stolom, i obaja mladí zaťovia. Jeden vysoký, belavý, druhý nižší, bledej tváre, neobyčajne pekný: Bučok, čo kúpil voly na úver. Nízka Kata, ktorej obcovanie je dokonalé vo všetkom, nosí im jedlá dobrej vône a núka s tvárou najvážnejšou, ako sa to vyžaduje od kaľavnej gazdinej. Dievčence stoja na jednej strane pri lavici niže dverí a dve mladuchy, veľmi bledé, veľmi tenké, s útlučkými kožtičkami na tvárach, zpod ktorých i najmenšiu žilôčku vidno, rozdávajú im orechy, jablká a koláče, ako je to vo zvyku. Mladšia, onakvejšia, je veselá, veľké oči jastria jej ani veverici. Staršia je málovravná naveky a dnes neobyčajne. Jej ženích nemôže sa ženiť ešte, i berú ho len tak na slovo a sobáš bude kto zná kedy — to ju omína. Dosiaľ nezdalo sa jej to nič takého, keď mať, dokonalá, chcela to tak mať; ale teraz, keď sa už ide začínať naozaj a ona nepôjde na voze, ktorého kone budú ručníkmi ozdobené, k matrikárovi, ani pod vencom do kostola, sprevádzaná spevom dievčeniec a hudbou, ale zavijú ju len tak bez všetkého — desí sa… Medzi dievčencami, pekne odetými, zazrela Mara i dievku Kukučkovie, Eduškou prezývanú, ktorú hľadala. Tú rozoznať medzi druhými hneď. Ani jedna je nie takej bielej tváre ako ona. Oči jej sú maličké, sivé, ústa pekne stiahnuté. Hlavu dvíha hore, no nie od pýchy, ale že sa to tak patrí, aby odrastená dievka hlavu hrdo držala. Je oblečená vyberane, hoci je chudobnejších rodičov dcéra; no Mara vie, že dievka sama veľa zahľadá na háby. O jej šikovnosti počula už od mnohých žien… Oči Marine vpily sa na jej tvár clivo a skúmave. V srdci roja sa jej všelijaké city, ale dievka zapáči sa jej; tvár jej mäkne, hľadiac na ňu. Táto by naozaj najlepšie bola pre Paľa. Sama sa diví, že to jej neprišlo na um, kým si ešte muž na ňu nespomnel. Vskutku, dobrá bude pre syna, i pre ňu najlepšia. Počula o dievke raz i to, že všade, kde sa ukáže vo svete, drží sa pekne, smierlivo. S touto by i ona vyšla a bude mať aspoň jednu nevestu po vôli — dobrú… Mara začala hľadať zrakom i syna, ako by ich chcela porovnať spolu. Nie je medzi druhými mládencami, ktorí usilujú sa zamiešať medzi dievčence a žartmi smieša ich, ale stojí v pitvore medzi divákmi, zakuklený do kabanice, že mu iba tenký červený nos a veľké napäté oči vidno. Ztade vykrikuje čosi na dievčence a Mara vidí, že ani jedna neobzrie sa oň, ani neodpovie na jeho zádrapky. Paľo začne hádzať do nich guľôčky, triafajúc im nosy, a chachoce sa srdečne, keď niektorú trafí. Dievčence potom už sa obzrú, no nezasmejú, ako by sa čakalo, ale, uvidiac ho, nahnevajú sa, zahriaknu a odvrátia sa s opovržením. Ver’ každá pozrie radšej na Jana Palackovie, štíhlej, peknej postavy a nôh šikovne obutých, ľahkých. Držanie toho je také príjemné, ústa plné žartu, oči ohňa mladosti. Keby jej Kain taký bol! Alebo ako tu Pecko! I to je gazdov syn, no teraz slúži zo vzdoru. Mať jeho, keď akýsi priestupok spáchal — pri mládeži všeličo sa pridá — pokarhala ho a riekla v rozhorčenosti svojej, aby šiel od nej, keď ju nechce slúchať. On nahneval sa, vezmúc si to príliš k srdcu, a zjednal sa do Borinkov na tvrdú robotu. Darmo plakala mať jeho, vábila zpät, nepodbal nič. Tento je nižší, ale hrdosti má ešte viac ako Palackovie. Ani nevie, ako hlavu nosiť, tak pyšne si počína. Reč jeho je vyberaná — oko vážne, plné sebavedomia. A teraz ešte, aby srdce Marino tým väčšmi krvácalo, vstupuje do dverí Ondro, sluha z fary. Tento je ešte najinakší, čo sa krásy týka. Postava ako jedľa vysoká, prevyšujúca každého, krk silný. Hľadí po všetkých dolu, ale tvár mu je usmiata, oko príjemné. Obutý je v nových bagančiach, ktorých podošvy klincami povybíjal, aby hlasnejšie buchotaly, a usiluje sa i on k dievčencom a do blízkosti Kukučkovie Anče, smejúce svoje oči upierajúc vždy a vždy na jej bielu tvár.

K Mare pod okno pristúpila žena, zakrútená v hrubom obruse, žmúriacich, krátkozrakých očú — mať Jana Palackovie.

„I vy ste tu, tetka?“ prihovorila sa Mare, zastanúc za ňu, a nakrivuje hlavu ponad plece Marino, aby videla do izby Riazeľovie. I táto žení syna-jedináka a i táto má súženie, lenže rozdielne od Marinho. Za jej syna šla by ktorákoľvek, ale ona chce dievča len s poľom a peniazmi — syn inak. I chodí za ním ako tôňa, nemajúc pokoja ani vo dne, ani v noci, strežie ho a špehuje každý jeho krok. Teraz počula práve, že oko vrhá na Katu okrúhlolícu, slúžiacu na fare.

„Prizerám sa na tie hrdé dievky, čo nás tak potupily,“ odpovedá Mara a otvorí výrečné ústa svoje, aby vypovedala všetky krivdy a biedy, čo ju zašly. Bol jej zvyk od malička taký. Včera i pred pánom farárom, s ktorým stretla sa na dedine, vyžalovala sa so všetkým, čo jej srdce tlačilo, ohovoriac dievky, ktoré nechcely ísť za Paľa, vyrátajúc ich chyby a nedostatky. Vígľašovie že sa nakrivo smeje, krstná má nos vyhrnutý a je ako kostolná myš, a o Poliencovie vyhúknutej Anči vyzradila ešte i to, že bielizne čajsi nemá, lebo nedochodí na toľkú rodinu. I teraz rozpovedala Mara všetko a odsúdila, ako vedela, každú.

„Aj na druhej dedine nájdete!“ potešuje ju Palacková a škúli oknom, či nevidí Katu z fary. I odľahlo jej, že ju nevidela. „Ver’ neviem, či aj my nemusíme na vidiek ísť; teraz v našej dedine pre nás súcej nieto.“

„Božechráň!“ zdesí sa Mara. „Všetky z vidieka prišlé ženy, okrem Katy Riazeľovie, sú vyberané plaňuchy s jazyky ako meče; dobré i vo svojej dedine sa minie. Z toho je pokoj! Ale starý mi povedal dnes, že túto jeho sestrinu aby sme vzali; tak ja neviem, čo už mám robiť!“ vraví Mara, ktorej na jazyku nič sa neobstojí. Pritom i mienku Palackovky rada by počuť.

„A veď tú vari tuto farský sluha stavuje,“ rečie žena krátkozrakých očú, „Vraveli bačiková Kropačka u Pechúrov — a tí neradi vymýšľajú — že jej na krížny jarmok kúpil od medovnikára srdce ako tanier veľké, za korunu zrkadlo a za dve ručník na väzy. A bačiková do sveta ver’ nebúchajú ako mnohá…“

„Ojáj! No a ja som sa tej úfala!“ zhíkne Mara. „Teraz maj sa dobre, hriešna stvora!“

„Nuž veď za to môžete oprobovať. Možno, že by i šla; lebo sa Ondro pozde bude ženiť, keď mu rodičia na písma nemajú peňazí. Alebo choďte ver’ na vidiek…“ I berie sa zrazu dnu, opustiac Maru a nedopovediac reč. Videla cez okno syna shovárať sa s dievčaťom ako kavka čiernym. Síce tú by chcela i Palacková, už i bola o ňu, oznámiac jej rodičom, že zeme chce hneď s nevestou, čo bola veľká chyba. Otec kavky nahneval sa — ináč bol by ju dal, a riekol: „Dievčaťa ani s poľom, ani bez poľa ti nedám!“… A syn tu ešte bude sa jej prihovárať! Toho Palacková nedopustí. Pritom popri nich prešuchla Kata z fary, s lícami ako bochnice okrúhlymi, požívajúca veľkú priazeň u mužského pokolenia. I Mara odvrátila sa od okna a ide domov. Na Anču Kukučkovie už nemôže hľadieť pre Ondra z fary, ten stojí pri nej a zaclania. Ale i syn Paľo-Kain poberá sa preč zunovaný. Vystupujúc však z pitvorných dverí, sišla i jemu na um rada otca-negazdu o Anči Kukučkovie a vrátil sa, aby pozrel k nej, no nemôžuc ju vidieť tiež pre Ondra, opustil dom. Na dvore stretol otca dievky Matúšovie, ktorá dnes odoprela ísť za neho. Paľo zakuklil sa do kabanice a zazrel naň zpod klobúka, vykerujúc ho čo najďalej. Za nijaký kôš sa nenahneval, čo by ich bolo sto bývalo! ale za tento bude sa hnevať naveky.

„Bol si i ty tu, Paľko?“ prihovoril sa mu otec dievky Matúšovie, chlap bielej tváre a čiernych ako žúžoľ očú, od ktorých zle prichodilo statku i ľuďom, ktorého Kekom prezývali. Ide i on do Riazeľov, lebo i niektorí chlapi prídu sa podívať pod okno. I postojí, hľadiac na Paľa prívetivo. Nepatrí sa opovrhovať čeľadníkom, čo mu i odopreli dať dcéru. On s jednej strany by to ani nebol spravil s ním, ale žena, že keď každá ho odpravila, ako by aj oni nie? I ľúto je Kekovi za ním; nevie, či i naveky nebude banovať. „No veď neškodí niekedy pohrať sa mládeži,“ riekol mu ešte.

Paľo zafľočil naň ešte nemilšie a nepovedal ani slova. Stlačil klobúk do očú a ešte i líce skryl od Keku, do goliera kabanice zdúhliac hlavu.

Keko zastal, uprúc ako žúžoľ oči svoje, od ktorých zle prichodilo, na Paľa a pozerá za ním, ako odchodí. Pokrútil hlavou nespokojne, poškrabal čierne vlasy za uchom a riekol:

„Ejeh!“

*

Mara dnes, hoci je nie ani nedeľa, strojí sa veľmi starostlivo. Prihládza vlasy na sluchách, napráva čepiec biely i pôločku na hlave, natriasa oplecko a na tvári akási rozpačitosť ani za mladi. Zabočí ku dverám, ale vracia sa zas a zas, ako by nevedela sa odhodlať k niečomu, a čelo perlavé od potu.

„Starý!“ rečie konečne mužovi, ktorý sedel pri peci, hlavu majúc v pleciach stiahnutú, a bil krpce jeden o druhý, ako by ho oziabalo, „či mám ísť do tých Kukučkov o tú Aničku, či nie?“

Starý neodpovie nič — hnevá sa. Mlátil trošku na humne na jej rozkaz a nechcelo sa mu, že je veľká zima. A vie i tak, že nespytuje sa preto, aby podľa jeho vôle konala, ako koná vždy, ako sa jej páči.

„Ak ma, reku, odpravia i tí. Dvadsaťdva roky, ako sa hneváme,“ rečie Mara.

„Rob si, ako chceš!“ vetí on flegmatične. „Ty si gazda!“ Starému je už všetko jedno. S jednej strany už i zunoval to ženenie. Dva mesiace, ako majú naveky robotu s ním, a svadby, kde by sa do vôle napil, naostatok ešte ani nebude!

„No už niekto musí byť gazdom v dome, keď ty nič nestojíš!“ odsekne mu ona napudeno, a nedbajúc už oň, ide odhodlane von dverami. Na dvore stál Paľo. Ruky drží dolu, pred sebou vedno chytené, plecia ovisnuté, i líca, i nos. Shovára sa so susedom horným, Ďurom Gágorovie, ktorý chová dve siroty a je preto uctený v dedine i od pána farára: odpúšťajú mu polovicu pláce; a chovajúc ich s veľkou ľútosťou, vychoval lenivice, že ich teraz nemôže povydávať. I sháňa sa po všetkých stranách za prístavkami; jemu by dobrý bol i Paľo.

Paľo videl mať odchodiť z domu, i vedel už ráno, kde pôjde, ale nepovedal ani slovom, či súhlasí a či nemilé mu je jej konanie, ani teraz nepodbá nič.

„Pri takýchto trúdoch maj sa dobre, hriešny človek!“ šomre Mara, idúc zo dvora. „Ak im ja všetko nevykonám, tak je nič! Nohy si zoderiem, čo mu chodím za ženou — on sa neťuchne. Do misy a ku skleničke sú hotoví oba; ale rozumom pohnúť, to sa ani jednému nechce. Oplesneli by, ak by ja nie; a ešte že nemám byť v dome gazdom!“

Mara diví sa i mužovi, ako sa mohol oženiť; no iste nebolo i to bez jej pomoci. Ani nezbadala v rozhorčení, že prešla dedinu, len keď sa našla na druhom rade pri dome vdovy Anče Terečkovie. Dom Anče Terečkovie bol na samom kraji dediny a nad ním, ako na záhumní, vystrčená stála drevená chalupa Kukučkovie. Mara, uvidiac ju, zachvela sa ľakom. Musela postáť pri Terečkovie, vdovici už trinásť rokov, ktorá sneh smetala zpod steny svojej, že nachová sliepky jarcom. Mara podotazovala sa o zdravotnom stave tých tvorov, lebo nešikujú sa tej zimy; rozpovedala o svojich, potom kde ide a načo do Kukučkov, i že dostal šesť košov od hrdých dievok Podjavoria. Ohovorila každú náležite. Matúšovie má také prsty, čo sa všetko lepí na ne; krstná nos vyhrnutý a Poliencovie, ktorá jej bola i do rodiny, že má málo bielizne a ona jej sľubovala za hlavničište i jednu perinu. Napokon riekla:

„A neviem, či i sem darmo sa nekonám. Dvadsaťdva roky, ako sa hneváme!“

Rozhovorom trochu obodrená ide potom hore dvorom k záhumniu. Ale ako bližšie kráča k drevenej chalupe, stiesnenosť jej zasa sa dostavila. Čím bližšie ide, tým väčšie ťažkosti, a už len kus odo dverí malého domca. Tri kroky, a už bude tam… Marine pery zbledly a srdce tlčie jej, ako by ju bil niekto do pŕs. Musela postáť zasa a nevie, či by sa nemala vrátiť radšej.

„Bože, pomáhajže!“ vzdychla skrúšeno a berie kľučku i vstupuje do chalupy. Izbica, do ktorej vkročila, bola maličká a tmavá. Malé okienca ledva daly trochu svetla. Mara, ako vstúpi, nevidí nič, len tmu, a nevie rozoznať, kto je v nej. Oči oslepil jej vonku skvejúci sa v slnci sneh i musí privyknúť na šero izby, aby videla. Ale Maru, vstúpivšiu, vidia tamdnu hneď a bledá, vyschnutá gazdiná, ktorú prezývali novou ženou, pri sporáku miešajúc dovárajúce sa jedlo, dobre nespadla od ľaku. Novou ženou prezývali ju, lebo muž, keď si ju vzal, po druhý raz sa ženiac, chválil sa, že má novú ženu. Ona už počula síce, čo vravela Mara pod oknom pobožnej Katy na pýtankách — roznesie sa hneď za horúca, čo kto počuje — i čakala, že sa budú hlásiť, a mala zápornú odpoveď prichystanú. Nie z pomsty; nová žena je prostá takých citov; ale nezdalo sa jej to byť dobrou vecou. No že by Mara sama, svojou hlavou prišla, na to nebola pripravená. I zmätie sa všetka, lyžica, ktorou miešala dovárajúci sa hrach, vypadla jej z ruky a ona pozastala na chvíľku a hľadí na príchodziu, ako by videla človeka zpod zeme prišlého. Pri okienci pod praslicou sedela dievka Anča bielej tváre.

„No, však sa čuduješ, Iľa, že ma tu vidíš?“ rečie po poklone Mara, ktorej ťažkosti pomaly mizly, vidiac túto naľakanú. „A ani by si neuhádla, prečo som ja prekročila tvoj prah, čo som za dvadsaťdva roky nespravila. Však by si neuhádla?“

„Ver’ ja neviem…“ vypovie nová žena, horko-ťažko sa preberajúc, a odvráti sa a utrie lavicu polkou, predpásanou pred sebou, aby si sadla príchodzia; no ruky chvejú sa jej dosiaľ.

„Sadnite si u nás!“ núka ju, ako ktorúkoľvek druhú by núkala, vykajúc jej — Mara bola staršia oveľa — a nevie iné čo povedať i tak.

Mara poobzerala sa prvej po izbe, nesadla si hneď, a vidiac Anču pri praslici, tvár jej ožila. Naveky milé je, keď pri dvoch meriacich sa je i tretí — povetrie zdá sa voľnejším.

„Ani som ťa hneď nevidela, Anička; čo pradieš?“ prihovorila sa jej prívetive a potom hneď i rozpovie, že ona už popriadla, iba na cverny má ešte. Pradená bude zvárať ešte tento týždeň — je pradiva málo teraz. Ani trnky neobrodily, aby bola šla k Maďarkám s nimi na konope. „A Paľo ti je kde, chodí do hôr?“ obrátila sa k Ili, už vo svojej koľaji celkom. Jazyk vrtí sa jej obratne ako inokedy.

„Do hory chodí…“

„Nuž ja som ver’ prišla o túto tvoju Aničku — ani sa ma nespýtaš, čo chodím… či by ste ju nedali za môjho Paľa?“ Mara zamĺkne a pekné jej oči zavisnú na postave vyschnutej švagrinej, ktorá kutí na sporáku čosi kutáčom, zaháňajúc ťažkosti. „Veď by jej u mňa zle nebolo, a ja dlho žiť nebudem — ak by ste sa, reku, toho báli.“

Nová žena mlčí, len kutiac, ale pehavá tvár poleje sa jej červenosťou vzrušenia. Srdce búcha jej ako Marino, keď stála pri dverách ich chalupy, bijúc jej v prsia. Mara dvadsaťdva roky nevravela s ňou, zle zachodila ešte i s jej matkou nebohou, zľahčovala, za nič nemala ju, kým ešte, ako dievka, s materou bývala u Krahuľov — tupila… a v tejto chvíli, hoci nechcela hýbať staré rany, miesto toho, aby odpovedala Mare za dcéru, vystúpily tieto časy na povrch mysle čerstvo a nečakane. Všetky krivdy i útržky dotýkajú sa srdca a bijú ostrými údermi, ako by teraz sa jej krivdilo. Nová žena zdvihne hlavu, vyzývavo skrútnuc sa proti Mare, a hoci nemala úmyslu: použije čas pomsty, ktorý jej sám bez hľadania prišiel do cesty, i ukáže Mare, kde sú dvere z jej domu. No pozrúc na Maru, ticho čakajúcu odpoveď, skrotnutú, oči oddane upreté na nej, zamknú sa jej pery, srdce stíchne a nepovie slova nejakého.

„Veď by jej u mňa zle nebolo,“ opätuje Mara, darmo čakajúc odpoveď, „u mňa, chvalabohu, jesto chleba naveky. Poživnosť máme, statok otobôž, dlhu ani krajciara — môžeš mi veriť ako sebe. A že som s prvou nevestou nevyšla? Ale povedz mi, Iľa, kto s tou pochodí? Veď poznáme rod zúbeľovský. Nuž a ja, ako vravím, Iľa naša, zaveľa žiť nebudem. Proti srdcu ma tlačí a pichá ako nožmi… ani Paľo nie je najostatnejší. Nepije, neblúdi po nociach, nekradne, sedí doma ešte i v nedeľu, modlíme sa z knižky — len nech ho vedie k dobrému…“

Nová žena nepovie zasa nič! Myseľ jej vždy ešte mešká okolo domu Marinho, kde prežila i ona mladosť svoju a trpela s matkou-vdovicou od nej. Súhlasiť s ňou spiera sa celá a srdce jej má len jednu odpoveď: nie. Ale nevie to vysloviť, keď Mara prišla pokorená a, hľa, volá ju: Iľa naša: Iľa pozrela si dievku, čo tá. Sedí tam pri okne dosiaľ pod praslicou a nič na nej neobyčajného, len že jej je tvár červenšia a pradie strmšie ako dosiaľ. No nezastarie sa ani slovom, ani by sa to nesvedčilo; no má nádej Iľa, že jej pôjde po vôli.

„A že sú bratanci? zato je nič, Iľa naša,“ vraví Mara, no už nižším hlasom. „Takých je dosť, čo sa tak sobrali. Aj Škríbeľovie Paľo s tou nebohou však boli bratanci, i terajší kostolník má sesternicu, veď vieš i ty. Budeme konať, dovolia i týmto!“

„Veď je tak,“ povie slovo konečne i Iľa. Už by i skrotla, rozpomienku na časy krívd zaháňa, no to nie v srdci nedá víťaziť nad sebou. Pritom bez rady Iľa nekoná nič, a tu sú ešte muž i dcéra, ktorej sa to týka. „Nám je nie do svadbenia teraz,“ rečie vyhýbavo. „Ťažko je starosti robiť — žatva bola zlá…“

„Veď ti ja pomôžem!“ povie Mara s chvatom. „Na písma ja dám, i pri svadbe ti budem na pomoci. Na pálené alebo mäso ti dám, len privoľ… a svadbu veľkú ani robiť nemusíš!“

„Neviem, ako povie Paľo, keď príde…“

„Iľa naša, v šiestich domoch nás odpravili. Tamto Poliencovie, čo v požičaných hábach chodí do kostola, čo bielizne nenosí, ma ohrdila; Matúšovie s dlhými prstami otobôž; i Gondúrovie Zuza, a dobre by sa jej bolo stalo, lebo ju ver’ druhý gazdovský nevezme. Ak ma i ty ohrdíš, tak neviem už, čo si počnem na svete!“ a Mare pošklbly sa kútiky úst, ako by chcela plakať.

Iľa neodpovedá zas, mlčí len, hoci srdce už i ľútosťou sa hýbe nad biedou Mary. Mara vstáva. Tvár jej je bez nádeje a úfania. Teda darmo otĺka nohy i tu. Iľa nechce ukrotiť srdce svoje — hľadí na minulosť. Jej teda neostáva, len vziať kučeravú sirotu, čo Ďuro shora zle vychoval, alebo ísť na druhú dedinu.

„Len sa namysli, Iľa!“ povie ešte predsa, nahovárajúc, „a potom mi odkáž. Poshovárajte sa s mužom — však v sobotu chodieva? — aby som vedela, čoho sa mám chytiť. Bár by sme už boli začali konať — čas krátky do fašiangov, a kým ešte písma prídu! Tak len privoľ… na nedeľu šli by sme na faru pre výťahy… Ty, Anička, by si mala vôľu?“ obrátila sa k dievke, pradúcej čím ďalej, tým strmšie a tým rozpálenejšie. Na otázku Marinu pohla plecom nežno. Mara ani nečakala inej odpovede. Vôľa matiek naveky víťazí i tak a nepatrilo by sa dievke ani áno, ani nie povedať jej do očú.

Nová žena vyprevadila Maru do pitvora a ztade i na dvor. Mara tam obrátila sa ešte raz k nej a riekla, ohovoriac sluhu z fary:

„Ak ju za toho držíš, Iľa moja, tak sa oklameš, to mi ver! Čože ten má? Len telo a dušu. Či má kone, kravu, ovcu alebo čo? Veď vieme, ako gazduje jeho otec: robiť sa mu nechce, šiel za tesára, a žena len rezance vyvárať každý deň i trojaké. Diel jeho úhorom ležal, zadĺžený, ani do árendy mu ho nebral nik pre zeme, zarastené tŕním. Ale my nemáme ani jednej zeme nevyčistenej a dlhu ani haliera…“

„Teraz im je vari u Števúrov v árende…“ rečie Iľa.

„Že je tam teraz… ja ver’ neviem, Iľa moja. A syn nebude lepší od otca. Či by kaľavný šiel slúžiť na faru, kde je práca ľahká? Len taký, ktorý rád dobre žije a málo robí,“ rozpráva Mara horlivo. „Aký je krásny, dopasený — nieto takého mládenca v celej dedine. Tvár ani misa! Ver’ druhý gazdovský nemá takej tučnej šije a takých pliec ako ten!“

Keď sa Iľa vrátila do izby, dievka jej už nesedela pod praslicou. Bola pri hrncoch, miešajúc lyžicou jedlo, a keď vstúpila mať, skrútla sa prudko k nej, založila ruky na väzy, a smejúcu tvár obrátiac k matke, prekvapeno ju pozorujúcej, riekla veselo:

„Mamka, ja pôjdem do Krahuľov!“

„Do Krahuľov… a ta by si šla?“ diví sa mať a tesné oči uprie na Anču udivene i s výčitkou. Dievku to teda nemýli, že Mara dvadsaťdva roky nechodila k nim, vyhodila ich z rodinstva, s ňou, matkou jej, i so starou matkou zle zachodila, vysmievala, tupila, i vláčiac sa nezbedne jazykom po všetkom; nedbá, že sa jej matky duša spiera, aby boly nanovo spojené. A Ili, hľadiacej na dcéru, srdce opäť ranilo sa od úderu.

„A či ty nevieš, aká je Mara?“ spytuje sa dievky, len Marou pomenujúc švagrinú i pred dcérou ako dosiaľ, kým sa hnevaly. „Zabudla si, čo som ti rozprávala, ako zachodila s nami; nevieš, že sa pri nej ani prvá nevesta neobstála; že ani s vlastným mužom — mojím bratom — nevyjde?“

„So mnou vyjdú tetka!“

,Tetka!‘ blysne hlavou Ili. Dosiaľ, kým sa hnevali, Anča volala Maru len: tí Krahuľovie.

„Ty si ústupčivá, veď viem!“ vetí jej, a s výčitkou. Potom pozerá zamysleno po nej, uvažujúc. „Tebe je dosť času vydať sa ešte, si iba 18-ročná. Môže ťa vziať i druhý. I sluha farský darmo ti dary nekupuje…“

„Ondra vezmú za vojaka. A či ja budem čakať, kým vyslúži? A potom, ktovie, ktorá sa mu zapáči?! Dorastú druhé — mňa nechá!… Mamka, ja nechcem ostať starou dievkou ako Iľa Mrhovie, čo preberala, a teraz ju už nechce nik!“

Iľa sa zamyslela, nič neodpovediac. S jednej strany má Anča i pravdu. To všetko sa môže stať, čo o sluhovi farskom povedala. Príde z vojenčiny s druhou mysľou a jej Anču nechá. A Iľa vie, čo je to starou dievkou byť — sama to prežila. Ako chudobnú nebral ju nik. Darmo rástla, kvitla, čakala. Ani nebola by sa vydala, keby nebolo múdrych žien. No tie jej poradily, aby na Nový rok prvá ustanovila sa v kostole, že sa vydá do roka. To osožilo. O mesiac umrela mužovi prvá žena a o tri už ona mala čepiec.

„Ako chceš, tak si sprav!“ rečie rezignovane… Nech sa vydá teda, ak jej na to otec pristane…

*

Dom Riazeľovie je opäť obkolesený veselým ľudom. Všetko, čo je mladé a vládze chodiť, je na nohách a tej noci obyvatelia dediny iste nezažmúria oka ani na minútu. Jedni budú sa zabávať, druhí by i spali, ale pre tých krik nemôžu. Keď je v niektorom dome svadba, to je odjakživa celej dedine na zábavu. Ta prístup má každý, i právo zabaviť sa, kýmkoľvek svadba trvá. I nieto mladého ani staršieho, ba ani starého, čo by sa nešiel podívať na svadbu aspoň raz. Iba dievka Matúšovie sedí doma a plače. Pred Vianocami prišla zo služby, že budú svadby v dedine, aby sa zabavila i ona, a doma dozvedela sa, že ju pýtal Paľo Krahuľovie. A zvediac i to, že ho odpravili, hneď znechutil sa jej Kračún, svadby i celý svet. Teraz miesto aby šla s druhými dievčenci veseliť sa, sedí doma a dohadzuje sa s materou.

„Vy ste mali prísť ku mne a spýtať sa, či ja mám vôľu, či nie!“ vraví hlasom, plačlivým a utiera šatkou peknú podlhovastú tvár, o ktorej jej otec vraví, že by bola i pre grófku. „A vy ste len tak odpovedali. Či ste vy vedeli, aké je moje myslenie?… ja by bola šla!“

„Aj mne sa páčil ten čeľadník naveky!“ povie otec Keko, pokýva černovlasou hlavou a vrhne zrak k žene. „Preto, že cigár nefajčí, že s flautičkami nechodí po dedine, alebo s harmonikou ako maznák Borinkovie — preto je nič! Banujem, na moj’ pravdu!… A nedávno mi ani neodpovedal, keď som sa mu prihovoril,“ i pokrúca hlavou, nespokojný dosiaľ.

Stará Matúšovie, ktorú i Mazankou prezývali, že čierna chodila, bola rodom z druhej dediny, srditá sedela pri sporáku a varovala najmladšie dieťa. Mala ešte tri okrem Zuzy. Jedného chlapca a dve dievčence, no tie už iba do čierneho obliekala, pretože ona, mať, je už stará. Bola jazyčnica, protivná každému, ale teraz len mlčí. Myslela, že dobre spraví, keď odpovie Krahuľovcom. Celý rad dievok odpovedal; tak by ich Zuza bola mala ísť, o ktorej sám muž vravieva, že je inakšia ako hocktorá panská dcéra a že by pristala hocijakému pánovi? No mlčí len Mazanka, ale húta v sebe, či by sa to nemohlo zmeniť ešte.

„Mali ste prísť spýtať sa ku mne, ako ja chcem. Ktože ma lepší vezme? Majú kone, kravu, zeme a starí nebudú žiť zaveľa… tak čože chcete viac? Ani my sa lepšie nemáme, a sme tri!“

„Zídu sa i tie na svete komu-tomu!“ nahnevá sa stará Mazanka, že pripomenula svoje dve sestry ako výčitku. „Zato je tebe nie krivda, že i tieto dve žijú. Máš toľko šiat ako hociktorá v dedine!“

„Vy ste mňa mali dať!“ vraví Zuza, nedajúc sa utíšiť. „Načože mu tá bude, čo si berie? Nevie ani tkať, ani šiť, ani prať poriadne. Keď mu mať umrie — a tá nebude dlho žiť — tak že si čo počne s ňou? Ja by mu dobrá bola, a i mne by bolo dobre s ním… Teraz napravte, čo ste pohubili!“

„Akože ti napravím, keď už i písma šly o nich!“ pohorší sa i Keko. „Ktože sa ti vráti s takej cesty, keď si trov narobili. Z toho je už nič! Keby ja bol vedel, že sa i tebe pozdá… Ale je už darmo. Počul som ešte v nedeľu od Ďura Gágorovie, že im mamy boly na fare pre výťahy a popoludní potom apovia šli k notárovi. S tým pokoj…“ hodí rukou Keko odmietavo, ale v mysli začne uvažovať i on, ako by dobre bolo dostať Paľa naozaj nazpät. Veď iste pravda, že s jeho dievkou obišiel by najlepšie. Nieto takej dievky ani pod troma farami, ako je Zuza. Ani do roboty, ani čo do spôsobu — oprobuje Keko sísť sa s ním…

Zuza pustila sa do väčšieho plaču po reči otcovej. Opakovala s výčitkou, že sú tri a že jej sami hubia šťastie a chcú, aby ostala starou dievkou, ako je Iľa Mrhovie. Keko namrzel sa na to, vzal kabanicu, prehodil cez plece a vyšiel von. Na ulici poobzeral sa dookola, koľko je ľudí tuvon, a zabočil vedľa Krahuľov. Mazanka vystúpila sa do susedov s deťmi. Nechala plač i Zuza, keď ostala sama, a šla do komory, že sa oblečie. Najprv myslela, že ani nepôjde medzi mládež, no rozmyslela si vec lepšie a vystrojila sa ani do kostola. Štyri riadky ligotavých periel dala kolo krku, gombačky limbačkové a zrkadlové tri zapäla do ručníka na väzoch. Celá sa blyští a je pekná tak Zuza. Oči čierne ako otcove a ligotavé tiež. Okolo úst úsmev neobyčajný; pohŕdlivý i zvodný i plný hnevu zatajovaného. Nepovediac materi nič, vyšla z domu a pobrala sa do Riazeľov, kde sú svadby. Tam postála najprv pri oknách medzi starými ženami, potom šla do izby. No i tam zostala skôr len za chrbtami, aby ju nevideli, kým sa rozhľadí. Izba bola plná národa. Vidieckych, ktorí sa dívať prišli, bolo odo dverí do pol chyže. Za stolom hoveli si podpití svadobníci a pili pálené lenivo, nalievané rukou tiež ustatého starejšieho. Spievali zachrípnutými hlasmi a dvíhali ruky namáhavo, celkom inak nôtiac, ako hrala hudba; no oni mysleli, že s ňou rovno kričia. Hudci boli z druhej dediny; miestni sú u Bučoka. Len barboráš, ktorému obrvy, drzo trčiace, skoro celé oči zakrývaly, bol tu od Hrnkov. I ten olenivel už a drieme nad veľkou barborou; ale dvaja z druhej dediny dali ešte dobrý pozor na seba. Ten, čo hral napredok, Bonco, ťahal bičík ešte tak oduševnene, ako by len teraz bol vzal husle do ruky. Hrajúc šibal očima po dievčencoch, preberajúc v nich a muštrujúc. Pred rokom umrela mu žena veľmi peknej tváre a teraz hľadá ženu zas. No zaveril sa, že ak takej peknej nenájde, ako bola prvá, neožení sa viac, hoci navnivoč vyjde.

Mladej nevesty, krajšej, už nieto tu. Odviedol si ju Bučok. Staršia, ktorej vzali prístavka, už zavitá, opiera sa o stenu blízko stola a široko roztvára veľké, sivé oči, ako by sa divila všetkému tomuto, čo sa deje. I svojmu čepcu, ktorý jej hlavu sťahuje, od čoho ju už i bolí, i že dostala muža len tak nič po nič, a hľadí dookola ako vo sne… Jej muž — čo nie muž, ktorý prišiel len tak na slovo, sedí na lavici akosi stíchnutý tiež a darmo sa usiluje byť nedojatým — nedarí sa mu.

Tanec sa ešte iba začína. Mládenci len sami drobčia, obutí v bagančiach, pred muzikantmi. Tľapkajú rukami, vše zavýsknu a v ústach každého cigara. Dievčence v rade stoja popri jednej lavici a tu sú všetky. Ani Vígľašovie, čo sa krivo smeje, nechýba; ani sirota kučeravá, ktorú Ďuro Gágorovie zle vychoval. Števúrovie hlavnú dievku, ktorú každý ženiaci sa chce a ona za každého by šla, keby mohla, prišiel volať do tanca Jano Palackovie, pekne obutý. Tu je dvadsaťpäťročná, stará dievka Iľa Mrhovie. Je oblečená veľmi skvostne a dobre nepukne od tučnoty, z líc jej temer strieka krv. K tej približuje sa belavý mládenec riedkych vlasov, zpod ktorých sa mu koža červenie na hlave; taký vysoký, že sa temer búši pri každom rezkejšom podskočení do povaly nízkej izbice. Pred troma rokmi pýtal bol Iľu — nešla; no už teraz pracuje na tom, aby ho prilákala zpät, i usmieva sa mu sladko a prihovára ustavične.

Pred samými muzikantmi pri stole v dlhej modrej sukni, široká ako v krinolíne, v zakrochmelených bielych spodniciach, ktorých čipky pekne trčia zpod vrchnej, šuchotajúcich pri každom pohybe, tancuje sama švagriná Katina, vydatá v meste za kočišom. Trasie hlavou náruživo a dvíha ruku ako páni, zvŕtajúc ňou do taktu, a spieva pieseň, čo sama složila, vidiac zamysleného mladého zaťa, prístavka:

To čujúc ospievaný mladý zať, schytil sa s úsmevom, obodrený. Predstúpil pred Boncu, čo strieľal po dievčencoch očima, potrepal nohami podľa hudby, vykríkol dve-tri slová jednej pesničky, zavýskol a vzal dievča vysoké, belavé, s buclatými červenými lícami zpomedzi dievok.

„Čo som ja to len vykonal!“ začal šeptať tanečnici, ale už nie taký zronený, „čo som ja to vykázal!“

„Načože si?“ na to tá zľahka. Je to farská slúžka Kata, ktorá tiež nechcela ísť za Paľa Krahuľovie. Je pekná, vysoká a chlapi vravia, že takto na pozor ani jedna dievka nevyrovná sa jej v dedine. Mužskí sú očarení ňou do jedného, ale u žien je v neláske. I Bonco, sotvaže prišla do chyže, zbadal ju hneď a už neodvracia zponad husieľ očú od nej, chutne sa zvŕtajúcej a usmievajúcej na všetky strany.

„Načo si vykonal; mohol si nie! Ale keď sa ti však Anča páči — žiadna z nás druhá!“ dráždi Kata mladého prístavka koketne.

On sa usmial, a neodpovediac na dráždenie, riekol:

„Dosť času by mi bolo o rok sa ženiť — ale svet navedie!“

„Také niečo sa ešte v našej cirkvi nestalo!“ vravely si staré ženy, oblepené okolo pece; „že to dovolia pán farár!“

„Čo nevyhútala Kata!“

„Ale, ženy, čože majú robiť i pán farár? Vari ste niektorá povedali, či to dovolia?“ zastarie sa vysoká mladá žena, ktorá mala častý prístup do fary — na krsty chodila s kmotrami — a tak cítila sa povolaná odpovedať za faru. „Nemôžu sem prísť, vyhnať ho. Dosť sa tí hnevajú.“

„Také mohla i nevyhútať Kata, a taká pobožná!“

„Hľa, ženy, dobre je to jedným pľasnutím dve muchy zabiť!“ smeje sa Anča Zúbeľka, mladá, ale štrbavá nevesta, jazyka štipľavého, žena staršieho syna Mary Krahuľovie. „Veď by tetka Kata radšej boli takého, čo by sa bol mohol osobášiť hneď, lebo tento vlastne môže ich i nechať, kedykoľvek sa mu zapáči. Ale čože, keď takého nedostali. Hľa, tetka Vretenka nedali si Ďura. A len nemôžu staršiu s vrkočom nechať, keď sa mladšia vydáva. Veďže uznajte!“

„Dobre, že i tento šiel!“ povie na to Zuza Vreciarovie hlasom ako z duba. Pre ten hlas vraveli o nej, že jej iba palica treba do ruky, a hneď by bol z nej valach.

„Čušte, stvory!“ šepne tá, čo sa cítila povolanou zastať faru, tíšiac ženy. Popri nich práve prešiel s krčahom v ruke nahluchlý muž Katin, Riazeľ.

„A veď nepočuje!“ odvrkly jej mrzute.

„Ó, i to sa stáva!“ ozve sa Zuza Volkovie, čo do mravov nie veľmi prísna, ale gazdiná bohatá a obetivá, obzvlášte proti cirkvi — aby prišla duša do rovnováhy. „Na Mišovej je dosť takých párov, čo sa po svadbe i o rok sosobášia!“ Ona tiež má úmysel do Palackov za Jana dať sestrinu dcéru, sirotu, čo má i pole i peniaze, ale roky ešte nie; len by pristal na to Jano. A čo by Zúbeľka posmechy robila? Nevie, či jedla tej zimy mäso v kapuste len raz!

„Tam je vraj tak!“ dosvedčí i Mara Kozírka, ktorá býva každú zimu chorá a každú zimu len že neumrie; no sem nezdržala sa prísť ani ona, hoci jej zima dobre neroztrasie chudé kosti. „A Kata je z tej dediny rodáčka!“

„Čo to vravíte, vy staré kefy?“ zastarie sa v to mladý chlap krivých nôh, ktorého kolená bily sa dovedna pri každom kroku, žartovník veľký a obľúbený. Bol i on svadobníkom. „Spomínate mišovského pána farára? A či viete, ako tí kážu? Ak neviete, ja vám ukážem hneď!“ I postaví sa pred smejúce sa ženy, sopäl krivé nohy tuho a prsia von. Potom napäl oči a rozdel rukami. „Milí prátelkové! Vy sa domnívate, že jest tento dum, ako dumy hociktoré,“ začal vravieť veľmi ohnive, namáhajúc sa napodobňovať pána farára mišovskej cirkvi, neznajúceho po slovensky. „Domnívejtež sa, že ho postaveli Paľo Riazeľ?“…

„Pán farár!“ zavolalo dievča, veľmi mladé ešte, majúce silu cifrovaných šiat na sebe, že ich ledva uvládze jej útla postava, „a či aj ofera bude?“

„No, hľa, už si ma pomýlila!“ škriabe si hlavu krivonohý svadobník.

„Nemiešaj sa!“ pomyká tú, čo si nevládze háby nosiť, Zuza Matúšovie. „Či sa to svedčí dievčencom starať sa do chlapov?“

Útle dievča obzrelo sa zpät, kto ju to napomína, a vidiac Zuzu, prizrela sa jej mimovoľne lepšie a skríkla:

„Ľaľa, veď si ty v kostolnom rúchu!“

Všetkých dievok oči na ten výkrik pozrely tiež k Zuze.

„Ojej, naozaj!“ riekly, pohŕdlivo sa jej smejúc, a v očiach závisť: teraz ony pri nej už budú zatienené. „Či sa ti to mama dali tak obliecť?“

Zuza iba potrhla hlavou nedbalo. Je ešte zlostnejšia, ako keď prišla. Čierne oči, zlovestno svietiace, hádže po Anči Kukučkovie a srdce prekypuje jej tajenou nenávisťou. Kukučkovie Anča stojí odvrchu oblečená tiež sviatočne a vyniká svojou bielou tvárou medzi druhými. Výraz jej tváre najväčšmi ešte hnevá Zuzu rozhnevanú. Je taký zmenený, ako by to ona nebola hrdá a chladná dievka Kukučkovie. Líca jej krášli úsmev a zrak jej je plný vnútorného ohňa a blaha. So záľubou sleduje ligotavú hlavu novozavitej nevesty, tancujúcej pred ňou s mužom, prístavkom, vzatým na slovo, a iste myslí si, ako i ona dostane čochvíľa takúto ozdobu, ktorá jasá pri každom skrútnutí sa nevesty, obdivovanej zvedavými ženami. Vskutku, Anča Kukučkovie plesá v radosti. Vydá sa za Paľa: dovolili i otec i mať. Opustí drevenú chalupu, vystrčenú medzi humnami, a bude bývať v rade, vprostred dediny, v dome, kde i jej mať strávila mladosť svoju…

,Čože sa táto tak vypína?‘ pomyslely si i ostatné dievčence a nepáčilo sa im to: zvlášte tým, čo odoprely ruku Paľovi Krahuľovie. Ani čo by do raja mala ísť! Veď z nich ktorákoľvek mohla byť za Paľom!

V tú chvíľu vstupoval s veľkým hukom farský sluha Ondro s Plameníkom i Paľom Krahuľovie a pozornosť dievčeniec obrátila sa ta. Dvaja: Paľo a Plameník, sotva pozreli po izbe, hneď sadli za dvere, pozapaľujúc si cigary, hoci to Paľo dosiaľ nikdy nespravil. Daly hlavy dovedna a začali polohlasne súdiť a chachotať sa z ľudí prítomných i dievok. Ale Ondro farský prešiel, hrdo šliapajúc bagančami, ktorých podošvy klincami povybíjal, aby lepšie hlásily, starým ženám na nohy, čo tam, oblepené, zavadzaly každému. Prešiel pyšno pred muzikantov, ani si klobúka nesložiac, ale stiahol si ho nad samé oči a tak pozerá zpod neho dookola. Oko padlo mu na bielu tvár Edušky, stojacej odvrchu, a zaostalo na nej mimovoľne clivo upreté. Potom sa zvrtol rezko, vyňal šesták z kožúška a hodil ho pyšne i okázale Krnkovi.

„Hraj, muzika!“

Ondro podoprel bok jednou rukou pyšne, druhou zahajdákal nad hlavou, spraviac niekoľko rezkých tanečných pohybov. O chvíľu nechal, ako by sa mu bolo znechutilo, a vytrčiac klobúk s čela, pozerá po dievčencoch, ako by si chcel vybrať z nich, no odvrátil sa a tancoval ďalej.

„Ľaľa, tvoj Ondro ako sa hrdí!“ šeply dievčence Kate z fary, ktorá, dokúrená, práve prišla od tanečníka. Že slúžili vedno s Ondrom, jej vraveli: tvoj Ondro, jemu: tvoja Kata. Ona, ovievajúc ručníkom vypotenú červenú tvár a opojenú od tanca, pozrela na Ondra a potom sa zasmiala na ňom.

„Veď je to už celkom z furmy vynesený!“ riekla; „oželel sa. Ani nejedol dnes; a bôb varili, čo rád.“

„A prečo?“ shŕkly dievčence zvedavo ku Kate.

„Pre Edušku!“

„Ah jaj, Kata, naozaj?“ divily sa a každá obracia hlavu ku dievke Kukučkovie, čo odvrchu stála a tvárila sa, že nezbadá, o čom vravia, ani ich pohľady nechcela zbadať, na ňu upreté a — závistlivé. Nie je na zavrhnutie, keď pre dievča niekto neje celý deň!

„Čo je to?“ spytuje sa i Matúšovie Zuza. Nedopočula dobre, o čom je reč. Ako prišiel Paľo s Plameníkom, ona usilovala sa dostať do blízkosti tých, s tvárou, ako bola v komore, keď sa obliekala: na perách úsmev pohŕdlivý, v nebezpečných očiach vábny svit.

„Pre Edušku nejedol farský sluha celý deň,“ odpovedaly jej šeptom a štoply ju lakťom, aby pozrela k nej. Zuza to i urobila a jej oči zablysly vyhrážkou.

„Ani ráno, ani napoludnie nejedol,“ rozpráva Kata; „ležal v konici ako kus polena; ani nič nerobil celý deň. Darmo sme ho volali — jaj!“ skríkne, nečakane pretrhnúc reč. Ondro, o ktorom vraví dievčencom, smejúc sa pritom, dotancoval k nej a šliapol jej na nohu podošvou, klincami povybíjanou. „Ty faklen, prsty si mi poodtŕhal!“ a dvíha nohu, aby si omakala, koľko jej chýba z nich.

Ondro sa skrútol, ako by nič nezbadal, a tancuje, už pred Boncom vyskakujúc. Pravda je, že nejedol dnes, že ani nerobil, nedbajúc na povinnosti, že zatvoril sa do stajne a ležal tam ako zabitý; ale či musí Kata reči roznášať o ňom? Či on rozpráva o nej? A mohol by ju i pred pánmi zažalovať, že je dvor každý večer, ako pohasnú okná fary, plný mládencov, za ňou chodiacich a šantujúcich tam i do polnoci. On nepovie… a nedávno už i flintu chytal na nich, že skazí dajedného, čo shon robili. Nemôže spať pre nich, i bojí sa, že pokutia niečo vo dvore a potom je len sluha v klepci. Ondro zachytil sa drobčiť zasa naproti Kate, no nedošiel. Skrútol sa od nej s opovržením — darmo sa skryla za druhé. Zakýval na Števúrovie najhlavnejšiu dievku, volajúc ju do tanca:

„Iľka, hybaj!“

Zastal pred dievčencami, kým sa volaná zpomedzi druhých vymoce, a oko jeho zasa zablúdilo napravo, kde stála Eduška bielej tváre. Oči sa im sišly. Dievka Kukučkovie akosi zarazila sa a sňala rýchle zrak svoj s neho, i usiluje sa hľadieť ku stolu na hodujúcich svadobníkov alebo na jagavý čepiec mladej nevesty, alebo na hudcov ospanlivých. O chvíľu tvár jej bola už uspokojená, ako by neznámy človek bol sa podíval na ňu. Ondrove oči ešte zaostaly chvíľku, clivo na ňu hľadiac, potom sa skrútol a žiaľ skrivil mu líce. Odviedol dievku Števúrovie pred samých muzikantov a výskol dutým hlasom. Potom pojal i Poliencovie vyhúknutú Anču, aby bol väčšmi zaujatý, a konečne i Matúšovie dievku.

„Veď nás tri ani neuvládzeš!“ riekla mu táto s úsmevom, keď ju bral, a v duchu naozaj nie je rada tomu. Stála tam v húfku dievok na kraji, v blízkosti Paľa Krahuľovie, ktorý za dverami dosiaľ kúril cigaru s Plameníkom a robil smiechy. I zamiešala sa bola slovom medzi nich, no, hoci len Plameník odpovedal, ale pozrel k nej pár ráz Paľo.

Zuza vie tancovať pekne a ľahko, ani čo by kolieska mala na pätách; skrúca sa, že ani grófka už inak sa nemôže: ale teraz nedá si záležať nič. Pozoruje i od tanca Paľa… O chvíľu sobrala sa Eduška s kamarátkou preč. S tváre radosť jej zmizla, ako prišiel Ondro. Nevie tam ostať už, kde on pyšne spieva, výska, vrtí tri hrdé dievky a oči jeho pritom zpod striešky klobúka — neshodil ho dosiaľ — hľadajú ju prenikavo, lepiac sa jej v tvár. Za Eduškou pobral sa i Paľo Krahuľovie a Zuza už nemá pomeškania. Srdce jej je ani v pahrebe. Azda ani nevyčká konca tanca, tak ju pália podošvy. Ujde, a čo ju priam ohovoria všetky staré baby zato.

No tu roztrhla sa struna husieľ Boncovi — ruka jeho bola už zimnično chvejúca sa a hlava plná plánov o Kate z fary. Ondro musel prepustiť tanečnice a Zuza chvatom pobrala sa von dverami, tisnúc sa pomedzi národ. Zastavila sa iba pred domom a zrak jej prudko rozletel sa dookola. Na dedine na moste videla hlúčok ľudí. Podišla bližšie akomak, zatajac dych, a počúvala. Po hlase poznala Kukučkovie Anču s kamarátkou a dvoch mládencov: Plameníka a Paľa. Po chvíli hlúčok na moste rozišiel sa. Traja šli dolu cestou do Bučkov svadbu pozrieť a Paľo Krahuľovie skrútol sa hore po zamrznutej ceste sám. Zuzine oči zapálily sa a srdce zabúchalo. Sišla na cestu i ona a zabrala sa rýchlym krokom, aby ho predišla.

„A ty domov, Palíča?“ riekla, ako prišla k nemu, ľahkým, žartovným tónom. Ale prechodiac popri ňom, pozrela mu do samej tváre, že on zacítil pohľad jej očú, čiernych ako otcových a nebezpečných tiež, ani čo by ho bol pripálil oheň na líce. Paľo zastrel si tvár dopoly kabanicou mimovoľne od jej strany a zamrmlal čosi. Keby to druhá z tých, čo ho odpravily, ešte by pretrpel, ale tejto jednej nie!

Zuza zdá sa veľmi náhliť, len tak svíja sukňami; ale že jej neodpovedal, pričkala ho, stavajúc sa zadivenou veľmi.

„Hneváš sa na mňa, že nevravíš?“

„Choď do pekla!“ zašomral on a zrýchlil krok, aby sa jej zbavil, i klobúk do očú natiahnuc. Ale Zuze je tiež na spech; ide i ona čo najrýchlejšie.

„Ja som nie na vine, že ti odpovedali apa,“ vraví mu, rovno s ním kráčajúc a očima nebezpečnými hádže po ňom ustavične; „nie na vine! Ja som ani nevedela, že si ma chcel. Na mňa nemáš sa čo hnevať. Hnevaj sa na apu a mamu moju.“

„Nevedela si?“ spytuje sa Paľo a odstrčí klobúk s čela, aby ju lepšie videl, vo svetle mesiaca blyštiacu sa od periel a trasúľ. Potom rečie, odtrhnúc oči s nej, príkrym hlasom: „Akože by si bola nevedela!“

„Nevedela som, ver mi!“ tvrdí Zuza. „Keby bola vedela, bola by som —“ Umĺkne zrazu a stavia sa, že unikne preč. Paľo dochytil ju za rameno a chvatom pozrel jej do tváre.

„Bola by si šla?“ spýtal sa, vyvaliac oči na jej ligotavú postavu, a krv v nedbalom srdci jeho začala vrieť ako voda pri plameni.

Zuza sa zapálila radosťou, vidiac ho, i neodťahuje ruky svojej, v prstoch Paľa ako kliešťami lapenej. No neodpovie hneď. Pokochá sa v jeho vzbúrenej tvári a dychu horúcom, ktorým ju ovieva. Potom povie len slovo, od ktorého závisí jej bytie alebo nebytie u Krahuľov. Umom blysla jej ešte biela tvár uveličenej Edušky, ktorej skazu chystá teraz. Zuza pomykla hlavou nedbalo.

„Bola by som šla…“ šepla, nakloniac sa k Paľovi blízo.

Paľo ostal ako zatajený. Všetka vriaca krv vyliala sa mu zo srdca a udrela do hlavy, že sa potočil. Ale v tú minútu blaha prišlo mu hneď i povedomie, že s Ančou Kukučkovie je už spletený. Rozkoš nad Zuzinou odpoveďou zahlušil žiaľ. Pustil jej ruku a ovisol celý… radšej by mu bola riekla, že pohŕdala ním naveky!

„Všetko je už márno!“ riekol šeptom, bezvládne. „Šly písma so sesternicou,“ a potáča sa od nej preč.

„Nie je márno!“ na to Zuza a lapí ho teraz už ona. Čierne, nebezpečné oči vášnivo uprie na jeho ovisnutú hlavu a temer s nenávisťou nad nezdarom. I skloní sa rýchle k jeho uchu a šepne: „Ešte ste neboli pri oltári!“

Paľo-Kain trhol a vesluje rukou, aby ju dochytil, no ona, zvrtnúc sa prudko, spechala preč.

*

Minul týždeň, minuly sa i svadby v dedine, ale shoda minula sa v dome Mary Krahuľovie. Rozličnosť citov nastala v ňom. Oba chlapi potratili hlavy, len čo Mara stojí pevná a energičná ako prvej. Keko totiž nadchodí potajme každý deň do Krahuľov ku chlapom do konice a núka dievku. Nadchodí i Gondúrovie Ďuro, ktorého dievka ešte nemá skrine, i Vígľašovci, i Polienkovie gazdiná, čo im je trochu i do rodiny, i Plameník o sestru. Rozmyslely si mamy vec lepšie, obzvlášte, ako videly uveličenú tvár Anče Kukučkovie a shon svadobný utíchol a nastala triezva skutočnosť. V tej skutočnosti mamy videly, že Paľo-Kain nie je najhoršie šťastie pre dievku. Má dom, statok, pole bez ťarchy a mať mu nebude dlho žiť, keď ju tlačí záduch. Že je Paľo nie nejaký vynikajúci mládenec, to konečne nerobí nič… I odkazujú od tetiek, kmotričiek do Krahuľov, že dievky dajú už vďačne za Paľa, aby prišiel. Ale Mara je pevná ako múr: neodstúpi od Anče ani za jednu z nich, čo ju potupily prvej, ani za takú, čo by ju i nebola potupila. Prilipla k nej s neobyčajnou vášňou, i k starej Ili, ako by všetky krivdy, čo popáchala kedysi proti nim, chcela udobriť a všetku lásku vynahradiť, čo zameškala za dvadsaťdva roky hnevu. Pritom poznáva, že je Anča kaľavná vo všetkom. Tká, pradie a šije dokonale a je, akú Mara chce mať: ústupčivá a dobrá… Mara odkázala teda všetkým, čo nadchodili, i Matúšovie dievke, že sa darmo navracajú, nechce ani jednej z nich, pripojac k odkazu ešte každej, čo sa jej zišlo povedať. Mamy utíchly zahanbené, dusiac hnev už iba v sebe. Len Keko sa nedá odbiť. Jeho ani posmešné odkazy Marine neodstrašily. Chodí k starému do staje, nosí mu pálené, čo je samý med a škorica, mohol bys’ ho strihať, tak sa ťahá. Vie totiž o slabosti Krahuľu, že sa rád napije z cudzieho, keď zo svojho nemôže, lebo je žena gazdom. A dievka Kekova, ligotajúca sa od periel a trasúľ, chodí usilovne hore-dolu po ceste popred dom Krahuľovie vytŕčať sa Paľovi. Keď tma zaľahne však nad dedinu a zvedavé oko neprekáža, zvedie ho i k sebe na cestu, potom k ich domu, zkade jej mať vovedie ho do komory k plnému stolu… A Mara Krahuľovie zrazu zbadala, že oba jej chlapi bočia od pravej cesty a Anču z vŕšku ani nechcú, keď sa pripomne.

„Nuž a to že je čo?“ osopila sa v jeden večer na nich, keď susedy prišly žalovať, že starý pil s Kekom v krčme a bozkával sa a mladý každý večer miesto do Kukučkov ide záhumním k Zuze Matúšovie. „Čože vy to stvárate, nehaneblivci?“

„Čože ti je?“ zašomre starý zpoza pece, červený a omámený od požitého páleného, čo mu dal Keko, a zagáni k žene. Už sa musela dozvedieť o tom! A jemu by sa najlepšie ľúbilo, keby tie veci vždy ostaly v tajnosti a vždy trvaly.

„Čo mi je?… Ešte sa ti on spýta! To mi je, že písma sú už vari tu, a vy s Kekom diablov hútate!“

„Ale negagoc, negagoc! To len staré baby vyhutujú; popriadly, tak nemajú už čo robiť iné. Ja chcem len sestrinu, žiadnu druhú — už som sa zabožil koľko ráz!“ odpovie starý, všetko tajac. On naveky tak si pomáha, keď presrstí a bojí sa ženy-gazdu.

„To je to, mamo,“ ozve sa Paľo od stola, kde sedel od večere, ruky majúc pred sebou spustené, a fučal, oddychujúc, „že Anča Kukučkovie nikdy žena moja nebude!“

„Že nebude?!“ Mara temer zdrevenela od prekvapenia. Takého smelého vypovedania od syna-nešikovníka nečakala nikdy. I hľadí rozšírenými očima naň; potom otvorí ústa dokonale zavrátiť ho. „Že Anča Kukučkovie nebude, ty vravíš? A ja ti, tvoja mať, Mara Krahuľovie, tu, pod touto starootcovskou strechou, v tento boží deň poviem, že len tá bude moja nevesta a žiadna nehanblivá dievka Matúšovie, čo chodí za tebou!“

Paľo sa zachichotal a pohodil plecom nedbale.

„Vaša nevesta nemusí byť, ale moja žena bude!“

Mare opäť rozšírily sa oči a na pery jej sadol cit zľahčovania, v oku iskra posmechu. Či bláznive a hlúpe odpovedá tento Kain!

„A to že je zas aké slovo?“ spytuje sa s opovržením. „Tvoja žena musí byť i mojou nevestou… A či tak hútaš, že pôjdeš na prístavky ku Kekovi ako Ondro do Zúbeľov a tak ja zas ostanem bez nevesty? Ak si takej mienky, choď s Bohom — ja sa ti prosiť nebudem. Prvý syn opustil ma pre ženu, keby mi bol mal byť na pomoci — i ty môžeš! Pán Boh ma neopustia, keď ma vy, synovia, i necháte… Ten syn, ktorý by mi bol verný naveky, umrel!“… a Mare ústa našklbly sa, hotová bola pustiť sa do plaču. No nespraví. Má iné pred sebou: tuto Kaina zavracať! „Pravda je, že človeku naveky to býva odtrhnuté, čo je najlepšie, a plané ostáva, aby ťa sužovalo!… Tak Anča Kukučkovie nebude tvoja žena… a čože s ňou spravíš? Natrovili sme sa, nachodili po notároch, doktoroch, po diabloch, a darmo. I na šnurovačku od čepca dala som jej štyri koruny. Hádam ani nevieš, ako peniaze zarába chudobný človek!“

„My sme sa nenatrovili tak veľa,“ odpovie syn fučiac. Veľa jedol zemiakov s kapustou, čo rád. „A šnurovačku vyklamem od nich.“

„Ale som sľúbila, že za písma všetko vyplatím ja!“

„Nemusíte!“ odpovie Paľo a vstane s lavice, roztiahnuc ramená ako krídla, a zažíva nahlas: „Há-á-ach!… reči sa vravia, chlieb sa je…“

Mara pozrela na syna a v jej zraku zjavil sa zasa cit opovrhovania.

„Čo vy tam robíte?“ zaznel v tú chvíľu hlas zpod okna a niekto poklepe paličkou na sklo obločné. Mara prežrela odpoveď synovi chystanú a pristúpila k oknu, otvoriac ho. Na podstení stál rečník, osinutý od zimy, ktorého psom prezývali.

„Čože je, Janík?“ spýtala sa Mara. „Ani som ťa nepočula hneď — s týmto pekným synom sa doháňam.“

„Tu písma vám prišly o Paľa a Anču Kukučkovie,“ odpovie rečník nemotornou rečou; zima ho len tak drobí — a kladie na okno list.

„Veď som počula od hlásnika i ja, že dnes prišly, ľaľa, tuto môj Palík…“

„Nedovolia sa im sobrať!“ preruší ju rečník, bojac sa obšírnej reči. Vie sa, že Mara, koho dostane k sebe, toho len tak ľahko neprepustí. Pritom nie je ani zvedavý, čo húta Palík, a oziaba ho veľmi.

„Nedovolia?“ Mare rozšírily sa oči a myseľ zastala. Hľadí na osinuté pery rečníka, nevediac ani slova viac povedať. A Paľo, ktorý, fučiac od veľa zjedených zemiakov, sberal sa vyliezť na pec, skrútol sa vo chvíli a pozerá k oknu, počúvajúc dychtive ďalší rozhovor.

„A prečo nedovolia?“ zvolala Mara s hrôzou.

„Ja neviem… tam čítali u pána richtára hájnik a tí vedia po maďarsky. Všetko je červenou ceruzou popreťahované, a to je vraj preto, že nedovolia.“

„Ah, jáj!“ zalomí rukami Mara, „veď sa dali sobrať Škríbeľovie Paľovi s tou nebohou, i terajší kostolník má sesternicu, i Kôrkovie Ondro, a len týmto by sa do cesty postavili? Jaj, Bože môj!“

„Ej, už je tak! Ako vravím, všetko je červenou ceruzou poprekrižované — do mindu!… Že vraj prišly nové zákony.“

„Ja nešťastná stvora… počkajže, Janík!“ bedáka Mara, druhú vetu plačlivým tónom zatiahnuc, keď ten spravil pohyb, že odíde. „Prečože by práve len môjmu dieťaťu páni tak podrážali nohy? Čože sme previnili?“

„Dajte si prečítať ešte niekomu, ak mne neveríte! Ale že i na Babuľkovej dvom párom takto prišlo… a to všetko narobila ľavá strana…“ i odvracia sa netrpezlivo. I zima mu je a k tomu richtár dali naliať trochu posilnenia, musí ísť teda, aby sa jemu krivda nestala. I tak z úradských on robí najviac. Rozháňajú ho ako psa so všetkými čertami po dedine, a oni sedia v teplej chyži. I nedávno, keď bola exekúcia, práve na Dohviezdny deň — pán notár, pán Špendlík, ktorí sú Žid, povedali, že budú i opekance brať ženám — celý deň vtedy behal, snášal, odnášal, i prechladol a dosiaľ nezotavil sa od toho. Ani nezotaví sa nikdy, vie on, iba v hrobe! V hlave ho štiepa a v boku kole; vše dobre nezamrzne; vše má sa ohňom chytiť.

„Ah, jaj, ah, jaj!“ lká Mara, zatvárajúc okno, ako odišiel rečník, a obráti sa do izby s nastráchanou tvárou už teraz. No z chlapov už tam len jeden bol, i to iba telesne. Ducha odnieslo mu pálené Kekovo a sen. Paľo zas, nečakajúc ani, kým mať skončí vravu s rečníkom, sobral sa von dverami a utekal s natešenou tvárou do Matúšov. Mara začala po izbe chodiť, lomiac rukami. Vie už teraz, čo bude nasledovať. Kekova planá dievka z planej fajty vtiahne do jej príbytku a ona ani jednu nevestu nebude mať po vôli. Ako na dlani vidí budúcnosť, plnú odpornosti a nepokoja. A ona si bláhala, že dostane Ilinu ústupčivú Anču, túžila po čase, v ktorom všetko vynahradí, čo zameškala. Udobrí krivdy, hriechy uhladí, a hľa, páni, tí protivníci, zmarili všetko… Tu prišlo jej na um, či u richtára dobre vyčítali z písma? Veď hájnik, ktorý vie po maďarsky, málokedy vyčíta to, čo stojí na papieri, ale celkom iné, a naveky také, od čoho dubkom vlasy stoja človeku. Sama to skúsila, keď prišiel jej végzés z grundbuchu, kde oznamovali jej, že otcovský diel prepísali na ňu, a hájnik vyčítal, že má platiť akejsi pokuty sto korún… Mara schytila písma, zamkla dom a pobrala sa cestou do fary. Večer, pravda, ani nesvedčí sa ísť ta, no ide, a potom pôjde i do školy, ztade do krčmy. Ak na všetkých troch miestach to isté vyčítajú, tak presvedčí sa o pravde najlepšie. Popri Matúšovcoch idúc, videla pod stenou dve postavy. Jedna je Zuza v červených sukniach a pri nej Paľo. Stoja opretí o stenu a šepcú si, hlavy držiac spolu.

„Bože, zmilujteže sa!“ zašeptaly osinuté pery Marine, keď ich videla a prešla bez slova popri dome.

O polhodinu vracala sa s písmami domov, trasúc sa na celom tele. Nedovolia páni. Tí nepriatelia človeka, tak vyčítali všetci! A Mara, zatvoriac sa do tmavej izby domu, spustí nárek a bedákanie.

Na druhý deň, keď o tom sa dozvedela i nová žena v drevenej chalupe, na záhumní vystrčenej, spravila krik, znepokojená, ako ešte nikdy.

„Že nedovolia páni? To vyhútala Mara! A terajšiemu kostolníkovi že prečo dovolili, i Kôrkovie Ondrovi, i Škríbeľovi?… To je nie pravda! To len ona vymyslela. Nikdy k nám nebola dobrá, nikdy som jej neverila, ani teraz jej neverím! Chce si vziať Kekovu nafúkanú dievku a mojej nevie, ako sa zbaviť!“ Krivdy, ktoré kryla minulosť, zasa vystúpily na povrch a bijú na srdce Ile, zasa len krivdenej.

O dva týždne, keď už odznely i ohlášky Paľa so Zuzou Matúšovie, nová žena bola už utíšená. Konečne už ani nebanuje, že sa jej dievka nedostala k Mare. Paľo je mládenec len zo stredných a Maru pozná, čo je za hábu. S mužovou mamou zle zachodila, tupila i ju, kým vedno bývaly, s nevestou nevyšla a i muža svojho za nič nemá. I zíde sa Mare dievka Kekova: to bude nástroj, ktorým vrátia sa jej krivdy, ktorými ona hrešila; ale ľúto je Ili trov, ktoré mala, a ten posmech!

„To ti je zato, že si chcela ísť proti mojej vôli!“ riekla už teraz, len na dievku sa okríknuc, prišlú práve z kostola, kde odznely ohlášky Paľove.

„Ľa, darmo je!“ zastane otec, majúci v obyčaji na všetko odpovedať tak ako teraz. Prišiel z hôr i on, že je nedeľa, nemal vôľu ani on dať dcéru Mare, ale teraz predsa nedopustí, aby dievku súžila. „Darmo je, ani nespomínaj už, Iľa. Veď vidíš, aká je zmrznutá.“

Vskutku bola ostala dievka Kukučkovie ešte belšia, ako bola. Hlava svesila sa jej a prejde chvíľa, kým ju pozdvihne zas. Sedí na lavici a opiera sa na zem pred seba, ruky držiac v lone opusteno. Ešte dodnes sa úfala vždy. Neverila ani ona, že páni nedovolia, keď druhým dovolili; no dnes počula ohlášky Paľove. Všetka veselosť zmizla jej s tváre. Sedí tam v kostolnom rúchu, ani sa nehnúc, hoci mať i napomína, aby sa preobliekala. Úfania v dobré časy v dome, z ktorého pochodí jej mať, vyšly nazmar a mučí ju ešte i to, že Ondra, sluhu z fary, utratila.